SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

II


„Znáš najsladšie slovo
v svete?… Matka!“ —

Smutný spevák

(V čas prvej zvesti o smrti matkinej.)


Osamote blúdi mladík osíralý,
    Spieva si on pieseň plnú smútku, žiaľu;
Tak bôľne, tak žiaľne znie jeho spev celý,
    Ku plaču by pohol ľadochladnú skalu.
Spieva si o časiech predošlých v otčine,
    Spieva si o smutnej najnovšej, novine. —
    Spevavé mu vtáčky v hájku povedaly,
    Že jeho mamičku v zemi pochovaly —
A dokial sa ten bôľ v speve z niader valí,
Celú tvár mu horké slzy zalievaly.
    Spieva si on, spieva o matke, otčine:
    Dokial asnáď i sám od žialu nezhynie!

r. 1864

Pod večer

(Madrigal.)


Ticho je na vôkol jak v pustom kostole;
Slnko šarlátové zapadá za hole.
Súmraku závoje kryjú háje, role.
Vážne si mesiačik kráča vo hviezd kole,
Sťaby pastier viedol kŕdel oviec v pole.
… Jak sa vznáša mesiac nad Tatier vrchole —
Prenes že ma, Bože! ponad srdca bôle;
— Alebo mi nechaj matku v rodňom kole.

Cítim — čo?!


Cítim, cítim — čo? — neviem vysloviť,
    Lebo slovo to neznáme je v svete.
V hlasoch strún, v knihe — darmo je loviť;
    — Len srdce žiari v jeho ohňokvete!

Raz schytí dušu v boľasti more,
    Žiaľom mi srdce len — len nezaleje…
Hneď zas zablesknú spanilé zore
    Zo zúfania chmár — lúče to nádeje.

Raz sedím v sade s mamičkou drahou
    Ľúbam jej ruky, tvár ľúbu spanilú…
Tu mä oveje smrteľnou vlahou,
    Ukáže mi hrob, a v ňom matku shnílú.

Načúvam spevy radosťnej družiny,
    Čo sa kol matky bola uložila…
V tom zavznie spev, hlas — ale zcela iný…
    Na márach leží matička má milá!

Tu bratom, sestrám rozdáva darčoky,
    S úsmevom lásky podáva zo stola,…
V náručie padám jej plný vďaky —
    A zmeravená to matky mŕtvola!

Krváca srdce, v bôľ sa ponorí,
    Bo matku kryje smutná pažiť, tráva.
… A vtom sa nebies klenba otvorí,
    Matka s úsmevom ruku mi podáva.

* * *

Cítim — cítim — čo? — neviem vysloviť!
    Lebo slovo to neznáme je v svete.
V hlasoch strún, v knihe darmo je loviť:
    Len srdce žiari v jeho ohňokvete!

Z neba


„Oj, matička ľúba, nechoď ty do neba!
Čo bude na svete z dietočiek bez tebä?
    Tu vrelé náručie dietok k tebe kynie!“ —
… „Nie! syn môj — do mojej vlasti vy prídete;
O pravej sa láske len tuná dozviete:
    Tu vás tým vrúcnejšie mať k srdcu privinie!“

Odmeny


To je odmena skvelých tvojích čností,
    To tvojích útrap — matko milovaná!
Že keďs zložila v hrob svoje kosti
    Podľač víťazí chachotom satana.

Ty si tŕnistou cestou vždy kráčala;
    Ich rozmaznaná ružmi kráča noha!
Im už oslava ju na svete dala,
    Tebe ju chystá v nebi ruka Boha!

Horkými slzmi plače anjel neba,
    V peklo že nesie tvojích vrahov zlota;
Jarým jasotom však vítajú teba —
    Nesú ti palmu — večného života!

Nikdy!


Tár moja sa smeje, ústa si spievajú,
Ale horké žiale srdce zožierajú.
    Žiale moje, žiale! večne osiralé,
    Jako tá trávička na žulovej skale.
Rozkvitne trávička na žulovej hati;
Ale moja matka nikdy sa nevráti!

Na Všech-Svätých

(U hrobu matky.)


Ty tu odpočívaš matko, premilená!
  Od sŕdc tvojich dietok smrť sem ťa vložila,
Abys večným vencom čností okrášlená
  V deň preslavný — pred súd Boha predstúpila.
Tys zo sveta zmizla! — ale láska detí
  Nikdy nevyhynie zo sŕdc vďakou vzňatých;
Z ponad hrobu Tvojho vďaka naša letí
 V nebies sídla k Tebe i dnes, v deň Všech-Svätých.

