ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Svätopluk^[1] sa narodil ako syn kniežaťa Mojmíra na Velehrade. Od kolísky bolo vidieť, že bude veľmi udatným hrdinom. Rástol ako veľká nádej celého slovenského rodu a tak letel v ústrety dňom veľkých udalostí. Pohlavári kráľovstva sa vinuli k nemu s mimoriadnou láskou.^[2] Kráľ Slovákov, Rastislav, považoval Svätopluka už v mladosti za hodného koruny, pre jeho nadanie a udatnosť spravil ho spoluvládcom a rozdeliac vojsko na dve časti sveril mu velenie a správu jednej polovice vojska.^[3] Svätopluk, Rastislavov vnuk, z osobných záujmov podriadil seba a svoje kráľovstvo Karolmanovi. Keď Rastislav počul o Svätoplukových úmysloch, rozhneval sa a začal tajne strojiť úklady, až ho na hostine rozkázal poviazať. Pomocou priaznivcov však vyviazol. Pred vstupom zbrojnošov totiž, ktorí ho mali chytiť, na pokyn jedného z tých, ktorí vedeli o úkladoch, vstal od hostiny a predstierajúc hru so sokolmi, z pripravených nástrah vyviazol. Keď Rastislav zbadal, že jeho zámery sú odhalené, začal s vojakmi prenasledovať svojho synovca. Ale spravodlivým súdom božím chytil sa do (tých istých) osídiel, ktoré sám pripravil. Lebo ho chytil jeho synovec, sviazaného odovzdal Karolmanovi, ktorý ho v najväčšej tajnosti držal v temnom hrade v Bavorsku až do príchodu kráľa. Karolman zatiaľ bez akéhokoľvek odporu vpadol do jeho kráľovstva, podmanil si všetky mestá a hrady. A keď usporiadal kráľovstvo a obsadil ho svojimi, zoberúc kráľovskú pokladnicu, slávnostne sa vrátil.

Zatiaľ kráľ Ľudovít v Aquenskom paláci dôstojne prijal poslov cisára Ľudovíta a pápeža Hadriána a blahosklonne vyhovel ich prosbám. Odtiaľ sa odobral do Bavorska. Tu, odbaviac porady, dal si predviesť ťažkými reťazmi sviazaného Rastislava. Na radu Frankov a Bavorov, ktorí mu priniesli poplatky z rôznych provincií, odsúdil ho na smrť. Najprv ho však dal oslepiť.^[4]

Medzitým Svätopluka, ktorého volali aj Sventibaldom, Rastislavovho synovca, obvinili u Karolmana z nevernosti. Preto ho uvrhol do väzenia. Slováci mysleli, že ich knieža zahynul, a preto si zvolili za vodcu kňaza Sklagamara alebo Slavomíra, príbuzného onoho kniežaťa, hroziac mu smrťou, ak sa kniežatstva neujme. Takto donútený vyslovil súhlas, prijal pocty a povinnosti najvyššieho vodcu a hneď začal vojnu s Engliškalkom a Wilhelmom, vojvodcami Karolmanovými a zo všetkých síl snažil sa ich vyhnať z obsadených miest.

Ľudovít odišiel na západ prezrieť mestá, dediny a usadlosti svojho mocnárstva, aby mohol včas odvrátiť to, čo by sa mohlo prihodiť neočakávane a proti jeho vôli. Medzitým Karolman prepustil Sventibalda čiže Svätopluka, pretože nik mu nevládal dokázať viny, ktorými ho hnusne očiernili. A tak sa vrátil do svojho kráľovstva, obdarovaný kráľovskými darmi.

