ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

POZNÁMKY:

Pozn. Zlatého fondu: Poznámky sme prevzali z vydania Tatran 1978, 202 s., 1. vydanie. Poznámky spracoval Pavol Vongrej.

Rukopis diela

Ján Botto sa približne roku 1875 pustil do tvorby rozsiahleho diela, ktoré sa zachovalo len v jeho náčrtoch ceruzkou i perom (často až na hraniciach čitateľnosti) a dokončenie ktorého Bottovi zabránila náhla smrť roku 1881. Dielo ostalo takto len vo fragmentoch, ale po dosť namáhavej rekonštrukcii nie je z neho len fragment, ale lyricko-dramatická skladba v rozsahu 1624 veršov a 414 riadkov v próze (nepočítajúc do toho obsiahle autorove výpisy a poznámky k dielu).

Rukopisy Čachtickej panej sa po Bottovej smrti dostali do rúk jeho najbližšieho priateľa Pavla Dobšinského. Ako sme to tušili a dodatočne aj zistili (po nájdení Dobšinského prepisu celého textu diela v Pražákovej pozostalosti), Dobšinský sám očísloval Bottove rukopisy — listy a dvojlisty od 1 do 23, prepísal ich a pokúsil sa ich uverejniť v Slovenských pohľadoch. Avšak vtedajší redaktor Svetozár Hurban Vajanský vybral z Dobšinského odpisu len štyri básne (podrobnejšie o tom nižšie). O Bottovom úmysle vytvoriť takéto dielo sa tak na dlhé roky nevedelo, pretože sa o tom po stručnej Dobšinského zmienke v Slovenských pohľadoch, 1883, s. 455 už vo vydaniach Bottových Spevov či výberov z nich nepísalo. Až roku 1955 pri vydaní Bottovho Súborného diela editor Ján Marták spomenul Čachtickú paniu (na stranách 82 — 83, 539) a potom aj vo vydaní Smrti Jánošíkovej a iných básní (Bratislava 1968, s. 21; druhé vydanie — Bratislava 1973, s. 196). Pri publikovaní súpisu rukopisného fondu Jána Bottu v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine, č. 14 (zostavil Pavol Vongrej, Martin 1962) sa na stranách 3, 7 — 9 upozorňuje na toto Bottovo rukopisné dielo a po prvý raz sa odtláča zachovaná rukopisná štruktúra Čachtickej panej.

Zachovaný rukopis Čachtickej panej v LAMS, signatúra 23 B 3

Číslovanie — poradie urobil po Bottovej smrti Pavol Dobšinský — zrejme však našiel rukopis v približne takom stave.)

1. I. a) Dieťa vzdoru (Pani pred zrkadlom);

b) Dieťa pokory v službe I. — 1 strana.

2. Pani pred zrkadlom (pôv. koncept), Lilith — 2 str.

3. Prekliaty, tys’ otvoril. Hoja Ďunďa, hoja; Na Blocksbergu. Pod retortou, Jaskyňa; Palota, mrkanie… — 4 str.

4. Iskrice ku Čachtickej panej — Tma u nás, Ctibor (lovec), Sen Babylonu, Kliatba, Bez súdu súdia nás — 4 str.

5. Bájoslovné spevy. Púť — 2. str.

6. Piata perióda stvorenia (pôv. koncept) — 2 str.

7. Hnije, topí sa… (Novšia verzia Piatej periódy) — 2 str.

8. Piata perióda (koncept), Reč otcov tvojich — 2 str.

9. Tak! tu svet nový (záver Piatej periódy) — 2 str.

10. Priadky — 2 str.

11. Čacht. pani, Syn ľudu, Kto sa to pletie, Štedrý večer — 2 str.

12. Ha ha ha, — ty ozaj myslíš; Hoja Ďunďa, Koľko bohov 2. str.

13. Otváram knihu prírody; Čo to bude — 2 str.

14. I. 1. Vidiek pred zámkom, II. Čo nového — 4 str.

15. a) -oko zablyslo žiarou, II. výstup, Dorna, Krakoviaky 2 str.

b) Z raja večný prúd plynie, Krížne cesty — 2 str.

16. K epilógu, Dramata Jonáša nášho — 1 str.

17. Váh, Ctibor (náčrty) — 2 str.

18. Mať a macocha, Macocha (k zlým duchom) — 4 str.

19. Macocha, Herold, Ešte jedna pieseň, Neboj sa! — 2 str.

20. Jak plniť tvoje rozkazy, Zhoď matko rúchu potupy — 2 str.

21. Macocha, Smrť! Súd! — 2 str.

22. Čo nás bijete, Svet moci tvojej, Srdce mi stydne, Ach, jak clivo mi, Hriech, hriech; Sláva bohu — 4 str.

23. Smrť ti nežiadam, Čo to? — 2 strany.

Výpisky a náčrty k Čachtickej panej — sign. 23 B 4

I. Causa Elisabethae Báthory — Výsluch svedkov — 4 str.

II. Pokračovanie výsluchu. Ukrutnosti a povery — 2 str.

III. Auchzug auz Mednyansky — 4 str.

IV. Výpisy považských povestí — 2 str.

V. Výpisy považských povestí — 2 str.

VI. Č. P. Dcéra Lilithy. Posledné dejstvo — 2 str.

VII. Rousseau z Les confessions, Noc bartolomejská — 2 str.

VIII. Hľadanie vôdky…, Alžbeta — 2 str.

IX. Úzadie historičné, Dva holúbky sedia, Náboženstvo — 5 str.

X. Výpis z historických udalostí (cudzí rukopis) — 8 strán.

Bottove verše v prepise a úprave P. Dobšinského — sign. 23 B 24

A. Príchod hosťov, Schytili ma, Maďarizácia, Epitaf — 2 str.

B. Spievať?, Rád by ja, Rimavín — 2 str.

C. Čí to tam v rumoch, Kde tvoje záhony, Mala som synáčka, Spomenuls’ kedy bol — 2 str. (dodatočne nájdené, sign. V 201).

D. Práčka na Rimave, Znáš- li kraj ten, Pútnik, Kliatba matkina — 2 str.

E. Tma, taká tma; Vražda, hoj, vražda; Nech zomre syn slova — 2 str.

F. Pútnik, Preč sťato!, Keďže je dnes Daniela, Pred Budínskym zámkom — 2 strany.

V Literárnom archíve Matice slovenskej sa ešte pod signatúrou 29 K 3 nachádza 24-stranový zošit veľkého formátu (miestami už poznačený zubom času), v ktorom Pavol Dobšinský odpísal Bottov zachovaný text Čachtickej panej. Zošit sa nachádza vo fonde Alberta Pražáka (fond prešiel do LAMS až po jeho smrti 19. 9. 1956); Pražák sa k zošitu zrejme dostal (ako väčšina slovenských materiálov v jeho fonde) „vypožičaním“ z pozostalosti Vajanského a nevrátením do nej, takže zošit Dobšinského odpisov ostal až doteraz neznámy. Katalogizátor Pražákovho fondu v LAMS však pri spracovaní tohto materiálu nepostrehol, že ide o dosiaľ vôbec neodtlačené básne Jána Bottu (zošit bol v obale s rukopisnými poznámkami Vajanského preložený tak, že sa na prvý dotyk zdalo, že ide len o tie básne, ktoré vyšli v Slovenských pohľadoch roku 1884), a preto sa údaj o tomto rukopisnom odpise Pavla Dobšinského (ako aj o originálnom Bottovom rukopise „iskrice“ Samovi Medveckému z 27. 6. 1864, ktorá je tiež vložená v zošite), vôbec nedostal do tlačeného súpisu fondu (Albert Pražák, vyd. Matica slovenská, Martin 1964, Fondy LAMS, č. 22).

