ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

2.0

2513 digitalizovaných literárnych diel

Zlatý fond > Diela > Čachtická pani

Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV

RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)

Ján Botto:
Čachtická pani

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Alžbeta Malovcová, Ivana Bezecná, Silvia Harcsová, Katarína Janechová, Dorota Feketeová, Nina Dvorská, Michaela Dofková, Simona Reseková, Andrea Kvasnicová, Branislav Šušlík, Martin Divinec, Ivana Hodošiová. Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo

286

čitateľov

. . .
Plán kompozície
I. Hľadanie vôdky omladzujúcej
II. Zločiny
III. Súd
História
. . . spolu 5 kapitol
Zmenšiť

II. Zločiny

Obsah

II./1. Vidiek pred zámkom
II./2. Macocha a sluha
II./3. Mať a macocha

II./1. Vidiek pred zámkom

Váh — lúky, háje — zbory diev i mládencov. (Podvečer)

Scéna predpovedajúca nespokojnosť poddaných — slobodný prechod.

ALŽBETA (dumá):

Vzkriesenie! Vzkriesenie! Svet celý ožíva. Čujem novoobiehajúci prúd života riekami, rozviazané jazyky hájov. — Vidím ťa, omladnutá zem! Kvet za kvetom pučí nový na zelených luhách. Vzkriesenie! a život striasa putá! Prúd čerstvý, nový, riekami sa ženie… jazykom háj rozviazaným. — Hoj, šťastnás’ zem ty! — ty mladneš čo rok znovu! — A ja?

(Čuť spev, hry — Hoja, Ďunďa, hoja!)

(I deti tvoje — tiež s tebou ožívajú! A tá šťastná zem — to otrokyňa moja! Tie vrchy, rieky, nivy, ožiarené jarným slnkom, hore i dolu Váhom, kam čiahne oko: to moje! Tie viesky biele, plné džavotu života, jak kŕdle pasúcich sa husí po nivách zelených šumiaceho Váhu! I zámky tie plavé nad nimi jak sokoly — všetko moje! I tvory tie, dolou i riekou hemžiace sa novou silou i tešiace sa životu — to všetko žije z milosti mojej! — — A ja?!)

DORNA (vchodí):

Jasne veľkomožná pani — —

PANI:

Poď, poď a viď! (Ach, krásny ten májový svet! Tú omladnutú zem!) Tú krásnu zem! Kde? Ha ha ha — — —

DORNA:

(Ach, krásny, krásny je on, ale…) — Keď mám krásu vidieť, obrátim sa k tebe, veliteľka moja!

PANI:

Nešiaľ, nepochlebuj! — viď ten život nový — —

DORNA:

Krása i život ten — to len tôňa tvoja!

PANI:

Nešiaľ! Vidíš tu šťastnú! tú novo mladnúcu zem — —

DORNA:

— — otrokyňu tvoju? — Vidím —

PANI:

Tie vrchy, rieky, nivy, ožiarené jarným slnkom —

DORNA:

— Kam čiahne oko: to tvoje! —

PANI:

Tie viesky biele, jak kŕdle husí na nivách
zelených šumiaceho Váhu, — tie plavé jak
sokoly nad nimi striehnuce zámky?

DORNA:

— — Všetko tvoje! —

PANI:

I tvory tie, horou-dolou hemžiace sa,
ihrajúce sa s prácou,
so spevom stierajúce pot z čela? —

DORNA:

To všetko žije z milosti tvojej, pani.

PANI:

Áno, to moje; pod rukou mojou dýchajú oni —
a predsa vysmievajú sa malomocnosti mojej.
Všetko, i kraje, i ľud, novozrodzuje sa —
a ja, ich pani? — — Pozri!
(Pozerá sa do zrkadiel)

DORNA:

Ty žiarliš, pani? (Skvieš sa ako slnko nad zemou!)

PANI:

Žiarlim! — bo — (s rastúcim popudom) — hľaď! to oko, tie líca — ó, hľaď, čo sa to javí na hladine môjho čela?! vidíš?! Vráska — (klesá) — —

DORNA:

— Jasne veľkomožná pani! — Slnko zapadá, klamne hrá tôňa na zašlých zrkadlách. — — Ony klamú.

PANI:

Čo? Ty opovažuješ sa šialiť mňa? Znáš ten prút železný?! —

DORNA:

Dovoľ — presvedč sa — tu posiela velebiteľ tvoj neklamné zrkadlo, jaké nemá viac nevesta mora. Vôdku života posiela ti. — Pi — a pozri sa! —

PANI:

Uvidím, kto klame. (Pije) Ale beda tomu! (pozerá sa prekvapená) — Čo je to? —

DORNA:

Vidíš! Oko blýska žiarou nesmrteľnosti,
líca jak snehy hôľ, zapálené zorou,
na čele jasot mladosti! Tos’ ty, pani?

