ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po celom terchovskom okolí sa rozchýrilo, aké vyznačenie dostal Jánošík od biskupa a ostatných veľmožov. Tieto chýry všetko, pravda, ešte zveličovali. Dajedni vedeli rozprávať už o tisícoch, ktoré veľmoži mali v tvrdých kremnických dukátoch naskladať na školovanie Jánošíka a sám biskup mu vraj dal dva funty ťažký kríž z číreho zlata a v prostriedku s diamantom ako holubie vajce! Druhí v rozjarenom duchu videli už Jánošíka, ako sa stane veľkým pánom, aspoň biskupom, a vozí sa v nádhernom kočiari, obtočený zbrojnošmi a sluhami… Či div, že sa medzi otrokmi, čo boli prikutí k biednej hrude, našiel i nejeden závistník? Veď závisť a nenávisť najbujnejšie rastú na pôde polievanej slzami biedy a krvou potu… Ale vcelku, buď k pochvale rečeno, Terchovania mali veľkú radosť z úspechu „svojho dieťaťa“, ako ho pyšne volali, a zo srdca mu dopriali všetky radosti sveta.

Ale kto sám najmenej vedel o svojom neslýchanom šťastí, to bol práve Jánošík. Veď on, pyšný, neprijal dávané mu dary a len nepatrný krížik s tenunkou retiazkou mu je pamiatkou na deň birmovky. Okrem toho doniesol si však zo zámku i poranené srdce, ťažkú hlavu — a to hádam len nie je závistihodné šťastie?

Jánošík, ktorý bol od prírody vážnej povahy, stal sa od toho dňa, v ktorom ho biskup nahováral do škôl, ešte zamyslenejším. „Poklady je hriech zakopať,“ to biskupovo slovo mu hučalo v hlave. „A ty máš tie poklady, vlohy, dary nebeské. Preškoda ti je tu zdivieť!“ Šuhaj, hoci skromný, predsa začal porovnávať seba s inými mladíkmi na okolí, potom oceňoval seba, svoje vedomosti a či ťažko, alebo ľahko si ich nadobudol, slovom či má dobrú chápavosť. Tieto chvíle sebaskúšok boli mu trpké, no upevnili ho v povedomí, že hoci ešte málo ovoňal vedy, má schopnosti, ktoré mu boli pripisované i pevnú vôľu stať sa vzdelancom.

Práve toto vedomie vlastnej schopnosti a nekonečná túžba po vyššom vzdelaní robili šuhaja smutným, nešťastným. Veď bolo to s ním ako s človekom, ktorý uzrel brány raja, i mal by síl dostať sa doňho, ale nesmie; svätejšie povinnosti kážu mu ostať na starom chodníku a tak sa musí s bôľnym srdcom dívať, ako sa brána šťastia zaviera pred jeho očami. I Jánošík celou svojou mladistvou dušou pachtil po namyslenom blaženstve, ale pred otcom Medveďom sa ani len slovkom nezmienil o svojom trudnom duševnom postavení. Ako vyrastený muž prísne sa držal toho, čo odpovedal biskupovi, keď ho tento lákal so sebou. Jeho verné srdce predsa len ešte väčšmi bolo preniknuté nekonečnou vďakou k svojmu druhému otcovi, než by kvôli sebe a svojim možno i hriešnym plánom ho opustil. Preto pred otcom i celkom zamlčal biskupovu ponuku a od tých čias ešte väčšmi sa pričinil o to, aby sa pustovníkovi stal užitočnejším a hodnejším jeho spokojnosti.

Ale znalecké Medveďovo oko na šuhajovi hneď zbadalo premenu. On videl zadumanú Jánošíkovu tvár a dobre pozoroval, ako sa premáha, aby nič nedal znať na sebe. K tomu sa i dopočul, zvlášť od mladého Ilčíka, o novinke, ktorú vtedy na pár míľ okolo pretriasali, totiž že biskup volal Jánošíka so sebou. Bedlivo striehol za šuhajom a presvedčil sa, že tento omnoho častejšie uťahuje ku knihám a bez výberu drží sa ich ako smädný krčaha.

„Chcel by si sa učiť, Ďurko?“ pýtal sa ho raz mimochodom, keď si šuhaj, učupený nad knižkou, v polotme silil oči.

Jánošík sa, ako pri dákej krádeži chytený, začervenal a jeho neistý pohľad akoby prosil odpustenie od Medveďa.