Karolman, poznajúc chvályhodné vlohy, genialitu a udatnosť Svätopluka, úctivo žiadal slávneho bojovníka, aby na čele Karolmanovho vojska pokoril Slavomíra. Svätopluk súhlasil s láskavou prosbou a potom s nezvyčajnou rýchlosťou a silou vyhnal Slavomíra. Len čo Karolmanovi vojaci poznali Svätoplukove vojenské schopnosti, zvolili si ho za svojho večného vodcu a pána. Dosiahnuc takto oddanosť vojska so všetkou silou a schopnosťami pustil sa odčiniť hanbu, ktorú mu Karolman uštedril. Napadol udatných vojakov Bavorov, preslávených vojenskou slávou, v ich silno opevnených hradoch; okrem mnohých zajatcov skoro všetkých pobil: Celá radosť Norikov nad veľkými víťazstvami obrátila sa razom v žiaľ a slzavé náreky. Keď Karolman počul o strašnom zániku svojho vojska, vzplanul veľkým hnevom, až ho i strach a vlastná moc prinútily sohnať do zbrane veľké množstvo vojska z vidieka a z miest. S ohromnou presilou veľmi dobre vycvičených vojakov postavil sa Svätoplukovi na odpor. Avšak zásluhou Svätoplukovho vojenského umenia boly jeho sbory zničené tak, že sotva jediný Ratbod sa polomŕtvy vrátil z tejto bitky. Karolman, nemôžuc odporovať Svätoplukovi vlastnými silami, poslal proti Slovákom Turingov a Sasov. Ale aj títo sa vrátili s hanbou, Slovákmi zahnaní a porazení, stratiac mnoho vojakov. Nakoniec dostal Karolman pomoc proti Slovákom od Frankov. Tieto sbory maly päť vodcov: Zvetislana, Witislana, Helzimanna, Spoitimanna a Moyslana. Títo napadli a veľmi tiesnili Slovákov pri rieke Fulde; po veľkých stratách však boli nútení prenechať mu víťazstvo a aj domov sa vrátili len s veľkými ťažkosťami. Nato Svätopluk, po svete preslávený kráľ Slovákov, poslal vojsko proti Bavorom, ktorí bývali pri brehu Fuldy. Týchto rozprášil, zaujal vojensky ich územie, jedných pobil, druhých zahnal do rieky a potopil vo vlnách, mnohých však odvliekol do zajatia. S hŕstkou vyviazol odtiaľ aj Embrik, biskup v Rezne.

R. 876 Svätopluk si vzal za manželku Adelhaidu, dcéru bavorského kráľa Karolmana a Lidovindy Korutanskej a sestru cisára Arnulfa.^[5] Svätopluk shromaždil sbory Slovákov, poslal za Dunaj výborné vojsko, ktoré udatne bojovalo s najmocnejšími vodcami Panónie. Pritom celú Panóniu ohňom a mečom zničil, vyplienil a spustošil, takže nie neprávom složili verš na túto pohromu:

Takýto je žiaľ a biedna záhuba vlasti

S veľkou korisťou, šťastne a slávne vrátil sa Svätopluk domov. Vo svojom vojsku mal toľko udatných Slovákov, že ich bolo vidieť prechádzať pri rieke Rábe od svitu do mraku bez najmenšej prestávky. S touto masou šťastne bojoval dvanásť dní v Arnulfovom kráľovstve. Odtiaľ sa šťastlivo vrátil do vlasti s mnohými víťazstvami. Najvznešenejší vodcovia Panónie zahynuli zbraňami Svätopluka a ako svedčia Fuldské anály, Megingor a Pabo stratili život v rieke Hrapa čiže Ráb. Slováci však zachovali pri živote župana Bertolda s bratom aj s niektorými inými vznešenými vodcami.

R. 885 cisár, idúc cez Bavorsko na východ, uzavrel so Svätoplukom mier v Zeiselmauere v Rakúsku pri rieke Tullne za prítomnosti bavorských kniežat. Zanedlho potom Arnulf mier uzavretý so Svätoplukom obnovil pri slávnostnej schôdzke v Omuntersperchu. — Arnulf s veľkou nádherou slávil Vianoce na dvore v Ulme a veľmi horlivo žiadal Svätopluka, aby sa na tejto veľkolepej a nákladnej slávnosti zúčastnil. Tento však Arnulfovej vľúdnosti vôbec neveril. Pre škody, ktoré nedávno narobil v Arnulfovom kráľovstve, bál sa, aby svojou krvou nespravil potomkom pamätnou nádhernú hostinu. Preto nahnevaný Arnulf v Hengisfelde rozhodol sa spolu s vojvodcom Breclavom, že zaútočia na knieža Svätopluka. Rozhodli sa, že nečakane napadnú Slovákov tromi vojskami. Tak kráľ v júli,^[6] vezmúc so sebou Frankov, Bavorov a Alemanov, pozdravil ozbrojenou rukou Slovákov, hoci len nedávno uzavrel v kráľovskom sídle s ich kráľom priateľstvo. Štyri týždne plienil a pálil kráľovstvo, neočakávane doň vtrhnúc, pritom prišli Arnulfovi na pomoc aj Maďari.^[7]

