ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Splnilo sa, čoho sa Neznámy Rytier obával. Celou svojou silou vypukol zúrivý bratovražedný boj na život a na smrť. Pod Rákóciho zástavami nie menej než stotisíc vojska plienilo slovenské kraje, ba odvážili sa i do Moravy, Sliezska a dolného Rakúska. Jeho predvoje zabiehali až po múry Viedne a cisár Jozef I., zaujatý vojnou s Francúzmi a Bavormi, nemohol sa proti odbojníkom postaviť na dostatočný odpor. A keď zbil týchtam, vypravil generála Heistera proti Rákócimu, a ten s pomocou Pálffyho a obzvlášť Neznámeho Rytiera pri Trnave a Rábe vydobyl víťazstvo nad povstalcami. Následkom toho Rákóci i so svojim vojskom sa utiahol do hôr a len stadiaľ robil výpady na cisárskych,^[88] čakajúc na sľúbenú pomoc z Francúzska a Turecka.

Vo všetkých vážnejších bitkách najviac rozhodoval Sokol a jeho mladistvý druh Jánošík, pred ktorým nepriateľ utekal ako bez hlavy. Vojaci oduševnene sledovali svojich vodcov a bez obavy dali sa i do desaťnásobnej presily, lebo sväto boli presvedčení, že kým sa sokolie pero kolíše na šišaku Neznámeho Rytiera a kým odvážny junák Jánošík bojuje po jeho boku, zatiaľ niet ľudskej presily, ktorá by ich mohla premôcť.

No nie dlho sa oddaní bojovníci pýšili svojím vodcom Sokolom, ktorý neporanený vyšiel z ťažkých bojov, z dažďa guliek a o ktorom sa povrávalo, že je skutočne nezraniteľný — prestrelený bol v malej zrážke pri Trenčíne. Zúfalý výkrik ozval sa z radov vojakov, nejedno oko sa slzou zakalilo a ruka, svätou zlosťou zovretá, divo rúbala a pobila neveľkú čatu nepriateľov, no nič nepomohlo. Obor spadol zo svojho pyšného sivka a hlava mu klesla na širokú hruď.

Jánošíkovi sa počali prsia dvíhať a z úst sa mu vydrali zúfalé vzlykavé hlasy. Tvrdosrdcí vojaci, vidiaci tohto junáka v bôľoch sa krčiť, sňali čiapky z hláv a kľaknúc si na zem sa modlili, kým tvárou im tiekli slzy.

A Sokol dobre predpovedal. Neuzrel viac svoj milý domov. Jánošík do podzámockého kaštieľa doniesol len mŕtvolu Medveďa. Bôľ a zúfanie, čo ovládlo podzámockých obyvateľov, nedá sa opísať. Ženy a deti, starci i mladí, hrnuli sa do zámockého kostola k rakve pustovníka.

„Otecko náš zlatý, jediný, prečo si nás zanechal?“ bôľne sa ozývalo všade.

A väčšina zarmútených nevedela, že plač by sa mal rozliehať po celom Slovensku, lebo umrel najlepší syn, Ján Lonovský, Medveď, Neznámy Rytier, Sokol…

Skľúčený, ako bez seba, sedel Jánošík vo svojej izbe, v ktorej kedysi zažil toľko radosti. Tak sa cítil, ako keby mu niekto ľad a tmu bol hodil do pŕs. Hlava mu mala puknúť od bolesti a vpadnuté oči sa meravo dívali na podlahu. Nemyslel na nič, necítil nič, len v ušiach mu hučalo, akoby počul tok ťažkých časov. Nevidel, že dvermi vstúpila ladná,^[89] vzdušná postava mladého dievčaťa a že sa blíži k nemu.

I jej tvár bola bôľom prerývaná a oči ukazovali stopy plaču. A zastavila sa, akoby zarazená, keď videla pred sebou mladého muža. V jej pamäti on žil ako mladý šuhaj — a hľa, tu sedí vyrastený muž. A predsa je to on, jej dobrý „braček“ detských blažených čias!

„Vitaj, braček!“ riekla mäkko a položila mu svoju ruku na plece.

On matne pozrel na ňu a v prvom okamihu sa zdalo, že ju nepozná. Potom sa smutne usmial a chytiac jej ruku pritiahol ju k sebe.

„Moja zlatica,“ riekol temne. „Koľko som myslel a sníval, ako sa uvidíme zase šťastní, veselí, a hľa, radšej by sme sa nikdy neboli videli, než takto.“

Milka — lebo to ona bola — sa pustila do hlasitého plaču a naklonila svoju krásnu hlávku na jeho silné plece.

„Otec nás všetkých, otec národa, umrel; niet viac Neznámeho Rytiera a niet človeka, ktorý by prevzal ťažké následníctvo.“

„A ty, brat, nemôžeš?“

Jánošík ovesil hlavu.

„To bolo i jeho poslednou žiadosťou, ale či ho dôstojne zastúpim? Vôle mnoho, ale sily málo.“

Deve sa zablysli čierne oči a oduševnením jej zduchovnela krásna tvár.

„Ty všetko môžeš!“ riekla nadšene. „Pomsti otca a zastúp jeho miesto!“ Vrelo objala Jánošíkovu hlavu a bozkala ho na čelo. „Zdar Boh, brat môj ľúby!“ dodala hlasom, trasúcim sa láskou, a vyšla z izby…

Ešte v ten deň odobral sa Jánošík od svojich priateľov a tiahol do boja, ktorý zúril zväčša v Trenčianskej, Nitrianskej a Prešporskej stolici.

V Rákóciho čatách nastala neslýchaná radosť, keď sa dopočuli, že neznámy Rytier padol na bojišti. Sám Rákóci sa tešil tomu väčšmi, než keby bol celé cisárske pluky zajal. Veď mnohokrát, keď v tuhej seči^[90] bolo už isté víťazstvo povstalcov, postačil výkrik „Sokol ide!“ a ochabli chrabrí a dali sa nadvládať hŕstke protivníkov. Strach a hrôza opanovali každého kuruca, keď počul, že má stáť zoči-voči s Neznámym rytierom. Nuž nie div, že odľahlo všetkým, keď počuli o jeho smrti a že rástla v nich dôvera v konečné víťazstvo nad cisárskym vojskom. Naopak však, v tábore generála Heistera smutná zvesť zaľahla ako mura^[91] na myseľ každého. Vojaci, zverbovaní z domorodých poddaných, chceli bez rozmyslu zahodiť zbrane a utiecť domov. Pálffy len ťažko a ukrutnou prísnosťou mohol ich udržať pospolu. Ale čo im ani prísnosť nemohla vliať, to bola dôvera vo víťazstvo a táto pádom Sokola celkom zmizla z ich pŕs. „Zomrel Sokol, víťazstvu pokoj!“ hovorili ľudia a len z nevôle tiahli do menších-väčších ruvačiek.

Po dedinách a mestách tiež sa rýchlo rozšíril chýr o smrti Sokola; kňazi z kazateľnice sa o ňom zmieňovali a slúžili zaňho zádušné omše. Ešte i najzúrivejší prívrženci kurucov poľutovali smutný koniec muža-bohatiera, ktorý nie za svoju slávu, ale ako Neznámy Rytier za Boha a za národ bojoval.

Tu odrazu jedného dňa na žilinskom rínku^[92] iba zaznel známy hlas striebornej trúbky Neznámeho Rytiera. Ľudia ako bez seba vybehúvali zo svojich domcov, tváre jasali im radosťou; veď oni, žiadajúc si to, i uverili, že mŕtvy — vstal z mŕtvych a prišiel ďalej bojovať „Za Boha a za národ!“

A skutočne, hľa, na priestrannom námestí stojí obrovská postava Neznámeho Rytiera na bielom koni a za ním asi stotina jazdcov pod slovenskou zástavou.

Ľudia ako vo sne bežali k družine a každý bol šťastný, keď mohol aspoň nohu Neznámeho Rytiera oblapiť. Smiech, slzy radosti, ľud výskal ako opitý a plným hrdlom kričal: „Sláva Bohu a Sokolovi!“

Starí bojovníci, čo sa boli utiahli k domácemu kozubu, bežali domov, schytili schované zbrane, už či šable, kopije, budzogáne,^[93] širočiny^[94] alebo topory^[95] a mlaty^[96] a oduševnene postavili sa do radov bojovníkov „Za Boha a za národ!“ A ženy i deti zabudli plakať pri lúčení, rodičia nezdržiavali šuhajcov od nebezpečnej cesty: všetkých hlavy a srdcia boli preplnené tou radostnou udalosťou, že Sokol vstal z mŕtvych a keď jeho strieborný roh volá, treba, musí sa ísť!“

Ako blesk rýchlo šírila sa radostná zvesť pôvabným Považím a keď slovenská zástava Sokola zaviala na Pálffyho prešporskom hrade, pod ňou už stáli tisíce dobrovoľných vojakov. Zo zámku zvonenie zvonov na chrámoch a strieľanie z diel (kanónov) vítalo slovenských dobrovoľníkov pod vodstvom Sokola. Generalita cisárskeho vojska, spolu i s hlavným županom Pálffym, v úplnom skvoste prijala Sokola a generál Heister pred očami celého vojska na prsia Neznámeho Rytiera pripäl rytiersky kríž.

