E-mail (povinné):

Jozef Gregor Tajovský:
Až do smrti

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Silvia Harcsová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 677 čitateľov


 

Až do smrti

Keby ablegátska, neboli by sme Šuhajíka odhovárali, ale že len stolično-výbornícka voľba, ačkoľvek je tiež veľkého významu, žiadali sme ho sami, aby doma zostal, že veď nás vari dosť bude.

„No, ale ak by bolo treba, páni moji, pošlite po mňa. Veď som ešte nie taký slabý,“ a spustil nohy s postele, ako by bol chcel vstávať.

Práve naopak: náš Šuhajík nebol taký starý ako slabý. Ešte ani päťdesiat rokov a už ho všetka vláda opúšťala. Bol už chorý s pol roka a ani doktori nemohli mu trafiť na liek. Žalúdok ho bolel, mal najskorej raka, ako mi potom doktor povedal.

Bol ale tuhý chlap! Aj o polnoci si ho mohol zobudiť, ak šlo o národnú, slovenskú vec.

A keď boly voľby, to ani nespával a vše prišiel do mesta a dovedal sa, ako stojíme, či je nádej na výhru.

Predsa vziať ho a viezť dve hodiny po planej ceste, boli by sme si z toho svedomie robili, že mu horšie bude, a keď je nádej, že aj bez toho hlasu vyhráme.

Po obede ale rátame, rátame, a tu sa ukázalo, že mnohí, ktorí by boli mohli prísť, zľahčili si — „veď vás tam dosť bude“ — a šli po práci.

„Darmo je, teda choďte po toho, po toho, tiež aj vari po nášho Šuhajíka. Len mäkký vozík, koč vezmite. — Ale sa ponáhľaj a dobre ho opatri po ceste,“ nakladali sme jeho starému a dôvernému priateľovi z mesta.

Šli poň, hnali.

Sadol natešený, že ešte raz naposledy uplatní svoje občianske právo. Ale trocha aj planá cesta, aj zase náš korteš nedovolil hnať, aby sa Šuhajíkovi neublížilo, došli pár minút po štvrtej. Predseda čítal už kartičky.

„Ešte som ja tu,“ volal hlasne Šuhajík a tisol sa k predsedovi.

„Už je pozde, milý drozde,“ posmešne vítal ho predseda.

„No, nič to,“ zvrtol sa Šuhajík, „na druhú voľbu prídu už moji dvaja synovia a tí dôjdu načas! Dával som im dobrý príklad, dúfam v Boha, že ma nezradia,“ pohnutým hlasom so slzami v očiach skončil Šuhajík.

Pod jeho rečou všetko zamĺklo, aj predseda chvíľku postál a potom čítal hlasy ďalej.

Prehrali sme troma.

Šuhajíka sme vyprevadili, Pán Boh mu daj dobrú noc!

Ale tu sú jeho dvaja synovia! Nebude nám už k výhre veľa chýbať…

*

Či teraz, či neskoršie, ale budú voľby také lebo také. My bojujme za všeobecné volebné právo, poznávajme seba, silu svoju; poznávajme svojich ľudí, ale aj svojich nepriateľov, aby nás, ako dosiaľ po sto, nevodili potom po tisícich na jatku.

Premýšľajme, ako je s nami po maďarsky, a ako by mohlo byť po slovensky…




Jozef Gregor Tajovský

— slovenský prozaik, dramatik a básnik Viac o autorovi.

Pridajte svoj názor »



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.