ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vzácny hosť Zámku, Medveď, zostal pár dní v kruhu svojich oddaných. Ponavštevoval všetky domce bez rozdielu, či boli chatrné, či nádherné a všade poslúžil dobrým slovom, radou i pomocou. Jeho izba v kaštieli sa premenila na ozajstný špitál. Ženy donášali svoje choré deti, dospelí nemocní sami dohabkali sem o pomoc.

Za ten čas Jánošík, zväčša s Milkou, pobehal celú osadu i hrad. Rýchlo sa vžil do nových pomerov a za pár dní prekonal i hanblivosť voči urodzeným paniam. Veď tu šlo všetko tak jednoducho, že ťažko bolo i pozorovať ten rozdiel medzi pánmi a sluhami. Obedy a večere jedli sa spoločne v ohromnom tereme, zvanom jedáleň, s tým rozdielom, že za vrchom dlhočizného stola sedeli páni, ich panie a deti a hneď za nimi čeľad podľa veku. Pri vedľajšom stole umiestnené boli deti čeľade. Obedy a večere sa počínali i končili modlitbami, ktoré hradský kaplán predriekal stojacim veriacim. Okrem toho včasráno i večer zhromaždili sa všetci v zámockej kaplnke k bohoslužbám. Ostatok dňa každý trávil v svojej práci, ktorá mu bola vymeraná alebo od „gazdu“ alebo od samých pánov.

Jánošík, keďže bol na „prázdninách“, nebol pritiahnutý k žiadnej práci. Najrašej sa bavil vo veľkej hradskej knižnici a keď sa mu ustavičné čítanie zunovalo, zašiel ku kováčovi, kolárovi alebo stolárovi a tam pozoroval, i sám pracoval. Výsledkom jeho zručnosti boli tie strojné kočíky a tulipánové ládičky, ktorými obdaril svoju roztomilú „sestričku“ Milku. Vôbec väčšinu svojho času vynaložil na to, aby sa niečím zavďačil tomuto dievčatku. Tak potom navymýšľal hračky, o akých sa nikomu ani nesnívalo. Dievča preto prilnulo k šuhajovi ako k svojmu bratovi, a tak nie div, že odchod Medveďa, ktorý ináč vždy už dňom vopred zvykla oplakať, nedotkol sa jej teraz tak bôlne.

Deň pred svojím odchodom šiel Medveď svojim priateľom povedať „zbohom“. Vedľa neho stúpali Ján, najstarší syn Belíka, a Jánošík. Neďaleko kaštieľa, na ceste, našli stáť voz, naložený plnými vrecami žita. Zadné koleso v kusoch ležalo vedľa hradskej a dvaja chlapi sa namáhali zdvihnúť os, čo na zemi ležala, kým tretí držal nové koleso, aby ho vtisol na os. No chlapi nevládali ťarchu zodvihnúť.

„Tuším, čo by sme im pomohli,“ preriekol Medveď k svojim sprievodcom.

„Nebabrite si ruky, otče. Urobím to sám,“ riekol Jánošík a už zhodil zo seba kvetastú huňku.^[63]

Ján Belík sa hlasne zasmial.

„Nesmej sa, Janko,“ riekol žartovne Medveď. „Ak by mi Juraj povedal, že schytí ten voz na plecia — i to by som mu uveril; lebo dosiaľ čo povedal, všetko previedol.“

Šuhaj bystro prikročil k chlapom, ktorí sa namáhali s drúkom.

„Počkajte, pusťte mňa, strýčkovia,“ riekol a pomedzi nich sa tiskal pod drúk, ktorým dvíhali os.

Chlapi sa i smiali i hnevali na šuhaja.

„Ale choď, ty ledačo,“ riekli posmešne a pozreli na štíhlu Jánošíkovu postavu.

On sa len usmieval. „Nemáte sa čo hnevať,“ riekol veselo. „Vy ste už sprobovali, a bez výsledku. Sprobujem i ja.“

V tom už vzopäl sa plecom do drúka a — voz sa zdvihol. Tomu, čo držal koleso, otvorili sa naširoko ústa a spolu i so svojimi druhmi len nemo sa díval na to čudo.

„Veďže zavlečte to koleso, nebudem hádam do zajtra držať,“ riekol Jánošík.

Chlap sa spamätal a vtisol koleso na os. Až potom sa zo všetkých vydral výkrik zdesenia. „Bisťubohu,^[64] to je chlap!“

Jánošík si spokojne obliekol huňku a furmani sa poberali ďalej. Ale pobaláchané kone navzdor vzpínaniu ťažkú fúru^[65] nepohli z miesta. Darmo šibal kočiš a daromne sa chlapi vzopierali do lievčov.^[66]

„Kia je to bosoráčina!“^[67] zvolal jeden z chlapov. Cesta je rovná ani dlaň, kone silné, a ani hnúť!“

„Ej, čo sa tu budeme naťahovať, choď do Topoľskov pre pár koní,“ riekol gazda.

Jánošík s úsmevom vystúpil spoza voza a ticho riekol kastelánovi. „Zažartujem sa, načo ma volali ledačom.“ Kastelán hneď pochopil, prečo kone nemohli voz pohnúť.

O chvíľu k predošlým pripriahli nové dva kone. Nastala hejsa,^[68] krik ľudí, plieskanie bičom. Kone nerovno ťahali — voz stál na starom mieste.

„Nože potisnite!“ volal pohonič.

Ľudia zaobišli voz, a tu jeden z nich zazrel Jánošíka ako opačným smerom, k sebe ťahá spice zadného kolesa.

Rozumie sa, že ľudia ešte väčšmi obdivovali mladého siláka.

„Veru by som neveril, keby som to nevidel,“ riekol gazda a aby sa presvedčil, že nemá do činenia s dákym preoblečeným černokňažníkom, omakal tuhé svaly šuhaja.

