ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Duch to básnický? — či vlastnosť dáka,
Čo si v každého srdce Slováka
Vložil, všemohúci Pane!
Neviem… znať nechcem! bo neistota
Sladší plod rodí, než zlá istota: —
Tvoja vôľa nech sa stane!…

Spievam o svojej drahej otčine;
O matke v nebi, ľúbej rodine;
O Tebe, všemocný Pane!
O žialoch svojich, svojej radosti;
Spievam o svojho srdca ľúbosti;
O tom, čo mi v citoch tane. —

— Duch to básnický? — či vlastnosť dáka,
Čo si v každého srdce Slováka
Vložil, všemohúci Pane?!
Len nechaj mi ju Tvoja dobrota;
Bez nej niet vo mne iskry života: —
Tvoja vôľa nech sa stane!

Chudobný som, Pane,
Drahy môj Bože!
Dary tvor Tvoj vzácne
Dať Ti nemôže; —
Lež, čo mám, to prijmi:
Je to kvetina
A dvoma púčkama
Haluz stížena. —
Srdce je — halúzka;
Viera — kvetina;
Nádej však a láska
Sú púčkov mená.

Keď nádej sa minie
Pochybnosťou
A srdce Ti hynie
Zlou boľasťou,
Keď z tisícov ľudí
Toho sveta

Útechu nezbudí,
Nepohne Ťa: —
Vtedy hor do nebä
Výšky pozri;
Tam poteší tebä
Hviezda viery.

Vernou družkou je nádej človeku,
Keď sa Boha sám nespustí,
Keď Mu slúži srdcom, ústy
V mladi svojej jarej, v zošlom veku.

Vždy prítomná je kresťanu nádej;
Ona s životom prichádza, —
A v život druhý sprevádza;
Podporou je sile jeho slabej.

Môžu rúzne života osudy
Zbaviť ho šťastia, majetku
A vrhnúť do nedostatku:
Nádej mu však neodlúďa nikdy.

Keď na mori šírom pobúrenom
Plavec v korisť padá, vode;
Čo i hynú člnky, lode:
Nádej pevná vládne prec’ rozumom.

A keď smrť do svojej ríše tmavej
Pojme tvora smrtelného;
Nádej člnka do svojeho
Vezme ho a vedie k ríše pravej.

* * *

Vernou družkou je nádej človeku,
Keď sa Boha sám nespustí;
Keď Mu slúži srdcom, ústy
V mladi svojej jarej, v zošlom veku.

Čarokrásnym zasvietilo bleskom
Slnko jasné ponad rod slovenský,
Kraje zlatým ožiarilo leskom,
Prebudilo živôt jarý, rezký; —
A priroda sťa by v predtušení,
Čoho svedkom stane sa divného:
V tichu volnom, v milom zadumení
Dlela Tvorca rozkazom mocného.

Tam ponad spevavé rodiny Turca
Nevídaný oblak letí,
Vo ktorom trôni vševládny Tvorca,
Keď previeva ponad svety;
Sťa druhé slnko oblak ten sa blíska
Nad polohou Turca milou,
Obžiari pláne, hole i skaliská
Storakou barvou spanilou.

Všetko s úžasom diviac sa díva
Nad zázračným týmto zjavom.
Čo toho príčina? v mysli prerýva;
Lež vždy najde sa v nepravom.
V tom oblak podivný vysieť zostane
Ponad stavbami Martina;
Vetrík šumivý hneď náhle prestane
— Zneje slovo Hospodina:

„Deti Slávie! rodu môj zvolený!
Viď Tvorca svojho nad sebou!
Dosť si sa nahlivel v bôľnom súžení —
Ľúto mi nad tvou potrebou.
Preto čuj slová; čuj Tvorca svojho,
Čo ti chystá večné ráje, —
Ony osudu ti neprajného
Do rukú kladú držaje!

Dokiaľ slavianske spanilé zeme
Dychom jedným nedýchajú:
Prsia vzájomnou láskou rozvlnené
Svornosťou nezplápolajú;
Dokiaľ vzájomnosť nevštiepi sa v kmene
Tak čestnom, schopnom k osvete: —
Dotiaľ daromné je tvoje snaženie,
Bo bez svornosti nič v svete!…“

Hlas už utíchol, oblak ku výšinám
Dvíha sa hore nebeským,
Cestu ku slávy, osvety vidinám
Ukážuc synom slovenským;
Príroda jasá, a zefýr voňavým
Kvietim milostne pohýna, —
Všetko je citom nadchnuté blaženým,
Bo čulo hlas Hospodina!

A ty Slavianov rodu bohumilý!
C??? sa vrývaš v dumania?^[1]
Či tie hlasy Tvorca ťa nevzkriesily
Z tisíc ročnieho driemania!?
Čo máš včul robiť? — Čuls Božie slová,
V ních najdeš cieľ svoj vytknutý.
Nie tvoja, no vôľa — Stvoriteľova
K nemu nech kráčať ťa nútí!

Hor’ ku výšinám ligotavej zory,
Kde božskosť a sláva sa skvie;
Kde sa duch javí vo vidín mori,
Srdce v nadzemských citoch dlie; —
Ku bleskom slávy, osvety slobody
Svorným hor’ nadšením stúpäť:
To je náš cieľ pravý, Slavie rody;
Ten nás má všetkých opútať.

Slaviani dráhí! do kola… do kola!
Vyjasnime smutné čelá! —
Sem k vzájomnosti i zhora i zdola;
Splňme slová Stvoriteľa!
K jednomu cieľu činnej rodolásky,
Ku jednej snahe všeblahej:
Nech nás svornosti pevne spojá sväzky
K oblaženiu vlasti drahej!

Slavianstvo milé! sem sa do objatia!
Zapejme pieseň svornosti!
Mysle v zápalu lásky nech sa tratia;
Srdcia plynú v vzájomnosti.
Keď bratské ruky verne si podáme,
Svornosťou sily ztužejú.
Vlasti budúcnosť krásnu pripravíme;
Blaho jej rody zažijú!

Skalisko pusté — pod ním Váh divý
Prúdom valným šumiac letí, —
Na skale javor sa vzpína sivý;
Na javor mladík opretý.

Bľadú tvár — oči mutné, spadnuté
V prúdy, zas k nebu upiera…
Snáď duši za byt nebä klenutie,
Telu Váh za hrob vyzerá?

„Národ môj dráhý hynieš — i tvoj syn!
Bo tvoja je — moja muka!
Tebe, no i — mne a bez všetkých vín
Srdce smrtí kliata ruka!

