Zlatý fond > Diela > Čachtická pani


E-mail (povinné):

Stiahnite si Čachtickú pani ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Ján Botto:
Čachtická pani

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Alžbeta Malovcová, Ivana Bezecná, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Dorota Feketeová, Nina Dvorská, Michaela Dofková, Simona Reseková, Andrea Kvasnicová, Branislav Šušlík, Martin Divinec, Ivana Hodošiová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 274 čitateľov

III. Súd

III./1. Iskrice ku Čachtickej panej


Tma u nás…

Tma u nás, — sám Boh snáď už nevidí, čo sa robí:
zem trasie sa pod nohami, otvárajú sa hroby,
umrlci na svoj’ vlastnom hulákajú si kare,
vlci pastierov vytím zbúdzajú v košiare,
psi mlčia, krt slepý nečujúc nič blížiacej o potope,
ryje, urputne ryje, — svoj vlastný hrob si kope;
býky do výšky nás dvíhajú pýchy rohy,
silou-mocou staväjú nás hore na nohy;
do kriku nútia nás, brať našu duria zo sna,
Samsona pribíjajú za vlasy o krosná;
do rúk nám tisnú sami mučenej pravdy zbrane:
Dobre! my tu! — staňže sa vôľa tvoja, Pane!

Ctibor (Lovec)
(1410 — 1434. Z považskych povestí)

Sen Babylonu

Kliatba (Renegátovi)

Ty Belzebuba vybrals’ si za boha:
úlohou tvojou buď červa úloha.
Z odpadkov iných živiť budeš sa ty
a meno tvoje: špata nado špaty!
Kráľovstvo tvoje: smetisko hniloby,
paláce, chrámy: záchody a hroby!
Veľkosť podrývať spásou tvojou bude,
čistotu škvrniť a váľať sa v brude.
Utekať musíš od vody, od svetla,
stíhať ťa budú: kadidlo a metla.
A keď ťa vlastný život tvoj ukoná,
v zúfalstve zdochni smrťou škorpióna.
A po tvej smrti nech sa ti dostane
ošklivosť sveta, kliatba, pošliapanie.

Bez súdu súdia nás

Okúvajú svojimi zákonami,
a my? — mlčíme.

V chalupy, chlievy zavreli nás, —
i jazyk — ach, i oči, svetlá božie.
Deviatu kožu nám zdierajú,
článok za článkom režú telo naše,
a my? — mlčíme.

Slina posmechu na tvár letí nám,
na hlavu našu blato utŕhania,
žlčou poja vyprahlé duše naše,
pred zrakom nám stavajú šibenice,
Hámana zberba huláka,
a my? — mlčíme.

My mlčíme — gazdujú oni,
my postíme — oni fašiangujú:
oj, krásny tanec tvoj, Herodiádo,
krásne steleš si, lady Macbeth!

Ach, Pane, pohliadni, Pane!
Páč, život náš večné umieranie!
Či ešte nie dosť pysky vraha sa penia?
Čo chybí ešte do miery utrpenia?
Vyliata má byť ešte i krv nevinná
vražobnou rukou Kaina?
Obeť chceš? — nuž nechže sa vôľa tvoja stane —
len potom vojdiž v súd, v súd spravodlivý, Pane!

— — — — —

Čo nás bijete?! — či my vina,
že tak veliká naša rodina?
(Ktože za to môže,
že tak veľké na nej požehnanie Božie.)

Čo nás bijete? — či to našou vinou,
že meno naše nad mená všetkých zeme synov,
že ono k slávnym činom hor' dvíha nás…

Čo nás bijete? — či vás to bolí,
(že inším hlasom jak vy vzývame),
že delia nás rečí našich hlaholy…

Čo nás bijete? — že my nie vy?
(že iné naše mysli i spevy,
že rozdielne naše cesty?)
Ktože za to môže,
že rozdielne dary božie —
veniec pletie sa z viacej krás.
A vy za to bijete nás.

Čo nás bijete? — že žiť chceme! —
Kto trávu po Ďure vbije do zeme?
Kto kvitnúť v júni ružiam zabráni?
Kto spievať vtači v ranný čas? —
A vy za to bijete nás? —

Vyženie Boh Kaina z zeme tej,
ktorá pila krv Ábela.