Nájdeným Dobšinského odpisom sa po formálnej stránke opravujú údaje Jána Martáka z poznámok k Bottovmu Súbornému dielu na stranách 545, 547, 549, lebo básne Bájoslovné spevy, Bez súdu súdia nás, Renegátovi, Piata perióda stvorenia v Slovenských pohľadoch IV., 1884, str. 172 — 176 neodtlačil Jozef Škultéty, ale Svetozár Hurban Vajanský (v Riznerovej a v Halašovej bibliografii nie je zmienka ani o jednom z nich). Dôkazom na túto opravu je nájdený rukopis, ktorý má túto podobu:

Zošit Dobšinského odpisu Bottovej Čachtickej panej je vložený do obalu (dvojlist); na prvej strane je zápis rukou Svetozára Hurbana Vajanského:

Z neuverejnených básní (úryvky) Jána Bottu (I. My tu… Tma atď. — pretreté, zápis: „nie!“; zrejme Vajanský dodatočne zistil, že báseň už bola publikovaná v Slovenských pohľadoch, 1883, s. 460).

I. Renegátovi. Ty Belzebuba…

II. Bez súdu súdia nás…

III. Bájoslovné spevy (dľa prostonárodných) Dajže bože slnca!

IV. Fantasia. Hnije, topí sa atď.… až po… (označenie)

Na prvých dvoch stranách zošitu je rukou Pavla Dobšinského zaznačené:

Sporiadanie Čachtickej panej

Janko Botto má, dľa môjho číslovania, na hárkoch a polhárkoch:

I. Causa Elisabethae Báthory

II. Výsluch svedkov, Výrok

III. Mednyanszky: nemecky líčené udalosti (III. IV. V. sú iné povesti považské)

VI. Rozvrh (koniec) diela: súd zákona — prírody — boží. Vidz k tomuto VIII.

VII. Poznámky: Rousseau, Voltaire a o Bartolom. noci v Paríži

VIII. Rozvrh diela:

I. Hľadanie vôdky

II. Zločiny

III. Súd

IX. 1610. Úzadie historičné

X. 1601. Stolný Belohrad dobytý atď. (tiež historičné veci)

Piesne a básne číslujem:

a) dieťa vzdoru

b) dieťa pokory v službe

1. do 3-ho: — Pani pred zrkadlom

Na Blockbergu — Vedúch

Krížne cesty

Palota, mrkanie. Zrkadlo. Obraz Heleny — (Značky k Hoja Ďunďa) — Sem patrí 15 b, aj č. 13.

4. — Iskrice ku Č. panej — Tma u nás

Kliatba — renegátovi

Bez súdu súdia nás

— Nad to jest na tomto hárku: Ctibor a Sen Babylona (vytlačené)

5. — Bájoslovné spevy ku Č. pani — Daj B. slnca, atď. Púť.

6. — do 9. — Piata perióda tvorenia (!)

(Či k Č. panej, či samostatne?)

10. — Priadky. — 4 dievčatá okolo kozuba.

11. — Syn ľudu v tábore.

12. — Scéna: mať hľadá si a žiada skapanú dcéru u Č. panej.

13. — Čary (patria napred k č. 1 — 3).

14. 15a. — Vzkriesenie, prínos čarov, zrkadla.

Stará mať, hľadajúca a vyžadujúca si dcéru, vstala (vidz č. 12).

16. — K epilógu.

17. — Váh — snáď patrí k tomuto Epilógu.

18. do 22. — Mať a macocha a viac spevov.

Patrí k súdu a zakončeniu Č. panej.

23. — Prekliata zhyň! —

Na tretej strane zošitu Pavol Dobšinský zapísal:

„Odpis básneného k Čacht. panej

Tiež z pol, a štvrť hárkov, jak ja ich číslujem.“

Ďalej až po stranu 24 v zošite nasleduje Dobšinského prepis textu Čachtickej panej; prepisy sme brali do úvahy pri našom terajšom edovaní textu, a to najmä na tých miestach Bottovho originálu, ktoré sa už skoro po sto rokoch od genézy diela stali priamo nečitateľné (bližšie pozri v komentári).

*

Avšak ani po poznaní tohto Dobšinského prvého dotyku s Čachtickou paňou Jána Bottu sa lapidárnejšie neukazovala jej autorská koncepcia a konštrukcia. Dôkazom na to môže byť aj postoj Svetozára Hurbana Vajanského: hoci mal ako redaktor k dispozícii celý Dobšinského prepis diela, predsa sa Čachtickú paniu neodhodlal uverejniť aspoň v tej Dobšinským prepísanej podobe. Iste najmä preto, lebo v dosť mechanickom prepise zachovaných náčrtov Čachtickej panej sa stráca jasnejšia niť koncepcie celej skladby, uniká jej vnútorná súvislosť, ba vo fragmentoch uniká priamo aj autorov úmysel, ako malo dielo aspoň v jeho inšpiračnej predstave vyzerať. Priznávame sa, že aj my sme spočiatku ostali stáť v pomykove — čo s týmito prvopisnými náčrtmi veršov a dramatických dialógov: či ich prepísať len v tom zachovanom poradí, ako ich očísloval a neskôr prepísal Dobšinský, alebo či sa pokúsiť nájsť v interpretácii vnútorných vzťahov Bottových textov nejakú jasnejšiu súvislosť, umožňujúcu ľahšie pochopiť zmysel celej pripravovanej koncepcie autorovho úmyslu, a tým aj kompozície celej rozmernej skladby (i keď sa pre autorovu smrť „kompozícia“ zachovala len v prvopisných náčrtoch rukopisu). Po heuristickom úsilí sa nám podarilo z troch záznamov, ktoré na rozličných miestach rukopisu načrtol autor, zrekonštruovať aspoň približne jeho pôvodný úmysel Čachtickej panej a tak vniesť aspoň trochu svetla aj medzi doteraz zachované náčrty diela (zrekonštruovaný plán kompozície sme v prepise textu Čachtickej panej predradili celkom na úvod diela; podrobnejšiu konfrontáciu plánu kompozície so zachovaným textom diela uverejňujeme ďalej v štúdii). Podľa tohto zrekonštruovaného autorovho úmyslu diela sme dodatočne zostavili už prepísané texty a upravili sme ich poradie — postupovali sme vlastne na princípe montáže (podrobnejšie nižšie). Zachovaný text Čachtickej panej sa tak kompozične rozpadá na tri obsiahlejšie časti (akoby dejstvá), v ktorých sa môže vydeliť osem významových, logicky i žánrove rozdielnych okruhov (3 + 3 + 2). Uvádzame ich s použitými názvami a incipitmi autora skladby:

I. Hľadanie vôdky omladzujúcej

1. Dieťa vzdoru; Dcéra Lilithy; Na Blockbergu; Pod retortou; Krížne cesty.

2. Piata perióda stvorenia (Báj. Nová epocha).

3. Dieťa pokory v službe; Priadky; Charakter… Jaskyňa; Syn ľudu (v tábore); Kto sa pletie; Jedno očko sa mi smeje; Štedrý večer; Dva holúbky sedia; — Bájoslovné spevy.

II. Zločiny

1. Vidiek pred zámkom; Alžbeta. Dorna. Blázon. Helena. Úradník. Kňaz. Matka. Duch. Dorna. Hlas. Náboženstvom…; Ukrutnosti a povery…

2. Macocha a sluha; Dosť ešte v svete; Chce len sama žiť.

3. Mať a macocha; Kliatba matkina (na potvoru); Reč otcov tvojich; Ešte jedna pieseň; Ešte vtáča nespievalo.

III. Súd

1. Iskrice ku Čachtickej panej.

Tma u nás; (Ctibor; Sen Babylonu); Kliatba (Renegátovi); Bez súdu súdia nás; Čo nás bijete; Nech zomre syn slova; Vražda, vražda to; Nech si mordujú; Čí to tam; Rád by ja; Znáš-li; Preč sťato!; Schytili ma; Váh; Púť.

2. K epilógu; Alžbeta. Duch. Zjavenie; Smrť! Súd!; Srdce mi stydne!; Ach, jak clivo mi; Hriech, hriech; Dvanásť bielych panien; Svet moci tvojej; Smrť ti nežiadam; Čo to?

Po tomto texte ako logické dopovedanie Bottovho zápasu o tvar celej umeleckej skladby sme zaradili jeho prípravné materiály a náčrty iných motívov, ktoré ho v čase tvorenia skladby znepokojovali:

1. Výsluch svedkov o Báthoryčke; Causa Elisabethae Báthory.

2. Čachtice (podľa Mednyanského — preklad v komentári).

3. Povesti považské (výpisy a úpravy).

4. Dej 1610. Úzadie historičné

5. Iné záznamy:

a) Zákon z roku 1525

b) Noc Bartolomejská

c) Rousseau z Les confessions

d) Dramata Jonáša nášho

Zásady prepisu

Pri prepise textov Bottovej Čachtickej panej sme sa základne pridŕžali ustálených pravidiel v norme Zásady pre vydávanie literárnych textov v zborníku Literárny archív, ktoré vyšli v Literárnom archíve 1965, s. 206. Usilovali sme sa však čo najmenej zasahovať do autorského textu a zachovať tak čo najautentickejšie pôvodné autorovo znenie. Keďže však pri texte Čachtickej panej ide napospol o prvopisné „ceruzkové“ znenie autora (až na niektoré čistopisnejšie prípady, zapísané atramentom), museli sme sa vyrovnať aj s problémom autorovho procesu tvorby pri hľadaní a nachádzaní najadekvátnejšieho tvaru básnického výrazu cez rozličné prečiarky, vpisy, vsuvky do textu, ktoré autor v inšpiračnom chvate a záchvate len letmo naznačil. Často bolo treba prepísať aj to, čo sám autor neskôr pretrel, ale už nepokračoval v ďalšom podobnom texte upraveným znením (tu sme použili zátvorky a hviezdičky; vysvetľujeme v komentároch) — lebo bez tohto a takéhoto pretretého textu sa strácal súvis s nepretretým, a týmto aj tak len tušená, rekonštruovaná koncepcia a kompozícia skladby sa narušovala až do nezrozumiteľnosti. Prirodzene — ak ide o autorove pretretia, ktoré neskoršie viedli k novému, upravenému, autorsky opravenému a „kanonizovanému“ textu, v takom prípade ich pri prepise nezapisujeme, ale pridŕžame sa zásady kánonického textu posledného dotyku autorovej ruky.

Niektoré časti textov, ktoré sú dnes už po storočí vôbec nečitateľné, sme konfrontovali s Dobšinského prepisom (ak ich on sám už pred deväťdesiatimi rokmi vedel prečítať), upravili sme ich podľa tohto jeho dobového prepisu a na patričných miestach komentárov na to upozorňujeme. Tak sme postupovali aj pri vypisovaní plných názvov osôb v dramatizovaných častiach skladby pri jednotlivých dialógoch, hoci Botto v rukopisnom náčrte tu postupoval celkom nesystémovo: raz vypísal plný názov, raz zasa iba jednohláskové šifry (preto prepisy názvov osôb v celom diele zjednocujeme a dávame ich dôsledne do zátvoriek).

O zaradení, „komponovaní“ textov do podoby, v ktorej dielo teraz sprístupňujeme verejnosti, ako aj o iných problémoch terajšieho edovania Čachtickej panej, zmieňujeme sa podrobnejšie v komentároch k jednotlivým častiam skladby ako aj potom súhrnejšie v štúdii o diele.

Úprava textov

1. Texty prepisujeme podľa dnešnej pravopisnej normy, ale dôsledne rešpektujeme lexikálne i syntaktické zvláštnosti pôvodín. Usilovali sme sa totiž zachovať maximálne možnú vernosť originálu, aby sa tak aspoň náznakom zachytil pri vydaní aj kolorit doby vzniku textov. Tak sme v texte ponechali aj niektoré dialektizmy ako autorovo zámerné funkčné oživenie štýlu a aj ako isté historické rarity (napr. aždaj). Domnievame sa, že to nejde na úkor zrozumiteľnosti textu aj pre dnešného čitateľa.

2. Podľa dnešnej pravopisnej normy píšeme i — y, s — z, d, t, n, l, adjektíva, skloňovanie substantív.

3. Texty upravujeme do dnešnej interpunkčnej normy, avšak pri úpravách berieme dôsledne ohľad aj na pôvodnú interpunkciu autora a jeho diakritické znamienka (najmä výkričníky).

4. Do hláskoslovnej podoby zasahujeme len v ojedinelých prípadoch (kdo — kto).

5. Upravujeme a zjednocujeme kvantitu a palatalizáciu hlások podľa dnešnej normy.

6. Cudzie slová a písanie veľkých písmen prispôsobujeme dnešnému spôsobu písania.

7. Pri adjektívach upravujeme koncovky -uo, -vo, -je, na -é; koncovky gen. sg. adatívu sg. adjektív -jeho, -ího, -jemu, -ímu upravujeme na -ého, -ému, alebo na -ieho, -iemu (okrem rýmových pozícií).