S Bohom! keď tebä nenávisť čierna
V priepasť otroctva zaháňa,
Nechce čuť duša národu verná
Víťazný chachot satana!“

Oči zrosené mladca ziskrily
Ohňom bôľneho nadšenia;
Svaly sa späly — kliatbu slovily
Ústa na zpupné plemená

Ešte raz vydýchne, zrak upre v výšku —
„S Bohom!…“ zašepce rodine…
Skokom zúfalým v krútňavu blízku
Skočí — padá — beda! — hynie!…

— Vtom Víla krásna schytí mladocha,
Voľne privinie v náručie,
Na breh vynesie, a mu do ucha
Sladučkým hlasom prerečie:

„Junoš! svojehos’nie pán života;
Ním Boh, Tvorca Nebä, ľudu:
Ak rod tvoj tlačí bieda a psota — —
Sprostí ho zlého osudu!

Lež snaž sa i ty biedu rozohnať,
Osloboď z rabstva rodinu!
A budež ráno i večer žehnať
Shliadnutia nášho hodinu.“

* * *

Skalisko pusté, — pod ním Váh sivý
Prúdom valným šumiac letí; —
Na skale javor sa vzpína sivý;
Na javor mladík opretý.

Bielu tvár — oči jasné, napnuté
K Tatrám zas k nebu upiera…
Snáď za byt duši nebä klenutie —
Telu — Slovensko vyzerá?!

Zrazu si vzdýchne, zrak k nebu vinie:
„S Bohom za národ!“ zavolá;
Pokojným krokom spiecha k rodine —
Rozkoš jeho — Božia vôľa.

Otče národov!
Tisíceré sláva zneje Ti v ústrety;
V sviatočnom je rúchu všetko odené;
Preliate nádejmi každé srdce letí
Vzhliadnuť v oko Otca slzou zarosené.
Kol’ zástavy šumia v jasennom povetrí;
Vence poletujú ponad Tvoju hlavu;
Hromy diel, mažiarov zatriasajú vetry; —
Srdce, ústa, oči: — hlásia Ti na slávu.

Otče národov!
V takých okamžíkoch, keď sláva bratov
Sťa prúdy ohromné vlniť neprestanú —
A keď pod záštitou Tvojou Otče svätou
Poslanci národa vnídu v práv dvoranu:
Daruj dobrý Otče! chviľočku spomnenia
Aj rodu nášmu, rodu slovenskému.
Veď známa Ti dobre Slovač ubiedená,
Bo Ty si jedinou len nádejou jemu!

Otče národov!
Brat Maďar Ti lásku dokázať sa snaží; —
Slovák?! — ten už prestal otúženia prôbu!
Neľúbi len vtedy, keď po niečom baží;
On vrúcne miluje vždy kráľa osobu!
— A môžu Maďari ohňom lásky svojej
Oživiť bár duby širého Bakoňa:
Vrelosť lásky našej, lásky Slovákovej —
Neprevýša nikdy… nezdolná je ona!

Tu stojí Devín! sťa obor ozrutný,
Hromom nebeským k prachom zeme vbitý;
Jakoby žialil svoj osúd presmutný
V šumnom dvoch prúdov kútočku ukrytý.
Tu stojí Devín!… lež nie onen slavný; —
Z toho len smutné trosky pozostaly,
Ktoré ničiace kroky času, dávny
Sťa pomník moci predkov zanechaly.

Myseľ zbúrená — city rozžialené
Srdce ku rúmom posvätným tiahaly.
Vstúpil som hore… slzami srosené
Oči do nemej dialky zalietaly;
Slnko ku dialnym svetlavým výšinám
Na zlatých vlnkách oblakov plávalo;
Prúdom Dunaja, bralám a výšinám
Lúčenia bozk už ostatní dávalo.

S Bohom!… s Bohom!… s Bohom!
Zdravé buď! —
A po spánku milom
Zas nás zbuď! —

* * *

Jako slávičok pustený v slobodu,
Z pút úzkej klietky do šíreho sveta
Vzlietne nad stiennú hájika lahodu,
Svojích svoláva, hľadá, sem tam lieta:
Tak duša moja chýrnemu okoliu
Pozdrav, — no bôľný — srdca donášala;
Stopy tých bojov, čo vrhly v nevoľu
Národ jej milý, — krev otcov hľadala.

No dávnosť šerá pamiatky tie drahé
Čiernou už rúškou tmy hustej prikryla:
Sťa mŕtvej dcérky keď oči bezvlahé
Víčkami, zastre matička premilá.
Nemo na vôkol!… len mutná Morava
Dunajským brehom pod ňou čos spomína; —
Zašepce — vzdychne, utíchla rozprávä —
— Ja sám na žialných rúmoch som Devína.

* * *

„Devín, milý Devín, hradu osiralý!
Povedz-že mi, kedy tvoje hradby stály?“
— „Moje hradby stály v časiech Svätopluka,
Keď nad Veľ-Moravou vládla jeho ruka!“ — —
Za Svätopluka?! kniežaťa Moravy?
Keď pol Europe on dával rozkazy?!
Tys teda dávnej slovenskej oslavy,
Bojovných predkov moci — čul ohlasy?
Nuž rozpráväj mi, Devíne rozmilý,
Rozpráväj statných otcov mojích činy.
Veď tys ich videl, dokým ešte žili, —
I keď ich kosil meč vrahov bez viny! — —

„Bez viny myslíš?
Oj tomu tak není!
Pád Veľkej Moravy
Predkami zvinený.
Keby oni boli
Svorne, bratsky žili
Boli by ste dosiaľ
V svete vojvodili.
Lež Svätoplukovci,
— Tí čierni havrany —
Tí zadali vlasti
Hrozné, smrtné rany!“

Čierna nesvornosť!… podlé tvoje semä
Podrylo dávne veľkolepé dielo!
Stavänie — padlo! a slovenské plemä
V biedne sa, v slabé kusy rozdvojilo!
To, čo staväla pilná ruka otcov
Cez veky dlhé všetkých síl zbúrením:
Nesvornosť, pýcha troch Svätoplukovcov
V nič premenila jedným okamžením!

Sťa keď psi hladní hryzú sa a bijú
O kus biedneho suchého koštiala;
Vtom príde lev — ešte raz zavyjú —
Krvavá stopa zo psov len zostala:
Tak vy, predkovia, hladní panovania
Brat brata vlasy zubmi ste trhali, —
Až z vás i z vlasti — žalosť neslýchaná! —
Len hŕbky prachu, rúmov pozostaly!

Čos predkov mojích. ó! svornosť vzývaná!
Srdcia vášnivé v ten deň opustila?
Svetom — by bola zastriasla Slaviana
Ruka na zemi, mori, vojvodila!
Vzduch, vtáctvo, šelmy, — brál, dolín ozveny
Plné by boly Tatranov oslavy;
V chráme národov žrec: meče Moreny
Tymianom kadilby, naše zástavý!

A teraz?!… Teraz! — teraz potupená
Sláva Slavianov; — neznáme ich meno,
Pred ktorým celý svet klonil kolená; —
V otroctve jarma krev potí plemeno!
Had nesvornosti na srdci národa
Sťa pijavica od vekov pripiaty,
Sťa večná kliatba, neprestajne hlodá
A nádeje niet, — či bude odkliaty.

