ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Výsluch svedkov o Báthoryčke 1611 2.januára v meste Čachtice

1. Ujváry alias Ficzko, 16 rokov pri nej bol, vyznáva: hlavná osoba Dorga (Dorvália, Dorna), ktorá s týmto šesť ráz bola dievky zvádzať a ich mučila a zabíjala. — Žena Jána Szabóa priviedla dievča do Čachtíc, aj svoje priviedla, hoci vedela, že bude zabité. Druhá Helena a tretia Katarína; táto posledná ako najmilosrdnejšia sa udáva. — To sa robilo: (v Čachticiach v podzemných komorách, na Beckove). V Beckove v komore ich mučila. V Sarvári vo vnútri hradu, v Čachticiach pod zemou, v Kerestúre na záchode mučili. Na jedenásty bod otázok: Už aj za čias nebohého pána tak trýznila dievčatá, ale nevraždila ich tak veľmi ako teraz. Keď prišla tá Dorvália, ona stala sa ukrutnejšou. Pani má škatuľku, do ktorej je zrkadlo vložené, pred ním sa aj dve hodiny modlievala. Aj Majorová z Myjavy pripravila akúsi vôdku, priniesla ju panej, v koryte na chlieb ju vykúpala a potom vodu vyliala do jarku. Keď po druhý raz ju vykúpala vo vode, v tom koryte miesili akési koláče, z ktorých chceli dať kráľovi, palatínovi a pánovi Imrichovi Megyerymu. — —

2. Helena Jó, rečená Štefánia Nagy. 10 rokov slúžila u panej. Tri slečny a Pavla Nádašdyho oddojčila. Nevie, koľko ich bolo, ale dosť ich povraždila. Zavraždila sestru Hrehora Jánosiho. Z Vojčíc priviezli dve zemianske dievčatá. Aj z Českého Brezova dve. Žena Jána Bársonya privliekla tiež jedno dievča, také vysoké, dcéru zemana. Vie asi o 50, čo boli povraždené. Ad p. 4 — Dievčatá zháňala žena Jána Szalaiho, potom Sidová, aj jedna Slovenka, čo v Sarvári bývajú. Aj Bársonyová najala ešte jedno, býva v Taplán-falve. Žena Jána Liptaiho tiež priviedla dve alebo tri, aj keď vedela, že budú zavraždené, lebo pani jej pohrozila. S Bársonyovou bola odišla, potom aj s Danielom Vasom veľa chodili, aby našli dievčatá pre paniu. — Ženu Zichiovú v Ecsede pani zabila so starou slúžkou. — V Sarvári sestru nebohého pána, ktorú aj pán videl na vlastné oči, rozkázala vyzliecť do naha, medom ju natrela celú a tak ju v lete nechala celý deň a noc, aby ju chrobač zožrala. Žena Štefana Szabóa, aj Horváthová mnoho dievčat priviedli. — Aj Szilvási, aj Daniel Vas videli, ako pani sama mučila dievčatá, do naha ich vyzliekla a tak stáli pred nimi. Nahé dievčatá, zvalené na zem, bila tak, že slúžky do hrsti zbierali krv spred jej postele a potom popolom rozkázala zasypať krvavé škvrny. Aj lokaj, ktorý bol v kaštieli, niekedy dievčatá, keď mu to pani dovolila, bil po tvári. Dora nožnicami prestrihávala napuchnuté časti tela dievčat. Pani niekedy zubmi im vytrhávala mäso z tela. — Aj pri Vranove jedno usmrtila v ktorejsi dedine a tam ju nechala, aby dievča pochovala. — Ad. 6. — Keď Anna ochromela, Dora a Kata bili dievčatá, a potom aj ona. Ad. 9. — Všade, kde prišla, hľadala najprv miesto, kde by mohla dievčatá mučiť. Vo Viedni mnísi črepy hádzali do okien, keď počuli z nich krik a jojkanie. Aj v Požuni kázala biť Dore dievčatá. — Ad. 10. — O tých strašných veciach vedeli Baltazár Poki, Štefan Vághi, Daniel Vas a aj všetci ostatní sluhovia panej, ako aj Kozma. —

