E-mail (povinné):

Jozef Gregor Tajovský:
Na chlieb

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 569 čitateľov


 

Na chlieb

Aj za tým účtovníckym stolíkom,[1] nad suchými číslicami sediacemu, vše kvapne mi do duše trocha sladu. Nepoznáme rodinu, priateľa a vôbec človeka, len majetok: zeme, domy, statok, a predsa vše nemôžu zaprieť v sebe lepší cit ani tí najprísnejší, a ja mávam radosť, že „teraz“ sme zase pomohli, vykonali ľudový skutok, ako že sme, „ľudová“ banka.

Tak aj toť.

Je zima. Chudobnému svetu pojedly už deti z komory všetko, čo lanského leta horko-ťažko nabiedil. Do banky počínajú dochodiť ľudia s desať, dvadsať, tridsať-korunovými ,chlebovými‘ zmenkami.[2] Tak aj v pondelok prišli takí traja. O jednom vám porozprávam.

Už pred dvoma-troma dňami bol doniesol istý mladý a predsa vybiedený chudý chlap zmenku a žiadal na ňu tridsať korún. Zapísal som ju do knihy a podal direktorovi.

„Prosil by som, ak by bola možná vec… Troška peňazí… Na chlieb… —“ začínal, iste cítiac obavu, či aj tu tak pochodí, ako v druhej banke, kde bola zmenka vyplnená, čo my už po písme poznáme.

Zaujatý, prísny direktor, ako by nepočul, čo človek vraví, berúc zmenku spytuje sa: „Kto sa vám podpísal?“

„Švagor,“ odpovedá človek.

„A druhý?“

„Bratník.“

„A vy čo máte? Zem, dom?“

„Ja prosím… len v hospode bývame, ani zeme nemáme.“

Direktor vážnie a myslí si: „Akože chceš brať pôžičky, keď nemáš na čo?“ a opytuje sa na švagra, čo ten má?

„Ani ten nič nemá, do roboty chodí,“ — odpovedá človek tak isto dobrodušne.

Direktor sa vystiera na stolici a spytuje sa na tretieho.

„Ten má chyžku.“

„Kde?“

„Konča mesta za močidlami.“

,Á, hej‘ — myslí si direktor; ,takú, čo je hodna sto zlatých a dlhu na nej dvesto‘. „Nemôžeme vám dať. Dajte si podpísať takého čo má zem, dom,“ — a direktor pripisuje k zmenke, že ,nie‘, nepovolená.

„Už ste mi len mohli dať, ktože sa mi len podpíše…“

„Nemôž,“ — odpovedá direktor a vracia zmenku, tiež poznávajúc po písme, že v ,židovskej‘ je vypísaná a tak ju iste už tam predložil, nedostal, prišiel k nám. To isté si myslel aj biedny človek, odchádzajúc nevoľno z ,ľudovej‘.

Po dvoch-troch dňoch zase prišiel. Poznal som ho po smutnom dojme, aký nechal biednou, pomalou chôdzou, i tvárou i rečou.

„Nová pôžička?“ — tvárim sa, ako bych bol naň zabudol.

„Nová, ak by prosím…“

Usadím človeka a nesiem zmenku na stôl, obzerajúc ju, koho si dal ešte podpísať. Na zmenke len tie isté podpisy. Podám cenzorom.

„Poďteže sem, vy,“ volajú ho k stolíku; za ním je dnes viacej posudzovateľov zmeniek, lebo je deň nových pôžičiek.

„Tuto hľa,“ ukazujú na staré miesto — „povedané vám bolo, že si máte dať takého podpísať, čo má zem lebo dom.“

Všetci hľadíme na človeka, čo odpovie direktorovi.

„Sa mi nikto nechce, že nič nemám a že som chorý, môžem zomrieť. Ale už som lepšie. Bol som zle, ešte aj teraz, hľa, aký som. Od jesene na oči chorý, skoro slepý, nemohol som z izby von. Ale niet čo jesť, chcem už do roboty… Nuž to že na chlieb žene aj deťom, kým zarobím… Veď po korunke po dve odplatím statočne… Len mi nedajte po žobrote ísť… Lebo mi už tak prichodí…“ povedal zúfale a utrel si päsťou na ovisnuté žlté fúzy spadnuvšiu slzu ako hrach.

Všetci sme zamĺkli a hanblive pozreli jeden na druhého. Direktor porozumel. V tom tichu bolo počuť škrtnutie pera. Pretrel svoje vlastné ,nie‘ na ,áno‘ a pripísal svoje meno. Za ním mlčky všetci členovia správy. Čo je to? Tá slza? Vás aspoň slza… Uchytil som zmenku a spravil ju k výplate; mal som desať otázok k chudákovi na mysli, a predsa nič sa ho nevypýtajúc, cítil som s ním tichú radosť, že dnes budú mať žena a deti po kuse chleba. Prídu za deťmi aj susedove, za nimi mať, sused, žena odkrojí, ponúkne aj tým a budú si všetci veselo ujedať, nevediac, že ten chlebík slaný je od tej veľkej slzy chorého, biedneho muža a otca, ktorý s veľkou nepokojnosťou a starosťou chystá si kapsu, háby, rozpráva každému natešený, že na ráno už ide zase do fabriky, konopnej, kde ho pred pol rokom malo zadusiť a kde skoro oslepol. Teraz že sa trocha zostrábil, zabudol už na to. Suseda sa spytuje, či len ta? „A kdeže, keď tu druhej niet.“

„Ale ak zase ochorieš,“ trápi sa žena.

„Čo, teraz už budem zaoceľovaný, keď som si chorobu prestal… A načim jesť aj odplácať…“

A direktori si až do vyplatenia budú myslieť, že oni vykonali vtedy — ľudomilný skutok.


[1] Za tým účtovníckym stolíkom. Tajovský bol skutočne bankovým úradníkom a zo svojich úradníckych skúseností čerpal námet k tejto novele i k prvej novele sväzku (Mamka Pôstková).

[2] „Chlebovými“ zmenkami, totiž takými, podľa ktorých dlžník má dostať pôžičku na zakúpenie nevyhnutných potravín („chleba“).




Jozef Gregor Tajovský

— slovenský prozaik, dramatik a básnik Viac o autorovi.

Pridajte svoj názor »



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.