Hlasy nádeje srdce tešievajú,
Po trpkých časiech tým sladšie že svitnú,
Že bôle naše, zas sa pomíňajú,
Že líca ružmi blaha zas zakvitnú. — —
Veril by som jej — ale veriť bráni
Pochybnosť, ktorá: „sotva lepšie!“ hlása.
A ja sa bojím, aby vo dve strany
Srdce národa môjho nepuklo sa.

Sláva Slavianstva!… či si ty snáď jedna
Z oných milliardov hviezd hor na blankyte,
Ktorá v súmraku hrôzyplného dňa
Padla, — by nikdy nejasala v svete?!
Jestli tomu tak, — márna nádej tvoja!
Už sa, národ môj! sláva ti nevráti;
Padla do mora večného pokoja, —
K zúfaniu prepasť — nádej ti nehatí!

No, neverím to!… Ty budeš kométa,
Čo po stoletiach beh svoj u nás sláviš,
A bár aj časom zmizneš očiam sveta,
S bleskom tým vätším zas sa nám objavíš.
Oj milostivý — tak to popraj, Bože!
Veď Ty sám kážeš: nepúšťať nádeje!
Mocná ruka Tvá beh jej staviť môže, —
Oj, popraj Pane! nech sa nám zaskveje.

Tak žialil som ja; v tom z rúmov sa márnych
Hlahol podivný, bajočný vyroní,
Jak keď z väžičiek Zniova kalvárnych
Zvončok večierkom na „Zdravás“ zazvoní…
— Z dumy precítnem — sťa zo sna v svet nový;
Vetrík voňavý hradbami preveje —
Morava šopot s Devínom obnoví,
Zas zmĺkne; — hlahol bájočný zapeje:

„Máš nad čím žialiť! na zemi praotcov
Dlho už trvá čas otroctva krutý!
Kde predtým stával rad skvelých palácov,
Biedne tam vidíš drevené chalupy.
Národ, o ktorom chýry išly svetom;
Teraz vylíha v hanobnom zajatí:
— No už sa blíži orol šumným letom,
Čo dávnej slávy dni mu zas navráti!

Nezúfaj syn môj! deň spásy už svitá.
Putá národnej kliatby sa odkľajú:
Len nech sa potom každý svojho chytá; —
Oči lhostajne nech sa nedívajú!
Z malej slovenskej povstane rodiny
Muž, čo pretrhne tú činov pustotu;
Stane na Tatier sňaživé výšiny,
Zahrmí slavským národom k životu!“

* * *

Nádej teda!… rod môj drahý!
Že zasvitne dníčok blahý.
Slzmi nezalievaj oči
Že ťa svet posiaľ otročí!
Veď už zrejú tvoje časy;
Príde víťaz, čo ťa spasí!
Vyjde slnko z čiernych mrakov,
Zažiari na deň Slovákov!

Osveta vzácna — drahý dar neba!
Chrám tebe tu sa vystavil.
Tu v prachu, Bože! vzývame — Tebä,
By blesk jej rod náš ožiaril!
Oj vzhliadni z Svojích nebeských bytov
V biedne Slováka chalupy:
Nech naň nešomre svet podlých citov, —
Ľudskú bytnosť v ňom netupí!

Na tisíc kusov ľúba reč naša
Roztratená bola celá;
Jak hlasy dávnych oných praotcov
Pri pyšnej stavbe Bábela:
Vyslyš, o Bože! vrúcnej prosby hlas;
Popraj, by svorne sme žili!
By sa v budove tejto našej zas
Hlaholy srdca spojily!

Národ slovenský, sťa holub biely
Pred supom, hľadal ústinie:
Darmo! — vrahovia dať mu nechceli!
Svet celý kričal: „nech zhynie!“
Budova slavná buď utočišťom
Národa!… Jeho nádeje,
Keď padnú v boji za rod, reč čistom,
Šťastie sa mu nezasmeje!

Loď nášho žitia vetry neprajné
Sťa trsť na mori klátily;
Zlosť, krivda, bieda sa neprestajne
Sťa vsteklé na nás valily:
Bože!… Keď more to zas sa zbúri, —
Na nás vlny sa povalia:
Prístavom nech sú nám tieto múry, —
A sily zas sa zotavia!

Sem do priestorov týchto stúpajme
Posvätných — slavní Slávovia!
Svorne si bratské ruky podajme,
Jednej všemati synovia!
Pieseň slovenskú chôry zapejte,
Čo vrúcnosť, ľásku rozhostí;
Na oltár klaďme vďačné obete
Bohu, — slavianskej svornosti!

* * *

Ktos verný Slavian, pravý Slávy syn, —
Ľúbiš reč — dar jej dedičný:
Sem stúpaj z dolín, sem z nív a výšin —
V chrám osvety — v dom matičný!!!

Voždy len k tebe, Martine Svätý,
Vedie mä moja myšlienka,
A sladká blahá spomienka
Privádza ju v blážený raj zlatý.
Vzbudzuje city vo mne milostné, —
Pokrokom teší mä Slávov;
Neverných však zrada synov
Dotkýna srdce mi prežalostne.

V tebe, Martine, vyšla hviezda tá
Na Slovákovom obzore,
Dľa ktorej v sveta prostore
Našiel Slovák prameň, kde osveta,
Kde sláva, blaho zbiedenej vlasti,
Kde dávno padlá sloboda
Našeho ľúbeho národa
Horlive sa má — musí čerpati!

Tys to, Martine, tys to vše vykonal,
By tak dlho zaslepený
Národ poznal svoje viny,
By sebä viac, než druhého miloval;
V tebe vznikly po prvý raz túžby
Po sláve dávno zapadlej,
Po slobode ti odňatej,
Po osvete, pravde, mesto túžby.

Martine! srdco slovenských krajov, —
Buď na ďalej i stredište
Snáh Slovenska a dejište,
Slávy slavnej, slavne slavných Slávov.
Zdvihni Maticu bydliacu v tebe
Nad všetky vlasti ústavy,
Aby Slovákov postavy
Zažiarila bleskom vied sťa nebe!

Chovaj aj ďalej údatných synov,
Ktorí svoj národ milovať,
Zradcov ale potlačovať —
Budú snahou sa namáhať silnou.
Vypusť z sebä pravdy blesky,
Aby dosial zaslepené,
Deti tvoje podvedené
Napravili si známe poklesky.

Zažiar jasne ta ponad chotáre
Slávy — synmi obydlené,
Osvieť jich mysle zatemnené,
Vhoď zradu vlasti na máre.
Zasvieť, zažiar ponad tiché kraje,
By po slobode v ních túžba
Vznikla a nastala súžba
Čiernej, podlej v Slávy rode zmije.

Malé si síc — mesto Turca milé,
Odporníkov máš však mnoho;
Jako útok soka tvojho —
Nie si dosial v takej valnej sile:
No máš na miesto tejto hmotnosti,
Srdcia synov svojích verné; —
No máš i doby blažené
Napísané v knihe budúcnosti!