„Nevieme, kto si, ale z Boha si prišiel a za Boha bojuješ! Prijmi túto malú odmenu v mene vďačnosti svojho kráľa Jozefa I.“

Po týchto slovách generála z radu vojakov sa ozvalo volanie: „Hurrá! Sláva!“ a Neznámy Rytier odrazu sa ocitol na ramenách oduševnených.

Vznešené dámy prišli privítať slávneho bojovníka a každá cítila sa blažená, akže ju poctil stisnutím ruky. Pálffyho dcéra, bájna krásavica, zo svojich vnadných^[97] pŕs zobrala kvet a ovenčila ním Neznámeho Rytiera.

„Prijmi vďačne, šľachetný Rytier, od tvojej zbožňovateľky, národovkyne,“ šepla hladkým, každé mužské srdce zatriasajúcim hlasom a vrelo dívala sa do očí junáka.

Sokol sa zachvel.

„Vďaka ti, vznešená panna. To všetko ešte len zaslúžiť si musím,“ šepol jej mäkkým hlasom.

Margita Pálffyová chytila mu ruku a nadšene riekla: „Počula som, Sokole, že tvoju chrabrosť prevyšuje len tvoja skromnosť. A hľa, i presvedčila som sa o tom.“

Pre Sokola boli prichystané najnádhernejšie izby pálffyovského bytu, ale on ich neprijal.

„Ja pôjdem medzi svojich,“ riekol pevne, a tak i urobil.

Za bránami mesta, uprostred tábora, vystretý bol neveľký šiator; v tom býval veliteľ dobrovoľníkov, Sokol.

Po dnešných slávnostiach nie div, že sen nechodil na jeho oči. Ležiac na drahocennej kožušine, podoprel si hlavu rukou a dumal, rozmýšľal. No pred jeho duchovným zrakom tiahli sa výjavy ani zďaleka nie podobné tým, ktoré dnes zažil. Videl k zemi klesnúť najšľachetnejšieho zo šľachetných, najjunáckejšieho medzi junákmi; videl plakať tvrdosrdcích vojakov i vďačných Podzámčanov nad mŕtvolou svojho vodcu a dobrodinca. Potom videl seba v izbe zámockého kaštieľa — ubitého, skľúčeného — a videl blížiť sa k sebe nebeský zjav. Cítil vrelosť bozku panenských úst na svojom čele a v ušiach mu ešte zneli slová devy: „Pomsti otca a zastúp jeho miesto! Zdar Boh, brat môj ľúby!“ Sokolovi sa pri rozpomienke silnejšie dvíhala široká hruď. „Moja krásna víla, zlatá Miluška!“ šepli jeho pery.

Zneďaleka ozval sa spev dákeho vojska. Pieseň sa sladko tiahla nočnou tíšinou:

Na druhý deň bolo sprisahanie dobrovoľníkov a za ich vodcu s neohraničenou mocou vymenovaný bol neznámy Rytier. Namiesto cepov,^[98] kosí, budzogáňov a iných pomocných zbraní, s ktorými bojovníci tiahli za Sokolom, dostali riadnu zbraň, ktorá prišla z Viedne. Takto vystrojení a zo dňa na deň rastúci v počte, vydali sa na cestu boja. Ale vtedy už Rákóci premenil svoju bojovú taktiku. Sľúbená pomoc z Francúzska a Turecka mu nechodila, sila cisárskych rástla; nuž on, hoci velil stotisícim mužom, uťahoval sa do hôr a stránil sa otvoreného boja. Len z času na čas zo svojich horských úkrytov napádal predvoje cisárskych a len v Zadunajsku, okolo Ráby, mal stály tábor. Sem tiahol Sokol so svojimi plukmi a po jednotýždňovom pochode, kde sa zrejme udali i menšie-väčšie, hoci bezvýznamné, zrážky, pri samom Rábe v hlavnej bitke na hlavu porazil kurucov. Dobrovoľníci s mnohými zajatcami a s veľkou vojnovou korisťou víťazoslávne tiahli nazad pred prešporský zámok. Týmto činom zlomená bola Rákóciho sila na Dolniakoch a on sa musel utiahnuť na Slovensko. No ani toto sa nesmelo podceňovať, lebo jeho pralesy a zámky poskytovali kurucom výhody, aké na rovine neboli. Rátajúc od Varína k Šarišu nebolo ani len desať hradov, z ktorých by nebola viala Rákóciho zástava a obyvateľstvo, ako je známe, nadŕža vždy tomu, u koho je moc, bárs i bezprávna. No generál Heister po rábskom víťazstve okrial a všetky svoje nádeje skladal na Sokola a jeho junácke čaty. „Ak niekto, tak oni zlomia kurucov!“ hovorieval a pri každej príležitosti ich neznámeho vodcu vyznačoval. Slávnosti, usporadúvané k pocte Sokola, nemali konca-kraja, až ich tento sám rad radom pretrhol s osvedčením, že tiahne k hornej Trenčianskej. Gróf Heister bol celý oduševnený týmto jeho činom a verejne sľúbil, že o pár dní i on pôjde za ním s celou svojou silou a že donútia Rákóciho k rozhodujúcej zrážke.

Vozy s potravinami a muníciou stáli už naložené, dobrovoľníci, po veselej rozlúčke so svojimi „cisárskymi“ kamarátmi, v úplnom adjustovaní^[99] si políhali, čakajúc ráno. Len klepot krokov stráže a odfukovanie koní ozývalo sa táborom. Pozdný mesiac matno osvietil i šiator vodcu, v ktorom Sokol, rozmýšľajúc o svojej výprave ležal na mäkkom diváne. Odrazu zvonku zaznel prísny hlas stráže:

„Stoj! Kto si? Heslo!“

„Za Boha a národ!“ odpovedal neistý, jemný hlas.

„To nie je dnešné heslo!“ riekla stráž. „Napred stúpaj!“

O chvíľu pred šiatrom vodcu ktosi trikrát zatľapkal. Sokol rozhrnul záclonu.

„Čo sa stalo?“

Vojak, salutujúc puškou, oddal svoje oznámenie.

„Zatkol som neznámeho muža, ktorý nevedel heslo.“

Zatknutý muž predstúpil.

„Vznešený Sokole, prosím ťa o výsluch,“ riekol a hlas, taký známy vodcovi, sa mu triasol.

Sokol kývol rukou vojakovi, načo sa ten vzdialil.

„Kto si a čo žiadaš?“

Neznámy muž namiesto odpovede vbehol do šiatra a Sokol ho v zadivení sledoval.

Neznámy si sadol na diván a vrelo chytil Sokolove ruky, keď tento k nemu pristúpil.

„Myslela som, že je viac sily vo mne,“ riekla šeptom… „Vidieť, za každú cenu vidieť som ťa chcela, a preto som sa preobliekla…“

Sokol ustrnul, hlas muža bol úplne ženský a jemu známy, ruka mäkkušká a jemná. Rytier potiahol šnúru, načo sa pokrov šiatra odtiahol a svetlo mesiaca udrelo do priestoru.

„Ty… ty si vznešená panna, grófka…“

„… Margita Pálffyová,“ doplnil strážou chytený muž, kým hladkou jeho tvárou tiekli slzy.

