Zlatý fond > Diela > Holuby a Šulek


E-mail (povinné):

Jozef Podhradský:
Holuby a Šulek

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Mária Kunecová, Daniel Winter, Ivana Černecká, Lucia Muráriková, Dušan Kroliak, Dušan Kroliak, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Ľuboš Tines.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 58 čitateľov

Jednania štvrtô

Výjav prvý

(Ulica. Holuby. Sedliaci. Kaifáš.)

KAIFÁŠ:

Co sem wám před jedným týdnem mluwil a predzwěstoval, že my Slowáci pri králowi wěru newyhráme, a že Maďari pri swé sprawedliwé wěci wyhrati musá a wyhrají — to se wám již splnilo. Do prwní bitky wás wedel ten wáš slawný Hurban, a — co ste zwítezili?


JEDON SEDLIAK:

Ej, vaša milosť, veď to tak nepôjde naveky. Nič to preto, hoci nás aj zbili; aj my sme jích zbili. Ešte neni ani vyhratô, ani prohratô. A vy ste sám bou hovoriu, keď ste sa na Božie narodzenia u pána rechtora s volajakým pánom cudzím na karty hrau po kostole, že vraj je nie dobre, kto začne vyhrávať.


KAIFÁŠ:

Dobre, duše moje, ale zdáliž nám nebude lepší, když nebudeme míti žádneho krále? Když nebudete můseti, wy zubožení sedláci, z mozolné práce waší, žádne daně císari platiti? Nebude-li i Wám milší táto zlatá uherská swoboda, nežli posawádní otroctwí?


SEDLIAK:

Nuž a keď by sme sa dostali pod Maďarov, či by sme nemoseli porcie platiť?


KAIFÁŠ:

To jestit, hle, žalostno s wámi, že se dáte takowýmto holobradkům, chlapcům a streštencům Hurbanowým, študentíkům poklamati. — Porciu platíte císarowi anebo králowi; Maďari nebudou míti dále žádneho krále, tehdy — následowně, kdyby ste potom i chteli, nebudete míti komu daň dáwati.


SEDLIACI (pozerajú jedon na druhieho).

KAIFÁŠ:

Ja jakožto wáš duchowní otec, radil bych wám, aby ste tou čerweno-bílou zástawu z chrámu Božího schodili a trojbarewnou uherskou wyložili hore. Již wčera sem wám wyswetlil, co ty tri barwy znamenají.

(Daktorí sedliaci smutno pozerajú hore na zástavu.)


HOLUBY:

Lud môj drahý, dobrý!
Nedaj sa tu mýliť tým darobným rečám.
Keď vám slovo Božie predkladá v kostole,
tedy počuvajte. Trebars medzi vami
on je najhnusnejším slov svých prestupníkom.
Aj Ilčík s Hrajnohou, chýreční zbojníci,
rozsievali vraj raz peknô žito v poli.
A dobruô semä vraj pekne sa ujalo,
trebars tie ruky ho hádzali do brázdy,
ktorie neraz v horách kru ludskú vyliali.
Keď vás diabol čierny do neba povedie,
nasledujte ho.
Ale čo vám teraz tento tu hovorí,
okrem kostola — slova mu neverte.
Najme keď volačo Maďarov spomína.
Jedon statočný chlap, čo pred týždňom v bitke
v poli ležať zostau, v ranách svých zomierau,
a tam doterajška s dorúbaným telom
v prachu a v svej krvi zaválaný leží —
a už rany na ňom aj hniť počínajú: —
viacej stojí…!
jak tisíc takýchto výrečitých trudov,
čo jazykom svojím jak šablou sekajú,
alebo tam v kútoch, — v tej osudnej chvíli,
keď vrah bratom meč svoj na hrtáni drží,
slavnie deje sveta perom svým zvečnujú.

KAIFÁŠ:

Moji drazí lidé!
Ja jsem tu wáš pastýr,
wy jste me owečky, wy jste stádo moje,
ja pasem duše waše.

HOLUBY:

Ej, ste vy mi za valacha.
Na peknie zlomkrky ženiete si stádo.
Keď ste dobrý pastier, pusťte ovce do otavy,
nežeňte ich do otravy.
Vám len republika voní.

