ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slovenské príslovia, porekadlá, úslovia a hádanky

Vyšlo s finančným príspevkom Ministerstva kultúry SR.

Predhovor k prvému vydaniu slovenských prísloví, porekadiel a úsloví

V knihe dr. Hanuša Literatura příslovnictví slovanského a německého, či předchůdcové Fr. Lad. Čelakovského atď. čítame na str. 71. tieto zaujímavé slová: „Cárovná Katarína II. sledovala s nevšednou pozornosťou národné obyčaje, hry, piesne, a vidiac vrchol stručnosti vzdelanosti národnej v prísloviach, zbierala, ba spisovala sama poslovice či príslovia ruské.“ Tým je zaiste veľa povedané. Nielen poznanie zmýšľania národa robí zbierky prísloví neobyčajne dôležitými, ale najmä tá okolnosť, že reč národa sa najčastejšie zachovala v prísloviach.

Roku 1863, teda pred tridsiatimi tromi rokmi, začal som zbierať slovenské príslovia, nemysliac vtedy ani trochu na to, že by sa všetky toho druhu slovenské zbierky zhromaždili pod moje pero. Posledný môj rukopis je — ôsmy. Prvý obsahoval materiál nazbieraný iba z vlastného počutia a z vlastných spomienok pri čítaní neslovenských prísloví. K tomu sa pripojili drobné príspevky od priateľov, takže zbierka vzrástla asi na 2000. To ma povzbudilo k pokusu zostaviť túto zbierku podľa vecného obsahu, a tak vznikol druhý rukopis. Verejnosť, pravdaže, nepotrebovala systematické usporiadanie takejto zbierky; pre mňa to však bolo súkromnou záľubou, ale aj dobrým cvičením v tejto, ako som potom zistil, veľmi obťažnej veci. Čím väčšmi som totiž o tom premýšľal, tým viac násilností, medzier a nedôsledností som zbadal vo svojom zostavení. Preto som sa rozhodol všetko znovu prepracovať, a tak vznikol tretí rukopis. Ten som poslal r. 1868 Matici slovenskej. Rukopis tam dlho ležal, a keď som ho vyreklamoval, dostal som ho s poznámkou, aby som z neho vyčiarkol všetky príslovia, ktoré medzitým vyšli v Zborníku Matice slovenskej. No, to nebolo ľahké urobiť, lebo príslovia boli očíslované a na tie čísla som sa odvolával. R. 1871 vznikol štvrtý rukopis, pravdaže zasa dokonalejšie zostavený, a hoci bolo 413 prísloví vynechaných, predsa obsahoval vyše 2000 prísloví, pretože medzitým sa moja zbierka zasa rozrástla. Tento rukopis prešiel redakciou zosnulého už Dobšinského; Matica bola však medzitým zrušená, a ja som sa mohol pokladať za šťastného, že môj rukopis vykĺzol zo zajatia. Roku 1884 odovzdal som ho p. Bartošovi, profesorovi v Brne, nemieniac sa s touto vecou viacej zaoberať. Rukopis sa neskôr dostal do rúk p. dr. Nováka, ktorý ho použil v druhom vydaní Čelakovského Mudrosloví.

