Sirôtky

Keby môhol byť slávikom —
    Kráľom všetkých spevákov,
Lietal bych sem tam hájikom
    Ľúbym zeleným:
K neba oblohám vzdialeným
    Zdvihnúc sa by Tvorca Boha
Chválil hlaholom mileným,
    Spevom ľúbeným!

Po krajoch by slavských lietal,
    K svornosti ích vzbudzoval;
Srdcia Slávov v jeden splietal
    Spolok národní;
Lásku k rodu bych im hlásal
    Cestou k osvete kráčať —
Po slobode túžiť zvádzal
    V čas ím príhodný.

Vlietol bych do mojej milej
    Zahradky vôňavej,
Do ucha devy spanilej
    Tak by štebetil:
Že ju ľúbim a to vrelým
    Citom lásky slovenskej
A včas smútku spevom tklivým
    Ju bych veselil!

Neplač, Slovák, že ťa zloba
Ľudstva v skazu ženie,
Že zradou bratskou poroba
Hrozí nemilostne:
    Tým ty svojmu voľnosť rodu
    Nedobiješ nikdy:
    Vrelou láskou ku národu
    Zotrež zlostné krivdy.

Láska pravá divy tvorí,
Povyšuje národ;
Nepriateľov snahy borí —
Zničí zhuby zárod: —
    Takou láskou, Slávy synu,
    Zahor k vlasti krásnej;
    Zastaň slovenskú rodinu
    Vždy i v chvíli strastnej.

Neplač, Slovák, nad potupou
Národa svojeho;
Neplač, že je málo stĺpov
Ľudu slovenského: —
    Smuž sa radnej, národnosti
    Staň sa stĺpom pevným;
    Nenakladaj povinnosti
    Svoje lósom klamným!

Slnce svieti, aby zašlo,
    Voda plynie aj uplýva,
Svetlo svieti, aby zhaslo;
    Žitia nášho vždy ubýva:

Len národa môjho žiale
    Mŕtvä dušu moju stále;
Rania srdce, nič nehoja: —
    Či viac nesmiem mať pokoja?!

r. 1867 11/5.

Postoj, vetrík šumný, vňadný,
    Za chvíľu
Poviem ti, čo srdce moje
    Súžilo;
Súžilo — ale už teraz
    Nesúži,
Bo osud rody slavianske
    Vždy úži.

Predtým všetkých rozdvojila
    Nesvornosť,
Teraz ích spojuje v jedno
    Vzájomnosť;
Začínajú sa zas ľúbiť
    Do vedna:
Azda bude zem slovenská
    Slobodná!

A mňa vari nemú tešiť
    Preveľmi,
Keď môj národ utisnutý
    Bremenmi
Zhodil jarmo raz poroby
    Netečnej, —
Dychtí po slobode snažne.
    Radostnej?

Amňa vari nemá tešiť,
    Vetríčku, —
Keď ja vidím Slávu, našu
    Matičku,
Z hrobu vstávať, slávu hľadať
    Stratenú?
Keď vidím sa k lesku dvíhať
    Milenú?!

Postoj teda, vetrík šumný, —
    Slovákom
Zanes slová moje, Slávy
    Synákom:
Že jích verne láskou vrelou
    Milujem,
Jejích snahy ku slobode
    Schvalujem.

Povedz Tatry prebudeným
    Rodákom,
By nevyhli nepriateľským
    Bodákom,
Keď k boju by raz hodina
    Udrela,
Lebo sladká sloboda nám
    Mizela!

Nech tyranom neustúpä
    Závistným;
Nech ich skolia mečom britkým,
    Počestným,
Nech zničia tú škodnú zmiju
    Zločinnú —
Vybojujú si slobodu
    Blaženú!

Dones im ta lásky mojej
    Vyznanie,
Nech im Pán Boh priskorí ich
    Dvíhanie;
Moje srdce vrelou láskou
    K Slovákom
Zahrmieva: „Sláva mojím
    Rodákom!“

Kto mä za to haniť bude,
   Že som trochu pyšná;
Mám ja za čo, bo som veru
   V každej žilke šťastná.

Národ môj sa dvíha k sláve:
   To je radosť moja!
Národ môj sa v Turci dvíha;
   To je pýcha moja!

