Sirôtky

Duch to básnický? — či vlastnosť dáka,
Čo si v každého srdce Slováka
     Vložil, všemohúci Pane!
Neviem… znať nechcem! bo neistota
Sladší plod rodí, než zlá istota: —
     Tvoja vôľa nech sa stane!…

Spievam o svojej drahej otčine;
O matke v nebi, ľúbej rodine;
     O Tebe, všemocný Pane!
O žialoch svojich, svojej radosti;
Spievam o svojho srdca ľúbosti;
     O tom, čo mi v citoch tane. —

— Duch to básnický? — či vlastnosť dáka,
Čo si v každého srdce Slováka
     Vložil, všemohúci Pane?!

Chudobný som, Pane,
    Drahy môj Bože!
Dary tvor Tvoj vzácne
    Dať Ti nemôže; —
Lež, čo mám, to prijmi:
    Je to kvetina
A dvoma púčkama
    Haluz stížena. —
Srdce je — halúzka;
    Viera — kvetina;
Nádej však a láska
    Sú púčkov mená.

Keď nádej sa minie
    Pochybnosťou
A srdce Ti hynie
    Zlou boľasťou,

Vernou družkou je nádej človeku,
    Keď sa Boha sám nespustí,
Keď Mu slúži srdcom, ústy
    V mladi svojej jarej, v zošlom veku.

Vždy prítomná je kresťanu nádej;
    Ona s životom prichádza, —
A v život druhý sprevádza;
    Podporou je sile jeho slabej.

Môžu rúzne života osudy
    Zbaviť ho šťastia, majetku
A vrhnúť do nedostatku:

Čarokrásnym zasvietilo bleskom
    Slnko jasné ponad rod slovenský,

Skalisko pusté — pod ním Váh divý
    Prúdom valným šumiac letí, —
Na skale javor sa vzpína sivý;

   Otče národov!
Tisíceré sláva zneje Ti v ústrety;

Tu stojí Devín! sťa obor ozrutný,
   Hromom nebeským k prachom zeme vbitý;

Osveta vzácna — drahý dar neba!
    Chrám tebe tu sa vystavil.
Tu v prachu, Bože! vzývame — Tebä,
    By blesk jej rod náš ožiaril!
Oj vzhliadni z Svojích nebeských bytov
    V biedne Slováka chalupy:
Nech naň nešomre svet podlých citov, —
    Ľudskú bytnosť v ňom netupí!

Na tisíc kusov ľúba reč naša
    Roztratená bola celá;
Jak hlasy dávnych oných praotcov
    Pri pyšnej stavbe Bábela:
Vyslyš, o Bože! vrúcnej prosby hlas;
Popraj, by svorne sme žili!
By sa v budove tejto našej zas
    Hlaholy srdca spojily!

Národ slovenský, sťa holub biely
    Pred supom, hľadal ústinie:
Darmo! — vrahovia dať mu nechceli!
    Svet celý kričal: „nech zhynie!“
Budova slavná buď utočišťom
    Národa!… Jeho nádeje,
Keď padnú v boji za rod, reč čistom,
    Šťastie sa mu nezasmeje!

Loď nášho žitia vetry neprajné
    Sťa trsť na mori klátily;
Zlosť, krivda, bieda sa neprestajne
    Sťa vsteklé na nás valily:
Bože!… Keď more to zas sa zbúri, —
    Na nás vlny sa povalia:
Prístavom nech sú nám tieto múry, —
    A sily zas sa zotavia!

Sem do priestorov týchto stúpajme
    Posvätných — slavní Slávovia!
Svorne si bratské ruky podajme,
    Jednej všemati synovia!
Pieseň slovenskú chôry zapejte,
    Čo vrúcnosť, ľásku rozhostí;
Na oltár klaďme vďačné obete
    Bohu, — slavianskej svornosti!

* * *

    Ktos verný Slavian, pravý Slávy syn, —
Ľúbiš reč — dar jej dedičný:
    Sem stúpaj z dolín, sem z nív a výšin —
V chrám osvety — v dom matičný!!!

Voždy len k tebe, Martine Svätý,
    Vedie mä moja myšlienka,
    A sladká blahá spomienka
Privádza ju v blážený raj zlatý.
    Vzbudzuje city vo mne milostné, —
Pokrokom teší mä Slávov;
Neverných však zrada synov
    Dotkýna srdce mi prežalostne.

V tebe, Martine, vyšla hviezda tá
    Na Slovákovom obzore,
    Dľa ktorej v sveta prostore
Našiel Slovák prameň, kde osveta,
    Kde sláva, blaho zbiedenej vlasti,
Kde dávno padlá sloboda
Našeho ľúbeho národa
    Horlive sa má — musí čerpati!

Tys to, Martine, tys to vše vykonal,
    By tak dlho zaslepený
    Národ poznal svoje viny,
By sebä viac, než druhého miloval;
    V tebe vznikly po prvý raz túžby
Po sláve dávno zapadlej,
Po slobode ti odňatej,
    Po osvete, pravde, mesto túžby.

Martine! srdco slovenských krajov, —
    Buď na ďalej i stredište
    Snáh Slovenska a dejište,
Slávy slavnej, slavne slavných Slávov.
    Zdvihni Maticu bydliacu v tebe
Nad všetky vlasti ústavy,
Aby Slovákov postavy
    Zažiarila bleskom vied sťa nebe!

