E-mail (povinné):

Rudolf Dilong:
Pod krížom

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný, Katarína Maljarová, Ivana Černecká, Erik Bartoš, Marián André, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 89 čitateľov

Rozjímanie na záver


A život ide ďalej,
vychodí slnko za horou,
plamienok z kúta neba padá
a čas tu v tieni drieme;
sme kvapkou krvi Kristovej
na stole éry; v kraji so zeleňou
z hlbokých studní vekov
pije muž pocestný,
spieva, má ústa nesmrteľné.

Niet múrov proti viere,
kto z mŕtvych vstal na tretí deň,
preťal ich čiary hraničné,
zavolal znova k brehom Nazaretu
rybárov osmahlých a potichy
dejiny svojej smrti
položil na ich stôl.

A povedal im: Zem sa sceľuje
tam, kde sa vidíte,
kde ruka hľadá ruky podanie;
tak som vás miloval a kážem vám
pre zory tohto rána na zemi:
iďte a učte národy,
svoj sviatok teraz v pokoleniach
ohlásim z vášho plameňa.

Všetci sme prijali tú výzvu,
čas sme a reťaz,
prach zlatý v doloch zomletý,
skrútený v lampke do naha.
A mučení a zabíjaní,
sme z jednej skaly stlčenej
a z jedných hrdiel stisnutých,
sme čas a reťaz Kristova.

Smrť Golgoty je bez konca,
vzali i Petra na kríž dolu hlavou,
vzali nám všetkým zem,
ohrady postavili, arény,
tesnejšie cely kazemát. A stojí kríž
kým svety padajú, hlas Kristov neprekričaný,
ide púť ľudstva, púšťou nepokrytá
a vody s potopami, čo sa vzbúrili
proti tej lodi Božej, miznú, dúha vzchádza,
prach kométy, ten zmyje chvost,
nezmetie viery oblúky, tie mosty Božie.

Poďže si, Kriste, sadnúť medzi nás
za chrbtom korábu. Teraz
nás pohostíš, keď slnko ani hviezdy
neprešli nohou ničivou
po našej tvári; keď sme hotoví
vstúpiť do dôb a krájať chlieb,
kriesiť a tešiť, prenocovať, ďalej ísť
a kde sú prázdnoty, kde človek smutný je,
priviazať k jeho menu krásu Božej zeme.

Ešte i trávy čistučké nech trávami sú
celkom. A kvetinárky, opreté
o same čelo kvietkov, nech sa zhrejú.
Ak skrytá lýra v mladom srdci ktoromsi
na chvíľu plače ako dieťa, na zemi
z neba nič neubudlo, hučia potoky
a prúdi z vrchov vzduch, sem mladosť
padá na tvár, vždy nechá hŕstku spevu.

Padáme, Bože, na kolená v tvojej prírode,
i kríčok kľačí v pokore pri nás,
ešte i vtáča z neba zlieta naň,
kým si tam na oblohe hučia Jety,
čo prevážajú z Juhu na Sever
svoju kosť slonoviny
a zavretý dych v peňaženke.
Nám k šťastiu stačí ľudská pokora
a sladkosť Božích brehov.

Kým hazardný hráč kocku hádže o vieru,
zvon na nedeľu zaspal, kavky
na veži vládnu, zem pod nimi čierna je,
zomiera sviatok. Ale ty, ó, Kriste,
cez mŕtvych nejdeš k svojmu stolu
a kriesiš, odpúšťaš, ten vtáčí spev
bolesti neodženieš za vrchy.

Ibaže v raji pod stromom náš otec zastal,
zhrbil sa nad ním konár, starší bol o minútu.
A jednako je miesta dosť a hodín mnoho
pre pády a pre odpustenia.
Hruda je rozmrvená v hrudách, stojí
bez pevnej stavby chatár,
bez mocnej vôle hrobár chvie sa pri mŕtvom,
je zavše vetrík vo vzduchu
a jeho chvíľa dlhšie trvá od našej.

Kriste, veď vieš to, vždy si Kristom.
Zdvihli sme kameň, uhnul si sa
a tvoje okná klopaním
strašne sme rozbili.
Potom nič iné, iba úsmev tvoj
sme stretli dnu za záclonou a kajúcne
s obetnou slzou stúpali sme po schodoch,
v poklone pri oltári videl si nás,
sedemkrát nech je požehnaný deň,
keď sedemkrát sme padali.

