ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kriste, ja kľakám na kolená
v hodine smrti tvojej.
Pozri,
môj spánok v hriechu
skoro bol tíšinou,
dlho sa nepremenil
na slzu po zlom sne.
Ja ti to hovorím,
amfora puknutá sa premiesti
a kde sa ponorili kvety, izby vzduch
zaplníš vody pohárom,
ktorý mi podáš, som tiež kvet tvoj.

Som cherub k zemi pribitý,
šatami aurory som pohrdol,
hútal som: nájsť ten bod,
kde lavínou je svet,
byť sebou a byť hrôzou
vstať, utekať, kde jazzy hučia,
kde Niagara žije
v šialenom storočí
a hmly a anjel oblakov
stráži ju, aby nezomrela!

Chodil som kolo vody hlbokej,
bol strašný vietor, zozadu šiel,
pre vlny každý človek
je slámkou,
ostal tam iba s žiarovkami výklenok,
akýsi hriech v ňom,
kde pieseň „Go Go“
divoko rozhádzala ľudí.
Už idú, Kriste,
na teba s mučidlami.

Vidíš, na poli nečuť pluh a kosu,
len nahnevané motory,
každý stroj odbúrava väčšmi zem,
raketa vystrelená, každá,
od neba uteká,
zaháňa z paše ovečky
a v pastierovi s fujarou
odišiel veštec dní, keď
čas vládol nekonečne na zemi,
keď rástli v kríčkoch maliny,
schované pod oblakmi.
Dnes človek geometrický,
v hmle utajený, nahý,
má neurózu, zlomeniny duše,
neschopný počuť: Adam, kde si!

Pieseň o mladosti a kráse
je napísaná hroznou silou hlasu,
mýtus lži, vytrasený vlasmi beatnikov,
podupal zem,
mládež, to božstvo naše,
v orgiách, s prachom na sandáloch,
nepozrie k hviezdam v narkóze,
nepozná, čo sa robí vo vesmíre,
keď ide potichy v ňom jeden Otčenáš,
ako keď človek ide po zemi
z kameňa na kameň.

Sme poranení, bolia nás už krajiny.
Som vyhnanec, čo žije z krvácania
a krváca i v piesni mojej Boh;
len v bludoch svojich sám som,
ale ty, vo mne obnovený Kriste,
znova ma chrániš pravdou,
že idem s tebou v tvojich rukách,
v ktorých sú všetky rany na zemi.

Ľudstvo sa k vojne chýli,
sen jeho zlížu démoni,
črepiny, rumy, tu ste hodovníci,
v knihe na strane dejín
nemá kto zaznačovať smrť
a nezahrá nik na gitare
pohrebný pochod sveta.
Tento svet bol raz svätyňou
tvojou, ó, Kriste,
omšu si slúžil na Golgote spievanú,
v najväčšej vojne zomrel si
na kríži, Poet biblický.

Ateista je hore tvárou v trávniku,
nedeľa dlhá je na spanie,
svet nenaplnený je svetom Božím,
ako je žiaľom; pútnik nevstane,
spí, oči neotvorí; rieka netečie,
prúd zastavil sa na ľade,
ktorý sa teraz srdcom menuje,
je medzi svetlom, medzi tôňou
na mŕtvej tvári.
Kriste, len tŕne dostávaš, si tichý pri ňom,
si väčší o tie tŕne.

V ktoromsi prístave noc s ópiom mal
námorník, zafarbený v duši,
díval sa nekonečne na svet,
vtedy keď zomierali taverny,
riasy na očiach oslepli, hviezd nebolo,
sčerneli doky, hudba škrípala,
v potope sveta more ležalo;
také lacné sú ženy, Pane Bože,
zmiluj sa znova nad Magdalénou,
stratenou z našej ulice.

Keď sa na druhom konci sveta zobudil
úžerník, hľadal dátum svojho
pohľadu skriveného. Sediac na lavici,
obžalovaný sudca našich osudov,
ktorý dal ochudobnieť chudobným,
zakryl si tvár a videli ho
a poznali a prišli k nemu,
prosili, aby neodchádzal v hriechu;
ale on odišiel,
nik nezomrie deň dozadu.