Chovaj aj ďalej údatných synov,
    Ktorí svoj národ milovať,
    Zradcov ale potlačovať —
Budú snahou sa namáhať silnou.
    Vypusť z sebä pravdy blesky,
Aby dosial zaslepené,
Deti tvoje podvedené
    Napravili si známe poklesky.

Zažiar jasne ta ponad chotáre
    Slávy — synmi obydlené,
    Osvieť jich mysle zatemnené,
Vhoď zradu vlasti na máre.
    Zasvieť, zažiar ponad tiché kraje,
By po slobode v ních túžba
Vznikla a nastala súžba
    Čiernej, podlej v Slávy rode zmije.

Malé si síc — mesto Turca milé,
    Odporníkov máš však mnoho;
    Jako útok soka tvojho —
Nie si dosial v takej valnej sile:
    No máš na miesto tejto hmotnosti,
Srdcia synov svojích verné; —
No máš i doby blažené
    Napísané v knihe budúcnosti!

* * *

Voždy len k tebe, Martine Svätý,
    Vedie mä moja, myšlienka,
    A sladká, blahá, spomienka
Privádza ju v blažený raj zlatý;
    Vzbudzuje city vo mne milostné,
Pokrokom, teší mä Slávov;
Neverných však zrada synov
    Dotkýna srdce mi prežalostne!

Často ste mi už hodili v oči,
   Priatelia moji milení!
Že mi srdce od „krásavíc“ bočí,
   Že krásocitu v mne není! —
Lež mýlite sa!… sotva ktorý z vás
   Krásu tak vzýva jako ja; —
Lenže z rozdielnych duša vzýva krás:
   Vaša inú — inú moja!

Často ste mi už hodily v oči
   Sestričky drahé, milené!
Že srdce moje od „lásky“ bočí,
   Ku láske, nenie stvorené! — —
Lež mýlite sa!… sotva ktorá z vás
   Tak vrele ľúbi, jako ja; —
Len inú vaše a inú zná zas
   Lásku, mladá duša moja!

Otcovia národa! vaše skvelé mená
    Skvejú sa sťa lúče svetla nebeského.
No ozrutnosť mora v kvapky rozdrobená
    Čo sbude? — len kvapka — troska slávy jeho!
Nuž otcovia statní, spojte vaše žiare!
    V jednu veľžiar slnka ozorného,
Čo osvieti mysle, srdcia naše jaré;
    Zasvieti k dňom blahým ľudu Tatranského;
Spojte sa v žiar jednu! stúpajte k Martinu,
Odkľajte spasenia našeho hodinu!

Otcovia národa! žitia nášho žiare!
    Stúpajte v svätinu nášho Pantheona.
Sŕdc vaších výlevy klaďte na oltáre;
    Svorná rodoláska zázraky vyková!
Takú lásku v srdci, pravdu na jazyku,
    Zápal za roda česť, ruku obetivú, —
A vzdor pekelnému satánov povyku
    Spasíte svoj národ, zničíte zber divú,
Nuž svorne otcovia! stúpajte k Martinu;
Odkľajte spasenia našého hodinu!

Pôda práv národních buď vám pôda svätá;
    Len slabúch si nechá zo svojho odorať!
Pôda práva nášho Bohom je zasiata —
    A čo Boh udelil, — smie nám to človek vziať?!
Otcovia národa! sťa stĺpy z mramora,
    Zastaňte hranice vôle nášho práva;
Nech ju nezaplavia vlny krivdomora;
    Orkán nerozchytá, čo z úst Kainov vstáva.
Rodnie práva hájiť: stúpajte k Martinu!
Odkľajte volnejších chvíločiek hodinu!

Biblia národnia: memorandum naše,
    Písané povzňatým rodoláskou duchom;
Ani slova menej!… veď to „Credo“ vaše!
    Bráňte si ho smele umom i obuchom,
Slabúch sa len kláti sťa trsť v morskom oku;
    Podliak odstupuje od daného slova;
Rázny: — v ústach pravdu, meč britký pri boku;
    Len v zabitých vrahov náspe sa pochová! —
Otcovia národa! stúpajte k Martinu;
Odkľajte spasenia našého hodinu!

Slovo vaších duší buď velebné, skalné;
    Buď hlas prosiaceho národa o spásu;
Buď hlas, čo prebije v prsia sa neprávne,
    Rozoženie chmáry neprajného času.
Výrečnosť ohnivá s spravdou zasnúbená
    Rozbúra stavisko nepriateľskej lesti, —
A víťaztva palmou, vencom okrášlená
    Vzíde nám sloboda v žiare blaha, česti!
Otcovia národa! ta že sa k Martinu;
Odkľajte slobody národnej hodinu!

Otcovia národa! taže sa k Martinu;
Odkľajte spasenia našého hodinu. —
    A kde trojvrch Tatier zelený vyčnieva,
    Váh, Hron, Nitra brehy slovenské polieva;
Hor od sňažných Tatier k valnému Dunaju,
Kade verné duše redu prebývajú:
    Jeden cit zapáli mysle, srdcia naše;
    Chytíme palcáty, chytíme paloše
V zore krve našej zaskvie sa koruna
Čo pre rod náš plietlo tisíc liet — z vavrína!

