ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vyššie sme hovorili o tom, ako slávne kráľovstvo Slovákov zaniklo za Arpáda, vodcu Maďarov. Arpád mal syna Zultu, tento Toxu, ten zas Gejzu a Gejza mal sv. Štefana, prvého uhorského kráľa. Za Arpáda sa stali Slováci spoluobčanmi Maďarov a obdržali uhorské občianstvo, neboli teda večnými sluhami ani večnými poddanými a nevoľníkmi. Za sv. Štefana a jeho nasledovníkov dostali ešte širšie uhorské práva. Osvetlím nakrátko starobylými príkladmi, ako od Arpáda až do čias 6. kapitoly Dekrétov sv. Štefana žili priamo ako rodina v jednom štáte.

Medzi nespočetnými príkladmi tomuto tvrdeniu dodáva hodnovernosti Romulov čin. Tento totiž pre ukradnuté panny, najviac sabinské, ceninské, krustuminské, antemnatské, vejanské — ako naširoko píše Plutarch^[44] — tri roky viedol strašnú vojnu s Titom Taciom, kráľom sabínskym. Keď však víťazstvo prechádzalo striedavo s jednej strany na druhú, uzavreli konečne mier, ktorý spočíval na týchto základoch: Aby Romulus prijal Tita Tacia za spoluvladára, aby sa mesto volalo podľa Romula — Roma a ľud nech sa volá podľa Taciovej vlasti — Quiriti, aby ženy, ktoré by chcely, ostaly so svojimi manželmi bez akejkoľvek práce a povinností a mohly sa venovať len tkaniu. (Ukradnuté sa totiž vrhly s rozcuchanými vlasmi medzi bojujúcich zaťov a svokrov a tak vynútily mier.) Keď bolo toto všetko slávnostne ustanovené, stala sa veľmi divná vec, ako hovorí Julius Florus^[45] v kn. I, hl. 1. Nepriatelia (totiž Tacius a Sabíni s ostatnými) zanechali svoje sídlištia a presťahovali sa do mesta, aby spojili dedovizeň s majetkom svojich zaťov. Cicero v Balbovej obrane priznáva, že sa tento zvyk udržal až do jeho čias, ako svedčia tieto slová: „Bezpochyby najviacej to upevnilo naše impérium a zveľadilo povesť rímskeho národa, že onen vládca, tvorca mesta, Romulus, smluvou so Sabínmi ukázal, že treba aj prijatím nepriateľa zväčšovať toto mesto. Tento príklad pre vážnosť svojho pôvodcu naši predkovia nikdy neopustili a zachovali zásadu udeľovať a uštedrovať občianske práva.“

Tiež Arpádovi nasledovníci až po sv. Štefana, najmä však tento kráľ (Decr. kn. 1, hl. 6.) takýmto istým spôsobom sa usilovali zväčšiť uhorské kráľovstvo.

Ku kniežaťu rečníkov sa radí knieža básnikov, Vergílius M. (Aen, 10.), ktorý takto spieval o občanoch Mantuy: „Mantua je bohatá na predkov, ale títo sú nie jedného rodu. Sú tu tri kmene a v každom štyri rody. Sama je hlavou ľudu, jej sily sú z tuskulskej krvi.“ — Tu vidíme, že trojnásobný kmeň so štyrmi rodmi splynul v jednom štáte. Z toho sa možno teda ľahko presvedčiť, že pre všetkých Slovanov, bývajúcich v Uhorsku, bude platiť to isté občianske právo ako pre Maďarov, tá istá starobylosť a dôstojnosť národa, tá istá vojenská sláva u svojich predkov, tie isté výsady, tá istá pôda zanechaná každému otcovským dedičstvom a ešte aj teraz neodcudziteľne vlastnená. Ako Sabínovia, Vejania, Ceníni a iné národy, pretože splynuly s rodom Romula na základe smluvy, neskôr viazaní aj manželstvom, prevzali meno Rimanov, tak možno dať aj našim Slovanom meno uhorského národa, pretože oba národy žijú pod tým istým uhorským nebom. — Veď čo oslobodilo sv. Pavla od bičovania, ak nie toto slovo: „Som rímskym občanom!“ (Skutky, 22, 25 a 28). Odkiaľ mal však Pavol rímske občianstvo? Narodil sa v Tarze, vychovali ho pri nohách Gamaliela v Jeruzaleme, sám tvrdí, že ho obrezali ôsmeho dňa z rodu Izrael ako Žida (Fil. 3, 5). Rím je v Europe, Tarzus je mesto Cilície v Ázii, Jeruzalem v Idumei. Ako môže byť teda Pavol Rimanom? Ako je rímskym občanom? Len udelením privilégií mesta Ríma. Tarzus totiž, keď sa zaviazal vernosťou a vojenským spojenectvom víťaznému rímskemu národu, dostal aj práva mesta Ríma.