JEDON SEDLIAK:

Je to, ver, taký publikán.

DRUHÝ SEDLIAK:

Čože je to, pán študent,
ta republika?

KAIFÁŠ:

To je taká krajina,
jakovou Uhre chcú.
Kde není cisáre, co se mu daň platí.

HOLUBY:

Neviete ešte, čo je republika?

SEDLIAK:

Čuli sme už o tom.
Čože je to?

HOLUBY:

Či ste už videli, keď vám chlapec doma
lapiu živú muchu, hlavu jej odtrhou?
Potom mu po stole bez hlavy behala.

JEDON SEDLIAK:

Hoj, neraz to môj malý Mišo robí.

HOLUBY:

Nuž, to je ta republika,
krajina bez hlavy.
A toť tento váš kňaz, tiež je taký Mišo,
radom vám chce všetkým hlavy poodtŕhať.

SEDLIACI (rozpálení):

Ej, sto bohov do teba!
Tento publikán!
Takieho mi máme kňaza?

DRUHÍ SEDLIACI:

Zato ti dávame zesyp?!
Tento svatý držigroš! Zvážme ho!
A ta odevzdajme pánu Hurbanovi! (Chcú ho lapiť.)

KAIFÁŠ:

Pro Pána Boha!
Nedajte se zmámit.
My wám chceme silou jármo schodiť z krku,
wám, i waším dítkam. A wy si ho pewně
nedáte dolu sňať. Nepochopujetě?
Když nebude krále, nebude porcie.
Budete mít swobodu, prestanú zemane,
wy budete páni.

SEDLIACI (utíchnu — rozmýšlajú).

JEDON SEDLIAK:

Ale, povecteže nám, pane Holuby,
šak je pravda? Keď budeme za cisára,
aj on nám odpustí tiež všetku porciu?

HOLUBY:

Jakož by to mohlo byť!
Aby ste vy dane žiadnej nedávali?
Slobodní budete, daň dávať misíte.
(Sedliáci sa po sebe obzerajú.)

KAIFÁŠ:

Tu to máte!
Wčil widíte, kde jste, co jste.
Takíto lidé wás do raje přiwedú.
Deti waše na wás, když jíž hnit budete,
ješte i w te zemi naríkati budou!

HOLUBY:

Prosím vašu milosť,
ja som bou na vašej kázni raz v nedelu,
vykrikuvau ste tam až do zachrípnutia:
„Dávajte, co jest císarowo, císari,
a co jest božího, Bohu,“ hovorí Kristus Pán.
V ktorej je to ale kapitoli…?

KAIFÁŠ (hlädí do zemi).

SEDLIAK:

Ale ste mu zacituvau! (Škriabe sa za uchom.)
Jak zvesiu nos dolu, jak moriak v majeri.

DRUHÝ SEDLIAK:

Hladá čosi na zemi.

TRETÍ SEDLIAK:

Tú repu, či čo;
jako sa to volá —
tú repliku stratiu.

ŠTVRTÝ SEDLIAK:

Zas už neviem.
Čo je to ta replika?

HOLUBY:

Aby ste viac nezabudli,
poviem vám ešte raz.
Republika to je, keď si krála zhodia.
To je taký starý, už vyžitý človek,
ktorý už na tento náš svet viac nepatrí,
a smrti sa bojí. Ale keď už vidí,
že predca len veru zomrieť mosí aj on,
tak sa zlakne smrti, — hlavu si odreže,
aby si do hrobu len hladieť nemiseu.
A potom je z neho taký kňaz bez hlavy,
čo v cinteroch straší.
Nemôže si hrobu najsť,
a žiť tiež nemôže.

KAIFÁŠ:

A či we Šwejčarích nemají oddáwna
slawnou respubliku? A Amerikanske
respubliky znáte. Jak tam promysel a
hospodárstwí kwitne! Jináče než w Rusku
anebo w Rakousích.

JEDON SEDLIAK (Holubymu):

Čo vám to hovorí?
Nedajteže sa mu na dačo zlô naviesť.
Veď je vám to majster!
Tak si vás opletie
peknými rečami, jako pavúk muchu.