Milujte Bratia, Sestry, svoju zem!
    Svätô žehnajú nebesá!
A zkvitne blaho bratom naším všem,
    Matička vlasť — tá zaplesá!

    Svorne sa k činu! zmužile, Bratia,
Čo bývate v rodných nivách!
    Nebo sa jasní, chmáry sa tratia,
Radostne šumí Hron i Váh!

    Vlasť na vás čaká s tvárou slzavou;
Vy jej nádej ste, útecha!
    Spojte sa, dietky, s matičkou Slávou,
Ona v náručie vám spechá!

    Britký meč v ruku, palcát do päste!
Štít pravdy chráni našu hruď.
    Sťa anjel pomsty v zhĺbky priepaste —
Zroňte padúchov, buď čo buď!

* * *

    S bratmi sa svojmi, sestry predrahé,
Ku jednomu cieľu hnite!
    „Ľúbiť reč slávsku!“ — a časy blahé
Vlasti, rodu pripravíte!

    „Sem, dcéry, k matke! sestry ku bratom!“
Tak volá Sláva s slzami.
    Zatúžte i vy po cieli svätom!
Poďte sestry, poďte s nami!

    Zbraň naša je meč, vaša cit pravý!
Čisté srdce — poklad ženy —
    O mnoho viacej prečasto spraví,
Nežli meč náš obnažený.

* * *

    Bratia! Sestričky! zo sna precítnite!
A v dušiach vaších, ohňom lásky jatých,
    Po krásnej mluve svojej zatúžite —
A pieseň zavznie z ústok ružovatých.

    A pieseň zavznie z hĺbky duše vzňatá,
Pieseň to lásky vďačnosti k národu,
    Pieseň to prosby k Tvorcu svetov svätá,
By nás sveľadil, odvrátil nehodu!

    A pieseň zavznie, pieseň Všeslaviana,
Pieseň svornosti, bratskej rodolásky;
    Hor’ od Uralu ku bralám Balkána
Jednej nás snahy, reči — spoja sväzky!

* * *

    Krásne to časy pre synov Tatry; —
Blahý človek, kto dožije:
    Keď svietiť budú po bralách vatry
K slávočinom Všeslávie!

    Keď sa nevoľa naša pomine,
V kúty mrštíme putami;
    Práporec svätý šumiac rozvine.
Slávskymi sa nad čatami!

    Keď víchor oným búrlivým časom
Nesvornosť, zradu odveje —
    A jedným celé Slavianstvo hlasom:
„Ktos’ rodom Slavian!“ zapeje…

    Zaľúbä bratia, sestry svoju zem;
Zdar dielu dajú nebesá, —
    A svitne ráno slávským deťom všem,
A matka Sláva — zaplesá.

* * *

O! Bratia! Sestry! ľúbte svoju zem!
    Svätô žehnajú nebesá!
Svitne deň blaha bratom naším všem; — —
    Matička Sláva — zaplesá.

Sem sa mladiství druhovia,
    Ktorých slavská matka mala!
Nech vidia naší vrahovia,
    Že sa svornosť zachovala!
        Zničme tie nepravé reči!
        Že sa Slovák sláve prieči!
    Osvetu a slobodu
        Dobime svojmu rodu!

Ľúbme vrele reč tú krásnu,
    Čo nás matka naučila,
Zvelebme tú mluvu jasnú,
    Ktorú zloba pokalila!
        Navráťme jej dávnu slávu,
        Nech si zdvihne skvelú hlavu!
    Osvetu a slobodu
    Dobime svojmu rodu!

Všetko sa to kol’ nás zmáha,
    Snažne národ povyšuje; —
I náš teda nech neváha,
    Nech k slávý bráne putuje!
        Nech sa druhým vzorom stane,
        Nech milé slovenské pláne,
    Ozvú sa za slobodu!
    Sláva nášmu národu!!

K tomu cieľu veľkostnému
    Len svornosť treba, druhovia!
K spolku teda počestnému
    Spojme sa, Slávy synovia!
        Spojme v jedno bratské ruky,
        Zničme rabstva dávne muky!
    Daj nám, Bože, slobodu!
    Sláva nášmu národu!

Ostrov malinký divný, či úhľadný —
    V rodinných riekach, Sestry, ste videly?
Kol’ neho valných vĺn tok búrny, padný
    Šumí objímä, ľúba briežok celý.
Z lásky objíma?… teda bozk horúci?
    No bozk ten je — bozk zrady — Judáša;
Bo v čas objatia prúdik ľúbajúci
    Milej sukienku trhá — v dial zanáša.

… Tak rod náš milý! — vsried časových tokov
    Poroby jarmom trpkým vždy zápasí;
A bár už prešlo bôľnych tisíc rokov
    Blaha, slobody — nezasvitly časy.
Svet nám nepraje, čo od Boha dané;
    Brat tým chce vládnuť v otcovskom dome sám?
Nedáva právo, nakladá len dane?
    Oh, klam to vždy v Uhrach: že každý pán!

Je nad čím žialiť! na zemi praotcov
    Dlho už trvá čas otroctva krutý;
Národ pred časmi chlúba súc cudzincov,
    Teraz živorí sťa v puto okutý —
Zmorený borbou od desať století…
    Lež na obzore zornička už vstáva:
Vďaka naša za to k Tvorcu nech letí —
    S ránom slobody kynie nám zas sláva!