„Ja by som rád čím viac vedieť,“ odvetil váhavo. „Snáď ti je to nie po vôli, otče?“ doložil prosebným hlasom.

Medveď sa usmial a láskavo pohladkal chovanca.

„Blázonko! Mňa to práve teší! Ale každú vec treba robiť podľa jej spôsobu, všetko sa má začať od základu. Aj čítať si sa len tak naučil, že si najprv poznal jednotlivé písmená. Tak je to aj s vedou; postupne sa má pokračovať, lebo len tak sa vyvíja ľudský duch. Nedôkladnosť a predčasné skackanie ubíja ducha a on zakrpatie ako jedľa v cudzích výšavách. Pôjdeme teda z kroka na krok.“

Tak sa i stalo. Lenže najprv pustovníci pár dní venovali na zväčšenie svojho bytu. Skál bolo dosť, dreva tiež nazbyt, nuž onedlho Zakliaty zámok bol bohatší o svetlú izbicu. V ten deň sa Medveď stratil a prišiel na druhé ráno s rôznymi knihami. A potom sa začalo pravidelné vyučovanie. Ale nad všetky knihy bol sám učiteľ. Jánošík i pozdejšie mal rôznych vysokovzdelaných učbárov,^[55] ale žiaden sa mu nevyrovnal. Šuhaj zatajoval dych, keď mu Medveď to alebo ono vysvetľoval. Keď mu rozprával o dejinách človečenstva, a tu hlavne o dávnych skutkoch našich slávnych predkov, o sláve a o desnom úpadku nášho národa — pre zradu a ničomníctvo jeho hriešnych snov — citný šuhaj prežil všetky slasti slávy, ale i bôle potupenia svojich predkov. Tatko Medveď vzdelával nielen um, ale i srdce svojho zdarného chovanca.

Pritom sa nezanedbávala ani telesná výchova; šuhaj rovnako rástol na tele ako i na duchu. Ešte sa i otužený Medveď divil, ako ľahko Jánošík znesie všetky životné nepohody, smäd a hlad. A na love proti divým zverom dokazoval takú chladnokrvnosť, odvahu a istotu ruky ako najstarší poľovník. Raz len jeho rýchlej pomoci mohol Medveď ďakovať, že sa nestal obeťou zle trafenej medvedice. Tá už tesne vedľa neho dvíhala svoju desnú labu k smrtonosnému úderu, keď Jánošík, priskočiac k nej, vrazil jej do srdca dlhú dýku. Druhý raz, trochu azda i nerozmyslene a z chtivosti, aby dokázal svoju smelosť a zručnosť, vydal sa Jánošík na lov sám. Už totiž dva dni boli honili veľkého macka, ktorý sa práve uťahoval na zimné lôžko a nijako ho nemohli dostať. Naňho si ostril zuby mladý lovec a hľadal ho, tušiac, kde sa asi zdržuje. Na pleci niesol krásny karabin, v opasku krásne pištole a zo všetkého ešte najspoľahlivejšiu dýku. Pod vplyvom ostrých jesenných vetrov lístie už bolo opadalo z krovia, no chrasť bola zato hustá, že miestami sa nedalo cez ňu previdieť. Preto Jánošík zavše hodil skalu do húšťavy a potom napnuto čakal, či sa ozve hľadaný macko. Ale medveďa nebolo, takže sa Jánošík, namrzený daromným stopovaním, vracal už domov. Tu odrazu prišiel k starému výmolu, ktorý sa zhora žltol hlinou a dolu bol krytý hustou papraďou.

„Ak by tu bol?“ mihlo šuhajovi a zdvihnúc skalku, hodil ju do krovia. Žiadna odveta. „Sprepadený macko,“ zvolal Jánošík zlobivo a schytiac ohromnú skalu, celou svojou silou búšil ju smerom na výmoľ. Temné dunenie sa ozvalo stadiaľ, hneď nato rozľahol sa okolím desný chripľavý rev, v tej istej chvíli pukalo raždie a z húštiny sa vyrútil rozpajedený medveď. Bol to kus, akých sa málo nachodí i v našich Tatrách. Šuhajova štíhla postava sa úplne stratila pred ozrutnou postavou divého zvera. Bol to strašný výjav: len desať krátkych krokov delilo šuhaja od rozzúreného medveďa, ktorý bol v každej chvíli hotový skočiť na rušiteľa svojho pokoja a labami ho rozdrúzgať. Vidiac nemotorné zviera, Jánošík sa veselo zasmial.