Svätopluk sa neočakávanému nepriateľovi napochytro postavil na odpor. Keď ho Arnulf nemohol poraziť s Frankami, Bavormi a Alemanmi, zavolal si ešte na pomoc Maďarov. A tak spojenými silami a zbraňami viacerých národov s veľkou námahou a s veľkým krvipreliatím premohol Svätopluka, silného a najslávnejšieho obrancu kráľovstva. (Zaiste, keby len štvrtá čiastka kmeňov bola sympatizovala so Svätoplukom či pre jeho hrdinstva, či jeho udatných slovenských vojakov, nezaostal by tento za Alexandrom Veľkým.^[8] Poraziac Svätopluka a uzavrúc mier zmocnil sa Arnulf Segna.^[9] Keď Maďari videli jeho záhubu, obzrúc si krajinu, začali kuť tajné plány, ktoré sa neskôr zjavne prejavily. Tu treba pripomenúť, že sa Turóci a Bonfini — uhorskí dejepisci — veľmi mýlia, keď celé potlačenie slovenského kráľovstva pripisujú Maďarom a ani sa len nezmienia o Arnulfovi a iných vojskách. Veď Maďari boli iba pomocnou časťou v rúcaní slovenského kráľovstva. Oni si odniesli z Arnulfom, Bavormi a Alemanmi rozbúraného kráľovstva hotovú palmu víťazstva. Že Svätopluk bol porazený nie iba bojovnosťou Maďarov, ale krvipreliatím mnohých národov, veľmi dobre vidieť aj u slávneho dejepisca uhorského, Štefana Katonu, doktora histórie kráľovskej univerzity v Budíne, ktorý v Dejinách prvých kniežat Uhorska píše:^[10] „Keď cisár Arnulf počul o pohyboch Maďarov, uznal za vhodné zavolať ich na pomoc proti moravským Slovákom. Na Morave vládol vtedy Svätopluk, ktorý sa dostal do Arnulfovej priazne, predstierajúc mu poslušnosť. Bol v takom priateľstve s ním, že sa stal i jeho kmotrom a dostal české kniežatstvo. Avšak Svätopluk odplatil sa zlým za toľké dobrodenia; všetku svoju moc, ktorú takto získal, vrhol do boja proti svojmu dobrodincovi. Arnulf, chcejúc potrestať nevďačníka, rozhodol sa trojakým vojskom napadnúť Moravanov.^[11] Prvé, ktoré bolo složené z Frankov, Bavorov a Alemanov, viedol v júli sám proti Svätoplukovi. Druhé sveril Breclavovi, kniežaťu posávskej Panónie. Tretie žiadal od Maďarov, ktorí si už vybojovali veľkú časť dnešného Uhorska. Arpád vidiac, že mu Arnulf otvára cestu na Moravu, rád určil na túto výpravu dvoch synov svojho ujca Huleka, totiž Zvardu a Kadusa, ako aj Hubu, jedného z prvých siedmich vodcov. A aby im nehrozilo nebezpečenstvo od chrbta, rozkázal najprv vyplieniť hrad Gemer (Gumur) a Novohrad. Posunujúc tábory z Paszta (Paztho) a podmaniac si spomenuté mestá prešli rieky Ipeľ (Ypul) pri Dunaji a Hron (Gron). Pri zemnohrade, zvanom Várad, tak dlho čakali, až prišiel nový voj s Boršom. Toho potom nechali stavať opevnenia na zvolenských vrchoch (Zoultur), aby im odtiaľ nehrozilo nijaké nebezpečie od nepriateľa. Sami potom opatrne tiahli proti prúdu rieky Žitavy (Situy). Poslali napred niekoľko vyzvedačov, ktorí im onedlho oznámili, že tieto hranice stráži Zobor (Zuber), ktorého Svätopluk ustanovil za knieža nitrianske a že ľahkým útokom lučišníkov na riečke Tormose (Turma) tak poľakali moravských Slovákov a Čechov, ktorí sa im postavili na odpor, že sa hneď dali na útek.^[12] Keď toto vodcovia počuli od vyzvedačov, urýchlili pochod vojska na Nitru. Ale Zobor sa už dozvedel od svojich utečencov o príchode Maďarov, a preto sa ponáhľal s ozbrojenými silami prekaziť im prechod cez riečku. Dlho vydržal bojovať. Nakoniec ho však premohla vytrvalosť Maďarov. Nebolo iného východiska, ako hľadať záchranu na blízkom nitrianskom hrade. S jeho hradieb odrážali útoky nepriateľa. Na úteku Maďari mnohých pobili; i samého vodcu Zobora Kadusa šípom srazil a zajal. Na druhý deň začali Maďari obliehať Nitru a neprestali prv, dokiaľ ju po vyvraždení mnohých nepriateľov aj vydobyli. Vtedy obesili Zobora na protiľahlom vrchu. Na pamiatku takej veľkej udalosti od nepamäti nesie menovaný vrch meno Zobor.