3. Svedkyňa Katarína Benyiczký Joanis Bada (dosviedča ako tretia svedkyňa). O všetkom svedčí ako predošlí. Aj Kardošová priviedla dve, a preto sa potom ani neodvážila vyjsť na vidiek. Ale Dora priviedla najviac dievčat — aj tie, čo naposled zomreli, ona priviedla. Aj Dora bila dievčatá; aj ona, keď ju prinútili, lebo ju mučili, ak neposlúchala. Raz po celý mesiac stenala v ranách. Raz po Dore všetky mladé slúžky poslala na hrad, a to, keď osvietená pani Zrínska prišla do Čachtíc…

Causa Elisabethae Báthory

vlastne — Súdny výrok na spoluvinných tejže, vynesený skrze: Teodózia Sirmensis zo Súľova, Gašpara Ordódyho, trenčianskeho podžupana, Jána Dávida, oravského podžupana zo Svätého Petra, Juraja Lehockého, Jána Zátureckého a Mikuláša Hrabovského, slúžnych; a Jakuba Szentmárjai, inakšie Gabriela Hlinického, tabulárneho sudcu Trenčianskej stolice; žilinského tricesimátora Michala Pružinského a potom Rafaela Kvašovského, Beňadika Kozára, Štefana Maršovského, Štefana Akayho a Jána Medveckého. —

My (vyššie písaní), týmto vyhlasujeme každému, komu prislúcha, že keď sme sa tu dnes 7. januára 1611 na výzvu osvieteného pána grófa Juraja Thurzu z Bethlenfalvy, palatína a dedičného župana Oravskej stolice, cisárskeho radcu a uhorského miestodržiteľa atď., v mestečku, ktoré patrí k výšmenovanému panstvu, zvanom Bytča zišli, tu v mene jeho osvietenosti kráľovského palatína, jeho tajomník Juraj Závodský oproti Jánovi Ficzkovi a sarvárskym ženám Helene, Dorote a Kataríne vzniesol túto obžalobu:

Keďže je zrejmé, že z vôle božej, z vôle jeho veličenstva kráľa, veľmožov a stavov krajiny, osvietený pán gróf Juraj Thurzo preto bol ustanovený na vynikajúcu hodnosť palatína, aby bez ohľadu na osoby ochraňoval dobrých a nevinných a zlých trestal: preto jeho osvietenosť, chcejúc zadosť učiniť svojej povinnosti, po dovŕšení iných, pre blaho krajiny užitočných záležitostí, nechcejúc zažmúriť oči a byť hluchým nad strašnými ukrutnosťami, od začiatku sveta u ženského rodu neslýchanými, a nad tyranstvom proti ľudskej krvi, ktoré páchala Alžbeta Báthoryčka, vdova po Františkovi Nádašdym, mužovi šľachetnej pamiatky, o vlasť nanajvýš zaslúžilom, nad tyranstvom, čo táto žena na svojich slúžkach a nevinných dušiach spáchala a takéto ženy z tohto sveta v takmer neuveriteľnom počte vykántrila, nariadila dôkladné vyšetrovanie v záležitosti obžaloby, vznesenej proti grófke Nádašdyčke. Pravdivosť obžaloby doznaniami jej vlastného služobníctva bola potvrdená.

Dozvediac sa o ukrutnostiach v čachtickom kaštieli páchaných, jeho osvietenosť pri návrate z prešporských oktáv s grófom Mikulášom Zrínskym, s Jurajom Drugethom z Humenného, zaťmi to čachtickej panej, s Imrichom Megyerym, tútorom jej syna, osirelého Pavla Nádašdyho, s početným služobníctvom a vojenským sprievodom neočakávane zavítala do čachtického kaštieľa a už pri samom vchode sa presvedčila o tom, čo svedčili svedkovia. Našli tam totiž dievča menom Doricu, mŕtvu v dôsledku bitia a trýznenia a ešte dve umierajúce dievčatá na smrť dotrýznené. Tu našli aj Nádašdyovú. Nad hrozným, viac než zverským besnením a ukrutnosťou sa jeho osvietenosť nanajvýš pohoršila a Alžbetu Báthoryčku ako krvožížnivú, bezbožnú, pri čine pristihnutú ženu odsúdila na doživotný žalár v hrade čachtickom. Jána Ficzku, Helenu, Dorotu, a Katarínu ako pomocníkov takého hrozného vraždenia, ku ktorému sa aj oni sami priznali, postavila pred súd a za ich krvavé činy žiadala im vymerať najprísnejší trest, odstrašujúci iných.