Vyššie som ukázal, že Slovania mali práva uhorských občanov, ktoré im udelil kráľ sv. Štefan, jeho nasledovníci a predchodcovia. Uvediem o tom niečo aj z uhorských dekrétov. Za Kolomana, uhorského kráľa, bolo ustanovené (kn. 1, hl. 80): „Slobodní cudzinci, ako sú Slovania alebo ostatní cudzinci, ktorí pracujú na majetkoch iných, tiež len toľko denárov nech platia za slobodu. Nesmú byť prinútení platiť aj iné denáre za nejakú úlohu.“ Nech si čitateľ všimne, na ktorých Slovanov sa dekrét vzťahuje. Zrejme na tých Slovanov, ktorí bývali medzi Sávou a Drávou. Títo pripadli vtedy k svätej korune, o čom Topographia R. H.^[46] (časť 3, hl. 3) uvádza toto: „O samej Slavónii niet zmienky u žiadneho zo zodpovedných spisovateľov, iba ak po r. 1105, keď bol totiž za zákonitého kráľa Dalmácie, ako som už inde povedal, vyhlásený Koloman.“ S týmto súhlasí aj Samuel Timon, ktorý okolo r. 1105 uviedol toto (Chronologium, časť 1): „Doteraz nikto nespomenul Slavóniu. Všimni si teda, že čiastka Chorvátskeho kráľovstva, kedysi Posávia a medziriečna Panónia, bola po obsadení Maďarmi nazvaná Slavóniou.“ V uhorskom práve sa na tomto mieste pod termínom hosť rozumie obchodník, cudzinec alebo prisťahovalec, ktorý vo svojom povolaní cestuje po cudzích krajoch alebo sa prisťahuje do kráľovstva. O tomto druhu ľudí, ktorí sa tešili slobode už od čias sv. Štefana, Andrej II., nazvaný Jeruzalemský, vyhlásil (Andr. II., Decr. hl. 17): „S jobagionmi hradov má sa zaobchádzať podľa slobody ustanovenej kráľom sv. Štefanom. Tak isto aj s ľuďmi akejkoľvek národnosti treba zaobchádzať od začiatku podľa im priznanej slobody.“ Hosťom treba rozumieť cudzinca, najmä kramára (trhovca), ako vyhlasuje aj dekrét sv. Ladislava (Kn. II, hl. 2). Nesprávne by teda niekto vyvodzoval, že Slovania tu boli len večne pripútaní k pôde alebo večnými otrokmi. Nik nemôže tvrdiť, že slovom — pracujúcich na majetku — treba rozumieť Slovanov, lebo rozlučovacia spojka alebo označuje opak: tu je dvojaké porovnanie, tam jedno. Totiž slobodní cudzinci, ako Slovania, — aby sa to správne porozumelo, treba takto vysvetľovať: Všetci cudzinci alebo slobodní trhovci, ako sú, alebo medzi ktorými sú Slovania. Iné porovnanie je toto: alebo ostatní ako cudzinci, ktorí pracujú na pôde, t. j. ktoríkoľvek ostatní okrem obchodníkov a cudzincov, medzi ktorými sú Slovania, teda mimo týchto, vravím všetci cudzinci, akými sú všetci robotníci kvôli zárobku na pôde. V časoch Kolomana boli teda Slovania slobodní ako ostatní občania kráľovstva. Otázkou teda bolo, či kráľom ustanovený poplatok má sa vyberať po celom Uhorsku, či ho majú platiť aj slobodní hostia, čiže cudzinci, slovanskí obchodníci, ako aj cudzinci obrábajúci pôdu, teda ľudia živiaci sa prácou svojich rúk; títo boli, ako sa zdá, oslobodení od tohto poplatku. V tomto spore teda rozhodol kráľ, že aj títo sú povinní platiť daň ako vo všetkých častiach Uhorska. Všetci domáci obyvatelia kráľovstva, či už Maďari alebo Slovania, mali rovnakú povinnosť platiť daň, ako to vysvitá z dekrétu Kolomana (Kn. 1, hl. 79).

Z povedaného každý si už môže urobiť svoju mienku o tejto otázke, o ktorej sa hovorilo v 1. Dodatku. Totižto: Či bolo v obľube užívanie slovanského jazyka na dvore kniežaťa Gejzu alebo sv. Štefana? Aby tí, ktorí nemôžu dokázať, že všetci Gejzovi a Štefanovi dvorania ovládali maďarskú reč, nemohli namietať, ako mohla byť slovanská reč zavedená na ich dvor za čias tohto kráľa a jeho kniežaťa, predídem túto námietku. Tvrdím, že v tomto čase hovorili slovanskou rečou českoslovanskí učitelia mravov a viery, ba aj sami Maďari, lebo od čias Arpádových, za vlády Zoltu, Toxu a Gejzu boli slovanskí spoluobčania pomiešaní s Maďarmi. Títo sa teda v týchto časoch prvých kresťanských vládcov mohli naučiť ich reč tak, že ak nebola bežná a každodenná, predsa len bola známa a temer bežná a v prípade potreby aj užívaná. Veď ako by inakšie českoslovanskí apoštolskí mužovia, ktorí nevedeli maďarsky, hlásali katolícku vieru, keby Maďari neovládali slovanskú reč?