8. Nárečové gemerské tvary gen. sg. „dievčici“, tvary substantív „diťa“, „dílu“ — ponechávame len v rýmových pozíciách.

9. Iné úpravy sme naznačili na príslušných miestach komentárov k textom.

Zhrňujúco, možno o úpravách textu Bottovho diela Čachtická pani povedať slovami editora Súborného diela Jána Bottu: „Keďže tu ide o poéziu, nevyhnutne museli sme sa i tu v niektorých prípadoch odchýliť a pridŕžať sa pôvodných tvarov štúrovských, najmä v rýmoch a všade tam, kde to vyžadoval rytmus a zvukomaľba. Dôsledný prepis zotrel by z týchto textov načisto dobovú patinu, ktorá im dáva osobitný pôvab“ (Ján Marták, c. d., s. 491).

Komentár k dielu

Pri komentároch k jednotlivým častiam skladby Čachtická pani postupujeme podľa prepísaného textu. Koncentrujeme sa tu na vysvetlenie najzávažnejších vecí v texte a usilujeme sa o maximálnu úspornosť a striktnosť vysvetliviek, lebo k mnohým tu spomínaným problémom sa budeme musieť ešte podrobnejšie vyjadriť v štúdii o rekonštrukcii a význame tohto diela.

Plán kompozície diela — zostavili sme ho z Bottových rukopisných náčrtov na listoch VI, VIII a IX rukopisu Čachtickej panej. V zachovanej podobe skladby Botto už nestačil napísať viacej z plánovaných textov podľa tohto náčrtu (Súd zákona, Súd boží). Namiesto takto poňatej dejovej a časovej kostry diela Botto stačil vytvoriť v Čachtickej panej texty, ktoré sú diachronické voči nosnému deju drámy, no ktoré v mnohom aktualizujú a zosúčasňujú a tým prekvapujúco ozvláštňujú tému. Botto aj v tomto pláne kompozície diela chcel urobiť kombináciu reálnych a mytologických dejov a osôb: tak v časti Súd zákona mali vystupovať popri Alžbete Báthoryovej-Nádašdyovej aj jej komornice Dorna, Helena a sluha Ján Ficko ako aj žalujúce reálne osoby matiek Švabka, Ruma, Zadruga, Sukuricha — zrejme pred reálnym tribunálom, reprezentovaným palatínom Jurajom Thurzom, oravským podžupanom Jánom Dávidom a Alžbetinými zaťmi Jurajom Drugethom z Humenného a Mikulášom Zrínyim (Zrínskym) — práve títo štyria ju totiž podľa historických prameňov nečakane pristihli in flagranti pri týraní jednej dievčiny. V rovine mytologickej sa mal Súd zákona vykonať medzi hebrejským démonom — duchom vzduchu a vody Arielom a slovanskými bájoslovnými bytosťami matkou Slavkou a synom Tatranom. Kombinácia oboch týchto princípov mala byť podľa Bottovho plánu dominantou deja.

— Lasciate ogni speranza (tal.) — zanechajte všetky nádeje (citát z Danteho Božskej komédie, časť I. Peklo: Botto mal v úmysle orientovať spracovaný slovenský príbeh v celoeurópskych dimenziách).

I. 1. Dieťa vzdoru — zostavenie textu: prvé dvojveršie (porekadlo) zapísané na 1. strane listu 2; pokračovanie na 1. liste a na 4. strane listu 3; od verša s incipitom Prekliaty tys’ otvoril — zápis na 1. strane listu 3; Lilith… — zápis na rube listu 2; Dcéra Lilithy — zápis na liste VI; Náčrty začiatku… — zápis na 4. strane listu 3, na liste 2, na 4, strane listu 3, na liste 1 a na rube listu 2. Pri zostavení teraz uverejňovaného textu sme urobili úpravy a presuny veršov s použitím Dobšinského dobového odpisu; nerealizované Bottove náčrty a varianty veršov sme zaradili až na záver tejto časti diela.

— Lilith; meno sa objavuje v starších orientálnych náboženstvách, napríklad ako asyrsko-babylonská okrídlená polobohyňa. V hebrejskej oblasti sa vyskytuje aj v biblickom Starom zákone u Izaiáša, 34, 14 (údaj sme našli v maďarskom preklade, porov Revai nagy lexikona XII, s. 743; v československom kralickom preklade sa však meno Lilith neuvádza, len opisne ako „příšera jedna… noční přeluda“; ani v novom slovenskom preklade sa meno nespomína). Legendárna postava Lilith sa oživovala aj neskôr: podľa talmudskej židovskej povesti Adam splodil Lilith zo spojenia so zlým duchom; tak teda bola sestrou Kaina, ale aj jeho manželkou! Lilith hrala veľkú rolu v celej kabalistickej demonológii: pri mravnej skaze detí, pri chorých ženách na lôžkach atď. Botto celkom logicky podľa týchto indícií pripísal menu symboliku prvého hriechu ešte od mýtického „stvorenia“ človeka (Čachtická pani — dcéra Lilithy — dcéra hriechu). V ďalšom vysvetľujúcom spojení sa súčasne meno dáva do súvisu s čarodejnými seansami a s vyostrovaním sociálnych rozporov v tvrdej epoche refeudalizácie čachtickej grófky.

— Nástin boja Jákobovho; starozákonná biblická postava: podľa prvej knihy Mojžišovej, 32. kapitola, 30 verš — Jakub na mieste zvanom Fanuel videl tvárou v tvár boha, zápasil s ním celú noc, nepoddal sa mu, a preto na svite dostal od neho pomazanie.

— Médea, Iáson; z gréckej mytológie. Dcéra kolchidského kráľa utiekla s milencom z Kolchidy, keď mu pomohla ukradnúť „zlaté rúno“ mladosti (porov. Euripidovu rovnomennú tragédiu).

— Shakespeare: Kupec veneciánsky, V. jednanie. V dialógu tejto hry v poslednom dejstve hovorí Jessika Lorenzovi:

— V noci ako táto,

zbierala byľ Médea, omladiť

starého Iasona.

(Wiliam Shakespeare, Benátsky kupec. Bratislava 1954, s. 84, preložil Valentín Beniak).

Ján Botto však mohol mať pri tejto shakespearovskej zmienke na mysli aj rozsudok benátskeho súdu, že úžerný Žid Shylock môže požadovať funt mäsa z Antónia, kupca benátskeho, ale len vtedy, ak sa pri tom nepreleje ani kvapka ľudskej krvi: v tom je celá šťastlivá pointa komédie. Práve tieto časti hry pod názvom Zlomky z Kupca benátskeho mohol Botto poznať z prvého slovenského prekladu Mikuláša Dohnányho, ktorý ich zapísal do rukopisného časopisu levočských študentov Považie v roku 1847 — 1848.