Deň spásy nášho národa už svitá!
    Putá národnej kliatby sa odkľajú…
Len nech sa potom každý svojstva chytá!
    Oči lhostajne nech sa nedívajú!
Vrahov omámi — sťaby hromov tresky —:
    Keď bratia, sestry svorne vždy pôjdu v pred;
Slovenskej slávy obnovíme lesky,…
    A v divy veriť my naučíme svet!

Len svornosť, Bratia! svornosť, Sestry drahé!
    Bo svorným činom kynie blaho, sláva!
Ružmi zakvitne cesta k našej snahe,
    Svorná — li myseľ vôľu požehnáva.
Sestričky ľúbe! bratom ruky dajte,
    Nech v jedno splynú činy naše, hlasy;
K bratom sa verným, k svojim svoje majte
    A vráťa sa nám zase dávne časy!

Veď ratolesti jednoho sme stromu
    Bohom v Slovenska ráji vsadeného
A keď strom vezme smrtelnú pohromu,
    Zhynú i kvety — ratolestí jeho. —
V silný sa teda spojme Veľ-lipy peň,
    A nezmorí nás nižiadna nehoda!
Z kvietočkov vôňných nezvädlý diadém
    Na hlavu vložme ľúbého národa!

— Nie to úkol Váš: konať činy skvelé —
    Krvou skropenom na bojišťa poli:
Nie: by ste stály národa na čele,
    A obrátily silou hory, doly! —
Ale čo národ ku blahu, prospechu
    Od dcier milených otcovsky požiada:
To nech v srdečnom, vďačnom srdca spechu
    Na oltár vlasti kladie rúčka rada.

By ste stúpaly s bratmi k cieľom krásnym,
    I vás volajú slavných predkov stíny;
By ste brodily prúdmi k brehom spásnym,
    Bárby tok viedol aj pres prepadliny.
— Ružmi, vencami priepasť zahádžete,
    Jasot krás Vaších prúdov tok zastaví;
A za priepasťou v spanilom rozkvete
    Slza radosti víťazov pozdraví.

— Krásne, velebne vidieť ženu v plači!
    Keď bôle trpké slzy v oči tisnú;
Rúčka biela prúd zastaviť nestačí,
    Dol ňou sa rady perličiek zalisnú…
Vlastencovi však najsladšia lahoda:
    Vidieť srosené nebo očiek Krásky:
Slzou súcitu nad stonom národa,
    Slzou horúcej, vdačnej rodolásky.

— Krásny ten kraj náš slovenský! pravý ráj!
    Posiaty kvietim, plný zlata, rudy!
A Slovák preca nepozná kvetný máj;
    A ľud náš preca biedny je a chudý!
Sestry ľúbe! Vy v domácom obore
    Vystavte v dietok srdciach čnosti chrámy!
Tie nezhryzie moľ! nezaplaví more;
    Tie budú vlasti: kvietim a perlami!

Krásne je Vaše, Sestry, povolanie,
    Čo, nakladajúc, Vám Mať-Slávy hlási
Len v ich výkonoch nech duch neustane,
    A strach nech cesty k cieľom netarasí.
Slabúch sa bojí otrockej potvory!
    A vy? —! ste dcéry rékovského kmena.
Bránu víťaztva hrdinom otvorí
    Len pevná vôľa — pravdy presvedčenia.

Vôľa a pravda Rékom chýr dobily!
    Dobijú slávu, chýr aj Slovákovi! —
Keď ich svätá žiar srdcia dcier sosilí:
    Priať viac národu jako súsedovi!
Nuž sestry mile! Boh a pravda s nami,
    A vôľa pevná v srdcia Vaše prilni,
Tie nám otvoria svetoslávy chrámy, —
    A slabý teraz — bude rod náš silný!

— Mnohú snáď mýli rodinná chudoba?
    Lebo jej skromnosť čin rezkým neháva?
— Pochopy marné sú to, prázdne oba,
    Myseľ dcier rékov tým nech, pohrdáva.
Kto verne zrábä v kvet narodniu pôdu,
    Koho ku vlasti viaže láska svieža,
Kto žije za národ, pre rod a národu; —
    Ten na Slovensku menuje sa „Knieža.“

Podliak však, svetár reč svoju zapiera,
    Ktorému láska, Boh, cit marné frásy;
Lež Slovákovi — k rodu láska, viera
    V Boha, cit cnosti, žitia bľadosť krási…
Mlúviť materskú reč nech je Vaša slasť,
    Že Slovenky ste, jazyk vždy nech javí!
Nech pozná neprajníkov plnučká vlasť,
    Že chlúbou sú Vám Tatier reč a spevy.

Básnictvo sveta krásny je kvet rája,
    V dušu volenca Umkou zaštepený;
Ľúbosť vôň jeho od kraja do kraja
    V svety rozlieva duch, ruch utešený;
Básnictvo sveta krásny je kvet rája! —
    Lež preto v srdciach rajských sa len plodí;
Ktoré ho rosou čnosti nenapája,
    V tom kvitnúť môže — lež nikdy nerodí.