Boli nám predložené overené odpisy vyšetrovania proti pani Nádašdyovej a výpovedí svedkov. Boli verejne prečítané a obžalovaní ohľadom jednotlivých bodov po jednom vypočutí: Z prvých priznaní nič nezatajili, ani neodvolali, a len to k nim pridali, že všetko, čo robili, robili len pod hrozbami svojej panej a ňou nútení. Okrem toho sme priviedli ďalších svedkov, ktorí vypovedali nasledovne:

1. — 5. Juraj Kubanovič, svedok, obyvateľ Čachtíc, hovorí, že videl raz, keď bol na stráži v zámku, že potok mŕtvo telo zabitej a zohavenej dievčiny niesol. — To svedčí aj Ján Valko, Martin Jarunkovič, Martin Krško a Andrej Uhrovič, obyvatelia Čachtíc.

6. Ladislav Antalovič dodáva, že tože dievča malo na hlave biľagy a síňavy.

10. Dievča Zuzana pod prísahou vypovedalo, že Helena, Dorota a Hana, zvaná Daruľa, a Ján Ficzko, boli pomocníkmi pani Báthoryovej pri mučení a krvavení dievčat. Katarína bola najmilosrdnejšia. Z počutia okrem toho vie. že Jakub Szilvásy v truhlici uväznenej panej našiel zoznam zahubených dievčat, ktorý prekračuje číslo 650, čo si sama pani zapisovala.

12. Helena, vdova po Kocsisovi, svedkyňa, trojročná slúžka panej, vypovedala: tridsať dievčat videla zavraždených; samotná pani vedela magické a travičské umenie. Spomína si na mnohé prípady, keď tajomné zariekadlá mrmlajúc, usilovala sa pripraviť o život najmilostivejšie kráľovské veličenstvo, palatína, pána Imricha Megyeryho a iných.

13. Posledná svedkyňa Anna, vdova Štefana Gönczyho, vypovedala, že medzi zavraždenými bola aj jej vlastná desaťročná dcéra; keď ju chcela vidieť, nebolo jej to dovolené.

Po vypočutí týchto svedkov nasleduje výrok:

Helene spolu s Dorotou, ako hlavným vinníčkam tak veľkého počtu a tak veľkých zločinov, prsty oboch rúk, nástrojov to trýznenia a vraždenia, železnými kliešťami kata vytrhať a potom obe hodiť za živa na vatru.

Čo sa týka Jána Ficzku, vinu ktorého vek a účasť na menšom počte zločinov zmierňujú, odsudzuje sa na stratu hlavy a jeho bezhlavé telo nech je spolu s oboma ženami spálené.

Katarína, keďže nebola obvinená týmito dvoma vinníčkami, ani svedkami, iba Jánom Ficzkom, môže byť miernejšie potrestaná: ostane na istý čas v putách, dokiaľ sa nenájdu nejaké jednoznačné dôkazy o tom, čoho sa dopustila.

Tento rozsudok bol obvineným nami verejne vyhlásený a bolo nariadené jeho okamžité vykonanie.

Na zjavný dôkaz toho všetkého pre budúcnosť túto listinu, s našimi podpismi a pečaťmi opatrenú, vydávame grófovi palatínovi.

Dané v meste Bytča 7. januára 1611.

Výsluch Báthoryčky. 1611.