— Helena; manželka spartského kráľa Menelea, ktorú uniesol Paris, syn trójskeho kráľa Priama. Zo sporu vznikla desaťročná trójska vojna. Helena sa stala symbolom najkrajšej ženy na svete (Paridov súd); v tomto Homérovom poňatí zaradil obraz Heleny aj J. W. Goethe do Fausta.

— bahonný: baživý, chamtivý (nárečovo)

NA BLOCKSBERGU (NA BUDÍNSKOM VRCHU) — zápis textu na 2. strane listu 3; JASKYŇA ČEKNOKŇAŽNÍCKA — zápis na liste 11, no logicky patrí zrejme sem; POD RETORTOU — zápis na 1. strane listu 3. — Blocksberg; starší dobový názov vrchu nad Budínom — Hora svätého Gerarda. Do zátvorky sme uviedli podnázov podľa Dobšinského prepisu. Ináč toto situovanie prvej scény čarovania nad hlavné mesto Uhorska má v autorovom úmysle ľahko dešifrovateľný podtext obrany z národnostného útlaku (ako sa to v neskoršom texte časti Macocha a sluha objaví ešte pregnantnejšie), ako aj obžaloby so sociálnych nezrovnalostí feudalizmu (a v alegorickom znamení aj nastupujúceho kapitalizmu Bottovej súčasnosti).

— Štyri živly; odrazový motivický základ pre nasledujúcu časť celej skladby — Piatu periódu stvorenia.

— Jaskyňa černokňažnícka; akoby náhly prestrih scény z Budína do jaskyne a potom na krížne cesty do polootvorenej chyže.

— Retorta; krivula, destilačná nádoba s ohnutým hrdlom — prostriedok na výrobu chemických zlúčenín. V stredoveku ju používali aj alchymisti a iní doboví „čarodejníci“.

— Padúch, Vedúch, Duch; tri rôznorodé postavy skladby: padúch (ako padlý duch, podlý duch), symbol zla; vedúch — ve-dúch: čarodejník, mág, „vedec“ v magickom poňatí.

KRÍŽNE CESTY — text zostavený zo zápisov na rube listu 15b; Otváram knihu… zápis na liste 13; Štvorveršie Prekliati otroci… z Dobšinského prepisu; od verša Z raja večný prúd plynie… zo zápisu na liste 15b; Dotkne sa jej… na liste 13; Čo tu robiť — na liste 15b. Celú túto časť skladby sme zostavili podľa Dobšinského prepisu a podľa neho upravili aj mená osôb. —

— Lada; v slovanskej mytológii bohyňa mladosti, krásy, lásky a plodnosti.

— Silphida — čarodejná bytosť z gréckej mytológie.

— Salamander — jašter; tu vo význame starodávnej, predpotopnej bájnej bytosti (podrobnejšie o kompozičnom využití pozri v štúdii).

— Indra; Indra-prasta, najvyšší boh pôvodného indického náboženstva. Botto sa chystal tento orientálny mýtus využiť aj v samostatnej práci, ktorá asi mala byť súčasťou skladby a z ktorej ostal len fragment názvu a prvého verša:

Indra-prasta

(povesť indická)

Nebolo mesta nad Indra-prastu…

Zápis je v Bottovom fonde na liste 23 B 2. Pri myšlienke na „báj o Indra-praste“ si Botto zapísal výstižný komentár s dopadom na jeho súčasnosť: „Teraz bratu, len otvor oči a kresli verne, a máš tie najpoetickejšie výtvory hotové, na ktoré budúci vek povie: bujná fantázia, kolosálne obrazy, úžasné do neuverenia dejstvá. A či át (teda) je nie útvar umenia, ale len fotografie života?“ V pôvodnom indickom náboženstve bol Indra-slnko popri Varunovi najvyšší boh: bojoval s drakmi a vetrom. Ináč indické mytologické oživovanie „živou vôdkou“ z Gangu je motivicky blízke aj našim rozprávkam!

— Junibus; ťažko čitateľný zápis mena z gréckej mytológie.

— Bábel; hebrejská podoba názvu Babylon; podľa biblickej legendy (Genesis, 11, 9) pri bohorúhačskej stavbe Babylonskej veže (tu veža Bábel) nastalo zmätenie jazykov, ktoré ako trest vraj bude v ľudstve večne trvať; v prenesenom zmysle symbolika zmätku a večného trestu.

2. PIATA PERIÓDA STVORENIA (BÁJ. NOVÁ EPOCHA) — text zostavujeme z viacerých rukopisných zápisov autora nasledovne: prvých osem veršov je z listu 7; ďalšie dva verše z listu 6; ďalších päť veršov z listu 6 a z listu C, sign. V 201; od verša Hnije, topí sa… až po … čo sa trasie nebo moje? — z listu 7 (tento text pod názvom Fantázia vybral z Dobšinského prepisu Svetozár Hurban Vajanský a uverejnil v Slovenských pohľadoch IV, 1884, s. 175 — 176; Ján Marták v Súbornom diele, s. 468 — 470 dal veršom názov podľa zachovaného Bottovho rukopisu; názvy „Báj. Nová epocha“ zapísal Botto pri komponovaní rukopisného textu, preto ich dávame ako podnázov do zátvoriek; záverečný nedokončený verš „Fáma…“ nebol však dosiaľ uverejnený); od verša „A rieky kde?“ až po „čože za divotvor…“ prepisujeme z listu 8; od verša „Kde máš oltárov…“ až po „sám zje sa on“ z rubu listu 6; od verša „To tvor nový“ až po „bo ono…“ z rubu listu 9; ďalšie šesťveršie je z listu 9 (ide o pointu básne; okrem tohto konečného textu sa zachovalo ešte niekoľko náčrtov jeho verzií, ktoré sme neprepisovali); na záver celej tejto časti skladby sme ešte prepísali osem veršov z listu 9: zrejme majú logickú súvislosť s týmito textami skladby.

— Titan — Titani; v gréckej mytológii potomkovia Urana a Gaie: z nespokojnosti sa vzbúrili proti olympijským bohom.

— homok (maď.) — jemný piesok na puste.

— Hortobáď — oblasť v južnom Maďarsku, pusta (ospieval ju vo svojom básnickom diele Sándor Petőfi).

— Poludnica — vrch v Nízkych Tatrách, južná dominanta Liptova; v tomto kontexte však vo význame potulujúcej sa postavy zo slovanskej mytológie, ktorá symbolizuje zánik leta. Podľa inej ľudovej povery sa Poludnicou stáva mladucha, ktorá zomrie v noci pred sobášom (teda ešte ako panna): blúdi horami, pri stretnutí s ľuďmi napoludnie tancuje a spieva a usiluje sa im urobiť škodu (o tom napísal báseň Zkázka o polednici Bohuslav Nosák Nezabudov, Jitřenka 1840, s. 62).