HOLUBY:

Vychvalujete mi tu švajčarskú krajinu.
Že je tiež už dávno slavná republika.
Nuž, ale tam len peknie kravy chovajú,
a peknie pasiny majú. Dalej nič.

SEDLIAK:

Pasinke by sa nám na Myjave zišli.
Nuž ale preto si veru len nedáme
hlavy poodtŕhať. My máme zas hory.

HOLUBY:

Amerikanskie tiež chváli republiky.
Že tam vraj promysel veliký panuje.

SEDLIACI:

Čo je to zas ten promysel?
Už je nič nie dobruô, čo tento schvaluje.

HOLUBY:

No… že tam vraj…
s cukrom, s kávou kupčia.

SEDLIACI:

Ej, to sa tam Židia.
Čo potom!
My tu žiadnej kavy nepotrebujeme.
Nič, nebudeme my žiadni publikáni.
My len zostaneme aj s pánom Hurbanom
už pri cisárovi.
(Kaifáš odíde preč.)
S Pánom Bohom!
(Rukami za nim kývajú.)

JEDON SEDLAK:

Pane Holuby!
Ale túto zástavu
červenú a bielu, čo ste nam hor dali,
zhoďmeže dolu, a dajme si trojicu.
Hoci je už aj uhorská.

SEDLIACI:

Tú slovenskú dolu!
Veď sme my kresťania.

HOLUBY:

Jakuže to chcete trojicu?

JEDON SEDLIAK:

Čo nám ten náš kňaz hovoriu.
Uhorská zástava, že je to Trojica.
Červená barva, to je Bôh Otec. Biela,
Bôh Syn. A zelená, to je Bôh Duch Svatý.

SEDLIACI:

Trojicu chceme!
Túto zhoďme.

HOLUBY:

Ach, je toto kujon!
Je vám toto lotor!
Červeno-biela barva, to je Trojica.
Naša slovenská zástava, a nie Uhrov.
Biela barva, to je Stvoriteľ Bôh Otec;
Červená, to je Bôh syn, náš Vykupiteľ,
ten za nás na kríži krú svoju vylievau.

JEDON SEDLIAK:

Hm! Ale Bôh Duch Svatý.
Veď tu je chyba, hla! (Mrzí ho to.)

HOLUBY:

Bôh Duch Svatý?
Ten tam nemôže byť.
Veď viete, že je ten neviditedlný.

JEDON SEDLIAK:

A ver, tak je.
Dobre máte.
Aj v Písme tak stojí. No.
Není toto šibal, takto nás podviedou.
Šak keby len nemau tej posvatnej hlavy. — (Päsťou hrozí.)
Teraz sa už rozejdime. Keď nás bude načim,
len jaký-taký znak.

DRUHÝ SEDLIAK:

Počujte, chlapi! Ja by som mau vôlu na toho nášho kňaza, tu bliotieku jeho trocha popreberať. Moja žena tam ma už mesiác kasanicu vo troch grošoch; doteraz bude s interesom čo len zlatý.


OSTATNÍ SEDLIÁCI:

Veď na to ešte bude čas! Teraz len domov — flinty si po rolách pozakopávame. Není tym Maďarom čo veriť. Dnes, zajtra prijde pán Hurban, aby boli napohotove.


VŠECI:

Tak je! Poďme.

(Odídu — Holuby sám. Jedon študent prijde.)


ŠTUDENT:

Jakože tu stojíme?


HOLUBY:

Tu ide všetko dobre. Samko Beláni zberá lud tu okolo po dedinách. Dvä tisíc Vrbovčanov je kdekade po horách napohotove. Hlubočania sa všeci na Brezovej. Kdo zná, jako sa Šulekovi vodí. Kde je ten?


ŠTUDENT:

Ten celô Krajnô a Vrbovô postaviu sám na nohy. Včil okolo Trnavy tam po tých dedinách pracuje. Včera poslau Jankovi Rimavskemu šesť tisíc chlapov stadiál. Zoberieme sa čochvíla. Cisárske vojsko nám prijde o dva týždne na pomoc. Potom sa postavíme volačomu do očou. Kde si v hospode? Poďme dnu.