Milý kraj turčiansky svolal
   V živôt snem Martinský,
Kde som ja prvý strávila
   Živôt svoj detinský.

Piesne slobody už znejú
   Po Turci kvietnatom;
Vetríky raňajšie dujú
   V chotáre hornatom.

Všetko sa zo sna prebúdza
   Hlasom trúby slávy,
Všetky národy Slávie
   Pozdvihujú hlavy!

I ja im teda zaspievam:
   Bože, zdar ích snahy,
Aby zažili slobodu
   A cit slávy blahý!

Rozkošou bilo v prsiach srdce moje,
   Dokiaľ nezrelo ľúba v oči tvoje;
Lež odkedy tie v putá ho sviazaly,
   Žiale krvavé srdcom zavládaly.

Jak šťastný kráčal som žitia cestami
   Dokiaľ nesišiel som sa, oči, s vami —
A teraz vezím v ľúbosti nevoli:
   Oj srdce, srdce, povedz, čo ťa bolí?!

r. 1867 17/5.

Keď šuhaj k dievčatku ľúbosťou zahorí,
    Vzdychá, stene, plače, že ho srdce bolí;
Chcel bys mu bôľ odňať, už s’ mu nie povôli!
    „Nehaj moju lásku, — bárs i srdce smorí!“

r. 1867 v Máji.

Keby mal kľúčiček
     Od toho sklepíka,
V ktorý náš Pánbiček
     Sníčoky zamiká…

Otvoril by sklepík
     Každučký Boží deň
A zaslal ti, milá,
     O sebe sladký seň.

r. 1866.

Žiaľne slávik spieva
    V hájku zatôní,
Za nevernou ľúbou
    Slzičky roní.
Neteší ho hájka kvieťa,
Keď mu milá v druhom lieta,
    Iného ľúbi.

I ja horkú roním
    Slzičku z oka,
Bo mi srdce tlačí
    Žalosť hlboká:
Ľúbil som ja dievča vrelo,
Leš jej srdce zatvrdelô
    Lásku neľúbi.

A ja predca ľúbim
    Ľúbosti sady:
Bo kto láske žije,
    Je večne mladý.
Budem ľúbiť ju nezlomne
Dokiaľ horkým srdce vo mne
    Nezhynie žiaľom!

Po nad šumný hájik slnko jasno svieti,
Sťa vlnky potôčka čas môj plynie, letí:
     V slasti chvílky plynú
     V dume na Marínu,
     Na moju milenú,
     Slovenskú — Marínu;
     V dume na dievčinu
     Moju rostomilú.

Milo pod večierky v ľúbej, jarej chvíli
V zelenom si hájku slávik žiaľno kvíli:
     No pre srdce moje
     Sladšie hlasy tvoje.
     Moja rozmilená
     Dievčina — Marína;
     Sladšie hlasy tvoje
     Deva rostomilá!

Všetko sa pominúť zvyklo na tom svete,
Po jaseni zima a jaseň po lete:
     No nikdy neminie
     Láska ku Maríne;
     Láska k tej dievčine
     Nikdy sa neminie;
     Bár žiaľom krvavým
     Srdce mi zahynie!

r. 1867 11/5.

Počujte, priatelia,
    Poviem vám novinu:
Zamiloval som si
    Slovenku Milinu.
Však to dievča strojnô
    Ako lastovička,
Očká nebo modré,
    Kalinové líčka.
Peknú má tváričku —
    Srdce čisté, krajšie;
To bude náš poklad,
    To bohatstvo naše!
Radi sa holúbky
    Veľmi radi majú,
Lež jako ja s Milkou
    Oj, tak to neznajú!

Milá mä miluje —
    A ja ju tým väčmi:
Nerozlučuj že nás,
    Pane Bože večný!

A keď mä rozlúčiš
    S tým dievčatkom švarným,
Rozlúč že mä Bože,
    Aj s tým svetom márnym!…

Plakalo dievčatko
     Od hája do hája,
Poslali jej do škôl
     Milého šuhaja;
Prehorké jej slzy
     Po líčkach padaly,
Po zemi, kamienkach
     Jamky vybíjaly.
Široko, ďaleko to vtáča
     Letelo,
Čo mi včera večer
     V oblôčku sedelo!
Odletel mi milý
     Do šíreho sveta,
Jak keď mlaď červienky
     Von z hniezda vylieta.
Zaletel ďaleko k šíremu Dunaju:
     Nech ho tam anjeli
Boží sprevádzajú!