PANI:

Vidím a čujem. — — Šťastnás’ — ale prekliati zradcovia! Preč! (Šibne po nich prútom) Pod kopyty konskými nech sa rozpadnú v prach — (Odíde)

DORNA (sama):

Ha ha ha! Ide to! Mam zvíťazil. Viktória! (Zberá zrkadlá) Dolu z vášho povýšenia, vy sprostí dvoráci — vidíte, kam sa zájde s pravdou! — —

BLÁZON (sa zjaví):

Čo robíš, moja bohyňa? — —

DORNA:

Robím ti miesto.

BLÁZON:

Čo — na klinci? Veľká česť pre mňa, ďakujem!

DORNA:

Starí blázni sa zhadzujú — —

BLÁZON:

— — Áno — a noví povyšujú. Vivat! Ale vieš ty čo, ty moje zrkadlo! — Daruj mi tento kúštek z tých starých črepov.

DORNA:

— Načo?

BLÁZON:

— Chcem sa na seba podívať.

DORNA:

Čo si predo mnou, to budeš i pred nimi —
blázon sa všade len bláznom ukáže!

BLÁZON:

Možno, alebo nie. — (Pozerá sa) — Á, ale tu, á, tu sa mi zdá, že som on; ale do tvojho bájočného klamného oka keď sa nazrem, neviem iste, či som ozaj blázon, a či zaľúbený. — (A vieš — prvšia hlavná vec blázna je poznať samého seba!)

DORNA:

Ha ha ha! No ale to je predsa div — keď blázon poznáva sám seba! (Odíde.)

PANI (prichodí so zrkadlom v ruke).

BLÁZON (pozerá sa):

Áno, áno, to som ja! — (Vše kývne, vše krúti hlavou)

PANI:

Čo to stváraš, ty hlupoň?!

BLÁZON:

Neznám, ale át pani Dorna povedala, že vraj — poznávam seba — —

PANI:

To ešte dosiaľ nevieš, kto si?

BLÁZON:

Najťažšie poznať seba. — Svet mi síce hovorí, kto som, aj ty mi vysvedčenie isté dávaš; ale svet ako svet — rozdáva tituly aj nezaslúžene — a pred jasnou tvárou tvojou každý musí byť bláznom. Čo teda počať, kde sa presvedčiť? —

PANI:

Tu — (keď nikomu neveríš) — pozri sa! (Smeje sa)

BLÁZON:

Ha! (odskočí) — to nie ja… to ten — — bodaj sa prepadol — — (Robí kríž a utečie.)

PANI:

Čos’ videl? — (smeje sa) — — Balámov osol ty! —

HELENA:

(Rozkázala si doplniť počet služobníc tvojich: Či môžem mať tú česť — šesť panien ti predstaviť do služby — kvety toho nášho kraja od Tatry po Adriu —)

PANI:

(Dobre.)

ÚRADNÍK (vchodí):
PANI:

Čo nového? — —

ÚRADNÍK:

Rodina — — — chce utiecť. — —

PANI:

Treba ich zlapať a okovať!

ÚRADNÍK:

Odpusť — zákon novodonesený o slobode vysťahovania ich bráni — neradno je mocou zakročiť. —

PANI:

Čo zákon! — — (Mocní zákonov neznajú!) Pavučina viaže krídla sokola? — — A prečo chcú preč tí buriči? — —

ÚRADNÍK:

Tu je práve vyslanstvo, nech povie. — — (Nechce sa im toľké dane platiť.)

KŇAZ:

Vaše vysokorodie — —

PANI:

Som kňahyňa! — —

KŇAZ:

Jasne veľkomožná pani. — — Osmeľujem sa, rodinou splnomocnený, Vašnosti oznámiť, že táže rodina nechce viac vám poddaná byť — poneváč: ťarchy nesmierne neni vstave viac bremeno — —

PANI:

On sa osmeľuje! — viem, viem! vy ste tí buriči — čo rozsievate semeno nespokojnosti! — Viem, viem — vy ste natrúbili tomu pokojnému ľudu — —

(Pieseň morenia. Rodina. Mať a syn.)

PANI:

Čo nového? —

DORNA:

Stará vraj vstala. — Akýsi vraj mních, či kňaz, či vedúch pomohol jej na nohy!

PANI:

Ach, ten padúch!