HOLUBY:

U Marpáčiho. (Odchodia do domu. Holuby pri dveroch zastane.) Tak ma voľačo nemilieho napadlo. Volačo ma predchodí. Ten Šulek ma tam nepokojí pri tej Trnave. Tam je samô maďarónstvo. V Trnave okrem statočnieho Tamaškoviča a jeho dakolko kamarátov medzi mešťanmi nieto národnieho človeka. Zbohom, brat môj! Idem za Šulekom. Pracujte len, čo môžte, dnem-nocou. Bôh nach nám všetkým pomáha.

(Odídu. Kaifáš privedie honvédov, obstanú dom pána Marpáčiho.)


KAIFÁŠ:

Tu je v tomto dome. Bourí lid ustawične. Holuby se jmenuje. Jen chlapčisko ješte. Hned jen dokola celý dům obstúpit, aby newykluznul. Nechť pozná, co je statarium.

(Honvédi obstupujú dom.)

Opona spadne

Výjav druhý

(Trnava. Ulica pred palácom Klementíny. V noci. Šulek prijde.)

ŠULEK (zastane pred domom):

V tomto dome ona plače,
za bratom, za matkou. Ach! a najviac
nado mňou…
Tak ďälako došlo so mňou,
že ani len dnu ísť sa k nej neosmelím!
Ani odpočinku nočnieho mi nedáš,
Klementínko prenešťastná! —
(Jedna služka ide ulicou s flašou.)
Panenko moja! Kde býva pán Tomaškovič?

SLUŽKA:

Načo je vám? Poznáte ho?

ŠULEK:

Poznám.
Šiou bych k nemu na noclah.
Nemám tu nikoho, kde by ma prijali.

SLUŽKA:

Ja som jeho služka.
Ale ho chudáka Maďari preč vzali.
Bou tiež pri Slovákoch. Aj cisársko vojsko
keď bolo v Trnave, velmo opatruvau.

ŠULEK:

Keď ho Pán Bôh vyslobodí,
povec, že ho Šulek skázau pozdravuvať.
(Služka preč.)
(Ide ku dverám, chytí klučku — pustí ju, zas chytí a otvorí — zavre.)
Oh! jak rád by som…!
Nemám nikde dverí —
Klementínko!
Dobrú noc. (Odchodí.)
(Služka vyjde dvermi z paláca.)

SLUŽKA (jadrno):

Kto je?

ŠULEK (obzrie sa).

SLUŽKA (smutno):

Dobrý večer.

ŠULEK:

Dobrú noc.

SLUŽKA:

Ani nevejdete k smutnej Klementínce?

ŠULEK:

Nevejdem.
Dobrú noc. (Odíde.)
(Služka vbehne dnu. Černobel so sluhom Klementíny vyjdu zo dverí.)

ČERNOBEL:

Keď ju nič nepreberie,
to ju upokojí.

SLUHA:

Muzika ju naveky rozveselila.

ČERNOBEL:

Ja idem teda,
privediem sem hudcov,
prekvapíme ju peknou muzikou.
Dnes je její meno.

SLUHA:

Len pekne smutno nach hrajú.

(Sluha ide dnu: Černobel pre hudcov. — Služka predošlá a Klementína v čierne vyjdu von.)


SLUŽKA:

Už odišiou.

KLEMENTÍNA:

Čos ho nevolala?
Sotvy to on bou.

SLUŽKA:

Volala som ho.

KLEMENTÍNA:

Čo hovoriu?

SLUŽKA:

Dau mi len dobrú noc,
a odišiou smutný.

KLEMENTÍNA:

Mohou len dnu ísť.
Už sa neosmeliu. Choďte ho pohladať.
(Druhá služka vyjde von.)

DRUHÁ SLUŽKA:

Kto sa tu pred chvílkou zhovárau?

PRVÁ SLUŽKA:

Šulek to bou so mňou.

DRUHÁ SLUŽKA:

Tvoj hlas som nepoznala.
Zhovárali sa tu, že nočnou muzikou
prekvapia ešte dnes smutnú Klementínku,
že ju asnad rozveslí. Šli pre hudcov.

KLEMENTÍNA:

On to bou.
Vie, že ja muziku nočnú rada čujem.
Volajte ho potom. Čo je statô, už je.
Nikto nechceu, aby sa tak stalo.

