ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Lonovský, alebo podľa ľudového mena Medveď, sa nepozorovane vzdialil z dediny a strmými krokmi púšťal sa hore vrchom do lesa. Sem nepreniklo svetlo požiaru, bola tma ako v rohu, no Medveď iste a bezpečne kráčal úzkym, trochu sa belejúcim chodníčkom. Asi po jednohodinovej ceste opustil chodníček a šibol rovno pomedzi stromy. Raždie a ihličie pukalo mu pod nohami, takže i dosial spiace decko sa zobudilo a začalo sa nepokojiť.

„Hneď, hneď, srdce moje, zaraz sme doma,“ šomral Medveď a ešte väčšmi zrýchlil krok. No cesty málo ubúdalo, svah bol čoraz strmší, tu i tu stáli v ceste skaly a kosodrevina sa plietla pomedzi nohy. Medveďovi dvíhali sa prsia ani mechy, no myšlienka, že nemluvňa azda celý deň nič nejedlo, hnala ho vpred. Konečne redli stromy, namiesto nich boli len zakrpatené borievky a bolo cítiť silný prievan: Medveď sa blížil k temenu vrchu. Pozorne driapal sa zo skaly na skalu (hoj, inak on to skákal, keď nemal v náručí decko!) a už bol hore. Tu si sadol a podíval sa smerom na juh. Tam ešte vždy muselo horieť, lebo obzor sa červenal, akoby ho večerná zora bozkávala. Pokojne sa usmial a obrátiac sa k severu zahvizdol na prstoch tak silne, že až hen v susednom Sliezsku museli to počuť; po malej prestávke ešte dvakrát zahvízdal a potom čakal. Neušla ani malá štvrťhodinka a zďaleka bolo počuť šum, ako keď sa v noci splašený vták dvíha z hustých haluzí stromu; no ostré ucho Medveďa rozoznalo, že to nie je šelest konárov, lebo sa len blížil a zosilňoval. Už bolo počuť i skoky a dych zvieraťa, až odrazu, už skoro pred Medveďom, zabrechalo a akoby naradované skočilo k svojmu gazdovi.

„No, no, Vila, pozor!“ riekol Medveď a láskavo odtískal zviera. „Už nebudeme sami, hľa, náš princ!“

Zviera zase zabrechalo, no nebol to obyčajný brechot psa, a ani podobu nemalo ako pes: bolo dlhšie, hlavu malo končitejšiu, uši ostré, hore stojace a chvost malo dlhý, hrubý a silne ohnutý.

„A doma čo nového?“ prihováral sa pustovník zvieraťu, hladiac mu šiju. „Čo robí Dáma?“

Zviera, akoby rozumelo, zabrechalo.

„Ej, ty žiarlivá!“ riekol Medveď a pohrozil mu. „Krv nie je voda a nebude z vlka baranina. Ostaneš ty už len vlčicou, bárs ako si skrotla!“ Vlčica pokorne lízala gazdovu ruku. On sa zdvihol a s „Veď nás, Víla!“ stúpal napred. Víla ťahavo, pomaly šla pred ním a kde skala trčala, tak akoby na znak vše zastala. Takto asi štvrťhodinu kráčala hrebeňom vrchu, až sa ten odrazu pretrhol v malú kotlinu s kolmými stenami. Na samom kraji prietrže^[11] vyčnievali silné skalné múry — rozvaliny dávneho zámku. Tu vlčica zabočila vľavo a zapustenými, do skaly vrytými schodmi viedla svojho gazdu dolu. Do polovice svahu šli nadol, potom pustili sa po malej cestičke vpravo. O chvíľu vlčica vyskakujúc vyskakovala a veselo sa oháňala dlhým chvostom. Cestička sa rozšírila v širokú terasu a na nej stála koliba: boli doma. Medveď vstúpil do koliby, rozdúchal zemou prikrytú pahrebu a zapálil vlastnoručne robenú fakľu. Zo starého zvyku poobzeral sa po kolibe, či je všetko tak, ako zanechal; hoci vedel, že sem, do tejto diviny, pod „zakliaty zámok“, ako ho ľudia volajú, žiadna živá duša sa nezatára. Po prvé, neznámemu by bolo ťažko i vydriapať sa sem, a potom v okolí rozšírené boli hrozné povesti, ktoré každého naplnili omnoho väčšou hrôzou, než aby sa odvážil sem prísť.

Medveď položil zavité decko na mäkký mach, ktorý mu slúžil za lôžko, z kúta vybral hrniec mlieka, no nevedel, ako má nachovať Ďuríka.

„Musím doniesť lyžičku,“ zašomral si a pristúpil k hladkej skale, ktorá tvorila zadnú stenu koliby. Asi v dvoch tretinách výšky, na pravom kraji skaly sa dala spozorovať malá hrablina:^[12] tu pritisol Medveď svoj palec a skala, zruta,^[13] vážiaca mnoho centov, ľahkým škripotom sa pohla do koliby, nechajúc tmavý otvor, ktorým by boli mohli dvaja ľudia vojsť. S fakľou v ruke Medveď pozorne stúpal dolu asi dvadsať schodov v jaskyni, až prišiel na širokú chodbu, hladko tesanú v žalúdových skalínách. Rôznymi krútňavami, v ktorých by neznámy iste bol zablúdil, stúpal chodbou, až mu na cestu zastala ohromná okrúhla skala. Strčiac potom fakľu do diery na stene, ľahol, si tesne k skale, vystrel pravicu a hmatal ňou tie rôzne hrče, čo tu naspodku skaly vyčnievali. Bolo ich spolu šesť. Najprv schytil štvrtú a povediac slovo „s“ celou silou ťahal ju k sebe, potom povediac „l“ to isté urobil so šiestou, s povelom „o“ tisol druhú. Tu prestal a oddýchol si, z tváre tiekol mu pot a ruka sa mu triasla od namáhania.

„Musí byť junák, kto to chce otvoriť,“ zašomral si a hladiac si svalnaté rameno spokojne sa usmial.

Po malej prestávke vzopäl sa zasa do tretej a piatej so zvukmi „v“ a „á“. Pri poslednom začalo to v skale desne hrčať. Potom vstal a priľahnúc si k stene chodby oboma päsťami tisol prvú hrču, vysloviac „k“. Okrúhla skala spolu i s čiastkou ľavej steny sprvu pomaly, potom rýchlo ťahala sa ani na kolieskach vľavo a za ňou otváralo sa pokračovanie širokej chodby.

„Slovák!“ vyslovil teraz už odrazu slabikované hlásky, pyšne sa usmial a vezmúc si fakľu, prešiel na druhú stranu.

„Mohol by som nechať aj otvorené, ale splním, otcov príkaz a zavriem vchod“, zašomral si a malými schodmi zostúpil do neveľkého priestoru, kde zo steny trčali dve veľké a hrubé železné kolesá. Hneď sa s veľkým namáhaním chytil do prvého a pomaly ho krútil k sebe. Zo skaly bolo počuť hrkot reťazí; krútenie kolies si vyžadovalo čím ďalej tým viac sily, až po chvíli ozval sa zhora silný hvizd, znak, že skala bola na mieste.

Vyšiel schodmi a rýchlo kráčal križujúcimi sa chodbami, až na jednom mieste zastal, prihol sa k skale a pri svetle sa pozorne na ňu díval. Potom pritisol malý, len do tajomstva zasvätenému oku viditeľný znak a hneď sa rachotom pustil dolu asi siahový štvorec skaly. Ľudské oko sotva videlo ten skvost, to bohatstvo, hromadu bohatstva, čo za otvorom, vo veľkej podzemnej dvorane ožiarilo červenasté svetlo fakle.

Velikánska vysoká sála mala žulové steny, ktoré tu neboli hrbolaté, ale hladké a lištiace sa ako najkrajšie benátske zrkadlo a na podlahe, ktorá bola krytá najfajnejšími perzskými kobercami, ako i v sklenených skriniach, skvelo sa toľko zlata a drahokamov, koľko žiadna panovnícka pokladnica v sebe neobsahuje. Vo veľkých hŕbach, v podobe hrubých a krátkych prútov ležalo zlata a striebra za státisíce a zo sklenených, priečinkami delených skríň, jagali sa brilianty, smaragdy,^[14] rubíny^[15] a iné vzácne drahokamy, ktoré by boli ozdobou i tej najkrajšej panovníckej koruny. Pokály, krčahy, tácky, misy, všetko z ťažkého rýdzeho zlata, odpočívali tam na veľkých ebenových^[16] stojanoch. V jednom rohu nakopená bola celá zbrojáreň, a aká! Každý kus z tých dlhočizných pušiek, krivých i rovných šablí, handžárov^[17] a nagajok^[18] predstavoval cenu celého majetku. Ich hlavne, rukoväte a pošvy boli dohusta vykladané vzácnymi perlami a drahokamami. V druhom kúte ležal konský postroj — šíry,^[19] bohato zdobené zlatom a striebrom, chomúty^[20] a sedlá, počtom asi meru,^[21] až oslepovali svojím jasom a za každé z tých bičísk dalo by sa celé malé panstvo kúpiť.

Medveď si poklady ani nepovšimol. Z hromady zlata skotúľal sa malý valec a prišiel mu pod nohy, no on ho opovržlivo kopol k druhým a pristúpiac k prvej kasni, vybral z nej zlatú šáločku a zlatú lyžičku. Keď sa vracal, padli mu oči na stôl, na ktorom ležala ťažká vojenská šabľa bez pošvy. Na nej sa černeli tmavé fľaky a okolo nich chytala sa hrdza.

„Príde junák, ktorý ťa zdvihne a zašvihá tebou nad hlavami vrahov ľudu!“ riekol temne Medveď. Ale sa odrazu striasol a päsťou sa udrel do čela.

„Bože všemohúci, ja som dieťa nechal vlkom!“ zvolal zúfalo a hoci sa chcel poponáhľať, od ľaku ledva vedel krok urobiť. Konečne sa vzmužil a čo mu sily stačili, bežal chodbami k okrúhlej skale. Fakľa už dohárala, keď prišiel k železnému kolesu, ktorým si mal otvoriť priechod. Zimničnou rýchlosťou schytil koleso a chcel ho krútiť od seba, no rýchlo musel upustiť od svojho predsavzatia. Ťažko sa mu dvíhali prsia od bežania a ruky i nohy triasli sa mu od rozčúlenia. V duchu videl, ako vlčica drhne nevinné nemluvňa.

Snažil sa uspokojiť; veď je vlčica krotkejšia ako pes, tak istotne nič neurobí decku. Z malého tmavého oblôčka vybral nádobu, plnú rujného vína, a uhol si.