„Tak si teda tu, pán macko!“ zvolal zvonným hlasom a sňal karabín. „Musím ťa privítať!“

Kremeň kohútika padol na oceľ i hodil iskru, ale puška nevystrelila. Pravdepodobne bola zle podsypaná. Jánošík rýchlo vybral prachový roh a podsypal. Ale času bolo málo, medveď hrozivo bručal a akoby sa pohýnal. Jánošík nemal času dlho mieriť a rýchlo spustil kohútik. Hneď nato ozval sa hrozný rev a Jánošík cez dym videl, ako sa zle trafený medveď rúti naňho. Šuhajova tvár náhle obledla, no ani sa nepohol z miesta; veď na útek nedalo sa ani myslieť! Rýchlosťou strely vytiahol spoza opaska dlhú pištoľ a meravo čakal na macka. Už stál divoch celkom tesne pri ňom, už jeho teplý a smradľavý dych skoro ovieval tvár šuhaja a jeho laba sa dvíhala k hroznému úderu. „Zbohom, otče!“ myslel si Jánošík a v tom poslednom okamihu, keď strašná laba už-už padala na jeho plece, strelil medveďovi rovno do hlavy, do pravého oka. Medveď úžasne zamumlal a ťažkým pádom prevalil sa na zem. Ale v tom okamihu i z úst chrabrého šuhaja vydral sa hlas bôľu: zdvihnutá laba medveďa dopadla na ľavé rameno Jánošíka a všetky vrchné svaly až po lakťové zhýbadlo mu odtrhla. Z mäsových zdrapov striekala krv, no nebolo času pomýšľať na bôle, medveď sa hrozivo, hoci bezvládne, hádzal na zemi. Jánošík letkom vytiahol dvojostrú dýku a vrazil ju až po rukoväť do ľavého boku zvera. Medveď ťažko zachrčal, tlamou^[56] mu vyšpľachla krv a vystrel si trasúce sa údy — bolo po ňom.

Až teraz Jánošík stačil zaoberať sa svojou rukou a jeho postavenie bolo veru nebezpečné. Krv mu prúdom tiekla a nevedel si rady, ako ju zastaviť. Z okamihu na okamih cítil, že mu ubúdajú sily, a do Zakliateho zámku — hore vrchom — mal aspoň dobrú polhodinku. A keby sa ešte ťažkou mukou vydriapal, ktovie, či by tam našiel Medveďa, ktorý sa ešte ráno bol vzdialil. Šuhaja neopúšťala nádej, ale jasne videl, že ak nepríde rýchla pomoc, musí skapať.

„Tak, hľa, Juraj, zabil si macka, ale predsa zahynieš!“ riekol si sám s trpkým úsmevom. „Tam sú svetoborné plány, odrazu vyhasne smäd po vedomostiach i láska k rodu a k božej prírode!“

Sadol si na skalný balvan a žiaľne pozrel vôkol krajinou i hore na milenú búdu na Zakliatom zámku. Srdce mu stisol rezavý bôľ. V jeho mladom silnom tele hlásil sa pud sebazáchovy, vôľa k žitiu. Ako mohol, tak silne si obvil ľavicu opaskom, no daromné bolo všetko: krv cíčkala dolu a on cítil jej tok i postupné slabnutie tela.

Pozbieral posledné svoje sily, zdvihol sa a strčiac prsty do úst, trikrát silne zahvizdol. Potom sa priblížil k hromade narúbaného dreva, čo si boli s otcom nachystali na zimu, nohou prihrabal ta suché lístie, z vačku vybral suché práchno,^[57] posypal ho pušným prachom a spolu i s lístím vopchal ho pod drevo.

Jánošíka už vtedy nohy ledva odvliekli k zabitému zveru. Tu si kľakol a vrúcne sa pomodlil: „Všemohúci Bože môj! V tvojich rukách bol som, som i budem. Odpusť moje viny a staň sa vôľa tvoja!“ Potom si už omdletý ľahol na telo svojej prvej loveckej koristi a pokojne sa oddal svojmu krutému osudu.