Opona spadne

Výjav tretí

(V Trnave v hostinci. Karbaníci na jednom stole hru dohrávajú. Na druhom stole sedia dvaja páni a jedon fiškál z Debrecína, čierno obrostlý, starý, v starej atili. Na krku má čierny ručník, vidieť, že košele, tuším, nemá. Na hlave vysoký starý dolámaný širiak. Vo vlasoch mu poznať palce. Z velikej drevenej fajky a krátkej pípky fajčí.)

FIŠKÁL (v lavom boku ho kúše; škriabe sa).

JEDON KARBANÍK:

Ja hovorím, tento hurbanista nás aj z košoli obehrá.


DRUHÝ KARBANÍK:

Keď nevyhodíš devinu najprv, obehráme ho.


FIŠKÁL (plecami sa ošíva).

PRVÝ KARBANÍK:

Ty si mau ísť so zelenom; holbus mau ešte podržať.


DRUHÝ KARBANÍK:

Nemohou som. Keď ani jednoho tromfa nemám. Keď mi ty do barvy trafíš, všetko ináč vypadne.

(Fiškál škriabe sa pri kolene, najprv potajmo, ale keď ho velmo pokúšu, potom bez ohladu dobre sa podrhne).


TRETÍ KARBANÍK (zbiera karty):

Kto dávau?


PRVÝ KARBANÍK:

Ja.


TRETÍ KARBANÍK:

Ja som dávau!


PRVÝ KARBANÍK (štvrtému):

Ty dávaš.


ŠTVRTÝ KARBANÍK (rozdáva karty).

(Fiškál vŕta sebou. Čiahne za prsa, vytiahne čosi a pustí pozorno pod stôl na zem).


ŠTVRTÝ KARBANÍK (rozdávajúc):

O groš ide?

(Šulek vstúpi a sadne si neďälako fiškála nabok.)


PRVÝ KARBANÍK:

O groš. Dosť je to prehráť, keď ti doma deti pištia od hladu, jako netopierčence v starom kostole.

(Hrajú sa mlčenlivo ďalej.)

(Jedon oficier od honvédov vstúpi.)


HONVÉD (Fiškálovi):

Fiškáliš úr! Jakože je v Debrecíne? Kedy ste sem prišiou?


FIŠKÁL (na bruchu ho kuše, a plecami mikluje):

Už krála nieto. Angličan, Turek a Francúz ide s päťkráťsto tisícmi Maďarom a Taliánom na pomoc.


HONVÉD:

Nebude tých načim…


FIŠKÁL:

Päťdesiateho roku nebude v Europe korunovanej hlavy. Keď bude naša Uhorská oslobodená, zaujmeme Viedeň, trón spálime, (jadrno sa začne na chrbáte pod lopatkou škriabať) a rezidenciu poválame. Potom zaujmeme Čechy a Moravu, vyslobodíme Polsko, a tak uderíme na Rusa. A z toho všetkieho bude jedna veliká republika. (Lavou rukou v laví bok, s pravou dolu v nohu nemilosrdno sa počne drhnúť.) Kossuth bude guvernér vo všetkom.


HONVÉD:

Čože počuť z horných Slovákov. Búra sa vždy ešte?


FIŠKÁL:

Veď už máme štatárium. Už v Nitre nedávno pätnásť zavesili. Ja by som dau v každej slovenskej dedine desať šibeníc vystaviť, a každý deň na každú šibenicu štyroch Slovákov obesiť. Za pou, alebo rok by všetko bolo na svojom meste. Ináč szabadságu nebude.


HONVÉD:

Rácov že velmo zbili. Jelačič je lapený.


PRISEDIÁCI PÁN:

Hurbana už tiež majú.


DRUHÝ PÁN:

Ty prijdu všeci pod štatárium.


FIŠKÁL:

Dačo bych ja tých dau pod štatárium. Ja by som každieho Ráca aj Jelačiča aj Hurbana dau najprv pevno zviazať. (Stane a na sviece si pripaluje, trebars mu dobre horelo. Medzitímne sa jak sa patrí kdesi pri nohe škriabe.) Všetkým by som dau najprv do každieho prsta za nochty tlstú ihlu dobre hlboko vraziť. Potom by som im dau s tupým nožom prsty, nos, uši a jazyk odrezať. (Zavŕta sebou.) A teprv by som im ruky a nohy odpiluvau. Tak by som ich dau zamotať do slamy, pres poly na drevo zapchnúť; tú slamu na nich zapáliť — a tak by som ích dva dni na slabom ohni pražiu.