Spomenutí vodcovia postúpili až k Váhu. Pritom obsadili viac hradov, ako Šintavu (Stumrey), Hlohovec (Golgoncy), Beckov (Blundus), Trenčín (Trunsum), Bánovce (Bana), usadili v nich posádky a prišli až k Morave. Všetkých, ktorí nechceli znášať jarmo, reťazami poviazali a priviedli k Arpádovi.“^[13]

Tak isto píše aj slávny Juraj Pray: „Maďari,^[14] vyhnaní Pečenehmi z Transilvánie, r. 889 napadli Bulharov. Príčinou vojny bolo, že Simeon, knieža Bulharov, nadmieru unesený víťazstvom nad Maďarmi, dal poodrezovať nosy Chazarom, ktorí šli na pomoc Rimanom,^[15] a takto ich poslal do Mesta.^[16] Týmto barbarským činom si narobil Simeon mnoho nepriateľov a skoro aj záhubu. Keď totiž prišli Chazari, takto nepriateľom kruto znetvorení, k cisárovi, celé mesto sa zhrozilo nad strašným a neľudským divadlom a vzbĺklo ohňom hnevu, vyhrážok a vojenských príprav. Sám cisár, ktorého sa pohana najviac týkala, sústrasťou a rozhorčením pohnutý, uvažoval o odčinení krivdy. Ale pretože vnútorné pomery boly tiesnivé a vojsko bolo unavené nedávnou vojnou, rozhodol sa žiadať pomoc od Maďarov. Dúfal, že si ich darmi ľahko získa pre vojnové spojenectvo. Ako píše Leo Gramaticus, poslal vodcu Sclera, ktorého iní volajú Nicetom, ozdobeného hodnosťou patrícia, k brehom rieky Dunaja, aby odovzdal dary Turkom^[17] a povzbudil ich do vojny proti Simeonovi. Keď došiel Nicet k Maďarom, Arpád ho ochotne vypočul. Možno, že ich dary zvábily pomáhať Rimanom, alebo skôr vypudení nedávno Pečenehmi z Transilvánie, dúfali, že pri tejto príležitosti rozšíria svoje sídlištia. V smluve sa predovšetkým dohodli, že len čo Nicephorus Phocas, pretože mu po zavraždení Crinita sveril Leo svoje sbory, udrie na nepriateľa zpredu, Maďari budú útočiť na Bulharov odzadu. Po prijatí rukojmých, čím bola smluva opatrená silnejším sväzkom, vrátil sa Nicet do Mesta; nádejou na pomoc potešil cisára a občanov. Po vyhlásení vojny vyslal cisár patrícia Eustacha ako veliteľa loďstva na mori a patrícia Nicephora Phoca i dvorana Legiona na zemi, aby prenikli až do Bulharska; zakrátko potom, či už to vyžiadal sám mier alebo uzavreté priateľstvo s Maďarmi, poslal Leo konstantinopolského kvestora k Simeonovi vyjednávať o uzavretí mieru. Simeon, vidiac proti sebe postavené vojská na mori a na zemi, myslel, že kvestor robí úklady, a preto ho dal strážiť. Kým Bulhari a Rimania takto bojovali, skôr otáľaním ako zbraňami, Maďari, ako sa dohodli v smluve, prešli Dunaj a zaplavili celé Bulharsko, všetko hrozne pustošiac. To donútilo Simeona odvrátiť sa od Rimanov a brániť svoje. Zanechal preto Phoca, obrátil sa s vojskom proti Maďarom a onedlho sa s nimi srazil. Bol však premožený v známej bitke, sám sotva vyviazol zdravý; vojsko bolo čiastočne pobité a ostatok padol do zajatia Maďarov. Víťazní Maďari prišli až ku kráľovskému sídlu Bulharov, k Preslave, kde obkľúčili Simeona v meste Mundrage. Keď Maďari zvíťazili a popredali zajatcov, ktorých poskupoval cisár Leo za neslýchanú sumu peňazí, vrátili sa cez Ister (Dunaj) k svojim. Ich zem bola medzi riekami Temeš, Maruša a Tisa. Tieto rieky sú dosť známe a podržaly si aj dnes len málo zmenené meno. Zdá sa teda, že Maďari obývali tú čiastku Transilvánie, ktorá je najbližšie k Uhorsku, za Marušou. Zanechali kraje oproti Potisiu podľa svedectva Konstantina, pretože našli svoj kraj opustený a usídlili sa v tej krajine, v ktorej sú až doteraz. V nej sú rieky Times, Tutem, Moresen, Crisus a Tisa. Keď sa Maďari vrátili domov a dosiahli mier, kráľ Slovákov, Svätopluk, znova a znova napádal poddaných cisára Arnulfa a tiež vpadol do Panónie, ktorá sa rozprestierala tam, kde je dnešné zadunajské horné a dolné Uhorsko. Preto Arnulf, sosbierajúc Frankov, Bavorov a Alemanov, prišiel r. 892 na Moravu a tu s týmto množstvom štyri týždne plienil ohňom celú krajinu.“

