ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

KAIFÁŠ:

JEDON SEDLIAK:

KAIFÁŠ:

SEDLIAK:

KAIFÁŠ:

SEDLIACI (pozerajú jedon na druhieho).

KAIFÁŠ:

HOLUBY:

Lud môj drahý, dobrý!
Nedaj sa tu mýliť tým darobným rečám.
Keď vám slovo Božie predkladá v kostole,
tedy počuvajte. Trebars medzi vami
on je najhnusnejším slov svých prestupníkom.
Aj Ilčík s Hrajnohou, chýreční zbojníci,
rozsievali vraj raz peknô žito v poli.
A dobruô semä vraj pekne sa ujalo,
trebars tie ruky ho hádzali do brázdy,
ktorie neraz v horách kru ludskú vyliali.
Keď vás diabol čierny do neba povedie,
nasledujte ho.
Ale čo vám teraz tento tu hovorí,
okrem kostola — slova mu neverte.
Najme keď volačo Maďarov spomína.
Jedon statočný chlap, čo pred týždňom v bitke
v poli ležať zostau, v ranách svých zomierau,
a tam doterajška s dorúbaným telom
v prachu a v svej krvi zaválaný leží —
a už rany na ňom aj hniť počínajú: —
viacej stojí…!
jak tisíc takýchto výrečitých trudov,
čo jazykom svojím jak šablou sekajú,
alebo tam v kútoch, — v tej osudnej chvíli,
keď vrah bratom meč svoj na hrtáni drží,
slavnie deje sveta perom svým zvečnujú.

KAIFÁŠ:

Moji drazí lidé!
Ja jsem tu wáš pastýr,
wy jste me owečky, wy jste stádo moje,
ja pasem duše waše.

HOLUBY:

Ej, ste vy mi za valacha.
Na peknie zlomkrky ženiete si stádo.
Keď ste dobrý pastier, pusťte ovce do otavy,
nežeňte ich do otravy.
Vám len republika voní.

JEDON SEDLIAK:

Je to, ver, taký publikán.

DRUHÝ SEDLIAK:

Čože je to, pán študent,
ta republika?

KAIFÁŠ:

To je taká krajina,
jakovou Uhre chcú.
Kde není cisáre, co se mu daň platí.

HOLUBY:

Neviete ešte, čo je republika?

SEDLIAK:

Čuli sme už o tom.
Čože je to?

HOLUBY:

Či ste už videli, keď vám chlapec doma
lapiu živú muchu, hlavu jej odtrhou?
Potom mu po stole bez hlavy behala.

JEDON SEDLIAK:

Hoj, neraz to môj malý Mišo robí.

HOLUBY:

Nuž, to je ta republika,
krajina bez hlavy.
A toť tento váš kňaz, tiež je taký Mišo,
radom vám chce všetkým hlavy poodtŕhať.

SEDLIACI (rozpálení):

Ej, sto bohov do teba!
Tento publikán!
Takieho mi máme kňaza?

DRUHÍ SEDLIACI:

Zato ti dávame zesyp?!
Tento svatý držigroš! Zvážme ho!
A ta odevzdajme pánu Hurbanovi! (Chcú ho lapiť.)

KAIFÁŠ:

Pro Pána Boha!
Nedajte se zmámit.
My wám chceme silou jármo schodiť z krku,
wám, i waším dítkam. A wy si ho pewně
nedáte dolu sňať. Nepochopujetě?
Když nebude krále, nebude porcie.
Budete mít swobodu, prestanú zemane,
wy budete páni.

SEDLIACI (utíchnu — rozmýšlajú).

JEDON SEDLIAK:

Ale, povecteže nám, pane Holuby,
šak je pravda? Keď budeme za cisára,
aj on nám odpustí tiež všetku porciu?

HOLUBY:

Jakož by to mohlo byť!
Aby ste vy dane žiadnej nedávali?
Slobodní budete, daň dávať misíte.
(Sedliáci sa po sebe obzerajú.)