1610 — Žilinská synoda. Tam bol prítomný i Žigm. Balassa z Pov. Bystrice. Na Lednici toho času bol pánom Miklúš a Ladislav zo Želomíru, synovia Anny Dobo. Na Vršatci Jakušič Franko z Vŕbovej…

2. Čachtice

Na polnočnom kolene brda nad samým Váhom — zámok a mestečko Čachtice (Csejten). Za časov Mateja Korvína tu bol uväznený Švehla z Jiskrových vojanov. Až do roku 1567 bol pánom tu Krištof Országh z Guty; v tento rok ale zomrúc v kostole mestskom pochovaný bol. Maximilián II. zrobil čaru s Uršulou z Kaniži, dal jej tento zámok za Kanižu. Jej syn bol Fraňo z Nádašdu, manžel Alžbety Báthoryčky, ktorý sa Croesusom uhorským menoval. S dcérou tohto a tamtej tigrice Katarínou prešlo polovic majetku na zaťa Homonnaya Ďorďa, druhá polovica po sťatí Fraňa Nádašdyho 1671 na grófov Erdodovcov…

3. Povesti Považské

1. Margita

V Strečne bývala mladá vdova, ktorá sa domáhala o lásku jedného pekného bohatého šuhaja. Tento ale nepočúval jej zvodné reči, bo tejto pastorkyňa Margita bola svojou krásou a nevinnosťou zajala jeho srdce. Tamtá dlho nevedela o príčine, prečo by ju ten mládenec bol zapovrhoval. Až raz, keď sa dozvedela, rozpálená žiarlivosťou prisahala pomstu jej prekážky robiacej pastorkyni, ktorú sa aj hneď uskutočniť usilovala. Poslala ju do Turca k rodine na návštevu, kde sa, ako sama popredku rozchýrila, dlhšie pobaviť mala. Ako ale ničoho nič neznajúca pastorkyňa šla chodníkom popri Besnej skale — jej macocha priletela za ňou a ju do Váhu zhodila. Dosť sa potom ešte naobchádzala svojho velebenca všelijakými kúskami, aby ho dostala, ale ten bol stály svojej lásky prvšej. O dakoľko dní našli nebohú Margitu na breh vyhodenú. Nikto neznal, ako sa bola zatopila, len macocha; ale každý tušil, že to len táto bola urobila. Až sa následkom toho podozrenia i pred súd dostať mala. Ale táto strachom a hryzom svedomia zbláznená s hrozným hlasom Margitu vyvolávajúc vybehla do hôr, až ta na to miesto zločinu a vrhla sa dolu hlavou do vĺn.

2. Obraz z Lietavy

V kostole u nôh hradu sa nachodiacej dediny je zložený. Na ňom vidno, ako množstvo ľudí všakového veku, medzi ktorými vyniká ako postava hlavná starý kňaz, skrze Tatárov hnaný do priepasti kolami vybitej, padá. Rozpráva sa o tom činu takto: Po šajavskej bitke Tatári ako víťazi sa po celej krajine na lúpež dali. Jeden ich oddiel došiel až sem. Tu staré, mladé, čo zutekať nemohlo, zavrelo sa do ohradeného kostola, medzi nimi i 80-ročný kňaz. Dedina bola vyrabovaná a spálená. Kostol ale nemohli dostať. Tu sa chytili úlisnosti, sľubujúc im život, keď im ten kostol otvoria. Ale keď kostol bol otvorený, obstúpili ich Tatári dokola poberúc im všetko a hroziac smrťou každému, kto by sa neodriekol viery kresťanskej. Napomienky kňaza zrobili priek vôli tatárskej. Preto títo všetkých, čo ich neposlúchli aj s kňazom vyhnali na vrch, pod ktorým už ostré koly nabité boli — a tak ich stade dolu na ne hádzať začali. Mnohí títo mukami začali sa klátiť, na čo kňaz pozdvihol slová: — „lepšie je život stratiť, jak dušu“ — sľubujúc večné spasenie a ochranu tým, ktorí verní zostanú Kristu. Vtom ho tatárska zberba pochytí, so smiechom hovoriac: — „ukáž nám tú moc tvojho boha“ — a zhodí ho dolu. Ale smiech sa razom premenil na ustrnutie, ustrnutie na útek, keď dolu zhodený im zrazu zmizol z očí. Pod vŕškom šaty jeho haluzami zachytené hodili ho vbok do krovia, takže s pomocou ľudskou zdravý z priepasti vytiahnutý bol. Za mnoho století sa vydržiavala slávnosť tohto zjavenia milosti božej.