Neskôr však skrsla vo mne túžba zostaviť všetky zbierky slovenských prísloví do jedného celku. Odhodlal som sa na to, veď cestu som mal prekliesnenú pokusom na vlastnej zbierke. Pretože štvrtý rukopis som už nemal poruke, vzal som tretí rukopis s dodatkami a k tomu všetky svoje doterajšie zbierky uverejnené v Zborníku Matice a v časopise Sokol. Potom som uverejnil v Národných novinách výzvu na zaslanie príspevkov. Prichádzalo ich nad očakávanie veľa, a len potom som spoznal, akou veľkou vytrvalosťou sa musím vyzbrojiť. Ukázalo sa nevyhnutným nové usporiadanie celého systému. Dlho by trvalo, ak by som mal vyrozprávať všetky príčiny, pre ktoré z piateho rukopisu došlo až na ôsmy. Poviem len toľko, že to bolo jednak kvôli zdokonaleniu diela, jednak kvôli zväčšeniu jeho rozsahu, pretože ustavične prichádzali mnohé, už ani nečakané príspevky. K poslednému rukopisu chcel by som dodať ešte toto: Keď som pre nepriaznivé slovenské nakladateľské pomery žiadal o radu p. dr. Pastrnka, či by som sa mohol v slávnej Českej akadémii hlásiť so svojím dielom, upozornil ma láskavou informáciou, že zaiste sa možno o to pokúsiť, lenže podľa stanov celá publikácia (predhovor, záhlavia, vysvetlivky a i.) musia byť české a len samotné príslovia slovenské. Okrem tohto pokynu poradil mi p. dr. Pastrnek na zdokonalenie diela, aby popri zachovaní systému podľa vecného obsahu každý odstavec sa riadil svojím abecedným poriadkom; ďalej, aby sa v diele uviedli citáty paralel z Čelakovského Mudrosloví, poľské z Adalberga a paralely nemecké, maďarské a latinské, o ktorých som sa sám zmienil.

Všetko toto sa urobilo. Prirodzene, že všetko sa dosiaľ nepozbieralo, ale keby sme sa dožadovali úplnosti, kniha by nikdy neuzrela svetlo.

Celá zbierka vzrástla na vyše 13 000 prísloví, porekadiel a úsloví. Uvedených čísel je síce len okolo 10 000, a to preto, že mnohé príslovia sa uvádzajú pod jedným a tým istým číslom. (Totiž varianty sa nečíslujú osobitne, ale sú uvedené pod číslom základného výroku. — Pozn. M. K.).

Ako vysvitá z príspevkov, zastúpené sú takmer všetky slovenské kraje. Pravdaže, jednotlivé zbierky obsahovali oveľa viac materiálu, ako uvádzam nižšie; mnohé príslovia som však vypustil, lebo sa opakovali. No nik nezbieral, nepracoval nadarmo.

Pramene a príspevky sú od týchto p. t. pánov, paní a slečien. Väčšie čísla sú zaokrúhlené.

Fr. Šujanský (Zvolen, Turiec, Trenčín, Nitra, Tekov) 5 500. — Ľ. V. Rizner (Trenčín, Nitra) 1 600. — Dobšinský (Gemer) 700. — Rehor Uram (Liptov) 600. — Ján Vansa (Gemer) 400. — Pořekadla (príslovia) Slovákov moravsko-uherských, sebrav vydal Frant. Trnka, v Brně r. 1831, 350. — Staré rukopisy, väčšinou písané pred r. 1850, a to: Strakov, Šoltýsov, Fejérpatakyho, Štefana Plačku, Jozefa Srenku, Jána Zolnaya, Dolnozemské porekadlá a iné bezmenné rukopisy, spolu 280. — Slečna Križková (Tekov) 250. — Slečna Goldpergerová (Novohrad) 200. — Buday (Tekov, Zvolen) 170. — Oružný (Andrej Krno, Gemer, Liptov) 160. — Paulína Čorbová (starý rukopis, Šariš) 150. — Juraj Kello (Šariš) 130. — Jacovský (Prešporská stolica) 124. — Andrej Halaša (Turiec) 120. — Krupa 120. — Starý bezmenný rukopis 120. — Ctiboh Zoch (Orava) 100. — Víťazoslav Sasinek 100. — Ján Francisci (rukopis spred r. 1848) 90. — Buľovský (Modra, Prešp. stol.) 90. — Ján Kalinčiak (Liptov, almanach Lipa I.) 60. — Pani Ruppeldtová (Liptov) 47. — K tomu moja vlastná zbierka (Liptov a Brezno). — Príspevky zaslali aj pp. Ján Kmeti, Ján Makovický, Ján Kordoš, Samuel Medvecký, Ján Slávik, Ladislav Boor, Juraj Molnár, dr. Derer, Daniel Neumann a iní.