„Musím si za chvíľku oddýchnuť, riekol k sebe a vystrel sa na podlahu. Jeho unavené telo — veď od svitania bol na nohách — žiadalo si svoje, takže usnul v podzemnej chodbe…

Keď sa pre veľký chlad zobudil, hustá tma ho obkolesovala, lebo fakľa už dávno vytlela. Sprvu sa nevedel spamätať, kde je a ako sem prišiel, ale už v druhej chvíli tým väčšmi schytila ho hrôza. Nadľudskou silou rútil sa na koleso, takže v pár okamihoch stála už voľná cesta do ďalších chodieb. Lenže to bola ťažká cesta potme. V zatáraných chodbách Medveď tesne pri stene, zavše hmatkajúc rukami, pomaly kráčal a bohvie koľko času ušlo, kým konečne došiel k schodom. Za ten čas, kým bol vzdialený, svitol nový deň a do temnej jaskyne svetlo slnca vkrádalo sa skalným otvorom z koliby. Krv mu skapala z tváre, nohy sa mu podlamovali a srdce mu hlasne bilo, keď sa blížil k tajnému otvoru. Polo bez seba vstúpil do koliby, prichystaný, že tam nájde len kúsky roztrhaného dieťaťa… A hľa, čo videl! Dieťa tak isto ležalo na machu, ponadeň rozkročená stála vlčica a — nadájala nemluvňa…

Dobre, že z nôh nespadol od prekvapenia. „Víla!“ zvolal hromovým hlasom, no Víla sa nezľakla, ba ani sa len nepohla, len obrátiac hlavu „láskavo a milo“ (tak sa totiž vraví na človeka) cerila zuby na svojho pána. Ani čo by chcela povedať: „Vidíš, princ je môj, ja ho chovám, ja ho strážim, kým sa ty túlaš po svete!“ Vzdajúc vrelú vďaku Bohu, že zachránil decko, pustovník odohnal vlčicu a ustatý, preziabnutý ľahol si na mach. Už-už chytali ho driemoty, keď otvorom hodila sa do koliby tôňa a vlčica jedovato zavyla.

Medveď skočil zo svojho lôžka. Od dvier ozval sa bľačavý hlas. „Ach, to si ty, Dáma? Ticho, Víla!“ riekol s úsmevom a pristúpiac k zvieraťu láskavo ho pohladkal. Bola to krásna jelenica. Víla veľmi dobiedzala do nej; mala sto chutí zahryznúť do jej behákov, ale nesmela pre pána; tento vzal hrniec a jelenicu podojil. „Už teraz budeš dvoch chovať, Dáma, no zato dostaneš v zime sena, koľko sa ti len bude páčiť. Vidíš tam tú kopu? Seno ani šalát!“

Takéto výjavy opakovali sa každý deň. Len čo sa počalo brieždiť a červené lúče rannej zory pozlátili pustovníkovu kolibu a Zakliaty zámok, a kvietky spod lištiacej sa rosy počali dvíhať svoje hlávky, už jelenica zabľačala predo dvermi, vlčica zavýjala, žiarlivá na lásku svojho pána, a pustovník, tíšiac divocha, podojil Dámu a potom nachoval malého Ďurka. Večer, keď sa začalo zmrkávať, zase dobehla Dáma s plným vemenom, aby jej Medveď obľahčil (lanka^[22] jej totiž bola zahynula).

Odkedy mal chlapčeka pri sebe, Medveď celý omladol a sny do budúcnosti, nádeje, plány krutej pomsty vylúdili i úsmev na jeho zachmúrenú tvár. Zo všetkých svojich pokladov za najväčší, najvzácnejší pokladal malého Ďurka a strežil i opatroval ho ani oči v hlave. Obor naučil sa byť zručnou pestúnkou. Dieťaťu zadovážil plienky, povojníky, podušky a držal ich v príkladnom poriadku. Dieťa ležalo v nádhernej kolíske, donesenej z pokladov jaskyne. A Ďurík sa svojmu ochrancovi odplácal zriedkavou dobrotou, nikdy mu nerobil muziku plaču, najviac ak mrnkal aaa a malými ručičkami liezol Medveďovi do falošnej brady, keď ho tento vzal na ruky.

Pomaly sa však blížila jeseň, na holiach sa už stále belel sneh a Medveďovi bolo treba starať sa o zásobu potravín na zimu. Teraz jarý a plný nádeje do budúcnosti upustil od svojej korienkovej stravy a každý deň priniesol dáku divinu, ktorú potom vyúdil a na suchom bezpečnom mieste uschoval. Pri týchto svojich loveckých výletoch zavše silne zavrel dvere koliby, aby sa vlčica nemohla dostať k dieťaťu. Ale Víla bola múdra: zo strany podhrabala prútovú stenu a tak vliezla dnu a nadájala decko, no už na najmenší šum zvonku tou istou cestou sa vytratila, takže gazda nikdy nespozoroval jej podvod. Len potom sa nemálo divil, že dieťa vypľúva mlieko, ktoré mu v lyžičke podával, hoci už pol dňa nič nejedlo.

Nemálo starosti robilo Medveďovi i to, že odkedy zavítali mrazy, Dáma zo dňa na deň menej mlieka dávala. Jej vemeno počalo zaschýnať, takže mlieko už nestačilo ani pre dieťa. Konečne sa Medveď odhodlal k rozumnému kroku. Keď sa už z Dámy nič nedalo vydojiť, zobral dobre povité dieťa a tajnou chodbou pustil sa s ním na cestu. Teraz už nešiel krútňavami, ale rovno po širokej chodbe. Asi dve hodiny stúpal, kým našiel pred sebou skalnú stenu, z ktorej vyčnievala malá železná hrča, Túto potom stisol a skala sa pohla vľavo, takže mohol prejsť k úzkym schodom, ktoré hneď za otvorom strmo viedli nahor. Stúpajúc za pár minút hore, ocitol sa konečne v malej dvorane, v ktorej sa nachodili také isté kolesá ako pri tej okrúhlej skale. Tým istým spôsobom krútil jedno z kolies a do tmy odrazu padlo matné svetlo a dnu vnikol čerstvý prievan. Medveď vstúpil medzi kry, čo stáli pred otvorom; tajným spôsobom vrátil skalu na jej staré miesto a s pôžitkom sa díval na krajinu, ležiacu mu pod nohami v plnom jej jesennom skvoste.

„Takto budeš aj ty chodievať, Ďurík,“ šomral si usmievavo. „A ľudia sa budú diviť, že za dve hodiny prešiel si cestu jedného dňa. Povedia, že lietaš na šarkanoch, alebo že máš moc byť odrazu na dvoch miestach.“

Zneďaleka, spomedzi hustého stromovia na neveľkej doline, belel sa domec. Ta pospiechal^[23] pustovník, ale prv zahvízdal. O chvíľu dostal podobnú odpoveď, načo sa pred domkom zjavila mužská postava, ktorá, zazrúc obra, bežala mu oproti.

„Ach, preboha, svätý otče, kde ste sa tu len vzali tak včas!“ zvolal už zďaleka od behu upachtený muž stredného veku a bozkal pustovníkovu ruku. „Veď ste to museli celú noc isť!“

„Veru dlhá cesta, Dorča môj,“ odvetil s úsmevom Medveď. „Ale som ju musel podujať; hľa tento červík potrebuje cici, tvoj novorodený syn dostane spoločníka.“

Dorča sa nemálo divil, keď mu Medveď odkryl batôžtek a malé dieťa sa z podušky usmievalo naňho. Ešte väčšmi sa zadivila Dorčova žena, keď jej Medveď s úsmevom podával nemluvňa.

„Ježišmária, Matička Božia!“ zvolala zdesená. „Kde ste ho len vzali, svätý otče?“

Pustovník zvážnel a temným hlasom riekol: „Boh mi ho poslal, musím sa oň starať, a ty ho máš kojiť i ľúbiť ako svoje, ak máš citu ku mne. Budeš, Mara?“

Dorčová sa od tých čias ani len slovkom nepýtala na pôvod dieťaťa a opravdivou materinskou láskou privinula sirôtča k svojim prsiam.

„Budem, budem, nech mi tak Všemohúci pomáha!“ riekla so slzami v očiach. Lepšie sa budem oň starať než o svoje vlastné. Nič mu nesmie chýbať a ďakujem Bohu, že sa vám, svätý otče, aspoň touto omrvinkou odslúžim za všetku tú lásku, ktorú ste nám preukázali,“ a vrúcne bozkala pustovníkovu pravicu.

„Verím ti, Mara,“ riekol dojatý a radostne sa díval, ako dieťa dychtivo cicia z Marinho prsníka.

Potom, stojac pri oknách, zhováral sa s Dorčom o bežných prácach.

„Už si vymlátil?“

„Už skoro, chvalabohu dobre sype; chleba bude nadostač, i na siatie hodne zvýši.“

Ukazujúc rukou von, Medveď sa ho pýtal: „A ten cvik čo nezorieš, škoda mu je ležať prielohom.“

Dorčovi radosťou vzbĺkli oči.

„Veď, ale či by som smel?“ riekol váhavo.

„Len ho zor a posej, pozhováram sa s pánom,“ odvetil mu Medveď.

Malý Dorčov chlapec, asi deväťročný, ktorý sa hral s malým Ďurkom, priblížil sa k nemu s bridlicovou tabuľkou a pyšne ukazoval litery, ktoré už vedel napísať. Medveď vzal chlapca do lona a učil ho ďalej až do obeda, okolo ktorého sa bystro vrtela Dorčová. Po obede strojil sa k odchodu a chcel sebou vziať i malé dieťa, no Dorčovci nechceli to dovoliť ani za svet. Kde by do tej zimy, do tej biednej vetrom otvorenej koliby dať dieťa, a to pod opateru nezručného chlapa. „Nie, to nemôže byť, svätý otče, nechajte ho tu, u nás bude opatrený a bárskedy môžete si ho prísť vidieť!“ riekla celkom neústupčivo Mara.

Medveď voľky-nevoľky uznal rozumné dôvody a nechajúc chlapča u svojich oddaných, sám prekonal podzemnú cestu do svojho domova. Vlčica ho žiaľnym zavýjaním vítala, vyskakovala mu na prsia a keď nenašla, čo hľadala, skučiac bežala dolu do doliny a naspäť, akoby tam niekde bol jej princ — Ďurík.

Jelenica prišla, no už nie kvôli podojeniu, ale pre ten chlp sena, čo jej Medveď vždy dával. Ináč v pustovníkovej chatrči bolo pusto, clivo, divý vietor prefukoval jej biedne steny a naokolo beleli sa vyschnuté byliny i holé stromy už strieborným srieňom, až začalo stále snežiť a sneh úplne zatarasil východ a cesty z koliby. Nastala náhla tuhá zima a Medveď sa mohol tešiť, že sa načas zaopatril drevom a potravinami…

Ale prešla i zima, prešla jar, za ňou leto a tak radom striedali sa ročné obdobia i celé roky bez toho, aby ich prirodzený tok niečo narušilo.

Pustovníka ani jesenné vetry, ani chujavice zimy, ani horúce letá nemohli prekaziť, aby každodenne navštívil Dorčovcov, veď v podzemnej chodbe nejestvovali rozdiely počasia.

Keď chlapča — Ďurko Jánošík — začalo behať a bľabotať, už sa Medveď neuspokojil vidieť ho len raz cez deň, ale napriek vzpieraniu Dorčovcov, ktorí si obľúbili dieťa skutočne ako svoje, vzal ho k sebe. Bál sa, že starostlivá vychovávateľka z čírej lásky urobí z chlapčeka maznavého mäkúcha, ktorý by sa chcel skryť pred každým vetríkom. Nuž a to by bolo zborilo všetky Medveďove plány. On chcel mať z neho otúženého chlapa, ktorý vie vzdorovať všetkému, a preto, dovedúc ho do svojej biednej koliby, rozumným stupňovaním privykal chlapča k zime i horúčosti, a keď zosilnelo, i k smädu a hladu. Pritom sa staral hlavne o to, aby v ňom pestoval osobnú smelosť a ráznosť. V prázdnych chvíľach však nezanedbával ani jeho duševné vzdelanie; učil ho čítať, písať, rátať a pri každej práci rozprával mu príklady, už či zo Svätého písma alebo zo života, a rozprávky, ktoré vnímavú chlapcovu myseľ zošľachťovali.