KAIFÁŠ:

Tu to máte!
Wčil widíte, kde jste, co jste.
Takíto lidé wás do raje přiwedú.
Deti waše na wás, když jíž hnit budete,
ješte i w te zemi naríkati budou!

HOLUBY:

Prosím vašu milosť,
ja som bou na vašej kázni raz v nedelu,
vykrikuvau ste tam až do zachrípnutia:
„Dávajte, co jest císarowo, císari,
a co jest božího, Bohu,“ hovorí Kristus Pán.
V ktorej je to ale kapitoli…?

KAIFÁŠ (hlädí do zemi).

SEDLIAK:

Ale ste mu zacituvau! (Škriabe sa za uchom.)
Jak zvesiu nos dolu, jak moriak v majeri.

DRUHÝ SEDLIAK:

Hladá čosi na zemi.

TRETÍ SEDLIAK:

Tú repu, či čo;
jako sa to volá —
tú repliku stratiu.

ŠTVRTÝ SEDLIAK:

Zas už neviem.
Čo je to ta replika?

HOLUBY:

Aby ste viac nezabudli,
poviem vám ešte raz.
Republika to je, keď si krála zhodia.
To je taký starý, už vyžitý človek,
ktorý už na tento náš svet viac nepatrí,
a smrti sa bojí. Ale keď už vidí,
že predca len veru zomrieť mosí aj on,
tak sa zlakne smrti, — hlavu si odreže,
aby si do hrobu len hladieť nemiseu.
A potom je z neho taký kňaz bez hlavy,
čo v cinteroch straší.
Nemôže si hrobu najsť,
a žiť tiež nemôže.

KAIFÁŠ:

A či we Šwejčarích nemají oddáwna
slawnou respubliku? A Amerikanske
respubliky znáte. Jak tam promysel a
hospodárstwí kwitne! Jináče než w Rusku
anebo w Rakousích.

JEDON SEDLIAK (Holubymu):

Čo vám to hovorí?
Nedajteže sa mu na dačo zlô naviesť.
Veď je vám to majster!
Tak si vás opletie
peknými rečami, jako pavúk muchu.

HOLUBY:

Vychvalujete mi tu švajčarskú krajinu.
Že je tiež už dávno slavná republika.
Nuž, ale tam len peknie kravy chovajú,
a peknie pasiny majú. Dalej nič.

SEDLIAK:

Pasinke by sa nám na Myjave zišli.
Nuž ale preto si veru len nedáme
hlavy poodtŕhať. My máme zas hory.

HOLUBY:

Amerikanskie tiež chváli republiky.
Že tam vraj promysel veliký panuje.

SEDLIACI:

Čo je to zas ten promysel?
Už je nič nie dobruô, čo tento schvaluje.

HOLUBY:

No… že tam vraj…
s cukrom, s kávou kupčia.

SEDLIACI:

Ej, to sa tam Židia.
Čo potom!
My tu žiadnej kavy nepotrebujeme.
Nič, nebudeme my žiadni publikáni.
My len zostaneme aj s pánom Hurbanom
už pri cisárovi.
(Kaifáš odíde preč.)
S Pánom Bohom!
(Rukami za nim kývajú.)

JEDON SEDLAK:

Pane Holuby!
Ale túto zástavu
červenú a bielu, čo ste nam hor dali,
zhoďmeže dolu, a dajme si trojicu.
Hoci je už aj uhorská.

SEDLIACI:

Tú slovenskú dolu!
Veď sme my kresťania.

HOLUBY:

Jakuže to chcete trojicu?

JEDON SEDLIAK:

Čo nám ten náš kňaz hovoriu.
Uhorská zástava, že je to Trojica.
Červená barva, to je Bôh Otec. Biela,
Bôh Syn. A zelená, to je Bôh Duch Svatý.

SEDLIACI:

Trojicu chceme!
Túto zhoďme.