Za devínskym zámkom
     Slnko zapadáva;
Ale žiaľ a bôľ môj
     Nikdy neprestáva.
Zachodí slniečko
     Za hory za doly,
A mňa moje srdce
     Čo deň väčmi bolí!
Už slniečko zašlo
     Za devínske lesy;
Mňa zarmúteného
     Nikto nepoteší.
Potešil by mä ktos,
     Ale ma neľúbi:
Jaj Bože prebože
     To mi srdce shubí!

To kláštorské pole
    Krížom poorané
Prechodí sa po ňom
    Dievča maľované.
Prechodí sa po ňom
    V prežalostnom plači,
Div že mu bôľ divý
    Prsia nerostlačí.
Už dávno milého,
    Dávno nevidela
Vrelé jeho líčka
    Dávno nebozkala! —
Nehrkútaj bôľne
    Ty sivé holúbä!
Boh dobrý vyplní
    Čo si milí sľúbä!
Ja som ti prisľúbil,
    Že sa vrátim v lete,
Keď novú pšeničku
    Na poli požnete!
Tá žltá pšenička
    Už spanile kvitne:
Ani nezvieš, milá,
    Deň shliadania svitne!…

Ty si ukrutná! tak veľkú ranu
     Zadať bez viny, nie je špás!
Preto ber lieky príhodné na ňu:
     Čos’ ranila, uhoj zas! — —
čože?! ty ju chceš zalepiť voskom?
     Tým nezacelie, len lásky bozkom!

Vedľa šumnej Vrice
    Moja milá býva,
Každučkú božiu noc
    O nej sa mi sníva
Dnes sa mi prisnilo,
    Že som sbieral kvietky,
Pre milenku moju
    Kytku som sosbieral.
Nezábudku svetlú,
    Ružu sťa sňah bielu;
Podal som ju Milke,
    Mojemu anjelu.

Ona mi nevďačnou
    Tiež ver nezostala;
Ale svojho Milka
    Vrúcne pobozkala.

r. 1865 10/9.

Pred očkom ti leží podobizeň moja;
   Priatelia vraveli, že som zle trafený:
Lež čo po tom súde — keď len láska tvoja
   Pozná, že ten stieň je Janko tvoj milený.

Pravá že láska úprimná, vrelá
    Na bohatstvo vraj nehľadí; —
Tak vravia mnohí, lež že sú zcela
    Sprostí, poznať, lebo mladí.
Sprostí v tom množstvo mamony mieni,
    Mladý v tom vidí krásu Heleny
Múdry, skúsený ale svet
    Ľúbi bohatstvo —: čnosti kvet!

Nedávno blúdim v noci sám.
  Spítal sa mä ktos’: čo hľadám.
„Dukát! najdeš ho?“ — „Nuž hádam!“
  „Stratenú lásku?“ — Choď len sám!“

Braček milý, Janko ľúby!
Čo ty myslíš pre Boha?!
„Veď to žobrák! — kus chalupy
Pár groší — kus prieloha!“
    … Takto kričia, špincú tebä
    Tí otroci kusa chleba!
    Ale ja znám tvé poklady,
    Tie zastieňa všetky sveta
    Striebra hŕby, periel, zlata,
    Tie nám nikto neukradne,
    Ani kde sú — neuhádne.
    Bo len mne si odhalila,
    Jakés’ čnosti v srdce skryla.

„Ver ste sa sišli! dvaja pýtači!
Zemäni z zhnitej chalupy:“…
Takto svetárov na nás vždy bľačí
Zástup podlý, hnusný, hlúpy. —
Čo že vás po nás! Či sa staráte
Udržať sveta živôt vy?!
Vy nám bez toho nič ver nedáte,
K vám nepôjdeme pýtať my!!
Boh kŕmi vtáčkov spevné zástupy!
ON vďačne aj náš párik zastúpi!

V prostried Turca ten ostrovček
    Videla si, moja milá?…
Bárby tvoja ku mne láska
    V srdce tak sa ti vštiepila!

Na ostrovku lipky mladé,
    Čulas’ ich šum, duša milá?
Bárbys’ hlasom lásky plným
    Lásku moju odvetila!