Takým istým spôsobom podávajú vec aj starí dejepisci: Že Maďari boli len pomocníkmi v rozvrátení kráľovstva Slovákov a pri porážke kráľa Svätopluka, pretože od východu ich napadli Maďari, od juhu Panóni pod Breclavom, kniežaťom Sávie, od západu Bavori a Frankovia a od severu Alemani. Slovenský kmeň podľahol týmto piatim mocnostiam, ktoré sjednotené s vypätím všekých síl, vohnaly ho do žalostnej vojny.^[18] Dosvedčuje to Otto Frizinský,^[19] pokračovateľ Fuldských letopisov k r. 889, analista Metský k r. 890, Pagius^[20] k r. 890, Aventinus^[21] však v Análoch bavorských k r. 892 píše: „V máji prišiel na rakúsku hranicu Arnulf, aby pri Hengesvelde mal slávnu poradu. Pretože Svätopluk pohrdol ta prísť, považoval ho za nepriateľa ríše. Na tejto porade boli Vratislav, knieža poľské a Kusala, vodca Maďarov, ktorí doteraz nemali sídlišť, ale túlali sa po európskej Sarmácii; sľubovali všetky svoje sily proti Svätoplukovi, ak dostanú za odmenu zem, ktorú si vydobyjú. Arnulfovi sa páčila ponuka, preto s ňou hneď súhlasil. Určil, že napadnú Slovákov trojakým vojskom: Kusalovi a Maďarom, svojim obľúbencom, určil Dáciu, Vratislav, knieža poľské, dostal rozkaz so svojimi Venedmi začať boj od chrbta. Cisár Arnulf vpadol odpredu s Frankami, Švábmi a Bavormi. Celý mesiac júl prechádzal cez kráľovstvo Slovákov a všetko naplnil požiarmi, lúpežou a smútkom. Avšak Kusala a Maďari zúrili ešte krutejšie, obe Dácie — pred a za Tisou až po jej vtok do Dunaja — zaplavujú ako mračno, cestu si otvárajú mečom, starých usadlíkov mučia, zem si delia medzi sebou a tu sa usadzujú, ako by tu mali natrvalo ostať.“

Simeon Assemanus^[22] pokračuje v Aventinových zprávach:^[23] „Uhri, čiže Maďari odňali na rozkaz Arnulfov mnoho miest Svätoplukovi a tam si urobili svoje sídlištia. Nasledujúceho roku vtrhol znova Arnulf na Moravu a rúcal zámky pri rieke Hrone. Aj kráľa Maďarov ako obrovskú vlnu vpustil na Moravu. Celý kraj Slovákov sa znova napína smrťou, lúpežami, ohňom a nárekom. Maďari sa vracajú do Dácie, ktorú si podrobili zbraňami. Šesť rokov potom, kým žil Arnulf, Maďari nerobili nájazdy na susedov a zdržiavali sa v hraniciach dobytých zbraňami. Keď Arnulf zomrel, Maďari nehľadiac na Dunaj, nakoľko súviseli s Dunajom, Panóniu Bavorom vyrvali a siedmy rok potom, ako zaujali Dáciu, keď videli, že cisár Arnulf zomrel a že ríša je rozdelená rozbrojami kresťanov medzi toľko vadiacich sa kniežat, rozhodli sa obsadiť susednú Panóniu, ktorá bola veľmi úrodná a vhodná pre pasenie stád. Aby toto Kasula, vodca kmeňa, ľahšie a lepšie dosiahol, poslal veľkolepé posolstvo k Ľudovítovi a k svojim susedom Bavorom, poslom prikázal, aby pozorne všetko vyzvedeli, najmä polohu Bavorska a zvyky obyvateľov.