DORNA:

A jak divne! — Posadil ju za vrch stola, a náhle ju tá jej patoraj nažobraným chlebom nachovala, prišla úplne k sebe, poobživla — pýtala sa na dcéru. —

PANI:

Divno! však jej už hrob bol vkopaný — a ona tu! — Daj pozor, aby na stopu neprišla! — — —

DORNA:

Oj, dobre naši stoja: naši ľudia jej povedali, že si ju vzala k sebe, že bude veľkou paňou, že ju dáš vyučiť i vydáš bohato — —

PANI:

A tá — čo na to? — —

DORNA:

Oh! malá starosť — zo dvora nesmie von, nikto nejde k nej z rodiny, a keď ju dakto vidí, uteká od nej — prežehnávajúc sa krížom. — — Lebo sme medzi celou rodinou hneď rozchýrili, že je striga, že je v spojení so zlým duchom — ha ha ha! — —

PANI:

Cha cha cha — — a deti?

DORNA:

Deti? Aj s tými sa poriadky porobili — všade dvere pred nimi zamknuté — ani práce, ani pláce — tie musia alebo tak tancovať, ako sa im zahudie — alebo hladom vymrú jak potkany. —

PANI:

A ten jej miláčik, čo?

DORNA:

Oj, ten je v dobrých rukách — dali sme ho chytiť do vojska. — Tak ho tam dáky Turek s mohylou osobáši — a keď by aj to nie — z čiernej knihy neujde. —

PANI:

Len pozor, bo náš neznámy tiež nespí! — Tu máš (podá jej mešec), — ty moja pravá ruka — choď, zamaž, kde čo treba. —

DORNA (odíde).
(Klope.)
PANI:

Vidí sa, že je všetko dobre zatlačené — všetko zahrebené, jak pod… pod zem — a predsa! skiaď ten nepokoj? — — — Čo? keď tá celá vec je zrnom: zo zeme von sa vyklíči? — To nie! — ale predsa tej noci sa mi tiež zdalo (že som sa kúpala v krvi), že som sa topila — v krvi tej prekliatej rodiny — oj, hrúza! — vlny vriacej krvi ma zalievali — a ten šum, ten hukot, hrú — —

(Klope.) — — Kto to? Kto?

MAŤ:

Ja, pani, — mať uväznenej dcéry. —

PANI:

— Ako sa opovažuješ? —

MAŤ:

Právom.

PANI:

— Čo chceš? —

MAŤ:

— Pravdu.

PANI:

— Čo hľaďáš? —

MAŤ:

— Dcéru (Spravodlivosť).

PANI:

Ha ha ha! — ty ozaj myslíš, že dcéra tvoja tu uväznená? — Kto ti to povedal?

MAŤ:

Moje srdce! — — —

PANI:

Blázon! Čo si ty myslíš o mne? Ja, hľadže, sa nad tvojou dcérou zľutovala, dala som ju zodvihnúť z prachu, poslala do škôl a chcem ju šťastnou a slávnou urobiť. — Vidíš, vydám ju s bohatým venom.

MAŤ:

Nechaj ty tú starosť na Boha. Nechaj sebe bohatstvo tvoje, slávu i šťastie — dcéra moja ho nepotrebuje. Rodina jej, mať jej, právo má len o to starať sa — — tvoje nie naše — tak ako naše nemôže byť tvoje — to nechce Boh! — Chceš ju šťastnou urobiť? A znáš ty naše šťastie? — Ty chceš holuba chovať mäsom? — Oj, pokrm tvoj nie pre nás. — Preboha ťa prosím: vráť dcéru moju! (Kde je?)

PANI:

Utíš sa, starká moja — ja chcem ti dobre! — Čože ty, čo tvoja si počne tá celá biedna rodina? — Však ničoho nič nemáte, načo biediť nadaromne — keď v mojej kuchyni miesta i jedla dosť! —

MAŤ:

Tak! — teda rodina moja určená na to len slúžiť a slúžiť — drobty zbierať pod stolom boháča — oj! nie! — Boh rodinu moju neobťažel lósom žobrákov; rod môj zdravý — a zdravé ruky samy sebe kujú šťastie! Pani, pusť mi dcéru moju!

PANI:

Dobre, ja ti nechcem vnútiť dobrodenie moje. Rob si, ako vieš — ty tvrdá hlava! — Dcéru ti pošlem o týždeň, o dva, hneď ako sa z Prešporku vráti. Biedi si tam, hyň! Ale podpory odo mňa nečakaj! — A to ti povedám: neunúvaj ma prítomnosťou svojou. — Seď v chalupe a nebúr ľud s mysleninami svojej chorej hlavy — lebo viem, kto chodí k tebe! Ale oko moje bude nad tebou! (Odíde)

MAŤ:

A nad tebou oko božie! — (Preč)

* * *

ALŽBETA:

Časy uchádzajú — motýľov roje rednú, i ten zjav i spev mladosti zdá sa mi trpkým, odporným; beh krvi hovorí mi to isté, že tíchne; vôdka života, po toľkých vekoch hľadaná, raz nájdená, účinkuje len na okamženie. Oj, nie je to, nie to, čo má byť. — To slnko májové, čo hýbe žilami zeme; ten oheň večný Promethea, oheň, oheň treba!