„Neodsudzuj môj nepanenský krok, šľachetný Sokole! Kniežacie koruny sa mi koria, mladí i starší odo mňa čakajú — ak je pravda, čo tvrdia — tú svetskú spásu svoju, a predsa ma ani jeden z nich tak neokúzlil, ako tvoja skvelá tajomná bytosť. Stará veštica^[100] mi predpovedala: Celý zástup bude tých, čo zdobení bohatstvom, krásou a vysokým rodom svoj hold ti budú skladať k nohám, ale tvoj zrak nezažiari, tvoja hruď sa nepohne a v nej sa pri ich prosbách tvoje srdce nezohreje. Až konečne zjaví sa rytier nad rytiermi, ktorý sa nebude plaziť pred tebou, aby ťa prosil o omrvinku milosti a o ktorom nebudeš vedieť ani to, či v sedliackej kolibe alebo v nádhernom tereme stála jeho kolíska — a ten rytier zaujme celú tvoju dušu. A starena mala pravdu. Odkedy som videla tvoju bohatiersku postavu, nemám ani dňa ani noci, hlava mi hučí do zbláznenia a srdce mi divo skáče v náruživosťou rozvlnenej hrudi. Nepýtam sa, kto si, čo si a aký si, Sokole, len jedno mi povedz: dostanem milosti pred tvojím obrazom, alebo už iná šťastná deva panuje nad tvojím srdcom?“

„Dobre si povedala, ty stojíš pod kúzlom tej tajnosti, ktorá mňa krúži,“ riekol k nej. „Ja verím, že si ma ctíš, azda i miluješ, pre tie činy, ktoré mne pripisuješ; ale to nemá nič spoločného s vášnivou láskou, ktorej si len namyslenou obeťou. Nevidene milujeme len Boha.“

Margita sa triasla. Vzbudiť chcela horúci cit, a hľa! rozumné dôvody sa jej dávajú. Drobné jej alabastrové^[101] zuby sekali ako v zime a hrdlo sa jej stislo, takže slova nemohla preriecť. Až o chvíľu vypukla vo vzlykavý, srdcelomný plač, a to jej uľavilo bôle.

„Vďaka ti, rytieru, storaká vďaka!“ riekla potom citne. „Boh dá, vytriezviem z ťažkého mámoru. Len jedno, Sokole, si mi nepovedal: ľúbiš už niekoho, alebo neznáme sú ti putá lásky?“

Sokol sa zachvel, pred očami tanul^[102] mu krásny obraz „sestričky“ Milky.

„Áno, ľúbim!“ šepol mimovoľne.

„Pozdrav ju, blaženú, odo mňa. A nakoniec, Sokole, daj mi pozrieť tvoju tvár,“ prosila Margita.

„Pôjdeš potom uspokojená domov?“

„Áno.“

Sokol bez slova vyšiel do bočnej izby šiatra a vrátil sa bez šišaka a masky. Strieborné svetlo mesiaca plne oblialo jeho krásnu tvár i zlatofarebné vlasy. Margita nemohla udusiť výkrik prekvapenia a obdivu. On jej nemo bozkal ruku a s ľútosťou sa díval na ňu.

„Moja predtucha ma neoklamala,“ riekla tichým, lámaným hlasom. „Sokol nielen udatnosťou, ale i krásou je prvý medzi rytiermi.“ Jej hlások zamieral, kým ruka sa kŕčovite triasla. „Nie mi je súdené…“ šepla bôľne a bez slova spustila krásnu hlávku na junákovu hruď.

Svet sa počal točiť s mladistvým Sokolom; hruď silne dvíhala krásnu ťarchu a hlava sa mu puknúť mala od rýchleho bitia tepny.^[103] No víťaz, ktorý premohol nepriateľov, ostal víťazom i nad sebou. Jemne doviedol omdletú k sebe a napomenul ju, že čo nevidieť, bude sa brieždiť a že sa nik nesmie dozvedieť o jej nočnej návšteve.

„Poďme,“ riekla s bôľnym úsmevom. „Ja napriek všetkému neľutujem, že som prišla. Aspoň som ťa videla, ty kráľ mojich snov! A teraz zbohom!“ Z jej ňadier vydral sa žiaľny hlas. „Zbohom, azda navždy, duša mojej duše!“ a prudkou vášnivosťou objala hlavu rytiera a vrelo ho bozkávala.

„Zbohom!“ šepol junák a pobozkal ju na biele čielko.

O chvíľu na koni sedeli Sokol a neznámy muž a uháňali k západnej bráne prešporského hradu. Stráže pokorne pozdravovali vodcu, i do hradu mal otvorený prístup slávny Neznámy Rytier…

O pár dní boli dobrovoľnícke pluky i so Sokolom pri Trenčíne. Predvoje kurucov náhle ustupovali, zanechávajúc cisárskym ešte i menšie zámky.

Sokol práve prezeral valy, ktorými vojaci obtočili tábor, keď stráž priviedla mu akéhosi vraj „podozrivého“ človeka, ktorý si žiadal vidieť povestného vodcu dobrovoľníkov. Sokol, zazrúc mladého muža, sa zdesil a mimovoľne urobil pohyb, akoby chcel k nemu pristúpiť, no v tom istom okamihu sa spamätal a sucho sa ho opýtal: „Kto si a čo žiadaš?“

„Moje meno je Ilčík“, odvetil mladý muž, malej, ale silnej postavy. „Prichádzam z hradu Zámok, ktorý bol obliehaný a, nedajbože, môže byť i zaujatý kurucmi. Mám tajné posolstvo k Neznámemu Rytierovi.“

„Stúpaj za mnou!“

V šiatri sa Ilčík vyzul a rozpárajúc si nožom podrážku svojho krpca,^[104] vybral z nej malunký lístok.

„Toto posiela naša slečna, dcéra zámockého kastelána^[105] Belíka.“

Rytierovi sa triasla ruka, keď otváral malý lístok, písaný drobnými litierkami.

Stálo v ňom nasledovné:

Milý môj!

Boh žehnaj tvoje kroky; z hĺbky duše Ťa pozdravujem! Ty čestne zastupuješ ťažké miesto otca národa, ako pomenoval si bol svojho vychovávateľa a môjho strýka! Nevysloviteľným jasotom počula som vyprávať o hrdinských činoch Neznámeho Rytiera, chrabrého Sokola; veď som ja vedela a viem, kto je on. Vedela som, že náličnica Sokola skrýva milú mi tvár, na ktorú keď si len spomeniem, srdce mi silnejšie bije a hruď sa mi naplní nekonečnou slasťou. Veď je to tvár môjho „bračeka“ detských časov a teraz obraz mojich tajných panenských túžob… No nie vyznávanie lásky je cieľom týchto riadkov… Zámok, ako ti to Ilčík, tiež tvoj druh z detstva, vyrozpráva, je už od dlhšieho času kurucmi obsadený, a hoci sa ich presily nebojíme, predsa im padneme do rúk pre nedostatok potravín. Otec prejavuje sebadôveru, ale starého otca som hrozbou a prosbou prinútila k vyznaniu pravdy, a tá je nanajvýš zdrcujúca. Podľa toho my nie sme schopní udržať sa viacej ako dva týždne, hoci už od včerajška jedávame len raz denne. Na to, žeby sme si so zbraňou v ruke prekliesnili cestu, je naša sila malá, — a na pomoc zvonku ani pomyslieť, keďže Rákóciho čaty majú v rukách celý vidiek a poddanstvo je celkom splašené, čo i nanajvýš nespokojné. „Neznámy Rytier by nám pomohol, keby vedel o našej tiesni,“ preriekla som raz pred starým otcom, nezbadajúc, že len na pár krokov od nás stojí prostý vojak, syn poddaného z Terchovej. Kdeže ti je Neznámy Rytier, možno na päťdesiat míľ odtiaľto!“ odvetil mi starý otec. Ja som sa skľúčená ponáhľala do kostola, hľadajúc aspoň tam útechu. Odrazu ku mne pristúpil Ilčík a rýchlo riekol: „Urodzená panna, ja pôjdem k Neznámemu Rytierovi.“ Od slova k skutku bolo treba len málo. Ja som, zvlášť keď som sa z Ilčíkovho vyprávania dozvedela, že bol tvojím priateľom, rýchlo napísala tieto riadky a prosím boha, aby sa ti čím skorej dostali do rúk. Či to pomôže, či nie — bohvie? Ja dúfam v neho a verím v teba, lebo viem, že s jeho pomocou tebe nič nie je nemožné. Dajbože, aby strieborný roh Sokola ešte v pravý čas zaznel pod Zámkom! Boh ťa žehnaj, môj milý! V duchu vrelo ťa bozkáva tvoja Milka.

Sokol od rozčúlenia nebol schopný slova prehovoriť. Silne stískal lístok v ruke, akoby to bol dáky poklad, a pancier sa mu rýchlejšie dvíhal na jeho mohutných prsiach.

„Kedy si sa pohol, bratku?“ pýtal sa konečne Ilčíka.

„Pred jedným týždňom; päť dní som musel stráviť medzi kurucmi, ktorí ma držali za špióna,“ odvetil posol.

„Koľko je kurucov na okolí Zámku?“

„Asi osem stotín; tesne okolo hradu sú len asi dve-tri, ostatné plienia osady a robia tam nezbedy.“

Sokol zapískal a vchádzajúcej stráži rozkázal priniesť jedlo a občerstvenie, no sám vyšiel von zo šiatra, sadol si na koňa a zatrúbil na povestnom rohu.