* * *

Voždy len k tebe, Martine Svätý,
Vedie mä moja, myšlienka,
A sladká, blahá, spomienka
Privádza ju v blažený raj zlatý;
Vzbudzuje city vo mne milostné,
Pokrokom, teší mä Slávov;
Neverných však zrada synov
Dotkýna srdce mi prežalostne!

Často ste mi už hodili v oči,
Priatelia moji milení!
Že mi srdce od „krásavíc“ bočí,
Že krásocitu v mne není! —
Lež mýlite sa!… sotva ktorý z vás
Krásu tak vzýva jako ja; —
Lenže z rozdielnych duša vzýva krás:
Vaša inú — inú moja!

Často ste mi už hodily v oči
Sestričky drahé, milené!
Že srdce moje od „lásky“ bočí,
Ku láske, nenie stvorené! — —
Lež mýlite sa!… sotva ktorá z vás
Tak vrele ľúbi, jako ja; —
Len inú vaše a inú zná zas
Lásku, mladá duša moja!

Otcovia národa! vaše skvelé mená
Skvejú sa sťa lúče svetla nebeského.
No ozrutnosť mora v kvapky rozdrobená
Čo sbude? — len kvapka — troska slávy jeho!
Nuž otcovia statní, spojte vaše žiare!
V jednu veľžiar slnka ozorného,
Čo osvieti mysle, srdcia naše jaré;
Zasvieti k dňom blahým ľudu Tatranského;
Spojte sa v žiar jednu! stúpajte k Martinu,
Odkľajte spasenia našeho hodinu!

Otcovia národa! žitia nášho žiare!
Stúpajte v svätinu nášho Pantheona.
Sŕdc vaších výlevy klaďte na oltáre;
Svorná rodoláska zázraky vyková!
Takú lásku v srdci, pravdu na jazyku,
Zápal za roda česť, ruku obetivú, —
A vzdor pekelnému satánov povyku
Spasíte svoj národ, zničíte zber divú,
Nuž svorne otcovia! stúpajte k Martinu;
Odkľajte spasenia našého hodinu!

Pôda práv národních buď vám pôda svätá;
Len slabúch si nechá zo svojho odorať!
Pôda práva nášho Bohom je zasiata —
A čo Boh udelil, — smie nám to človek vziať?!
Otcovia národa! sťa stĺpy z mramora,
Zastaňte hranice vôle nášho práva;
Nech ju nezaplavia vlny krivdomora;
Orkán nerozchytá, čo z úst Kainov vstáva.
Rodnie práva hájiť: stúpajte k Martinu!
Odkľajte volnejších chvíločiek hodinu!

Biblia národnia: memorandum naše,
Písané povzňatým rodoláskou duchom;
Ani slova menej!… veď to „Credo“ vaše!
Bráňte si ho smele umom i obuchom,
Slabúch sa len kláti sťa trsť v morskom oku;
Podliak odstupuje od daného slova;
Rázny: — v ústach pravdu, meč britký pri boku;
Len v zabitých vrahov náspe sa pochová! —
Otcovia národa! stúpajte k Martinu;
Odkľajte spasenia našého hodinu!

Slovo vaších duší buď velebné, skalné;
Buď hlas prosiaceho národa o spásu;
Buď hlas, čo prebije v prsia sa neprávne,
Rozoženie chmáry neprajného času.
Výrečnosť ohnivá s spravdou zasnúbená
Rozbúra stavisko nepriateľskej lesti, —
A víťaztva palmou, vencom okrášlená
Vzíde nám sloboda v žiare blaha, česti!
Otcovia národa! ta že sa k Martinu;
Odkľajte slobody národnej hodinu!

Otcovia národa! taže sa k Martinu;
Odkľajte spasenia našého hodinu. —
A kde trojvrch Tatier zelený vyčnieva,
Váh, Hron, Nitra brehy slovenské polieva;
Hor od sňažných Tatier k valnému Dunaju,
Kade verné duše redu prebývajú:
Jeden cit zapáli mysle, srdcia naše;
Chytíme palcáty, chytíme paloše
V zore krve našej zaskvie sa koruna
Čo pre rod náš plietlo tisíc liet — z vavrína!

Milujte Bratia, Sestry, svoju zem!
Svätô žehnajú nebesá!
A zkvitne blaho bratom naším všem,
Matička vlasť — tá zaplesá!

Svorne sa k činu! zmužile, Bratia,
Čo bývate v rodných nivách!
Nebo sa jasní, chmáry sa tratia,
Radostne šumí Hron i Váh!

Vlasť na vás čaká s tvárou slzavou;
Vy jej nádej ste, útecha!
Spojte sa, dietky, s matičkou Slávou,
Ona v náručie vám spechá!

Britký meč v ruku, palcát do päste!
Štít pravdy chráni našu hruď.
Sťa anjel pomsty v zhĺbky priepaste —
Zroňte padúchov, buď čo buď!

* * *

S bratmi sa svojmi, sestry predrahé,
Ku jednomu cieľu hnite!
„Ľúbiť reč slávsku!“ — a časy blahé
Vlasti, rodu pripravíte!

„Sem, dcéry, k matke! sestry ku bratom!“
Tak volá Sláva s slzami.
Zatúžte i vy po cieli svätom!
Poďte sestry, poďte s nami!

Zbraň naša je meč, vaša cit pravý!
Čisté srdce — poklad ženy —
O mnoho viacej prečasto spraví,
Nežli meč náš obnažený.

* * *

Bratia! Sestričky! zo sna precítnite!
A v dušiach vaších, ohňom lásky jatých,
Po krásnej mluve svojej zatúžite —
A pieseň zavznie z ústok ružovatých.

A pieseň zavznie z hĺbky duše vzňatá,
Pieseň to lásky vďačnosti k národu,
Pieseň to prosby k Tvorcu svetov svätá,
By nás sveľadil, odvrátil nehodu!

A pieseň zavznie, pieseň Všeslaviana,
Pieseň svornosti, bratskej rodolásky;
Hor’ od Uralu ku bralám Balkána
Jednej nás snahy, reči — spoja sväzky!

* * *

Krásne to časy pre synov Tatry; —
Blahý človek, kto dožije:
Keď svietiť budú po bralách vatry
K slávočinom Všeslávie!

Keď sa nevoľa naša pomine,
V kúty mrštíme putami;
Práporec svätý šumiac rozvine.
Slávskymi sa nad čatami!

Keď víchor oným búrlivým časom
Nesvornosť, zradu odveje —
A jedným celé Slavianstvo hlasom:
„Ktos’ rodom Slavian!“ zapeje…

Zaľúbä bratia, sestry svoju zem;
Zdar dielu dajú nebesá, —
A svitne ráno slávským deťom všem,
A matka Sláva — zaplesá.

* * *

O! Bratia! Sestry! ľúbte svoju zem!
Svätô žehnajú nebesá!
Svitne deň blaha bratom naším všem; — —
Matička Sláva — zaplesá.