HLAS:

Z pekla, a nie z neba!

ALŽBETA:

A čo by priam! Nuž čo? — nie ja pani? — Nemám moc nad sebou i slobodou vôle? Som pani nad životom i smrťou. Kto mi zabráni hľadať to, čo mi chybuje? Boh na nebi, ja na zemi! (Pozerá sa) Ha! čo je to? Oko zablyslo žiarou nesmrteľnosti, — čelo mladosti jasnota zajala, — líca skvetajú, — — ha, ktos’ ty? — —

DUCH:

Ja!

ALŽBETA:

Kto? —

DUCH:

— Ty! —

ALŽBETA:

Ach! — Neklam! na ústach kalinových had úštipku leží. — Hovor — kto si? Čis’ zlé, či dobré — hovor! —

DUCH:

— Ja — Ty! —

ALŽBETA:

— Ach, kebys’ ty bol ja a ja ty, ale tak na vek vekov!

DUCH:

Chci a — bude! (Duch zmizne.)

ALŽBETA:

Áno, to by stálo za to! Žiť musím. — Slávne, nesmrteľne žiť — a čo by priam — — —

II. výstup

DORNA:

Jasne veľkomožná pani!

PANI:

— No? —

DORNA:

Posol z Varšavy! nesie dedičstvo — a kto zná ešte čo? —

PANI:

V dvorane slávnostné prijatie! — (Dorna preč.)

PANI (sama):

Otec môj, Štefan, ten žil v moci i sláve, na tróne i na bojisku — jak poloboh — a zomrel. — Ale predsa aspoň žije vo večnej pamäti; ale ja, čo jedna ženská? — — Áno, ja žena, a hoc aj chcem byť jak Lilith na obdiv sveta nesmrteľná — — — Však tí, ktorí ju od otca Adama zviedli, boli duchovia nesmrteľní — teda musia i teraz byť. — Ale kde?

HLAS:

Hic et ubique!

(Bátory Štefan, † 1586 13. dec.)

— — — — —

Náboženstvom, protestantstvom vzbudená, preskočila som až po: Boh je svetlom. Tým otvorené moje oči; hmla predsudkov, tiažúca na duši mojej, rozplynula sa. Kohút vnútorný odspieval dávno, bo predo mnou deň. Teraz len cítim, že som, teraz len žijem; ale preto všetko, čo proti mne: mrieť musí.

Život môj — smrť miliónov! To zákon svätý, zákon jediný, čo uznávam, čo napísala ruka večnej prírody na kôru zeme.

Keď ma ty nezješ, zjem ťa ja.

Blbci, podvodníci a surovci — sluhovia moji;

charaktery cnosti, pravdy a všedobra — nepriatelia moji.

V svetle slnca hasnú svetlá druhé.

Kto má moc, má právo (život).

Pravidlo, zákon = istota, pravda.

Tvar = forma, je dač abstraktného; bez hmoty je pustota.

Útvar = tvar zhmotnená; zloženosť: z hmoty, pravidiel a zákonov = istota a skutočnosť.

* * *

Hlavná vec: život zachrániť, — právo života čas donesie.

Rodobranci — vraj: rozptýlení po horách — pred kurucí a násilenstvom zemanstva.

— — — — —

Ukrutnosti a povery pri čachtickej panej, skrze svedkov dokázané:

a) Čarovné zrkadielce, pred ktorým sa aj dve hodiny modlievala.

b) V koryte pekárskom sa v čarách kúpavala, v ktorom potom na koláče miesila, ktorými kráľa, palatína a Megyeri Imra otráviť chcela; ale títo to pri prvom okúsení zbadali.

c) Sestra jej manžela, do naha vyzlieklá a medom natretá, musela v lete vonku od rána do polnoci stáť, žeby ju muchy a chrobač rozjedli.

d) Dorna a Ficko nožnicami strihali napuchlé telá dievčat a po holom tele bili, kliešťami bruchá trhali, takže často možno bolo krv rukami začierať pred paninou posteľou. Heslom bolo: „dvanásť sukní dakerej darovať“ — vyšibať ju!

II./2. Macocha a sluha

HEROLD:

Stalo sa to kedysi — minulého leta,
stalo sa to kdesi naprostriedku sveta…

MACOCHA (Cengá raz — dva — tri. Po chvíli sluha vstúpi):

Ha, ty padúch nad padúcha!
Ty potvora sprepadená!
Ty — —

SLUHA:

— No nač’ to toľké mená —
dosť mi jedno krstné: diabel.

