ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keby môhol byť slávikom —
Kráľom všetkých spevákov,
Lietal bych sem tam hájikom
Ľúbym zeleným:
K neba oblohám vzdialeným
Zdvihnúc sa by Tvorca Boha
Chválil hlaholom mileným,
Spevom ľúbeným!

Po krajoch by slavských lietal,
K svornosti ích vzbudzoval;
Srdcia Slávov v jeden splietal
Spolok národní;
Lásku k rodu bych im hlásal
Cestou k osvete kráčať —
Po slobode túžiť zvádzal
V čas ím príhodný.

Vlietol bych do mojej milej
Zahradky vôňavej,
Do ucha devy spanilej
Tak by štebetil:
Že ju ľúbim a to vrelým
Citom lásky slovenskej
A včas smútku spevom tklivým
Ju bych veselil!

Neplač, Slovák, že ťa zloba
Ľudstva v skazu ženie,
Že zradou bratskou poroba
Hrozí nemilostne:
Tým ty svojmu voľnosť rodu
Nedobiješ nikdy:
Vrelou láskou ku národu
Zotrež zlostné krivdy.

Láska pravá divy tvorí,
Povyšuje národ;
Nepriateľov snahy borí —
Zničí zhuby zárod: —
Takou láskou, Slávy synu,
Zahor k vlasti krásnej;
Zastaň slovenskú rodinu
Vždy i v chvíli strastnej.

Neplač, Slovák, nad potupou
Národa svojeho;
Neplač, že je málo stĺpov
Ľudu slovenského: —
Smuž sa radnej, národnosti
Staň sa stĺpom pevným;
Nenakladaj povinnosti
Svoje lósom klamným!

Slnce svieti, aby zašlo,
Voda plynie aj uplýva,
Svetlo svieti, aby zhaslo;
Žitia nášho vždy ubýva:

Len národa môjho žiale
Mŕtvä dušu moju stále;
Rania srdce, nič nehoja: —
Či viac nesmiem mať pokoja?!

r. 1867 11/5.

Postoj, vetrík šumný, vňadný,
Za chvíľu
Poviem ti, čo srdce moje
Súžilo;
Súžilo — ale už teraz
Nesúži,
Bo osud rody slavianske
Vždy úži.

Predtým všetkých rozdvojila
Nesvornosť,
Teraz ích spojuje v jedno
Vzájomnosť;
Začínajú sa zas ľúbiť
Do vedna:
Azda bude zem slovenská
Slobodná!

A mňa vari nemú tešiť
Preveľmi,
Keď môj národ utisnutý
Bremenmi
Zhodil jarmo raz poroby
Netečnej, —
Dychtí po slobode snažne.
Radostnej?

Amňa vari nemá tešiť,
Vetríčku, —
Keď ja vidím Slávu, našu
Matičku,
Z hrobu vstávať, slávu hľadať
Stratenú?
Keď vidím sa k lesku dvíhať
Milenú?!

Postoj teda, vetrík šumný, —
Slovákom
Zanes slová moje, Slávy
Synákom:
Že jích verne láskou vrelou
Milujem,
Jejích snahy ku slobode
Schvalujem.

Povedz Tatry prebudeným
Rodákom,
By nevyhli nepriateľským
Bodákom,
Keď k boju by raz hodina
Udrela,
Lebo sladká sloboda nám
Mizela!

Nech tyranom neustúpä
Závistným;
Nech ich skolia mečom britkým,
Počestným,
Nech zničia tú škodnú zmiju
Zločinnú —
Vybojujú si slobodu
Blaženú!

Dones im ta lásky mojej
Vyznanie,
Nech im Pán Boh priskorí ich
Dvíhanie;
Moje srdce vrelou láskou
K Slovákom
Zahrmieva: „Sláva mojím
Rodákom!“

Kto mä za to haniť bude,
Že som trochu pyšná;
Mám ja za čo, bo som veru
V každej žilke šťastná.

Národ môj sa dvíha k sláve:
To je radosť moja!
Národ môj sa v Turci dvíha;
To je pýcha moja!