— v postavu povýšenú — zrejme súvis s „bojom Jákobovým, ktorý Botto predznačil v náčrte celej Čachtickej panej.

— Polyp — nádor; tu však vo význame zoologickom ako druh morského živočícha; netvor.

— bisahy — asi dvojzáprah (z folklóru)

3. DIEŤA POKORY V SLUŽBE — zápis názvu a úvodného dvojveršia na prvej strane listu 1 — ako kontrapunkt k časti Dieťa vzdoru. Do tejto časti skladby sme dodatočne priradili aj básne z iných listov rukopisu skladby (porovnaj nižšie).

PRIADKY — zápis na liste 10; po prvých dvoch častiach Čachtickej panej s nádychom fantastiky ide o náznak zobrazenia krutej reality grófkiných zločinov celkom v intenciách Kollárovho výroku z Výkladu ku Slávy dcére, 1832, s.489: „Táto Střebikrevka maďarská jest posud předmětem rozprávek na přádkach čili přastvách slovenských dívek“. V rozprávaní mládenca Janka autor využil fakty z autentického výsluchu svedka Juraja Kubanoviča z Causy Elisabethae Báthory (porov. prepísaný text v Bottových prípravných materiáloch k dielu).

— Luciový stolček — na tomto motíve povery vytvoril Ján Botto už roku 1850 baladu Lucijný stolček, ku ktorej v rukopisných poznámkach zachoval vysvetlenie: „Kto by malý stolček na sedenie začal večer pred Luciou (12. december) robiť, tedy na Štedrý večer (Svätvečer) všetky strigy z neho v kostole uvidí“ (Súborné dielo, s. 525). — V tomto výjave priadok autor zobrazil ešte jednu tradičnú poveru — odlievanie vriaceho olova v predvečer dňa Ondreja (30. november).

— č----; úmyselne nedopovedaná zámlka v texte: malo byť „čerta“.

CHARAKTER PROTIPOSTAVENÝ… — text prepisujeme z Bottovho rukopisu, signatúra 23 B 19; logicky zrejme patrí sem.

JASKYŇA, PRED ŇOU KRÍŽNE CESTY — zápis na 3. strane listu 3. Text sa zachoval len v koncepte, ktorý v zachovanej podobe vonkoncom neukazuje jasnejšie súvislosti. Uverejňovaný text sme zoradili z ťažko čitateľných a zdanlivo nesúvisiacich náčrtov do logického súvisu: v ňom paradoxne oproti krvilačným a pompéznym túžbam čachtickej grófky sa postavy z ľudu vyznávajú z celkom reálnych strastí a útrap a cez „čarodejnícke“ rady sa usilujú o pomoc.

— Pred Ďurom (pred 24. aprílom): podľa pranostík len vtedy vyliezajú hady zo zimného spánku; t. j. pred týmto dňom je naozaj veľmi obťažné, ba až nemožné „odrezať hlavu hada“, lebo vtedy sú hady ešte ukryté hlboko v zemi.

SYN ĽUDU (V TÁBORE); KTO SA TO PLETIE; JEDNO OČKO; ŠTEDRÝ VEČER — zápis všetkých veršov na liste 11.

Báseň Syn ľudu autor ceruzkou dosť ťažko čitateľne zapísal s enjabementmi a diakritickými rozdeľovacími znamienkami na veršových švoch — prepis upravujeme: odstraňujeme rozdeľovacie znamienka na veršových švoch (v koncoch veršov: „nevymieraš“, „nezvládal“, „nevyvážiteľný“, „bol by si“, „zatratený“). Bottovu syntaktickú a versologickú divergenciu, takú netypickú pre štúrovskú poéziu, ponechávame však v podobe, v akej ju zapísal autor. Niektoré výrazy v tomto texte už Dobšinský v dobovom prepise nevedel prečítať a zapísal napr. „nečitateľné slovo, dvojslabičné“ — išlo však o slovo, ktoré sa nám podarilo prečítať ako „pyšných“. Ideovo-sociálny akcent tejto básne je skutočne až výnimočne prekvapujúci a výrazný.

Báseň Kto sa to pletie… spolu s folklórnym Jedno očko… ukazuje na súvislosti s Bottovými skoršími veršami z básne Tajný šuhaj ešte z jeho levočského pobytu do roku 1847. (Súborné dielo, s. 205 — 208). Ale v kontexte s veršami básne Syn ľudu dostávajú aj tieto verše nové rozmery hodnôt: „odcudzenie“ okolitej spoločnosti má tak v tomto prípade jednoznačný podtext uvzatej vzbury.

V básni Štedrý večer je na prvý pohľad autorov text skoro nepochopiteľný; prepisujeme však text tak, ako sme ho našli Bottom zapísaný. Popri biblickom výkriku radosti z narodenia „Spasiteľa“ a ľudovom porekadle sa váha tohto textu presúva do celkom filozofickej roviny o hmote kométy (svätvečerného symbolu): z príkladu jej „osudov“ sa definuje a ustaľuje zámerná potrebnosť jednotnosti snažení a cieľov.

DVA HOLÚBKY; TU JUNÁCI… — zápis textov na 4. strane listu IX. Texty zaraďujeme do okruhu časti Dieťa pokory v službe. V prvom štvorverší Botto zachoval celkom folklórny tón ponášok; druhý text má filozofický náboj (možno ho konfrontovať s neskoršou tolstojovskou filozofiou o neodporovaní zlu násilím). V Bottovom texte však predsa dominuje poznanie o nevyhnutnosti obranného boja proti zlu a násiliu ako protiklad trpkej a trpiteľskej pasivity aj nášho mesianizmu.

BÁJOSLOVNÉ SPEVY — čistopisný zápis na liste 5; uverejnil Svetozár Hurban Vajanský z Dobšinského prepisu v Slovenských pohľadoch IV. 1884, s. 173 — 175 a Ján Marták v Súbornom diele, s. 442 — 445. Podľa Bottovho rukopisu sme v našom prepise urobili niektoré menšie textové úpravy: očíslovali sme časti; v 2. časti piaty verš uverejňujeme „po nej kráča Živena“ namiesto doterajšieho „po nej ide…“; 14. verš „stavajme im slávy chrám“ namiesto „stavajme si…“; v 3. časti 11. verš rozdeľujeme na dva polverše.

