ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tak sa stalo, ako Sokol generálovi Heisterovi predpovedal. Tretieho augusta ešte nezapadlo slnce, už bolo Rákóciho vojsko zničené. Jeho vodcovia, Bercsényi, Pekry a Viari boli na úteku a samého Rákóciho, ktorý spadol z koňa, polomŕtveho odniesli do Malých Topolčian. Kuruci boli na hlavu porazení a celé skvelé víťazstvo bolo jedinou a výlučnou zásluhou Sokola a jeho slovenských a srbských plukov. Bolo to víťazstvo o akom málo počuť: vedľa päťsto Sokolových vojakov ležali tisíce kurucov. Vojnová korisť bola ohromná a zajatých plno. Trenčín v ten istý deň otvoril brány pred cisárskymi. Rákóciho hviezda toho dňa celkom zapadla. Jeho najvernejší ho opúšťali, najprv Očkay, potom Barkóczy, Pethő a iní na milosť a nemilosť k cisárskym.

Na druhý deň generál Heister robil prehliadku vojska a potom na hlavnom námestí Trenčína vyznačil najchrabrejších medzi chrabrými. Uprostred ohromného nadšenia zo strany vojska, ako i ostatného obecenstva, generál zavesil záslužný kríž s diamantami na Sokolove prsia a pred všetkými ho objal, ďakujúc mu v mene cisára a kráľa za dokonalú vernosť a udatnosť.

No čím väčšmi rástlo oduševnenie za Sokola, tým viac nepriateľov mal medzi pánmi. Skoro bez výnimky závideli mu na jeho sláve, a preto hnusným štvaním potajomky chystali jeho pád. Keď na jeho čistej osobe žiadnej inej zádrapky nenašli, roztrusovali o ňom všelijaké nezmysly, že vraj čestný človek nepotrebuje zakrývať si tvár a zatajovať svoje meno; ale že Sokol bol akiste akýmsi zbojníkom, preto je tá náličnica. Tu i tam vedeli už vyprávať i o hrozných vraždách a iných ťažkých hriechoch, ktoré vraj Sokol spáchal. Pôvodcov podobných osočovaní nikdy nebolo možno vynájsť, ale Sokol dobre vedel, kde sú a kto sú. Ba vedel i to, že sám Heister, len preto, že je pomermi nútený, tvári sa mu naklonený, avšak v srdci ho nenávidí, lebo — sa ho bojí. No Sokol si z toho nič nerobil a otvorene povedal i generálovi, že nebojuje za slávu, ani nežobre o ničiu lásku, jeho cieľom je zotročenému ľudu vybojovať slobodu.

Generál sa znova osvedčil, že nezabudne za jeho zásluhy a hneď po vojne vyplní jeho žiadosti, a aby sa to čím skorej mohlo stať — tak hybaj Sokol i so svojím vojskom do ďalších bojov, a keď si pri Trenčíne iným vyberal gaštany z ohňa, tak — rob to i ďalej.

Takto o tri týždne po trenčianskej bitke Sokol obsadil a dobyl Nitru a potom, šibnúc vľavo, lietal po celom Slovensku. Ľud ho všade prijímal ako osloboditeľa z neba, i väčšina hradov otvárala svoje brány pred ním bez boja. Pomerne v krátkom čase celé Slovensko bolo v rukách dobrovoľníkov, a keď i Muráň, Prešov, Šariš a Košice oddali svoje kľúče, Rákóci, zveriac na Károlyiho trosky svojho vojska, utiekol do Poľska.

Napriek týmto ohromným Sokolovým zásluhám hnusné štvanice, čo vznikli už pri Trenčíne, neprestali, ba ešte sa zväčšovali. O tom sa musel i sám Sokol presvedčiť. Namiesto Heistera za generálneho maršala uhorských cisárskych vojov vymenovaný bol Pálffy; a ešte i tento najväčší Sokolov priateľ a ctiteľ dopustil sa upodozrievania. Sokol videl, že každý jeho krok je špiónmi strežený a za horúca oznámený i veliteľovi i na cisárskom dvore. A v očiach zemanov boli to hrozné hriechy, ktorých sa vraj Sokol dopustil! Okrádal vraj cisársku pokladnicu, lebo smel ľudu zaplatiť za všetko, čo tento na výživu vojska musel dať. Znevažoval moc a práva zemanov, keď im zakázal otrocky zaobchádzať so svojimi poddanými! Stáva sa vraj odbojníkom, chce sa vyšvihnúť za samovládcu Horného Uhorska, keďže sa stará len o šírenie svojej slávy. Stáva sa zradcom svojho cisára, keď so zajatými kurucmi nezaobchádza podľa vojenských, ale len podľa ľudských zákonov a púšťa ich na slobodu, namiesto aby ich dal povešať. A to všetko robí len preto, aby si na rováš^[115] zákonného panstva a hlavného zemepána získal oduševnených a obetavých priateľov!