Čo nás bijete? — že sa ľúbime (svoji)?
Ktože rozlúči, čo raz Boh spojí. —
Kto nezná, že krv nie voda.
Povedzte, kto koho z ľudí
pre lásku bratstva odsúdi
lásky všemocná sloboda?

Kto neuctí zákon všehomiera,
ten obraz boží zo seba zotiera.

* * *

{Neboj sa! sväté jeho zákony…
Na počiatku jeho zákony
písal rukou sám Hospodin!)

— — — — —

Nech zomrie syn slova!
Kam kráča, to zem naša,
naše tri vrchy, naše štyri vody,
jeho kríž!
Nech si ho nesie — na Golgatu!
Ukrižuj, ukrižuj!

„A vina?“
On zvodí ľud — on zradca štátu i cisára.
„Máte zákon!“
Zákon náš: ukrižuj! —

Kriste, Synu Boží!
Tys’ zomrel za hriechy sveta — —
On najmenší — zo synov prachu —
nevládny ešte, neumytý —
a jeho volíš za obeť — — —

(Zomrieť hotujs’ ty syn slova!
„A kde vina Ábelova?“
Tys’ oprel sa o zákony,
kráčaj pred súd, ten pokonný!)

— — — — —

Vražda! vražda to, Bože môj!
Vražda, vražda to, a nie boj!

Nože, šable, pušky, strely,
zo všech strán naň vyleteli,
na bezbranné pachoľa!

Mri, nevoľné stvorenie,
zomreť, zhynúť, to tvoj cieľ;
mal’s právo na narodenie,
no právo žiť nie tvoj diel.

Krv vylial Kain svojho brata;
vycedil Herod neviny
krvi prúdy.
Krv vylial Žid Syna človeka.
Prúd zatratenia i spasenia.
Achab a Jezábel.

* * *

Nech si mordujú, režú úd po úde,
nech rozsekajú na márnučké kúsky —
vtedy len celé, čo Boh spojil, bude!…

Čí to tam…

Čí to tam v rumoch stojí dom?
Čiaže to rakev leží v ňom?
Čie sa to deti po dedine pletú
na posmech celému svetu?

To tvoj, národ môj, pustý dom,
to rakev matky tvojej v ňom,
to deti tvoje — tvoje potešenie —
na smetisko vyhodené!

Rád by ja…

Rád by ja činom ožiarené čelá
venčiť — Bože môj — ale pusto všade!
Nekvitnú kvety po tom rodnom sade,
Dodola ku nám ešte nedospela.

Len viera slnkom nech tú pôdu zhreje,
a vôľa dobrá jarným vetrom veje:
životná sila zahrá v mŕtvej hrude,
i čoho nieto, to dá Boh, že bude.

Znáš-li

Znáš li kraj ten — kde večný máj,
kde vavrín zelený,
kde slasťou dýcha mach i háj,
jak harfy ozveny?
Ta by ja chcel s tebou, ta ja,
do tohoto tiahnuť kraja,
do myrtových tiení!

Znáš li kraj ten, kde hruď zeme
objali nebesá,
kde tvorstva všeliké plemä
piesňou slasti plesá?
Ta by ja chcel s tebou, ta ja,
do tohoto tiahnuť kraja,
kde slasť neminie sa!

Preč sťato!

Ta ma nes, ta, koníček môj plavý,
ta na druhý bájny svet —
v svet srdca, dobrých duchov,
kde nemožnosť hradbami stojí,
kde čo dobré neumiera,
kde čo pekné neošpatnie,
kde čo pravé neprepadne,
kde čo slávne nezahasne;
krása kvietkami prekvitá,
dobré city rosou sa trblietajú,
jedným slnkom hraje, ligotá sa všetko,
jednou piesňou vtač i duša rozplýva sa v harmónii,
kde dobré nad zlým víťazí — — —

Schytili ma…

Schytili ma žrebce života,
zastať, obzrieť sa nestačím —
celý svet sa mi len tak mihotá:
letím, letím, a kam, za čím!