A Medveďovo ustávanie nebolo bezúspešné. Ďurko rástol i na tele i na duchu nevídane rýchlo. Keď mal desať rokov, každý by mu hádal pätnásť. Vtedy ho prvýkrát zaviedol do jeho rodnej dediny, Terchovej. Ľudia, zvlášť ženy, s obdivom a úľubou dívali sa na chlapča, čo má tak pyšne vztýčenú hlavu a ľahko ani sŕňa stúpa vedľa obra. Jeho tvár, napriek prestátym víchrom, napriek zime a slncu bielušká ako svieži sneh, oživená bola veľkými krásnymi očami nebovej farby. Z nich zračila sa rozumnosť, šľachetnosť, ale i odvážlivosť. Spod širokého klobúka spúšťali sa a na pleciach mu splývali kadere^[24] lesklej zlato-žltej farby.

„Ako anjel!“ šepkali ženy, keď predstúpili pred pustovníka a bozkávali mu ruky.

„Ach, kdeže ste ho len vzali, svätý otče, nebuď mu porečeno, takého hodného?“ pýtala sa nejedna a každá v duchu premýšľala, kedy a kde videla tejto podobnú tvár.

Medveď sa blažene usmieval a dával dvojzmyselné odpovede, kým chlapec zvedavo kukal sem-tam po dedine.

Odrazu trhol Juraj pustovníka a ukazujúc na očadené, machom zarastené rozvaliny dákej chalupy, ako ustrnutý sa ho pýtal, čo je to za dom, prečo je taký spustnutý?

Medveďovi prešiel tvárou mrak a smutne pozrel na chlapca.

„Ani sa nepýtaj, dieťa moje!“ prevzala slovo susedka, tá istá Anka, čo ho kedysi nadájala. „To je smutná rozprávka; kliatba bola na tom dome ako na každom z nás poddaných.“ A potom v krátkosti rozprávala mu osud Jánošíkovej rodiny.

„… a dieťa, bohvie kam sa podelo, nikde ani chýru ani slychu o ňom. Bol by niečo mladší od teba, syn môj.“ Anka sa odrazu zachvela a uprene sa dívala na chlapčeka, ktorý pri smutnej rozprávke slzil.

„Otče svätý!“ zvolala žena a chopila pustovníkovu ruku. „Veď je to…“

„Mlč, Anka!“ riekol tlmene Medveď.

Anke cez blažený úsmev vyhŕkli slzy z očí a nemo stisnúc krásne chlapča do náručia, vrelo bozkávala jeho ružovú tvár a zlaté vlasy.

Chlapča útulne ovilo svoje rameno okolo jej šije a tak mu bolo blaho.

„Poď, poď, Ďurík môj! Pôjdeme sa pomodliť za nešťastných nebohých,“ riekla konečne dobrá duša a viedla dieťa cez dvor, zarastený bodlačím a kermi, do rozvalín. Medveď sa tíško pritiahol k dvornému obloku a v očiach sa mu zaskveli slzy, keď naslúchal Ankiným slovám.

„Vidíš, srdce moje, tu ležala ona vystretá, tam on na smrť ubitý, a tu nechala som dieťa-sirotu. Kľaknime si, Ďurko môj, a pomodlime sa za duše.“ Prikľakla si tesne k nemu, ramenom ovila jeho biele hrdielko a hlasne predriekala modlitbu, ktorej on každé slovo opakoval, takto:

„Všemohúci a milostivý Bože Otče môj! Tvoju slávu hlása celý svet, Tebe sa korí každý tvor ako svojmu stvoriteľovi a láskavému udržovateľovi. Tebe vzdávam a hlásam slávu, Tebe korím sa i ja, biedna sirota. Ostal som biednejší než červ v pustom svete, no tvoja milosť nadchla citných ľudí láskou k blížnemu svojmu a oni zmilovali sa nad nemluvniatkom, ujali sa ho a udržali ma pri živote. Večná sláva a vďaka Ti za to, ó, milostivý Bože môj! Stojím teda zasa na pôde, na ktorej úbohá matka darujúc mi život stratila svoj a na ktorej nešťastný môj otec vydal dušu z uboleného tela následkom panského ukrutníctva. Ó, Bože vševedúci, viem, že tajné sú tvoje cesty a neprehľadné duchu ľudskému, že Tebou naložené nám pokuty a tresty sú mnohokrát len skusovaním našej viery v teba; preto, Bože milostivý, popraj večný pokoj a nebeskú radosť mojim nešťastným rodičom! A mne, ó Bože spravodlivý, daj zdravia a sily, aby stal som sa hodným potomkom poctivého otca a keď prísna ruka tvoja trestom zaľahne na hriešne hlavy vrahov mojich milých, tak, ó Bože spravodlivý, ráč mňa vyvoliť za ukrutný svoj nástroj v pomste za mizernú vraždu. A potom, ó, Bože môj, zoceľ srdce moje a nedaj podľahnúť mi ani zraku ani sluchu voči žobraniu o milosť, aby naplnilo sa slovo: oko za oko, zub za zub!“

Chlapec sa triasol na celom tele, z tváre mu zmizla všetka krv, kým tupo opakoval hrozné, jemu nie celkom zrozumiteľné slová Ančine. Len jedno vedel; že tento okamih je svätý, mimoriadny, a hlávkou preletela mu bôľna myšlienka, že — azda Medveď, ten láskavý Medveď, nie mu je vlastným otcom. Vzlykajúc vymkol sa zo ženiných ramien a bežal von k Medveďovi.

Silne potom chytil ruku tohto a duseným hlasom — každé slovo slabikujúc, ani keby ho zimnica triasla a zuby mu sekali — pýtal sa trhano: „Tá žena… otče…, že si ty nie… mojím otcom.“ Chlapča srdcolomne vykríklo a náruživo oblapilo obrove nohy.

Medveď bol hlboko dojatý a len ťažko vedel to skryť pred chlapcom.

„Neplač, Durko môj!“ riekol k nemu citne. „Raz si sa musel dozvedieť pravdu, a veď to nemení na veci, ja ti vždy ostanem tým, čím som ti bol: pravým otcom. Majetku ti dať nemôžem, lebo nemám, ale moje srdce ti ostane naveky.“

Viedol chlapca nazad do izby a obšírne mu opakoval desnú históriu jeho rodičov. Ďurko sa učupil na zemi a prikryl svoju tvár dlaňami; Anča však vedela, že mu cez prsty cíckom^[25] tečú slzy.

Keď Medveď skončil svoje rozprávanie, mladý Jánošík podvihol k nemu svoju hlavu a oči mu hádzali iskry šľachetného hnevu, keď sa potom krátko pýtal: „Otče, a či žijú ešte tí, čo tak zachodili s mojím otcom?“

Medveďovi, keď videl túto chlapcovu rozhorčenosť, pýr radosti vysadol na bledú tvár.

„Áno, žijú.“

„To je dobre!“ riekol chlapec temno.

Potom si kľakol a zdanlivo vrúcne sa pomodlil, ale Anke sa zdalo, akoby pri konci modlitby bol zaškripotal svojími drobnými zúbkami. Celkom suchými očami prosil svoju krstnú mater, Anku, aby ho zaviedla na cmiter k hrobom svojich milých. Táto privolila, no prv krstného zaviedla do svojho domu občerstviť ho niečím, kým Medveď za ten čas odišiel na faru.

Keď asi o dve hodiny i Anka Mikušová s Ďurkom prišla na faru, Medveďa už tam nebolo. Pán farár srdečne vítal chlapca a povedal mu Medveďov odkaz, žeby len tu zostal, poslušný bol a pilne sa učil, pokým on preňho nepríde. Ďurkovi, hoci bol k tomu prichystaný, predsa len bôľne padlo, že sa so svojím vychovávateľom nemohol rozlúčiť.

Potom nastal preňho nový život s novým poriadkom. Stal sa mendíkom,^[26] obsluhoval vo fare, v škole a u pána rechtora, chodil do školy a miništroval^[27] v kostole. Dieťaťu slobodných hôr sprvu ťažko padlo privykať si k vymeranej práci, no neukázal to a slepo poslúchal. Keďže bol vo všetkom zručný, k tomu tichej povahy, nie div, že si rýchlo získal priazeň každého, s kým prišiel do styku. V preukazovaní svojej lásky k nemu sa zvlášť ženy pretekali a Ďuro by sa mohol najesť tých najvyberanejších maškŕt, keby bol o ne stál, no i v tom sa líšil od ostatných chlapcov. Pilne konal svoje povinnosti, a hoci mu málo času zbudlo na učenie, predsa bol vždy prvým žiakom. A keď začal spievať v kostole, všetci poslucháči zatajeným dychom poslúchali jeho krásny, zvučný a akoby od vnútorného bôľu jemne trasľavý hlas.

„Takého hlasu nenájdeš, čo prejdeš sedem stolíc!“ hovorieval pán farár a osadníci boli pyšní na svojho mladého speváka.

Svojou uzavretou povahou a vždy vážnou, ba až smutnou tvárou tiež sa nápadne líšil od svojich rovesníkov. Hovoril málo a s určitým pokojom ani usadlý^[28] starec. Do chlapčenských hier ťažko ho bolo dostať. Najradšej chodil k svojim krstným rodičom a od krstnej matky nesčíselnekrát si dal znova rozprávať o živote svojich rodičov a o ich smrti. Alebo sa zatiahol do rozvalín jánošíkovského domu a dumal — myslel, až mu oči zabehli slzami, alebo zablysli iskrami od hnevu.

Už v útlom veku bol nútený premýšľať o zdanlivo nespravodlivom rozdelení práv a povinností medzi ľuďmi, (čoho obeťou bol i jeho otec) a tak z hĺbky srdca nenávidel každé utláčanie a bezprávie. Hlavne toto mu vydobylo oduševnené priľnutie všetkých jeho rovesníkov, a keďže neraz zachránil slabých od silnejších, všetci by boli s ním išli i do ohňa. K jeho vážnosti nemálo prispela i jeho obdivuhodná sila, s ktorou sa však nikdy nevystatoval.

Raz žiaci rúcali pána rechtorov múrik a odnášali skaly na hromadu. Medzi skalami však našla sa jedna velikánska, s ktorou si ani štyria nevedeli poradiť. Jánošík ju pekne ľahunko zdvihol a odniesol k ostatným na hŕbu. Druhýkrát, keď sa chlapci hrali o skrývanie klobúka — a v tej hre, ako je známo, klobúk treba tak schovať, aby ho nik nenašiel — učiteľ, ktorý sa díval na hru, oslovil Jánošíka, ktorý stál pri ňom: „A ty, Juraj, čože sa tiež nezahráš?“ Jánošík kývol plecom a šiel do skupiny. „Chlapci, pán rechtor ma poslali, aby som sa aj ja zahral. Nuž choďte všetci do školy, ja schovám svoj klobúk a potom vám zahvizdnem. Kto ho nájde, dám mu groš, čo som od pána kurátora^[29] dostal.^[30] Ľaľa!“

Chlapci sa s radosťou vyhrnuli a Jánošík, pristúpiac k veľkému včelínu, čo hrubými hradami stál na podložených skalách, vzopäl sa do hrady, podvihol domec a podeň hodil svoj širák. Učiteľ div že nespadol z nôh od zadivenia nad toľkou silou. Pravdaže, kamaráti darmo hľadali klobúk!