ŠULEK (po strane):

Tie vši to netrpia; ja to mám počúvať?


FIŠKÁL:

Akasztani valók!!


HONVÉD:

Ej, veď tým ani nepôjde lepšie.


FIŠKÁL:

Nebude szabadságu, pokým jedon Slovák jesto… Viera len jedna bude — Magyar vallás.


ŠULEK (stane z mesta, ohnivo):

Prosím vás, pane! Neviete-li inšie,
vykrojte si jazyk, a hoďte ho psovi
Jak sa vám chce brechať, choďte tam k smradlavej
volakde barine — tam sa vyblvajte,
vieram, trónu a národom svatý pokoj dajte.
Už vás tie vši vaše dosť napomínajú,

(Fiškál skočí obražený na rovnie nohy, vbok sa trocha poškriabe)


aby ste mlčali. Ani tie nemôžu
počúvať svojého pána biedne reči.

(Všetko sa zbúri. Spoza stolov skáče s krikom.)


HONDVÉD:

To je pansláv!! — Zabime ho! —
Pod štatárium!

Opona spadne

Výjav štvrtý

(V Trnave pred palácom Klementíny. Mesačno je. Klementína sedí v smutku na stolci pred domom zádumčivo. — Služka.)

SLUŽKA (načúva):

Už tuším…
Vedie Šulek hudcov.

KLEMENTÍNA:

Nikda ešte osud na svojej harfe smutnej
tak žalostno nehrau, jako mne vyhráva:
Z očou vyvoláva
kropaje krvavie.

SLUŽKA:

Vejdime dnu,
aby nás tu nezastihli.

KLEMENTÍNA:

Nepôjdeme; tu ho dočkám:
Nach ma vidí, —
a ja jeho.

SLUŽKA:

Nie ti slušnô tuná čakať.

KLEMENTÍNA:

Slušnô je všetko,
čo si srdco žiáda,
keď v boläsťách pracuje.

SLUŽKA:

Smútiš matku, — otca, —
brata…

KLEMENTÍNA:

Zahoď ten nôž.
Načs ma pichla. (Chytí sa pri srdci.)
Tak velice? — Odožeň ho! (Bojí sa.)

SLUŽKA:

Čo to? Klementínko moja…

KLEMENTÍNA:

Hen, ten čierny havran.
V srdco ma poštipau.

SLUŽKA:

Pamätaj sa, Klementínko.
Poďme dnu.

KLEMENTÍNA (mlčí).

SLUŽKA:

Nezahružuj mysel do hlbších bolästi.

KLEMENTÍNA (matá po sebe, ometá sa rukou).

SLUŽKA:

Poďme; tuším už prichodia. (Ohlädne sa.)

KLEMENTÍNA (rukou prsty si ometá).

SLUŽKA:

Čo nič nehovoríš?

KLEMENTÍNA (rozpletie si vlasy a rozpustí, — ticho a jednohlasne):

Pootváraj tie obloky.
Komu to tak vyzváňajú?

SLUŽKA:

Nezvonia nikomu. —

KLEMENTÍNA:

Pôjdeme aj my na pohräb?

SLUŽKA (zalomí rukami):

Bože môj!
Už z cesty hovorí.

KLEMENTÍNA (odopne si zlatie záušnice a hodí na zem):

Na ktorie hroby slniečko nerado svieti?
Nevieš? Na hroby žobrákov…?? —
Prečítajme henten nápis.
Kto tam leží?

SLUŽKA:

Nevidím žiadneho.
Nič tu neni.

KLEMENTÍNA:

A tento hrob,
pre koho je vykopaný? (Hlädí do hrobu.)
Jaký je hlboký — ani dna nevidieť.
(Prstene stŕha a hádže na zem.)

SLUŽKA:

Pamätaj sa, Klementínko,
nie sme v cintoríne.

KLEMENTÍNA (odopne zlatie náručnice a hodí jako do hrobu.):

Spievajú… (Načúva.) — počuješ…?
Už idú s tým pohräbom.

