ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Osamote blúdi mladík osíralý,
Spieva si on pieseň plnú smútku, žiaľu;
Tak bôľne, tak žiaľne znie jeho spev celý,
Ku plaču by pohol ľadochladnú skalu.
Spieva si o časiech predošlých v otčine,
Spieva si o smutnej najnovšej, novine. —
Spevavé mu vtáčky v hájku povedaly,
Že jeho mamičku v zemi pochovaly —
A dokial sa ten bôľ v speve z niader valí,
Celú tvár mu horké slzy zalievaly.
Spieva si on, spieva o matke, otčine:
Dokial asnáď i sám od žialu nezhynie!

r. 1864

Ticho je na vôkol jak v pustom kostole;
Slnko šarlátové zapadá za hole.
Súmraku závoje kryjú háje, role.
Vážne si mesiačik kráča vo hviezd kole,
Sťaby pastier viedol kŕdel oviec v pole.
… Jak sa vznáša mesiac nad Tatier vrchole —
Prenes že ma, Bože! ponad srdca bôle;
— Alebo mi nechaj matku v rodňom kole.

Cítim, cítim — čo? — neviem vysloviť,
Lebo slovo to neznáme je v svete.
V hlasoch strún, v knihe — darmo je loviť;
— Len srdce žiari v jeho ohňokvete!

Raz schytí dušu v boľasti more,
Žiaľom mi srdce len — len nezaleje…
Hneď zas zablesknú spanilé zore
Zo zúfania chmár — lúče to nádeje.

Raz sedím v sade s mamičkou drahou
Ľúbam jej ruky, tvár ľúbu spanilú…
Tu mä oveje smrteľnou vlahou,
Ukáže mi hrob, a v ňom matku shnílú.

Načúvam spevy radosťnej družiny,
Čo sa kol matky bola uložila…
V tom zavznie spev, hlas — ale zcela iný…
Na márach leží matička má milá!

Tu bratom, sestrám rozdáva darčoky,
S úsmevom lásky podáva zo stola,…
V náručie padám jej plný vďaky —
A zmeravená to matky mŕtvola!

Krváca srdce, v bôľ sa ponorí,
Bo matku kryje smutná pažiť, tráva.
… A vtom sa nebies klenba otvorí,
Matka s úsmevom ruku mi podáva.

* * *

Cítim — cítim — čo? — neviem vysloviť!
Lebo slovo to neznáme je v svete.
V hlasoch strún, v knihe darmo je loviť:
Len srdce žiari v jeho ohňokvete!

„Oj, matička ľúba, nechoď ty do neba!
Čo bude na svete z dietočiek bez tebä?
Tu vrelé náručie dietok k tebe kynie!“ —
… „Nie! syn môj — do mojej vlasti vy prídete;
O pravej sa láske len tuná dozviete:
Tu vás tým vrúcnejšie mať k srdcu privinie!“

To je odmena skvelých tvojích čností,
To tvojích útrap — matko milovaná!
Že keďs zložila v hrob svoje kosti
Podľač víťazí chachotom satana.

Ty si tŕnistou cestou vždy kráčala;
Ich rozmaznaná ružmi kráča noha!
Im už oslava ju na svete dala,
Tebe ju chystá v nebi ruka Boha!

Horkými slzmi plače anjel neba,
V peklo že nesie tvojích vrahov zlota;
Jarým jasotom však vítajú teba —
Nesú ti palmu — večného života!

Tár moja sa smeje, ústa si spievajú,
Ale horké žiale srdce zožierajú.
Žiale moje, žiale! večne osiralé,
Jako tá trávička na žulovej skale.
Rozkvitne trávička na žulovej hati;
Ale moja matka nikdy sa nevráti!

Ty tu odpočívaš matko, premilená!
Od sŕdc tvojich dietok smrť sem ťa vložila,
Abys večným vencom čností okrášlená
V deň preslavný — pred súd Boha predstúpila.
Tys zo sveta zmizla! — ale láska detí
Nikdy nevyhynie zo sŕdc vďakou vzňatých;
Z ponad hrobu Tvojho vďaka naša letí
V nebies sídla k Tebe i dnes, v deň Všech-Svätých.

Bratia, sestry milé! skloňte tu kolená;
Veď mať vaša drahá dlie tu medzi vama!
Z Nebies hladí na vás — bo tam jej odmena.
Bôľom srdca svojho ulevte slzami: —
Slza vďačnej lásky hrob smutný poleje;
Jaro naň kvietočky rozkošné naseje:
A jarom zakvitne voňavým mohyla
Tej, čo včas života po tŕňach chodila!