HOLUBY:

Ach, je toto kujon!
Je vám toto lotor!
Červeno-biela barva, to je Trojica.
Naša slovenská zástava, a nie Uhrov.
Biela barva, to je Stvoriteľ Bôh Otec;
Červená, to je Bôh syn, náš Vykupiteľ,
ten za nás na kríži krú svoju vylievau.

JEDON SEDLIAK:

Hm! Ale Bôh Duch Svatý.
Veď tu je chyba, hla! (Mrzí ho to.)

HOLUBY:

Bôh Duch Svatý?
Ten tam nemôže byť.
Veď viete, že je ten neviditedlný.

JEDON SEDLIAK:

A ver, tak je.
Dobre máte.
Aj v Písme tak stojí. No.
Není toto šibal, takto nás podviedou.
Šak keby len nemau tej posvatnej hlavy. — (Päsťou hrozí.)
Teraz sa už rozejdime. Keď nás bude načim,
len jaký-taký znak.

DRUHÝ SEDLIAK:

OSTATNÍ SEDLIÁCI:

VŠECI:

ŠTUDENT:

HOLUBY:

ŠTUDENT:

HOLUBY:

KAIFÁŠ:

ŠULEK (zastane pred domom):

V tomto dome ona plače,
za bratom, za matkou. Ach! a najviac
nado mňou…
Tak ďälako došlo so mňou,
že ani len dnu ísť sa k nej neosmelím!
Ani odpočinku nočnieho mi nedáš,
Klementínko prenešťastná! —
(Jedna služka ide ulicou s flašou.)
Panenko moja! Kde býva pán Tomaškovič?

SLUŽKA:

Načo je vám? Poznáte ho?

ŠULEK:

Poznám.
Šiou bych k nemu na noclah.
Nemám tu nikoho, kde by ma prijali.

SLUŽKA:

Ja som jeho služka.
Ale ho chudáka Maďari preč vzali.
Bou tiež pri Slovákoch. Aj cisársko vojsko
keď bolo v Trnave, velmo opatruvau.

ŠULEK:

Keď ho Pán Bôh vyslobodí,
povec, že ho Šulek skázau pozdravuvať.
(Služka preč.)
(Ide ku dverám, chytí klučku — pustí ju, zas chytí a otvorí — zavre.)
Oh! jak rád by som…!
Nemám nikde dverí —
Klementínko!
Dobrú noc. (Odchodí.)
(Služka vyjde dvermi z paláca.)

SLUŽKA (jadrno):

Kto je?

ŠULEK (obzrie sa).

SLUŽKA (smutno):

Dobrý večer.

ŠULEK:

Dobrú noc.

SLUŽKA:

Ani nevejdete k smutnej Klementínce?

ŠULEK:

Nevejdem.
Dobrú noc. (Odíde.)
(Služka vbehne dnu. Černobel so sluhom Klementíny vyjdu zo dverí.)

ČERNOBEL:

Keď ju nič nepreberie,
to ju upokojí.

SLUHA:

Muzika ju naveky rozveselila.

ČERNOBEL:

Ja idem teda,
privediem sem hudcov,
prekvapíme ju peknou muzikou.
Dnes je její meno.

SLUHA:

Len pekne smutno nach hrajú.

SLUŽKA:

Už odišiou.

KLEMENTÍNA:

Čos ho nevolala?
Sotvy to on bou.

SLUŽKA:

Volala som ho.

KLEMENTÍNA:

Čo hovoriu?

SLUŽKA:

Dau mi len dobrú noc,
a odišiou smutný.

KLEMENTÍNA:

Mohou len dnu ísť.
Už sa neosmeliu. Choďte ho pohladať.
(Druhá služka vyjde von.)

DRUHÁ SLUŽKA:

Kto sa tu pred chvílkou zhovárau?

PRVÁ SLUŽKA:

Šulek to bou so mňou.

DRUHÁ SLUŽKA:

Tvoj hlas som nepoznala.
Zhovárali sa tu, že nočnou muzikou
prekvapia ešte dnes smutnú Klementínku,
že ju asnad rozveslí. Šli pre hudcov.

