ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Je na kríž odsúdený. Taký bol
v plnosti časov Boží prst
a vôľa Otca, napísaná
na živé telo Ježiša. Nie zem
si ide po stopách, nie ľudský hlas
má silu búrajúcu, domy
od múrov k múrom nerozkričí,
krajinu s morom nezrovná.
Na nebi ortieľ lásky
postavil stánok pre kríž svätý,
raj v tíšinách sa zachvel, zamknutý,
svet, zaľudnený z vín, už nebude
mať výrok: smrťou zahynieš; v tej chvíli
je Ježiš na smrť odsúdený.

Berie kríž na plecia. Či vesmír unesie,
ten ťažký vesmír hriechu, nedbalosti,
omeškania? Vždy nie je načas dosť
tých málo krokov našich, zavše čakáme
na inú hodinu a bežíme,
ak by ten posledný deň došiel náhle,
zakryl nás plachtou, dal kríž
na našu zem. Daj, Ježišu môj,
aby som kríž svoj niesol; ťažký
som celý, podlož plece tiež, sám
nezotriem tieň po sebe, nikde
neujdem, cesta vedie do samôt
a steny, krvou postriekané, pokryjú ma,
sú ako vtáčí popol, krídla zhorené
toho, čo berie kríž svoj bolestný.

Padá po prvé. Úzke uličky
sú tesné pre kríž, tieň s odsúdeným
sa skrútil na zemi. Je ľudské slabnúť
ešte je cesta ďalej, vstaneme
a pôjdeme. Kríž patrí človeku, pád
tebe, zem tvrdá. Hocikto z nás
rozbije v tele schránku neba,
ten živý bohostánok znetvoríme,
hocako hriechu poddáme sa,
my, zhaslý hlas, my, zablúdený prach,
horiaci v snových orbitách
a padajúci na blyšťavé hviezdy,
my, uderení na zemi.
Pútnik, na zemi hriech je, nie na hviezdach,
len tu nás úder bolí.

Stretá sa s Matkou svojou. Ona stojí
už nie na nohách, na to srdce má.
Pomlčky ide, jej hrôz na zemi
nepočuť, krehkú postavu
nezlomí bolesť. Až div, ako trpí.
Ale to je jej cesta, pred ktorou
spievala: blahoslavenou budem
odteraz v pokoleniach; pri nej
tam hore vŕškom ide naša vina
a odpustenie, milosrdné nebo
je v srdci Matkinom, je láska piesňou
bolesti a poranený ľudský rod
vloží jej k nohám dušu, môžu ísť po nej
jej oči ako pŕšky dažďa.

Pomáha Šimon Cyrenejský. Bola
to chvíľa neuveriteľná, úžasná,
že jeden prišiel vziať kríž najťažší
na svete. Všetci iba pridali
a privážili, priťažili. Teraz,
len teraz zmenení sme, chceme
Šimona z Cyreney s plecom neodratým,
kríž náš je bremeno a hľadiac napred, v diali
len ťažké nebo vidíme, vždy ešte vrch,
vždy iba tvárou k chmáram. Nikdy
sme nepovedali: daj, Kriste, ten kríž
a oddýchni si. S naším krokom ide
tvoj krok mdlý, bolestnejší, on
tú Kalváriu prejde dopodrobna.

Podáva ručník Veronika. Tvár
nedávno opľutá a teraz krv a pot
a prach — to všetko, čo zem dáva:
tu máš, ber, Bože, údel svoj pri nás,
mocne ho vtlač na ručník, polož
naň i tú horkosť sna o šťastnej zemi,
ktorá je stratená a hľadáme ju.
Povedz nám, Veronika, stačíš uniesť
ten ručník, plná žalosti?
Tú smutnú tvár, čo celé ľudstvo
ti dalo teraz do rúk? Aj my
ho máme, časy nezastali, ku nám prišiel
ten obraz utrpenia, vidieť ho
všade cez okná otvorené.

Druhý raz padá. Kde sa uderil,
ó, tam je málo dobrá zem;
tvrdý je kúsok cesty pre ten pád
a všade bolí: na počiatku, teraz
i v pokoleniach. Oráč ustatý
zrno po zrne seje, brázdy zatvára,
zalieva krvou svätou. Čas
zúrodní hrudu Božiu, Boží ľud
bude mať dlhé leto, dožinky
od svitu až do mrku vekov.
Do našich očú náhle ide jar,
chceme vstať v tvojom zrne, rásť a dužieť,
svietiť, keď leto skončí sa, aj chudobným
zbieračom kláskov.