Milý kraj turčiansky svolal
V živôt snem Martinský,
Kde som ja prvý strávila
Živôt svoj detinský.

Piesne slobody už znejú
Po Turci kvietnatom;
Vetríky raňajšie dujú
V chotáre hornatom.

Všetko sa zo sna prebúdza
Hlasom trúby slávy,
Všetky národy Slávie
Pozdvihujú hlavy!

I ja im teda zaspievam:
Bože, zdar ích snahy,
Aby zažili slobodu
A cit slávy blahý!

Rozkošou bilo v prsiach srdce moje,
Dokiaľ nezrelo ľúba v oči tvoje;
Lež odkedy tie v putá ho sviazaly,
Žiale krvavé srdcom zavládaly.

Jak šťastný kráčal som žitia cestami
Dokiaľ nesišiel som sa, oči, s vami —
A teraz vezím v ľúbosti nevoli:
Oj srdce, srdce, povedz, čo ťa bolí?!

r. 1867 17/5.

Keď šuhaj k dievčatku ľúbosťou zahorí,
Vzdychá, stene, plače, že ho srdce bolí;
Chcel bys mu bôľ odňať, už s’ mu nie povôli!
„Nehaj moju lásku, — bárs i srdce smorí!“

r. 1867 v Máji.

Keby mal kľúčiček
Od toho sklepíka,
V ktorý náš Pánbiček
Sníčoky zamiká…

Otvoril by sklepík
Každučký Boží deň
A zaslal ti, milá,
O sebe sladký seň.

r. 1866.

Žiaľne slávik spieva
V hájku zatôní,
Za nevernou ľúbou
Slzičky roní.
Neteší ho hájka kvieťa,
Keď mu milá v druhom lieta,
Iného ľúbi.

I ja horkú roním
Slzičku z oka,
Bo mi srdce tlačí
Žalosť hlboká:
Ľúbil som ja dievča vrelo,
Leš jej srdce zatvrdelô
Lásku neľúbi.

A ja predca ľúbim
Ľúbosti sady:
Bo kto láske žije,
Je večne mladý.
Budem ľúbiť ju nezlomne
Dokiaľ horkým srdce vo mne
Nezhynie žiaľom!

Po nad šumný hájik slnko jasno svieti,
Sťa vlnky potôčka čas môj plynie, letí:
V slasti chvílky plynú
V dume na Marínu,
Na moju milenú,
Slovenskú — Marínu;
V dume na dievčinu
Moju rostomilú.

Milo pod večierky v ľúbej, jarej chvíli
V zelenom si hájku slávik žiaľno kvíli:
No pre srdce moje
Sladšie hlasy tvoje.
Moja rozmilená
Dievčina — Marína;
Sladšie hlasy tvoje
Deva rostomilá!

Všetko sa pominúť zvyklo na tom svete,
Po jaseni zima a jaseň po lete:
No nikdy neminie
Láska ku Maríne;
Láska k tej dievčine
Nikdy sa neminie;
Bár žiaľom krvavým
Srdce mi zahynie!

r. 1867 11/5.

Počujte, priatelia,
Poviem vám novinu:
Zamiloval som si
Slovenku Milinu.
Však to dievča strojnô
Ako lastovička,
Očká nebo modré,
Kalinové líčka.
Peknú má tváričku —
Srdce čisté, krajšie;
To bude náš poklad,
To bohatstvo naše!
Radi sa holúbky
Veľmi radi majú,
Lež jako ja s Milkou
Oj, tak to neznajú!

Milá mä miluje —
A ja ju tým väčmi:
Nerozlučuj že nás,
Pane Bože večný!

A keď mä rozlúčiš
S tým dievčatkom švarným,
Rozlúč že mä Bože,
Aj s tým svetom márnym!…

Plakalo dievčatko
Od hája do hája,
Poslali jej do škôl
Milého šuhaja;
Prehorké jej slzy
Po líčkach padaly,
Po zemi, kamienkach
Jamky vybíjaly.
Široko, ďaleko to vtáča
Letelo,
Čo mi včera večer
V oblôčku sedelo!
Odletel mi milý
Do šíreho sveta,
Jak keď mlaď červienky
Von z hniezda vylieta.
Zaletel ďaleko k šíremu Dunaju:
Nech ho tam anjeli
Boží sprevádzajú!