Neprešla štvrť hodina a v radoch stálo celé vojsko.

Sokol pyšne stúpal pred vojskom na tancujúcom sivkovi. Podvelitelia mu podali svoje oznámenia a prijali rozkazy, načo vodca uprostred pluku zastal a ďaleko znejúcim hlasom riekol:

„Víťazi! Bojovníci za Boha a za národ! Vernosť až do smrti sľúbili sme svätej našej zástave a naša vernosť a udatnosť už nesčiselnekrát postavená bola na ťažkú próbu, a vždy dosiaľ vyšli sme z boja ako víťazi. Pred nami nepriateľ alebo utekal, alebo sa pokoril. No nášmu boju nevidieť konca, zdá sa, že sme mu ešte len na počiatku. Ba ešte ťažšie boje bude nám treba preniesť než dosiaľ. Len v posledných dvoch hodinách dostal som dve zprávy. Jedna zo severu mi oznamuje, že čierne voje kurucov tiahnu proti nám s desaťnásobnou presilou, druhá zo západu prosí o našu pomoc. Ja sa spolu s vami nebojím kurucov, ich útoky mi odbijeme a bohdá, i zničíme ich; no či nechať zahynúť bratov, čo zo západu prosia o našu pomoc?“

„Nie! Pomôžeme bratom!“ ozvalo sa z radov.

„I ja si tak myslím, bratia moji! Preto, kto chce ísť so mnou vyslobodiť bratov, nech vystúpi z radu; dvesto mužov je dosť. Ostatní zostanú tu a pod vodcovstvom podveliteľa budú sa brániť, kým sa ja nevrátim.“ Vojaci mlčali, nikto z radu nevystupoval.

„Všetci pôjdeme s tebou, Sokole!“ ozvalo sa táborom akoby z jedného hrdla.

Sokol pokýval hlavou.

„Nie, to nemôže a nesmie byť!“ riekol dôrazne. „Čaty slovenských dobrovoľníkov musia byť odrazu i tu, i tam. Tu preto, aby držali útoky kurucov, tam na západe, aby ich zbili. Nuž musíme sa podeliť. Pretože kraj, v ktorom rákóciovci našich bratov sužujú, nikto lepšie nepozná než ja sám a verím, že vy i bezo mňa udržíte sa tu za ten čas ako slávni bojovníci slovenskej zástavy a Sokola!“

„Tak je! Sláva Sokolovi! Na život a na smrť!“ oduševnené výkriky sa striedali a namiesto dvesto núkal sa k výprave trojnásobný počet bojovníkov. Aby nikto nebol urazený, muži v rade sa počítali a každý desiaty mal ísť so Sokolom. Toto sčítanie trvalo len po určený počet.

Ticho, bez povyku^[106] a šumu vydala sa čata na cestu. Len dvaja ľudia, Sokol a Ilčík, vedeli, kam idú; ostatní sa ani nepýtali, za svojím vodcom boli by išli i do horúceho pekla. Slnce ešte nestačilo zaliezť za terchovské hory, keď dobrovoľníci ticho prepadli a obsadili Lonovského kaštieľ. Drábi a vojenská posádka, čo mali strážiť bezpečnosť panskej rodiny, boli celkom zmätení. Veď nepriateľ akoby zo zeme vyskočil. Pánu vyslúženému „kastelánovi“, išpánovi Kytkovi, keď ho poviazaného priniesli pred Sokola, studený pot tiekol tvárou. Ani sa mu nebolo snívalo o dákom prepadnutí; on, ako najvyššia vrchnosť — keďže zemský pán Lonovský meškal v tábore kurucov — mal zlaté časy. V poslednej dobe oddal sa i nemiernemu pitiu a tak zväčša alebo vyspával včerajšie hody, alebo sa „zabával“ tým, že nízkym a ukrutným spôsobom trýznil jemu zverených úbohých ľudí. Dereš skoro ani nevychádzal z úžitku!

Keď zazrel tohto mizeráka a zbabelca, Sokolovi sa zablysli oči hnevom. Dopočujúc sa o jeho stálom ukrutníctve, prvou vecou mu bolo, že mu dal tvrdých päťdesiat palíc vyťať na tom istom dereši, na ktorom on toľkých nevinných mučieval. Kytko sa zvíjal ani červ a žobral o milosť, no darmo. Pokuta sa chýlila práve ku koncu, keď sa v izbe zjavila dcéra zemského pána, Elena Lonovská. Jej kráľovská postava bola pyšne vztýčená a čierne oči ako uhlíky ani čo by iskry hádzali.

„Kto sa tu opováži rozkazovať a súdiť?“ zvolala zvonivým, od hnevu sa chvejúcim hlasom. „Toto je majetok Lonovských!“

Vojaci prekvapene a s obdivom pozerali na krásnu devu a mimovoľne vystupovali sa jej z cesty, takže sa bez námahy dostala až k samému vodcovi.

„Vznešená panička, tu súdi pravda, ktorú tento oplan ubíjal,“ riekol Sokol, ukloniac sa dievčaťu.

„A hoci nemienim uraziť váš detinský cit, predsa musím vyznať, že prisluhoval by som pravdu i v tom prípade, keby som bol doma zastihol i zemepána, vášho otca, lebo pán je zodpovedný i za sluhove činy.“

Sokol hovoril tichým, pokojným, ale rozhodným hlasom. — Dievča sa bojazlivo naňho dívalo.

„Kto si ty, rytier, že smieš pravdu kriesiť, bez obavy, že sám urobíš nepravdu?“

„Ja som vodca bojovníkov za pravdu, Sokolom ma volajú.“

Po týchto slovách sa tvár dievčaťa ožiarila. Váhavo stúpila krok bližšie k vodcovi a podávajúc mu obe svoje ruky, trasľavým hlasom riekla:

„Buď vítaný, hoci si prišiel k nám ako nepriateľ! Ty máš právo súdiť a rozkazovať, lebo bezžistne bojuješ za pravdu!“

Priatelia i nepriatelia jednomyseľne volali na slávu Sokola. Tento, keď vydal rozkazy, utiahol sa na chvíľku do veľkej siene, kam ho nasledoval Ilčík.

O polhodinu vyšiel Ilčík s jasavou tvárou a šeptal dobrovoľníkom akýsi rozkaz veliteľa. Títo jeden po jednom vstupovali do teremu,^[107] len neveľká stráž ostala vonku. Zo siene bolo počuť vravu, prísny a zvýšený Sokolov hlas, oduševnené výkriky, potom kroky, štrngot zbrane — až konečne nastalo ticho.

„Tí si tam políhali,“ riekli si strážni, čo vonku ostali.

„Ej, bolo by to!“ protirečili iní. „Sokol neprišiel sem spať. Možno šli druhými dvermi von.“

„Druhé dvere vedú do panských izieb.“

Vojaci premýšľali, i čnieť sa im počalo v neistote. Jeden z nich odhodlane pristúpil k vysokým dverám, čo viedli k teremu a chcel ich otvoriť, aby videl, čo sa tam deje. Ale dvere boli zamknuté a za nimi panovalo hrobové ticho. Zblednutý vojak odstúpil a práve chcel oznámiť kamarátom, že sú opustení, keď ho čatník^[108] Dýkoš chytil za plece a prísne sa ho pýtal, čo pri dverách hľadal.

„Chcel som vidieť, čo robia naši, a tam niet nikoho.“

„Nestaraj sa o to, čo sa ťa netýka!“ zahriakol ho Dýkoš. „Sokol vie, čo robí. A jazyk za zuby!“

Nato sa Dýkoš ďalej prechodil tmavým priestorom a až po svitanie nepreriekol ani slova. Vojaci len tu i tu, keď zakresával si do fajky, videli, ako sa jeho ináč zasmušilá tvár uškľabuje. Akonáhle sa počalo brieždiť, rozkázal trúbiť a bubnovať a všetci vošli do siene, od ktorej on mal kľúč vo vrecku.