KLEMENTÍNA:

On to bou.
Vie, že ja muziku nočnú rada čujem.
Volajte ho potom. Čo je statô, už je.
Nikto nechceu, aby sa tak stalo.

FIŠKÁL (v lavom boku ho kúše; škriabe sa).

JEDON KARBANÍK:

DRUHÝ KARBANÍK:

FIŠKÁL (plecami sa ošíva).

PRVÝ KARBANÍK:

DRUHÝ KARBANÍK:

TRETÍ KARBANÍK (zbiera karty):

PRVÝ KARBANÍK:

TRETÍ KARBANÍK:

PRVÝ KARBANÍK (štvrtému):

ŠTVRTÝ KARBANÍK (rozdáva karty).

ŠTVRTÝ KARBANÍK (rozdávajúc):

PRVÝ KARBANÍK:

HONVÉD (Fiškálovi):

FIŠKÁL (na bruchu ho kuše, a plecami mikluje):

HONVÉD:

FIŠKÁL:

HONVÉD:

FIŠKÁL:

HONVÉD:

PRISEDIÁCI PÁN:

DRUHÝ PÁN:

FIŠKÁL:

ŠULEK (po strane):

FIŠKÁL:

HONVÉD:

FIŠKÁL:

ŠULEK (stane z mesta, ohnivo):

Prosím vás, pane! Neviete-li inšie,
vykrojte si jazyk, a hoďte ho psovi
Jak sa vám chce brechať, choďte tam k smradlavej
volakde barine — tam sa vyblvajte,
vieram, trónu a národom svatý pokoj dajte.
Už vás tie vši vaše dosť napomínajú,

aby ste mlčali. Ani tie nemôžu
počúvať svojého pána biedne reči.

HONDVÉD:

To je pansláv!! — Zabime ho! —
Pod štatárium!

SLUŽKA (načúva):

Už tuším…
Vedie Šulek hudcov.

KLEMENTÍNA:

Nikda ešte osud na svojej harfe smutnej
tak žalostno nehrau, jako mne vyhráva:
Z očou vyvoláva
kropaje krvavie.

SLUŽKA:

Vejdime dnu,
aby nás tu nezastihli.

KLEMENTÍNA:

Nepôjdeme; tu ho dočkám:
Nach ma vidí, —
a ja jeho.

SLUŽKA:

Nie ti slušnô tuná čakať.

KLEMENTÍNA:

Slušnô je všetko,
čo si srdco žiáda,
keď v boläsťách pracuje.

SLUŽKA:

Smútiš matku, — otca, —
brata…

KLEMENTÍNA:

Zahoď ten nôž.
Načs ma pichla. (Chytí sa pri srdci.)
Tak velice? — Odožeň ho! (Bojí sa.)

SLUŽKA:

Čo to? Klementínko moja…

KLEMENTÍNA:

Hen, ten čierny havran.
V srdco ma poštipau.

SLUŽKA:

Pamätaj sa, Klementínko.
Poďme dnu.

KLEMENTÍNA (mlčí).

SLUŽKA:

Nezahružuj mysel do hlbších bolästi.

KLEMENTÍNA (matá po sebe, ometá sa rukou).

SLUŽKA:

Poďme; tuším už prichodia. (Ohlädne sa.)

KLEMENTÍNA (rukou prsty si ometá).

SLUŽKA:

Čo nič nehovoríš?

KLEMENTÍNA (rozpletie si vlasy a rozpustí, — ticho a jednohlasne):

Pootváraj tie obloky.
Komu to tak vyzváňajú?

SLUŽKA:

Nezvonia nikomu. —

KLEMENTÍNA:

Pôjdeme aj my na pohräb?

SLUŽKA (zalomí rukami):

Bože môj!
Už z cesty hovorí.

KLEMENTÍNA (odopne si zlatie záušnice a hodí na zem):

Na ktorie hroby slniečko nerado svieti?
Nevieš? Na hroby žobrákov…?? —
Prečítajme henten nápis.
Kto tam leží?