— Morena, Živena, Jano-Vajano, Ďunďa — všetko bájne bytosti zo staroslovanskej mytológie. Zrejme pri tomto vkomponovaní „bájoslovnej“ témy Botto vychádzal z využitia ľudovej tradície, ktorú poznal už za svojich „učňovských“ rokov v Levoči. 28. mája 1847 dodal do rukopisného časopisu Holubica dve ľudové „obyčaje“ z Rimavskej doliny: Chodenie s cíckami a Chodenie s klátom na krivú stredu. Z druhej tu uvedieme aspoň veršovú časť chlapcov, ktorí pri tanci okolo kláta po jednotlivých domoch „spevavým hlasom pri veľkom štrngotu reťazí preriekajú:

„Od rybníčka do rybníčka
nedali nám postruhníčka.
Iba za lyžičku masla,
že by sa im krava spásla.“

Prvý zápis je však motivicky zaujímavý aj v súvislosti s akýmsi neskorším návratom v skladbe Čachtická pani, preto celý zápis tu prepisujeme: „Čo je v iných Slovenska ba aj Slovanska krajoch nosenie Moreny v smrtnú nedeľu, to je u nás v kvetnú nedeľu nosenie cícok, alebo ako sa to inde zovie púziky atď., najviac z rakyty a liesky, t.j. prinesenie prvších jarných púčkov a ohlásenie tej bohyne krásy a mladosti. Dievčatá sviatočne čisto oblečené dakoľko vypučených cíckových prútkov na rukách nesúc, kráčajú z dom do domu, kde príduc, jedna túto pieseň prerečie:

Sláviča — vtáča,
čo po poli kráča,
čo tak ráno šteboce,
že ho zima trápi.
Trápi ho, trápi
dievčina krása —
vlasy do pása.
Priniesli sme vám,
nové leto, zelený háj!

(Tuto poznať, že si Jar podľa pohanských zvykov ešte v osobe krásnej s vlasami do pása predstavovali; ktorú slávik, jej milenec, obletuje a ju svojimi piesňami kojí.) Po tomto dostanú od hospodára múky, slaniny a vajec, z čoho si potom v škole dajú halušiek (rezaniec) navariť a sem povolajúc všetkých spolužiakov, ba i starších niekdy, spievajú a radujú sa spoločne pri tomto veselí nevinnom.“ (Holubica, roč. I, č. XVI, zv. II, s. 254.)

II. 1. VIDIEK PRED ZÁMKOM — zápis textu na liste 14; text dialógu Pani — Mať od „Ha ha ha!“ — až po „A nad tebou oko božie“ sme prepísali z listu 12; ďalšia časť dialógu Alžbeta — Duch zapísaná na liste 15a; II. výstup — Dorna na liste 15a; meno Báthoryho prepisujeme z listu 14; výjavy označené zátvorkami a hviezdičkou (Helena, Kňaz) sú v Bottovom rukopise pretreté; keďže sa nenašiel iný variant textu, predsa sme ho prepísali a dali do zátvoriek.

— Viktória: víťazstvo; tu vo význame víťazného zvolania.

— át: hát (maď.) — teda, tak.

— Balámov osol: postava z diela rímskeho klasika Aulua Lucia Appulea Zlatý osol; vzájomná premena podôb človeka a osla.

— som kňahyňa: Bottova narážka v texte na to, že pyšná Alžbeta mala byť dcérou Štefana Báthoryho, ktorý ako sedmohradské knieža bol v rokoch 1575 — 1586 aj poľským kráľom. Ide však o Bottov omyl: Alžbeta bola neterou Štefana a sesternicou sedmohradského kniežaťa Gabriela; ona pochádzala z ecsedských Báthoryovcov.

— patoraj: perepúť (potomstvo); tu pejoratívne.

— hrú--: v texte nedokončené slovo pre moment prekvapenia: „hrúza“.

— Časy uchádzajú… — prvé slovo v Bottovom rukopise chybuje; prepisujeme ho podľa Dobšinského dobového zápisu.

— Posol v Varšavy — súvis s dedičstvom po „otcovi“, poľskom kráľovi (v intenciách vyššie spomenutého Bottovho omylu).

— Hic et ubique (lat.) — tu a všade.

— Štefan Báthory — preslávil sa v európskych reláciách ako vojenský reformátor; po voľbe za poľského kráľa bojoval v rokoch 1579 — 1581 s moskovským Ruskom: dobyl Livonsko; jeho expanzie podporoval aj vtedajší pápežský dvor; umrel 13. 12. 1586. Jeho manželstvo s Annou Jagelonskou bolo bezdetné: Botto sa zmýlil, keď Alžbetu prisúdil za dcéru tomuto Štefanovi Báthorymu.

NÁBOŽENSTVOM, PROTESTANTSTVOM… — zápis na 5 strane listu IX.

HLAVNÁ VEC… — zápis textu na liste 22; spomenutie kurucov je anachronizmom: objavili sa v Uhorsku až koncom 17. a na začiatku 18. storočia (Tököly, Rákóczi), i keď už aj povstalcov Juraja Dózsu miestami tak nazývali.

UDALOSTI A POVERY… — zápis na rube listu II.

— Na toto miesto skladby sme zaradili tri rôznorodé Bottove rukopisné záznamy pri koncipovaní a komponovaní Čachtickej panej. Prvé dva vyjadrujú akoby bezohľadné výkriky vnútorného monológu krvavej hrdinky diela, tretí kronikárskym štýlom podľa dokumentu výsluchu svedkov okolo Báthoryčky aspoň malou škárkou zdvíha oponu zakrvaveneho divadla spupnej feudálky. Bottovo pochopenie čachtickej harpije je práve na tomto kľúčovom mieste jej zločinov a ich odhalenia výrazne pokrokové s premysleným a silne precíteným sociálnym akcentom odsúdenia jej neľudských zverstiev.

2. MACOCHA A SLUHA — prepísaný text tejto časti diela je zrekonštruovaný z viacerých nedohotovených náčrtov veršov. Okrem tohto „základného“ textu ostali v rukopisných náčrtoch neprepísané rozličné varianty tejto časti skladby na listoch 18, 19, 20.

Dvojveršové motto tejto časti (Herold) prepisujeme z listu 19.

Začiatok textu až po verš „z pút povedomie slobody“ prepisujeme z prvej strany listu 21; nasledujúce štvorveršie zo zápisu na 4. strane listu 18; text „Mlč! nevidíš…“ až po „na Dunaji, na Tokaji“ z 1. strany listu 20; text „Ach a to mnohé…“ až po „a mne prázdne lízať pysky“ z rubu listu 20; text „No no no…“ až po „dovraví, ako dovraví“ z 1. strany listu 21; obsiahly text od „v Martine šlo už po pesky“ až po „ak ja nie, pani, ak ja nie“ z rubu listu 21; text „Choď! nepleti…“ až po „To psô plemä tu spať musí!“ z 1. strany listu 21; text „A na tú človeč sa dívať“ až po „prekliaty hmyz, dáš ho nazad“ z 1. strany listu 19; ďalšie trojveršie z rubu listu 20; ďalšie trojveršie a text od „Pani, čos’ to…“ až po „nič sa neboj“ zo 4. strany listu 19; ďalšie štvorveršie z rubu listu 20; záverečný text v próze prepisujeme zo 4. strany listu 19.