Za devínskym zámkom
Slnko zapadáva;
Ale žiaľ a bôľ môj
Nikdy neprestáva.
Zachodí slniečko
Za hory za doly,
A mňa moje srdce
Čo deň väčmi bolí!
Už slniečko zašlo
Za devínske lesy;
Mňa zarmúteného
Nikto nepoteší.
Potešil by mä ktos,
Ale ma neľúbi:
Jaj Bože prebože
To mi srdce shubí!

To kláštorské pole
Krížom poorané
Prechodí sa po ňom
Dievča maľované.
Prechodí sa po ňom
V prežalostnom plači,
Div že mu bôľ divý
Prsia nerostlačí.
Už dávno milého,
Dávno nevidela
Vrelé jeho líčka
Dávno nebozkala! —
Nehrkútaj bôľne
Ty sivé holúbä!
Boh dobrý vyplní
Čo si milí sľúbä!
Ja som ti prisľúbil,
Že sa vrátim v lete,
Keď novú pšeničku
Na poli požnete!
Tá žltá pšenička
Už spanile kvitne:
Ani nezvieš, milá,
Deň shliadania svitne!…

Ty si ukrutná! tak veľkú ranu
Zadať bez viny, nie je špás!
Preto ber lieky príhodné na ňu:
Čos’ ranila, uhoj zas! — —
čože?! ty ju chceš zalepiť voskom?
Tým nezacelie, len lásky bozkom!

Vedľa šumnej Vrice
Moja milá býva,
Každučkú božiu noc
O nej sa mi sníva
Dnes sa mi prisnilo,
Že som sbieral kvietky,
Pre milenku moju
Kytku som sosbieral.
Nezábudku svetlú,
Ružu sťa sňah bielu;
Podal som ju Milke,
Mojemu anjelu.

Ona mi nevďačnou
Tiež ver nezostala;
Ale svojho Milka
Vrúcne pobozkala.

r. 1865 10/9.

Pred očkom ti leží podobizeň moja;
Priatelia vraveli, že som zle trafený:
Lež čo po tom súde — keď len láska tvoja
Pozná, že ten stieň je Janko tvoj milený.

Pravá že láska úprimná, vrelá
Na bohatstvo vraj nehľadí; —
Tak vravia mnohí, lež že sú zcela
Sprostí, poznať, lebo mladí.
Sprostí v tom množstvo mamony mieni,
Mladý v tom vidí krásu Heleny
Múdry, skúsený ale svet
Ľúbi bohatstvo —: čnosti kvet!

Nedávno blúdim v noci sám.
Spítal sa mä ktos’: čo hľadám.
„Dukát! najdeš ho?“ — „Nuž hádam!“
„Stratenú lásku?“ — Choď len sám!“

Braček milý, Janko ľúby!
Čo ty myslíš pre Boha?!
„Veď to žobrák! — kus chalupy
Pár groší — kus prieloha!“
… Takto kričia, špincú tebä
Tí otroci kusa chleba!
Ale ja znám tvé poklady,
Tie zastieňa všetky sveta
Striebra hŕby, periel, zlata,
Tie nám nikto neukradne,
Ani kde sú — neuhádne.
Bo len mne si odhalila,
Jakés’ čnosti v srdce skryla.

„Ver ste sa sišli! dvaja pýtači!
Zemäni z zhnitej chalupy:“…
Takto svetárov na nás vždy bľačí
Zástup podlý, hnusný, hlúpy. —
Čo že vás po nás! Či sa staráte
Udržať sveta živôt vy?!
Vy nám bez toho nič ver nedáte,
K vám nepôjdeme pýtať my!!
Boh kŕmi vtáčkov spevné zástupy!
ON vďačne aj náš párik zastúpi!

V prostried Turca ten ostrovček
Videla si, moja milá?…
Bárby tvoja ku mne láska
V srdce tak sa ti vštiepila!

Na ostrovku lipky mladé,
Čulas’ ich šum, duša milá?
Bárbys’ hlasom lásky plným
Lásku moju odvetila!