Toto všetko vytýkal mu vo svojich listoch už i generál Heister; no lišiacky Nemčúr nemal odvahy povedať mu to zrovna, ale vykrúcal, prosil Sokola, aby upustil od toho a tešil ho, že však po vojne všetko bude tak, ako si on žiada. To slovo „po vojne“ bolo medovým motúzkom, aby Sokol ďalej údatne bojoval.

Ale keď Pálffy nastúpil za veliteľa, premenila sa taktika. V listoch už skoro celkom jasne bola vyslovená obžaloba, že je Sokol neverný svojmu poslaniu a Pálffy sa neuspokojil so špiónmi, ale — ako keby Sokol bol potreboval dáku pomoc; pod zámienkou výpomocného vojska — poslal za ním najprv dva a potom nové tri pluky. Tieto, opatrené vlastnými veliteľmi, nepatrili pod komandu Sokola, no zato bez všetkého — už ako cisárski — obsadili hrady a zámky, ktoré bol Sokol zaujal. Takýmto spôsobom všetko prešlo do rúk riadneho vojska, hoci ono ani len krížom slamky nepreložilo.

Toto podlé zaobchádzanie so Sokolom známe bolo i širšiemu obecenstvu a nemálo ho popudilo proti nevďačným pánom; no to nemenilo na veci, keďže sa sám Sokol ničím nepričinil, aby to zamedzil a v tom ohľade nedal ani svojim verným nič podnikať. Ešte dúfal, veril v cisárske slovo, a preto mužne a verne šiel napred. No prichodilo mu i z toho onedlho vytriezvieť! Bolo to po dobytí Veľkého Šariša.

Nechajúc posádku v hrade, stúpal Sokol ku Košiciam (Prešov bol už podmanený), keď neďaleko Obišoviec dostihol ho mimoriadny Pálffyho posol a dal mu list, v ktorom sa v mene cisára rozkazuje, aby sa bez meškania naskutku vydal na cestu do Prešporka na takzvaný generálraport. Aby vraj vzal so sebou len toľko vojska, koľko je k obrane jeho osoby potrebné; ostatok aby nechal v hradoch ako posilu posádkam. Sokolovi zablysla sa slza v očiach a srdce zabolelo, akoby niekto nôž bol v ňom obracal. Tak teda už je tu na dlani dôkaz čierneho nevďaku! Počnúc od rábskeho víťazstva až doteraz nečestným spôsobom bol zavádzaný a využívaný. Darmo sa i so svojím vojskom namáhal, ich výdobytky zobrali cisárski a teraz rozprášia dobrovoľníkov a ich vodcu postavia pred súd a — azda ho i odpracú spod nôh!

Sokol zaťal silné päste, z pŕs sa mu vydral výkrik hnevu, no neriekol nič. Nedbal na hlúpy rozkaz, ale ďalej stúpal ku Košiciam a i toto, čisto kurucké mesto, zaujal. Tu potom už s nepriateľom nezaobchádzal láskavo, ako mu to inde vyčítali. Zahroziac smrťou celému magistrátu,^[116] vyhodil na obyvateľov ťažký poplatok, z ktorého každý muž v pluku dostal po sto toliarov^[117] a okrem toho celému vojsku dal nový mundúr^[118] zhotoviť. Potom dva dni a dve noci tými najvyberanejšími jedlami a nápojmi hostil svojich vojakov a až potom poslúchol rozkaz hlavného veliteľa.

Cestou (na ktorej sa neponáhľal, prešiel ju za dva týždne) tiež celkom ináč postupoval ako dosiaľ. Keď prvý raz tiahol tadiaľto, viac láskavým nahováraním než prísnosťou hľadel zemanov získať k tomu, aby biednemu ľudu uľavili; no teraz to žiadal neúprosnou prísnosťou. Daktorí zo zbrklých panákov, ktorým akiste boli známe tie naničhodné prúdy, čo mali Sokola zničiť, opovážili sa bezočivo vystúpiť proti nemu. No tí zle pochodili! Takto urobil i istý Nemény, na ktorého jeho poddaní žalovali, že im przní ženy a devy a mučí každého, kto sa opováži proti tomu protestovať. Tento podlý rozkošník postavil sa proti Sokolovi, lebo že na svojej pôde je vraj jedine on pánom a že i naďalej bude robiť to, čo sa mu zapáči. Sokol mu bez slova dal vyťať päťdesiat tvrdých a potom panák obmäkol.