Vojaci, tušiaci už niečo, sa veselo usmievali, keď videli, že napriek hroznému vytrubovaniu zišlo sa ich len asi päťdesiat. Sám Dýkoš ich so smiechom vítal a v krátkosti im vysvetlil, čo sa stalo a čo sa má stať.“

„Naši so Sokolom sú už za horami za dolami a už akiste oslobodili obkolesených. My ich tu máme dočkať, ale tak, žeby nik nevedel, že nás je tak málo. Treba nám tak urobiť, aby sme boli všetci tu. Preto sa rozdelíme. Tridsiati z nás, po desiati mužovia, budú na troch rôznych miestach držať stráž, desiati budú stáť ako čestná stráž vodcu Sokola tu, pred jeho bytom, a desiati ostanú v sále a budú hodovať. Panská kuchyňa musí nám navariť obed pre tristo mužov, ale stráž nikoho nepustí do siene a my, každé dve hodiny sa striedajúc, budeme sa hostiť a kriky robiť za tri stotiny. Rozumiete?“

Vojaci vypukli v hlasitý smiech a hneď sa dali do práce. Stráže stúpali na svoje miesta; bubny, trúby, ba i výstrely sa ozývali a vôbec, človek, nepoznajúc skutočný stav vecí, bol by prisahal, že je tu aspoň regiment^[109] vojska. S poviazaným kastelánom Kytkom sám Dýkoš na čele svojho oddielu šiel k panskému kuchárovi, a tu pod pokutou smrti v mene Sokola rozkázal obed pre tristo mužov. Z pivnice vyvalené sudy s vínom odkrbáľali sa k hlavnému stanu a na obed sa strhla hostina, akej málo bolo vidieť. Taký krik a lomoz sa ozýval, že ešte i okná dedinčanov rinčali a triasli sa od neho.

Po obede rodina Lonovských dala prosiť — len dcéra a matka boli doma — aby ich Sokol prijal na výsluch, o čo tiež žiadali i poslovia z Terchovej, ktorí prišli prosiť o pokoj. No keďže Sokola tu nebolo, ani ich prijať nemohol, avšak čatník Dýkoš ich ubezpečoval o pokojamilovnosti svojho vodcu a odkázal im prísť na druhý deň. Lonovského dámy sa stiesnené vrátili do svojho bytu, kým Terchovania, zložiac sľub vernosti, veselo kráčali domov, lebo vedeli, že sa im od Sokola krivda nestane, keďže on bojuje za pravdu, a proti utlačovateľom.

Pod valmi zámku zviedla sa zatiaľ krvavá bitka. V nočnej dobe, keď kuruci otúžení pijatikou spali mŕtvy spánok, odrazu zaznel povestný hlas striebornej Sokolovej trúby. Stráže neprišli ani k tomu, aby dali znak, že je prepadnutie; už boli poviazané, a neprešlo polhodiny, celý tábor bol zajatý. Kuruci i so svojím vodcom Perényim divo škrípali zubami, ale pomôcť si nevedeli, ba boli radi, že víťazi nesiahnu hneď k vojenskému zákonu a nedajú ich postrieľať alebo povešať. Podzámockí obyvatelia natešene vyskakovali zo svojich lôžok a každé oko radosťou zasvietilo.

„Tu je Sokol!“ ozvalo sa dedinou. „Koniec panstvu kurucov!“

Dobrovoľníci víťazne vtiahli do Zámku so zajatými i s korisťou. Posádka, ktorá bola už-už vyhladovená, prijala čaty s neslýchaným jasotom. Ženy i muži vďačne objímali Sokolove kolená a ďakujúc Bohu za vyslobodenie, vrelo volali: „Náš anjel strážca!“

Sokol priateľsky stisol ruku starcovi Belíkovi i synom, pozdravil vznešené panie domu, no jeho túžobné oko v dave vítajúcich darmo hľadalo niekoho. Zo zámockého kostola ozval sa sviatočný hlas zvonov. Zástupy pobožné tiahli do kostola vzdať vďaku Všemohúcemu za prepodivné vyslobodenie. A tam kľačalo i to krásne a vznešené stvorenie, ktorému sa najviac mohlo ďakovať za úspech. Bálo sa ísť pozdraviť Sokola verejne, aby ho dákosi nevyzradilo.

Po krátkych službách božích vojaci šli na odpočinok. I sám Sokol pocítil únavu a obľahčene si vydýchol, keď si, zhodiac zo seba pancier a šišak, sadol na stoličku. Slnce svoje prvé lúče posielalo vysokým zámockým oknom a oblialo mohutnú postavu junáka, ktorý — čo i ustatý — nešiel si po namáhavej práci hľadať oddych, ale mimovoľne čakal niekoho.

A vskutku, odrazu sa otvorili dvere a v nich sa zjavila — Milka. Sokol Jánošík bystro vyskočil a šiel jej naproti. Celá jeho bytosť chvela sa sladkým pocitom a ona, hoci rumeňom hanby poliata, predsa žiarila nevýslovnou láskou a vďakou a nemo sa túlila k jeho silným prsiam, kým mäkkým ramenom ovila mu šiju.

„Môj jediný, zlatý!“ šepla vrelo a v bozku zamrela na jeho červených perách.

Tu ani nebolo treba slov. Ich rodné duše už oddávna prilnuli k sebe; tu nebolo treba každodenných prísah vernosti — verili si i bez nich.

Milkina krása vysmieva sa každému opisovaniu, akoby bohyňa krásy všetky svoje pôvaby vysypala na jej vzdušnú tvár a hybkú postavu. Jánošík nestačil sa nahľadieť a do sýtosti nabozkávať túto voňavú hlávku.

„Vidíš, víťaz Sokol v zajatí,“ riekol žartovne.

„Ale i tu víťaz: najprv braček, a teraz — milý,“ šepla mu v odvetu a hanblivo sklonila hlavu.

„Keby nás tak otec Medveď videl,“ riekol junák so žiaľom.

„Mal by radosť, zvlášť z teba, lebo slávu dobýjaš jeho menu a zástave,“ odvetila. „Boh ťa posilňuj, milý môj! A akú radosť by mali naši, keby vedeli, kto je Sokol? Že ten istý, čo Zámok oslobodil od tureckého polmesiaca, teraz vyslobodil ho z rúk krutého nepriateľa!“

… Uplynuli slastiplné chvíle a prišli vážne práce. Rachot pušiek a cvendžanie šablí nie sú hudbou pre milkovanie. Posádka Zámku napnutými silami zásobovala sa potravinami, lebo Sokol mal hneď na druhý deň odísť a ktovie, či sa po jeho odchode neprihrnie zasa nepriateľ? Každý mal plné ruky práce, i Zámok i dedina boli i v noci osvetlené a ľudia sa v nich hemžili ako mravce. Dobrovoľníci sprvu pomáhali národu a potom sa, s výhovorkou, že sa musia dať na cestu, potratili. Keby ich niekto pozoroval, videl by, že nešli na odpočinok do starého hradu, ale že sa po jednom vykrádajú dolu valom, k zrúcaninám kaplnky sv. Cyrila a Metoda.

V tom istom čase, v matne osvetlenej izbe ich vodca sa žiaľne lúčil s devou svojho srdca. Jej krásnou tvárou tiekli slzy a jej plná hruď dvíhala sa bôľom, kým ju on, čo i skľúčený, tešil, bozkávajúc jej krásne líčka.

„Neboj sa, hviezda moja, pre Sokola ešte nie je uliata guľka, ani meč ukovaný. Zanedlho prídem a potom budeme celkom svoji.“

„Ja pôjdem s tebou, milý môj, hneď, naskutku…“ vzlykala. „Bojím sa o teba…“

No Sokol smutne pokýval hlavou. Ešte raz pobozkal ľúbenú devu a pružne vyskočil z izby.

… Zámockí otvárali oči, keď po Sokolovi a jeho čate na druhý deň nebolo ani len stopy. Akoby ich zem bola prehltla. A s nimi zmizol i Ilčík. Ale dobrovoľníci, čo hulákali v Lonovskovom zámku, sa príchodu svojich kamarátov nesmierne tešili, lebo čo i v boji neúnavní, už-už prevládaní boli — silenou zábavou. Nie ani div: malému húfu za tristo ľudí piť, jesť a hulákať je ťažšie, než zbiť desaťnásobného nepriateľa. Sokol zmenil stráže, nechal vojsko zabávať sa a utiahol sa do pracovnej izby Lonovského s rozkazom, aby nikoho k nemu nepustili. O chvíľu však bočným východom opustil izbu a cestičkou kráčal — namiesto Sokola Jánošík — k svojej rodnej dedine, oblečený bol do malebného terchovského kroja, na nohách mal ľahunké krpce a na hlave mäkký širák. Z krásne a bohato zdobeného opasku vykúkali vykladané hlavne pištolí a črienky^[110] dýk, čo v tých bojových časoch nebolo podivné, a v ruke niesol prekrásnu valašku. Jeho duch sa odrazu i rmútil i plesal, že po dlhej dobe je zase tu, kde uzrel svetlo sveta. Ľudia, čo ho stretávali, zadivene za ním pozerali: kroj terchovský, tvár akási známa, a predsa nevedeli, kto je to tá silná mužská postava. Už prišiel k domku svojich krstných rodičov.