Raz zasa, už po Medveďovom odchode, Jánošík sa tak vyznačil, že sám na hrubom konci pomohol odniesť veličizné brvno človeku, ktorého kamaráti sa boli kdesi napili. Človek sa sprvu divil, ale potom celkom prirodzeným hlasom riekol:

„Ďakujem ti, Jánošík!“

„Ako viete, že som ja Jánošík?“

„Ktože by to iný bol schopný? Živ ťa pánboh, sokole náš!“ riekol sedliak a vrelo stisol junákovu ruku.

Takéto Jánošíkove skutky sa rýchlo rozšírili i po ďalšom okolí a mnohí i zďaleka prišli do Podzámku, aby mohli vidieť čudesného siláka. Raz v nedeľu prišiel zďaleka, až do poľských hraníc, vychýrený ozembuch a lomidrevo, uhliar Čierny Mišo. Polo poľsky polo slovensky sa dozvedal na Jánošíka práve vtedy, keď tento tadiaľ stúpal. Ľudia mu ho ukázali. Obor, akoby neveril očiam, prešiel si cez ne začiernenou dlaňou a temne riekol: „Nebláznite ma, hádam tento slamkahusár?^[69] Veď ho jednou rukou prehodím cez chalupu.“

Ľudia sa usmiali a zavolali Jánošíka. „Tento človek by sa rád s tebou pasoval a že by ťa vraj cez dom prehodil,“ povedali mu.

„To je dosť možné,“ vetil Jánošík, ostro si obzrúc hodného muža. „Ale dnes je nedeľa. A odkiaľže ste, strýčko, taký silný?“ pýtal sa potom cudzinca a podal mu ruku.

Obor schytil šuhajovu ruku do svojej čiernej dlaby a počal ju stískať.

„Len ta, strýčko, celou silou! Najprv vy, potom ja,“ riekol pokojne Jánošík, kým mu kosti pukali.

„Psia krv!“ hrešil Čierny Mišo, keď chlapec ani jedinký ťah tváre nezmenil.

„Teraz ja, strýčko,“ zvolal Jánošík a stisol zuby, ale nič nebolo vidieť na ňom, žiadnej námahy, len čo mu žily na ruke napuchli.

Obor stiahol obočie a kútiky úst sa mu mykali. Spoza zauhlených nechtov na ruke vysiakla červená krv.

„Pušči, golubok, barzo to bolí!“^[70] zvolal odrazu a mykal rukou.

Jánošík pustil a obrovi prešla chuť do pasovačky. Ofukoval si boľavé prsty a so strachom sa díval na vysmievaného „slamkahusára“.

Ale Jánošíkov chýr najväčšmi zväčšil jeho skutok, ktorým oslobodil Zámok od mena „turecký“. Na celom okolí hrad totiž volali len „Tureckým zámkom“, no málo ľudí vedelo príčinu toho, každý si myslel, že ten názov ostal ešte z nedávnych dôb, keď ho Turci mali päť rokov v moci. No Jánošík sa z knihy, ktorú v hradskej knižnici prečítal, presvedčil, že to nebolo preto. Bola to kniha písaná bývalým zámockým farárom Hubaym a v nej stálo, že Zámok sa preto volá turecký, že na najstrmšej západnej jeho strane akýsi odvážny a šikovný Turek pripevnil odznak svojej viery, polmesiac. Ten istý Turek v nočnej dobe vyškriabal sa kolmou, skoro úplne hladkou skalou do Zámku, pootváral brány svojim spolubojovníkom a tak umožnil zajatie hradu. V knihe stálo, že vtedajší pán Zámku, posledný Thurzo, dával sto dukátov odmeny tomu, kto by ten polmesiac sňal dolu, ale nik sa na tú krkolomnú prácu neodvážil. — A skutočne, keď sa Jánošík v kaštieli o tom polmesiaci vypytoval, tak videl, že každý vedel o ňom a kastelán mu ho i ukázal zdola od rieky, nad ktorou strmo vyčnievala skalná stena. Pôvodne červený polmesiac už obledol, ale bystré oko ho ľahko mohlo zbadať. Jánošík natiahol kohútik guľkou nabitej karabíny a za chvíľku cieliac, spustil. Hneď po výstrele polmesiac udretý guľkou zacvendžal, ale stál i ďalej na svojom mieste.

„Zajtra povandruje dolu,“ riekol šuhaj pevne.

Kastelán, Ján Belík, sa zľakol, lebo poznajúc Jánošíkovu zaťatosť a krajnú odvážlivosť, bál sa o jeho život a snažil sa ho odhovoriť od toho úmyslu. Šuhaj neodpovedal ani slova, ale v ten a na druhý deň ho obyvatelia kaštieľa nevideli. Darmo hľadala ho i Milka, úpenlivo volajúc: „Ďurík, braček zlatý, kamže si sa podel?“

Za ten čas Jánošík narábal v kováčovej vyhni. Nákov sa potil, iskry lietali, železo povoľovalo: z ťarbavých hrúd rudy stvoril sa pekný kríž, ktorý potom ešte Jánošík u stolára zamaľoval na červeno.

Na druhý deň popoludní, uparený, ale s tvárou blčiacou od radosti, prišiel šuhaj do kaštieľa a volal svojich priaznivcov na prechádzku k západnej strane hradu. Každý — zvlášť kastelán — tušil niečo mimoriadne a tak dúškom vybrali sa ta na kočoch. Ale aké bolo ich prekvapenie, keď na mieste bledého polmesiaca skvel sa na skale červený kríž, na znak víťazstva kresťanstva nad mohamedánstvom! Starému Belíkovi mráz strachu prechodil po tele.

„A ak by si sa bol zabil, čo by sme povedali otcovi?“

„Za sväté veci, ako sú viera a národ, padlo už státisíce i inakších mužov, než som ja,“ riekol šuhaj a oko mu zahorelo nadšením.

