Pod krížom
Autor: Rudolf Dilong
Digitalizátori: Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný, Katarína Maljarová, Ivana Černecká, Erik Bartoš, Marián André, Katarína Tínesová
Obsah
Na ceste predposlednej
zvolal si dvanástich.
Zachvíľu, vo vrcholkoch noci,
zastrie sa Jeruzalem,
dohasnú domy
a tvoj svet nastane.
Postavíš sviatok Večere,
v malej hostii
zem svoje ticho nebom pokryje.
Boli to celkom nahé duše,
dotykom tvojím telo dostali,
stvorený nový Adam
k priateľstvu s Bohom slovo má;
cez telo priezračné
smrť pozerala,
ale cez telo toto
bol rozmnožený chlieb.
Lebo ty v ríši Božej poznáš hlad náš,
k počiatku stvorenia
zvolávaš, Majster, učňov,
pomaly zhromaždia sa,
ty, Trinásty, si chlebom
pre jedenástich,
(jeden sa nevydaril,
utekaj, Judáš,
divoký kraj je nestratený)
i vlci vonku zavýjajú;
ó, čo si ešte, pole úrodné,
nedalo z lásky Božstva!
Už nedáš viacej, ako dávaš.
Taký si prišiel plný. Ostaň
na svojej roli žitnej,
skloň hlavu nad stolom;
z úst tvojich vyšla nová zem,
ktorá je ako anjel Boží,
na jednom lúči sediaci,
a ty ju zdvihni, nepusť
z rúk neustatých.
Povedz nám, koho opúšťaš tej noci?
Svet žije v tvojej hodine
a to, v čo nádej skladáš, sme my,
až tak neľudskí
museli by sme plakať, teraz bez teba,
až tak nehodní
mali by sme ti padnúť k nohám,
my, tvoje tajomstvo, my, tvoja smrť,
my, celá bolesť tvoja
v prachu na zemi!
Nie je to jar, keď rastú vody
a vzletia pohoria,
čo tvoria obrúč kolo sveta;
tma od tisícročí,
na každej skale usadená,
a v krokoch oťažela,
nevidí nik do predu,
za Cedron vošla noc.
Ako len čakala tá záhrada
od dávnych vekov!
Príď, Kriste, poznaj ma,
staraj sa o mňa, nezataj ma,
odpusť mi krv, čo páli
na tvojom čele,
vezmi si kalich z mojej noci
a vysloboď ma z mojej ťažkej duše!
A to ťa, Mocnár, na zem zložilo,
to ešte nie je celý okruh bolesti,
ešte ti cícerkom pot netečie,
to iba osamelá večernica na nebi
nechtami prešla ti po čele.
Ó, bude viacej krvi za nás. My
pod nocou noc sme poznali, blen ľudský,
a víno hriechu, mágiu,
tie kvapky z búrky
a oči schladené, tie oči, ktoré spali,
tie oči učeníkov,
ktoré sa neotvorili
a nezhíkli: ó, Kriste!
Je sám, je v mihotaní
večnosti, tamvon z času,
v hmlovine, bez pádu,
bez závratov. Ó, ako chveje sa,
keď nebo zanecháva, bezbrehý,
je tvorom smutným, padá,
padá, zem príťažlivá je pre smutných,
pre horký kalich v rukách
a kto ho piť má, zomrie,
bo zomrieť treba na zemi.
Nepozná anjel tmavé stromy,
jeho noc, nevie, ako prišla
k olivám nakrytým. Sú veci,
ktorý premiesil cyprusy
kropajami úľaku
a trasie sa i tvor bez tela,
koho zem nohy necíti.
Ježiša Nazaretského,
už vieme, kto je!
A jednako to neviete,
neviete Boha hľadať,
preto aj málo je
Nazaretského chytiť
a myslieť si,
že zbledol Boh
pri bozku za halier.
Ale veď on je svätý!
Keď svätý stratí slobodu,
vtedy sa z pekla urve diabol.
Čo môže robiť rozviazaný človek!
Víchor ho k zemi posotí,
a trávu zagniavi.
My zabíjame vtáčkov,
my, vetry zaslepené,
my, barbari, my s rukou
na poviazanom Kristovi.
Šiel krotko, v hrubých povrazoch,
všetci ho nechali, zem opustená
išla s ním, kameň pod šľapajou
bolel ho v nohách,
chlad vytrvalo šomral
na oboch koncoch vetra,
všade ho obvinili.
Takto ťa viedli, ľudstvo,
pred súd. On vedel, prečo;
a on sa modlil, tvoj hlas vydal,
do kroku tvojho bolesť vložil,
z každého kameňa
mohlo biť srdce,
ale on šiel po svojej pahrotke,
Takto vás viedli, veky
Rad radom ťarchu, podanú
rukami smrti,
dávate do rúk Krista,
i vinu za tú smrť.
