ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

My pod krížom, ó, mnoho žalôb máme
na každý klinec, na dlaň rozodranú,
na plece, zamliaždené bremenom.
Ak si ty Boží Syn, zíď dolu, ochráň plemeno!
Revolta v nás je, pomáha nám krik
a rúhanie, soľ našej noci padá
na rany tvoje, štípe, kalí smrť;
ale to nám už odpúšťaš, to proti tebe
vzbúrené. A proti blížnym tristo hromov
sme volali a hromy nešli zabíjať. Ó, Bože,
i to nám odpusť, nevieme, čo robíme;
za bolesť sa ťa držíme, ty oddeľuješ
z úst našich chaos od zeme.

Išla za ním tá dlhá sekvencia zbojnícka.
Okrádal? zbíjal? vraždil? Ktože takého
chce do raja! Ale on nahlas prosil,
už vtedy v temnom zraku, v šerej ľudskej vine
mal trochu plaču. Tak vždy prichytíme seba
pri slzách, keď sa kniha života
zatvára. Najprv nás nad vodou niesli agáty,
bolo nám teplo v hriechu, kožuch nášho pohľadu
zohrieval druhých hriešnikov. A?… Teraz
keď ide smrť, i jeden výkrik zmýva svet od záplav.
Ach, kto tak ľahko dáva raj, má iste v srdci muky
cudzie, je v milosrdenstve až taký,
až taký, že ho ľútosť ľudská premôže.

Ešte sa vracia z kríža. Matka na zemi,
vo vláknach lásky nezmätená, vytrpí
do smrti bolesť s ním. Má starosť o ňu,
ktože jej dýchne potom na slzy! V horúcom
žiali je človek dvakrát stratený;
maj teda, Matka, syna, miluj ho, je tvoj.
Ako rod ľudský, s krvavými jazvami,
sa rodí, ako na kríži mu slabne hlas,
nevieme, tajomne mu bijú hodiny
a s nami, Matka, úzkosť preberáš
i strasti, z kríža čuješ: Hľa, syn tvoj!
Hľa, stopy jeho! V prachu zeme je
bolesťou tvojim očiam chlieb náš každý deň.

Prázdne máš svety, volaj-nevolaj,
zem ti je nikto; čas o jednej ručičke
noc označuje, púšť je na oblohe.
Hrozne sú okná pozatvárané, si sám,
dotiahneš život svoj na kríži až po bod.
Si Synom človeka a strachu prepadáš, tmy
vezmú ťa, na krok ďalej priepasť je
a nečuješ svoj rozbolený ľudský plač
v boji o vesmír. Roztrhané telo chorobné
tak skončí púšť vo výhre muky výkupnej.
Tŕp, lebo Otec nebeský ťa daroval nám,
tu sme ťa našli, tu nás potešíš ty,
ktorý si nemáš oprieť hlavu kde o nebo!

Dolu pod krížom ten hlas neprijali,
jediné slovo nezmestilo sa na zemi,
tam prosba Božia pôdy nemala.
Viac potrestajte Boha, viacej smrti
mu dajte! Ktože príde z veriacich
s kvapôčkou vody, keď tu vládnu v krutosti
synovia zeme! Ale tvoj hlas ešte patrí zemi,
ešte si v pokore sa neodlúčil od nás.
Len Boh tak vedel ponížene prosiť
o súcit ľudský. A človek stál ti v ceste,
aby si väčšmi trpel, väčšmi zomieral
a s hrôzou od nás odišiel,
že kvapky vody nedá ti tu nik.

Má život západy, múr večera,
má jednu horkú hranicu,
tú prekročí smrť, dolu ostane
pod nohou našou zabudnutá zem.
Syn Boží, tiež si smrteľníkom,
nemal si teplý domov, teraz nemáš
strechy nad hlavou. Za chvíľu
nevydrží už tvoju smrť
ani vrch Golgoty, zem triasť sa ide,
ani v tých skalách tvrdosť, pukať budú,
ani na mŕtvych kosť a telo, vstanú
a opona sa v starom chráme roztrhne
pred krvou Božej katedrály.

Je náš svet v duchu tvojom rozlúštený
k vrcholcu kríža. Žiari Boží pôst,
do Božích rúk je vyspievaný život
jedinou smrťou. Teraz pieseň svoju
sme odviazali od temnoty,
hostina ide byť, na tácni plameňom
obslúžia nás, let slobodný nám vnuknú.
Otče náš, to je pravda. Ale zlí sme v zapätí,
duch náš spí, nohou na ňom stojíme,
už v novej tme sa ženú vrchy na nás
a ľudstvo bojí sa v nich byť — či nebyť,
trasieme sa a to je tieseň myšlienky,
či tvojich rúk sa dotkne ešte duch náš.