Sestro Milená! rajské toto semä
    Jestli v srdce Ti Umky ruka vštepí:
Bohu a rodu nech znie Tvoja pejmä,
    Zo žriedel kalných citov, Milá, nepi!
Lej z lutne Svojej anjelských sfér zvuky,
    Piesne velebné k sláve roda, Boha!
Vzbuď ducha ľudu! zažeň mdloby muky,
    Nech sa k blahým dňom rozbleskne: obloha!

* * *

Hor sa, dcéry Tatier! hor zo spánku, Drahé!
    By nám svitly slávy, slobody dni blahé!
Nech už viac neslzia drahej vlasti oči,
    Že jej deti biedne stonajú v otročí!
Hláste spásy slovo po nad slavské svety,
    Čo duch ľudu nášho pozvädne omdletý.
Znajme každý svoje práva, povinnosti,
    Borme smele k bránam šťastnej budúcnosti.

… A keď ruka, myseľ to dielo dokoná:
    V kročíme v národov siene Pantheona;
Tma umu a slávy z nad Tatier sa ztratí,
    Na kriedlach osvety sloboda sa vráti;
činnosť, svornosť naša, vlasť drahú odkľaje —
    A slovenské púšte premenia sa v ráje.

*

Len sa svorne s bratmi, Sestričky drahé, v pred!
    A v divy veľké uverí neprajný svet! — — —

Ťažko od noci deň, bielosť od čiernoty,
Ľúbosť odo draka a česť od podloty,
    Mäd sladký od jeduplnej vipry žiadať —
    Jak v netopierovi rodolásku hľadať.
Rodič netopiera je podlosť, závida;
Preto biedny rod svoj bár kedy zapredá.
    On je syn mrákoty a zrkadlo pekla,
    A otrocká myseľ sestra jeho vzteklá.

Ruháči bezbožní! nemohlo osvietiť
Svetlo svätej viery vás alebo zničiť?!
    — Lež darobná žiadosť vaša škody chtivá,
    Zhynie netopierska podľač závistlivá.
Dal ti Boh náš bytnosť dlhú, shovievavú,
Ale len: aby zlosť a pekelnosť tvoju
    Predstrel očiam sveta.
    Aby tým znásobnil trpkosť tvojích bôľov
    A vätšmi oslávil bratov mých sokolov!

Matka:

Vieš ty syn môj, keď sme v háji,
Ruka v ruke chodievali;
V milom vôňnom kvetín ráji
Vence vili, spievavali?
    Čo sa mä včul štítiš, chrániš?
    Čo ťa diali od domova?
    Prečo ústam spievať brániš,
    Presladunké lásky slová?!

Čas nám v blahu večnom plynul;
Čo hodina — nové slasti!
Čo okamyh, deň sa minul
V prerozkošných krajoch vlasti:
    Prečože už city tvoje
    Proti mne sa premenily?
    Láskou horí srdce moje —
    Prečo sme sa opustili?!

Ty len mlčíš?! — O, syn milý!
Prereč slovo k matke svojej;
Nezmor ostatnie už sily
Matky svojej spravodlivej!
Ja ti vždycky bola verná…“

Syn:

 „Ale si pri malicherná!“

*

Takto ty lásku velebnú ceníš,
    Ty zemskej hrudy podlý syn!
Ty pre bohatstvo aj mať si zmeníš!
    Chudobu ľúbiť — ti prečin!?
Haňbi sa! haňbi! ty čierna duša,
    Vhlb srdca svojho podlého,
Čo len nevinnosť lásky pokúša,
    Čo nič mu nenie svätého!!

Čas všetko mení! pride i taký,
    Čo zmení Slávy chudobu!
Vzhliadne národ náš Ten nad oblaky,
    Zmení Slávie podobu!
Svitne deň blaha Matke premilej,
    Odrodilý Slávy synu!
Zkvitnú slobody časy spanilej,
    Kliatba putá sa rozvinú!

Čo počneš vtedy, ty duša podlá,
    Čos matku svoju nehala,
Keď pred ňou v prach sa skydne tá modla
    Ktorej ty si sa klaňala?!
Keď v obra vzraste Slávia verná,
    Ktorá ti bola tak malicherná!?
Čas všetko mení! pride i ten čas,
    Kde zhyne zem aj obloha;
Kde trúby zvučnej povolá nás hlas
    Pred stolicu sudca — Boha!…
Čo počneš vtedy, ty srdce zradné?!
    Strašný tam výrok má sa stať!
Súd Boží hrozný na tebä padne:
    „V peklo s nim — zradil svoju mať!“

Čože, rabe odrodilý,
    Za démony nesvornosti
Tvoju myseľ obrátily
    K ceste zrady roda, vlasti?

Ktorej fúrie nehody
     Vnišly v rozum tvoj nestály,
Že blahé city slobody
    Tvojmu srdcu odobraly?

Či myslíš, že tie národy,
    U níchž blúdne spásu hľadáš,
Zaplatia ti zradné rady,
    Nimiž vlastný rod napádaš?!

Zaslepený!… márne priania!
    Veď každý — taks to dal, Bože! —
Cíti svedomia budenia —
    A zradcov vystáť nemôže!

Či myslíš, že v úctivosti
    Bude ťa mať tvoj ochranca?
Ba na opak! — syn podlosti! —
    Každý pľuje na zločinca!

Mnieš snáď, že sa slavným staneš?
    Keď v svojom ztríznenom rode
Semä zkazoplodné seješ —
    Nedusíš zkázu v pôrode?