Vetrík z lipky lístok zronil,
Zazrelas’ ho, moja milá?
Bárby bázeň moju bôľnú
Tvoja láska tak zlomila!

Pne dvoch lípok sriastly spolu
V lipu šumnú, duša milá!
Bárby láska obapolná
Rúčky naše tak spojila!

Na žiarnom voze Phaëton si mladý
Nebom vesele putuje,
Leskom spanilým hole a sady,
Skaliny hôr pozlacuje.

Miznú pahorky, miznú doliny,
Mizne aj svetlo žiarivé,…
Bľadúce blesky z svetlej planiny,
Zmizly už za hory sivé…

* * *

Leť si len, braček, však sa zas vrátiš,
Keď doma trochu pobudeš!
Má milá večer sladký bozk dáva,
Aspoň nás mýliť nebudeš!

Kebys’ bola kvietok,
Kvietok fialový,
Presadil by som Ťa
V hájiček rájový,

Presadil by som Ťa
V srdca môjho sady,
Mali by sme sa my
Sťa dva púčky radi.

Mesiačik, mesiačik!
Keď pozriem na tebä,
Ako by som videl
V zrkadle sám sebä!
Bľadý si, ako ja;
Po noci rád blúdiš;
K dievkám na vohľady;
Jak ja rád sa vlúdiš.
Keď nás naháňajú
Frajeria ledakí:
Ja chytro za parkán,
Ty fuk za oblaky.
Pomali my potom
Hlávky vytŕčame,
A keď sme bezpeční,
— Domov zaberáme.
A potom spravíme
Tvár takú nevinnú,
Jak by sme neznali
Ni jednu dievčinu! —
Niekde v stried hájiku
Vidieť párik mladý;
Ich slová načúvať:
Oba máme rady!
Lež keď si ten párik
Sladí lásku bozkom:
Tu by sme si rady
Uši zapchli voskom!
Ty hneď čelo smraštíš
Schováš sa za chmáry,
A vo mne sa túžbou
Po bozkoch krú vzbúri
Taký sme my bračok
Oba závistliví;
Lež keď nás chcú bozkať,
Sme až bezočiví!
Mesiačik, mesiačik!
Rovná sme my chasa:
Ty si dlžník slnka,
A ja Milky zasa,
Ty si požičiavaš
Svetlo do lampáša —
A mne „na bôrg“ dáva
Bozky milá naša.
Keď sme my, mesiačku,
Takto sebe rovní,
Buďme si priatelia
I skutkom i slovmi!
Ty mi budeš svietiť
K milej na chodníčky,
A ja ti darujem
Dva vrané koníčky.
Ty sa budeš voziť
Sťa pán po nebíčku,
A ja si pobežím
Peší pre milčičku!
Mesiačik, mesiačik!
Čo pozriem na tebä,
Jako by som videl
V zrkadle sám sebä.
Vo všetkom sme rovní
Vo všetkom priatelia,
Len nie, čo sa týka
Dlhov, veriteľa!
Niet bojacnejšieho
Nad tebä dlžníka:
Keď zazreš slniečko,
Letíš do kútika!
A ja si to smele
V kročím pred Milinku,
Tá mi vďačne sverí
Mädovú hubienku;
Lež preto budeme
Dobrí pobratimi:
Druhí dlhy platia,
Dá Pán Boh, že i my,
A aby svet vedel,
Že sme my priatelia:
Volám ťa za družbu
Na moje veselia!

Hviezdy tiché — družky krásne!
Vy tešíte mňa bľadú,
Kedy koľvek noci jasné
Milenca neprivedú!

Lež to moje potešenia
Sotva noc mi odhalí,
Už ho hneď chmáry zatemnia,
Blaho moje sa zkalí.

Hviezdy nebeskej púti,
Ach, čo ste tak vysoko?
Komu sa mám žalovati?
Môj milý je ďaleko!

Ach, ďaleko za horámi
Je moje potešenia;
Odtrhlos sa od srdca mi
Bez všetkého lúčenia.