Plačúce ženy stretá. Kvet ich očú
trhá sa z lupienkov a padá.
Ó, z akej výšky zletí ľudský plač,
keď z viny svojej cestu smrti vidí!
Prvý strom siaha vyššie, ten bol v raji
a prvá žena z neho slzy rozdala.
Toť, plačte nad svojimi deťmi, ženy,
nech si ich pozbiera dnes ulica,
kde sa tak nakričali: Ukrižuj ho!
Tá istá ulica nech vašou slzou dýcha
a dlaňou zotrite si biedu z tváre,
tie chmúry, čo sú vždy nad vinníkmi,
lebo v dni tomto spí tá istá ruka raja,
ten istý had, tie isté slzy pod stromom.

Tretí raz padá. Naposledy
zem dáva mu bozk drsný. Podivne
vďačný ku nej, i on je jej dieťa,
tu leží, akoby z nej vypil horkosť
a preberá sa z mrákot, oči na nej otvára,
zabudnúť na ňu nevie; hoci cudzí je,
tu proti nemu vládne všetko,
i kameň neživý ho uderí; no jednako,
on miluje, on vstane, ide ďalej,
láska je slepo oddaná, on najlepšie
ju splní. Vrch na neho čaká.
Nepadni viac, kto strácaš silu v kroku,
zem tieto smútky nerozdáva zadarmo,
azda už nebudeš mať sily, nepadni viac!

Rúcho mu strhli. Len tak zomiera
každý na kríži. Klások nahý,
šatený nebom, zrakom Božím odetý,
ideš do osiva, sa staneš chlebom belostným,
hostiou k nebu zdvihnutou. Ani tu
nestráca svetlo tvoje telo; jeho lúče
prstami idú po zemi, i do zeme,
až po náš koreň ľudský. Sme z blata,
sme narodení z noci studenej,
nahí, len tvojím menom odetí sme,
na tvojom zraku visí naša cena.
A teraz deň svoj s tvojím spájame,
keď bielym kvetom si na Golgote,
keď rúchom svojím večne šatíš ľalie.

Na kríž ho pribíjajú. Ruky roztiahli,
prikľakli prsia, pritlačili,
smejú sa. Bože, vidíš nás, to my sme,
vy i ja. Večne sklamať vieme,
pribíjať na kríž Posla Božieho;
neboj sa o mňa, Ježišu,
som tvojich klincov priateľ,
taký sa vždycky k tebe vráti.
Ó, povedz, povedz, či som hodný tvojich múk
a lásky? Dosť tých klincov je a srdce moje
na mori tvojom, obor bezmocný,
sa vracia napokon po zákrutách
ku ruke tvojej prebitej
so svojou prázdnou rukou.

Na kríži zomiera. Čí je ten svet? Je tvoj?
Nad hlavou nemáš na dlaň slnka,
tie chmáry, mnohosť chmár, tú tesknotu,
to všetko dali ti ku smrti. Zostúp
z kríža a uveríme ti! Už vopred
vysmiali tvoju nedeľu. Veď splníš
svoj prísľub, ale teraz zomri,
splatený účet založ v knihe neba
a daj nám život: veľký, vznešený
druhý svet. Hrudu raja zas máš v ruke,
je nestratené, žije, ostáva
to, čo Boh vdýchol k jednej forme hliny
a nový Adam hlási sa k tej hline
v slove na kríži: Dokonané je.

Z kríža ho skladajú. Je sväté ticho,
vrch, presýtený hmlami, skleslý,
vynáša obrys hlavy sklonenej.
Svet nemý je a pustý. Ku krížu
dýcha bôľ. Prišli, sňali ho,
dve siluety, ako dva sny, Nikodem
a Jozef Arimatejský.
A vzala si ho do rúk Rodička,
žena, čo ťarchy dňa sa nezľakla
a noc jej bola pod nohami.
Ó, drahá Matka naša, pozri na nebo,
na bielom plátne tvojej krajiny
sme i my deťmi opustenými,
tam nájdeš naše oči bolestné.

Dali ho do hrobu. Deň neskončil,
to, zdá sa, sníva slnko v piesku morskom
a piesok morský nemá konca,
ako niet konca ani pre slnko,
ako niet konca lásky. Mučivý
deň má svoj chrbát. Smútok presne ide,
je hlasitý, má okná, prúdi
a my pri tvojom hrobe, Kriste, nie sme cudzí.
Kameňom privalený, vstaneš
a radosť rozdáš chodníkom,
nás od bolesti stretneš, Kriste,
a vstaneš z nás, z nás zhodíš kameň,
i my sme nežili už, nájdeš
náš pohľad v celom cintoríne.