Odpustenie je v láske, pri dverách.
Kto nikdy neklopal,
nech trpí muky Tantalove.
Kto mrie bez odpustenia, sipí ako had,
do raja druhý raz sa nevkradne,
už bránu zavreli, je noc a hviezdy nevyjdú,
hlas falošný lži jabloň Božiu nestrhne,
jazykom márne šľahá do vzduchu, tvár,
čo plazí sa, prach mŕtvy zbiera zo zeme,
svoj horký chlieb, svoj sen bez odsnívaných dní.

Ach, áno, Kriste, smial sa z teba raz ten had,
povedal: Premeň kamene a hoď sa z veže,
utíchneš, ja ťa zomeliem
na nekonečné mlčanie,
bez teba vládnuť budem v dejinách,
vezmem ťa na svoj vrch, pred panstvom mojím
padneš na kolená, vzdáš úctu mojej moci
a položím ťa na zem, klaňaj sa mi!

Zahriakol si ho: Pánu Bohu klaňaj sa!
Až potom na vrchole Golgoty si zažiaril,
belostné telo tvoje
je kľúčom ku štítu. V tej žiare tajomstva
putujú časy, bežia storočia
a dennodenne dni sa tvoria v dňoch,
idú a odchodia a nesú modlitbu, mrú v nej,
jasajú rody, nariekajú, hynú,
vraždia ich, z mŕtvych vstávajú,
kvetiny v tvojej ruke, tvoja svätá omša.

Hľa, zlý duch mocný zavše púšťa jed
zo svojho prítmia, hmatá naše póry
a starú krv po hriechu, luhom
podliatu, zvádza k nymfám pekla.
Šaty z nás trhá, telom páchneme,
prstom nás zotrie z obrázku,
prežerie v hrdle v svojom zálive.

Je hrozný ošiaľ pekla, hniezdo chrást,
za dusným vzduchom láka havrana,
ten krok je smrť a zotlie tisícročie, hyen
svorky sa vrhajú naň, pustú tmu
rozsápu, hlcú temný medokýš
podsvetia, v ktorom drak ťa vypľul, hriešnik,
keď padol si a skala horúca
ťa šmahom zmietla, v dyme handry kus.

Tak trhá oheň krvi každý zdrap,
v minúte stroví slabú byľ
a mŕtvy ide k mŕtvym, znova v prachu
je stopa jeho zahladená, harlekýn
dospieval, sklonený k hre mútnych vôd.
Po našej ulici sa prehnal vietor,
chcel odniesť smeti jesene;
pán vietor, neberte tie smeti z našich brán!
Každá smeť nám je láskou oddaná.

Ó, Bože, vidíš ľudské neresti!
Nad horizontom prejde sadza,
jej meč, čo rúbe kvietky v kvetinkách
a druhú jazvu, nenájdenú,
zaviaže človek smútku obalom;
chodí v ňom, srdce bodá ktosi,
ktosi ten druhý, ten spred chvíle v húšti,
ten s vidinou, ten ty, čo spíš tu.

Chceš vstať a v chladných kolenách
mlčí tvoj sen sna. Okom neprejdeš
miesto, kde zoťatý si na tupo,
kde znehlučnel už ten, čo hviezdy sľúbil,
viac núkal ako slasť, a nesplnil.
Nestratil si sa predsa. Ostal človek,
ten starý pútnik, spätnou cestou
sediac pri studni, s tvárou zatvorenou.

Keď prišiel iný pútnik, nikdy
ho nevidel, chcel reč s ním nadviazať,
chcel hovoriť a slovo nenájdené
ho po druhý raz zabolelo. Studňa
stála tu, od dní a od storočí,
ešte nie plná, nenaplakaná.
A nachýlený pocestný sa díva do nej,
tam na dne jeho tvár má stopy života.

Z poludní derie sa lúč tenký ako niť,
na tomto brehu strom je, chladí teraz.
Bol iný strom na druhej strane, mlčí už,
v mlčaní skryť sa možno na chvíľu,
znak hrôzy zatajiť. No, jednak
človek je tu a vrátil sa hlas jeho z lístia,
keď zavolal Boh: Adam, kde si!

Ježišu Kriste ukrižovaný,
my, tridsať strieborných,
hľaď, ako rozsýpaní sme na drobné
po tvojej ceste krížovej,
neodsúď nás a milosrdne
na naše hriechy zabudni.
Teraz pod krížom daj nám veľkosť života,
Golgotou posväť čas náš krátky!
Samoty horkosť preruš, príď, Pane Ježišu!

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.