Nato učiteľ sľúbil dva groše tomu, kto Jánošíka hodí o zem, ale daromná bola námaha, prišiel jeden, dvaja, traja, i desiati odrazu, a on všetkých hádzal ako hrušky.

„Chlap si, Juraj“ riekol učiteľ, tľapkajúc mu široké plecia.

„Ja musím byť mocný,“ odvetil on jednoducho.

„Prečo musíš?“

„Lebo mám mnoho pred sebou!“ riekol chlapec hrozivým hlasom a tvár sa mu zamračila.

„Zvláštny šuhaj,“ zašomral si rechtor.

Jeho silu prevyšovala len jeho odvážlivosť. Raz, idúc cestou, videl, ako akýsi mládenec nemilosrdne a celkom bez príčiny bije Miška Mikušovho. Letkom bol pri nich.

„Prečo biješ toho chlapca?“ cvendžavým rozkazujúcim hlasom pýtal sa hneď paholka.

Tento len opovržlivo pozrel naňho — bol o dobrú hlavu vyšší — a vyzývavo riekol: „Lebo sa mi tak páči! Chceš, aby sa i tebe ulezlo?“

Jánošík zaťal zuby, oči mu zbĺkli a — v druhom okamihu už ležal dlháň na zemi. No potom sa ho ani nedotkol.

„Poď, Miško,“ riekol svojmu plačúcemu rovesníkovi (synovi jeho krstnej matky), „taký odroň chytá sa len do slabších.“

Paholok sa pozbieral a s bázňou sa díval na mladistvého siláka. „Mohol ma dobre vyobšívať — a ani sa ma nedotkol,“ šomral si a v srdci oľutoval, že bil Miška.

Raz zase v dedine hrýzol besný pes. Ľudia zriadili naň pohon, ale každý z lovcov sa radšej nestretol s nebezpečným zverom, a tak sa stalo, že sa víťazi ešte pred západom slnka vrátili domov s výhovorkou, že psa niet, akiste niekde zdochol. Ale o hodinu do dedinského domu došiel Jánošík so zabitým psom na pleci. A neniesol so sebou ani železné vidly, ani kosu, ani pušku, len svoju valašku!

Ľudí prekvapili takéto činy, ale predsa si ich vedeli vysvetliť. „Silné chlapčisko — hja, na otca!“ riekli. Zvlášť tomu sa divili, že Jánošík sa nikdy ničím nepochválil, nikdy nešíril slová o svojich skutkoch, a tejto slabosti podliehajú predsa i dospelí. Na otázky: „A ako a čo si to urobil?“ povedal jednoducho „urobil som“ a bol koniec. „Ale ako si zabil toho psa?“ pýtali sa zvedaví. „Nuž ako? Udrel som ho valaškou po hlave.“ „A si ho len raz udrel, alebo dva razy?“ „Neviem, myslím, že len raz.“ „A si sa ho nebál?“ dobíjal doňho kamarát Miško, ktorý bol už pri spomienke na to celý osinutý.^[31] „Ja sa nebojím,“ odvetil Jánošík. „Azda ničoho?“ Jánošík nato mrdol plecom. „Neviem, ale myslím, že sa ničoho nebojím!“ riekol so smiechom.

„A pánov?“ pýtala sa ho odrazu krstná mať.

„Tých?“ ťahavo odpovedal šuhaj a čelo sa mu zamračilo. „Tých najmenej! Tí sa mňa musia báť!“

„Ej, ej, krstný, a prečo?“ doberal ho krstný otec.

„Lebo…“ Jánošíkova hruď sa pri tých slovách silne dvíhala, lebo ja som im nič neurobil, a oni mne zabili otca.“

Nad touto odpoveďou všetci zvážneli a onemeli.

V ustavičnej práci míňal sa čas, ale hoci sa mu pripisuje liečivá sila, nezahojil jatriacu sa ranu mladého Jánošíka a nezmenšil duševný bôľ, ktorý mu srdce prerýval od tých čias, čo sa dozvedel o ukrutnom konci svojho otca. Ba naopak, zo dňa na deň stával sa smutnejším, k čomu nemálo prispievali každodenné návštevy do rozvalín otcovského domu; tiež tá okolnosť, že ho všade radi videli, predsa bol len opusteným sirôtkom, ktorý nemal vrelú materinskú náruč, na ktorej by sa mohol vyplakať. Krstná mať mu bola veľmi oddaná, „ale to len z ľútosti“ pomyslel si chlapec. A jeho vychovávateľ, druhý otec, Medveď, o tom nebolo ani chýru ani slýchu, odkedy ho do Terchovej doviedol. A to ho veľmi rmútilo, tak rád by ho videl, pobozkal mu ruku, objal mu nohy — a niet ho. Mnohokrát, keď mal voľný čas, už-už poberal sa do hôr, do koliby pri Zakliatom zámku, no ustúpil od toho. Otec, ešte vždy v duchu tak volal Medveďa, akiste má príčiny, pre ktoré sa neukazuje, a tak on nemá práva rušiť jeho pokoj. Odkázal mu, aby tu ostal, bol pilný a poslušný, nuž splní príkaz.

Lenže reči sa vravia a chlieb sa je. Jánošík, vyrastený v slobodných horách a už v útlom veku nenávidiaci šliapanie pravdy a práva, prehrešil sa proti poslušnosti. Stalo sa to takto.

Bolo už po žatve, ale deti ešte chodili do školy. Začiatkom jesene mal prísť birmovať^[32] biskup z Nitry, nuž i rechtor, i farár, i žiaci si dali záležať, aby pred takým zriedkavým hosťom a cirkevným kniežaťom neostali v hanbe. Jedného dňa však prišli štyria panskí drábi na čele s Kytkom (ktorého červené vlasy už pĺzli od ohyzdného života) a zajali so sebou všetky deti na panské strniská klasy zbierať. Farár šomral, rechtor zubami škripotal, ale proti nariadeniu „najmilostivejšieho panstva“ nahlas ani nemukli. Vo vrieskavej skupine nachádzal sa i Jánošík. To bola jeho prvá panská „robota“, no hoci zachmúrený, konal ju svedomite. Drábi chodili pomedzi deti, tu i tu hromžili na niektorých, že nechávajú klasy za sebou, ale vcelku neboli suroví; veď boli z jednej krvi — čo by otrok obťažoval jarmo seberovných! Avšak tým besnejší bol sem a tam behajúci Kytko. Keď videl, že drábi sú mu tu nanič, poslal ich domov a sám dohliadal, či deti „dočista“ zbierajú klasy. Pre úbohé deti nemal iného pomenovania ako: hadie plemeno, jašterice, červoč sedliacka a podobné a neraz svojím korbáčom šibol jedno-druhé cez chrbát. Takto zúriaci dospel i za chrbát Jánošíka a jeho suseda Miška Mikušovho. Dosť skackal Jánošík zo svojich riadkov na Miškove, aby zozbieral klasy, ktoré tento zanechal, nepomohlo.

„Ej, ty darebák!“ hrmel chrapľavý hlas Kytkov. „Že ti uši obtrhám, ty jašterica nepodarená!“ a hneď nato silne šibol Miška cez chrbát. Chlapča vykríklo, odskočilo a bosou nohou skočilo do ostrého strniska, načo ešte väčšmi kričalo. To zase zväčšilo hnev išpánov^[33] a on opätne zdvihol korbáč na dieťa — no tento už nestačil dopadnúť. Ktosi mu odzadu prudko vytrhol korbáč z ruky a tak mu šibol ním cez hlavu, že mu za bieleho dňa všetky hviezdy nebeské tancovali okolo očí. Detváky, osinuté od strachu, dívali sa na Kytka a na Jánošíka, ktorý teraz už skočil pred išpána a ešte raz mu celou silou šibol cez mrzkú tvár. Omráčený Kytko si za okamih priložil ruky k očiam, ale potom poslepiačky zdrapil chlapca za plece. Z húfu detí ozval sa výkrik strachu i hnevu: veď ich „kráľ“ bol napadnutý, a ony predsa nemali smelosti brániť ho pred zúrivým išpánom. Odrazu zo skupiny vyskočil plecnatý, asi dvanásťročný Ilčík a s krikom „Nedajme sa!“ rútil sa na Kytka. Nastal opravdivý boj, boj husí — so sviňou. Jánošík prišíval Kytkovi korbáčom cez oči, takže ten pre hviezdy a kolesá dúhových farieb nevidel nič, kým udatný Ilčík ho päsťou obrábal a ostatná „armáda“ so skalkami sprobúvala, či išpán má tvrdú lebku.

Kytko sa pustil do divého behu, nehľadiac ani na tŕnie, ani na jarky, čo mu boli v ceste. Chlapci, opojení svojím nečakaným víťazstvom, za chvíľu ho prenasledovali; ale potom im počali v hlave vrčať myšlienky o následkoch tejto odvážlivosti. „Čo bude zajtra?“ Táto myšlienka nejednu rozpálenú tváričku zafarbila na bledo. Každý z nich bol rád, že Kytko dostal výprask, veď nebolo dňa, v ktorom by od svojich rodičov neboli počuli hrozné kliatby práve na tohto človeka bez srdca. Ale (Bože, veď boli deti) bez výnimky triasli sa teraz — už vytriezvené z okamžitého nadšenia — pred hroznými následkami. Nejednému predstavovali sa v duchu šibenice, inému tmavé väzenia alebo tvrdý dereš. Chladnú rozvahu zachovali si len Jánošík a Ilčík. Zoskupili kamarátov a vydali rozkazy: každý bude mlčať o udalosti.

„Nebojte sa, nič sa vám nesmie stať!“ riekol Jánošík pevne.

Toto dodalo ducha i malomyseľným. I doteraz dôverovali Jánošíkovi, ale dnes by mu boli uverili i najkrajnejšie nemožnosti. Keby bol povedal, že jedným kopnutím zrúca Strečniansky zámok, alebo zastaví tok Váhu, nuž uverili by mu i to!

Jánošík obvil panský korbáč okolo svojho drieku popod opasok, ešte raz prikázal deťom mlčanlivosť a potom zamyslený stúpal s Miškom do domu svojich krstných rodičov.

Anka ich na dvore so zadivením vítala.

„Hľa, hľa, deti,“ riekla a pozrela hore k slncu, ktoré ešte nezapadlo za vrchy. „Čože sa stalo, že tak včas idete?“

Jánošíkovi nešla lož na ústa, preto otázkou odpovedal na otázku.

„Prišli sme,“ riekol. „A čo to robíte, krstná mať? Pomôžem vám.“

Anka skúmavo pozrela na chlapcov.

„A ty, Miško, čo si taký uplakaný?“

„Popichal sa na strnisku,“ odvetil Jánošík.

Miškovi hrali slzy v očiach. Noha ho už, hoci krivkal, nebolela, ale hrôza ho zachvacovala, keď si pomyslel na najbližšiu budúcnosť. A v duchu seba držal za najväčšieho hriešnika, lebo nebyť jeho, nebola by sa strhla bitka s Kytkom. Ale kto vyhorí pre všetkých, to bude Jánošík.

Miško sa odrazu vrhol matke do náručia a objímúc ju, nahlas zaplakal a vzlykavým hlasom začal jej všetko rozprávať.