SLUŽKA:

Nevidím žiadneho.
Nič tu neni.

KLEMENTÍNA:

A tento hrob,
pre koho je vykopaný? (Hlädí do hrobu.)
Jaký je hlboký — ani dna nevidieť.
(Prstene stŕha a hádže na zem.)

SLUŽKA:

Pamätaj sa, Klementínko,
nie sme v cintoríne.

KLEMENTÍNA (odopne zlatie náručnice a hodí jako do hrobu.):

Spievajú… (Načúva.) — počuješ…?
Už idú s tým pohräbom.

SLUŽKA:

Od tej prežalostnej doby,
jako našla meč Šulekuv v prsoch matky zalomený,
porad len pohräby pred očami vidí.

KLEMENTÍNA:

To panenka zomrela,
v šestnástom roku. (Odopne si pás.)
Postelem jej rozmarínom
do hrobu. (Pás hodí na zem.)
Tam sa jej bude cez zimu zeleňať. (Hodiny bijú na veži.)

SLUŽKA:

Poďme do pokoja.
Desať hodin bije.

KLEMENTÍNA:

Jak pekne spievajú…
Počuješ?
Už nesú truhlu. —
Pomodlime sa (Klakne na zem, tichučko sa modlí.)

SLUŽKA (zbiera zo zemi prstene, pás atd.):

Nešťaslivá grófko! Jak mi srdco plače
krvou, keď ťa vidím, pomôcť ti nemôžem.
Skaly by plakali v lútosti nad tebou —
Keď by už len aspoň Šulek skorej prišiou.
Asnad k sebe prijde, keď jeho hlas pozná.
Vstaň hor, Klementínko. (Zodvihne ju.)

KLEMENTÍNA:

Nič nevidím.
Samie slnka vidím.
V nebi všeci nariekali, keď som vstúpila.
Tmavie oblaky a drobunkie hvezdy
pršali jím z očou.
Taká tma tam bola…
Až aj Pán Bôh zaplakau,
hneď sa rozjasnilo —
jasnie slniečka
mu z očou padali.
Nemohla som hlädieť; samie slnká vidím. (Oči si zakryje.)

SLUŽKA:

Noc je teraz. Slnko už odišlo.
Druhým svetom svietiť. (Chce ju odviesť.)

KLEMENTÍNA (kvapne):

Pozri…! vidíš?
Jak sa bijú. (Dovysoka hlädí a ukazuje.)

SLUŽKA:

Nič tam neni.
To sa ti pozdáva.

KLEMENTÍNA:

Orol drži holubičku v pazúroch.
Obraň ju, obraň ju, roztrhá ju.
Už-už je roztrhaná… (Na zem hlädí.)
Jaká je belunká, a všetka krvavá,
jako sebou hýbe…
Streliu ktosi? (Ohläda sa.) Do orla.
Zabitý je! — Už na zemi leží:
Jak z neho krv vyviera. —
Poďme preč… krvavý je (Odídu.)

ČERNOBEL:

Už si našiou, čo sis hladau.
Štúr poorau, Hurban zasiau.
Žinka je povrieslo, kati budú ženci.
Trebars si mi bližiu v tvých listoch z Levoče;
že sas Hurbanovým snom takto dau podviesť,
čo mrtvých Slovákov skriesiť sa pachorí.
Predca ťa teraz srdečne lutujem.

ŠULEK:

Mňa nelutuj; plač nad sebou.

ČERNOBEL:

Haha! Ešte dýcha vždy národnou pýchou.

ŠULEK:

Nedávaj mi viac ran!
Dosti si ma raniu tam na Javorine.
(Klementína, jako predtým, a služka vyjdú zo dverí.)

ŠULEK:

Klementínko…!
Odpusť mi.
(Hudba prestane.)

KLEMENTÍNA:

Holubičku roztrhau.
Preč s ním.
Krvavý je… (Odchodí so služkou.)

JEDON HONVÉD (surovo):

Ďalej!!

ŠULEK (v odchode):

Klementínko!
S Pánom Bohom…!