Ha hó, ha hó! vy bujné sily,
nechcem ja prejsť len tak ten svet:
z kolísky rovno do mohyly,
ani ľúbiť, ani trpieť. —

Či tá žiar v srdci len tak zhasne?
Len tak zájde zrak sokolí?
A dielo božie také krásne,
a národ drahý — v nevôli…

Váh

Do sveta ide syn výšok,
syn holí a blankytu,
neba rosou napájaný,
piesňami kolísaný dobrých duchov,
kŕmený materským mliekom,
bájočnými povesťami. —

Odostrú sa hmly opony:
Ach, či krásny ten svet boží! —
Mamko, ta ma čosi tiaha.
Idem, idem do sveta.
Ide, kráča mramorami,
ihrajúc sa kvietočkami.

Čím diaľ to viac rastie.
Mohutnejšie jeho skoky —
i zvučnejšie jeho hlasy —
ihrá sa už s kameňami,
už priepastí nehrozí sa,
jedle jak konope trhá. —
Ktože mu v cestu zastane —
na dol, na dol, na rovinu.

Všetky sa najprv dívajú,
potom chcú staviť divocha.
Márne hate a urpíny —
on si ide spievajúci
po kvetnatej doline. —

Od úbočí, sprava, zľava,
družias’ k nemu drobní bratia.
Spolu poďme, spolu všetci,
beda tomu, kto odbočí.
Škoda, keď daktorý zhnije
po mlákach i kalužiach,
po piesčinách — víchrov korisť…

Púť

Kamže, kam ľud môj?
Kde cieľ tvojich snáh? —
Pod krytou hlavou, vážnym krokom,
kamže speješ ty, živý Váh?…

III./2. K epilógu


Čo to za spev? — Čo za zbor? —
— Videls’ synu už Váhu prameň? Ten prúd perlistý, nesúci sa von sám sebou z tajnej ríše večných snehov i oblakov. Čistý, bez hlienu, on bez črvočí; — ihrajúci, šumejúci, spúšťa sa smelo v hĺbku tušených dolín.
A kto vidí v ňom Váh — kto žilu srdečnú Slovenska?
Tak malý — a celú velikosť mena sebou nesúci.
Zastavte ho! a zastavíte i prúd života nášho. —
To zbor ten, to jeho spev! — —

* *

(V Čachticiach 1847 —

1-vô zhromaždenia Tatrína!)

* *

(Alžbeta. Duch. Zjavenie)

(Večer pri západe slnka. Zbor diev. Zneje chór)


ALŽBETA:

(Prvší máj!) — Vzkriesenie tu! Svet nanovo odieva sa v nové sily, v nové krásy. Čujem novoobiehajúci prúd života riekami, hájov šepot i spevy. Vidím ťa, omladnutá zem! Kvet za kvetom puká nový na zelených luhách —. Hoj, šťastná ty zem! ty mladneš čo rok znovu — tys’ predsa len otrokyňa moja! A počuť spev: „Hoja, Ďunďa, hoja!“ — čo i tie s tebou ožívajú? — — A predsa len poddaní moji — ja pani? (Pozerá sa do zrkadla)

— Kvet, kvet tvoj, zem, najdokonalejší - vädne.

— Čo? — Kto to hovorí? Nie, nemôže zvädnúť, bo taká vôľa moja. Ten duch, to slnko, ktoré teba novo mladí, to dostať, a ja tak, jak ty — nesmrteľná. A čo je rozum, vôľa, moc?

(— Pozerá do zrkadla. — Zjavenie. —)

— Ktos’ ty?


DUCH (v podobe jej obrazu):

— — Tôňa tvoja.


ALŽBETA:

Ja to? — Oko jak deň bez slnka — na čele chmúry časov, líca zvädlé — ha, čo je to? to nie ja. — — Ktos’ ty?