Anka so zblednutou tvárou a k modlitbe zloženými rukami počúvala trhané rozprávanie udalosti; kým Jánošík, rozsrdený nad Miškovou slabosťou, vyšiel uličnými dvercami a poberal sa domov. Na ulici už neskrýval odňatý panský korbáč, ale oduzdil ho z tela a pyšne s blýskajúcimi očami, švihotal ním v povetrí. Už teraz ani on netajil, čo sa stalo, ale jednoduchými slovami rozpovedal svojmu gazdovi všetko. Staručký učiteľ zúfalo zalamoval rukami a bezvládne behal po izbe. Nevedel si rady, ako pomôcť detvákom a oslobodiť ich od ukrutnej pomsty išpána, lebo táto môže nastúpiť už v najbližšom okamihu. Bez klobúka bežal na faru o radu.

Ale Jánošík vysadol si na preddomie a čakal — na panských drábov. Miesto nich však prišla väčšia sila, totiž jeho vlastná krstná matka. Na sebe mala veľký zimný ručník, sviatočné šaty, čižmy — vidieť, že sa pripravila niekam na cestu. Tvár mala bledú, len podočie sa jej červenalo, pravdepodobne od plaču.

„Poď, Ďurko môj, pôjdeme k otcovi Medveďovi,“ riekla trasľavým hlasom. I ruka sa jej triasla, keď chytila chlapcovu ľavicu.

„Nepôjdem, krstná mať,“ odvetil Jánošík. „Otec mi povedal, aby som tu ostal a bol pilný a poslušný. Nuž ostanem tu, a keď som nebol poslušný tak — tak zjem, čo som si uvaril.“

Anka placho pozrela hore dedinou, bála sa, že drábi ešte tu zastihnú chlapca. Jemne ho stiahla do dvora a neodolateľnými slovami prosila, nahovárala krstného, aby ušiel do hôr, k Medveďovi. Tu že sa zvalí všetka vina naňho a tak nebude nikto trpieť a pomaly sa zabudne na všetko.

Chlapcovi červeň hanby vysadla na pekné líčka a krásne oči mu bystro vzplanuli.

„Tak ja aby som utekal, aby som sa skrýval?“ zvolal rozhorčene. „Nie, žiadajte bársčo odo mňa, ale to neurobím! Za mňa žiaden z mojich kamarátov nesmie trpieť, ja sa sám pôjdem panstvu oznámiť.“

Vymkol sa z Ankiných rúk a chcel naskutku vykonať svoj úmysel, ale dvercami vstúpili dnu farár a učiteľ. I oni sa boli uzhodli na tom, že Jánošíka pošlú k Medveďovi a tak zachránia i jeho i ostatné deti pred išpánovým týraním. Lenže chlapec bol hlavatý a za žiadnu cenu nechcel utekať a skrývať sa. Citné slová týchto troch ľudí vylúdili mu slzy, ale predsa sa nepoddal ich žiadosti.

„Ja nemôžem, ja nesmiem utiecť,“ opakoval na nahováranie. „Budú mučiť nevinných, a ja to nesmiem dopustiť.“

Hovoril to tak pevne, že farár a učiteľ si už netrúfali nahovoriť ho na útek. Anka zúfalo zalamovala rukami, už nevedela nájsť ani slov. A tak sa Jánošík chystal na odchod. V tom Anka žiaľne vykríkla, priskočila k chlapcovi a kŕčovito ho objímúc riekla:

„Ďurko, choď, neposlúchni ma! Ale si zapamätaj, že ťa viac nepoznám a že ľutovať budem, že som ti kedy dala svoj prsník, že som ti tvojou krstnou matkou!“

Chlapča — dosiaľ hlavaté — čosi zavrávoralo, ledva chytalo dych a po bledej tvári tiekli mu slzy.

„No pôjdeš?“ pýtala sa Anka, v ktorej skrsla dobrá nádej.

Jánošík chytil jej ruku, pobozkal ju a tupo riekol:

„Pôjdem s vami, krstná mať!“

Anka radostne vykríkla a na červeno vybozkávala svojho krstného. I starci sa tešili múdremu rozhodnutiu chlapčeka.

Tak teda nastúpili cestu do hôr, k Zakliatemu zámku. Anka kráčala bystro, oči jej svietili od radosti ako každému človeku, ktorému sa podarilo niečo dobré vykonať. Mladý Jánošík stúpal ťahavo, so sklonenou hlavou, akoby šiel na popravisko. V jeho mladistvej hlave rojili sa myšlienky a pred oči mu vystupovali desné obrazy. „Ty sa musíš vrátiť,“ šepkalo mu čosi. „Ty si ničomník, akže dáš ťať nevinných za seba!“

Už prešli vysoký les a pomedzi divé kry škriabali sa k temenu vrchu. Tu odrazu Jánošík zastal a silne zahvizdol. Podobný hlas bol mu odvetou a o chvíľu priletela Víla a od radosti mala prevrhnúť svojho dávno nevideného „princa“. Tento však nemal času láskať sa s verným zvieraťom. Náruživo objal svoju druhú matku, pobozkal ju a ako jeleň letel nazad, spiatočnou cestou k Terchovej. „Ja musím, mať moja!“ riekol jej hlavatý krstný.

Víla radostne vyjúc utekala za chlapcom, no Jánošík poslal ju nazad. „Tam, zaveď mater k otcovi!“ velil jej prísne. Víla sa okúňala, ale potom poslúchla.

Anka, i tak ustatá a rozčúlená, padla do mdlôb, keď videla chlapca utekať do vlastnej záhuby. Teda daromné bolo všetko namáhanie! Mučiť ho budú, zabijú ho, a to pre jej syna, Miška. Medveď ju našiel ako mŕtvu ležať na machovej pôde.

Už sa mraky prestierali terchovskou dolinou, keď Jánošík prišiel k dedine. Šibol poza humná, aby ho dáko farár, učiteľ alebo krstný otec nestretli a náhlivo kráčal k vzdialenému domu Ilčíkovcov. Z domu počul krik, miešaný s plačom. Gazda strmo kráčal po pitvore a drsno, trhano hovoril, kým žena so zalomenými rukami stála pri kozube a hlasne vykladala. Opodiaľ, v kúte, učupilo sa asi desaťročné dievčatko a zásterkou si utieralo oči.

Jánošíkovi nebolo treba vysvetľovať príčinu tohto výjavu, už vedel, čo sa stalo; len sa bál, že prišiel už pozde.

„Pochválen!“ riekol tupo, vstúpiac do osvetleného pitvora.

Gazda sa prestal prechodiť i gazdiná zadivene pozrela na mladého hosťa.

„Práve som nadával na teba, Juraj!“ riekol k nemu Ilčík pošmúrne. „Nadáš chlapcov na sprosté kúsky a potom sa sám ideš za kytle^[34] schovávať.“

„Ja som sa neschovával za žiadne kytle, strýčko!“ odsekol mu Jánošík hnevlivo. „Kde je váš syn?“

„Kde je? Nuž dakde v panskej temnici — a to pre teba. Darmo sme boli orodovať zaňho zvaľujúc vinu na teba. Zavreli ho a zajtra bude súd, dereš…“ Ilčíkov hlas znel hrozivo, no na Jánošíka nemalo to účinok.

„Pre mňa nie, strýčko,“ riekol mu ostro. „Ja som sa sám chytil do išpána a nikoho som nevolal na pomoc. Zapamätajte si, že ja môžem trpieť za iných, ale za mňa nesmie nikto. Zbohom!“

Domáci sa ani nestačili obzrieť, už bol Jánošík vonku. Ilčíka odrazu bodlo čosi v prsiach, vari že daromne ubližoval chlapcovi. Vyskočil z pitvora a silno zavolal: „Ďurko!“ Ale Ďurko nepočul, už ako divý letel k obecnému domu.

Udychčaný došiel na strážnicu a úpenlivo prosil drábov, aby ho zavreli namiesto Ilčíka, že on je jedine vinný za celé nešťastie. Drábi ho nechceli vyslyšať, i u nich sa hlásil cit. „Ilčíka nesmieme pustiť“, riekli, „a teba, Ďurko, načo budeme zatvárať? Choď ty radšej k tvojmu otcovi do hôr, Ilčík už či tak, či onak vytrpí, načo by si sa i ty dal katovať?“

No šuhaj nedal sa odbiť. „Ilčíka nesmú trestať!“ zvolal prudko. „Vy ste hľadali mňa, a nie Ilčíka!“

Najstarší z drábov, akýsi Omelek, súcitne hladil obnaženú hlavu rozsrdeného chlapca a prívetivo mu dovrával:

„Upusť, dieťa moje! Nevieš ešte, aký je tvrdý dereš, a ten ťa neminie. Ilčík vyjde lacno, lebo všetci na teba budeme žalovať, ak nás poslúchneš a ujdeš do hôr. Ale ak tu ostaneš — tak beda tvojej koži! Išpán leží, má hlavu ako mericu. Ukrutne by sa pomstil na tebe. Pravda je, že sme teba hľadali, ale, no, veď rozumieš, nebolo ťa, niet ťa… Choď teda, kým ťa nikto nevidí.“

Jánošík bol nad týmito slovami dojatý.

„Strýčko Omelek, ďakujem vám!“ povedal vrelo. „Nemyslel som si, že ste taký dobrý. Ale darmo, Ilčíka nesmie sa dotknúť palica, kým ja žijem. Preto ho pusťte a zavrite mňa.“

Omelek sa začal srdiť. „Chlapče, ty tratíš rozum! Nepokúšaj a strať sa!“ riekol prísne.

Chlapec si skoro zúfal. „Ja nepôjdem odtiaľto!“ zvolal. „A ak ma nezatvoríte podobrotky, tak…“ a vybral spoza opaska išpánov korbáč a pukol ním.

„Tak čo?“

„Tak pôjdem ku Kytkovi a celého ho dobijem na posteli!“

Chlapi žasli nad toľkou odhodlanosťou. Starý Omelek celý napajedený zvolal:

„Chlapci, chyťte ho a zavrite ho k Ilčíkovi! Komu niet rady, tomu niet pomoci.“

Drábi bez slova viedli usmiateho Jánošíka do áreštu, ktorý sa nachádzal v osobitnom dome.

„A toho druhého aby ste mi nepustili!“ prikazoval Omelek.

„Si ty len čudný chlapec,“ riekli drábi Jánošíkovi. „Nasilu chceš byť bitý.“

Jánošík mlčky vstúpil do neveľkej tmavej izby, v ktorej bol zavretý Ilčík.

Od malých väzňov drábi odchádzali s ťažkým srdcom. „Dnes mne, zajtra tebe!“ Bolo im ľúto, že musia napomáhať páchanie ukrutníctva na seberovných otrokoch. Mlčky si políhali na chodbe, zakrútiac sa do hrubých huní. Dajeden z nich akoby od áreštu počul šramot a akési temné duniace údery. Podvihol hlavu, naslúchal — no zase nič. Akiste to dakde mlátia. Len Omelek sa neklamal, on jasne počul každý úder, usmievavo si krútil silné fúzy a spokojne si šomral: „Čertovo rebro, to chlapča! Len čo ozaj do rána vyvedie.“ Od zvedavosti celú noc nezažmúril ani oka a napnuto naslúchal. Keď prvý raz zvonili, bola ešte tma, zaškripotalo čosi od áreštu a o chvíľu niečo duplo, ako keď z výšky dáke teleso padne.