Potom uzavrúc akési priateľstvo s Bavormi, napadli Moravanov, ktorí boli nepriateľmi Bavorov. Pritom si privlastnili časť Moravy, zabili slovanské kniežatá, Godfrída a Eberharda, na hraniciach Kraňska. Medzitým Luitpold, vojenský prefekt, tiahol s vojskom proti Maďarom, aby pomstil ich vierolomnosť. Keď sa to Kasula dozvedel, utáboril sa so svojimi vodcami pri rieke Fische poniže Viedne. Prvým útokom napadol Luitpold čiastku maďarského vojska, pritom tisíc dvesto vohnal do Dunaja a potopil, ostatných zahnal na útek, zabíjal a víťazil až po Prešporok (Bratislavu). Tu prešiel Dunaj a napadol víťazstvo oslavujúceho Kasulu. Jedným úderom rozbil tábor a zavraždil kráľa či vodcu s veľkým počtom náčelníkov pri hornom toku rieky Fischy. Svätopluk, kráľ Slovákov,^[24] ktorého poslúchaly nielen Čechy, ale aj iné národy až k rieke Odre a Hronu, ktorý bol mocný a postrach svojich susedov, skryl sa medzi svojimi vojakmi a nikdy viac sa neobjavil.“

Timon^[25] píše o Svätoplukovi:^[26] „Svätopluka vychovali od mladosti vo veľkej zbožnosti. — Zrazu však na božie vnuknutie, zanechajúc dvor, bohatstvo, pocty a rozkoše, ale zároveň aj starosti, odobral sa bez vedomia i tých najbližších do samoty. Pustý vrch, od juhu zarastený, je celkom blízko hradu i mesta Nitry. Tu, či už osudom alebo náhodou privedený, našiel na jeho úpätí troch pustovníkov a pridal sa k nim. Stal sa pánom svojich náruživostí. Živil sa len rastlinami a plodinami, ktoré poskytoval les. Usilovne sa venoval božím veciam. Takto známy len svojim spoločníkom žil v samote päť rokov. Miesto, ktoré obýval, hneď začali uctievať a oslavovať tí, ktorí sa venovali rozjímaniu. Vrch sa volá Zubor.“

Dubrabius^[27] v kn. 4. hovorí: „Cisár Arnulf po porážke Svätoplukovho kráľovstva na základe ediktu rozdeľuje jeho ríšu a dáva ju vyplieniť pohanom. Avšak milosrdný boh, ktorý nechce smrť hriešnika, ale skôr, aby sa obrátil a žil, spravil si z kráľa mnohých národov poníženého a bezmocného pustovníka na vrchu, ktorý sa nazýva Zobor. Tu už bývali traja pustovníci, ktorí viedli samotársky a tvrdý život. K týmto sa pridal ako štvrtý a ani za jedným zo spolupustovníkov nezaostal v snášanlivosti a trpezlivosti. Ani im až do posledného dňa neprezradil, kto je. Najviac žialil preto, že urazil sv. Metoda biskupa, keď tento začal služby božie skôr, ako sa on vrátil z poľovačky. Pochovali ho vraj pustovníci v Nitre. A dokiaľ neobjavili hrob, do kameňa bol vtesaný tento nápis:

Kráľ Moravy Svätopluk leží pochovaný v prostriedku svojej krajiny

Ján Turóci, uhorský dejepisec, píše podivné veci jednak o predaji Svätoplukovho kráľovstva, jednak o konci jeho života, totiž ako by bol skončil v hlbinách Dunaja. Je to však veľmi ďaleko od pravdy, ako nepodvratne dokazujú vynikajúci, hoci neskorší dejepisci. Často spievanú pesničku a rozprávky o predaji kráľovstva Slovákov Maďarom za vystrojeného koňa nie je hodno rozvádzať. Jasne sme ukázali, že spomínať tieto vymysleniny nie je dôstojné. Klamstvá o vystrojenom koňovi Slováci spokojne vyvrátia, lebo, ako sme dokázali, môžu pochádzať len z nedospelej mysle. My však musíme hľadať to, čo dá národom nepochytané znalosti o Svätoplukovi, berúc do úvahy spisovateľov, ktorých vážnosťou vedení musíme písať. Pri riešení tohto sporu treba zároveň vedieť, že si spisovatelia poplietli meno predposledného kráľa s menom jeho nástupcu. Jedni totiž píšu Svätopluk, iní Svatogius, Svates, Sventibald, iní ho zas píšu inými spôsobmi, prehadzujúc písmená i slabiky. A pretože zle poznajú reč Slovákov, alebo sú zle informovaní, komolia meno alebo si pletú činy týchto ľudí; nie je potom ľahko si vybrať, čo je o Svätoplukovi a čo o Sventibaldovi. Informovaní zprávami Fuldských análov, Ptolemaja,^[28] Porphyrogenneta,^[29] Amiana Marcellina,^[30] Simeona Assamena a iných, učíme spolu s Procopiom,^[31][32] že Svätopluk, kráľ Slovákov, ktorí nie sú ani zlomyseľní ani vierolomní, bol mocným a strašným^[33] pre susedné národy, bol synom Mojmíra, kráľa Moravy; za pápeža Eugena II. rozhneval sa naňho panujúci cisár, pretože odmietol prísť na slávnu schôdzku do Hengeszveldu; preto sa Arnulf rozhodol viesť s ním vojnu, popudil proti nemu Maďarov a Poliakov, premohol Svätopluka, stiesneného pri rieke Hrone troma svojimi vojskami. Kráľ, nevládajúc odporovať toľkým a takým veľkým nepriateľom, dal sa na útek. Žil ako pustovník na Zobore a tu aj dokonal. Spoločníci — pustovníci ho pochovali v kostole, ktorý je postavený na úbočí vrchu.

Českí dejepisci jednomyseľne tvrdia, že Svätopluk bol veľkým šíriteľom kresťanskej viery. Ich názory, zdá sa, sdieľa aj najnovší uhorský dejepisec, slávny Štefan Salagius,^[34] kňaz pätikostolskej diecézy, v knihe De statu Pannonicae, kn. 2, hl 4, str. 111, keď hovorí: „…ešte za časov Svätopluka, ktorý sám prevzal vodcovstvo u Moravanov po tom, ako bol Rastislav Norikmi oslepený a uvrhnutý do kláštora, čo sa stalo r. 870. Určitá časť národa ešte teraz podlieha starej nesprávnej mienke, že Svätopluk úplne zničil dielo sv. Metoda, ktorý dosiahol od apoštolskej stolice moravské biskupstvo.“

Svätopluk oplakával všetky svoje hriechy, ale nadovšetko urážku a bezprávie spáchané na sv. Metodovi. Keď Svätopluk totiž vošiel s veľkým hrmotom a hlukom na sviatok sv. Petra a Pavla s celou svojou družinou poľovníkov do kostola, kde sv. Metod obetoval sv. omšu, vtedy ostro vytýkal Metodovi, že nečakal dlhšie s obeťou, kým nepríde s družinou poľovníkov. Metod a ľud však, aby predišli nešťastiu, už dosť dlhý čas čakali, kým sa kráľ vráti z poľovačky. Zbožného kráľa veľmi trápilo, že nebol prítomný pri obetovaní božskej hostie, nepripisoval si to však za svoju vinu, ako sa patrilo, lež v nezriadenom a hriešnom hneve sa obrátil na veľkého božieho sluhu — sv. Metoda. Túto urážku oľutoval hojnými a spásonosnými slzami v tvrdej pustovni na vrchu Zobor pri Nitre. Preto iste odchádzal šťastne z temnôt tohto života, keď sa tak horlivo usiloval o odvrátenie obyvateľov svojho kráľovstva od modlárstva, keď ich získal pre Krista, v tajnej, skalnatej pustovni, v rozjímaní o nebeskej ceste a božích veciach, v pôste a chudobe, v drsnom odeve a neustálych slzách pokánia žil v nádeji na nesmrteľnosť mnoho rokov, až do posledných dní svojho života.