Čím ďalej tým väčšmi sa míňali jeho bolesti, ba konečne akýsi sladký pocit ovládol mu telom, podobný tomu, čo neraz zažil, keď ho umdletého začali nadchodiť driemoty. Lenže teraz, za bieleho dňa, nechcel spať, jeho ešte zdravý um vedel, že mu teraz neslobodno zaspať, že by ten sen bol tým najdlhším snom — smrťou, a preto sa silil udržať si vedomie. No nemohol odolať návalu, v hlave mu to desne hučalo, v ušiach hvízdalo a pred očami hádzali sa mu sprvu čerstvé, potom rôznofarebné a konečne čierne pruhy. Sklopil si viečka so zlatými mihalnicami, prsia sa zdanlivo prestali dvíhať a nôžky sa meravo vystreli. Na pohľad ležala tam mŕtvola — na mrcine.^[58]

Jemný vetrík lahodne povieval zo stráne a hladiac zlaté kučery šuhaja, rozdúchal i vatru pod hromadou a obrátil ju na ohnivý stĺp, ktorý však neosvetľoval cestu do lepšieho života, ale — ako sa zdalo — cestu do včasného hrobu…

Odrazu tichosť bola prerušená, v blízkosti nešťastia začalo raždie pukať a zem duňala pod ťažkými skokmi živého tela. Bez klobúka, s rozcuchanými vlasmi a s dvíhajúcou sa hruďou dorútil sa pustovník Zakliateho zámku a ako ranený zver bôľne vykríkol, keď zazrel šuhaja, svoju nádej a potešenie, mŕtveho ležať na mrcine.

„Ďurko môj!“ zvolal takým zúfalým hlasom, že by i skala bola obmäkla a ako bez seba od žiaľu pustil sa k zdanlivo mŕtvemu.

A hľa, šuhaj otvoril oči, mdlo sa usmial a pološepotom preriekol: „Ja som to vedel, otče!“

Medveď skoro nebol schopný vydržať tieto hrozné premeny; veď skoro v jednom okamihu prežil i smrť i zmŕtvychvstanie svojho miláčka! Od radosti zavýskal, že sa hora na pol míle musela ozývať a zimničnou rýchlosťou chytil sa do práce lekára. Starý vojak Medveď v okamihu prehliadol Jánošíkovu ranu, v druhom už z Ďurkovej košele robil strapce na ranu a neminula ani štvrťhodina, krv prestala tiecť a ruka pekne rúče zababušená bola do strojného obväzu. Počas celého zavíjania Jánošík nezatvoril oči, len ku koncu stisol zúbky — pravdepodobne zväčšili sa mu bolesti.

„Budem mať čo opatrovať, bábku,“ riekol s trpkým úsmevom.

Medveď bol celý natešený, že šuhaj netratí vedomie, ba očividne okrieva.

Spoza opaska vybral neveľkú tmavú fľašku a dal sa mu z nej napiť.

„Bŕ, oheň!“ zvolal Jánošík a odpľúvajúc sa zdvihol.

Medveď od zdesenia nebol schopný slova.

„Ľaľa, on vstal,“ slabikoval a zalomil rukami, ale tak, že medzi ne chytil svojho miláčika a vrelo ho pobozkal. „Za mesiac si chlap ani buk, Ďurko môj!“ potešoval ho.

Jánošík sa usmial. „To je dlhý termín, otče! Od dnes na dva týždne zabijem pár toho macka.“

Medveď sa nechcel dať vysmiať chlapcovi, preto jednoducho riekol: „Dosť možné, áno, to môže byť!“ Lebo v skutku aj veril tomu a vôbec nevedel si nič predstaviť, čo by pre toho šuhaja bolo nemožné. Veď obyčajný smrteľník, ak už celkom neotrasie krpce od takej rany, tak aspoň na smrť zamdlie, padne do horúčky, visí medzi jedným a druhým svetom; a tento polochlapec-pološuhaj, hľa, tu s ním spolu derie zabitého medveďa a z pleca mu rozpráva svoje poľovnícke dobrodružstvo, kým sa jemu len pri počutí toho vlasy ježia a husia koža sa mu vyhadzuje! To nie je obyčajný šuhaj, to je junák telom i duchom!

Táto nešťastná udalosť ničím nezmenila poriadok života pustovníkov. V prvých dňoch vystali chôdze na lov a držala sa len „škola“, ale na štrnásty deň — Medveď i zabudol na sľub šuhaja — hneď za rána bolo počuť výstrel z hôr a o polhodinku prišiel Jánošík s medveďou kožou na valaške. To bola jeho pomsta za prestaté bôle!

