ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hoc mnohý z Uhrov už dávno krásnymi, čistými spevmi
kráľovstva počiatky, slávu, mužov česť ospievali
aj väčšie nad moje vyriekli chvály v nádherných veršoch,
významné skutky tiež v maronských^[7] metrách skryli;
ich verše o bojoch, o veľkom umení vojnovom vravia,
o triumfe, víťaznej koristi v rukách Hunov,^[8]
o strašných pohromách, plienení, čo zemi priniesli Turci,
o škodách, ktorých už v miestach tých vidno nieto;
o krásach, osohu veľkom, úrode vidieckych polí
a rôznych daroch zas spievajú iní básne,
mne nech sa dovolí, keď čas je, patrične ospievať vody,
hodné vždy chvály, veď dávajú zdravie chorým.
Pramene týchto vôd v susedstve mojom sú, príbytok môj je
blízučko týchto miest, za to buď Bohu vďaka!
Treba mi všeličo dôkladne preskúmať, v mysli si zvážiť;
aký je pôvod ich, čo o tom Písmo vraví.
Očiam sa vynára krása zeme a podnebie jasné,
tečúce vody tiež, priľahlé brehy mora.
Mne však tu prichodí písať o vodách v prameňoch stálych,
prinášajúcich aj úľavu, zdravie chorým.
O týchto vodách ja chcel by som napísať pochvalné verše,
hoci aj mienka je, že vlôh niet u mňa toľko.
Človeka vyhnanca, Kriste, veď, nech spieva o tvojich daroch,
nech z týchto veršov ti naveky sláva plynie.
Stvorené veci sú všetky prejavom dobroty božej,
ktorá chce, aby sa s rozumom užívali.
Vo všetkom možné je rozpoznať veľkú otcovskú lásku
Pána, čo tvorcom je, prameňom všetkých vecí.
Najvyšší vládca nám ochotne umožnil užívať všetko,
čo dáva zem táto i čo sa skrýva v mori.
Všetok ľud mal by ho za to ctiť slovom i celým srdcom,
prijímať vieru, čo dalo nám božie Slovo.
Chcem teda teraz i vždycky vzdávať ti vďaku a chválu,
keď láska tvoja nám prináša toľké dobrá.
Kto môže dôkladne, pýtam sa, rozpoznať všetky tie dary
a splniť dôstojne povinnosť chvály Bohu?

Prameňov s horúcou vodou, ako to všetkým je známe,
v krajine panónskej na mnohých miestach jesto.
Však okrem piešťanských kúpeľov, takto ich obvykle zovú,
nechcem ja iné znať. Tento môj spev znie o nich.
Ich miesto pri rieke Váhu je, na suchom štrku a piesku,
v ktorom tok kľukaté ramená často robí.
To miesto podnebie vynikajúce má veľmi a leží
v stolici Nitrianskej, krásnej a prebohatej.
Polia má v úľube Ceres,^[9] žičí im rovnako Bakchus,
záhrady plné sú bzukotu hyblejských včiel.^[10]
Údolie toto je slnečné veľmi, útulné pritom,
no úzke. V ňom sú tie pramene horúcich vôd.
Nie ako inde to býva, že tokom prehojným vždycky
vyteká zo stálych prameňov chladná voda.
Niet tuná kúpeľnej budovy s kúpeľom pre mnohých ľudí,
v ktorom by prekryla tônistá strecha vodu.
Tu kopú len jamy malé a vždy tam, kde komu vôľa,
v štrku a piesčinách. V nich hneď je plno vody.
Tá voda horúca, myslím si, z hlbokých zeme žíl tečie
prichádza príjemná a milá všetkým býva.
Na dno jám sedliaci prostí položia dubové vetvy
alebo ratolesť, listy tiež topoľové.
Do jám si nemocní ponoria nahé zoslablé údy,
zákon im nebráni zostať v nich, dokedy chcú.
Trápení rôznymi neduhmi alebo zimnicami
hľadajú ľudia tu pre choré telo zdravie.
Kto môže, schopný je ešte, nech všetko odloží rúcho,
v kúpeli pokožka obnoví sa mu iste.
Liečenie chorého tela obvykle dlhší čas trvá,
nezriedka treba sa vo dne i v noci liečiť.
Horúca voda je? Nemôžeš azda teplotu znášať?
Nablízku Váh tu je, jeho tok neustály,
čo veľmi prudký je, dravý, nivočí navôkol všetko,
zaplaví často aj pramene teplej vody.
Zničí tiež prístrešky chatrné a štrkom zanesie pôdu,
utrhne breh a s ním všetko sa rúti prúdom.