MACOCHA:

— Kdes’ bol?

SLUHA:

— — Nuž pri veži Bábel.

MACOCHA:

Čo?! — čo s tým chceš, ty ropucha?

SLUHA:

Nič! — len sa dívať na teba,
jak pôjdeš ňou hor’ do neba
a — rozplynúť sa od jedu.

MACOCHA:

Pyskom ti vrú s dymom peny,
iskry sype zrak plamenný.
Len čo ti je, ty netrebný?

SLUHA:

Úprimne ti vyznám, pani,
dák’ mi je jak v krivú stredu.
Radšej budem v siedmom nebi
v večných slastiach pochovaný —
slúžiť, padlý na koleno,
jako črv pred Toho trónom,
ktorého už samé meno
v ušiach mojich treskúci hrom:
jak plniť tvoje rozkazy —
a dívať sa na dno skazy!
Vidieť, jako jedna práca
v druhých desať sa obracia,
z kúkoľu pšenica vzchodí,
z pút povedomie slobody! —
(Hodí sa naprostred chyže.)

MACOCHA:

Ha, ty potvora, kdes’ túlaš —
neznáš, neznáš, čo sa robí.
Martin tu — blízko Mikuláš
striasli už putá poroby!

* * *

Mlč! nevidíš, čo sa robí —
pukajú sa staré hroby:
Martin vstal, za ním Mikuláš! —
Stará tu! —
(Sluha — krčí plecma)

MACOCHA:

— — Čo? Ty krčíš plecma?

SLUHA (stranou):

Každá pieseň svoj koniec má! —
(Úprimne ti vyznám, pani, —
tie tvoje mnohé rozkazy,
tie nás na skazu dovedú. —
Ja nemôžem vždy byť všade,
a kde nie som, tam sa kazí,
na Dunaji, na Tokaji.)

* * *

Ach, a to mnohé behanie,
hneď tu, hneď zas na tej strane.
Kde prídeš, všade dač chybí:
tus’ plot váľa, tam dach padá.
Dogmu zhrýzť zubom pochyby,
upchať, plátať históriu.
Celú genealógiu
pôvodiť až od Arpáda,
zaštepiť do pňa.
(Kto to všetko stihnúť môže?
To je už na popučenie,
aby svet za okamženie,
vybil na svoje kopytá!
Hneď v stolici, hneď na sneme
rozsievať to naše semä —
to nie žart! —)

* * *

(To je do rozpuku, pani,
zveriny byť už tak blízky —
len jeden skok — a je moja.
Tu tvoje slovo prekliate
trhne ma nazad jak svorka —
a mne — prázdne lízať pysky!)

* * *

MACOCHA:

No no, no no! Či si spilý?
Hovor predsa, čo sa stalo.

SLUHA:

Z všetkého nič, abo málo,
len čo darmo márnim sily.
Ani päť percent docela!
Nech to berie jasná strela!
Veď hej — ja čakám — ale ty!
Nech som dobrým! — to ale nie,
celý svet za okamženie
vohnať razom do tvej sieti!
Na sneme — na tom sme doma.
Ale v Martine pohroma!
Čo celý zástup sataní
vopchám do svojej kabani,
čo sa roztrhám na kusy,
to nejde! —

MACOCHA:

— To ísť musí!

SLUHA:

Tak — át na sneme držím reč,
celý zástup éljen kráka:
Tu mi hlas tvoj: „do Martina!“
celý môj koncept pretína.
Čo tu, reku? — ja musím preč.
Našťastie zazrem Deáka,
fúknem mu chytro do hlavy.
Však on tam tú reč dovraví.
Dovraví, ako dovraví.

V Martine šlo už po pesky.
Ale som si ja na boku
zhútal reč dlhú, širokú.
Vstanem raz a začnem česať,
hladiť, strašiť, lúdiť, kresať.
Už Memorandum pišťalo,
už fŕkali z neho triesky — —
vtom čujem hlas tvoj z’ za hory:
„Chytro! zápražka prihorí!“ —
Dobre ma neporantalo?! —
Tak pľuvnem v papier jednému,
vmyknem do rúk najbližšiemu,
a hybaj! vytnem kopytá.
Však to on, chudák, dočíta.
Dočíta, ako dočíta.

Na protest zas — u židáka
chytím sa zbierať podpisy.
Celá sa krčma už baká,
každé ide jak do misy.
Podpisy rastú jak huby. —
Bo kto môj pohár poľúbi,
ten potom kríž len načiara:
Vtom hlas tvoj: „Preč! do kostola!“
z istej ma cesty odvolá
Čo tu? — mihnem na farára,
dám mu fľašku, papier — adié!
Však on to, majster, dopradie.
Dopradie, ako dopradie.