„Máš pravdu, syn môj!“ riekol starec objímúc ho. „Obetovalo sa ich tisíce, ale nie inakších ako ty!“

Potom sa polmesiac slávnostne odniesol ako vojnová korisť a umiestnený bol ta, kde boli hrdo vztýčené tri vojenské trofeje medzi alabastrovými sochami niekdajších pánov Zámku — slovenských neodvislých kniežat a veľmožov, ako boli: Matúš Trenčiansky (1293), Mikuláš Gara (1440), Matej (pozdejšie kráľ) a Ján Korvin (1534) a konečne Fraňo, Juraj a Emerik Thurzo (1558 — 1621)…

Spomenutá kniha, história Zámku, písaná zámockým kaplánom Hubaym, spôsobila Jánošíkovi dosť hlavolamu,^[71] lebo nebol ešte dokonalý latinčinár. Ale šlo to predsa pomocou slovníka, šuhaj ju svedomite prečítal celú a najviac sa divil tomu, že i na poslednej celkom prázdnej strane stálo napísané „Verte!“, to jest „Obráť!“ Nuž a ďalej sa obracať nedalo, pretože za poslednou stranou nasledovala len kožená väzba knihy. — Šuhaj, ktorý už — na Zakliatom zámku — videl i ozrutnú skalu sa vrtieť a ktorého suchý obsah knihy i tak neuspokojil, keďže čakal akési tajnosti, odrazu sa odhodlal a ostrým nožíkom otvoril dosku väzby. Spod kože vypadol pritom husto písaný hárok papieru.

Jánošíkovi sa zaiskrili oči a hltavo čítal riadky listiny: „Pokoj a božské požehnanie buď ti údelom, ó, duša kresťanská! Ja, Abrahám Hubay, pisateľ prítomného diela, dostal som dvadsať kremnických za svoju prácu. Ale Boh mi odpusť hriechy, tak sa mi zdá, že môj pán a veliteľ, jeho excelencia p. Emerik Thurzo, nedal mi ich za to, čo som napísal, ale za to, čom som do histórie Zámku nenapísal. On mi totiž sám poručil, aby som sa vyhýbal všetkým pletkám a bájkam, ktoré o tomto hrade ešte i dnes po celom vidieku kolujú. Ja ako verný a poslušný sluha svojho pána urobil som mu po vôli, ale kvôli utíšeniu svojho spisovateľského svedomia, tu, ako doplnok k svojmu dielu, podávam všetko to, čo som sám skúsil. Všetky naše hrady postavené boli za tým cieľom, aby sa z nich ľahšie dali hájiť naše kraje a v druhom rade kvôli tomu, aby sa obyvatelia mali kam uchýliť pred krvižíznivým nepriateľom. No predstavme si, že nepriateľ s ohromnou presilou takýto hrad zo všetkých strán obkolesí a že takéto obliehanie trvá rok-dva; nuž ľahko zistíme, že tí, čo sú v hrade zavretí, konečne musia vyjsť z potravín a hľadieť hladovej smrti v ústrety, ak sa len nechcú poddať, alebo nie sú schopní dákym spôsobom si zadovažovať nové zásoby potravín. Sám krutý stav vecí núka ich teda rozmýšľať o spôsobe a ceste, ako by si mohli pomôcť, nuž a keďže lietať nevedia a ponad zem pre nepriateľa nemôžu odísť, je teda celkom prirodzené, že hľadajú si cestu popod zem. Týmto spôsobom stvorili sa podzemné chodby, či už robené hneď počas stavby hradu, alebo počas jeho obliehania. A ja som presvedčený, že takéto tajné chodby má každý z našich hradov, ako ich má určite i Zámok. O týchto tajných chodbách ľud vypráva rôzne bájky…“ a Hubay tu naširoko opisoval rôzne povedačky. Potom pokračuje: „I história je dôkazom, že takýchto chodieb musí byť. Stojí totiž napísané, že keď kráľovské vojsko bolo zavrelo do Zámku Matúša Trenčianskeho a už-už dúfalo na vyhladovenie posádky, odrazu ten istý do Zámku zavretý Matúš ich odrazu napadol a na hlavu ich pobil. To isté urobil i Jiskra,^[72] obkolesený kráľovským vojskom. Nuž akože sa inak mohli dostať za chrbát nepriateľa ako cez tajné chodby?

Moje skúsenosti spočívajú v nasledovnom: Na západnej strane hradu, tesne pod skalami a neďaleko od vnútorných valov,^[73] stojí kaplnka, v ktorej som každoročne odbavoval služby božie v deň sv. patrónov slovanských apoštolov Cyrila a Metoda. V roku, o ktorom píšem, 5. júl pripadol na všedný deň, a tak som výročitú sv. omšu oznámil na nasledujúcu nedeľu. Sám som sa v ten istý deň hneď zavčas rána vybral do kaplnky. Kľúč od nej bol u mňa a — nakoľko ja viem — iného vôbec nebolo. Do kaplnky sa cez celý rok nechodilo, nie teda div, že tráva a mach narástli po chodníčku, ba i na skalovom prahu dvier. Bezhlučným krokom som teda pristúpil k dverám a strčiac kľúč do dierky, s malou námahou som ich otvoril. Ale aké prekvapenie ma tu očakávalo!