Bol to ovšem „strašný prečin“ — zemana dať vytiahnuť na dereš; no Sokol sa nestaral o to. Všade zriadil súd, a kde len mohol ľudu pomôcť, pomohol. A veru bieda bola veľká a všade. Vojnami spustošené kraje okrem panského ukrutníctva trpeli ešte i nákazlivou nemocou, morom alebo čiernou smrťou. Ľud si už zúfal a už-už i Boha sa opúšťal.

Sokol mu prišiel ako anjel strážca; radil, napomínal a pomáhal. Ľud, ktorý vždy vycítil, kto mu je ozajstným priateľom, vďakou a zbožňovaním odplácal mu činy lásky. Vznikol celý rad bájov a krásnych pesničiek, v ktorých nadaný slovenský národ ospevoval svojho junáka Sokola. Zástupy tiahli oproti nemu i za ním, kvetmi bola zasypaná jeho cesta a každý, či starý — či mladý, bol blažený, keď mohol objať nohu alebo pobozkať ruku z neba daného Mesiáša otrokov.

Na Zámku mal Sokol jednodňový oddych. To boli chvíle žiaľu i blaženosti pre Sokola a Milku. Táto zdesená zprávami, najprv ho zdržiavala, aby na žiaden pád nešiel do Prešporka, potom — keď sa nedal odhovoriť — nasilu chcela ísť s ním. No Sokol neprijal tú obeť, a hoci s rozorvaným srdcom, predsa sa sám vydal na cestu.

Z Terchovej, skadiaľ pred jeho príchodom ušli Lonovskovci i s Kytkom, tiahol Považím a všade bol vítaný ako víťaz a osloboditeľ, až asi na štrnásty deň zastal táborom pri Modre.

Už ho teda len pár míľ delilo od Prešporka, kde sa má zodpovedať zo svojich skutkov. Zo skutkov slávy — ako zo skutkov hriechu! Verný Ilčík a Dýkoš, ešte vždy jeho podvelitelia, už od Košíc ho nahovárali, aby sa nepodrobil nespravodlivému rozkazu. Zrovna ho navádzali k vzbure, k otvorenému povstaniu proti Pálffymu.

„Jedine ty si zbil kurucov — a teraz Pálffy so svojimi ľahtikármi chce si zobrať vavrínový veniec víťazstva, a aby to mohol urobiť, ešte ťa i odsúdiť dá!“ riekol Ilčík a zuby mu od jedu škrípali.

„Nedajme sa, Slovensko je naše, a niet sily ani u cisára, ani na celom svete, čo by nám ho mohla vyrvať!“ mienil Dýkoš.

No Jánošík sa nedal sklátiť z cesty.

„My sme prisahali a — cisár môže zlomiť svoje slovo, ale Slovák nikdy!“ riekol a v pozdnej noci odoslal k Pálffymu posla s listom, v ktorom mu oznamuje, že je už v Modre a že zajtra príde pod Prešporok i s celým svojím vojskom.

Dýkoš so slzavými očami opustil svojho veliteľa a Ilčík, zakryjúc si tvár dlaňami, hodil sa na diván a hlasne zaplakal…

Neušla ani hodina, čo posol odišiel, a Sokol, zahrúžený v myšlienkach, sedel vo svojom šiatri, keď odrazu vonku strhol sa povyk.

„Posol od generál-maršala,“ oznamoval Dýkoš pre seba a dodal: „Sto bohov prabohov páralo mu mater!“

Posol vošiel dnu a ostal sám so Sokolom. Keby Sokolovi verní boli načúvali, namiesto vojenského oznámenia boli by počuli ženský plač a vzdychanie zo šiatra.

Namiesto Sokola stál tam Jánošík a namiesto Pálffyho posla — jeho vlastná dcéra Margita, preoblečená do mužských šiat.

A teraz sa už Sokol poddal! Margita, napriek stým nebezpečenstvám prišla, aby ho upozornila na osídla, ktoré sa mu chystajú a aby ho za každú cenu odhovorila od cesty do Prešporku.