Na dvore sa gazdiná čímsi zamestnávala a keďže bola obrátená chrbtom k dverám, nezbadala prichodiaceho. „Pánboh pomáhaj!“ riekol Jánošík.

Žena sa trhla a obracajúc sa poďakovala za pozdrav. Jánošík sa usmievavo díval do očí svojej krstnej matky. Táto si prešla rukou cez oči, akoby chcela odohnať prelud, ale v tej istej chvíli poznala hosťa.

„Ďurko môj milý!“ vykríkla citne a objala krstného.

Neprešlo polhodiny a už bol Mikušov dom plný zvedavcov. Každého prvá otázka bola, ako sa Jánošík sem dostal? A tu Jánošík vyprával, ako sa po zakončení svojich štúdií stal vojakom v dobrovoľných plukoch Sokola, v akých bitkách bol, čo videl atď.

Okolo neho stáli Terchovania a zbožne ho počúvali. Ich počet rástol neustále, lebo za chvíľu sa rozchýrilo, že „naše dieťa“, ten chýrny šuhaj Jánošík, privítal k svojim priateľom. Ešte i staručký učiteľ dohabkal do Mikušovho domu, hoci dobre vedel, že ho jeho žiak a spevák neobíde. No vedel i to, že ho krstní rodičia tak ľahko nepustia a tak sa z nedočkavosti sám vybral oproti nemu.

„No len keď si nám tu zdravý,“ stokrát opakovala Anka, krstná mať, a vráskovitá tvár sa jej pod srdečným úsmevom vyhladila. Ani nevedela sedieť na jednom mieste, vrtela sa sem i tam a aby vítaného hosťa uhostila, naznášala všetko, čo jej len jej skromný domec poskytnúť mohol. „A aký vám je krásny ani anjel,“ šepkala ženám, „veruže mu niet páru na široko-ďaleko!“

Ženy prikývli hlavami a nejedna tvárička dievčaťa sa rumencom poliala a ako tajnou túžbou zažiarila, keď sa dívala na toho prekrásneho šuhaja.

Pre Jánošíka boli to chvíle nevýslovnej blaženosti. Veď on, hoci tiež vzdelaný, nepatril medzi tých ničomníkov, čo sa hanbia za svoj rod a pôvod, keď raz slovenskú huňu zamenia za panský dolomán. Ba naopak, on si i tú milú huňu a celý svoj národný kroj podržal a pyšne nosil. Nuž akoby sa nebol tešil, že môže byť medzi svojimi, keď pod huňou alebo živôtkom bije vrelé, čestné srdce, od ktorého rozväzuje sa i jazyk?

Míňala sa chvíľa za chvíľou, hodina za hodinou, až sám Jánošík pretrhol zábavu. Rozlúčil sa so svojimi priateľmi so sľubom, že sa onedlho vráti a vydal sa na cestu do Zakliateho zámku. No už bolo pozde, už sa počalo šeriť a nad vrcholcami vystupoval plný mesiac. Slová krstnej matky, žeby sa sám neodvážil na Zakliaty zámok, lebo že tam panuje Hrajnoha, by ho neboli zdržali, veď koho na svete by sa on bál; ale by ho mrzelo, keby vojaci zbadali jeho vzdialenie, a preto sa vrátil z cesty.

„Pôjdem do nášho domu a potom sa vrátim k svojim,“ pomyslel si junák a blížil sa odzadu, spoza záhumnia, k rozvalinám otcovskej chatrče.

Keď si kliesnil cestu cez bujnú burinu, čo rástla na dvore domca, rezný bôľ mu páral srdce a hlava mu hučala desnými rozpomienkami. Tu, na mieste nešťastia svojej rodiny, slávny vojvodca Sokol a junák Jánošík otriasol zo seba všetko, čo by ho na vlastnú slávu bolo upomínalo a zabudol na všetko, len na to nie, aké krivdy, aké otrocké jarmo má znášať ten slovenský poddaný ľud, ktorého synom bol i jeho nebožký otec, ktorý umrel ako nevinná obeť panskej svojvôle a ukrutníctva. Blenová horkosť naplnila mu vznešenú dušu, keď si pomyslel, že trojmiliónový národ, ľud čestný, bohabojný a pracovitý musí trpieť a zvíjať sa pod feruľou^[111] len preto, aby zradná krv zdravej jeho krvi, hnilá kosť hybkej jeho kosti, odpadlícke odrodilské zemianstvo, mohlo hýriť a hovieť si v nezaslúžených radovánkach.

Zver, na ktorú sa hovorí, že je bez rozumu a duše, hnaná azda výlučne prirodzeným pudom, nejde sa zvrhnúť zo svojho rázu; ale človek, ktorý by mal byť pyšný na reč — najväčší poklad, ktorý zdediť mohol od otcov — človek, ktorý by mal vedieť, že v reči a v národnosti zvlášť a výlučne javí sa jeho duchovné „ja“: ten človek zvrhá sa, špince^[112] do môjho hniezda, pľuje matke a otcovi do záslužnej tváre a kvôli necudnej, farbenej neviestke opúšťa i vlastnú svoju ženu a kydá hanu na jej vzdušný vznešený obraz! A takí umu a citu zbavení bezbožníci sú, žiaľbohu, skoro do nohy všetci naši predáci, zemani-šľachtici. Ako potomci slávnych slovenských dedov, ktorí bojovali za česť a slávu slovenského národa a za jeho otčinu, oni pod bremenom hriechov skrpateli a zradili zástavu svojich predkov. Hanbia sa za krásu vlastného rodu a cudzej špine lížu ohavné ruky!

Stokrát skôr vydajú sa za Tatárov, Nemčúrov alebo Maďarov, než za to, čím ich Boh stvoril a čím by mali ostať — za synov slovenského národa. Je to podobné, ako keby niekto po ropuche siahal, keď si ružu môže voliť, ako keby otravu bral namiesto zdravého nápoja, ako keby sa z jasného svetla do hustej tmy žiadal! Či div, že táto, ešte i kosti ničiaca, nákaza, tento duševný mor, vodcov národa tak znemravnil, že sú celkom pozbavení ľudského citu a pojmu? A či div, že potom takto otrávení sužujú, mučia svojich poddaných, aby z ich krvopotných zárobkov hýrením ohlušiť mohli čas i lepšiu čiastku svojho svedomia?…

Nuž a kde je tu pomoc, kde spása? — nadpriadal Jánošík ďalej svoje myšlienky. Či sa má ten zotročený národ skutočne úplne poddať svojim trýzniteľom, či sa má vyzliecť zo svojho vlastného rúcha, zo svojej kože, aby zadosť urobil hriešnym požiadavkám a aby potom už nie na bielo-modro-červeno, ale na červeno-bielo-zeleno farbenom dereši mohol prijímať dary lásky svojich pánov? A či ten nevinne sužovaný ľud má právo, ba povinnosť povstať a povedať: „Stojte, vy páni, ktorí ste z lásky Boha a našich predkov postavení nám boli za vodcov a otcov! Stojte, vy ste sa spreneverili voči nám i voči svojim povinnostiam! Udrela hodina súdu. Z nás ste pošli — ale stali ste sa vredom nášho tela, a my nemôžeme už trpieť bolesti: vyrežeme ho!“

„Áno, tak by malo byť!“ šepol Jánošík. „Ale, ach, kedyže to bude! Náš národ je krotký, holubičí a keďže je stáročiami jarmený, sám si strká hlavu do jarma, ruky do pút.“ Zo susedstva sa ozvala pieseň:

S trpkým úsmevom vstúpil Jánošík do domu a oddal sa ťažkým rozpomienkam. Prišlo mu na um všetko, čo zažil. Akoby len včera prvý raz bol na tomto mieste, kde za slovami krstnej matere mučiteľom ľudu prisahal pomstu. A hľa, tu je zase, a to so silou, o akej by sa mu nikdy nebolo ani snívalo, a predsa nejde sa krvavo pomstiť na previnilcoch. Príde i na to čas, teraz je hlavnou úlohou vybiť nepriateľa z rodnej zeme a potom azda svitne deň pravdy. Cisársky maršal, gróf Heister, sviatočne sľúbil Sokolovi, že v prípade víťazstva cisár vymaní národ zo zemianskeho otroctva. Ľud príde zasa k svojim právam, a to je dôležitejšie od osobnej pomsty. Tým činom by tisícom uschli slzy strádania a vrátil by sa pokoj a blaženosť do príbytkov slovenských.