V kostole začnem zhlboka
kázeň krásnu, prenikavú —
hromovým hlasom proroka
mútim srdce, mútim hlavu.
Vtom sa mi hlas tvoj ozovie:
„Na zámok haj! hostia idú!“
A ja, na moju obidu,
musím tak nechať v pol slove!
Našťastie stretnem Árona.
Rúcho mu na krk zakvačím,
na hruď kríž grošom naznačím. —
Však on tam tú reč dokoná.
Dokoná, ako dokoná.

Na zámku hostia tisíci.
Jedia, pijú, karty hrajú —
ja nalievam vína, čaju
v podobe švárnej dievčici.
Zažali sa hosťom tváre.
Štrng brnk! schytia sa toasty:
na zdravie bohyni vlasti!
Hore hu! — sotva zavolá
jeden hore! na vrch stola!
Už ja tam, jak na oltáre
stojím s pohárom peňavým!
Všetkých úctivo pozdravím,
štrngnem vpravo, štrngnem vľavo
i v prostriedok do tretice:
na zdravie! našej trojice!
Štrng brnk! vivat! éljen! bravó!
Nech žije božstvo zjavenô!
Hukot jako pekla na dne,
už len čakám, až sa celý
rákoš ten razom prepadne.
Vtom mi zaznie moje meno:
Hrom a peklo! — blesk vystrelí.
Ja preč! — Hostia padnú dolu —
miesto mňa zrúc kúr i smolu!

MACOCHA (zamyslená — prestávka):

No no, no no, šibal starý,
čo sa vlečie, neutečie.
Viem, čo chceš, len počkaj málo,
počkaj, až sa nám podarí.

SLUHA:

Tu máš tie tvoje rozkazy!
Rob chlap, čo chceš — to sa skazí.
Ja sám, hoc mám moc čertovskú,
preds’ vždy nemôžem byť všade —
napokon mi, jak Twardowskú,
príde ťa nahať na ľade.

MACOCHA:

Nahať — ha ha! do beťaha!
nahať diablu politiku!?
Či to možno, pane brate?
Čis’ zabudol, môj Bruncviku,
o Sitnianskom konkordáte?!
Tys’ môj! raz nič to blúznenie!

SLUHA:

Či je to nie na zbesnenie,
zveriny byť už tak blízky —
a prázdne si lízať pysky!

MACOCHA:

Kto ti dá rúcha, keď nie ja? —
Kde tvoja druhá nádeja?
Ty proletár! — myslíš, že Rím?
Ha ha, ha ha! —

SLUHA:

— Čert nezhynie!

MACOCHA:

Čušíš, otrok! (Dupne.) — Šajtan kerim!

SLUHA (s posmechom):

Tá ma napokon voženie
do genezaretskej svine!
Ale nie, nie, aždaj len nie,
však ona múdro stvorenie:
ona vie, jak sa svet točí,
ona na koniec pamätá!
Keď príde raz smrť prekliata,
ktože by jej zavrel oči?!
Veď keby tvoje podpory
neboli jak hnilé klady:
ani to horieť nehorí,
ani sa mladiť nemladí!
Opreš sa naň — keď ti treba,
prepadneš a zbabreš seba.
Var’ duch času zatracený,
čo ti vyrval pergameny?
Či deti? tie milované,
z krvi, zo špiku vysané,
čo už kričia všetky na mať,
čo už nechcejú viacej spať!
Abo keď tak nenazdane
deti si svoje brať budú —
počkaj, však ti tie zahudú!
A keď príde ten deň súdu,
ach, ktože s tebou zostane?!
Ak ja nie, pani, ak ja nie?!

MACOCHA (dojatá — sa premáha — chladno):

Choď! nepleti — pozri deti! —

SLUHA (odchodiac):

Aha! máš dosť! — do videnia! —
Oj, keď len pomyslím na to:
srdce žiaľom puká vo mne!
(Utiera si oči)

MACOCHA:

Choď! nebreš tu nadaromne.
Preč! zavri okná i brány!
Nech mi to svetlo prekliato
do domus’ môjho nevbije! —
Podus kohúty i husi!
Opoj vôdkou, makovinou!
Posyp zemou z cintorínov
tie nezbedné zemoryje! —
To psô plemä tu spať musí! —

* * *

A na tú človeč sa dívať,
to rodenie, to množenie,
v prachu biedno živorenie —
nemožno — a tá tma rastie,
jak more rastie kolo mňa.
Ja sama na mojom hrade!
Stojím v mojej hrdej dume,
ha, čujem už tu hukot vĺn.
Pomoc! — tu i spustím môj čln
do vĺn! — Je tu ale môj hrad,
prekliaty hmyz, dáš ho nazad!