3. Budatínska povesť

Tvrdý, prísny vojak bol starý Gašpar Szúnyog, pán Budatína za časov II., a III. Ferdinanda vodca kráľovský, ktorý ho rozkazom kráľovským ako na hrade Szendö, tak i inokde zamestnaného zväčša von z domu držal. — Dcéry Kataríny krásnej povesť sa dostala za zámočné múry proti vôli otcovej a mnoho ohľačov privábila. A bárs aj prísnosť mužovu znajúca jej matka ju dosť ukryť sa namáhala, predsa Fraňovi Forgáčovi sa pošťastilo tú krásu vidieť, jej lásku a matkino požehnanie si získať. Čakalo sa len na príchod a povolenie otca. Ten aj prišiel onedlho, ale s iným návrhom či rozkazom. Ján Jakušič, pán z Lövensteinu, si ruku jeho dcéry od neho vypýtal; následkom čoho sa mala za tohto o dakoľko dní vydávať. Zarazená dcéra nad tým dosť prosila otca, že by upustil od svojho úmyslu a jej láske po vôli bol, ale zatvrdnutý sa nedal pohnúť — a svadba sa aj vskutku stala na Budatíne s Jakušičom. Forgáč po sklamanej nádeji Katarínu len o to prosil, aby ju raz ešte mohol vidieť a potom sa na turecké šable hodiac, svoj život bezslastný dokonal. S pomocou zakúpeného sluhu dostal sa cez múry k jeho bývalej milej. Ale o krátky čas vbehol ten prestrašený im oznámiť, že aby sa rozišli — bo sa v zámku čosi búriť začalo. A vskutku sotvy Forgáč z chyže svojej horko-ťažko na veky opustenej milej vystúpil — tu ho svetlo fakieľ zarazilo a na čele čeľade zámockej vidí starého Szunyoga, ako sa sem ženie. Smelý skok — a bol on síce oslobodený, ale zbadaný. Otec vbehol najažený do svetlice k jeho dcére, ktorú žiaľom a strachom omdletú našiel — hroznýma vyhrážkami a krikom besným ju zobudiac k vyznaniu celej veci i osoby prinútil. — Tu kliatbu a smrť nad ním i ňou vynesúc, ktorí takú hanbu nad ním i celým rodom spáchať sa opovážili. O chvíľku bol v múre výklenok pripravený, kam ju s chlebom a vodou na tri dni zamúrať dal. Povesť sa rozniesla — a Forgáč — sa tiež dozvedel o všetkom. Chytro zobral kamarátov z najvernejšieho vojska, a sedľače koľko len mohol, a hybaj! na Budatín, do ktorého v tmavej noci aj sa dobyl — a pekne videl starý, ako si dcéru jeho na koňa k sebe vzal a uskočil; ale útek prekaziť nestihol. Medzitým o tomto nápade sa akosi bol dozvedel i Jakušič. Skočil na koňa — šiel sa o tom únose so svojou družinou na vlastné oči presvedčiť. Stretli sa. Zbrane zablyskli — Forgáč padol. A manžel si svoju manželku na zámok k sebe vzal, ktorá volila po smrti svojho milého radšej tohoto ruku, ako otcom prisúdenú hladovú smrť. Pri schodoch ešte v starom zámku tam stál ten výklenok ako postrach čeľadi až donedávna — ale premenou pozdejšie staviteľskou aj ten skapal, a len povesť zostala.