Sem sa mladiství druhovia,
Ktorých slavská matka mala!
Nech vidia naší vrahovia,
Že sa svornosť zachovala!
Zničme tie nepravé reči!
Že sa Slovák sláve prieči!
Osvetu a slobodu
Dobime svojmu rodu!

Ľúbme vrele reč tú krásnu,
Čo nás matka naučila,
Zvelebme tú mluvu jasnú,
Ktorú zloba pokalila!
Navráťme jej dávnu slávu,
Nech si zdvihne skvelú hlavu!
Osvetu a slobodu
Dobime svojmu rodu!

Všetko sa to kol’ nás zmáha,
Snažne národ povyšuje; —
I náš teda nech neváha,
Nech k slávý bráne putuje!
Nech sa druhým vzorom stane,
Nech milé slovenské pláne,
Ozvú sa za slobodu!
Sláva nášmu národu!!

K tomu cieľu veľkostnému
Len svornosť treba, druhovia!
K spolku teda počestnému
Spojme sa, Slávy synovia!
Spojme v jedno bratské ruky,
Zničme rabstva dávne muky!
Daj nám, Bože, slobodu!
Sláva nášmu národu!

Ostrov malinký divný, či úhľadný —
V rodinných riekach, Sestry, ste videly?
Kol’ neho valných vĺn tok búrny, padný
Šumí objímä, ľúba briežok celý.
Z lásky objíma?… teda bozk horúci?
No bozk ten je — bozk zrady — Judáša;
Bo v čas objatia prúdik ľúbajúci
Milej sukienku trhá — v dial zanáša.

… Tak rod náš milý! — vsried časových tokov
Poroby jarmom trpkým vždy zápasí;
A bár už prešlo bôľnych tisíc rokov
Blaha, slobody — nezasvitly časy.
Svet nám nepraje, čo od Boha dané;
Brat tým chce vládnuť v otcovskom dome sám?
Nedáva právo, nakladá len dane?
Oh, klam to vždy v Uhrach: že každý pán!

Je nad čím žialiť! na zemi praotcov
Dlho už trvá čas otroctva krutý;
Národ pred časmi chlúba súc cudzincov,
Teraz živorí sťa v puto okutý —
Zmorený borbou od desať století…
Lež na obzore zornička už vstáva:
Vďaka naša za to k Tvorcu nech letí —
S ránom slobody kynie nám zas sláva!

Deň spásy nášho národa už svitá!
Putá národnej kliatby sa odkľajú…
Len nech sa potom každý svojstva chytá!
Oči lhostajne nech sa nedívajú!
Vrahov omámi — sťaby hromov tresky —:
Keď bratia, sestry svorne vždy pôjdu v pred;
Slovenskej slávy obnovíme lesky,…
A v divy veriť my naučíme svet!

Len svornosť, Bratia! svornosť, Sestry drahé!
Bo svorným činom kynie blaho, sláva!
Ružmi zakvitne cesta k našej snahe,
Svorná — li myseľ vôľu požehnáva.
Sestričky ľúbe! bratom ruky dajte,
Nech v jedno splynú činy naše, hlasy;
K bratom sa verným, k svojim svoje majte
A vráťa sa nám zase dávne časy!

Veď ratolesti jednoho sme stromu
Bohom v Slovenska ráji vsadeného
A keď strom vezme smrtelnú pohromu,
Zhynú i kvety — ratolestí jeho. —
V silný sa teda spojme Veľ-lipy peň,
A nezmorí nás nižiadna nehoda!
Z kvietočkov vôňných nezvädlý diadém
Na hlavu vložme ľúbého národa!

— Nie to úkol Váš: konať činy skvelé —
Krvou skropenom na bojišťa poli:
Nie: by ste stály národa na čele,
A obrátily silou hory, doly! —
Ale čo národ ku blahu, prospechu
Od dcier milených otcovsky požiada:
To nech v srdečnom, vďačnom srdca spechu
Na oltár vlasti kladie rúčka rada.

By ste stúpaly s bratmi k cieľom krásnym,
I vás volajú slavných predkov stíny;
By ste brodily prúdmi k brehom spásnym,
Bárby tok viedol aj pres prepadliny.
— Ružmi, vencami priepasť zahádžete,
Jasot krás Vaších prúdov tok zastaví;
A za priepasťou v spanilom rozkvete
Slza radosti víťazov pozdraví.

— Krásne, velebne vidieť ženu v plači!
Keď bôle trpké slzy v oči tisnú;
Rúčka biela prúd zastaviť nestačí,
Dol ňou sa rady perličiek zalisnú…
Vlastencovi však najsladšia lahoda:
Vidieť srosené nebo očiek Krásky:
Slzou súcitu nad stonom národa,
Slzou horúcej, vdačnej rodolásky.

— Krásny ten kraj náš slovenský! pravý ráj!
Posiaty kvietim, plný zlata, rudy!
A Slovák preca nepozná kvetný máj;
A ľud náš preca biedny je a chudý!
Sestry ľúbe! Vy v domácom obore
Vystavte v dietok srdciach čnosti chrámy!
Tie nezhryzie moľ! nezaplaví more;
Tie budú vlasti: kvietim a perlami!

Krásne je Vaše, Sestry, povolanie,
Čo, nakladajúc, Vám Mať-Slávy hlási
Len v ich výkonoch nech duch neustane,
A strach nech cesty k cieľom netarasí.
Slabúch sa bojí otrockej potvory!
A vy? —! ste dcéry rékovského kmena.
Bránu víťaztva hrdinom otvorí
Len pevná vôľa — pravdy presvedčenia.

Vôľa a pravda Rékom chýr dobily!
Dobijú slávu, chýr aj Slovákovi! —
Keď ich svätá žiar srdcia dcier sosilí:
Priať viac národu jako súsedovi!
Nuž sestry mile! Boh a pravda s nami,
A vôľa pevná v srdcia Vaše prilni,
Tie nám otvoria svetoslávy chrámy, —
A slabý teraz — bude rod náš silný!

— Mnohú snáď mýli rodinná chudoba?
Lebo jej skromnosť čin rezkým neháva?
— Pochopy marné sú to, prázdne oba,
Myseľ dcier rékov tým nech, pohrdáva.
Kto verne zrábä v kvet narodniu pôdu,
Koho ku vlasti viaže láska svieža,
Kto žije za národ, pre rod a národu; —
Ten na Slovensku menuje sa „Knieža.“

Podliak však, svetár reč svoju zapiera,
Ktorému láska, Boh, cit marné frásy;
Lež Slovákovi — k rodu láska, viera
V Boha, cit cnosti, žitia bľadosť krási…
Mlúviť materskú reč nech je Vaša slasť,
Že Slovenky ste, jazyk vždy nech javí!
Nech pozná neprajníkov plnučká vlasť,
Že chlúbou sú Vám Tatier reč a spevy.