V nastúpivšej zime spolu chodievali na vlkov, ktorých veľké snehy v čriedach dohnali do blízkosti Zakliateho zámku. To bol možno ešte nebezpečnejší lov, než na silných, ale ťarbavých medveďov. Tu bolo treba najväčšej duchaprítomnosti, obratnosti a spoľahlivej istoty ruky, lebo ináč v každom okamihu šlo lovcovi o život.

Jánošík sa i tu prejavil ako mimoriadny lovec. Ako by mu to bolo vrodené, oko a ruka mu boli isté, ale keď kremienka^[59] pre zvlhnutie pušného prachu zlyhala a bolo nebezpečie, vypomohol mu šikovný skok alebo zručné pichnutie dýkou. Pri týchto lovoch neraz odplatil sa Medveďovi za ratovanie svojho života, keď ukrutní dravci už-už zasekli boli svoje ostré zuby do jeho tela.

Keď sa ľady začali topiť a hrubá kôra snehu zmenšovať, pustovníci chodili po vlčích kožiach namiesto perzských kobercoch a líhali si na krásne a drahocenné kožušiny.

Tak zavítala Kvetná nedeľa a s ňou Veľký týždeň. Kvetov v tomto studenom kraji bolo okrem snežienky málo, ale nebo bolo čisté, kožuchy netrpeli už slnce a od poludnia viali jemné, náteplasté vetríky. Spod stopeného snehu trávička vykukávala jasnou zeleňou a v slnečných — pravda ešte zubatých — lúčoch poletúvali si mušky. Slovom príroda sa zobúdzala zo svojho zimného spánku k novému bujnému životu.

V tejto krásnej dobe sa Jánošíkovi zdalo, že spolu s prírodou vstáva zo sna. Jeho silné prsia volnejšie dýchali čerstvý vzduch a akési neznáme, alebo aspoň zimou učičíkané túžby ním ovládli. Neznáme kraje a neznámi ľudia zjavovali sa mu v predstavách a telo, ako nedoperený vták, žiadalo si krídla, aby zaletelo ďaleko za rodné vrchy a pahorky. Vidieť, skúsiť, poučiť sa — to boli tajné túžby Jánošíka, hoci láska a zvyk pútali ho zase k Zakliatemu zámku i k jeho preláskavému obyvateľovi.

Medveď spozoroval šuhajovo duševné vzrušenie a ako dobrý vychovávateľ a láskavý priateľ nečakal na vyslovenie túžob, veď by sa to nebol dočkal nikdy, ale sám preriekol o nich:

„Vidíš, Ďurko, cez zimu sme dobre bojovali i s knihami i so zvermi. Zaslúžime odpočinok. Na Zelený štvrtok ťa zavediem niekam a potom ostaneš pár týždňov. To budú tvoje vakácie, aké v školách dávajú žiakom.“ Jánošík sa začervenal, azda od radosti, možno i od hanby, že Medveď uhádol jeho myšlienky.

„A ty, otče?“

„Ja tiež ostanem tam pár dní a potom sa vrátim. Mne je už len najlepšie v starom hniezde, ale tebe treba, aby si videl svet, prv než ťa vystrojím do škôl.“

„Do škôl?“ zavrávoral šuhaj a bez slova chytil ruku pustovníka a bozkal ju. „Otec môj zlatý!“ riekol potom citne a oči sa mu vrelou vďakou blyšťali.

Medveď sa blažene usmieval a hladil mu vlasy.

„Vidíš, aký som ti ja bosorák!“^[60] povedal veselo. „Ty mlčíš, tajíš — a ja predsa všetko viem!“

Slzy vďaky vstúpili šuhajovi do očí.

Podľa svojho zvyku neopýtal sa nič, hoci by rád vedel, kam pôjdu na Veľkonočné sviatky a ešte zvedavejší bol, kedy a kam ho Medveď pošle do škôl. Týmito myšlienkami zaoberal sa dňom i nocou, nakoľko sny len nadpriadali na blahé myšlienky dňa.

Do blaženosti však, ako do kalicha medu, padli i kvapky horkého blenu. V duchu obviňoval sa nevďačnosťou voči Medveďovi, ktorý ho bezhraničnou láskou objímal, a on predsa ťahá sa preč od neho.