Dr. Hanuš v spomenutom už diele na str. 54 — 55 uvádza štyri staršie slovenské zbierky: 1. Zbierku Doležalovu z r. 1746, 2. zbierku Bernolákovu z r. 1790. Táto je vraj len o niečo rozšírená Doležalova zbierka; obe tieto zbierky sú zahrnuté v zbierke p. Šujanského. 3. zbierku Ribayovu spred r. 1813. O tejto hovorí p. dr. Novák v úvode k druhému vydaniu Čelakovského Mudrosloví: „Rozsiahlu zbierku českých a slovenských prísloví (asi 400 viet) mal aj Juraj Ribay, ktorú po ňom zdedil Juraj Palkovič; teraz je majetkom peštianskeho Národného múzea.“ Urobil som v tejto veci, čo som mohol, ale odpoveď žiadna. Bolo by z toho istotne ťažko vybrať, čo je slovenské. — 4. Zbierku Trnkovu (pozri vyššie) obsahujúcu okolo 1 300 prísloví. Čelakovský, preberajúc príslovia od Trnku, nechal niektoré v pôvodnom pravopise; napr.: Nenie horšiá, jako keď sa chudobný na kóň dostane. Č. str. 100.

Teraz už k vnútornému usporiadaniu môjho diela. Ako som už uviedol, zostavil som ho podľa vecného obsahu, pričom každý odstavec má svoj abecedný poriadok. (Niet ho iba v niektorých oddieloch, a to tam, kde by to bolo na ujmu vnútornej súvislosti, napr. v oddiele Občasnosť, kde sa postupuje podľa kalendárneho poriadku, alebo v oddiele Prívety a odvety návštevné.) V tomto odstavci zasa spája sa niekoľko prísloví pod jedno hlavné, spoločné slovo. Mnohé vety, najmä porekadlá a úslovia, sú vytlačené spolu, per extensum, zachovávajúc však abecedný poriadok.

Už r. 1837 upozorňoval Čelakovský v Musejníku na nedôstojnosť riadiť sa pri zostavovaní prísloví iba abecedným poriadkom (Hanuš, Lit. přísl., str. 48.). Neskoršie Liblinský r. 1848 a po ňom aj sám Čelakovský r. 1852 zostavili svoje diela podľa vecného obsahu, rozdeliac najskôr všetko na dve skupiny, na príslovia (mudrosloví) a na porekadlá. Hoci Slovák pod slovo porekadlo zahŕňa oboje, predsa som tieto rozdiely zachoval a k porekadlám som pripojil ešte aj úslovia. Nerozpakoval som sa zaradiť na patričné miesta veršované povrávky i úryvky z ľudových piesní, používané ako príslovia a porekadlá. — Iba v niektorých kapitolách nie sú porekadlá od prísloví úplne oddelené, napr. v kap. XI. Zvláštne stavy. (Názov kapitoly v reedícii znie. IV. Sociálne triedy, stavy, rod a zamestnanie. Pozn. M. K.)

Mnohí majú, pravda, najradšej plynulý abecedný poriadok. Toto však nahradí náš Ukazovateľ urobený teraz dokonalejšie než pôvodne. (V našom vydaní vynechávame Zátureckého Ukazovateľ a nahrádzame ho novým registrom. Pozn. M. K.) Pôvodne bol zostavený podľa jednotlivých slov. Lež neskôr mi slúžil ako vzor Ukazovateľ druhého vydania Čelakovského od p. dr. Nováka, v ktorom sa podávajú jadrá prísloví, takže ľahko bude nájsť to-ktoré príslovie, najmä aj podľa pripojeného obsahu. — Z pochopiteľných príčin do Ukazovateľa som neuviedol, alebo len čiastočne uvádzam, z kap. XVI. 19., XVII, XIX, XX.

