Sirôtky

Mládenci sniví, spevavé naše devy!
Tajnošumné, čierne Dŕžavia hory!
Oči, v ktorých vídavaly sa ste vy
Žiadna na svete ľúbosť neotvorí, —
A mladistvých úst živé a čujé spevy
Zlato, ni prosba neoživotvorí:
Mladý pevec váš v otčinách novej krásy —
A, čo čujete, blahoslavia ohlasy.

Bárs hádžete sa na mohylu studenú,
Nemožno vám zhriať ju náručím vrelým,
Cíčkom na hrob slza s slzou sa ženú,
A niet zotaviť pažíťku nad zvečnelým,
A darmo vám trápiť Znievhradu ozvenu
Volajúc za ním hrdlom celým,
A darmo lámať vzdychaniami nebesá: —
Druh váš, mladík-pevec za svet vám
                       neozve sa!

Mladosť! snenie; živôt! to nič, len snenie;
Smrť! snenie tiež; — hoj, Bože, Bože môj! —
Ba, snenie len, nič viac nenie básnenie, —
Od červia hmoty svätý pokoj
A —, že nikde spočinku nenie —
Cheruba nebies neskonalý boj:
A — kde hniloby mieru, kde biedy boja niet
To mlaď, to živôt, milý hrob i poet! —

Zem, vraj, že vlasť, že krajna, že otčina!
Čo to? pôda, čo chlieb a zlato dáva? —
Nie, posvätný to prach a posvätná hlina
Čo z otcov nám, čo z bratov pozostáva;
A nebe, — hviezdna, modrá tá okruhlina —
Svetlo, teplo odtial a odtial poprcháva? —
Nie, — to vlasť nám, to krajna, náš to dom
A v dome tom — praotec s národom!

Junač slovenská! spí, sní tvoj pevec mladý,
Sníva o materi, po krvi i po sláve;
Snom kvitnú divné dejín záhrady
Ovocie sľubujúc mädové a voňavé:
Snívaj, junač! potomstvo sa nahľadí,
Že, čo tušením zdalo sa mladej hlave,
To vešťba v bráne stojacích rokov,
To zrak za veky vidiacich prorokov!

Veď, prijde doba slavného prebudenia,
Trúba vzkriesenia zahrmí po nad lože,
Roztrhnú sa hmly svätoblahého snenia
A nádeje naše — hoj, čím skôr daj to, Bože!
Vešťby a sny v živôt, v pravdu sa zmenia! —
Vy v šedinách v mohylách už — byť môže —
V uveličení veriacich veselom
Slovo Slovenstva slavným stane sa telom!