Básnictvo sveta krásny je kvet rája,
V dušu volenca Umkou zaštepený;
Ľúbosť vôň jeho od kraja do kraja
V svety rozlieva duch, ruch utešený;
Básnictvo sveta krásny je kvet rája! —
Lež preto v srdciach rajských sa len plodí;
Ktoré ho rosou čnosti nenapája,
V tom kvitnúť môže — lež nikdy nerodí.

Sestro Milená! rajské toto semä
Jestli v srdce Ti Umky ruka vštepí:
Bohu a rodu nech znie Tvoja pejmä,
Zo žriedel kalných citov, Milá, nepi!
Lej z lutne Svojej anjelských sfér zvuky,
Piesne velebné k sláve roda, Boha!
Vzbuď ducha ľudu! zažeň mdloby muky,
Nech sa k blahým dňom rozbleskne: obloha!

* * *

Hor sa, dcéry Tatier! hor zo spánku, Drahé!
By nám svitly slávy, slobody dni blahé!
Nech už viac neslzia drahej vlasti oči,
Že jej deti biedne stonajú v otročí!
Hláste spásy slovo po nad slavské svety,
Čo duch ľudu nášho pozvädne omdletý.
Znajme každý svoje práva, povinnosti,
Borme smele k bránam šťastnej budúcnosti.

… A keď ruka, myseľ to dielo dokoná:
V kročíme v národov siene Pantheona;
Tma umu a slávy z nad Tatier sa ztratí,
Na kriedlach osvety sloboda sa vráti;
činnosť, svornosť naša, vlasť drahú odkľaje —
A slovenské púšte premenia sa v ráje.

*

Len sa svorne s bratmi, Sestričky drahé, v pred!
A v divy veľké uverí neprajný svet! — — —

Ťažko od noci deň, bielosť od čiernoty,
Ľúbosť odo draka a česť od podloty,
Mäd sladký od jeduplnej vipry žiadať —
Jak v netopierovi rodolásku hľadať.
Rodič netopiera je podlosť, závida;
Preto biedny rod svoj bár kedy zapredá.
On je syn mrákoty a zrkadlo pekla,
A otrocká myseľ sestra jeho vzteklá.

Ruháči bezbožní! nemohlo osvietiť
Svetlo svätej viery vás alebo zničiť?!
— Lež darobná žiadosť vaša škody chtivá,
Zhynie netopierska podľač závistlivá.
Dal ti Boh náš bytnosť dlhú, shovievavú,
Ale len: aby zlosť a pekelnosť tvoju
Predstrel očiam sveta.
Aby tým znásobnil trpkosť tvojích bôľov
A vätšmi oslávil bratov mých sokolov!

Matka:

Vieš ty syn môj, keď sme v háji,
Ruka v ruke chodievali;
V milom vôňnom kvetín ráji
Vence vili, spievavali?
Čo sa mä včul štítiš, chrániš?
Čo ťa diali od domova?
Prečo ústam spievať brániš,
Presladunké lásky slová?!

Čas nám v blahu večnom plynul;
Čo hodina — nové slasti!
Čo okamyh, deň sa minul
V prerozkošných krajoch vlasti:
Prečože už city tvoje
Proti mne sa premenily?
Láskou horí srdce moje —
Prečo sme sa opustili?!

Ty len mlčíš?! — O, syn milý!
Prereč slovo k matke svojej;
Nezmor ostatnie už sily
Matky svojej spravodlivej!
Ja ti vždycky bola verná…“

Syn:

„Ale si pri malicherná!“

*

Takto ty lásku velebnú ceníš,
Ty zemskej hrudy podlý syn!
Ty pre bohatstvo aj mať si zmeníš!
Chudobu ľúbiť — ti prečin!?
Haňbi sa! haňbi! ty čierna duša,
Vhlb srdca svojho podlého,
Čo len nevinnosť lásky pokúša,
Čo nič mu nenie svätého!!

Čas všetko mení! pride i taký,
Čo zmení Slávy chudobu!
Vzhliadne národ náš Ten nad oblaky,
Zmení Slávie podobu!
Svitne deň blaha Matke premilej,
Odrodilý Slávy synu!
Zkvitnú slobody časy spanilej,
Kliatba putá sa rozvinú!

Čo počneš vtedy, ty duša podlá,
Čos matku svoju nehala,
Keď pred ňou v prach sa skydne tá modla
Ktorej ty si sa klaňala?!
Keď v obra vzraste Slávia verná,
Ktorá ti bola tak malicherná!?
Čas všetko mení! pride i ten čas,
Kde zhyne zem aj obloha;
Kde trúby zvučnej povolá nás hlas
Pred stolicu sudca — Boha!…
Čo počneš vtedy, ty srdce zradné?!
Strašný tam výrok má sa stať!
Súd Boží hrozný na tebä padne:
„V peklo s nim — zradil svoju mať!“

Čože, rabe odrodilý,
Za démony nesvornosti
Tvoju myseľ obrátily
K ceste zrady roda, vlasti?

Ktorej fúrie nehody
Vnišly v rozum tvoj nestály,
Že blahé city slobody
Tvojmu srdcu odobraly?

Či myslíš, že tie národy,
U níchž blúdne spásu hľadáš,
Zaplatia ti zradné rady,
Nimiž vlastný rod napádaš?!

Zaslepený!… márne priania!
Veď každý — taks to dal, Bože! —
Cíti svedomia budenia —
A zradcov vystáť nemôže!

Či myslíš, že v úctivosti
Bude ťa mať tvoj ochranca?
Ba na opak! — syn podlosti! —
Každý pľuje na zločinca!

Mnieš snáď, že sa slavným staneš?
Keď v svojom ztríznenom rode
Semä zkazoplodné seješ —
Nedusíš zkázu v pôrode?

O, ty slepý nezkúsený!
Či sa tebä nebude báť
Ochranca tvoj, že zradený
Môže sa tebou zajtrá stať?

Že, čos zrobil rodu svojmu
Urobíš druhému skorej?
Bo kto raz lhal, — veru tomu
Nikto viery nedá pevnej.

Čo si získal zradou, zlobou?
Či si sebä šťastným spravil?
Čis zvíťazil nad porobou?!
— Ba, v ňu si sa práve zvalil!

Zomreš rodom preklínaný,
Čo si mu vždy zhubou hrozil:
Zomreš neoplakávaný —
Jako bys nebol v svete žil.

Deti tvoje s ošklivosťou
Budú spomínať na tebä,
Žes ich meno hanobnosťou
Vyhodil zo slávy nebä.

Vstúp! — oj, vstúp do vďačných, verných
Synov matky Slávy radu,
Zahlaď hadov zlosti zvodných:
Zasväť živôt svoj národu!

A rod vďačný žehnať bude
Všetky tvoje kroky, činy;
Šťastne obstojíš pri osúde,
Bo nebudeš zrady vinný!

Pestrých si túžob trhá svet kvety
V zahradách pravdy i bludu
Lež túžob ľudských vysoké lety
Nikdy splnené nebudú!

Mňa ducha vzlety do pravdy rája
Vedú pre šťastnej lásky kvet,
Nímž by zakvitol ľúbosťou mája
Celý mojích nádejí svet!