Čo je príslovie a čo porekadlo, dá sa ľahko určiť z hľadiska formy; no z hľadiska myšlienkového obsahu veľmi často splýva porekadlo s príslovím. Tak „Muchy lapá, voly púšťa“ je formou porekadlo, ale podľa obsahu myšlienky hotové príslovie. Mnohé zasa zmenou menej výraznej formy v imperatív nadobúda skôr charakter príslovia, napr.: „Do skaly čelom buchnul!“ a „Nebúchaj čelom do skaly!“ A nielen imperatívom, lež aj inak, napr.: „Ide s bubny na zajace“ a „S bubny na zajace nechodia“. (Porov. dr. Hanuš, Lit. přísl., str. 50, Čelakovského citát: „Porekadlá s prísloviami najbližšie“ atď.). Liblinského definícia pojmu príslovie a porekadlo (tamže, str. 97.) znie takto: „Príslovie je úplnou vetou, obsahujúcou ukončenú myšlienku, vzťahujúcu sa buď na názor na svet, na mravy alebo na iné; prejavuje sa alebo v spôsobe rozkazovacom, alebo obsahuje v sebe nejakú dôležitú pravdu skúsenosti a mravnú zásadu; kým porekadlo je vtipným nápadom, slovným obratom bez hlbšieho zmyslu a významu, skôr pri nejakej príležitosti poznamenaný a do obyčaje prijatý vtip, než osvedčenie národného dômyslu; porekadlo je výkvet pravočeského humoru, znak zdravej, veselej mysle a jasného rozpoloženia a rozmaru národa.“ No na dôkaz toho, čo som uviedol vyššie, citujem slová dr. Hanuša, Lit. přísl., str. 49, hodné dôkladného uváženia: „Kto teda hľadí na obsah, na hlavnú myšlienku, pre toho je rozdiel medzi príslovím a porekadlom iba vedľajší a celkom nepodstatný; opakujem znovu: zo stanoviska obsahu. Kto však chce usporiadať príslovia podľa obsahu, ako to skutočne Čelakovský a Liblinský urobil, ten rozdielom medzi príslovím a porekadlom iba sám sebe stojí v ceste, rozdeľuje podľa obsahu, čo je rozdelené samo v sebe iba časove alebo formálne.“ A znovu na str. 50: „Zo stanoviska číreho obsahu je prechod medzi prísloviami a porekadlami taký jemný, že neraz nemožno ani udať, či nejaký výrok je naozaj príslovie alebo nie.“ Na str. 90. tohto diela uvádzajú sa slová samotného Čelakovského: „Porekadlo leží práve medzi prísloviami a úsloviami (idiomami), i nepriamo, takže určiť rozdiel medzi týmito dvoma nie je ľahké.“

Ťažkosti, z tohto všetkého vyplývajúce, poznal som pri svojej práci v plnej miere. A to tým väčšmi, že je veľmi mnoho porekadiel, z ktorých by sa len približne dalo odvodiť nejaké poučenie, alebo nijaké. Vyskytujú sa teda príslovia, ktoré sú formou porekadlá, ale sú aj také porekadlá, ktoré ani svojím obsahom nepoukazujú na príslovia.

Teda v snahe nenarušiť rozdiel medzi pojmom príslovie a porekadlo, prišiel som na myšlienku ponechať osobitné záhlavia pre príslovia i porekadlá, no aby sa nenarušila obsahová príbuznosť, rozhodol som sa uviesť bezprostredne za prísloviami tie porekadlá, ktoré majú s nimi rovnaký obsah. Tak ako sú dni, patriace ešte do hvezdárskej zimy, ale počasím sú už jarné, tak sú zaiste aj v mojom diele jednotlivosti, prezrádzajúce kolísanie, (Mnohý nájde azda podľa svojho názoru medzi prísloviami porekadlo a medzi porekadlami príslovie, no aspoň nájde pospolu to, čo je príbuzné) ktorému sa nedá vyhnúť. Jednako však dúfam, že celok nezotrie dojem príslovia a porekadla a že tento uľahčujúci spôsob dopomôže v tomto ohľade k zhovievavému úsudku.