Omelek sa hlasno zasmial. „To je junák! Takých sto chlapcov na ruby prevráti celý svet!“ zašomral, ukrútil sa, o chvíľu už chrápal.

Slnce už zvysoka svietilo, keď Omelek otvoril oči a skočil na rovné nohy. „A s tými deťmi je čo? Nože im zanes mlieka,“ riekol drábovi. „Budú mať tvrdý deň.“

Dráb šiel a o chvíľu sa vrátil celý zjašený.

„Pán strážmajster!“^[35] volal celý zadychčaný, „Ilčíka tam niet, ušiel.“ Omelek sa naoko hrozne divil.

„Čo, že ušiel? Choď, nesnívaj!“ riekol mrzuto a sám išiel k áreštu. Keď však naňho drábi nehľadeli, usmieval sa pre seba.

„Nuž čože si to vykonal, ty stonoha hlavatá?“ surovo okríkol Jánošíka, keď v árešte videl vystavené železné mreže na okne.

Jánošík si sadol na pričňu^[36] a smial sa z plného hrdla. V pošmúrnom árešte príjemne cvendžal jeho zvonný hlas.

„Vidíte, strýko Omelek! Nechceli ste ma zavrieť podobrotky — zavreli ste ma pozlotky; nechceli ste pustiť Ilčíka podobrotky — pustili ste ho pozlotky. A Ilčík je teraz tam, kde ste mňa chceli mať, môžete ho lapať.“

Omelek poslal drábov preč. Jeho tvár sa odrazu i smiala, i bôľ prezrádzala.

„Čertov chlapík si, Durko môj!“ riekol citne a vrelo stisol silnú Jánošíkovu pravicu. „Ale, dieťa moje, čo teraz? Nemilosrdne ťa budú katovať.“

Jánošík zvážnel.

„Z toho si nerobte starosti, strýčko môj!“ riekol ľútostivo. „Zabili mi sestru, otca, nech bárs i mňa zabijú! Nemám i tak nikoho na svete, kto by za mnou zaplakal. Krstná mať a otec Medveď možno — ale i tým nie som vlastný. Čo po mne, strýčko.“

Tvrdému strážmajstrovi slzy vypadli z očí a mimovoľne objal krásnu hlavu sirôtka. Chlapča oblapilo drábov driek ako hroznový ker mohutný strom a žiaľne zaplakalo. Ten plač ho však nebolel, priniesol mu uvoľnenie, lebo videl, že dobrí ľudia nevyhynuli.

„Nuž sa len drž! Hádam ťa len nezabijú. Mne by šlo o hlavu, ak by som ťa vypustil,“ riekol o chvíľu a opustil mladého väzňa.

Pred obedom nastal súd. Dôkazom toho, že mu pripisovali veľkú vážnosť, bolo to, že ešte i zemský pán sa ustanovil. Prišiel na pyšnom hintove, ťahanom štyrmi krásnymi koňmi. Jeho tučná tvár bola zachmúrená, keď schádzal z koča. Drábi a takzvané obecné predstavenstvo svojho trýzniteľa vítali s obnaženou a až po driek zohnutou hlavou. Lonovský ich nepokladal ani za hodných pohľadu, avšak starostlivo pristúpil ku koňom o tľapkal ich.

„Čo je to, Mišo, že sa tak trasú?“ pýtal sa prísne kočiša.

Kočiš sňal stužkami lemovaný klobúčik a neisto riekol:

„Prosím, Osvietenosť, neviem.“

„Hovädo, nevieš, a kto má vedieť — hádam pán farár!“ zareval naňho pán života a smrti. „Beda ti, ak sa im niečo stane, amen, že odvisneš na prvom strome.“

Keď potom kráčal do súdnej siene, chodba duňala pod jeho ťažkým telom. Kytko ho sledoval s obviazanou hlavou.

„Nuž kdeže sú tí naničhodní šarvanci?“ pýtal sa mrzuto, sadnúc si do stolca s vysokým operadlom.

Omelek habkajúcim hlasom vysvetlil, že nemohli chytiť len jedného, ale že im v noci i ten ušiel. Lonovský zúril, no Kytko ho utíšil, že ten hlavný je predsa tu. Toto mu potom zase Omelek musel vysvetliť, ako sa to stalo. Lonovský bol celý zadivený; nešlo mu do hlavy, ako sa niekto nasilu môže tiskať na dereš.

„Priveďte to šteňa! Vytiahnite dereš!“ rozkázal. Medzi dvoma drábmi vstúpil dnu Jánošík. Jeho krok bol ľahký a istý ako krok sŕňaťa, oči sa mu lisťali vzdorom a bielunká tvárička nabehnutá bola roztomilou červeňou; krásne dlhé zlatožlté vlasy mu mäkko splývali k širokým pleciam. Bol krásny a svieži ani ranná zora. Prítomní sa so súcitom a s úľubou dívali na jeho švihlú^[37] postavu a ani Lonovský nevedel zatajiť svoje prekvapenie.

„Aká to driečna potvora!“ riekol cez zuby.

Dráb posotil šuhaja, aby šiel bozkať ruku jeho Osvietenosti, ale ten sa ani nepohol. Zastal pred derešom a nemo sa díval na kata svojho otca.

„Nuž darebák, nevieš svoju povinnosť?“ okríkol ho Lonovský.

„Ruku bozkať!“ velil Omelek.

„Azda preto, že mi otca zabil!“ zvolal Jánošík.

Prítomní tŕpli. Lonovský vyskočil zo stolca.

„Čo šteká to šteňa? Čí je to fagan?“ reval zlostne.

„Osvietenosť, prosím, to je syn Jánošíka, toho, čo mňa chcel zabiť,“ vetil Kytko.

„Líhaj!“

Jánošík ľahol na dereš. Syna slobodných hôr prvýkrát mala sa dotknúť otrokárska palica, a to na tom istom dereši, na ktorom jeho nebohý otec vydal svoju nevinnú dušu. Šuhajovi pri rozpomienke na svojho nepoznatého otca slzy vyhŕkli z očí a zbožne pobozkal slzami máčané drevo dereša.

„Udri!“

Palica padla. Jánošík sa zachvel na celom tele.

„Či prosíš o odpustenie?“

Jánošík mlčal. Druhý, tretí úder a z dereša sa neozval ani len hlások bôľu. „Už je bez seba, umrie,“ šepkali si dojatí prítomní.

Starému Omelkovi cíckom tiekli slzy dolu tvárou.

„Milosť, Osvietenosť!“ riekol vzlykavým hlasom. „Chlapča je mladé, nebolo ešte ani pri birmovke.“^[38]

Lonovského mala mŕtvica trafiť. Ako besný vyskočil zo stolca, s hnusnou kliatbou vytrhol palicu z rúk drába a celou silou trikrát ňou udrel Jánošíka.

„Budeš prosiť? Ideš bozkať ruku, ty zmija sedliacka!“ kričal ako bez seba a opäť dvíhal ferulu k úderu.

V súdnej izbe nebolo jedného oka suchého.

Jánošík sa pohol a liezol štvornožky dolu z dereša.

„Ja ťa naučím, ja ťa obmäkčím, ty fagan bezbožného otca!“ pokračoval hrozivo zemský pán a odstúpiac nabok otŕčal svoju pravicu k bozku.

Doťatý Jánošík ledva že liezol, ťažko dýchal a nohy sa mu podlamovali. Tak sa zdalo, že by sa nevedel postaviť. Tesne pri Lonovskom sa však zdvihol napoly, schytil Lonovského nohy vyše členkov a takou silou nimi trhol, že Jeho Osvietenosť odrazu ako vrece vystrela sa na tvrdej zemi, silne si uraziac hlavu.

Bol to moment. Ľudia stáli ako skamenení a Jánošík bez všetkých prekážok rýchlym krokom vybehol z izby.

Nastala desná trma-vrma. Jedni dvíhali tučného Lonovského, druhí chceli bežať za chlapcom a aby zmätok bol väčší, odrazu zo zámku bolo počuť biť zvony nabok. „Horí, horí!“ volali ľudia zvonku a zo zámku zarachotil výstrel mažiara. Lonovský hrozne kľajúc rýchlo vykročil na chodbu a zúrivo volal kočiša: „Mišo! Darebák, oplan, kde si? Sto palíc ti dám vypáliť, zberba!“ No Miša nebolo, a koč len tam stál na hradskej. Ale krásne kone divo chrčiac ležali na zemi — skonávali.

Lonovskému šla hlava puknúť od zlosti a bôľu. Začal dvíhať kone, no tie zasa kľocli dolu: dva z nich už boli zdochli. Ako divý zver rútil sa Lonovský na okolostojacich, od strachu bledých ľudí, socal, fliaskal ich a ústa sa mu penili od jedu.

„Zbojníci, vrahovia, obkľúčili ma!“ reval divoko. „Podpaľujú ma, hovädá mi otravujú, na život mi číhajú! Zabijem, obesím…“ a bez seba klesol na zem.

Keď ho vzkriesili, oheň bol už zahasený. Škoda činila ťažké tisíce. Lonovský si bez slova sadol na nový koč a keď prišiel domov, hneď dal preskúmať svoje stajne, zásoby sena a obroku. No daromné bolo prekutávanie, nič podozrivé nenašli.

Zanorený do ťažkých myšlienok utiahol sa do svojej izby, ktorá bola vždy zatvorená a nik nesmel do nej vojsť. A tu na písacom stole našiel veľký čiernopečatový list. Svet sa s ním točil, keď ho otvoril a čítal v ňom: „Krvilačný tyran! Tras sa pred pomstou, ktorá ťa neminie. Ja som všade a nikde. Ján Lonovský.“

„Pomoc! Rata!“ ozvalo sa odrazu z jeho chrčiacich pŕs, a keď sa čeľaď zhŕkla do izby, krutého Lonovského našla ležať na zemi.

… Jánošík sa medzitým uberal kade ľahšie. Už teraz i sám uznal, že sa do hôr k Medveďovi musí utiekať o záštitu, ak nechce, aby ho na smrť ubili. Hneď teda šibol vpravo k stráňam, ale tu už i k nemu doleteli hlasy poplašného zvona, výstrely a temný huk z dediny. O chvíľu zazrel i plamene vyšľahnúť zo zámku. Pocítil neznámu radosť — škodoradosť.

„Bár by ste tam pohoreli do poslednej nohy, vy čierni duchovia!“ šomral si cez zuby. „Aby ani na semeno neostalo z vás, ukrutníci!“

A ten istý šuhaj, ktorý mohol byť taký tvrdý voči bezbožným katom, v tej istej chvíli zasa bol citný voči svojim dobrodincom. Nedalo sa mu odísť bez toho aby sa od nich neodobral. A skutočne, napriek stálemu nebezpečiu, že ho panskí ľudia ulapia, vošiel do dediny a rozlúčil sa s krstnou materou, i s učiteľom a farárom. Všetci sa tešili, že ho vidia celého a s radosťou mu dali požehnanie na cestu. Krstná mať k tomu zavesila mu i batoh bielizne a celý korec^[39] koláčov.

Zavýskal Jánošík, až sa stráne ozývali, keď sa ocitol v hore. Cítil sa ako vtáčik vypustený z klietky. Hruď sa mu dvíhala slasťou a vystrel ramená, akoby tú jeho milú horu, matku slobody, chcel objať. Zabudol na všetky pokorenia, na namáhavú prácu, ktorú v dedine musel konať a len jedno mu hučalo hlavou a vyludzovalo mu slzy radosti z očí — že je zase slobodným dieťaťom pôvabných lesov, čo ho odchovali!