Česť, chyrné meno, svetské oslavy:
Nahradí šťastnej lásky hlas,
Zlato, Golkondy diamant ihravý,
Sú satiry ľúbostí krás.

Drž si chlebáru, drž zlaté smeti,
Čo neznáš lásky oka žiar;
Mých túžob celý svet je zavretý
V národa lásky večnú jar!

Sľúbil mi zlý svet, že ľúbosti bôľnej
Dá odmenu skvelú,
Aby som v duši udusil nevoľnej
Lásku k rodu vrelú. — —
No, smutný, smiešny veniec šťastia svitý
Bez ľúbosti blaha:
Zavrhnem všetky svetské slasti, city:
Slávia mne — drahá!

Srdce nie sluha; nezná čo to väzy;
Nedá sa sviazať presilou v reťazy.
Len lásku ľúbi, — v nej plynie v rozkoši;
Bez nej uschýna sťa ruža bez rosy.

Láska ho vodí po rozličnej dráhe,
V chvíle dnes strastné, zajtrá v slasti blahé.
A šťastné srdce, čo v lásky kolaji
K rodu je stálym, nezlomným v nádeji!

Zo všetkých strán búrny vietor povieva,
Chmáry zore zastúpily;
A vúkol smutný ohlas zaznieva: —
Smutno, smutno bez Maríny! —

Z čoho si stvoril, ó večný Bože,
To srdce v prsiach Slováka?
Keď bôľom krvou slzeť nemôže —
Od žiaľu v kusy nepuká?!…

Bratku! keď mieniš udržať v kvete
Ružový kvietok svojich líc;
Ľubostnej neverže ty klebete
Spanilookých krásavíc.
Lebo sklameš sa — a jestli tvoja
Ľúbosť bola pravá, vrelá;
Miesto cheruba slasti, pokoja:
Miluješ smrti-anjela!

Vstred veľmora vraj v hájku ružovom
Švarná Siréna bývala.
Líčka si myla v toku perlovom;
Ľúbostné piesne spievala.
Lež kto v čarovné zrel očko deve, —
Neuzrel viac ranej zory:
V spánok ho večný pri sladkom speve
Pochovala v chladnom mori.

I na ľúbosti tarkavom mori,
Stretneš milostnú Sirenu;
Čo „krásocitné“ — v prachu sa korí
Jej pieseň čujúc milenú.
Ale beda tým, čo piť by chceli
Zo slasti ľúbomora krás:
Svet ích nádejí rosdrúzga celý
Ženského srdca klamný hlas!

Bratku! never ústam každej devy,
Jak žiť chceš živôt milený.
Strež sa jej oka, nečuj jej spevy,
Bo padneš v obeť Sirény!
A jak zo svätej ľúbosti neba
Pošiel lásky tvojej zárod:
V ľúbosti boji zničiš sám sebä; —
No, ľub verne Boha, národ!

Nad Zniovom nad vysokým
Trôni mesiac bľadý,
K nemu so žiaľom hlbokým
Sokol mladý hľadí.
Smúti jaré srdce jeho
Slza oko rosí:
Smilovanie, sľutovanie
Od Boha si prosí.

Spytuje sa mesiac bľadý
Sokola mladého,
Prečo horká slza vadí
Bystrým zrakom jeho?
Čo sa stráni bratov svojích,
Čo samotu hľadá?
Prečo bôľom zastonala
Duša jeho mladá?!

Smúti sokol, srdce jeho
Raní bôľ krvavý,
Že mu družku najmilejšiu
Schytil jastrab dravý.

„Neplač, nesmúť!… nedochytil
Jastrab družku tvoju;
Schoval som ju pred zlým svetom
V bľadú lampu svoju.
Vodil som ju v krajoch lásky
Vôkol do okola,
By sa ľúbiť naučila
Mladého sokola.“

* * *

Poza Zniov, za vysoký
Padá mesiac bľadý,…
K prsiam vrúcim ľúbu svoju
Tiskne sokol mladý.

Jarným večierkom sa krásavice
Po lúčine usadily;
Pri milom speve švarné štebotnice
Milencom si kytky vily.
A hájik blízky veselým spevom,
Útleho srdca vrelým výlevom
Tichý ohlas odosielal; —
Ale pod lipkou tamto v hájičku
Vidno je ležkať švarnú Aničku,
Na jej tvari hlboký žiaľ.
Spanilé rúčky kytku spletaly,
Len nezábudku ešte hľadaly
Ku kvietinkám ľúbovôňným.
A jedna perla z jej krásnych očí
Do nezábudky kalíška sa vtočí:
Úleva to žiaľom bôľným. — —

* * *

„Skladala som vás, kvietky milé,
Jakoby city srdca čilé
Z pärutí vaších uviť si mala;
Bár chvíľa táto mi nepriala,
Aby som kytku túžob srdca môjho
Vložila v ňádra šuhajíčka svojho: —
No, vložím si ju v ňádra svoje
Zachovám na dar mu to troje
Čo rozmarín, ruža červená
A ľalia biela znamená.“

Všade ticho!… nečuť viacej
Vtáčkov milých ľúbozvuky,
Ani z hájkov, ani z hory,
Ani z vôňnotrávnej lúky.
Húfy spevné k diaľnym bratom
V kraje teplé odletely: —
Tak je hlucho, tak je clivo,
Jak by vymrel bol svet celý.
Kvietky zoschly v suché steblá,
Vôňa zmizla z ich kalíškov;
Barvu, vôňu, krásu, vňadu
Kryjú sňahy bielou rúškou.
Všade ticho; hájkom vňadným
Prestal šumieť Zefýr milý,
Bo vetriská mrazné, búrne
List zo stromov dol zronily.
Tak je clivo!… z luhu, z poľa
Zmizla mäkká jemnosť trávy;
Ani stopy! pod nohami
Syčí, škvrčí sňah syplavý.
Všade ticho!… Jarčoka už
Žblnkot nečuť viac spanilý,
Lebo mrazy, kruté zimy
Vlnky jeho zastavily.
Tak otupno!… Slnko niekdy
Žiarné — slabé je už, bľadé;
Blesky jeho jako oči
Starca pri žitia západe,
Čulosť chasy na dedine
Zmizla v časoch pekných lete;
Domky, dvory, role, sady
Radom stojá sťa vymreté.
Tak je smutno; daždík
Pôdu zdarné nepolieva;
Sňah sa v hustých kúdloch valí,
Len kam sa to popodieva?!
Tak je krušno!… Sňah sa vlní,
Každú jamku hneď zaduje.
Vietor búri, zimí, fučí,
Až krú v kostiach zastavuje.
Výchor vstane, sňah chúmelí —
Všetko vôkol zmizne z očí:
Len sňah sa v kotučoch valí;
Nevidno, kam noha kročí.
Výchor kopy sňahu množí;
Ale ledvá, že ich složí
Už zas ďalej s nimi veje
A nové tvorí záveje!…

* * *

Smutno je to, krušno, clivo,
Že príroda v spánok ľahla; —
No, — jej svieža sila búrnym
Týmto živlom nepodľahla! — —

* * *

Zmizne zima, zmiznú mrazy;
Zmiznú sriene, sňahy, ľady:
Milým kvietim zas zakvitnú
Hory, háje, luhy, sady!
Prídu vtáčky z dialnej púte
Rozveselia hory, háje;
Šumom vňadným zas zašumia
Krásnych nív tarkavé máje.
Rozhrejú sa žilky rieky
Budú bežať na preteky;
Pominie sa všetko starô:
Po zime zas príde — jaro!