ZJAVENIE:

— — Tôňa tvoja — —


ALŽBETA:

Klameš! — — (Obraz ja nemám) — Ty cigánsky podvodník! — Ach, ale čo — veď sama cítim, že dni moje…



* * *

PANI (zamyslená):

Smrť! — Súd! — to dve hrozné slová!
jak kvapky vriace olova,
padli hlboko mi, hľa — tu!
Kto mi ich z duše vykrojí?
Ratujte, dedovia moji!
Vy ľudstva hrdé kryštály —
či ste sa vy smrti báli? —

— Preč prázdne slová, preč smeti!
Hlúpstva — však mám masť života!
Čo sa máš báť? — Dar Satana!
Čo? — Z krvi nevinných detí.
Kto? kto mi to tu šepotá?
Tys’ to, červ? ach — kde obrana
(láme sa dedov obrana).
Smrť — — —

— — — — —

Srdce mi stydne!
Čo mi to tŕpne v uchu?
(Hriechy)
Čo je to?
Svetlo moje zhasína — tma, všade tma! —
kto zhasil lampu moju?
Tma, a predsa vidím — vidím seba — ach, preč, preč!
prekliato zrkadlo! — hrozím sa môjmu obrazu.
Tvár moja čierna!
Krv, krv zo všetkých strán! —
Oko ju vidí, ucho počuje.
Krv — nuž čo sa jej bojíš — však to obyčajná kúpeľ tvoja! —
Všetka krv vyliata od Kaina až po mňa v jedno more spája sa —
okolo mňa — počujem jej zemou otriasajúci hukot —
vidím jej zjašené luny, jak dračie pazúry —
a predo mnou hrtan bezodnej priepasti. —
Rata! ľudia —
povodeň krvavá valí sa na mňa!

— — — — —

Ach, jak clivo mi — pustý ten svet celý —
a kdeže ľudia z neho sa podeli?
Ja sama na ňom — hu! jak strašno to tu…

* * *

Ľudia, kdeže ste? — povedzte mi, kto ja? —
Čachtická pani? — a kde tá moc moja?!
Vo troch krajinách ona rozostretá,
rozpráva o nej päť čiastok si sveta.
Hja, darmo, všetko sa na svete mení —
blázni — takú moc nezvrú štyri steny!
Kto by tú zavrel? — Kto tak mocný iný? —
Zákon? Nezviažu orlov v pavučiny! — — —
Ja že vraj pani? — Vravím vám, to klamy: —
biedna, nevládzem vlastnými údami.
Drž mi zrkadlo! — ty stena plesnivá,
(S iróniou)
nech sa tá „pani“ na seba podíva. —
(Obzerá sa)
Ha ha ha!, že ja vraj Čachtická pani!
Ten obraz vyschlý, vráskami zoraný.
A z neho vlasov šedivých tisíce
visia jak vpité, hrozné vretenice!
Ha ha ha, blázon, čo ti to napadá —
veď tá Čachtická pani večne mladá;
však o jej krásnej, jarolícej tvári
piesne spievajú králi i cisári. —
Žobráčku dáku — vy holomci spilí,
nie ten kvet krásy ste tu zatvorili.
Páčte tie žlté líca, oj, páčte len na ne,
či sú tie kedys’ krvou umývané?!
Nie, nie! — ach, beda! ja biedna starena! —
za tú nevinne svetom uväznená!

Hriech, hriech nevinných takto moriť ľudí! —
„Oj ktože teba zo sna hriechu vzbudí! —“
Čo sa ozývaš, ty hluchá podlaha? —
Kto je tu hriešny? Kto sa smeje: „Ha, ha!“
Ja trpím za ňu — nevinne mučená,
za všetky prešlé, prišlé jej plemená,
a neznám, kto som? — — „Ty si to, ty si to!
na čele vraha meno máš vyrytô!“
Nie, nie, prosím ťa, nehovor, nie to ja —
pozri, jak čistá tá celá tvár moja!
A na čele? — ha! — oj, stena prekliata,
tys’ ma obstrekla čerňou tvojho blata —
musím to umývať — (umýva)
ach, beda, prebeda!
Tá škvrna zmyť sa z môjho čela nedá,
(celá mi černie — černejú i ruky:
hovorím! beda mi! — oj, prekliate muky!)

HLAS DUCHOV:

— Hriechy zmýva
voda živá
(no hriech krvi len krv zmýva).
Čo si to zrobila?