Usiloval som sa nadovšetko, aby tá-ktorá veta, pripúšťajúca svojím obsahom viaceré významy, bola uvedená tam, kde v prvom rade patrí, napr.: „Malých zlodejov vešajú, veľkých púšťajú“, teda nie pod záhlavie „Zlodejstvo“, ale pod záhlavie „Nespravodlivosť“. — „Koho Pán Boh chce potrestať, potresce ho na rozume“ nie pod záhlavie „Boh“ ani „Rozum“, ale pod „Falošnosť“, lebo tu je vyjadrený osud ľstivého, čo sa sám zaplietol do osídla. Zložité príslovia som uviedol na toľkých miestach, z koľkých členov sú zložené, napr.: „Ranný dážď, ženský plač, panská láska a aprílová chvíľa — to všetko na zajačom chvoste visí.“ Toto patrí na štyri miesta. — Výroky „Smrť ho tam čakala“, „Smrť tam hľadal“ sú zvláštnym príkladom hlboko ukrytej zásady, hoci sa zdajú iba čírymi úsloviami. Vyslovujú akiste nemennosť osudu, ako: Komu je súdené zomrieť, musí chtiac-nechtiac urobiť to, čím si spôsobí smrť. Preto ho uvádzam medzi prísloviami a tento príklad napomôže tiež pochopiť môj systém.

Niektoré príslovia používame v doslovnom i prenesenom význame, napr.: „Mnoho snehu — málo vody“ má okrem predzvesti počasia aj tento význam: Mnoho priberania sa, hrozieb a pod., malý výsledok. — Niekde by sa zdalo, že sa kapitoly a odstavce zbytočne rozdrobujú, napr. „Boh“ a „Pobožnosť“. V oboch záhlaviach slovo „Boh“ významovo si je veľmi blízke; ale v záhlaví „Boh“ prihliada sa väčšmi k jeho vlastnostiam, kým v záhlaví „Zbožnosť“ väčšmi k ľudským vlastnostiam, určujúcim pomer k Bohu.

Aby sa tie isté slová zbytočne neopakovali a získalo sa miesto, mnohé vety som stiahol, napr.: „Má červené — vyťahané oči; červený — medený nos od pijatiky“, treba pokladať za štyri samostatné porekadlá. (V našom vydaní jednotlivé varianty rozpisujeme. Pozn. M. K.)

Je správny názor, aby sa každý výrok verne podal v tom nárečí, v akom bol počutý. Lenže tu všetko záviselo od zberateľov. Jedni tomu venovali pozornosť, iní nie. Tak rukopis Paulíny Čorbovej zo starších čias pochádza síce zo Šariša, ale nebol písaný šarišským nárečím. A sú zasa materiály od p. farára J. Kellu z Bardejova zapísané šarišským nárečím a od p. učiteľa Ľ. V. Riznera zo Zemianskeho Podhradia písané nárečím Bošáckej doliny, a ja som ich v tomto podaní s radosťou použil. Podobne som zachoval aj nárečie Prísloví, ktoré vydal Trnka (pozri vyššie), lenže Trnkov pravopis je sám osebe nedôsledný. Nárečie sme rešpektovali aj v príspevkoch dodávaných z Gemera, Novohradu, Spiša a z okolia Modry. (Značkou „Pr. Modra“ sú označené príslovia, v ktorých sa de, te, ne, le vyslovuje tvrdo, mäkké ď, ľ, ň, ť, tam nepoznajú. Poznačil zberateľ M. Buľovský.) Liptov a susedné stolice sa líšia od spisovnej slovenčiny iba nepatrnými odchýlkami, okrem miestneho mäkčenia alebo tvrdej výslovnosti d, n, t.