Pred oltárom na lavici zazrel som tam ležať svojho zemepána a vedľa neho stál mladušký veľmož Lonovský, ktorý býval častým hosťom na Zámku, odkedy zachránil život malej dcéry Thurzovej, Elenky. Keď ma zazrel, Lonovský bol očividome v rozpakoch. „V horách prepadli nás Illésházyovci,^[74] strýko je ranený, nevedel som, kam ho dať…“ riekol mi neistým hlasom, ako keď človek klame. Zo všetkého mohla byť pravda len to, že mali dákusi zrážku, lebo Thurzovi tiekla krv z pravého boku pŕs a ležal bez seba na lavici. Ale že by to bolo bývalo v horách a že by ho stadiaľ bol Lonovský cez valy doniesol do kaplnky: to bola lož, lebo valy sú vysoké, strmé a za nimi ani niet hôr, ale tečie tam rieka. „A ako vaša milosť ráčila otvoriť?“ pýtal som sa predsa o chvíľku. Veľmož stiahol obrvy a prísne na mňa pozrel. „Žiadate exámen,^[75] reverende?^[76] Tu mi pomôžte odniesť jeho excelenciu^[77] do hradu a — starajte sa o svoje veci!“ Ja som zašomral slová ospravedlnenia a robil som, čo mi bolo rozkázané. Od týchto čias pán Zámku chradol a o pár mesiacov dokonal, no prv mladého Lonovského ustanovil za svojho dediča a zasnúbil ho so svojou desaťročnou dcérou Elenou. Ja som od tých čias bol nedôverčivý a hrozne zvedavý. Zavše som odišiel do odľahlej kaplnky a celé dni som tam trávil, ale nič podozrivé som nenašiel. No raz som práve prichádzal k dverám, keď z nich vystúpil — Lonovský. Bol som zarazený a veľmož bol nahnevaný. Meral ma hrozivým pohľadom a drsne riekol: „Menej by ste sa mali starať o veci sveta tohoto! Dám vás poslať na poenitenciu, akže vás ešte raz prichytím v snorení za namyslenými hlúposťami!“

Od tých čias by som sa za svet nebol opovážil kutať za tajnou chodbou, hoci teraz som už naisto vedel, že jestvuje a že sa končí alebo počína v kaplnke. Ináč i z bájok i z histórie mi je známe, že takéto tajné vchody ťažko je otvoriť, i keď ich človek nájde, lebo do tajnosti nezasvätený takmer nikdy nemôže rozlúštiť kľúč, ktorým sú opatrené. Tak napr. na Lietavskom zámku bola skala, ktorú vraj malé decko mohlo z miesta pohnúť, ak vedelo, v akom poradí má pritískať písmená, ktoré tu vytesané tvorili vetu: „Pomni na smrť!“ Istotne tak isto je i táto chodba prístupná len tomu, kto vie heslo, to jest kľúč otvoru. — Mimochodom zaznamenávam, že podľa podania bezmenného dejepisca hradu Trenčína Matúš Trenčiansky mal pri svojej smrti zvolať: „Slovák, netrp už!“ A zvláštnou náhodou toto boli i posledné slová môjho zemepána. Či nie je v tom dáky súvis s heslom chodby, keďže hrad Zámok patril pokornému kniežaťu slovenskému Matúšovi; a Thurzovci tiež (hoci dejepisci menujú ich oligarchami,^[78] odbojníkmi) predsa bojovali len za samostatnosť Slovenska?

„Hej, áno, páter^[79] Hubay má pravdu!“ zvolal Jánošík. „I otec ma tak učil. Matúš Trenčiansky nebol odbojník, ale čestný bohatier a smelý bojovník za samostatnosť Slovenska. Slovensko bolo a má byť neodvislé; veď ono má ešte i v erbe koruny sv. štefanskej svoju samostatnú polovicu: tam sú tri slovenské vrchy: Tatra, Matra, Fatra a nad nimi skveje sa slovenský kríž sv. Cyrila a Metoda!“

Šuhaj bol vo vytržení; doslova veril zápiskom farára. Dúškom sa pobral na západnú stranu hradu hľadať kaplnku sv. Cyrila a Metoda. No tej už nebolo, na jej mieste našiel len rozvaliny. Pre Jánošíka bolo však i to dosť. Zadnú stenu rozvalín tvorila hladká skala, úplne taká, aká bola i zadná stena pustovníckej chalupy na Zakliatom zámku.

„Ty sa budeš tiež vrtieť!“ riekol šuhaj a so zrakom znalca skúmal malé hrabliny na skale. Slnce bolo už na sklonku a jeho červenasté lúče, prederúc sa cez lístie stromkov, čo pred rozvalinami narástli, dosť jasne osvetlili skalnú stenu. Jánošík po krátkom váhaní tlačil rukou najprv jednu, potom druhú hrablinu. V tom okamihu ozval sa temný zvuk a skala sa pohla, nechajúc na pravom boku asi trojstopový otvor. Šuhaj vyrazil zo seba výkrik víťazstva a hneď sa chcel pustiť otvorom, no až vtedy zbadal, že nemá pri sebe potrebné veci. V tajnej chodbe bola tma; tam by sa bez svetla mohol zabiť. V rýchlosti nastrúhal si pásiky zo suchého smreka, v náhlosti natrel ich smolou a tak vstúpil do otvoru. Pri ich svetle stúpal dolu asi päťdesiatimi schodmi, čo boli vtesané do skaly, až sa ocitol v neveľkom pitvore. Na bočných stenách boli vysekané veľké písmená, a to na každej po dve a na strednej stene skvel sa takisto vytesaný kríž. Na ľavej strane, rátajúc od vchodu, stáli litery P a R, na pravej N a E a pod každou trčal silný železný hák. Sám kríž vyzeral ako litera T, ktorej stredná čiara bola predĺžená a tak predstavovala kríž. Celkom dobre bolo vidieť, že túto strednú čiaru pozdejšie predĺžili, a to i podľa toho, že nesplývala s vrchnou rovinou. Vyzeralo to asi takto:

R T E

P . N

Bystrozrakému Jánošíkovi hneď napadlo toto T a zaraz videl, že tieto litery majú sa čítať po židovský, totiž sprava naľavo, takže PRTEN znamená NETRP! Teda páter Hubay mal pravdu! Posledné slová Matúša Trenčianskeho a posledného Thurzu majú súvis s heslom, podľa ktorého si možno otvoriť cestu do tajných chodieb Zámku a možno i do iných hradov. Šuhajovi sa silne dvíhali mladistvé prsia, oči sa mu radostne svietili a už sa chytal železných hákov, keď zbadal, že by mu posledný zo smrekových strúhancov nevydržal, kým by bol s tým hotový. A potom, o tom treba i rozmýšľať, bohvie v akom poriadku treba tie háky ťahať. Preto, čo i so žiaľom, že sa hneď nemôže pustiť do práce, vrátil sa z tajnej chodby. No tu ho čakalo nové prekvapenie — nijak nevedel skalu vrátiť na staré miesto darmo sa trápil a namáhal, skala sa nepohla. Slnce už zapadlo za kopce, večerné šero zaľahlo na kraj a tajný otvor ešte stále zíval na svojho rušiteľa. Konečne šuhaj upustil od bezvýslednej práce a valaškou nasekajúc mladé jedlice a smrečky, hodil ich pred dieru. V tú noc skoro ani oka, nezažmúril a ešte lúče ranného slnka ani vrchol Zámku neosvietili, už bol pri kaplnke, naložený fakľami a potravinami. Lebo bohvie dokiaľ potrvá jeho podzemná púť!

Keď prišiel do pitvora, hneď podľa ustálenia pustil sa do litier v takom poriadku, ako ony v abecede nasledujú, to jest: najprv ťahal hák pod E, potom pod N, potom P, R a T. Okrem toho päťkrát otočil koleso, čo trčalo spod kríža. Zo skaly ozval sa ostrý hvizd, bolo počuť rinčanie železa a škripotavým zvukom polovica pravej steny i s písmenom E klesla dolu a nechala za sebou otvor do podobného pitvora. Tu z ľavej strany už chybovalo E a po podobnom postupe, ako v prvom priestore, spustila sa pravá stena s písmenom N. Takto šiel Jánošík radom, až prišiel do piateho pitvora, kde už stál len kríž na hlavnej stene a spod neho vyčnievalo koleso a hák. Podobným spôsobom otvoriac si cestu i tu (pričom celá stena i s krížom pošinula sa nabok) stál na kraji ohromnej priepasti, z ktorej zívala tma a chladný vetrík zhasínal fakľu. Zdola bolo počuť temné ločkanie, ako keď voda z ohromnej výšky padá na skalu a víri sa. Jánošík sa zachvel; ak by bol urobil len krok dopredu, už by bol synom smrti! Teda tu by mal byť koniec chodby? Pozorne skúmal bočné steny priestoru a po dlhšom hľadaní skutočne i na jednej i na druhej strane zazrel malé kolesá, ktoré na železnom drúku trčali zo steny. Nad jedným kolesom stálo písmeno „Ž“, nad druhým „U“.

„To je ,už!‘,“ riekol šuhaj a bez rozmyslenia počal krútiť „U“, lebo v abecede ide skôr než „Ž“. Keď obe dokrútil, pričom už teraz jasne počul štrkot železných reťazí, odrazu asi v prostriedku otvoru spadla z výšky silná reťaz na podlahu. Jánošík chytil a ťahal. Reťaz popúšťala a o malú chvíľu silným hrmotom padli zbité dubové dosky nad priesmyk a premostili priepasť.

„Ani v bájkach,“ zašomral si Jánošík a stúpal mostom na druhú stranu. No až tu bolo to skutočne ako v bájkach! Úzka chodba viedla do velikánskeho teremu, o akom sa Jánošíkovi nikdy ani nesnívalo. Pred týmto veľkolepým zjavom šuhaj stál ako ohromený. Bola to sála, do ktorej sa mohli zmestiť tisíce ľudí. Jej vysoké steny, ako i podlaha a povala, boli vykladané lištiacim sa ružovým mramorom, v zadnej časti v rade stáli nízke kamenné kláty a na samom predku stál dlhý a široký stôl z čierneho mramoru. Okolo stola bolo dvanásť stoličiek z čistého zlata a za vrchstolom na zvýšenej a drahými kobercami obloženej podlahe stál nádherný, samými drahokamami vykladaný, zlatý trón. Nad trónom na prednej stene teremu, skvel sa erb Slovenska: tri vrchy — Tatra, Matra, Fatra, vykladané zo samých zafírov^[80] a dvojramenný kríž zo skvejúcich sa diamantov, kým zlatá obruba bola bohato zdobená rubínmi. Pod erbom stál ebenový kríž s figúrou umučeného Krista a povedľa viseli slovenské zástavy z hodvábu, s perlami a zlatými strapcami. Nad erbom, krížom a zástavami skvel sa nápis zo zlatých litier „Slovák, netrp už!“ a pod ním „Za Boha a za národ!“ Celý tento bájny priestor bol slabo osvetlený dvoma visiacimi, takzvanými večnými lampami.

V tomto nemom nádhernom priestore stál Jánošík ako očarovaný. Srdce mu bilo hlasnejšie, prsia sa mu rýchlejšie dvíhali, no pristúpiac ku krížu, sklonil hlavu, padol na kolená a skrúšene sa modlil. Jeho zduchovnelou tvárou tiekli slzy. Ramenami vrelo objal tvrdé a chladné drevo kríža. Tu hľa, z božej milosti, stojí na posvätnom a len vyvoleným prístupnom mieste, kde otcovia a praotcovia národa, najlepší z verných, zasadali a mávali porady alebo súdy nad čiernymi zradcami.