„Teba, vznešený Sokole, doživotne zavrú; z tvojich víťazov zdriapu vojenské rúcho a rozprášia ich po všetkých končinách sveta. A to všetko preto, aby hanbu mohli kydať na vaše čestné hlavy a vencom slávy ovíjať svoje zbabelé kotrby.“

„Tu nehovor o prísahe! Ty si viac splnil, než si prisahal, a oni ťa zradili. Nuž a či ty nemáš povinnosti i voči sebe, i voči svojmu vojsku? Či nič po nič a bez toho, aby si tým niekomu pomohol, dáš seba a svojich verných zničiť? Načo? Čomu a komu kvôli? Vojna je skončená — ty si ju počal i skončil. Bol si v rukách pánov citrónom, z ktorého celú šťavu vycedili: nuž či teraz sám máš ísť sa ponúkať, aby ťa zradne odhodili? Aby ťa namiesto odmeny do temnice vrhli!“

Sokol uznal, veď si stokrát sám sebe tvrdil to isté. Hlboko dojatý sa zohol a pobozkal jemnú rúčku vznešenej panny.

„Čím som si ja len, šľachetná slečna, túto lásku zaslúžil u teba?“ šepol rozochveným hlasom.

Grófkina postava sa vystrela a jej krásne oči pýchou vzplanuli. Do oboch svojich mäkkuškých rúk chytila junákovu pravicu a oduševnene riekla:

„Nehovor tak, Sokole, že čím by si si ty to, lebo ono zaslúžil. Len tvoj šat a prach, po ktorom noha tvoja stúpala, je hoden, aby ho každý čestný človek pobozkal. Ty si dal všetko za tvoje heslo Za Boha a za národ! a tebe idú brať ešte i česť. Ó, Sokole! ako to bolí, že do toho ohavného činu dostali i môjho čestného otca!“

Margita, srdcolomne plačúc, oprela svoju krásnu hlávku o silné rameno junáka. Sokol objal jej hybkú postavu a pritúlil ju k sebe.

„Utíš sa a nerob si výčitky,“ riekol nežne. „Pravda, nezaslúžil som si to, a najmenej od tvojho pána otca, ale človek je krehký, dá sa nahovoriť. Ja mu to odpúšťam a ďakujem Bohu, že mi dal poznať najvznešenejšiu bytosť medzi vznešenými: teba, Margita!“

O chvíľu cvalom uháňal Ilčík smerom k Lamošu, aby v dôsledku Margitinho rozkazu a prosby vrátil tam čakajúceho prvého posla, lebo Sokol sa rozhodol, že nepôjde do Prešporka, aby seba a svojich verných neuviedol do nebezpečenstva.

Keď začalo svitať, tábor povstalcov sa pohol tým istým smerom, ktorým bol i prišiel, a posol generála Pálffyho vracal sa do Prešporka, sprevádzaný na dlhý kus cesty Sokolom.

V hustom lese títo dvaja jazdci zastali tesne vedľa seba. Sokol zdvihol náličnicu a tvárou mu tiekli slzy.

„Zbohom, strážna moja víla. Vďaka ti!“ riekol citne, naklonil sa k Margite a pobozkal ju.

„Zbohom — hádam navždy!“ riekla vzlykavým hlasom a potom sa rozišli.

Neďaleko Nového Mesta nad Váhom Sokol komandoval voľno. Nastalo hrobové ticho, vojaci o zem opreli zrak a nejednou tvárou kanuli slzy.

„Bratia víťazi!“ oslovil ich Sokol cvendžavým, ale trasľavým hlasom. „Zrada zlomila Slovensko pred tisícročím a ustavičná zrada ničí ho od tých čias. I my sme obeťami zrady. Pred nami sa triasli tisíce nepriateľov, i prosili — a teraz, hľa, keby mal byť čas odmeny, my utekáme od tých, ktorí by nám mali hlavy vavrínom ovenčiť. My sme vybojovali Slovensko a my, víťazi, zase máme skláňať svoje hrdé šije do zemianskeho jarma. My, jasní bojovníci za Boha a národ, vyťahovaní budeme na dereš a hádzaní na zem, aby po našich telách páni mohli brázdiť. A niet pomoci — tak sa musí stať: rozlúčme sa, bratia, vďaka vám, Sokola… už niet… slovenských dobrovoľníkov už nebude… Každý pôjde svojou stranou.“ Sokol nemohol ďalej, slzy mu hlas udusili. Hrozné je vidieť plakať muža — ale vidieť nariekať tisíce slávnych bojovníkov, to je strašné divadlo. Vojaci sa svojmu vodcovi vrhali k nohám, vzlykali a zubami škrípali, kliali a — on každého objal, každému stisol ruku a potom sa vytrhol z verných náručí a rýchlosťou strely letel do hôr.

Nebolo Sokola — nebolo slovenských dobrovoľníkov.

„Každý pošiel svojou stranou — hnaný žitia nevôľou — v osamelých sa havranov — zmenil kŕdeľ sokolov.“^[119]

A ľud? — Nuž ľud trpel ďalej…