O, ty slepý nezkúsený!
    Či sa tebä nebude báť
Ochranca tvoj, že zradený
    Môže sa tebou zajtrá stať?

Že, čos zrobil rodu svojmu
    Urobíš druhému skorej?
Bo kto raz lhal, — veru tomu
    Nikto viery nedá pevnej.

Čo si získal zradou, zlobou?
    Či si sebä šťastným spravil?
Čis zvíťazil nad porobou?!
    — Ba, v ňu si sa práve zvalil!

Zomreš rodom preklínaný,
    Čo si mu vždy zhubou hrozil:
Zomreš neoplakávaný —
    Jako bys nebol v svete žil.

Deti tvoje s ošklivosťou
    Budú spomínať na tebä,
Žes ich meno hanobnosťou
    Vyhodil zo slávy nebä.

Vstúp! — oj, vstúp do vďačných, verných
    Synov matky Slávy radu,
Zahlaď hadov zlosti zvodných:
    Zasväť živôt svoj národu!

A rod vďačný žehnať bude
    Všetky tvoje kroky, činy;
Šťastne obstojíš pri osúde,
    Bo nebudeš zrady vinný!

Pestrých si túžob trhá svet kvety
    V zahradách pravdy i bludu
Lež túžob ľudských vysoké lety
    Nikdy splnené nebudú!

Mňa ducha vzlety do pravdy rája
    Vedú pre šťastnej lásky kvet,
Nímž by zakvitol ľúbosťou mája
    Celý mojích nádejí svet!

Česť, chyrné meno, svetské oslavy:
    Nahradí šťastnej lásky hlas,
Zlato, Golkondy diamant ihravý,
    Sú satiry ľúbostí krás.

Drž si chlebáru, drž zlaté smeti,
    Čo neznáš lásky oka žiar;
Mých túžob celý svet je zavretý
    V národa lásky večnú jar!

Sľúbil mi zlý svet, že ľúbosti bôľnej
    Dá odmenu skvelú,
Aby som v duši udusil nevoľnej
    Lásku k rodu vrelú. — —
        No, smutný, smiešny veniec šťastia svitý
            Bez ľúbosti blaha:
        Zavrhnem všetky svetské slasti, city:
            Slávia mne — drahá!

Srdce nie sluha; nezná čo to väzy;
Nedá sa sviazať presilou v reťazy.
    Len lásku ľúbi, — v nej plynie v rozkoši;
    Bez nej uschýna sťa ruža bez rosy.

Láska ho vodí po rozličnej dráhe,
V chvíle dnes strastné, zajtrá v slasti blahé.
    A šťastné srdce, čo v lásky kolaji
    K rodu je stálym, nezlomným v nádeji!

Zo všetkých strán búrny vietor povieva,
   Chmáry zore zastúpily;
A vúkol smutný ohlas zaznieva: —
    Smutno, smutno bez Maríny! —

Z čoho si stvoril, ó večný Bože,
    To srdce v prsiach Slováka?
Keď bôľom krvou slzeť nemôže —
    Od žiaľu v kusy nepuká?!…

Bratku! keď mieniš udržať v kvete
   Ružový kvietok svojich líc;
Ľubostnej neverže ty klebete
   Spanilookých krásavíc.
Lebo sklameš sa — a jestli tvoja
    Ľúbosť bola pravá, vrelá;
Miesto cheruba slasti, pokoja:
     Miluješ smrti-anjela!

Vstred veľmora vraj v hájku ružovom
    Švarná Siréna bývala.
Líčka si myla v toku perlovom;
    Ľúbostné piesne spievala.
Lež kto v čarovné zrel očko deve, —
    Neuzrel viac ranej zory:
V spánok ho večný pri sladkom speve
    Pochovala v chladnom mori.

I na ľúbosti tarkavom mori,
    Stretneš milostnú Sirenu;
Čo „krásocitné“ — v prachu sa korí
    Jej pieseň čujúc milenú.
Ale beda tým, čo piť by chceli
    Zo slasti ľúbomora krás:
Svet ích nádejí rosdrúzga celý
    Ženského srdca klamný hlas!

Bratku! never ústam každej devy,
    Jak žiť chceš živôt milený.
Strež sa jej oka, nečuj jej spevy,
    Bo padneš v obeť Sirény!
A jak zo svätej ľúbosti neba
    Pošiel lásky tvojej zárod:
V ľúbosti boji zničiš sám sebä; —
    No, ľub verne Boha, národ!

Nad Zniovom nad vysokým
    Trôni mesiac bľadý,
K nemu so žiaľom hlbokým
    Sokol mladý hľadí.
Smúti jaré srdce jeho
    Slza oko rosí:
Smilovanie, sľutovanie
    Od Boha si prosí.

Spytuje sa mesiac bľadý
    Sokola mladého,
Prečo horká slza vadí
    Bystrým zrakom jeho?
Čo sa stráni bratov svojích,
    Čo samotu hľadá?
Prečo bôľom zastonala
    Duša jeho mladá?!

Smúti sokol, srdce jeho
    Raní bôľ krvavý,
Že mu družku najmilejšiu
    Schytil jastrab dravý.