Ani nevedel, ako sa mu čas minul, už bol tam na hrebeni; Víla radostne vyskakovala okolo neho a on sa blížil ku kolibe.

Medveďa doma nebolo.

„Azda je u Dorčov. Akiste ta zaviedol Ilčíka,“ myslel si Jánošík a natešený, blažený vystrel sa na machové lôžko v kolibe.

Ustatý nočnou prácou i denným súdom už usnul, no jeho červené ústa sa i vo sne usmievali. Zdalo sa mu, že sa stal veľkým pánom a má súdiť tých, čo ubíjali národ. A vtedy mu vrásky vysadli na klenuté^[40] hladké čelo, hruď sa mu silne dvíhala a z úst mu tvrdo vyrážali rozkazy: „Líhaj!“ — „Za sestru!“ — „Za otca!“ — „Za otrokov!“ — „Udri!“ Spal, a pot mu vyšiel na čelo a hlas sa mu stále dvíhal. Nato otvoril oči a matne sa poobzeral vôkol. Hneď sa ani nespamätal, kde je, ale o okamih už vedel, a to vedomie, že je doma, bolo mu nevysloviteľne sladké. Odrazu hrôzou dojatý desne vykríkol, ale od ľaku sa ani pohnúť nemohol. Ohromná skala, tvoriaca zadnú stenu koliby, sa pohla vľavo a „Bože,“ už spadne na neho! Chlapec skočil a s vystretými ramenami díval sa na zázrak. Víla akiste zvyknutá na takéto výjavy, veselo krútila chvostom.

Spoza skaly odrazu vystúpil Medveď. Jánošík nevedel, čo sa deje, ako sa tá skala pohýnať môže, ale celou vrelosťou kypiaceho srdca hodil sa do náručia svojho vychovávateľa. A Medveď zabudol zatvoriť i skalu od radosti; nežne sa zohol k chlapcovi a vrelo pobozkal jeho tvár i čelo.

„Keď si mi len tu, Ďurík môj!“ riekol nežne a hlas sa mu chvel citom.

„Keď ťa len nezabili tí holomci!“ a pohladiac mu mäkké vlasy, zase ho pobozkal.

Jánošíkovi malo srdce vyskočiť od radosti nad takýmto prijatím. Z očí mu tiekli slzy a nebol schopný viac slov preriecť, iba: „Môj drahý otče!“

Konečne minuli sa i chvíle rozochvenia a Jánošík potom musel rozprávať o všetkom, čo sa s ním stalo, odkedy sa nevideli. Medveď mal z jeho umného rozprávania radosť. Jánošík pritom veľmi chválil svojich dobrodincov, ale sa ani len slovíčkom nezmienil o sebe. A táto skromnosť sa Medveďovi najväčšmi páčila. „To už nie je chlapec, ale chlap!“ myslel si pyšne a láskavo sa díval na svojho odchovanca. Ale najväčšmi ho zaujímal súd, o ktorom Jánošík so smiechom rozprával.

„A či ozaj spadol pán?“

„Veruže! Vystrel sa ani žaba, a ja nato fujas! Myslel som si, máš, reku, už na šiestich dosť!“

„A Ilčík chcel ujsť z áreštu?“ pýtal sa Medveď.

„Nechcel ani za svet, prosil ma, plakal, aby len mohol ostať so mnou, ale ja som nechcel privoliť. Nad ránom som spomedzi tehál vysekal mreže a poslal som ho nasilu.“

„Prišiel sem celý zronený,“ riekol Medveď. „Víla ho mala dotrhať. To je veľmi hodný šuhaj, dobre si urobil, že si ho nedal biť. Vždy radšej trp sám, akoby si dal druhých nevinných trestať.“

„Veď tak! Toho sa pridŕžam,“ riekol Jánošík vážne.

„A toho červeného Kytka akože ste vyobšívali?“ pýtal sa Medveď so smiechom.

„Nuž tak, mnoho husí i sviňu premôže! Zvlášť Ilčík narábal tam tuho. On bol prvý, čo si zastal ku mne. Je to silný chlapec, Kytko utekal ani slepý.“

Siahol pod opasok a vybral išpánov korbáč.

„Týmto bil išpán Miška…“

„A ty si mu ho vytrhol z ruky?“

„Áno, čože, nebolo ťažko, odzadu,“ vyhováral svoju smelosť skromný Jánošík.

Medveď sa s úľubou díval na chlapca a vďačne počúval jeho rozprávanie o živote v dedine.

Potom vstal a zavrel vchod do tajnej chodby.

„Zvedavý si, čo Juraj, kam táto cesta vedie,“ pýtal sa usmievavo.

Jánošík žmurkal očami. „Rád by som vedel, ale ak to nemá byť, nuž nebudem zvedavý,“ riekol jednoducho.

„Všetkému príde svoj čas,“ vravel Medveď vážne. „Keď dorastieš. Teraz hlavne, aby si pred nikým nehovoril o tom, čo si videl.“

„Ja nikdy neklebetím,“ riekol šuhaj a Medveď sa celkom spoľahol na jeho slovo.

„Predbežne teda ostaneš doma, u mňa. Naučím ťa, čo ti je potrebné a potom uvidíme.“

Tak sa i stalo. Za náručie machu pridalo sa k starému a koliba mala o jedného obyvateľa viacej. Boli to nebeské chvíle, ktoré Jánošík strávil po boku zbožňovaného pustovníka. Deň bol venovaný poľovačke na divé zvery a večierkami sa biedna chata premenila na školu. Starý pustovník bol najlepším majstrom pre oboje: bol lovec ani Nimród^[41] a muž vynikajúcej učenosti. Ale v Jánošíkovi dostal schopného žiaka: v poľovačke vyznamenal sa odvážnosťou, telesnou silou a zručnosťou, ako žiak zase dokazoval vzácne duševné vlohy, spojené s vytrvalou pilnosťou.

Takto si oni žili život spokojný. Tu i tu zašli k Dorčovcom, ba Jánošík odvážil sa niekedy i do Terchovej, navštíviť svojich známych.

Tu odrazu od nitrianskeho biskupa doletel list, že na nasledovnú nedeľu príde do Terchovej birmovať. Po dedine i na zámku nastal čulý ruch. Remeselníci okrašľovali zámok, školu, kostol i faru, robotníci naprávali cestu, ženy upravovali domce a mladšia chasa, nádejné bandérium,^[42] s radosťou sa chystala k pyšnému pochodu na ohnivých koňoch pred biskupa. Tesári postavili tri slávobrány a ovenčili ich kvetinami, vlajkami a zástavami slovenskej — bielo-modro-červenej farby. Nad nimi sa pyšne skvel štít zemianskej rodiny Lonovských. Každý mal plné ruky práce; sám z nemoci zotavený zemský pán dozeral na okrášľovanie.

Najviac starosti mal však staručký učiteľ, až si, chudák, zúfal. Vycvičil svojich žiakov v sborovom speve, aby sa preukázal pred biskupom a teraz mu chýbal prvý, najpotrebnejší hlas. A aký to hlas, jeho pýcha! Ale ten, kto ho mal, nemohol byť na slávnosti: bol to Jánošík, stíhaný panskou ukrutnosťou.

Učiteľ chodil hore-dolu po dedine a každému sa žaloval. Starý Ilčík mu riekol:

„To je veru zle, pán rechtor. A keby Jánošík o tom vedel, tak je hneď tu. Ten sa nebojí ani čerta a tým menej panstva.“

V svojom zúfaní učiteľ sa už skoro vydal na cestu do hôr za svojím milým mendíkom, prv sa však chcel dozvedieť, čo by na to povedala Anka Mikušová a pán farár. Ale u krstnej matky sa mu zle povodilo; ani čo by bol začrel do osieho hniezda. Ona rozhodne zakázala zavolať chlapca.

„Tak zato, aby ste sa vy, pán rechtor, mohli pochváliť pred biskupom, má môj krstný prísť, dať sa ulapiť a na smrť ubiť od panstva? Čo? Veru som si myslela, že máte lepšie srdce voči úbohej sirote!“ riekla Anka a na dôvažok i zaplakala.

Učiteľ celý ako oparený šiel k farárovi a ponosoval sa mu, ako ho Anka vyplatila. A tu sa mu zasa len ulezlo!

„Tá žena má úplnú pravdu, domine!“ riekol mu kňaz. „Ja sám nedovolím, aby sa Jánošík vystavoval nebezpečiu.“

Zdrvený učiteľ zalomil rukami a hlas sa mu chvel, keď zvolal:

„Ale humilime prosím, reverendissime!^[43] Čo si ja mám pre rany Kristove začať? Mňa toto o život donesie! Veď si môžem nohy po kolená podrať, prevandrovať celú Slovenskú krajinu, od Prešporka za Košice, a predsa nenájdem hlasu, rovného Jánošíkovmu. A ja som ho vycvičil, to je moja zásluha, a teraz aby som ostal v hanbe?“

Pán farár sa usmieval.

„Nerozčuľujte sa, magistre,^[44] a nepripisujte si nevlastné zásluhy. Pekný hlas Jánošík dostal od Boha a vy ste len brúsom, ktorý ho ostril, zdokonaľoval. Ale keď on nemôže a — rozumejte — nesmie prísť, tak…“

Učiteľ už ani nedočkal koniec vety, vytratil sa z fary a ťažko odstonávajúc šiel do školy, kde ho čakala mládež, čo prišla na cvičenie spevu. Roztrpčený učiteľ mával rukami a rozpustil nezbednú čeliadku.

„Či ste videli omšu bez kňaza, školu bez učiteľa, otroka bez pána a živé telo bez hlavy? Čo? Všakže nie? Tak teda nebudete ani spievať bez Jánošíka.“ riekol zachmúrene.

Chlapci sa zarmútení vzdialili, len Ilčík sa okúňal pri dverách.

„A ty čo chceš, načo čakáš?“ okríkol ho rechtor.

„Prosím, pán rechtor, či by som, reku, nemal ísť do Zakliateho zámku?“ vravel šuhaj ostýchavo.

„Načo?“

„Nuž po Jánošíka.“

„Hej, aby mi jeho krstná mať oči vyškriabala, aby ma pán farár vysotil a na radáš,^[45] aby Jánošík zase okúsil derešovú hostinu,“ nevrlo riekol učiteľ.

Ale Ilčík sa nedal odbiť.

„Ja predsa pôjdem, pán rechtor. Ďurko mi len nedávno vravel, že by aj on mal byť pri birmovke. Ja pôjdem k nemu a rozpoviem mu, aký je tu potrebný.

Učiteľ sa celý začervenal od radosti, ale nechcel to dať najavo pred Ilčíkom. Dlaňami si zapchával uši — no zato dobre počul každé slovo — a naoko ľahostajne povedal:

„Nehovor, mlč, to nesmie byť, ja nemôžem! Ak čo urobíš, buď prichystaný na bitku, ja nechcem nič vedieť o tom. Ja ťa neposielam, nenahováram. Rob, ako vieš.“

Ilčík vedel, že sa učiteľovi len zavďačí, ak predsa Jánošíka dovedie.

„Ja idem rovno k nemu a ako že ma volajú Ilčíkom, Jánošík bude na nedeľu tu!“ odvetil s úsmevom a už bol von zo školy.