Zvláštne a divné je veľmi, že svojím ničivým prúdom
nemôže uškodiť prameňom termálnych vôd.
Prozreteľnosti je dielo to (nič bez nej nemôže stať sa).
Oproti, na druhej strane je mocný vŕšok,
ktorý vie roztrieštiť hravo zúrivosť spenenej rieky,
zmierni a utlmí búrlivé hučanie vĺn.
Mocne sa postaví naraz do cesty ničivým prúdom
a takto ochráni pramene kúpeľných vôd.
Sedliak hneď pohne sa očistiť, upraviť kúpeľné jamy
a všetko opraví čoskoro jeho ruka.
Zjednanú odmenu potom dostane sedliak i sluha
(pracuj a zarobíš), každý má, čo mu patrí.
Miesto to nie je ver skúpe na veci potrebné k žitiu,
v ňom Bakchus i Ceres všetkého hojnosť máva.
Starčekov slabých i mládež vidno tam prichádzať vedno
(slovenský národ je plodný a počtom veľký).
Jeden má pletený košík na pravej ruke a v ľavej
veľký džbán s vínom (bremä to ver je ťažké).
Po zemi rozloží potom gazda sám na predaj plody
a pekne do radu stavia, tak býva zvykom;
mlieko a cibuľu, strapčeky hrozna aj mandle, slivky,
jablká, cesnak, med, gaštany, orechy tiež,
kohúty, kurčatá mladé, vajcia a posúchy vonné
a iné z úrody bohatých polí, záhrad.
Sú tam aj syry, čo mávajú okrúhly tvar ako štíty,
v tvrdosti nie sú však rovné im ani trochu,
ani tak solené nie sú, ako ich požíva pastier,
lež mäkké, priam ako bývajú huby jemné.
Je tam aj veľký dom, magnátom vznešeným skytá však iba
príjemný príbytok (nemožno zamlčať to).
Navôkol chatrče biedne len, tmavé, držané kolom
(ani to utajiť nemôžem v svojich veršoch),
stavané z hliny sú, pokryté šachorom, čo rodí močiar.
Často však milé sú aj mocným a veľkým pánom.
Po jedle nastáva pre telo hodina zdravého spánku,
ku tomu niektorým poslúži najatý dom.
Darmo však hľadáš v ňom mäkkučko ustlané, úhľadné lôžko,
v temravých domčekoch málo sa nájde príkras.
Mnohým sa ujde len spočinúť dakde, často to býva,
na slame pod nebom a usnúť v sladkom spánku.
Nie všetkým sa dvere otvoria do izieb panského domu,
sotva im dovolia v maštali utúliť sa.
Veľa je tu rôznych ľudí, plné sú chalupy, sídla.
Málokde pritom sa voľnejší život žije.
Žobrákom je tu tiež určené miesto, ale to veru
prameňom teplých vôd ozdobou naozaj nie je.
V susednom mestečku Piešťanoch posvätný chrám boží stojí,
v ňom možno vďaky vzdať Mocnému za dobrotu.
Kto v srdci zbožný je trochu, náhli sa do neho, aby
dosiahol nebesia cestou tou najschodnejšou.
Ako sú topole ozdobou brehov a cyprus hrobov
posvätný boží chrám ozdobou býva mestám.
Mnohým však zdá sa, že svätýň už neveľmi treba,
málo sa venujú kostolu, viacej chlievom.
Chorým však patrí sa ponajprv vyhľadať príbytok boží
a prosiť Mocného, aby bol na pomoci.
Radím im, ak chcú sa pozbaviť neduhu, choroby svojej,
nech takto alebo podobne prosia Boha:
Rozsievač jasných hviezd, všemocný panovník zeme i mora,
Ty v rukách svojich máš život náš i smrť našu,
vyznávam, že veľmi zhrešil som, porušil príkazy tvoje.
Ty vieš to, hanbím sa za skutky svoje mnohé,
nevďačný bez studu krstné som zhanobil dané ti sľuby,
príkazy tvoje som zneuctil činmi zlými.
Právom som zaslúžil, biedny, za všetky prehrešky moje
chorobu ťažkú mať a nevyliečiteľnú.
Aj napriek tomu som celý čas chodil len po zlých cestách.
Hoc dobrý príklad aj vidím, zlý nasledujem.
Prosím však, nech tvoja pravica k trestu sa nezníži veľmi
a hnevu svojho nech prehrozné blesky stlmí.
Radšej vždy, prosím ťa, dobrotou svojou hrozný hnev zmierni,
príznaky lásky nech na tvojej tvári žiaria.