„Neplač, nesmúť!… nedochytil
    Jastrab družku tvoju;
Schoval som ju pred zlým svetom
    V bľadú lampu svoju.
Vodil som ju v krajoch lásky
    Vôkol do okola,
By sa ľúbiť naučila
    Mladého sokola.“

* * *

Poza Zniov, za vysoký
    Padá mesiac bľadý,…
K prsiam vrúcim ľúbu svoju
    Tiskne sokol mladý.

Jarným večierkom sa krásavice
    Po lúčine usadily;
Pri milom speve švarné štebotnice
    Milencom si kytky vily.
A hájik blízky veselým spevom,
    Útleho srdca vrelým výlevom
Tichý ohlas odosielal; —
    Ale pod lipkou tamto v hájičku
    Vidno je ležkať švarnú Aničku,
Na jej tvari hlboký žiaľ.
    Spanilé rúčky kytku spletaly,
    Len nezábudku ešte hľadaly
Ku kvietinkám ľúbovôňným.
    A jedna perla z jej krásnych očí
Do nezábudky kalíška sa vtočí:
    Úleva to žiaľom bôľným. — —

* * *

„Skladala som vás, kvietky milé,
    Jakoby city srdca čilé
Z pärutí vaších uviť si mala;
    Bár chvíľa táto mi nepriala,
        Aby som kytku túžob srdca môjho
        Vložila v ňádra šuhajíčka svojho: —
No, vložím si ju v ňádra svoje
Zachovám na dar mu to troje
        Čo rozmarín, ruža červená
        A ľalia biela znamená.“

Všade ticho!… nečuť viacej
    Vtáčkov milých ľúbozvuky,
Ani z hájkov, ani z hory,
    Ani z vôňnotrávnej lúky.
Húfy spevné k diaľnym bratom
    V kraje teplé odletely: —
Tak je hlucho, tak je clivo,
    Jak by vymrel bol svet celý.
Kvietky zoschly v suché steblá,
    Vôňa zmizla z ich kalíškov;
Barvu, vôňu, krásu, vňadu
    Kryjú sňahy bielou rúškou.
Všade ticho; hájkom vňadným
    Prestal šumieť Zefýr milý,
Bo vetriská mrazné, búrne
    List zo stromov dol zronily.
Tak je clivo!… z luhu, z poľa
    Zmizla mäkká jemnosť trávy;
Ani stopy! pod nohami
    Syčí, škvrčí sňah syplavý.
Všade ticho!… Jarčoka už
    Žblnkot nečuť viac spanilý,
Lebo mrazy, kruté zimy
    Vlnky jeho zastavily.
Tak otupno!… Slnko niekdy
    Žiarné — slabé je už, bľadé;
Blesky jeho jako oči
    Starca pri žitia západe,
Čulosť chasy na dedine
    Zmizla v časoch pekných lete;
Domky, dvory, role, sady
    Radom stojá sťa vymreté.
Tak je smutno; daždík
    Pôdu zdarné nepolieva;
Sňah sa v hustých kúdloch valí,
    Len kam sa to popodieva?!
Tak je krušno!… Sňah sa vlní,
    Každú jamku hneď zaduje.
Vietor búri, zimí, fučí,
    Až krú v kostiach zastavuje.
Výchor vstane, sňah chúmelí —
    Všetko vôkol zmizne z očí:
Len sňah sa v kotučoch valí;
    Nevidno, kam noha kročí.
Výchor kopy sňahu množí;
    Ale ledvá, že ich složí
Už zas ďalej s nimi veje
    A nové tvorí záveje!…

* * *

Smutno je to, krušno, clivo,
    Že príroda v spánok ľahla; —
No, — jej svieža sila búrnym
    Týmto živlom nepodľahla! — —

* * *

Zmizne zima, zmiznú mrazy;
    Zmiznú sriene, sňahy, ľady:
Milým kvietim zas zakvitnú
    Hory, háje, luhy, sady!
Prídu vtáčky z dialnej púte
    Rozveselia hory, háje;
Šumom vňadným zas zašumia
    Krásnych nív tarkavé máje.
Rozhrejú sa žilky rieky
Budú bežať na preteky;
    Pominie sa všetko starô:
    Po zime zas príde — jaro!

* * *

Tak príroda!… A ty rod môj
    Či rozumieš slovám mojím?
Veď ten obrázok prírody —
    Je živým obrázkom tvojím.
Krásne časy, jara, leta
    Zašly i jasene clivej.
A teraz? — pozri kol sebä, — —
    Rod môj! — v zime si ty divej.

* * *

Smutno je to, mrtvo, clivo,
    Žes ty — rod môj! — v spánok ľahol;
Ale duch tvoj svieži, pevný
    Búrnym časom nepodľahol.
Tak je smutno a otupno
    V tom slovenskom našom rode;
Bez života, ruchu, citu
    Jak v zime v spiacej prírode.
Ale — nesmúť, rod môj drahý!
    Že zimný čas — nič to preto!
Čas vše mení, zlé i dobré —
    A vždy nemôže byť leto! — —
Zmizne zima, zmiznú ľady,
    Zmiznú zo sŕdc chladných mrazy!
Lipka naša rodnia, milá
    Vôňným pukom sa rozmladí.
Z dialnych krajov, hôr i dolín
    Slietnu sa k nej vtáčky, včely:
Jedným cieľom, jednou snahou
    Zahorí raz národ celý.
Slnko národnej osvety
    Zažiari nám v srdcia naše;
Zapáli lúč túžby svätej
    Po slobode, sláve, kráse! — —

Zajdu zimy, zajdu mrazy;
Zajdu spánku nášho časy;
    Pominie sa všetko starô:
    Po zime zas bude — jaro!!!