PANI:

Nešťastná hodina!
To hlas, čo kedys’ volal na Kaina —
(oj, kto ma pred tým hlasom oslobodí? —)
Oj, zmilujte sa nad mnou, tvorom biednym.
Skryte ma steny, skry čierna zem pred ním!
Hukot sa blíži — ha! svet krvou plný —
(a nešťastného v biede všetko nechá — —)
valia sa na mňa rozjažené vlny…
(Omdlieva)

HLAS DUCHOV:

Komu Boh dá živej vody
ten sa smrťou znovuzrodí —
živé je, čo mŕtve bolo!
Sem sa, biele panny, v kolo!
(Dvanásť bielych panien sa zjaví —)
Sláva Bohu, Boh veľký je!
(Do rúk ruže i ľalie —
obstúpte ju dokola,
že by sama nebola.)
Čo mrelo, nech teraz žije.
Čo kvílili, nech sa smejú —
bielym múrom obstúpte ju.
Vašich tvárí jasná žiara
nech jej večnú noc otvára.
Šuchot vášho belorúcha,
nech jej duši hromom búcha.
(Tak Kaina pyšná dcéra
smrťou večnou nech umiera.)
Na život váš pyšná dcéra
nech díva sa — a umiera.
Neschádzaj sen na jej oči,
hrob nech zíva kade kročí.
V oku voždy hriech a vina,
v uchu výrok Hospodina.
(Duša nech pod ťarchou stená
vekvečného zatratenia.)
Dychy vaše nech jej budú
archanjelskou surmou súdu.
Srdcebitie vaše čo deň
nech jej hučí jak povodeň.
Korienkami nech moc živá
kameň srdca jej rozrýva
zôkol vôkol smrti tieňa,
pred ňou priepasť zatratenia!

— — — — —

Svet moci tvojej neohraničený
bude zakliaty v štyri úzke steny!
Dostihne let tvoj — orlica — olovo,
moc tvoju zroní jedno pravdy slovo.
Do prachu budeš z oblohy zronená,
hviezda-bludica pyšného plemena!
Za živa budeš v hrobe pochovaná —
a pomník: kliatba i večitá hana.
Zrieť ti nebude ani kúštek neba —
vidíš len tmu a hriešny obraz seba.
Vidíš červami obsypané telo,
kým z kostí tvojich neopŕchne celô.
A oko tvoje nech nič viac nevidí,
jak hriechov vlastných nezbedné ohydy.
(Umierať budeš na červivej loži,
umrieť ti nedá veliký súd Boží.)
Vo vlkolaka budeš premenená,
kým krv svojeho nevysieš plemena.
Keď posledného ruka tvá zaškrtí,
vtedy až zomri smrťou večnej smrti.
Až pokonného keď budeš sať vnuka —
srdce ti jeho nech prerazí ruka.
(Až ti pokonný vnuk tvoj vo tri razy
brezovým kolom srdce neprerazí.
A potom precíť — viď seba v zrkadle,
nech vlastných hriechov obraz ťa dobíja…)

— — — — —

Smrť ti nežiadam, ži si, ži
umierajúc strachom pred smrťou nad hrobom;
kým telo tvoje jak opuka z kostí neobpadá,
kým z krvi cudzej v tebe kvapka bude!
Potom, keď budeš kostlivcom,
buď sama smrťou tvojich detí —
vampírom saj krv — svojich nádejí,
až posledný potomok tvoj
prerazí rohom tvoje novorastlé srdce —
vtedy precitni
(v hriechu tvojom),
a ním preklatá zhyň!

— — — — —

Čo to? či sa mi to len v očiach mení!
Tma všade — a — cmiter čudne osvetlený! —
Či to vari z neba tie jasné kryštály,
tie drobné hviezdičky dolu napadali?
Svet celý vymretý — hroby oživené.
Čo to, panebože! Či to už vzkriesenie! — —
(Vzkriesenie pamiatok!)
A čo tie dva hroby, bez svetla, bez kvieťa?
Milá, tu tvoj milý? — Mať, tu tvoje dieťa? —
Poďte, nebojte sa! bárs svetlo nesvieti,
však vám ja zapálim lampu svej pamäti.
Však vám oko moje perličiek naseje.
Vstávajte! vy moje usnuté nádeje!
(Vidím vás tvár v tvári — vy zhaslé nádeje…)




Ján Botto

— básnik, jeden z najvýznamnejších autorov romantických balád Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.