Odrazu mu udreli na sluch podzemné hlasy a on napnuto počúval. Kto môže chodiť v tajných teremoch?… Hlas sa blížil, hoci ešte vždy dusený, akoby spod zeme vychádzal. Už bolo rozoznať i jednotlivé slová a Jánošíkovi sa hlas zdal známy. Žiaľne a trasľavo tiahla sa melódia a už vedľa samej dvorany znelo: „Teraz tvoja sláva v tôni skrytá leží.“ Prvá stena sa otvorila a muž, čo vstúpil do siene, bôľnym hlasom zakončil pieseň: „Tak sa časy menia, tak tento svet beží!“

Rúcho i obrovská postava bola Medveďova, ale obnažená hlava nie. Muž mal krásnu, čisto holenú tvár, len silné čierne fúzy ju zdobili.

Prvé, čo prišelcovi napadlo, bola Jánošíkova fakľa, ktorá — opretá o skalový klát — matne osvetľovala čudesnú sieň.

„Kto je tu?“ hromovým hlasom pýtal sa obor. Jeho obočie sa hrozivo stiahlo a v ruke sa zablysla ostrá dýka.

Jánošík sa ani nepohol, len sa nemým úžasom díval na muža, jemu známeho i neznámeho. Ale obor, zazrúc kľačiaceho šuhaja, striasol sa na celom tele, kým zmraštená tvár tratila hrozivý výraz a celkom sa vyjasnila. Vážnym krokom pristúpil k šuhajovi a zdvihol ho k sebe.

„Ty, moja potecha a nádej, ty krásnoduchý sokol tatranský!“ riekol hlbokým trasľavým hlasom. „Nevyskúmateľné sú cesty Hospodina! On nás v tomto slovenskom chráme dal dovedna. Mňa, peň starý, s tebou, výhonkom nádejeplným. Či vieš, kde si?“

„Viem.“

„Vieš, kto som ja?“

„Viem, ty si môj otec a pán, nebohý Ján Lonovský, ktorý napriek svojmu ohromnému majetku v medveďom rúchu utiahol si sa do koliby skalín a sužovanému národu venuješ majetok i svoj život.“

„Áno, ja som Ján Lonovský, ktorý ako pustovník slovom i skutkom hojím biedy svojho ľudu, ako pomstiteľ bezprávia trescem otrokárov a v podobe Neznámeho Rytiera na bojovom poli korím vrahov viery a otčiny. No život ľudský má svoje vymerané hranice. Nadíde doba, keď zmizne i Medveď, i Neznámy Rytier, a nebohý Ján Lonovský stane sa skutočne nebohým. Z dolín a hôr milého Slovenska ozve sa plač tupeného, jarmeného ľudu, lebo zase bude stáť bez zástancu; v šíkoch svätého vojska nastane poplach bázne pred krutým nepriateľom, lebo chybovať bude z radu postava Neznámeho Rytiera, ktorého tvár nikdy nikto nevidel, ale ktorého pred ramenom triasli sa vrahovia väčšmi, než pred celými plukmi vojska. A to sa nesmie stať. Ujal som sa ťa Juraj ako malého červa, teplotou svojho tela i ducha som ťa odchoval učiac ťa láske za pravdu a právo. Moja práca bola zdarná, stal si sa mi pýchou a len tvoj mladý vek ma zdržal toho, aby som ťa zasvätil do svätých tajností. No tak ako sila tvojho tela predišla mladistvý vek, tak i duch tvoj ho zahanbil. Ty si možno božským vnuknutím sám vnikol do nepriehľadných tajností. Tu si v snemovni a súdovni slávnych našich predkov. Boh ťa žehnaj a posilňuj! Ty budeš mojím nástupcom, ty dokonáš, čo som ja len započal!“

Sviatočný hlas obra odznel v dvorane a on na čelo pobozkal mladého junáka.

„Pomodli sa, aby Boh, Otec, Syn i Duch svätý dal ti sily i svoje požehnanie v ťažkom, nadľudskom diele.“

Obaja pustovníci, otec a syn, si kľakli a skrúšene sa modlili…

*

Leto sa minulo, prichádzala jeseň so svojimi krásnymi dňami. Belíkovci, zvlášť panie, mali plné ruky práce s výbavou študenta Jánošíka. Ešte i Milka pomáhala v jednom-druhom, aby „braček“ mal všetko, čo taký pán potrebuje. Všetky veci boli potom uložené do veľkej tulipánovej lády, ktorú si Jánošík sám zhotovil a Dorčove koníčky odviezli ládu i s jej mladým gazdom do Trnavy. Rozlúčka bola dosť ťažká, lebo šuhaj bol každému prirástol k srdcu, takže za vozíkom stúpal veľký sprievod, ani na pohrebe. Zvlášť Milku ledva bolo možné utíšiť. Okrem Dorču, Jánošíka odprevádzal verný druh Ilčík. V Trnave, kam dorazili na tretí deň, Jánošík oddal malý trojrohý lístok opátovi^[81] a hneď bol prijatý do vyšších tried.

Sprvu sa Jánošík divne cítil vo svojich nových tesných šatách i v ťažkých čižmách, no pomaly si privykol na ne, ako i na nové pomery. Svedomite konal svoje povinnosti, každý okamih vyplnil prácou, nuž nie div, že rýchlo sa stal prvým žiakom a miláčikom všetkých učbárov. Jeho skromnosť a úprimnosť naklonili mu i spolužiakov, takže ho títo zbožňovali. Zvlášť istý veľmož, gróf Forgách, Jánošíkov rovesník, si ho obľúbil, takže ustavične vyhľadával jeho spoločnosť.

I v samom meste stal sa Jánošík známou a rád videnou osobnosťou. Návšteva v kapitulnom kostole^[82] sa zdvojnásobila, kedykoľvek on spieval prvý hlas v speváckom sbore. A keď kráčal po uliciach, ľudia, zvlášť ženské, dali si hlavy dovedna a s úľubou šeptali za ním lichotivé slová.