Bratia, sestry milé! skloňte tu kolená;
  Veď mať vaša drahá dlie tu medzi vama!
Z Nebies hladí na vás — bo tam jej odmena.
  Bôľom srdca svojho ulevte slzami: —
Slza vďačnej lásky hrob smutný poleje;
  Jaro naň kvietočky rozkošné naseje:
A jarom zakvitne voňavým mohyla
  Tej, čo včas života po tŕňach chodila!

r. 1865

Na dušičky

(Pri matkinej mohyle.)


Slnko zapadlo, noc čiernu rúžku
    Ponad Tatransko zastrela;
Len mesiac žiaru slabú, bľaduškú
    Z oblohy na zem vysiela.
Hviezd milliardy jasne sa blištia
    V storakých divných podobách,
Svetielka svoje bľadé si čistia
    V sférach čarovných, v modrinách.

Vtáctvo si v húšti šteboce, spieva,
    Vetrík v barevných krovinách
Povoľne šumiac ticho previeva
    V spanilovôňných kvetinách.
Z popod skalnatej obvyšnej stráne
    Potôčok čistý, chladivý
Hrkotom žblnká pres trávne pláne
    Sťa lesklý hadík plazivý.

Tam, kde potôčok striebornovlný
    Popod krovinky putuje,
A vône, chladu, lahody plný
    V mestečko vstúpit hotuje:
Bľadé sa zrakom steny zjavujú; —
    Miesto tam krušné — pamätné.
Kríže, pomníky hrobné hlásajú:
    Mŕtvych tu bydlá ostatné!

Uprosred hrobov kvietim posiatych
    Belie sa novokopaný,
V rade pomníkov, mohýl bohatých
    Hrob ničím neokrášlený.
Zasmúti myseľ, srdce zabolí,
    Prejmú dušu žiaľné city,
Bo vetrom šumí: Hrob tento holý
    Len pred týdňom je zakrytý.

Povoľným krokom sklonenou hlavou
    Blíži sa hybká postava;
Jarčok prekročí, rukou trasavou
    Hrobišťa dvere odmáva.
Ticho šušoce mu pod nohámi
    Zžlklá tráva, piesok biely;
Kráča tichučko medzi hrobami
    Milých, čo odomreli.

City v ňom búrne, bôle trápivé
    Slzou mu oči zalejú,
Vzdychy hlboké, vzdychy žialivé
    Z mladistvých pŕs hor sa chvejú.
Hlas srdca, lásky vedie ho k hrobu
    Bielemu — krok urychlieva —
Bôľne mu hlási v citov útrobu:
    „Tu matka tvoja spočíva!“

Vrhne sa mladík na hrob milený,
    Srdce bôľ hrozný mu sviera;
Oblyčaj bľadý slzmi srosený
    K oblohe jasnej upiera;
Vrúcou modlitbou ústa sa trasú
    Lasky, vďaky za milenú
Matku z rodiny kola zavčasu
    Rukou smrti vytrženú.

Smutným doľ zrakom mesiačok bľadý
    V hrobitov žiaľne pozerá,
Jako bôľ divý a žalosť — hľadí —
    Srdce mladíka sožiera.
Vetrík nad krížmi ľútosťne duní,
    Slzavé líca usúša;
Jarčok žblnkotom veselým šumí —
    Mlaďca k radosti pokúša!

Junoš nečuje žblnkot, necíti
    Chladného vetra šumenie,
Len v bôľoch v žiali on je zarytý,
    Len „Matka“ — jeho myslenie.
„Matička drahá“ — „mŕtva“ — „sirota“ —
    Je úst jedinou ozvenou.
„Zanehalo mä blaho života,
    Bo spočíva tu pod — zemou!“

V tom mladík vstane, upre zrak smutný
    Ešte raz na hrob milený;
Utre si bľadý obličaj smutný
    Bôľom, žiaľom zaslzený.
Vzhliadne k oblohe jasnej hviezdnatej,
    Niadra mu zvlní nadšenie;
Oči zaiskria mu v žiari svätej
    A takto znie úst šeptanie:

Nečujem viac sladunké hlasy
    Matičky rodnej, laskavej;
Zanikly pre mňa už blahé časy —
    Budúcnoť moja do tmavej
Rúšky smútivej sa zahalila,
    Čiernym zastrela závojom;
Blaženosť moju smrť pokalila, —
    Blaha niet viac v srdci mojom.

Lež preto, že mä nechať musela
    Láska a vdačnosť matkina;
Zabudnutá má byť asnaď celá
    Milená moja rodina?
Neostal som ja zcela sirota; —
    Boh nahradil stratu z čiastky:
Zoslala Božia veľká dobrota
    „Maticu“ mi miesto matky.