Ďalej pokladám za potrebné povedať niečo o pravosti, rýdzosti slovenských prísloví. Na zásade výlučnosti nikto nelipne. Dobre slovenské, hoci nie výlučne, je napr.: „Dnes mne, zajtra tebe“. Ba aj také ako „Hlas ľudu, hlas boží“, ľuďom síce menej používané, na radu p. Šujanského, hoci nie bez váhania, som prijal. Hranicu miery mi určovalo, pravdaže, osvojenie si toho-ktorého príslovia v ľude, bez ohľadu na to, či príslovie v ľude vzniklo, alebo nie. Preto som nebral do úvahy príslovné výroky, vyslovené pôvodne slovenskými spisovateľmi, ale dosiaľ používané len inteligenciou, napr.: „Umom, lebo pasťou“. Ak predsa len jedno-druhé slovenskému ľudu celkom cudzie prekĺzlo, za to by, pravdaže, v prvom rade padala zodpovednosť na zberateľov, lebo sami najlepšie vedia, odkiaľ čerpali. Všetky takéto príslovia, o ktorých slovenskosti pochybujem, označil som hviezdičkou. (V našom vydaní systém označovania hviezdičkou sme zrušili. Pozn. M. K.)) Pri tejto príležitosti pripomínam, že by zberateľ i redaktor mali dávať pozor aspoň na také príslovia, ako: „Koho bohovia nenávideli, učinili ho učiteľom“, t. j. známe „Quem dii odere“ atď. (Zborník Matice slovenskej I.). Čo by z toho bolo bývalo vyšlo, keby som sa nebol spýtal, odkiaľ sú tie a oné výborné príslovia v slovenských kalendároch, ktoré sú vlastne preklady z ruštiny a podobne!

Popri tom, čo som povedal o výlučnosti, treba vziať do úvahy i to, čo napísal Čelakovský pre cudzích vzdelancov: „Často sa stretávame s prísloviami celkom si podobnými u dvoch národov, ktoré v histórii takmer neboli v nijakom styku. Príčina toho väzí najskôr v tom, že hranice praktickej múdrosti alebo rozumu nie sú také presné ako hranice fantázie, vtipu a náruživosti prejavov, a preto sa tá istá veta vždy môže zjavovať v rovnakej podobe na rôznych miestach“. (Dr. Hanuš, Lit. přísl., str. 42.). A tak správne pokladá za chybnú tú domnienku, akoby príslovie, ktoré má paralely v iných jazykoch, bolo z nich prevzaté. Pripusťme aj, že sa mnohé naozaj prevzali; sám dr. Hanuš o tom napísal (str. 47.): „Kto by bol schopný prísne české príslovia oddeľovať od nemeckých, ten by musel mať takú moc, že by celé dejiny českého a nemeckého národa, späté až do najdávnejších korienkov, rozdelil na samostatné časti“. A to platí o všetkých navzájom susediacich národoch.

O tom, že sa príslovia na ceste od úst k ústam nedopočutím alebo neporozumením ich významu aj komolia, presvedčuje napr. príslovie: „Chytrý chytro dostane, ale nevyžiada“, podľa iných „… a lenivý žiada“.

Ak som sa nedovtípil správneho významu každého príslovia, veľmi by ma to mrzelo, no urobil som všade, čo sa len dalo, neťažilo sa mi vypytovať sa pp. zberateľov, ktorí mi podľa svojich možností ochotne posielali odpovede. Mŕtvi sú, pravdaže, mŕtvi.

Niektoré príslovia, hoci vtipné, som pre ich hrubú obscénnosť vynechal.