Starý rechtor dýchal, ako keď niekoho spod vody vytiahnu; oči mu svietili radosťou pekných nádejí a zvädnuté ústa sa mu mimovoľne smiali. Pružnosťou a bystrosťou, akú by od neho nikto nebol očakával, vyliezol na kostolnú vežu a stadiaľ sa díval, či Ilčík skutočne ide po Jánošíka. Keď sa o tom presvedčil, veselo si šomrúc pieseň: „Chvála Tebe na výsosti“ stúpal dolu a bol akoby prečarovaný.^[46] Len tu i tu ho pichlo svedomie, že ak sa z toho stane nešťastie, ale i vtedy ako Pilát umýval si ruky, hovoriac: „Ja som ho nevolal, ja nie som vinný.“^[47]

Svitol slávny deň. Zvony zvonili a mažiare hučali terchovskou dolinou. Pyšné bandérium viedlo a sprevádzalo nádherný biskupov kočiar a po ceste sviatočne oblečené zástupy obyvateľov vítali biskupa s kvetinami. Tento potom zosadol v zámku a onedlho cez ozdobené slávobrány tiahol do kostola, kde ho pokorne vítal zhromaždený ľud na čele s kňazom. Starému učiteľovi sa čierne pruhy hádzali okolo očí, hlava mu mala puknúť: veď teraz nastúpi jeho úloha a — Jánošíka niet.

Odrazu, v poslednom okamihu, v najväčšej napätosti celého zbožného obecenstva, zjavil sa žiadaný predspevák. Učiteľ by sa ani „z neba prišlému anjelovi“ nebol tak potešil.^[48] A šuhaj i mal čosi spoločné so zjavom anjela. Keď tak ľahunko vo svojich bielych novučkých šatách s úsmevom na jemnej tvári kráčal pomedzi rady, z obecenstva sa mimovoľne vzniesol hlas prekvapenia. A keď na znak uveličeného učiteľa začal spievať, ľudia sa odrazu i smiali, i slzy dojatia ronili. Jánošíkov hlas znel ako lahodné zvuky čistého striebra, takže sám biskup, ktorý v tomto zákutí akiste neočakával podobný poklad, milo bol prekvapený. I Lonovský, sediac vo svojej zamrežovanej zemianskej lavici, celkom sa oddal pôžitku a opäť sa naklonil k svojej žene, aby ju upozornil na krásny spev. V tej chvíli zabudol na priestupok, ktorého sa len nedávno Jánošík voči nemu bol dopustil, ba cítil akúsi vďačnosť voči šuhajovi, ktorého pričinením vydobyje si cirkev pochvalu od biskupa.

A to sa i stalo. Biskup sa po obradoch veľmi zaujímal o speváka a vyslovil svoju žiadosť, že ho chce vidieť. Ale — Jánošíka už v kostole nebolo, ba ani v dedine. Jeho krstná mať, Anka Mikušová, ho vraj skoro nasilu odtiahla z kostola, keď mu už nebolo treba spievať, a nahovorila ho, aby pošiel ta — skadiaľ prišiel.

Lonovský sa hneval a trochu sa i hanbil pred biskupom za tento útek Jánošíka, lebo dobre poznal jeho príčinu.

„Taký mladý divoch, ale veď ho my vynájdeme,“ riekol zemský pán biskupovi a hneď išiel vydať rozkazy.

Opodiaľ stojaci farár dovolil si ho zadržať.

„Ráčte odpustiť, vaša milosť,“ riekol nesmelo. „S drábmi ten šuhaj nepríde, myslel by si, že ho chcú trestať. Drábi ani ta nesmú ísť, na Zakliaty zámok.“

„Prečo by nesmeli?“ spupne sa pýtal Lonovský.

»Lebo je to cudzí majetok, tuším nebohého Jána Lonovského…“

Tvár zemského pána sa zachmúrila.

„Ale ja toho chlapca musím dnes mať!“ zvolal rázne.

Učiteľ, ktorý počul celý rozhovor, smelo pristúpil a povedal:

„Vaša milosť, ja ho dovediem, ale prosím ponížene, aby nebol trestaný.“

„Čo, mne dávate podmienky?“ zvolal prísne Lonovský, ale potom mierne dodal: „No dobre, choďte a doveďte ho na zámok — ani vlas sa mu nemá pohnúť na hlave.“

Tak sa stalo, že po obede, s odobrením Medveďa, Jánošík pyšne vkráčal do nádhernej siene Lonovského. Hostia, veľmoži, biskup a jeho vznešený sprievod, ba i sám domáci pán, vľúdne vítali šuhaja v tých bielunkých, ale predsa len jednoduchých sedliackych hábočkách. Jemu, azda od duševného rozochvenia, zapýrila sa tvár, ale zato pevne kráčal za vrch stola a hlboko sa uhnúc pobozkal biskupovi ruku.

Nasledovali biskupove otázky a umné Jánošíkove odpovede. Kde žije, kto ho opatruje, čo sa učil? Bola to celá skúška, ktorá však pre Jánošíka skvele dopadla, takže mu biskup daroval malý zlatý krížik a opätne sa ho pýtal, či by nemal vôľu ísť do škôl a učiť sa za farára. Šuhajovi zbĺkli oči a za chvíľu sa neodhodlane díval na láskavého biskupa, ale potom to pevne odmietol.

„Ja nezanechám svojho druhého otca, on je už starý, potrebuje ma,“ riekol skromne.

Biskup riekol po latinsky svojmu tajomníkovi: „Je to výborný a nadaný šuhaj, škoda by mu bolo tu zdivieť.“

Kanonik^[49][50] ochotne prisviedčal a mienil, že by bolo najlepšie, keby ho hneď so sebou vzali do Nitry.

Jánošík sa za ten čas červenal ani ruža. Konečne pretrhol rozhovor so slovami:

„Prosím o odpustenie, svätý otče! Hovoriť síce ešte neviem dobre, ale všetko rozumiem po latinsky.“

Všetci hostia sa zadivili.

„A kto ťa to naučil?“

„Môj otec, svätý pustovník na Zakliatom zámku.“ vetil šuhaj hrdo.

Páni boli zvedaví na neznámeho pustovníka, ale ani sám Lonovský nevedel im dať vysvetlenie, že vraj síce počul o ňom, ale nikdy ho nevidel.

„Tak povedz teda tvojmu otcovi, že by som ťa rád vzal so sebou a ak ťa pustí, tak príď zajtra i s ním sem!“ riekol biskup Jánošíkovi a potom ho oslovil, aby im niečo zaspieval.

Šuhaj, oprúc sa o vyrezávanú stoličku, bez ostýchavosti spieval ako bájny slávik žiaľnu staroslovenskú:

Počas spevu tichosť zavládla nádherným teremom, len krásny, trasľavý, a predsa zvučný, zvonivý hlások speváka vinul sa hore a našiel si cestu i do pŕs prítomných.

Veľmoži zvesili hlavy; tá jednoduchá pieseň ľudu, spievaná šuhajcom v huni a krpcoch, rezala im srdce. Sláva starých dôb zakryla, zmenšila ich zásluhy o vlasť, ktoré spočívali najväčšmi v tom, že páni hulákali, márnili drahý groš a úbohá bedač ďalej stonala v jarme… Len o chvíľu zdvihol sa potlesk na odmenu chlapčeka a zacvendžali zlaté čaše s rujným vínom.

„Škoda ťa tu, Ďurko!“ riekol biskup k mladému pevcovi^[51] láskavo. „Ty si múdry a vieš, že je hriech poklady zakopávať. Popros otca, aby ťa pustil, bude vám obom lepšie.“

Ďurko sa neurčitým pohľadom díval na biskupa; z jeho očí žiarila sa túha, akoby chcel ísť, ale súčasne i žiaľ, akoby mu bolo ľúto odtrhnúť sa od svojej rodnej pôdy. A keď sa pomyslel na krásne, bájne lesy, vrchy a doliny, na Zakliaty zámok s láskavým Medveďom; tak sa mu mimovoľne oči navlažili a len nemo kýval hlavou.

„No však si to rozmysli, Ďurko,“ riekol biskup a zase ho vyzval k novej piesni.

Jánošík premohol svoje city a z hĺbky bôľom prerývaného srdca spieval starodávnu pieseň.

Toto, čo Jánošík zaspieval, nebol vlastne len spev. To bol hlboko precítený ston bôlu, ktorý jačí a bezvládne sa zvíja. V tej prekrásnej pesničke, starej ako slovenské utrpenie, úchvatným bôľom znázornená je nespravodlivá suďba sedliaka, začo on hrdluje, prečo psotu drie — či je to azda len tá čierna zem, čo po nej chodí a čo ho skôr-neskôr zavrie do svojho náručia k večnému odpočinku za biednym životom!?

Pánom táto pesnička svojím oprávneným žiaľom, z ktorého akoby hrozba zadunievala, ešte viacej rezala do srdca. Ale predsa, keďže neboli zvyknutí na trpké pravdy, táto pieseň sa im nepáčila tak ako prvá, a preto sa chceli striasť šuhaja. Nuž zaviedli zbierku na obdarovanie speváka. Lonovský tiež dodal svoju hrivnu^[52] a blahosklonne ju oddával Jánošíkovi. Zbierka bola hodná, preto zemský pán tak zhora riekol:

„Tu máš za tvoje ustávanie. Za rok môžeš z nich vyžiť i so svojím pustovníkom!“

Jánošíkovu tvár polial rumenec; jeho postava sa pyšne vztýčila.

„Ďakujem!“ riekol odmietavo. „Ja som sa neustával za peniaze. A môj otec má čo jesť.“

A daromné bolo nahováranie, šuhaj neprijal ani babky.^[53]

„Mňa už obdaril svätý otec,“ riekol, pobozkal biskupovu ruku a s hlbokou poklonou sa vzdialil.

Lonovský, zelený od jedu, vyskočil za ním a dolapil ho v poslednej izbe.

„Ty šteňa, ty fagan, potupí ma, háveď!“ reval na Jánošíka a čo mu sila stačila, triasol ho za plecia.

Jánošík pokojne trpel.

„Vezmeš si ich hneď, papľuch?!“^[54] zvolal zemský pán a ruka sa mu vhĺbila do mäkkých vlasov šuhaja.

„Nevezmem, na tých peniazoch je krv a pot otrokov, zvlášť na vašich!“ odpovedal Jánošík.

Lonovského malo poraziť; bez seba od jedu fliaskal chlapča pravicou, kým ľavicou ho držal za vlasy. A tento pokojne trpel, hoci sa mu krv rinula nosom.

„Zbojnícka peleš! I otec ti bol loptoš, ničomník, zaháľač; i z teba nič…“ no Lonovský nestihol dopovedať. Slová, ktorými sa mu rúhal na otca, pozbavili Jánošíka miernosti a z pokojného baránka stal sa malý junák. Naraz sa vymkol z rúk nemilosrdného kata a zaťatou päsťou jedno za druhým asi štyrikrát za sebou prudko udrel Lonovského do tváre, takže sa tento zavalil k obloku a vyvalil okno. Stalo sa to takou rýchlosťou, že Lonovský nemal ani času odrážať útoky. V očiach ho pálila desná bolesť a len sem i tam habkal rukami. „To za môjho otca!“ zavolal mu Jánošík a rýchlo vybehol zo zámku.

Len asi o hodinu vrátil sa Lonovský k svojim hosťom a keďže mal tvár i oči opuchnuté, nuž povedalo sa, že spadol zo schodov, čo však všetci neuverili!