Filozof kŕmi vtáčkov belasých
a v ilúzii šťastia
dáva si meno: Nový človek.
Dnes nie je systém žiť,
ako sa žilo v horách naprázdno.
Bože môj, veď to vieš,
ako sa žilo dávno, v slnku,
vo vánku, v daždi, vždy na zemi,
alebo na nebi, nie v povetrí,
ešte i volky otrocké
vedeli, kde je srdce chalupy,
a škovrán za pluhom šiel k oknám Božím.
Náš otec najprv žil, až potom mudroval.

Narkotik zbiera trúchlivosti do pasce.
Všetko je zlé, i smútok smrteľníka,
život sa rodí, rozptyľuje, ako zore,
na rannej rose mizne
a v spitom sne sa stráca;
takáto chvíľa, hračke sveta podobná,
dvíha zem k chmáram, kraje unáša,
plače pri každej hviezde na oblohe,
vtedy, keď ty si, Kriste, pripravený
odmietnuť žlč a ocot mámenia.

Zúfalec a noc — to sú priatelia
a čierna ruka anjela; v tom dome
steny sú popísané, zomierajú deti
a plačú ženy; iba vietor
vysmieva sa za oknom, tam je more
a letí z neho mátoha,
na brehu krúti sa jej hlava,
absintom je ten maják
a plávajú v ňom svety, navždy odplávané;
nepozná nikto večnosť, iba
pri mori na kolenách,
v tej chvíli, Bože, keď si ku nám milostivý.

A národy, čo nie sú na mape,
púšť majú, svoje hložie,
bez hniezda vtáčence sa krútia
ponad zem, ktorá zmizla,
niet toho smeru, kde je slnko,
aj víchor pozametal nás
dolu do smetí,
čakáme v dlhej pokore
a čas je ako tvoja kvapka krvi
na čele v Getsemani.

Peniaze majú svoje nebo, včera
bol nožom preklatý ten boháč,
ktorého meno bolo napísané
na oceánoch, na galaxiách,
ale nemal dosť sily platiť,
vstupné bolo tu dolu
v krížovej ceste
a v uchu ihly, ktorým ťava prejde.

Ak niekto peklo chce, na zemi,
dúha je po ňom studená
nie jar, nie jeseň, len chlad prevŕta
človeka, v poli zver, a istá je
smrť, v ktorej nebo pominie sa,
i panoráma, ktorú videl Stvoriteľ,
a nedonesie anjel na zem slovo: Staň sa.

Motýľkov snových mali sme,
kdesi na druhom brehu zeme
víchrami dobití.
Všade sme boli, Pane,
ráno sme vstali, rástli cez deň, večer starli,
pri všetkom v behu, rýchlo, veľmi rýchlo,
najskorej mnohí, potom už len jeden, sám,
ale vždy v tvojom kríži, Pane,
a nikdy nie vo svojich šťastných snoch.

Bol to len pohľad na náš svet
a nie je to náš svet,
bolo to mýtne mostu, čo sme videli
a viac to nevidíme,
a čo sme chceli, už viac nestratíme;
pod nohami nám horí zem,
krajina s nami prepadá sa,
len tvoje nohy, Kriste na kríži,
sa držia zeme klincami.

Ja musím uživiť sa v Božom mene,
pozrite, mám na chlieb, i nádej;
chudobných ešte rozospieva
i kvet na strome višňovom;
keď sucho je, bez dažďa,
plačeme pred tebou, ó, Bože,
keď roky lepšie nejdú,
šepkáme si, že s nami si;
i na svoj pohreb potrebujeme ťa, Bože,
pri agátoch si oddýchneme v cmiteri.

Povedz, kde máme utekať, keď všade prídeš!
a každá únava a každý náš pot vyjde
na tvoje čelo; v tvojom zrne
je zrno naše; všetky mozole
sú v tvojej ruke, výkrik v tvojom hlase;
a keď sa anjel blíži k tebe s kalichom,
všetci na tvoje prsty hľadíme.

Povedz nám, že čas nie je naším časom,
keď veky sú už v tanci plameňov
a chlieb nám zhorknul vo chvíli, keď prišla
atómu éra a plot kolo nášho domu
je katafalkom, teraz bijú hodiny
a padá náš deň po kvapke
do hrobu, na nás je rad smrti,
ak Golgota nás nezachráni,
ak nezakričí Longínus:
Naozaj ten je Synom Božím!