Slnko zapadlo, noc čiernu rúžku
Ponad Tatransko zastrela;
Len mesiac žiaru slabú, bľaduškú
Z oblohy na zem vysiela.
Hviezd milliardy jasne sa blištia
V storakých divných podobách,
Svetielka svoje bľadé si čistia
V sférach čarovných, v modrinách.

Vtáctvo si v húšti šteboce, spieva,
Vetrík v barevných krovinách
Povoľne šumiac ticho previeva
V spanilovôňných kvetinách.
Z popod skalnatej obvyšnej stráne
Potôčok čistý, chladivý
Hrkotom žblnká pres trávne pláne
Sťa lesklý hadík plazivý.

Tam, kde potôčok striebornovlný
Popod krovinky putuje,
A vône, chladu, lahody plný
V mestečko vstúpit hotuje:
Bľadé sa zrakom steny zjavujú; —
Miesto tam krušné — pamätné.
Kríže, pomníky hrobné hlásajú:
Mŕtvych tu bydlá ostatné!

Uprosred hrobov kvietim posiatych
Belie sa novokopaný,
V rade pomníkov, mohýl bohatých
Hrob ničím neokrášlený.
Zasmúti myseľ, srdce zabolí,
Prejmú dušu žiaľné city,
Bo vetrom šumí: Hrob tento holý
Len pred týdňom je zakrytý.

Povoľným krokom sklonenou hlavou
Blíži sa hybká postava;
Jarčok prekročí, rukou trasavou
Hrobišťa dvere odmáva.
Ticho šušoce mu pod nohámi
Zžlklá tráva, piesok biely;
Kráča tichučko medzi hrobami
Milých, čo odomreli.

City v ňom búrne, bôle trápivé
Slzou mu oči zalejú,
Vzdychy hlboké, vzdychy žialivé
Z mladistvých pŕs hor sa chvejú.
Hlas srdca, lásky vedie ho k hrobu
Bielemu — krok urychlieva —
Bôľne mu hlási v citov útrobu:
„Tu matka tvoja spočíva!“

Vrhne sa mladík na hrob milený,
Srdce bôľ hrozný mu sviera;
Oblyčaj bľadý slzmi srosený
K oblohe jasnej upiera;
Vrúcou modlitbou ústa sa trasú
Lasky, vďaky za milenú
Matku z rodiny kola zavčasu
Rukou smrti vytrženú.

Smutným doľ zrakom mesiačok bľadý
V hrobitov žiaľne pozerá,
Jako bôľ divý a žalosť — hľadí —
Srdce mladíka sožiera.
Vetrík nad krížmi ľútosťne duní,
Slzavé líca usúša;
Jarčok žblnkotom veselým šumí —
Mlaďca k radosti pokúša!

Junoš nečuje žblnkot, necíti
Chladného vetra šumenie,
Len v bôľoch v žiali on je zarytý,
Len „Matka“ — jeho myslenie.
„Matička drahá“ — „mŕtva“ — „sirota“ —
Je úst jedinou ozvenou.
„Zanehalo mä blaho života,
Bo spočíva tu pod — zemou!“

V tom mladík vstane, upre zrak smutný
Ešte raz na hrob milený;
Utre si bľadý obličaj smutný
Bôľom, žiaľom zaslzený.
Vzhliadne k oblohe jasnej hviezdnatej,
Niadra mu zvlní nadšenie;
Oči zaiskria mu v žiari svätej
A takto znie úst šeptanie:

Nečujem viac sladunké hlasy
Matičky rodnej, laskavej;
Zanikly pre mňa už blahé časy —
Budúcnoť moja do tmavej
Rúšky smútivej sa zahalila,
Čiernym zastrela závojom;
Blaženosť moju smrť pokalila, —
Blaha niet viac v srdci mojom.

Lež preto, že mä nechať musela
Láska a vdačnosť matkina;
Zabudnutá má byť asnaď celá
Milená moja rodina?
Neostal som ja zcela sirota; —
Boh nahradil stratu z čiastky:
Zoslala Božia veľká dobrota
„Maticu“ mi miesto matky.