* * *

Tak príroda!… A ty rod môj
Či rozumieš slovám mojím?
Veď ten obrázok prírody —
Je živým obrázkom tvojím.
Krásne časy, jara, leta
Zašly i jasene clivej.
A teraz? — pozri kol sebä, — —
Rod môj! — v zime si ty divej.

* * *

Smutno je to, mrtvo, clivo,
Žes ty — rod môj! — v spánok ľahol;
Ale duch tvoj svieži, pevný
Búrnym časom nepodľahol.
Tak je smutno a otupno
V tom slovenskom našom rode;
Bez života, ruchu, citu
Jak v zime v spiacej prírode.
Ale — nesmúť, rod môj drahý!
Že zimný čas — nič to preto!
Čas vše mení, zlé i dobré —
A vždy nemôže byť leto! — —
Zmizne zima, zmiznú ľady,
Zmiznú zo sŕdc chladných mrazy!
Lipka naša rodnia, milá
Vôňným pukom sa rozmladí.
Z dialnych krajov, hôr i dolín
Slietnu sa k nej vtáčky, včely:
Jedným cieľom, jednou snahou
Zahorí raz národ celý.
Slnko národnej osvety
Zažiari nám v srdcia naše;
Zapáli lúč túžby svätej
Po slobode, sláve, kráse! — —

Zajdu zimy, zajdu mrazy;
Zajdu spánku nášho časy;
Pominie sa všetko starô:
Po zime zas bude — jaro!!!

Pres stienný hájik kvetín vôňa veje
Smúti tam junoš, zlzy z oka leje;
Hlboko vzdychá, v diaľne hľadí strany, —
Z diaľky hrobový spev sa k nemu chveje:
Vidí hrob dusný, v ňom jeho — nádeje!…
Či sa mu srdce len žiaľu ubráni?!

Pres hájik vôňný vetrík vane milý,
Už sa z líc mladíka sľzy ztratily,
Už viac nevzdychá; len k nebu pozerá.
Vôňa sa milá v okolie rozleje,
Hlás známy, sladký z nad hviezd sa zachveje…
… Za matkou, synom nebo sa zatvára.

Slniečko žiarivé
Nad Zniovom zhasína,
Zdá sa, že sa pätou
Jeho stien dotkýna.

Slabá jeho žiara,
Blesk jeho už bľadý
V tvár jeho spanilú
Oko smelo hľadí.

Oblaky zjasaly
A žiarovoz letí
Po balvánoch zlatých
V preďaleké svety.

Ešte raz zajasá,
Ešte raz rozhorí;
Pobozká poľany
Za ne sa zamorí.

Zapadá už slnko,
Zašlo v dialne kraje;
Súmraku závoje
Kryjú Zniovské háje. —

Záhradky turčianskej
Ohrady stemnely,
V závoj sa skrývajú —
Už z očí zmizely.

Zvon z väže večerný
Na „Zdravás!“ zazvoní,
Z úst tichú modlitbu
Povďaky vyroní.

Pilná čelaď z polnej
Vracia sa roboty,
Jarým rozhovorom
Lahodí dňa psoty.

Hospodár privíta
Družinu veselú;
Usadá ku stolu
A žehná večeru.

Vtáčkov už utíchly dumné ľubospevy,
Len slávik závodí s hláskom šumnej devy.
Ticho po lúčine, len modrá fijalka
Ľúbovôňou svojou milého si láka.

Ticho po doline, — len potôčok hravý
Žblnkotom tajnostným nočnie ticho staví.
Ticho po Tatransku, len kde tu z bučiny
Dumný spev zavzneje valaskej družiny

Mile kol valacha kŕdlik sa obtáča,
Vníduc v horní košiar víta si ho bača.
Oheň sa navatrí, mlieko v kôtol vleje
A spev, hlas fujary úbočím sa chveje.

Nad prírodou šerý
Závoj noc prestrela;
Spí už všetko živé,
Spí príroda celá.
Mrak temný na sinnú
Oblohu nebeskú
Hviezd vence povešal,
Krásu striebroleskú.

V prostred perlomora
Mesiačik si dvorí,
Jeho bľadej kráse
Všetko kol sa korí.
Zpoza ľahkých chmárov
Pozerá zvedave:
Či nezazre milých
V nevinnej zábave.

A — šťastie!… už zazrel, — bo „pod Kalváriou“
Syn s matkou sa baví nad chladnou mohylou.

Tma je vôkol šerá, len kde tu slabušká
Zabliskne sa iskra — svätojánska muška.
Ticho po lúčine; len vetríčok vňadný
Laškuje s kvietkami sťa milenec ladný.
Tejto božťok podá, tej zas šepce čosi, —
A tú zas sústrasti sľzičkou porosí.

Zakmitlo slnko; — matku prírodu
Z pút smrti k životu volá jar:
No, — moju zvädlú žitia slobodu
Nechce vozkriesiť jeho žiar!

Zapadni slnko!… zahaľ si zlaté
Jasavých bleskov plamene!
Nech viac neuzrem, kde city sväté
Lásky k národu zavrené!

Vítal som ťa ja, bos’ mi sľúbilo:
S Vesny príchodom — žitia jar;
Že prinesieš mi, čo srdcu milo, —
Štastím zjasá mi oka žiar!

Že v zvädlú žitia môjho kvetinu
Tvoj blesk prúd žitia vyleje: —
Lež zaviedlos’ mi dušu nevinnú,
Sklamalos’ žitia nádeje.

* * *

„Keď rozvije sa hora, háj,
Vzíde i žitia tvojho máj!“ —
Lež vštepený nádeje kvet
Vyrval z srdca neprajný svet!

„Keď jar kvietočky rozseje,
Skvitnú i tvoje nádeje!“ —
Darmo, nepadla rosička — — —
Neskvitne uschlá ružička!

„Keď vtáctvo zjasá v doline,
Bôľ srdca tvojho pominie!“ —
Ale piesne odoznely:
Bôľom, žiaľom prekypely!…

* * *

Už na mrtvej prírody tvár
Živôt naliala ľúba jar: —
Môjho srdca bôľ nechce znať;
Mne živôt nechce — nechce dať!

Zapadni slnko!… zahaľ si zlaté
Jasavých bleskov plamene!
Nech viac neuzrem, kde city sväté
Lásky k národu zavrené!!!