4. Hričovo

Ako potomok zbojníckych rytierov Laharovcov zostala vdova, o ktorej ruku Fraňo Thurzo, od nedávna vdovec, sa uchádzal; ako kronika vraví — len preto, aby jej statky, svojich i tak susedné, si takto nadobudnúť mohol. Táto ale ako staršia od neho ruku mu nechcela dať, ale s povolením kráľovským ho za syna prijala. Medzitým ani tento skutok nemal mať dobré následky. Bo po krátkom čase Thurzo zunoval sa čakať na smrť svojej prijatej matky. Bol zasmušilý vše, až raz so svojimi dvoma vernýma vstal z Lietavy v noci, vkradol sa do jej izby, schytil ju z postele a odvliekol do podzemného väzenia, kam ani oko, ani ucho ľudské sa dostať nemohlo. — A medzi služobníctvom rozhlásil, že ju zbláznenú a vzteklú na bezpečné miesto zavrieť musel — a zámok so svojím vojskom obsadil. Jej služobníctvo sa pri tom všetkom strachom napadlé rozpŕchlo a zostal sám tiež ako uväznený s hryzením svedomia na Hričove. Úbohej srdce puklo nad nevďačnosťou touto a prekľajúc hrad i celý svoj majetok, pre ktorý trpieť musela — dušu pustila. Od toho času stal sa zámok miestom zlých duchov. V rozličných strašných postavách tiahli po gángoch, po izbách hradu, ujúkajúc a rihotajúc strašili obyvateľov. Raz príde jeden starý mních, žiadajúc si prístup pred pána; tento ho ale vyhodiť dal, keď tento ho na pokánie za spáchaný zločin upomínal. Ale mních za bránou zostal, či v zime, či v slote upomínavé slová k pánovi volajúc. A keď tento ani prosbou, ani hrozbou sa odstrániť nedal — chytili ho a v hnilej veži zatvorili a zavraždili. No ráno už stál zase mních pred bránou v hroznej velikánskej postave skalnej, a koľkokoľvek ho ráz rozkrušili, toľko ráz cez noc zase stával celý, a duchy tým strašlivejšie pelešili. Zo strachu všetko hrad samotný nechalo. Zarazený pán, oľutujúc svoj zločin, narídil ešte ostatným dvom sluhom, aby ju vypustili von, ale keď títo do veže (vazarne) prišli, už ona žalovala pred bohom. Na to i sám pán z hradu ušiel, z toho pekla, ktoré si sám bol spravil — a za ním aj ostatný kastelán. A ako tak ostal pustý zámok o krátky čas nevedomou rukou podpálený — zhorel a rozsypal sa. Dosť ho ešte potom chceli nanovo vystaviť, ale čo za dňa vymurovali, to cez noc sa zrúcalo. Tak stojí zámok v rumoch aj s mníchom pred bránou, bárs aj jeho prst času skaličil už od tri stoliet.

5. Podmanínovci z Bystrice. Vidz Dohnány dráma.

6. Trenčianska studňa — balada od tohto.

7. Ctibor. Štúr K. balada a Beckov atď.

8. Na Skalke — kláštor, predtým pustovňa sv. Benedikta.

Od Čachtice hore Váhom:

1. Nové Mesto nad Váhom — pripojil si Ctibor k Beckovu a 1413 založil tam prepoštstvo.

2. Bohuslavice — na hranici Trenčianskej a Nitrianskej stolice, ktoré Klavesnica-potok delí a touto dolinou aj cesta vedie ku Stránskemu priesmyku pod Javoriny sokorcom.

3. Beckov — za čias Žigmunda kráľa od Ctibora vystavený. Dajedni kronikári uhorskí povedajú, že už stál za času príchodu Maďarov pod menom Blundus. Od 1437 — 1646 prislúchal Banslovcom de dol Lindava.

4. Trenčín — od 1535 prináležal zámok Thurzovcom, od prvého Ferdinanda im daný. Potom okolo 1588 od ich nástupcov ho kúpil za 38 000 toliarov p. Imrich Forgáč; o dva roky pozdej sa tenže hrad ale nachodí v rukách Štefana Illesházyho — s pomocou Bočkayho.