Paralel z Čelakovského som citoval vyše 155 (čísla znamenajú stránky vydania z r. 1852); poľských z Adalberga (Toto slávne a obšírne dielo „Księga przysłów, przypowieści i wyrazeń przysłowiowych połskich“, 1894, s. XVIII. a 805. obsahujúce asi 30 000 poľských prísloví, bolo mi požičané láskavosťou p. dr. Pastrnka.) vyše 2 000 (čísla označujú bežné čísla toho-ktorého hlavného slova; D znamená Dopełnienia; kde niet čísla, tam sa vyskytuje iba jedno príslovie). Maďarských z Erdélyiho „Válogatott magyar közmondások“ v doslovnom znení uvádzam okolo 400. Vyše 60 paralel uvádzam zo zborníkov Vlastivěda slezská, I., zoš. 6, a to čiastočne doslovne, sčasti odkazmi na tento zborník. Citujem aj z časopisu Obzor, vydávaného na Morave. Nemeckých paralel uvádzam iba okolo 100, najmä z Frischbiera „Preussische Sprichwörter und volksthümliche Redensarten.“ Latinských len asi 50. Nemeckých a latinských preto tak málo, lebo som uviedol len tie, ktoré nemá Čelakovský.

Aby bratia Česi a ostatní Slovania mohli slovenčinu správne čítať, nebude od veci, keď upozorním, že sa každé slovenské e pred d, (l), n, t pokladá za ě, a tak sa napr. nedeľa číta něděľa. Pravidlo mäkkej výslovnosti le zachovávajú len tí, ktorých k tomu núti ich vlastné nárečie, a preto si Česi mäkčenie le ako aj li nemusia veľmi všímať, ak len nechcú byť slovenskejší ako sami Slováci. Pri de, te, ne je však predsa niekoľko výnimiek, kde sa tieto slabiky vyslovujú tvrdo, a to v prídavných menách, ako: čierne korenie, krásne vtáky, zatiaľ čo príslovka krásne sa číta mäkko: krásně; zasiate zrno, prekliate duše (tvrdo). Tak isto slová ten, tento, teda, teraz, majú tvrdé te. Treba pripomenúť aj to, že Slovák neznáša dve dlhé slabiky po sebe. Ale pre pravopis aj tu pripúšťa dr. Czambel niektoré nevyhnutné výnimky (Slov. pravopis, str. 174.). Za dlhú slabiku sa pokladá aj dvojhláska ia, ie, iu, ô (uo).

Napokon pri vrúcnej vďake Hospodinovi, že mi pomohol toto ťažké a veľa času vyžadujúce dielo dokončiť, spomínam plný vďačnosti aj na tých, ktorí mi boli pri ňom akýmkoľvek spôsobom nápomocní. Sú to všetci už spomenutí páni prispievatelia, ktorým za ich požehnanú snahu vyslovujem týmto vďaku. Nech je požehnaná aj pamiatka už zvečnelých zberateľov! Ďakujem najmä velebnému p. farárovi Fr. Šujanskému, najlepšiemu vedomcovi nášmu v odbore príslovníctva, nielen za to, že mi prepožičal svoju bohatú zbierku, ale aj za ochotne podávané vývody a rady.

Vysokoučený p. dr. Pastrnek, ktorý sa ráčil tohto diela s tak veľkou priazňou zastať, a nepadlo mu ťažko sprevádzať tvorenie tohto diela mnohými listami, prispieť radou a pomocou na jeho zdokonalenie, ba čo viac — sprostredkovať jeho vydanie, nech prijme moju najsrdečnejšiu vďaku.

Napokon vzdávam svoju úctu a vďaku aj p. t. pánom referentom slávnej Českej akadémie za dobré rady a slávnej Českej akadémii, ktorá sa v čase nežičlivom pre slovenský literárny život podujala vydať moje dielo.

V Brezne dňa 20. októbra 1896

A. P. Záturecký