Teraz je vláda temnôt,
pre vybielené hroby,
pre pochmúrnu lož.
Prečo si na svet prišiel?
Je zločin Bohom byť
a zomrieš!
Ani sa, Emanuel, nebrániš,
keď tmou sa tisnú k tebe
a svetlo nenávidia;
ani im neodkrývaš beľmo,
už nemal si čo hovoriť
na prahu noci.
Obetu tvoju majú v rukách,
hnev položili na ňu
a prsty studené,
novinu studenú:
už je po rozsudku, kríž zbíjajú.
z tmy preboria sa, pôjdu za tebou.
More je sila prehrozná,
rozdrví mušľu na brehu;
ťažké je búrky koryto,
kto zdvihne jeho vody!
kto prejde ponadeň
s tkanivom siluety!
Vetrisko rúbe do skaly
a štiepajú sa svety;
ten, čo sa modliť mal,
tri razy zaspal,
tri razy víchor prevalil
vlnu za vlnou, breh za brehom
a smútok ostal tam,
kde človek hlboko bol v noci
a nedočiahol seba.
Pri ohni z kocky hodenej
vyšlo, že on je jeden z nich;
prisahal, k nebu vystrelená šípka
pomaly, veľmi pomaly
padala na zem.
Trikrát si utrel slzu Peter vtedy,
keď stál na brehu vody
a videl morskú mušľu
a chvel sa a bol bledý.
Zem s tvojím menom,
stenami usmrtená,
v pivnici dolu
nemala ruží, iba tŕne,
ľanový povraz
na tvojom tele kvitol
a to ťa neoddelilo
od slzavého údolia
a išlo naše meno
suché za tvojou krvou.
Tu nás už nepustili
dať aspoň úder,
nebolo treba,
zem mala plné ruky hnevu,
len toľko bolo váhať šelmám vyjsť,
ako tej sline na jazyku.
Potom keď boli voľby,
a vyšiel Barabáš;
už bolo rozhodnuté,
ty budeš povesený,
my ešte na ulici
kričíme mlčky,
ktože nás počuje!
Pätáky Judáš potratil,
ak sme len vranami,
zobeme na ceste
z teba, (ten strieborniak!)
tie plody nelásky,
my Piláti, my Herodesi.
Toho dňa,
čo vyvŕšili sa na tvojej pokore,
stmavela duša všetkých.
Či menovať ich ľuďmi? Nezomrel
deň, ktorého tu synmi boli
dávno od stvorenia,
keď had mal v moci strom,
keď zhorel raj;
a teraz prišli ťa dať na pranier.
Utrýznili ťa, uplietli
korunu tŕňovú
a bili, pľuli, povedz!
Ale ty nehovoríš, tíchneš,
mlčíš si svoje mlčanie,
zatváraš dvere zavreté
a lomia sa ti nohy,
z rúk vypustil si modlitbu
a smútok presne počuť
dolu na kolenách.
Potom si vyšiel z pivnice:
Ajhľa, Človek!
Ja verím,
zbili ťa, ja verím,
Kriste, ja verím v Syna Božieho!
Krik, rev bol ako v pekle,
museli sme sa počuť
z vlastných slov,
keď hnali sme sa vzburou
na Piláta.
Kto zo všetkých
je zlobou tejto krajiny!
v tej krvilačnej zemi!
Ani ty, Pilát,
nepoznáš ľudskú zbesilosť.
Zabi ho! Ak ho nezabiješ,
zabije teba cisár!
Za nechtami mal človek krv,
driapal to telo, driapal;
a i keď odkričal už svoje Ukrižuj ho!,
nenávisť ostala v ňom,
kameň si priviazal i odviazal
na prsiach vzbury;
zajtra i pozajtre
pribudne klincami
na tomto Božom tele;
na piaty, šiesty ôsmy deň,
ešte tie dni len prídu,
ale už nastrojené v úkladoch,
keď s krutosťou a záľubou
zas vraždiť bude veľkňaza.
Bola si na krok od Krista, on žil,
noc preň si pretrpela. Žena,
tvoj sen je náchylný
ku viere. Zrodil sa v tebe
bolesti bod, bez pochyby
na oči tvoje preľakané
padalo nebo kvapkami,
kde si to utrpenie pila.
Možno i sama seba poznáš
na jednom pleci pod krížom;
na jednej lávke smrti
zachráň mu kroky, dýchni
a zastaň sa ho,
vojdi do radnej siene,
varovné slovo povedz,
povedz ho srdcom, ty si žena,
teraz máš deň ty jediná,
ty noc si pretrpela.
O autorovi
Rudolf Dilong
básnik, spisovateľ, dramatik, publicista, kňaz, predstaviteľ katolíckej moderny
Galéria obrázkov
Obrázok