* * *

Celý môj zámok na husej
labke sa točí —
oddialený od sveta…

* * *

Pozri, čo vrchy sa roztopili,
a môj zámok predsa stojí,
v povetrí! — ale stojí, predsa stojí! — —

* * *

SLUHA:

Pani, čos’ to s tebou robí?!

MACOCHA:

Ach, Bože môj! — —

SLUHA:

— — — Ha ha, ha ha,
modliť sa, keď už oziaba.
Na máš! pani, to ti za to.
Ach, jaks’ milo dívať na to,
jako sa v nej srdce puká,
duša ústma už von kuká — —
(Vystiera si ruky)

MACOCHA:

Ha! — — tiger! ulaž!

SLUHA — (vrčí):

— Beštia!

MACOCHA:

Kto tu pánom — ty a či ja?
Máš, chlape, sem sa podívať —
(Ukáže svoj diplom)
Čí to rozkaz?

SLUHA (s utajeným vztekom):

— — — Ergo — vivat!

PANI (sa vzbúdza):

Kde som, čo sa so mnou robí?
Čo mi to v uchu tak hučí?
Pomoc! z pekla, abo z nebe!
Kde som?

SLUHA:

— — Tu v vernom náručí;
nič sa neboj: ja pri tebe!

* * *

Dosť ešte v svete prázdnych hláv,
dosť pŕs bez srdca, svedomia —
v tých prázdnotách ja stály hosť —
kde Boha niet — všade som ja!

* * *

Chce len sama žiť v obci, v štáte.

Odporuje uznanie osobnej slobody.

1. Nádeja jej: pád panstva v obci, v štáte; lež i tu padnúť musí — bo človek uvoľnený ako občan, začne žiť.

2. Panujúci národ; ale k doplneniu slobody človeka ako jednotlivca, občana a národovca i sloboda národná prísť musí; tu už niet viac nádeje pre ňu: padne.

II./3. Mať a macocha

„Vstaňte“ — volá — „preboha —
to nebodaj mátoha!“

ZLÝ DUCH:

Čit! — ďaleko do rána,
bobo, abo Morana,
abo Kika túlavá,
čo deti zlé zberáva.

DOBRÝ DUCH:

Vstaňte, deti, ide mať, —
vstaňte bránu otvárať!

ZLÝ DUCH:

Čušte, čušte, fagani,
neznáte hlas Morany?
Nič — to sa vám len sníva —
však mať vaša neživá.
Čušte, deti, čušte ho
až do rána bieleho.
Kto vykukne do rána,
toho hneď zje Morana!
Vraj — že vaša matička!
Dávno na tej trávička!
Dávno tá v hrobe leží —
a čo leží, nebeží! —

MATKA:

Ta či tak tma, ľudia boží?
Deti, či ste to vy, deti?
Hŕba kostí v suchej koži.
Iskra božia sotva svieti.
Tisíc rokov — a tak — malí.
Kde ste, čo ste porábali?

DETI:

My nič nemáme do teba,
a čo sa ty starieš do nás —
my žijeme, ako treba,
máme svojho kúštek chleba,
nepýtame nič od teba —
skiaď si prišla, choď si ta zas!
My máme mať mladú, krásnu —
povedajú, že nevlastnú.
Ale čo nám je tam po tom —
len si nás chová a pojí,
my jej slúžime v pokoji,
bo sme jej dlžní životom.

MATKA:

Za kus chleba, za kus soli,
čo vám spakruky odhodí —
dáte vašu krv, mozoly
a celý poklad slobody —

ZLÝ DUCH:

Choďte! — pozrite na ňu,
na tú starú rašmaňu.
Za ňou posmech, pred ňou strach.

MATKA:

Ta či ja nie vaša mať?

DETI:

Bieda pred ňou, posmech za ňou,
len kde zájde s prázdnou dlaňou?
Z myších koží jej bundička
a na hlave vlasy hadie —
nie, to nie naša mamička.
Skiaď si prišla, choď si tade!

MATKA:

A vy žijete a mriete
na tvorenia plnom svete
bez diel, bez slávy, bez mena,
jako tá chrobač plemenná,
čo sa rodí len — i hynie
za pokrm drahej zverine;
chová, chová: prachom zeme
a napája: vašou skazou. —
Bože! — dobré Slovan plemä
vychovať na zemeplazov! —
Kde pamiatka života?
Jak tie drobné koraly
vás umreté nechali.
A vy čo? — —
Dom môj — modlitby dom.
A teraz čo sa robí?
Padúchov rákoš v ňom!