Ponajprv z nečistej duše zmy všetky nánosy špiny,
čo ver sú príčinou choroby mojej ťažkej.
Ty môžeš privolať naspäť aj dušu uniklú z tela,
ty môžeš, dobre viem, zlomiť moc krutej smrti.
Prosím ťa, zmiluj sa nad biednym človekom pre jeho ľútosť,
chorému pomôcť sa ponáhľaj uzmierený.
Môžeš to urobiť, dobrota tvoja je zjavná a známa,
veď často si mi už pomohol v mojej tvŕdzi.
Nie voda liečivá má takú silu chorobu zmierniť,
ty povedz slovo len a budem zasa zdravý.
Tvoja moc môže nás zahubiť, viem to, radšej však nech nás
zachová. Získaš tak predsa len väčšiu slávu.
Budem ťa, ó Bože, velebiť za dobrotivosť a lásku
a v srdci svojom ti do smrti budem vďačný.

Čo však ja poúčam, nehodný a vzory modlitieb dávam
mužom tak zbehlým, hoc osud ich neblahý je?
Nedávam márne a daromne vysokej oblohe hviezdy
a brehy riekam, či lístím stromy zdobím?
Čo začal som aj dopoviem, by už loď neblúdila
okľukou dlhou, nech vbehne hneď do stredu vôd.
V krátkosti môžem však dotknúť sa iba niektorých vecí,
ako kto z povrchu naberá riečnu vodu.
Obnovuje sa tu teraz aj veľký pre mníchov kláštor,
čo v názve teší sa Štefana kráľa menu.
Pri brehu rieky je vybudované pltisko malé,
ustaté plte tu pokojná chráni voda.
Cestujúcemu i povozníkovi poskytne pomoc
úslužná kompa a prevezie oboch razom.
Nezriedka zahatí človeku cestu vyliata voda,
mohutný násyp však bráni jej prenikať v diaľ.
Na blízkom vŕšku je hájik, ktorý tu dvojako cloní;
stromami výhľad a konármi samé miesto.
Vŕšok ten veľký je, rozľahlý, možno ho zďaleka vidieť,
listnatý hájik sa červeným kvietím smeje,
vtáci si v korunách stromov najradšej splietajú hniezda.
V zelenom údolí diviak sa statný drží,
tu môžu vznešení magnáti (panstvo má poľovku rado)
hončiť a poľovať so psami divokú zver,
aj striehnuť na strašné medvede, majúce široké šije,
zahubiť srny a zajace rýchle šípmi,
zavše aj vtákov si nachytať na lep, či vábnymi zvukmi,
alebo vo Váhu rozostrieť na ryby sieť.
Príjemne možno tu hoci aj celé dni prežívať takto,
možno aj predĺžiť tento čas radostných chvíľ.
Za Váhom prudkým a dravým stelú sa prekrásne lúky,
vidno ich šíriť sa do diaľav na rovine.
Kto chce, tu môže si vhodne spríjemniť prechádzkou chvíľu,
dostatok pohodlia skytajú aj pre panstvo.
Takto Boh k horúcim vodám všelijakej dobroty pridal,
že sotva možno ho ľudskými sláviť spevmi.
Je tu aj výborný kameň (príroda naň je dosť štedrá),
vinie sa na povrch zo zemských hĺbok v žilách.
Kamenár okreše pekne kus skaly z blízkeho lomu;
vlohy má, nadanie opravdu veľmi veľké.
Postupne kladivom čistí ho, otĺka, vyrovnáva
snaživou, zručnou a obratnou svojou rukou.
Na rôzne účely vhodný je, vozia ho do iných krajov,
vraj taký kameň sa v Uhorsku zriedka nájde.
V blízkosti ťaží sa hlinka, ktorá má rozličné farby,
jej žily v zemi sú červené, žlté, biele.
Kúpele prázdne sú zriedka len, aj počas celého roku,
keď čas to dovolí, kohokoľvek tu prijmú.
Najväčšie zástupy ľudí sa tu však schádzajú na jar,
keď už vzduch v príjemnom vetríku oteplieva
a keď už Fébus^[11] svoj povoz vysoko k oblohe dvíha
a v jeho lúčoch sa zem celá kúpe, hreje,
jas jeho prelestný žiarou zalieva každú vec na nej.
Dni radostnejšie sú, ožívajú aj polia,
smejú sa hory a na stromoch nová ratolesť rastie
úrodná, bujne sa rozrastá na nej lístie.