Už len číra nádej na túto možnosť vylúdila šťastný úsmev na tvár Jánošíka. Kvôli tomu bol by schopný zrieknuť sa osobnej pomsty a utiahnuť sa z javiska činov, ta kamsi, medzi chladné múry trnavského kláštora… Ale, ak nie? Ak je to všetko len medový motúzok, za ktorý sa ťahajú pluky i Sokol? Ak už ani cisárskemu slovu niet čo veriť?… Zachvel sa od vnútorného bôľu, keď si pomyslel na túto možnosť. Súčasne však jeho oko vzplanulo ohňom hnevu a päste sa mu zaťali. „Potom nastane — súd, nad čertom i diablom, nad kurucom i cisárskym! Ale, ach, radšej nech to nebude, milostivý Bože! Slovensko je už skrz-naskrz poliate krvou svojich nesvorných synov. Ráč radšej darom ducha svätého osvietiť kruté duše našich katanov, aby nemučili ľud, ale podobrotky mu dali to, čo si všetkým svojim dietkam rovnako podelil — ľudskú slobodu!“

V rozvalinách otcovského domu Jánošík sa trochu utíšil, no predsa zostala v ňom nedôvera, i keď opustil dedinu a vkradol sa do svojho bytu. Rýchlo sa prezliekol a vstúpiac k vojakom vydal rozkaz okamžite sa pohnúť. Prv však povedal prísne slovo pánu „kastelánovi“ Kytkovi a pustiac ho na slobodu, smrťou mu pohrozil, ak i ďalej bude trýzniť nevinný ľud. Dámam kaštieľa dal vysloviť svoju vďaku za pohostinnosť, čo tieto tým zaďakovali, že mu veniec poslali.

… V tábore dobrovoľníkov čakal už Sokola cisársky posol. Generál Heister mu v zatvorenom liste oznamoval, že spolu s Pálffym tiahne tiež smerom na Trenčín a podáva mu svoje plány. Sokol sa utiahol do šiatra a dal si zavolať Ilčíka, ktorý bol už pár dní druhým podveliteľom.

„Ak všetky príznaky neklamú, tak sa blíži rozhodná bitka,“ riekol Ilčíkovi. „Maršal a generál sem sťahujú svoje vojská, a Rákóci tiež. Výsledok celej vojny spočíva výlučne v nás — Heister to dobre vie; a preto tie rady, plány, lichotenia i tam, kde mohol a mal by mi rozkazovať. Ale ako sa zabezpečiť, keď mu dopomôžeme k víťazstvu, že nebude voči nám vierolomný? Sľúbil rozšíriť práva poddanstva, ale na druhej strane vždy bol voči poddaným ukrutný: nuž čo, ak sa dostaneme z bariny do kaluže? Ako by sa to dalo zamedziť?“

„Postav mu podmienky, ja mu ich doručím.“ riekol Ilčík. „Ale hneď, ešte pred rozhodnou bitkou, lebo potom bude pozde.“

Sokol chodil hore-dolu, potom si sadol a písal:

„Vaša Excelencia!

S pokornou vďakou prijal som Vaše rozkazy a rady. Som úplne uzrozumený s nimi. Na nás sa celkom môžete spoľahnúť, lebo my dané slovo nikdy a za žiadnych okolností nelámeme. Ja som Vašej Excelencii vysvetlil pôvod nášho oduševnenia, cieľ nášho bojovania a pri tom som bol šťastný od Vás dostať čestné sľuby, že v prípade víťazstva zadosť učiníte našim právnym a veľmi skromným žiadostiam. Nuž my sme presvedčení o našom víťazstve a presvedčení sme i o Vašej úprimnosti; predsa však nech Vaša Excelencia neberie mi to za urážku, keď — stojac pred rozhodujúcim okamihom — dovoľujem si ešte raz Vás poprosiť, aby ste sa láskavo ráčili osvedčiť, či milostivý náš kráľ nedá sa dvoranmi odvrátiť od šľachetného úmyslu, a my po zbití kurucov zase tam budeme, kde i počas ich panovania? Toto mi je nutné vedieť ešte pred rozhodujúcou bitkou. Vašej Excelencii v službe pokorne oddaný Sokol.“

„Len daj pozor, aby ťa nevyhodil,“ riekol veselo Sokol Ilčíkovi. „Takéto listy sa nepíšu hlavnému veliteľovi. Avšak čo ma po ňom, nech prská, mraští čelo: len nech dá sľub na papieri.“

Ilčík si zapečatený lístok pozorne odložil a podávajúc ruku Sokolovi, nadšene riekol:

„Boh ťa žehnaj, druh môj, za tvoje nezištné činy. Ak bohdá, zajtra v noci sa vrátim.“

O chvíľu bolo počuť dupot koní: bol to posol Heisterov a Sokolov.

Po ich odchode, za nočného šera Sokol na čele svojich plukov tíško opustil tábor a obsadil Trenčín, v ktorom boli kuruci panovali.

„Ak bohdá,“ myslel si Sokol, „možno čím väčšie zásluhy, tým väčšia bude aj odmena pre môj chrabrý, ale ubitý národ. Uvidím, čo donesie Ilčík!“

Kuruci, no zvlášť obyvatelia Trenčína, robili čudné a nebárs potešené tváre, keď sa ráno videli v klepci. Ale vonku sa ozval zvonivý hlas povestnej Sokolovej trúby a k bráne stúpalo posolstvo, ktoré v mene cisára a jeho veliteľa Sokola vyzývalo posádku, aby podobrotky odovzdala hrad.

„Vezmite si ho!“ bola hrdá odveta.

„Nevezmeme — vy sami nám ho núkať budete!“ rieklo posolstvo a vzdialilo sa.

Pri celej veci nepadol ani len výstrel, ale zblednuté tváre Trenčanov poukazovali na to, že sa boja vyhladovania. Sokol sa pokojne utiahol do veliteľského šiatra a čakal na budúce deje.

Večer mu stráž predviedla neznámeho človeka, ktorý — keď zostal so Sokolom sám — ponúkol sa mu, že mu bude na pomoci pri zaujatí hradu.

„Ako to? Si ty z Trenčína?“ pýtal sa ho Sokol.

„Áno, ja som člen posádky, poznám všetky spády, cesty a ľudí. Obyvatelia šomrú, vojaci sú nespokojní.“

„Stoj!“ prísne Sokol pretrhol rýchlohovoriaceho ubehlíka. „Ty si sa mi teda prišiel ponúknuť, že mi za určitú cenu zapredáš Trenčín?“

Zradca zbledol a brblal čosi nezrozumiteľné.

„Hovor! Je tak, alebo nie?“ riekol Sokol a tesne pristúpil k nemu.

„Áno, tak je,“ vytisol podliak cez sekajúce zuby.

„Dobre,“ riekol Sokol tvrdým hlasom a zatľapkal.

Stráži, čo vstúpila, šepol čosi do ucha, a táto hneď zobrala cudzinca.

O chvíľu bolo počuť ťažké dunenie, ako keď palica padá na živé telo. Počas toho rozsrdený Sokol chodil po izbe. O pár minút vojaci doniesli zradcu; z tela viseli mu v zdrapoch šaty a tvár mal uplakanú.

„Tak, hľa, tresce Sokol zradcu!“ riekol mu veliteľ prísne. „Ale keďže si tým neublížil len mne, teraz ťa oddám tým, ktorých si chcel zapredať.“

Biednik sa vrhol na kolená, proti Sokolovi zopäl ruky a prosil o milosť.

„Už som dosť vytrpel! Preboha, nedajte ma kurucom, obesia ma…“ žobral.

„Obesia ťa?“ chladno sa pýtal Sokol. „To je isté — ja tiež vešať dávam každého zradcu. Odveďte ho!“

Stráž chytila chlapa nasilu a splnila rozkaz veliteľa.

Ranné slnce na trenčínskej bašte osvietilo kolembajúcu sa mŕtvolu obesenca a obyvatelia s hrôzou a tajným oduševnením počúvali o vznešenej prísnosti slávneho Sokola.

V nečinnosti prešiel deň, prešli dva a o Ilčíkovi ani chýru; čo Sokola veľmi trápilo. Či sa mu prihodilo nejaké nešťastie, alebo ho generál nepustil? Sokol sa zvlášť tohto druhého obával, lebo tak by bolo dokázané, že generál chce Sokola len za nosom vodiť a Ilčíka nepustil späť preto, aby Sokol nemal nič čierne na bielom. V tejto desivej neistote nemohol Sokol ani jesť ani spať, všetko ho mrzelo, a preto celé dni trávil na koni okolo vojska. Na štvrtý deň konečne Ilčík prišiel. Kôň, na ktorom dojazdil, vysilený padol na zem.