ZLÝ DUCH:

Preč, preč, vyhnaná mať sťato!
Posmech — pozbieraj to blato.

MATKA:

Tu z piat mojich vyvážam prach,
zavej ho, môj sprievodca — strach!
Vystav vysokú mohylu
slávnemu ich v svete „dílu“.
Z odpadkov tých pomník prvý: —
odpadkom slovenskej krvi!

Spev: Nitra milá, Nitra…

DETI:

Čo to za spev? To spev známy —
striasa srdca hlbinami.
Kto to?

MATKA:

— — Deti, vaša mať,
vstaňte bránu otvárať!

DETI:

Vstaňme, bratia, hučí zvon,
slnce vzchodí, poďme von!

Pieseň znova.

HLAS (spomedzi detí):

Oj, mať moja, ber ma sebou —
ja syn tvoj, ty mater moja.
Pôjdem s tebou, kde nik nebou,
všetko, čo mám, delím s tebou,
oj, mať moja — oj, mať moja! —

* * *

HLAS:

Vstaňte, deti, ide mať!
Vstaňte bránu otvárať.

DETI (zo sna):

Ide, ide naša mať,
vstaňme bránu otvárať!

* * *

MATKA:

Dosiaľ bolo vaše naše,
potom bude naše vaše!
A tvoje čo? Para z kaše…

DOBRÝ DUCH:

Na troch vŕškoch kríž sa svieti! —
Objímajú matku deti! —

Zhoď, matko, rúcho potupy,
obleč sa v šaty slnkové.
Pozri — detí tvých zástupy…

MATKA:

Mala som synáčka jediného,
nechaj tú košieľku, to je jeho.
Ach, a tá košieľka vyšívaná,
ostrými šabľami dorúbaná.
A na tej košieľke kvietok tmavý,
to je krv, to je krv z jeho hlavy.
Tri dni som košieľku v slzách myla,
ešte sa košieľka nezbielila.

* * *

A keď mi už zlé duchy, synku môj,
vysušia morením moje žily,
ktože ma od smrti, ktože zbaví?

SYN:

Vtedy ja budzogáň okovaný
zahodím, i strasúc štyri strany,
pripálim na draku v ohňobroni,
ty vstaneš, matička, — padnú oni — — —

Kliatba matkina (na potvoru)

Potvora —

Všetko na tebe nech bude prekliato!
Svätým nech ti je hriechov tvojich blato —
nepoznaj len to, čo človeka hydí;
nech vlastných zmyslov mam ťa zvodí, bridí;
zrak, čuch, sluch, cit, chuť — jak panskí otroci —
nech ťa vždy zradia, klamú vo dne, v noci.
Cieľ tvojho žitia: život podžierať,
lúpežiť, trýzniť — a strachom umierať.
Kde kročíš, nech tam hrobová je jama,
budúcnosť tvoja nech je vlčia tlama;
v nej sa prepadaj; vidz len to, jak hynieš,
bez zmŕtvychvstania v čierny hrob sa vinieš!
Život tvoj buď len večné umierania —
smrť tvoja smrťou bez zmŕtvychpovstania…

Reč otcov tvojich, ach, tá sviatosť svätá,
z domu tvojeho bude von vyhnatá.
Hlaholom sladkým viac mať svoje diťa,
podvršťa biedno — neuhlaholí ťa.
Nemluvný budeš bez materskej mluvy,
hovor tvoj bude jak šum homoku.
A miesto piesní divé hulákanie.
Miesto povestí — Bohu sa rúhanie!

Ešte jedna pieseň v duši mojej zneje

Ešte jedna pieseň v duši mojej zneje,
ešte jedna hviezda nado mnou sa skveje.
A ja tú pesničku mej milej zaspievam,
a ja tú hviezdičku mej milej na hrob dám.

(Keď tá pieseň stíchne a hviezda dohorí,
vtedy mi v jej tvári nové skvitnú zory.
Keď tá pieseň zhynie v šírom cintoríne,
vtedy sa mi duša v jej piesni rozplynie.)

Však keď tá pesnička cintorom odzneje,
vtedy moju dušu jej pieseň oveje.
A keď tá hviezdička na hrobe dohorí,
vtedy mi z jej tvári nové skvitnú zory.

Spievaj, milá, spievaj, už môj hlások hynie,
nech sa moja duša v tvej piesni rozplynie.
Svitaj, milá, svitaj! — už mi ten svet tmavý —
nech ma už osvieti ten deň tvojej slávy.

(Ešte jedna pieseň v duši mojej zneje,
ešte jedna svieti hviezdička nádeje…)

Ešte vtáča nespievalo,
ešte ani nesvitalo:
už krvavé vyšli zory…
Jajže Bože — horí! — horí!!