Kvetnaté údolia zasa sfarbujú fialky tmavé,
zlatými kvetmi skrášlený celý je svet.
Prekrásna ruža už začína rozvíjať kvet ako purpur,
omamnú vôňu on kol-vôkol všade šíri,
rozmajrín vytŕča zo záhrad slnečných striebristú hlávku,
a vôňou bohatou ohlasuje sa šafrán.
Len vinič drobné si strapčeky hrozna pred slnkom chráni,
halí ho lístím a takto im vnáša život.
Začali kvitnúť aj kalichy biele ľalie jarnej,
rozzeleňala sa na lúkach, v poli tráva.
Vtáčkovia lietajú všade, ich spevy dojemné, hlasné
nesú sa vo vzduchu, v celom ich kraji počuť.
Štebotom spieva si slávik a šíri náreky svoje,
žaloby trilkami, ktorým niet v svete páru.
V ľúbezných spevoch prekrásnych pretekajú sa vtáci,
čo v tmavých húštinách, v posvätných miestach hniezdia.
Spev ich je lahodný veľmi, ich trilky rozmanité sú
a sladšie ako tie najsladšie ľudské slová.
S hrkútaním si spájajú hrdličky zobáky svoje,
havran má hniezdo rád, vrabce zas radšej strechu.
Zhromažďujú sa tu vedno rozliční spevaví vtáci
a svojimi spevmi nebesia oslavujú.
V jazerách hlbokých i v riekach širokých hrajú sa ryby,
čo zavše zdobia stôl, hosťom sú na pochúťku.
V tom čase, hovorím, asi že prichodí z ďalekých krajov
sem množstvo mužov, len sotva sa ukáže jar.
Veľkomožní páni, mešťania, s boháčmi biedni,
deti aj dospelí, so zaťom tesť si ide,
nevesta so svokrou chodí, dcéra zas matku sem vedie,
s otcom syn dáva sa na cestu k týmto vodám.
Vznešení magnáti, barón, každý kto chorý sa cíti,
k posvätným nádobám spadánskym náhli sa hneď.
Nič nie je vzácnejšie veru v limburgskej krajine^[12] celej.
Sem, kde Mars^[13] udatný pridlho vládne mocou,
vojvoda parmský tiež náhli, kedysi preslávny v zbrani.
Keď skončil v Belgicku boje a zmluvy spísal,
chorľavý a takmer bez síl, s ranami na celom tele
prišiel sem, aby síl nabral. To bolo v roku 1589.
Spolu s ním prišlo sem dvoranov vznešených ohromné množstvo,
odtiaľto vrátil sa zdravý a plný sily.
Takto sa, ak dá Boh, iste uzdraví v kúpeľoch týchto
hocikto nezdravý, nezriedka stáva sa to.
Aby však všemohúci Boh požehnal horúce vody
a svoju zázračnú silu im štedro pridal,
musí sám nemocný vrúcne ho, pokorne o pomoc prosiť.
Dal som už vzor, ako treba sa modliť k nemu.

Pober sa teda sem a tu nemoc si, choroby odstráň,
určite vyzdravieš, skoro sa domov vrátiš.
Útrapy zmiznú tu, stratí sa všetko, čo kľaví údy,
čo bledou farbou chce znetvoriť celý tvoj vzhľad.
Únava z údov ti zmizne, sila sa do srdca vráti
a rumeň pokryje pobledlé tvoje líce.
Aj slabý žalúdok bude môcť nápoj i pokrmy prijať,
bude sa žiadať ti výdatne nasýtiť sa.
A tým, čo spánkom si nemohli navrátiť stratené sily,
určite oblaží údy ich pokojný sen.

Odkladám pero už, dokončil všetko som, a som už ticho.
Nechcem už nechať znieť slabému veršu môjmu,
nie že by nebolo snahy, lež ťarcha staroby tlačí,
súži ma, premnohé kríže ma navštívili.
Počtom päť desiatok a šesť je rokov, už života za mnou,
možno im vyhnúť sa? Ešte aj vyhnancom som!
Ty, Bože, prosím ťa, keď oheň na popol zem túto strávi,
daj, aby v nebesiach pri stolci tvojom som stál.


Tým, čo chcú piť kyslú vodu,
vyvierajúcu neďaleko zámku
Sleiningin^[14] v dolnom Uhorsku.

Kto má chuť napiť sa tejto čistej a prizračnej vody,
nech vopred odloží niekdajšie staré zvyky
a potom s úzkosťou nech prosí mocného Lekára. Potom
sa môže jej napiť, na zdravie poslúži mu.