No tieto myšlienky mu sám Medveď vybil z hlavy, takže v určený deň Jánošík už uspokojený stúpal do neznámeho kraja, kde mal stráviť svoje „prázdniny“, asi dva mesiace.

Prvou stanicou im boli Dorčovci. Vďačnosť a láska, akou ich táto rodina prijala, nedá sa ani opísať a len horko-ťažko vedeli sa jej odtrhnúť. Starší Dorča zapriahol svoje koníky do ľahkého vozíka a odviezol hostí na určené miesto, do Podzámku.

Zámocké panstvo patrilo pôvodne rodine Lonovských a podľa testamentu nebohého pána Lonovského pripadlo ono, i so Zakliatym zámkom, Jánovi Lonovskému, ktorý však ešte pred svojím zmiznutím, alebo — ako sa mienilo — pred smrťou všetky svoje panstvá zákonne oddal na opatrovanie, na tridsať rokov, starému Belíkovi a jeho synom.

Tento Belík bol dozorcom panstva nebohého Lonovského, ale jeho vdova ho vyhnala zo služby, lebo sa dozvedela, že nadŕža jej pastorkovi^[61] — jedine zákonitému dedičovi, Jánovi Lonovskému.

V Podzámku, tak sa volala osada pod Zámkom, obyvatelia vítali Medveďa s neslýchanou úctou. Deti, ženy i starci, tak sa zdalo, boli šťastní, keď mohli ruku bozkať pustovníkovi. Tento ich všetkých poznal, ešte i drobné deti volal po mene. Ich príchod v ináč tichej dedinke vyvolal celú trmu-vrmu, lebo sa zo všetkých domov hrnuli ľudia k svätému otcovi a prihovárajúc sa mu, dávali mu sprievod až po panský kaštieľ. „Svätý otec je tu!“ rozľahlo sa po dedine a akoby sa to rovnalo hlasu sviatočného zvona, každučká tvár sa vyjasnila.

„A to je kto, ak sa smiem spýtať, otče náš?“ preriekla žena v stredných rokoch, dívajúc sa na Jánošíka.

„To je môj chovanec.“

„Bože, veď sme všetci vaši chovanci…“

„No, no,“ odvetil s úsmevom pustovník. „Ale tohto som ja sám vychoval. To je syn nebohého Ďura Jánošíka z Terchovej.“

„Tak to je on, chudák!“ ozvalo sa naokolo, a nie v jednom oku zablysla sa slza súcitu.

Ženy i muži tisli sa k šuhajovi, rukovali sa s ním, ba daktorí ho i objali.

„Vieš, Ďurík, nemaj za bánosť, ja som ti tetka.“ Ktosi iný bol ujec, štvrtý bratanec. Slovom Ďurko odrazu mal rodiny na tri vozy, a to tu, ďaleko od svojho rodiska.

„I my sme prišli sem z Terchovej,“ vysvetľovala mu akási zhovorčivá tetka. „Nedalo sa nám tam vydržať, životmi sme vážili pod ukrutníkmi. Z dobroty svätého otca žijeme tu, chvalabohu, blažene.“

Jánošík už i tak mal zvláštne pochopy o svojom vychovávateľovi, ale teraz, keď videl túto pokornú oddanosť, ako i lásku ľudu, nešlo mu do hlavy, aby to bol len výlev vďaky za dobré rady a liečenie v chorobách. Hľa, na vrchole hradu zaviala pyšná zástava a dolinou sa rozľahli tri mažiarové výstrely. Takou pompou^[62] sa pustý pustovník nikde neprijíma.

Z úradníckych panských budov vybehúvali im naproti úradníci a s čiapkami v rukách a s radostne vysmiatou tvárou bozkávali Medveďovu ruku. Nakoniec, pred samým kaštieľom vítala ich celá panská rodina. Staručký pán Belík vrelo objal Medveďa a jeho synovia i prekrásne panské dámy, ženy mladých troch Belíkovcov, takou prudkosťou tlačili sa k pustovníkovi, že ho skoro z nôh doniesli. Najstaršia z paní mala bielu zásteru pred sebou a rukávy až hore vysúkané.

Jej ruky boli zalepené bielučkým cestom a zamúčené.