Ale on sa nedal pokaziť ani lichotením, ani priazňou, ktorá ho zo všetkých strán obklopovala. Tešil sa svojim výdobytkom a usilovnosťou i skromnosťou usiloval sa ich skutočne i zaslúžiť. Najviac sa priatelil s mladým Forgáchom, ktorého pekný, svieži duch sa mu páčil, a ľutoval, že jeho telo sychravelo. Najradšej sa však utiahol do svojej cely a dumal o krásnych chvíľach detinstva po boku Medveďovom. Pred jeho duchovný zrak predchádzali mu všetci jeho milí: vznešený Medveď, starostlivá krstná mať, verný Ilčík, štebotavá krásna Milka a iní. Nuž horel túžbou čím skôr ich vidieť, no nikomu, ani len najdôvernejšiemu Forgáchovi, nehovoril o tom ani slova…

Takto minulo pár rokov a zo šuhaja vyrástol vysoký širokoplecí muž. Terchovania a Podzámčania ťažko by ho boli poznali. V celej veľkej Trnave, nevyjmúc ani vojakov, nebolo muža, ktorý by sa bol mohol s ním merať, či už do výšky, do sily, alebo čo do — mužskej krásy.

Nadišla doba pamätného trnavského snemu z roku 1705, na ktorom vojvoda Rákóci zhodil z trónu Jozefa I. a žiadal zrušenie dedičného práva Habsburgovcov na uhorskú korunu. Trnava ledva stačila prijať všetkých vznešených hostí, ktorí sa so svojimi zbrojnošmi a plukmi dostavili na snem. Skoro všetci výtečníci verejného života boli tam pohromade, kým si za múrmi mesta v šiatroch hovelo mužstvo. Radovánka za radovánkou, slávnosť za slávnosťou sa striedali. Pohostinné mesto, zvané malým Rímom, denne zabilo stá volov a víno tieklo skoro potokmi. A to všetko na slávu svornosti a jej tvorcu, kňaza Rákóciho. No pozorné oko videlo, že nie je všetko zlato, čo sa blyští. Poddanstvo sa húfom hrnulo pod zástavy Rákóciho, lebo sľúbená mu bola sloboda; zemani a veľmoži pristúpili k nemu preto, lebo si mysleli, že jeho pomocou ešte viacej rozšíria svoje, už i tak bezhraničné práva a kňažstvo nadŕžalo odbojníkovi len preto, že on bol teraz „panujúcou planétou“, uňho bola celá moc. Ale všetkým bez výnimky bolo tŕňom v očiach to, že si Rákóci z nečistých sebeckých dôvodov a pomocou úhlavného nepriateľa vlasti a viery, pohanského Turka, vydobyl slávu a prvenstvo.

V snemových predporadách, ktoré sa odbavovali v súkromných bytoch, a zvlášť pri rujnom vínku, táto nevôľa^[83] sa neraz prejavila.

„Psohlavcovi Turčínovi slúžime, aby sa Rákóci mohol stať sedmohradským kniežaťom, alebo azda i uhorským kráľom!“ nadávali poddaní skoro bez výnimky a mnohí i z veľmožov. Medzi týmito bolo zase mnoho závistlivcov, ktorým nebolo po vôli, že nie oni sú tým slncom, okolo ktorého by sa mali točiť ostatné planéty, iní sa maličkosťami cítili byť urazení a Rákóci im bol vraj nadutý, prísny atď. Kňažstvo, zvlášť trnavské a v tom okolí, bolo naoko Rákócimu oddané, no verejnou tajnosťou bolo, že len dychtí po okamihu, v ktorom by sa mu mohlo pomstiť za urážky a krivdy, ktoré páchal voči rímskej cirkvi. Slovom svornosť a oduševnenie nebárs prekvitali ani v tábore, ani u obecenstva.

Poprednejší veľmoži boli už pohromade, čakali sa len prešporský Pálffy, Nyáry a zvlášť Neznámy Rytier, alebo ako ho ináč volali, Sokol. Prvší dvaja prišli, ale za Sokolom darmo čakali. Na naliehanie netrpezlivcov Rákóci teda otvoril snem. Vtedy od mestských brán zazneli trúby a oznámili príchod nového hosťa.

„To bude Sokol!“ ozvalo sa zhromaždením. „Treba ho počkať!“

A skutočne o chvíľu silná čata zbrojnošov tiahla cez hlavnú trnavskú ulicu. Na ich čele, na krásnom snehobielom koni, v čierny pancier odetý, so spusteným šišakom^[84] na tvári sedel ten, čo ho volali Neznámym Rytierom alebo Sokolom preto, že ho nik nepoznal a že na šišaku nosil sokolie pero. Za ním stúpal mohutný muž s veľkou hodvábnou zástavou v ruke. V prostriedku bielo-modro-červenej zástavy skvel sa erb Slovenska — tri vrchy s dvojramenným krížom — a nad ním bol nápis: „Za Boha a za národ!“ Všetko sa hrnulo na ulicu a z tisícich hrdiel ozvalo sa nadšené volanie: „Sláva Sokolovi!“ Dievčatá a ženy napochytre doniesli kvety a hádzali ich na cestu zbožňovaného bohatiera, pred ktorým hrôzou triasli sa divé hordy^[85] vrahov. — Takto skvele Trnava nevítala ani Rákóciho.

Sokol svojou krivou šablicou pozdravil veľmožov a hlavou kýval na vďaku ostatnému obecenstvu. Na predku krásnej čaty stúpal do nádherného bytu opáta Vislockého, ktorý ho so svojou asistenciou prijal vrelo a okázale ako najsilnejšieho zástancu viery a národa. O krátku chvíľu šiel Neznámy Rytier na snemové zhromaždenie, ktoré znova bolo otvorené Rákócim a prijalo ho zvučným volaním na slávu. Prvý deň snemu prejednával len bezvýznamné predmety a tak ani netrval dlho. Panstvá sa utiahli do pohostinných príbytkov a všade sa živo pretriasalo, čo donesie zajtrajší deň. Lebo bolo známe, že Pálffy, Nyáry a Sokol nie sú náchylní podporovať všetko to, čo si kňaz Rákóci praje.