Středovský^[35] hovorí, že českí kňazi sv. Benedikta uctievali Svätopluka ako svätého a že ho uvádzajú vo svojom monológiu na dvanásteho marca. Ba tento dejepisec tvrdí, že pred storočím vyšly obrazy niektorých svätých pustovníkov so schválením sv. stolice rímskej a medzi nimi bolo možno vidieť v Olomouci u otcov kapucínov na krížovej ceste aj obraz Swatoboga čiže Svätopluka s nápisom, ktorý sme uvideli v hlave o náboženstve.^[36] Iste veľkým obvinením napadajú dejepisci zbožného kráľa Svätopluka a celý slovenský národ, keď mu pripisujú zahanbujúci predaj kráľovstva a vrhnutie sa zo zúfalstva do pažeráka Dunaja. Nie je isté, či maďarskí dejepisci, nie úplne zlí, písali toto vedení omylom alebo závisťou. Pravdepodobnejšie však je, že oboma. Podozrievame ich však z toho, že to písali ako odvetu Jornandesovi,^[37] ktorý vraj bol Gótom alebo Alanom a niektorí tvrdia, že bol Slovanom. Tento nie bez urážky najvznešenejšieho národa Maďarov tvrdí, že Hunovia sa zrodili z obcovania nečistých duchov so ženami. Jornandes v Gótskych dejinách, hl. 24 píše: „Keď Góti odišli zo Skancie čiže ostrova Škandinávie za kraľovania Filimera V., vošli do zemí skýtskych. Hunovia sa zas zrodili z obcovania niektorých gótskych žien — čarodejníc s nečistými duchmi. Hunovia, pochádzajúci z takéhoto pokolenia, prišli do gótskych krajín. Je to krutý národ, ako tvrdí dávny dejepisec, ktorý obýva druhý breh Meotského jazera.“^[38] Nakoľko možno veriť zpráve, že Hunovia sa zrodili z nečistých duchov, natoľko sa dá veriť výmyslu a bájke, že Svätopluk, keď predal kráľovstvo za vystrojeného koňa, vrhol sa v zúfalstve do Dunaja.^[39]

Svätopluk mal dvoch synov — Mojmíra a Sventibalda. Druhému bol krstným otcom cisár Arnulf.^[40] Nástupcami Svätopluka, ktorý sa odobral do skrytej pustovne hory Zobor, boli dvaja synovia, Mojmír a Sventibald. Títo žili v ustavičnom nesváre medzi sebou. Maďari, vidiac ich vzájomnú nenávisť, využili nesvornosť Slovákov vo svoj prospech a tak si bez akejkoľvek straty svojho vojska úplne a na večnosť pričlenili tú čiastku Moravy, teraz už Uhorska, ktorá je medzi riekami Moravou a Hronom. Knieža Sventibald zakrátko potom dokonal, utrápený žiaľom, a tak sa skončila vláda slovenských kráľov.^[41] Niektorí dejepisci uvádzajú, že ušiel k Arnulfovi a pod jeho ochranou trávil v Bavorsku ostatné dni svojho života. Sventibalda nazýva Pešina^[42] aj Svatobogiusom. Tiež hovorí, že Sventibald by nebol zahynul a ani Maďari by neboli zvíťazili, keby v protive s etymologiou svojho mena, ako druhý Roboam, nebol pohŕdol múdrymi radami starších. Slováci spustošení a vyplienení mnohými mocnármi boli rozdelení. Časť blízka Čechám sa dostala pod ochranu českého kniežaťa Vladislava I., ktorý ju aj úspešne bránil so svojím vojskom oproti Maďarom. Ostatná časť od rieky Moravy až k Váhu a Hronu ostala v moci Maďarov,^[43] sever ostal Poliakom a časť za Dyjou zas rakúskym Nemcom. Dnes českí a moravskí, ako aj uhorskí Slovania vzdávajú nekonečné vďaky Bohu, že im vládne konečne jediný kráľ, pod ktorého ochranou môžu spokojne žiť. Veď všetci Slovania poslúchajú jednou korunou posvätenú hlavu. Kráľovstvo Slovákov, kedysi rozdrobené na mnoho čiastok, po mnohých storočiach znova splynulo v jedno. Všetci Slovania Chorvátska, Slovinska, Uhorska, Moravy, Čiech a Haliče totiž uznávajú jedného pána a otca, šťastne dnes panujúceho kráľa.

To je František, múdro a šťastne panujúci kráľ Slovanov.