Vetrík z lipky lístok zronil,
    Zazrelas’ ho, moja milá?
Bárby bázeň moju bôľnú
    Tvoja láska tak zlomila!

Pne dvoch lípok sriastly spolu
    V lipu šumnú, duša milá!
Bárby láska obapolná
    Rúčky naše tak spojila!

Na žiarnom voze Phaëton si mladý
    Nebom vesele putuje,
Leskom spanilým hole a sady,
    Skaliny hôr pozlacuje.

Miznú pahorky, miznú doliny,
    Mizne aj svetlo žiarivé,…
Bľadúce blesky z svetlej planiny,
    Zmizly už za hory sivé…

* * *

Leť si len, braček, však sa zas vrátiš,
    Keď doma trochu pobudeš!
Má milá večer sladký bozk dáva,
    Aspoň nás mýliť nebudeš!

Kebys’ bola kvietok,
    Kvietok fialový,
Presadil by som Ťa
    V hájiček rájový,

Presadil by som Ťa
    V srdca môjho sady,
Mali by sme sa my
    Sťa dva púčky radi.

Mesiačik, mesiačik!
    Keď pozriem na tebä,
Ako by som videl
    V zrkadle sám sebä!
Bľadý si, ako ja;
    Po noci rád blúdiš;
K dievkám na vohľady;
    Jak ja rád sa vlúdiš.
Keď nás naháňajú
    Frajeria ledakí:
Ja chytro za parkán,
    Ty fuk za oblaky.
Pomali my potom
    Hlávky vytŕčame,
A keď sme bezpeční,
    — Domov zaberáme.
A potom spravíme
    Tvár takú nevinnú,
Jak by sme neznali
    Ni jednu dievčinu! —
Niekde v stried hájiku
    Vidieť párik mladý;
Ich slová načúvať:
    Oba máme rady!
Lež keď si ten párik
    Sladí lásku bozkom:
Tu by sme si rady
    Uši zapchli voskom!
Ty hneď čelo smraštíš
    Schováš sa za chmáry,
A vo mne sa túžbou
    Po bozkoch krú vzbúri
Taký sme my bračok
    Oba závistliví;
Lež keď nás chcú bozkať,
    Sme až bezočiví!
Mesiačik, mesiačik!
    Rovná sme my chasa:
Ty si dlžník slnka,
    A ja Milky zasa,
Ty si požičiavaš
    Svetlo do lampáša —
A mne „na bôrg“ dáva
    Bozky milá naša.
Keď sme my, mesiačku,
    Takto sebe rovní,
Buďme si priatelia
    I skutkom i slovmi!
Ty mi budeš svietiť
    K milej na chodníčky,
A ja ti darujem
    Dva vrané koníčky.
Ty sa budeš voziť
    Sťa pán po nebíčku,
A ja si pobežím
    Peší pre milčičku!
Mesiačik, mesiačik!
    Čo pozriem na tebä,
Jako by som videl
    V zrkadle sám sebä.
Vo všetkom sme rovní
    Vo všetkom priatelia,
Len nie, čo sa týka
    Dlhov, veriteľa!
Niet bojacnejšieho
    Nad tebä dlžníka:
Keď zazreš slniečko,
    Letíš do kútika!
A ja si to smele
    V kročím pred Milinku,
Tá mi vďačne sverí
    Mädovú hubienku;
Lež preto budeme
    Dobrí pobratimi:
Druhí dlhy platia,
    Dá Pán Boh, že i my,
A aby svet vedel,
    Že sme my priatelia:
Volám ťa za družbu
    Na moje veselia!

Hviezdy tiché — družky krásne!
    Vy tešíte mňa bľadú,
Kedy koľvek noci jasné
    Milenca neprivedú!

Lež to moje potešenia
    Sotva noc mi odhalí,
Už ho hneď chmáry zatemnia,
    Blaho moje sa zkalí.

Hviezdy nebeskej púti,
    Ach, čo ste tak vysoko?
Komu sa mám žalovati?
    Môj milý je ďaleko!

Ach, ďaleko za horámi
    Je moje potešenia;
Odtrhlos sa od srdca mi
    Bez všetkého lúčenia.