5. Skalka — medzi dvoma vrchy v úbočí stojaci kláštor, kde sa dakedy nachodila pustovňa za času Izoslava vojvody a jeho syna Štefana. Býval tu Benedikt, rodom Dalmat, so svojím priateľom Görardom. Raz, keď sa traja odbojní, už či pohani či zbojníci poklady hľadajúci, na tú jeho podzemnú pustovňu odvážili — našli ho bez zbroja, a chtiac ho zamordovať — videli so strachom, ako sa skalná stena otvorila pred ním a ho pred nimi schovala. Na tej stene sa ešte nachodia znaky päť prstov a pod ňou dva stupaje, ktoré znaky od tohto divu pochodiace sa udávajú a chromí údy svoje do nich vkladali, vierou sa uzdravovali. Od tých čias on obýval tú novú jaskyňu, kam sa neposvätená noha neodvážila nikdy. Druhý raz ho napadli lotri na ceste, chytili ho a zo skaly do Váhu hodili. Vlny ho vyniesli na druhý breh a kvikom orla upozornení ľudia telo jeho našli a pochovali. Stadiaľto ale okolo 1043 bol do Nitry k jeho súdruhovi prenesený a pochovaný. Po tristo rokoch Matej Trenčiansky dobyjúc Nitru, tie dve strieborné truhly zobral, pričom sa pozostatky telesné až na píštele a druhé menšie kosti roztratili. Na mieste tej pustovni Benedikta 1222 Jakub, nitriansky biskup, kláštor založil pre Monte-Cassinov. Na tej skale, z ktorej bol do Váhu hodený, dal Thurzo Gyuro (palatínov starý otec) 1520 kostol postaviť, ktorý na tento čas v rumoch leží. Teraz kláštor bývalý, po vyhnaní jezuitov, prináleží školskému fondu pod opateru.

6. (Teplica).

4. Dej 1610. Úzadie historičné

Báthoryčka, vdova po Nádašdym; dcéru Katarínu vydatú má za Homonnaym; 1601 Illesházy chcel vypuškovať zo snemu sl. mestá Modry, Pezinku a Ďura vyslancov, bo sa tieže mestá v okolí jeho panstva Pálfyckého, dostavšieho sa mu po žene, nachodili; vláda ale to uzavretie snemu zrušila. To bol začiatok sporu s vládou. Illesházy oproti tomu sa ostro bránil, následkom čoho padol pod crimen laesae majestatis, do Poľska ušiel a majetky mu zhabané. Potom sa i Homonnayovcom statky zhabali a Balint bol tiež na stratu hlavy odsúdený.

1603 prenasledovanie evanjelikov Rudolf cisár zaviedol v Uhorsku, tak ako Ferdinand v Štýrsku. Revolúcia reform. politická sa pod Bocskaym Štefanom a Bethlenom; Bocskay hajdúkmi Balážom a Némethom vedenými pri Almosde Belga zbil a hnal až do Spiš. Podhradia. Konšelé ho so slávou prijali. Basta sa pohol proti nemu s 15 000, tamten ale proti nemu vyšiel asi s 8000 a pri Oždaniech bol Németh zbitý, lapený a na škripci dušu pustil.

1605 bol Bocskay za knieža sedmohradské vyvolený, pozdejšie na smene v Serenči za panujúcu hlavu Uhorska v Sedm. vykričaný. Náboženská rovnoprávnosť uzavretá. Vojenské výpravy na mestá západných Uhier, Nemcami ešte obsadené. Homonnay Bálent, Bársi Benedek a i. vodcvia. Poslané prevolanie i do Moravy a Sliezska, aby sa za voľnosť náboženskú pozdvihli. Rédey dobyl na Horniakoch Nitru, Trenčín, Skalicu a Trnavu; Czobor Bácsy a Denyeghy boli od Lalma a Popela zbití.

V posledných časoch v rukách Nemcov zostali len Nové Zámky (tiež pozdejšie dobyté), Požoň, Komárno, Veľk. Varadín, Prešov, Muráň, Vígľaš.

V novembri 1607 Lala Mohamed, veľkovezír, pod Budínom oddal zástavu a berlu Bocskaymu, opásal ho šabľou a korunoval ho korunou dakedajších gréckych cisárov. Túto korunu ale Bocskay sňal z hlavy a oddal pod opaterou SéčiĎura, len ako dar sultánov. Veľvezír ešte oznámil, že sultán odpúšťa daň Uhorskej a Sedm. za 10 rokov, len 10 tisíc dukátov že majú platiť ročne.