Nepritisknúl mä na srdce,
Nepovedal: „Buď zdravá!“
Nepobozkal bľadé líce,
Jak by hodná nebola.

To je príčina žalosti —
A nesie mi záhubu,
Lebo jeho vzdialenosti
Donesú mä do hrobu!

Bože môj! či sa tie
Časy divno menia!
Včera som si výskal,
Dnes mi do sbláznenia!
Oj, láska, či divné
Sú tvoje chodníčky!
Raz sladké — raz trpké
Vytískaš slzičky!

Začala sa kľuvať
Láska medzi nami,
Ako malý púčok
Medzi lístočkámi!
Ale zlí, nedobrí
Sú na svete ľudia,
Čo červené líčka
Milencom závidia.

Ale zlí, nedobrí
Sú ľudia na svete:
Trhajú srdiečka
V jazyčnej klebete.
Oj, svete klebetný,
Čo som ti urobil,
Že si dušu moju
Od tela rozdelil?!

Nechcem ja druhého,
Okrem šefraníka,
Čo má svoje volky,
Vraného koníka.
Nechcem ja druhého,
Okrem Slávy syna,
Ktorého je heslom
K rodu láska verná;
Ktorý nie len slovom,
Lež i skutkom hodným
Rod svoj napomáha,
Chráni pred podvodným.
Nechcem ja druhého,
Okrem Kláštorčana;
Ten má svoj pekný dom,
To je ver za pána.
Má on dom bielený
Hory, lúky, pole,
Veselé salaše,
Nebotyčné hole.
Nechcem ja druhého
Krem N — — Janíka;
Toho ja milujem,
Bo syn šefraníka.
To je Slovák verný,
Aj od nás z Kláštora:
Ten mňa len povedie
Do svojeho dvora.
Toho ja milujem,
Aj milovať budem:
Tak vrúcne jak on mňa:
Dokiaľ živá budem,
Ba ver aj po smrti
Verná mu ostanem —
A na jeho srdci
K Bohu sa dostanem!

Vesele, vesele,
My bratia slovenskí;
Nezanedbajmeže
čas jarý, mládenský.

Teras čas slobodný,
Vesele žiť káže:
Mimo Boha v nebi,
Nik nám nerozkáže.

Smútok preč odhoďme,
Nechajme ho starcom;
Veselosť nám patrí, —
čo slavským mládencom.

Čo nás rmútiť môže?
A prečo mať bôle?!
Všaksú vysvedčenia
Podľa našej vôle!

Peňazí vo vačku
Niet síce pri mnoho,
Avšak nie len sami
My sme ver bez toho.

Matka naša Sláva
Dvíha svoju hlavu;
Azda si dobije
Zapadnutú slávu!

Tatry sňažné šumia
Radostným už hlasom,
Že jejích krajanom
Zkvitne sláva časom.

Slávik básnik mile,
Ľúbe prespevuje,
Bohu za vzbudenia
Slovákov ďakuje.

I my pime, bratia,
Za zdravie Slovákov;
Nech Boh živí verných
Slávie synákov!

Nech pozdvihne Sláva
Ponad všetky svety,
Nech v nej šírovoňné
Rozkvetajú kvety.

Požehnajže Bože,
Dary nerušnými
Slovákov tých statných,
Čo cíťa ako my!

Užime čas života,
Však len raz žijeme;
Nie darmo vín sladkota,
Ktoré včul pijeme.
Preto pi duša moja,
Dokiaľ zlatka je tvoja
Pi mierne, bez miery.

Študenský stav nech žije
A sním študent vhodný,
Do síta nech sa napije —
Včul je čas slobodný:
By po tak dlhých mukách!
Nudných školských naukách,
Zažil slobôd vňady.

Sväzku, nášmu priatelia,
Čo nás v bratstvo viaže,
Zahrmie každý sláva;
Tým lásku dokáže:
Sláva, sláva, sláva mu,
Priateľovi vernému;
Zhyň farizej podlý!

Vlasti našej premilej,
Čo nás všech zrodila,
A našej matke milej,
Čo sa prebudila.
Plné sklenky vypime,
A hrmotne zavznime;
Sláva matke Sláve!