Keď chladná ruka smrti bezsrdcej
Rodniu mi matku odňala;
Tá bude predmetom lásky vrúcej,
Ktorú mi Slávia dala. —
Bôh sám hovorí: „Cti matku svoju.“
— No moju kryje kyprá zem
— Matici našej slovenskej — moju
Lásku teda zasväcujem!

Ešte raz kľakne na hrob smutivý
— Z oka prúd sĺz mu vyviera —
Ešte raz k Tvorcu sveta prosivý
Zrak uslzený upiera; —
Vstane — ztre slzy z líca bľadého,
V srdci žiaľ sa mu ukojí;
Vzdychne v odchode zmiesta hrobného:
„Matko! spočívaj v pokoji!“

r. 1864 2/11.

Ľúbe dcérky Vesny! kvietky milené,
Jak vám krásou planú líčka červené.
Poďte bližej ku mne, nech prúd sĺz svojích
Pokropí vám líčka, z očiek obojích!…
Pre sĺz horké prúdy
Zvädnú vaše údy; —
Z kvietkov zvädlých veniec
Uvije mládenec…
A na hrob položí,
Kde mu matka leží!

r. 1867, v máji.

Žiar slnka už utonula
V zazniovskej nížine,
Tma šerá sa rozhrnula
Po bralách a doline.

Vtáctvo spevné v lístky šumné
Mĺčky sa uložilo,
Až by zlatej zory ranej
Svetlo ho prebudilo;

Mesiac bľadý v dialnej púti
Borí chmárov búrnych moc;
Ľúba moja — spiže sladko!…
Mati drahá — dobrú noc!

r. 1857 12/5.

Drahý sen,
Ľúby tien!
Uspi Čelo.
Ukoj telo!
Myseľ len
Vyveď ven
V rajské háje,
V rája kraje,
V lôno mojej
Matky milej!
Nech v spanilej
má stáť.
Oka žiary
Pohľad lásky
S mým sa spári;
Srdce moje
Pookreje!
Nech poboská líca, pery
Na „dobrú noc“ mej Materi!

r. 1867 12/5.

Na tvojho sveta úzučkej hrude
Matko, syn tvoj k tebe volá:
Kedy už koniec boľasťam bude,
Či môj hlas sa ho dovolá?!

Krvavé slzy padajú z oka,
Krváca srdce boľavé;
A mňa od tvojho, matičko, boka
Oddialiť, nie, nie sú v stave!

Tu hrob pri hrobe, ta kríž pri kríži,
Dych smrti vane ponad ne:
A krok môj deňne preč sem sa blíži,
Keď slnko za Zniov zapadne.

— „Daj večné s Bohom! smrti záhrade,
Kvet jej zožiera duch mladý;
Vôňou sa zotav v radosti sáde,
Poznaj života slasť, vňady!“

Tak myseľ moja mladistá volá
Dušu z sladkého pokoja; —
Lež citom srdca prec neodolá,
Láska, vďačnosť — pevne stoja!

Vďak láska v srdci vždy pevne stoja,
K hrobu ho deňne donesú,
Až vo večného sídla pokoja
K tebe mä, matko vynesú! —

Za čas života tvojho tuzemského
Po ceste čnosti nás ty si vodila.
A tým do srdca dietok úprimného
Vďačnosť nezlomnú večne si vštepila:
Vďačná tá láska sŕdc tvojich detí.
Mohylu tú na hrob ti vložila,
Aby pamiatku bár i po století,
V srdciach priateľov na tebä budila!

Dones mä v časov minulých ráje
Spomienka má!
Nech v ních zmorený duch môj okraje,
Dones mä ta!

Dones mä v byty mamičky mojej,
Spomienka má!
Veď to i matka radosti tvojej;
Dones mä ta!

Nes mä ta ku nej pres smrti mraky,
Spomienka má!
Nech vzdám matičke srdca povďaky;
Dones mä ta!

Nes mä do lôna matky spanilej,
Spomienka má!
Nech sa pokochám v tvári jej milej;
Dones mä ta!

Nech na jej prsoch usne v sen večný
Spomienka má!
A anjel smrti — v svet nekonečný
Donesie mä!

Kvieťa, čo Ti v kytku svievam
Svädne, Matko! v čas;
Piesne, čo Ti teraz spievam, —
Skoro ztíchne hlas;
Vrelé srdco, čo mä k Tvojmu láskou viaže,
V žiaľov chladný hrob upadne:
Ale ľúbosť, čo o Tebe spievať káže…
Nikdy — nikdy nezachladne!

r. 1867, v máji.