1606. Pokonávanie na sneme v Krupine medzi Bocskaym a budúcim kráľom Matiášom. Stadeto žiadosť v 15 punktoch poslaná Rudolfovi. Kráľovskí vyslanci boli Forgács, nitriansky biskup a kancelár Pográni. Prostredník medzi oboma stránkami Illesházy. Thurzo Gy. a Revay Petor boli za Matiáša. Punkty neprijaté. —

1608 v januári na sneme všeobecné povstanie uzavreté. Kapitánmi za Dunajom ostali Zrínyi Miklós, Séči Tomáš; pred Dunajom Turzo Ďuro a Revay Petor. Pohoria kapitánov si malo samo zvoliť.

1608 Matiáš II. za kráľa vyvolený; Morava patrila pod jeho berlu; Čechy spravoval cisár Rudolf.

Uhorsko vtedy mávalo 2 snemy: v Košiciach a v Požoni. Z Košíc Hornouhorsko svoje uzavretie zvláštnym vyslanstvom posielalo na požon. snem. Palatínom zostal Illesházy; pokladnícky úrad Thurzo neprijal. Forgács Zsigmond kapitánom horn. vidieku.

1. Povstanie sedliakov 1514, následkom ktorého utratili boli slobodu sťahovania až po 1547; snem v Trnave.

2. Ján Žigmund, kráľ poľský, otec Izabelly Zápolyovky kráľovnej, zomrel 1547 1. Apr.

5. Iné Bottove záznamy

a) Zákon z r. 1525 — Maj. Art IV. za Ludvika (padol pri Moháči); vydaný na Rákoši: všetci luteráni sú z krajiny vypovedaní; a kde by sa koľvek či skrze svetských či duchovných polapiť dali — nech sú spálení.

b) Noc bartolomejská — 1572 23/24. Aug., v ktorej 600 šľachticov hugenotských potajmo zabito, čo kráľovnou matkou Katarínou Medici nastrojeno a kráľom Karlom IX. odobreno, ba sčiastky i ním osobne prevedeno bolo. — Tento tyranizmus vyvolal medzi hugenotmi revolucionálne hnutie. —

c) Rousseau, z Les confessions (Geneva 1782):

Zárobkárstvom som udusil génia a nadanie svoje, ktoré kotvilo v povznášajúcej hrdosti a v srdci — a nie v pere mojom. Predané pero veľké veci netvorí. Spisovateľstvo ctihodné a slávne je len zatiaľ, kým nenie remeslom.

Voltaire hovorí v bás. o stroskotaní Lisabonu: „jestli je jeden boh, tak dokazuje stvorením sveta, že je abo nie všemohúcim, abo nie najdobrotivejším“. Na to R. odpovedá — to je asi toľko: trp, nešťastníče! Je-li boh, ktorý ťa stvoril, je zaiste všemohúci a mohol ťa všetkej biedy sprostiť; nedúfaj ale, že tá pominie: si stvorený k utrpeniu a k umieraniu! — To náuka od manicheism hroznejšia. Nemohúc nájsť pôvod zla, prečo rozširujete moc a obmedzujete dobrotu božiu? Máme-li voliť medzi mocou a dobrotou, obetujme moc. — (Čo lepšie — či spokojnosť života, či zúfalstvo? A o tom sa hádať mohli dvaja kresťanskí filozofi!)

R. v Confessions hovorí: Voltaire líčiac vieru v boha, veril voždy len v diabla, pretože jeho boh je bytnosť zlovoľná, ktorá najradšej len škodí.

d) Dramata Jonáša nášho historické a Shakespeara porovnané (ukážu) — tam kostra, len málo mäsa a krvi; tu plnosť, okrúhlosť života; tam sa zdá hlavným byť vernosť a pevnosť a ústrojnosť historická, tá preniká von cez kožu a ukazuje svoj majstrovský mechanizmus; tu sa zdá byť všetko tak organične v súhlas uvedené, že sa kosti len predpokladajú, ale nevidia a zdajú sa byť len na to, aby malo okolo čoho obvinúť sa telo plastiky.

Tam pri pohybe dramatu vidíme sa hýbať kosti, tu najviac žily a svaly. Zato tam tá suchota mašiny — tu harmónia organizmu života. Tam sú osoby marionetty, tu osoby živé!