Nepritisknúl mä na srdce,
    Nepovedal: „Buď zdravá!“
Nepobozkal bľadé líce,
    Jak by hodná nebola.

To je príčina žalosti —
    A nesie mi záhubu,
Lebo jeho vzdialenosti
    Donesú mä do hrobu!

Bože môj! či sa tie
    Časy divno menia!
Včera som si výskal,
    Dnes mi do sbláznenia!
Oj, láska, či divné
    Sú tvoje chodníčky!
Raz sladké — raz trpké
    Vytískaš slzičky!

Začala sa kľuvať
    Láska medzi nami,
Ako malý púčok
    Medzi lístočkámi!
Ale zlí, nedobrí
    Sú na svete ľudia,
Čo červené líčka
    Milencom závidia.

Ale zlí, nedobrí
    Sú ľudia na svete:
Trhajú srdiečka
    V jazyčnej klebete.
Oj, svete klebetný,
    Čo som ti urobil,
Že si dušu moju
    Od tela rozdelil?!

Nechcem ja druhého,
    Okrem šefraníka,
Čo má svoje volky,
    Vraného koníka.
Nechcem ja druhého,
    Okrem Slávy syna,
Ktorého je heslom
    K rodu láska verná;
Ktorý nie len slovom,
    Lež i skutkom hodným
Rod svoj napomáha,
    Chráni pred podvodným.
Nechcem ja druhého,
    Okrem Kláštorčana;
Ten má svoj pekný dom,
    To je ver za pána.
Má on dom bielený
    Hory, lúky, pole,
Veselé salaše,
    Nebotyčné hole.
Nechcem ja druhého
    Krem N — — Janíka;
Toho ja milujem,
    Bo syn šefraníka.
To je Slovák verný,
    Aj od nás z Kláštora:
Ten mňa len povedie
    Do svojeho dvora.
Toho ja milujem,
    Aj milovať budem:
Tak vrúcne jak on mňa:
    Dokiaľ živá budem,
Ba ver aj po smrti
    Verná mu ostanem —
A na jeho srdci
    K Bohu sa dostanem!

Vesele, vesele,
    My bratia slovenskí;
Nezanedbajmeže
    čas jarý, mládenský.

Teras čas slobodný,
    Vesele žiť káže:
Mimo Boha v nebi,
    Nik nám nerozkáže.

Smútok preč odhoďme,
    Nechajme ho starcom;
Veselosť nám patrí, —
    čo slavským mládencom.

Čo nás rmútiť môže?
    A prečo mať bôle?!
Všaksú vysvedčenia
    Podľa našej vôle!

Peňazí vo vačku
    Niet síce pri mnoho,
Avšak nie len sami
    My sme ver bez toho.

Matka naša Sláva
    Dvíha svoju hlavu;
Azda si dobije
    Zapadnutú slávu!

Tatry sňažné šumia
    Radostným už hlasom,
Že jejích krajanom
    Zkvitne sláva časom.

Slávik básnik mile,
    Ľúbe prespevuje,
Bohu za vzbudenia
    Slovákov ďakuje.

I my pime, bratia,
    Za zdravie Slovákov;
Nech Boh živí verných
    Slávie synákov!

Nech pozdvihne Sláva
    Ponad všetky svety,
Nech v nej šírovoňné
    Rozkvetajú kvety.

Požehnajže Bože,
    Dary nerušnými
Slovákov tých statných,
    Čo cíťa ako my!

Užime čas života,
Však len raz žijeme;
Nie darmo vín sladkota,
Ktoré včul pijeme.
    Preto pi duša moja,
    Dokiaľ zlatka je tvoja
    Pi mierne, bez miery.

Študenský stav nech žije
A sním študent vhodný,
Do síta nech sa napije —
Včul je čas slobodný:
    By po tak dlhých mukách!
    Nudných školských naukách,
    Zažil slobôd vňady.

Sväzku, nášmu priatelia,
Čo nás v bratstvo viaže,
Zahrmie každý sláva;
Tým lásku dokáže:
    Sláva, sláva, sláva mu,
    Priateľovi vernému;
    Zhyň farizej podlý!

Vlasti našej premilej,
Čo nás všech zrodila,
A našej matke milej,
Čo sa prebudila.
    Plné sklenky vypime,
    A hrmotne zavznime;
    Sláva matke Sláve!