Pres stienný hájik kvetín vôňa veje
Smúti tam junoš, zlzy z oka leje;
    Hlboko vzdychá, v diaľne hľadí strany, —
Z diaľky hrobový spev sa k nemu chveje:
Vidí hrob dusný, v ňom jeho — nádeje!…
    Či sa mu srdce len žiaľu ubráni?!

Pres hájik vôňný vetrík vane milý,
Už sa z líc mladíka sľzy ztratily,
    Už viac nevzdychá; len k nebu pozerá.
Vôňa sa milá v okolie rozleje,
Hlás známy, sladký z nad hviezd sa zachveje…
    … Za matkou, synom nebo sa zatvára.

Slniečko žiarivé
    Nad Zniovom zhasína,
Zdá sa, že sa pätou
    Jeho stien dotkýna.

Slabá jeho žiara,
    Blesk jeho už bľadý
V tvár jeho spanilú
    Oko smelo hľadí.

Oblaky zjasaly
    A žiarovoz letí
Po balvánoch zlatých
    V preďaleké svety.

Ešte raz zajasá,
    Ešte raz rozhorí;
    Pobozká poľany
Za ne sa zamorí.

Zapadá už slnko,
    Zašlo v dialne kraje;
Súmraku závoje
    Kryjú Zniovské háje. —

Záhradky turčianskej
    Ohrady stemnely,
V závoj sa skrývajú —
    Už z očí zmizely.

Zvon z väže večerný
    Na „Zdravás!“ zazvoní,
Z úst tichú modlitbu
    Povďaky vyroní.

Pilná čelaď z polnej
    Vracia sa roboty,
Jarým rozhovorom
    Lahodí dňa psoty.

Hospodár privíta
    Družinu veselú;
Usadá ku stolu
    A žehná večeru.

Vtáčkov už utíchly dumné ľubospevy,
Len slávik závodí s hláskom šumnej devy.
    Ticho po lúčine, len modrá fijalka
    Ľúbovôňou svojou milého si láka.

Ticho po doline, — len potôčok hravý
Žblnkotom tajnostným nočnie ticho staví.
    Ticho po Tatransku, len kde tu z bučiny
    Dumný spev zavzneje valaskej družiny

Mile kol valacha kŕdlik sa obtáča,
Vníduc v horní košiar víta si ho bača.
    Oheň sa navatrí, mlieko v kôtol vleje
    A spev, hlas fujary úbočím sa chveje.

Nad prírodou šerý
    Závoj noc prestrela;
Spí už všetko živé,
    Spí príroda celá.
Mrak temný na sinnú
    Oblohu nebeskú
Hviezd vence povešal,
    Krásu striebroleskú.

V prostred perlomora
    Mesiačik si dvorí,
Jeho bľadej kráse
    Všetko kol sa korí.
Zpoza ľahkých chmárov
    Pozerá zvedave:
Či nezazre milých
    V nevinnej zábave.

A — šťastie!… už zazrel, — bo „pod Kalváriou“
Syn s matkou sa baví nad chladnou mohylou.

Tma je vôkol šerá, len kde tu slabušká
Zabliskne sa iskra — svätojánska muška.
    Ticho po lúčine; len vetríčok vňadný
    Laškuje s kvietkami sťa milenec ladný.
Tejto božťok podá, tej zas šepce čosi, —
A tú zas sústrasti sľzičkou porosí.

Zakmitlo slnko; — matku prírodu
    Z pút smrti k životu volá jar:
No, — moju zvädlú žitia slobodu
    Nechce vozkriesiť jeho žiar!

Zapadni slnko!… zahaľ si zlaté
    Jasavých bleskov plamene!
Nech viac neuzrem, kde city sväté
    Lásky k národu zavrené!

Vítal som ťa ja, bos’ mi sľúbilo:
    S Vesny príchodom — žitia jar;
Že prinesieš mi, čo srdcu milo, —
    Štastím zjasá mi oka žiar!

Že v zvädlú žitia môjho kvetinu
    Tvoj blesk prúd žitia vyleje: —
Lež zaviedlos’ mi dušu nevinnú,
    Sklamalos’ žitia nádeje.

* * *

„Keď rozvije sa hora, háj,
Vzíde i žitia tvojho máj!“ —
    Lež vštepený nádeje kvet
    Vyrval z srdca neprajný svet!

„Keď jar kvietočky rozseje,
Skvitnú i tvoje nádeje!“ —
    Darmo, nepadla rosička — — —
    Neskvitne uschlá ružička!

„Keď vtáctvo zjasá v doline,
Bôľ srdca tvojho pominie!“ —
    Ale piesne odoznely:
    Bôľom, žiaľom prekypely!…

* * *

Už na mrtvej prírody tvár
Živôt naliala ľúba jar: —
    Môjho srdca bôľ nechce znať;
    Mne živôt nechce — nechce dať!

Zapadni slnko!… zahaľ si zlaté
    Jasavých bleskov plamene!
Nech viac neuzrem, kde city sväté
    Lásky k národu zavrené!!!