I slávny Sokol, po dlhšom zabávaní sa s opátom, ktorý mu bol spolužiakom a najbližším dôverníkom, utiahol sa na odpočinok do tých kráľovských komnat,^[86] ktoré boli určené na jeho prijatie a pohostenie. Strieborná náličnica, ktorá znemožňovala, aby chýrneho junáka niekto poznal, padla spolu i s ostatným nepohodlným pancierom a tam, pri skvostne vyrezávanom stole sedel muž, prvý junák z tých najprvších, oddávajúc sa myšlienkam a túžbam. Odrazu kleplo čosi na okne, ktoré stálo asi osem stôp vysoko od zeme. Rytier sa nezľakol, ale sa pokojne usmial. Po druhý raz buchlo čosi na sklené tabule. Rytier sa nepohol. Ale zvonku bolo počuť zvuky škrabotu — sklo prasklo a oknom skočila dnu silná, vysoká postava.

A divné, rytier Sokol ani nevykríkol, ani sa nedivil. Pružne vstal hore a vrelosťou, akú od ľadového človeka ťažko očakávať, objal mladého junáka, ktorý sa násilne vodral do bytu a tak mohol vidieť jeho tvár, chránenú pred pohľadom každého.

„Ja som ťa nemohol vyhľadať, ak som ťa nechcel prezradiť,“ riekol Sokol, „ale som vedel, že ty prídeš, Ďurko môj!“

Otec a syn, Medveď a Jánošík, celú noc trávili spolu…

Na druhý deň bolo snemové zasedanie omnoho búrlivejšie. Pálffy a jeho strana protestovali proti prechmatom Rákóciho a skoro zjavne ukázali, že sú oni verní trónu, ktorý sa tu chcel zničiť.

„Zrada! Ničomníctvo!“ ozvalo sa z protivnej strany. Šable vyleteli z pošiev a bolo by azda prišlo ku krvavej ruvačke, keby v poslednom okamihu nebol zaznel ostrý hvizd.

„Sokol hvízda,“ riekli veľmoži.

„Pokoj!“ zahrmelo sieňou a napred vystúpila obrovská postava Neznámeho Rytiera.

Tento potom v hrobovej tichosti preriekol:

„Slávne stavy!

Hriech je na vlastných bratov zbraň dvíhať zato, že nesúhlasia s vami. Brat Pálffy a jeho strana majú úplnú pravdu, len ju celkom jasne nevyslovili. Chcieť boriť trón, ktorý je našimi pradedmi postavený, brojiť za náboženskú slobodu a žiadať rozžírenie zemianskych výsad, a to všetko pomocou divého Turka a len preto, aby Rákóciho márnivosť bola ukojená: to je tá vami teraz spomínaná zrada, to je to nízke ničomníctvo. To je zrada na tróne, na viere i na národe. Rákóci hnusne luže, keď tvrdí, že dedičstvo trónu Habsburgovcov je nezákonité a že preto ho žiada zrušiť; on sa rúha Bohu a kresťanskému citu, keď pomocou Turka chce vydobyť náboženskú slobodu; krivo prisahá, keď sľubuje, že kvôli ubiedenému poddanstvu žiada rozšíriť práva zemanov. Jemu sú ďaleké vznešené city a uznanie pravdy a práva. On bojuje výlučne z nízkej sebeckosti, za svoju slávu a moc, a vy mu v tom pomáhate, aby ste za odmenu ešte lepšie dostali pod nohy ten zotročený ľud.“

Krik a lomoz, ktorý sa na tieto slová strhol, nedá sa opísať. Sám Rákóci divo zoskočil zo svojho predsedníckeho stolca a bežal k Neznámemu Rytierovi.

„Potupa! Zrada!“ hučalo sieňou, no ozvali sa i opačné slová: „Pravda je! Sláva Sokolovi!“

Len Sokol stál tam nepohnute, nič sa nebojac ani hrozivých výkrikov, ani tasených mečov.

„Dolu s náličnicou, nech vieme, kto nás uráža! Vedieť chceme, kto je Neznámy Rytier!“ zvolal Rákóci a asi dvadsať veľmožov obstúpilo Sokola. Hotoví boli v každom okamihu rútiť sa naňho.

„Pravda je pre vás octom na ranu, to sme vedeli!“ pokojne riekol Sokol. „No chráň vás boh dotknúť sa ma! Či viete, že na môj povel vaši vlastní žoldnieri a zbrojnoši pobijú vás do poslednej nohy? Chcete, aby som dal znamenie?“

A Sokol zdvihol v ruke neveľkú striebornú trúbku. Veľmoži tŕpli, i sám Rákóci sa zhrozil.

„Na mojej zástave skveje sa heslo Za Boha a za národ! a tak ona nemôže ísť do boja za dobro psohlavca Turka a za napomáhanie vášho tyranstva!“ hromovým hlasom riekol Sokol. „Ja odchádzam a nedaj vám Bože, aby sme sa ako nepriatelia stretli na poli bojov, lebo môj meč práve tak rúbať bude vo vašich radoch, ako sekal hordy turecké.“

S tým sa obrátil a vážnym krokom stúpal von zo snemovne. Čiastka veľmožov sa omráčene nemo dívala za obrom, kým druhá čiastka hrnula sa za ním a oduševnene volala: „Sláva Sokolovi!“

Neznámy Rytier ešte v ten deň opustil Trnavu, ale na sneme zvíťazila Rákóciho strana. Na čele čaty, vedľa Neznámeho Rytiera, na krásnom koni stúpal i nový vojak, udatný, krásny mladík — Jánošík.^[87]