SLUŽKA:

Od tej prežalostnej doby,
jako našla meč Šulekuv v prsoch matky zalomený,
porad len pohräby pred očami vidí.

KLEMENTÍNA:

To panenka zomrela,
v šestnástom roku. (Odopne si pás.)
Postelem jej rozmarínom
do hrobu. (Pás hodí na zem.)
Tam sa jej bude cez zimu zeleňať. (Hodiny bijú na veži.)

SLUŽKA:

Poďme do pokoja.
Desať hodin bije.

KLEMENTÍNA:

Jak pekne spievajú…
Počuješ?
Už nesú truhlu. —
Pomodlime sa (Klakne na zem, tichučko sa modlí.)

SLUŽKA (zbiera zo zemi prstene, pás atd.):

Nešťaslivá grófko! Jak mi srdco plače
krvou, keď ťa vidím, pomôcť ti nemôžem.
Skaly by plakali v lútosti nad tebou —
Keď by už len aspoň Šulek skorej prišiou.
Asnad k sebe prijde, keď jeho hlas pozná.
Vstaň hor, Klementínko. (Zodvihne ju.)

KLEMENTÍNA:

Nič nevidím.
Samie slnka vidím.
V nebi všeci nariekali, keď som vstúpila.
Tmavie oblaky a drobunkie hvezdy
pršali jím z očou.
Taká tma tam bola…
Až aj Pán Bôh zaplakau,
hneď sa rozjasnilo —
jasnie slniečka
mu z očou padali.
Nemohla som hlädieť; samie slnká vidím. (Oči si zakryje.)

SLUŽKA:

Noc je teraz. Slnko už odišlo.
Druhým svetom svietiť. (Chce ju odviesť.)

KLEMENTÍNA (kvapne):

Pozri…! vidíš?
Jak sa bijú. (Dovysoka hlädí a ukazuje.)

SLUŽKA:

Nič tam neni.
To sa ti pozdáva.

KLEMENTÍNA:

Orol drži holubičku v pazúroch.
Obraň ju, obraň ju, roztrhá ju.
Už-už je roztrhaná… (Na zem hlädí.)
Jaká je belunká, a všetka krvavá,
jako sebou hýbe…
Streliu ktosi? (Ohläda sa.) Do orla.
Zabitý je! — Už na zemi leží:
Jak z neho krv vyviera. —
Poďme preč… krvavý je (Odídu.)

(Černobel privedie hudcov s faklami, stanú si pred dom.)

(Muzikanti hrajú sticha: „Chodí šuhaj po dvore, klope na dvere. Budí, volá svoju milú, v tmavej komore. Spíš-li milá, či čuješ, či ma ešte miluješ — otvor mi dvere.“ Hrajú ďalej druhý verš. Pri polovici tretieho idú ulicou okolo honvédi a mešťania, vedú v putoch železných Šuleka. Šaty má na sebe rozkmásanie, krvou sem-tam pomazanie, prostovlasý. Na hlave krvavú ranu. — Hudba len ďalej hraje…)


ČERNOBEL:

Už si našiou, čo sis hladau.
Štúr poorau, Hurban zasiau.
Žinka je povrieslo, kati budú ženci.
Trebars si mi bližiu v tvých listoch z Levoče;
že sas Hurbanovým snom takto dau podviesť,
čo mrtvých Slovákov skriesiť sa pachorí.
Predca ťa teraz srdečne lutujem.

ŠULEK:

Mňa nelutuj; plač nad sebou.

ČERNOBEL:

Haha! Ešte dýcha vždy národnou pýchou.

ŠULEK:

Nedávaj mi viac ran!
Dosti si ma raniu tam na Javorine.
(Klementína, jako predtým, a služka vyjdú zo dverí.)

ŠULEK:

Klementínko…!
Odpusť mi.
(Hudba prestane.)

KLEMENTÍNA:

Holubičku roztrhau.
Preč s ním.
Krvavý je… (Odchodí so služkou.)

JEDON HONVÉD (surovo):

Ďalej!!

ŠULEK (v odchode):

Klementínko!
S Pánom Bohom…!

Opona spadne





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.