„Odpusťte, otče, nestihla som sa prestrojiť,“ riekla s úsmevom. „Práve som miesila, keď som počula radostnú novinku. Nechcela som byť posledná, ktorá vás zo srdca privíta. Ruku vám nemôžem podať…“ riekla ostýchavo a napružila mu svoje biele čielko.

„Moje zlatice!“ zvolal Medveď a radom ich pobozkal. „A kde je Milka?“

Sotva však stačil vysloviť to meno, už z kaštieľa bežalo k nemu malé, asi desaťročné dievčatko. Jeho dlhé a ako noc čierne vlasy viali v tuhom behu sem i tam, krásna tvárička červenala sa pýrom radosti a veľké čierne oči navlhli slzami, keď zadychčaná dobehla k strýčkovi a vrelo ho objala.

„Už mesiac ťa tu nebolo!“ riekla s výčitkou a opäť bozkala k nej prihnutú tvár Medveďa.

Jedine toto dievčatko volalo ho strýčkom a tykalo mu. Vidieť bolo, že je to pustovníkov miláčik.

Po uvítaní Medveďa všetci sa obrátili k Jánošíkovi a všetci, zvlášť láskavé panie — vedeli mu niečo príjemné povedať. No šuhaj sa najväčšmi divil tomu, že sa nikto z nich nepýtal na jeho meno, a predsa ho každý hneď volal alebo Ďurkom, alebo Jánošíkom.

Malá Milka podala mu tiež svoju rúčku a prívetivo sa ho pýtala, či už teraz ostane u nich? Šuhaj, ktorý nemal doteraz príležitosť byť zoči-voči s urodzenými paniami, hanblivo sklopil oči a na tvár mu vysadli ruže.

„Odpovedaj Milke!“ riekol Medveď.

Jánošík sa usmial.

„Kde u vás, tu v kaštieli?“ pýtal sa dievčatka, ktoré ešte vždy držalo mu pravicu.

„Pravdaže tu; či by sa ti tu nepáčilo?“

Jánošík kývol plecom.

„Neviem, ale ja som zvyknutý na chudobný dom a jednoduchú stravu, iba by som vám zavadzal.“

„Ani najmenej!“ zvolala Milka. „Máš tu už všetko pripravené, neboj sa, aj knihy. Strýčko mi hovoril, že si múdry a poslušný, musíš i mňa na to naučiť, lebo mňa mama zavše karhá.“

Okolostojaci sa smiali a Jánošík vrelo stisol malú rúčku milého decka. Milkina matka, tá pani s vyhrnutými rukávmi, s úľubou sa dívala na svoje dieťa i na krásny, vzdušný zjav syna hôr.

„Počuj, ty hrabivá Micka,“ povedala predstieranou vážnosťou. „Ty len o tom hovoríš, čo Ďurko tebe má dať, čomu ťa má naučiť, ale mlčíš o tom, čo mu ty dáš zato.“ Dievčatko stislo plecami.

„Keď neviem, čo on rád,“ odvetila. „Strýčko hovoril, že je ukrutne vážny, nuž svoje bábky by som mu darmo dávala; moje hračky tiež ho nebudú baviť… Ja neviem… ba áno, ja ho budem ľúbiť, každú deň ho pobozkám…“ Spoločnosť sa smiala.

„Sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú,“ prehodil žartovne jej otec, kastelán hradu.

„Začni to hneď teraz.“

Teraz bol rad na dievčatku začervenať sa. Váhavo pozrela vôkol a zrakom sa pýtala matky, čo má urobiť. Jej matka sa smiala a veselo riekla: „Otec má pravdu, sestra bozkom vítava bračeka.“

Milka sa usmiala, ale s nekonečnou vážnosťou povedala Jánošíkovi:

„Tak sa teda zohni, braček, pobozkám ťa.“

Okolostojaci sa mali puknúť nad jej spôsobom, kým s Jánošíkom sa točil celý svet, keď Milka ovila svoje ramená okolo jeho šije a bozkala ho.

„Budem ti verným bratom, Miluška,“ šepol ako bez seba a vrelo bozkal jej červené ústočká.

„Dostaneš bajúzy, Milka!“ podkúšala ju tetka.

Dievča jej celé zapýrené umne odseklo:

„Ani ty nemáš, tetuška, a mala by si ich od koho dostať, lebo strýčko má hodné a Ďurko ani nemá.“

„Ty čertíča!“ riekla tetka a zľúbala decko.