Keď chladná ruka smrti bezsrdcej
    Rodniu mi matku odňala;
Tá bude predmetom lásky vrúcej,
    Ktorú mi Slávia dala. —
Bôh sám hovorí: „Cti matku svoju.“
    — No moju kryje kyprá zem
— Matici našej slovenskej — moju
    Lásku teda zasväcujem!

Ešte raz kľakne na hrob smutivý
    — Z oka prúd sĺz mu vyviera —
Ešte raz k Tvorcu sveta prosivý
    Zrak uslzený upiera; —
Vstane — ztre slzy z líca bľadého,
    V srdci žiaľ sa mu ukojí;
Vzdychne v odchode zmiesta hrobného:
    „Matko! spočívaj v pokoji!“

r. 1864 2/11.

Hrob lásky


Ľúbe dcérky Vesny! kvietky milené,
Jak vám krásou planú líčka červené.
Poďte bližej ku mne, nech prúd sĺz svojích
Pokropí vám líčka, z očiek obojích!…
    Pre sĺz horké prúdy
    Zvädnú vaše údy; —
    Z kvietkov zvädlých veniec
    Uvije mládenec…
    A na hrob položí,
    Kde mu matka leží!

r. 1867, v máji.

Dobrú noc!


Žiar slnka už utonula
V zazniovskej nížine,
    Tma šerá sa rozhrnula
    Po bralách a doline.

Vtáctvo spevné v lístky šumné
Mĺčky sa uložilo,
    Až by zlatej zory ranej
    Svetlo ho prebudilo;

Mesiac bľadý v dialnej púti
Borí chmárov búrnych moc;
    Ľúba moja — spiže sladko!…
    Mati drahá — dobrú noc!

r. 1857 12/5.

K sníčku


Drahý sen,
Ľúby tien!
Uspi Čelo.
Ukoj telo!
Myseľ len
Vyveď ven
V rajské háje,
V rája kraje,
V lôno mojej
Matky milej!
Nech v spanilej
má stáť.
Oka žiary
Pohľad lásky
S mým sa spári;
    Srdce moje
    Pookreje!
Nech poboská líca, pery
Na „dobrú noc“ mej Materi!

r. 1867 12/5.

Na hrobe


Na tvojho sveta úzučkej hrude
    Matko, syn tvoj k tebe volá:
Kedy už koniec boľasťam bude,
    Či môj hlas sa ho dovolá?!

Krvavé slzy padajú z oka,
    Krváca srdce boľavé;
A mňa od tvojho, matičko, boka
    Oddialiť, nie, nie sú v stave!

Tu hrob pri hrobe, ta kríž pri kríži,
    Dych smrti vane ponad ne:
A krok môj deňne preč sem sa blíži,
    Keď slnko za Zniov zapadne.

— „Daj večné s Bohom! smrti záhrade,
    Kvet jej zožiera duch mladý;
Vôňou sa zotav v radosti sáde,
    Poznaj života slasť, vňady!“

Tak myseľ moja mladistá volá
    Dušu z sladkého pokoja; —
Lež citom srdca prec neodolá,
    Láska, vďačnosť — pevne stoja!

Vďak láska v srdci vždy pevne stoja,
    K hrobu ho deňne donesú,
Až vo večného sídla pokoja
    K tebe mä, matko vynesú! —

Hrobový nápis


Za čas života tvojho tuzemského
    Po ceste čnosti nás ty si vodila.
A tým do srdca dietok úprimného
    Vďačnosť nezlomnú večne si vštepila:
Vďačná tá láska sŕdc tvojich detí.
    Mohylu tú na hrob ti vložila,
Aby pamiatku bár i po století,
    V srdciach priateľov na tebä budila!

Spomienka má!


Dones mä v časov minulých ráje
    Spomienka má!
Nech v ních zmorený duch môj okraje,
    Dones mä ta!

Dones mä v byty mamičky mojej,
    Spomienka má!
Veď to i matka radosti tvojej;
    Dones mä ta!

Nes mä ta ku nej pres smrti mraky,
    Spomienka má!
Nech vzdám matičke srdca povďaky;
    Dones mä ta!

Nes mä do lôna matky spanilej,
    Spomienka má!
Nech sa pokochám v tvári jej milej;
    Dones mä ta!

Nech na jej prsoch usne v sen večný
    Spomienka má!
A anjel smrti — v svet nekonečný
    Donesie mä!

Venovanie


Kvieťa, čo Ti v kytku svievam
    Svädne, Matko! v čas;
Piesne, čo Ti teraz spievam, —
    Skoro ztíchne hlas;
Vrelé srdco, čo mä k Tvojmu láskou viaže,
    V žiaľov chladný hrob upadne:
Ale ľúbosť, čo o Tebe spievať káže…
    Nikdy — nikdy nezachladne!

r. 1867, v máji.