„Nič dobré,“ šeptal rýchlo veliteľovi. „Generál bol hrozne nahnevaný. To je už predsa primnoho, čo si pán Sokol dovoľuje!“ zvolal po prečítaní tvojho listu. Ale potom ho to mrzelo, že sa dal poznať, a preto ukazoval dobrú tvár a — držal ma ako svojho väzňa. Konečne som ušiel. Jeho voje, spolu s Pállfym, sú mi za pätami, zajtra, najďalej pozajtre, budú tu. Daj si veľký pozor!“

Sokol si podoprel boľavú hlavu a prsia mu mali puknúť od veľkého zdýmania. Tak teda nadarmo, všetko nadarmo! Lišiak Nemčúr sviatočným sľubom cisára a kráľa svoje i moje pluky robil len na bláznov. Mali sa len rúbať s kurucmi a keď zvíťazia, tak — odlož zbraň a coky^[113] zasa k pluhu, ba pod pluhy, pod dereše! Stráž oznámila príchod vyzvedača.

„Čo je?“ Sokol sa naň tvrdo osopil.

„Kuruci tiahnu na Trenčín,“ odvetil vyzvedač. Viard má ľavé, Pekry pravé krídlo a Bercsényi stred. Cieľom im je oslobodiť Trenčín.“

„Rozprávaj dopodrobna,“ velil Sokol pozornejšie.

Vyzvedač splnil rozkaz. Sokol ho vypočul, vydal rozkazy a celú noc sa radil s Dýkošom a Ilčíkom.

Zavčas rána z tábora dobrovoľníkov vyletelo asi štyridsať jazdcov na ohnivých koňoch. Dolu pri Váhu sa rozdelili na dve čaty. Jedna pod vodcovstvom Ilčíka uháňala k Istebnu, druhá pod Dýkošom jazdila smerom na Púchov. V samom tábore však nastal vojnový ruch; Sokol cvičil svojich vojakov, čo im nemalú radosť spôsobilo, a len to ľutovali, že každú hodinu boli pretrhávaní, lebo zavše sa zjavil akýsi posol alebo vyzvedač. Sokol vypočul poslov a potom ich poslal späť. Posledného posla, od generála Heistera však zadržal a stráž sa nemálo divila, že to urobil navzdor tomu, že posol rozhodne žiadal svoje prepustenie, lebo má vraj taký rozkaz od maršala. „Tu platí môj rozkaz a ak by si sa mu protivil, dám ťa zastreliť!“ odvetil pokojne Sokol a vyjdúc zo šiatra, prísne prikázal, aby stráž za žiadnu cenu posla nepustila von z tábora.

Na druhý deň nad ránom vojakov zobúdzal veselý krik. Z jednej i z druhej strany hrnuli sa zástupy vojska, zdobené slovenskými zástavami.

„Hurá, za Boha a za národ! Sláva Sokolovi!“ hučalo dolinou. Spev, výskot a výstrely sa ozývali od skalísk Trenčína. Na predku čiat si hrdo vystupovali Ilčík a Dýkoš a veselo mávali širákmi.

Sokol stál pred šiatrom; cez náličnicu nedal sa vidieť výraz jeho tváre, no oči mu svietili a hruď sa mu silne dvíhala. Vojaci zadivene pozerali raz na príchodiacich, raz na svojho vodcu. Jedni chytali zbrane a si zastávali do radov.

„Sláva novej posile slovenských dobrovoľníkov!“ zvolal hromovým hlasom Sokol a šabľou pozdravil hostí.

„Sláva! Vitajte, bratia!“ ozvalo sa razom celým táborom.

Vojsko sa postavilo do radov a velitelia vošli do hlavného stanu. O chvíľu vyšli a Sokol vzal od nich prísahu a zaopatril ich riadnou zbraňou. Oduševnenie rástlo, takže noví pobratimi^[114] ledva sa vedeli na spánok uložiť.

V noci jeden za druhým hrnuli sa poslovia, vyzvedači, ba už i predvoje k Sokolovi, zvestujúc mu príchod Rákóciho i cisárskych vojsk. Sokol bdel celú noc, robil plány, vystrojoval predvoje sem i tam a netrpezlivo čakal na svitanie. Len čo prvý lúč slnca osvietil pahorky, už dobrovoľníci stáli hotoví k pochodu a na povel vodcu hýbali sa dolu. Asi tretina vojakov ostala v tábore.

Po hodinovom pochode vyzvedačské čaty oznamovali, že Viard s Pekrym tuho stúpa na Trenčín. Sokol sa usmial a vydal rozkaz k oddychu. Odrazu z pravého boku tábora zaznel hlas trúby a o chvíľu sa ukázali dvaja jazdci v cisárskej rovnošate.

„Už sú tu,“ šepol Sokol svojim veliteľom.

A skutočne, jazdci sa cvalom blížili k dobrovoľníkom, stráže ich bez všetkého prepustili a o chvíľu stáli už zoči-voči Sokolovi. Bolo to posolstvo generála Heistera, ktoré žiadalo Sokola, aby naskutku prišiel na raport. Sokol prijal dôstojníka vľúdne a povedal mu, že v tomto čase nie mu je možné opustiť svoje vojsko. A vyslal s ním svojho posla Dýkoša, ktorý mal generálovi vysvetliť dôvody a poprosiť ho, aby on prišiel do Sokolovho tábora. Prešla hodina, prešlo poldruhej, vyzvedači oznamovali, že kuruci rýchlo postupujú a že onedlho budú až pod Trenčínom — a generál ani nechodil, ani odpovede nedával.

„Slovo, a vierolomné Nemčisko!“ zvolal zlostne Sokol. „Mňa chcel ta dostať, aby ma uväznil, a teraz sa bojí, že to isté ja s ním urobím!“

Vyšiel zo šiatra a už sadal si na sivka, keď zase zaznela trúba a v sprievode niekoľkých dôstojníkov zjavil sa generalissimus, gróf Heister.

Sokol dal rozkaz „zoradiť“, vojsko stálo ako nemé temné múry a vodca pyšne kráčal v ústrety vzácnemu hosťovi. Salutoval, podal oznámenie, generál raz prešiel pred radom a potom sa velitelia utiahli do hlavného stanu. Heister sa usmieval, bol vľúdny, no bolo vidieť, že mu to všetko chutná ako plánka.

Sokol pokojne rozpovedal svoje dôvody, prečo nemohol ísť ku generálovi, predostrel svoje plány a potom otvorene riekol: „Mne sa nesluší s vami vyjednávať, pán generál. Ja i s mojimi plukmi prisahal som cisárskej zástave vernosť, a to i dodržím; no i cisár prisahal — sám i vašimi ústami — že za cenu víťazstva povolí biednemu ľudu a vezme ho pod ochranu proti ukrutným prechmatom zemianstva. Nuž tu je tá doba, v ktorej my máme dokázať svoju vernosť, a my ju i dokážeme, ale, pán generál, treba nám mať dôveru v cisárske slová, a preto, prosím, opakujte svätý sľub, jeho i svoj. Ak to urobíte, tak slnce ešte nezapadne, a už bude Rákóciho vojsko zničené.“

Heister, mračiac si nepeknú tvár, odkašlával.

Pán plukovník,“ riekol váhavo, „je to niečo neobyčajné, ale — nuž — nechže je! Dávam vám v mene svojho najjasnejšieho zemepána čestné slovo, že oprávnené žiadosti poddanstva budú splnené, už či sa to bude páčiť zemianstvu, alebo nie.“

Sokol s radosťou chopil podanú mu pravicu.

„Srdečná vďaka!“ riekol dojatý. „Tak teda k veci!“

Porada trvala asi pol hodiny, potom sa generál vzdialil i so sprievodom a Sokol sa so svojím vojskom hneď pohol ďalej napred. Poslovia a vyzvedači lietali sem i tam; predvoje sa zamieňali. Asi o polhodinu Sokolovo vojsko zastalo v neveľkej doline. Protiležiace stráne posiate boli vojskom. Zatrúbili fanfáry, bubny zahrmeli a to cudzie vojsko stúpalo k plukom dobrovoľníkov.

Pod srbskými červeno-bielo-modrými zástavami a na čele s plukovníkom Dragičom oddelili sa Pálffyho vojská a pred Sokolom defilovali dva krásne pluky a potom, podelené v menšie čaty, vstúpili do radov slovenských dobrovoľníkov.

Vodcovia si srdečne triasli ruky. Srbi sa spojili so Slovákmi.

„Živio Sokol, živili Slováci!“ volali Srbi, načo Slováci s oduševnením volali: „Sláva Dragičovi, živili bratia Srbi!“

Nebolo času na reči, každý cítil, že udrela hodina činov.

Poklonila sa bratská zástava bratskej, brat bratovi stisol ruku a šlo sa napred, do rozhodnej bitky…