— herold: stredoveký oznamovateľ správ; Botto aj takto, využitím stredovekého trubadúra, navodzuje „historičnosť“ dejovej situácie témy, i keď mu ani tento spôsob nezabraňuje v závere práve tejto časti diela dôjsť v časovom posune s témou až do jeho vlastnej najožehavejšej súčasnosti krutej maďarizácie v druhej polovici 19. storočia, teda v anachronickom odstupe od základného času „historickej scenérie“ a historizujúcej reality diela.

— Sluha: vlastne týmto menom tu autor predstavuje a trefne aktualizuje (maďarón!) postavu, ktorá v prvej časti diela mala meno „čert, diabol, padúch“.

— Martin — mesto Botto v texte spomína viackrát v súvislosti s memorandovským slovenským zhromaždením roku 1861; no iste mal na mysli aj túto „Mekku“ Slovákov v súvise s už vtedy zlikvidovanou Maticou slovenskou.

— Mikuláš — mesto Botto v texte spomína jednak v súvise s „jednotou milovníkov národa a života slovenského“ Tatrínom roku 1844 (tak aj dejisko predštvrťtisícročných zločinov — Čachtice spomenie neskôr v súvise s tatrínskou „sednicou“ roku 1847), no Lipt. Mikuláš Ján Botto zrejme spomenul aj ako miesto prvého slovenského národného zhromaždenia z jari roku meruôsmeho.

— Od Arpáda — t.j. od nepamäti; Arpád bol jedným z prvých vodcov kočovných maďarských kmeňov ešte kým sa neusadili na terajšom území (panovnícky rod Arpádovcov vládol v Uhorsku až do roku 1301).

— genealógia — rodokmeň; tu v jasnom súvise s maďarizačnými snahami a falzifikáciami autochtónnosti územia i osídlenia (v tom istom národno-obrannom tóne vyznievajú aj ďalšie verše tejto časti diela).

— éljen (maď.) — nech žije, vivat!

— Deák: Botto na dvoch miestach rukopisu meno pretrel a na jednom ho zapísal len v podobe: „D — ka“ (v genitíve). František Deák (1803 — 1876), maďarský kompromisný liberálny politik, tvorca dualizmu roku 1867 a zástanca tvrdej politiky voči nemaďarským národom Uhorska. Botto ho v texte spomína v čase slovenského Memoranda, keď bol Deák vedúcim maďarským politikom. Ako píše vo Vlastnom životopise Pavel Mudroň o martinskom júni roku 1861 „po skončení zhromaždenia ma Jozef Justh hneď zavolal do stoličného domu so sebou a tam bezodkladne napísal Deákovi správu o tom, jako sa zhromaždenie skončilo a čo sú jeho hlavné uzavretia…“ Neskoršie „Deák, u ktorého vyslanectvo tiež bolo, prijal ho s čibukom v ústach. A Jozefovi Justhovi ten istý Deák mal povedať: keď človek musí, to aj zomre. Žiadosť Slovákov je naša smrť. Zakiaľ nebudeme musieť, tie žiadosti nepovolíme!“ (Mudroňov životopis vyšiel posmrtne v Slovenských pohľadoch 1915; my citujeme z necenzurovaného autorovho rukopisu vo váriách Literárneho archívu Matice slovenskej, signatúra V 610).

— pesky — adjektívum od slova pes; t.j. v prenesenom zmysle „zle, psovsky“ (celkom ako v neskoršej známej básni iného Jána Bottu — Ivana Krasku!).

— podpisy u židáka (synonymne tu: u krčmára) — išlo o maďaromanskú akciu v druhej polovici roku 1861: „kortešovanie“ u „tiežslovákov“ proti požiadavkám slovenského národného zhromaždenia v Martine 6. júna 1861 a podpisovanie „protimemorandovských“ petícií. Šovinistický zámer tejto akcie dokazujú slová Pavla Mudroňa z jeho Vlastného životopisu, ktoré ani roku 1915, keď tento text vychádzal v Slovenských pohľadoch, neodvážil sa Jozef Škultéty uverejniť (porov. vyššie, signatúra V 610): „Po našom memorande vyšlo heslo z Pešti zbierať podpisy proti slovenským žiadostiam, v memorande vysloveným, po obciach; a v mnohých obciach, kde predstavení obce nechceli takéto protislovenské osvedčenia podpísať, slúžnovci zahrozili richtárom, že lebo podpíšu takéto osvedčenia, alebo budú z richtárstva zhodení. Tak sa stalo v obci Chynorany, v Nitrianskej stolici, keď richtár Magdolen slúžnemu doprosta povedal, že on to veru nepodpíše, lebo že aj on to chce, čo je v memorande žiadané, a jestli sa mu tak páči, aby si richtárstvo vzal, že však on o to nestojí. A vskutku bol z richtárstva odstránený; a ja som ho raz, do Fornoku idúc, za to aj navštívil: chcel som osobne poznať toho tak statočného Slováka. Hej! richtári slovenských obcí, berte si príklad od tohto poctivého roľníka z Chynorian. Keby sme takí boli rad-radom, to by sme v krátkom čase dosiahli našich bohom nám daných práv. Ale vy sa rad-radom temer klobučkujete pred pánom veľkomožným, a od samého poklonkovania a otroctva nemáte smelosti zastať si svoje právo a zastať si ho mužne, trebárs aj proti vôli pánov. Kto si svoje právo nemá smelosti zastať, ten ho je ani nie hoden!“ Mudroň v životopise udáva, že keď sa roku 1863 konali na moravskom Velehrade veľkolepé oslavy tisícročia misie Cyrila a Metoda, zúčastnil sa s Bottom a Šípkom na nich. Počas cesty pri Trenčíne, keď Samuel Šípka sedel vpredu pri kočišovi, napadla Bottovi párveršová „grošovka“ — Pavel Mudroň ju takto zaznačil:

„Preradostné cestování:
šli z Martina traja páni.
Jeden sníva,
druhý zíva,
tretí sa koňom pod chvost díva…“
(Slovenské pohľady, 1915, s. 306)

Len v rukopise ostal zaujímavý zápis Pavla Mudroňa do pamätníka Jozefa Kohúta z roku 1858:

Borba za národ je nám súdená,
borba, čo svety pohýna.
K nej nech nás vedie, v nej nech nás silní
priateľstva, bratstva vidina.
A či nás sláva čaká venčená,
či v boji padnú chrabré ramená:
spoločne roň! spoločne bi!

Jasne pociťovaná sládkovičovská melodika verša sa tu premieta do búrliváckejšieho taktu novej slovenskej generácie.

— adieu! (franc.) — zbohom!

— Twardowski, povestný čarodejník pri Krakove v 16. storočí, nazývaný aj „poľský Faust“; chcel sa za spojenia s diablom dostať až na Mesiac! — Botto tu naráža na Mickiewiczovu „baladu“ Pani Twardowska (zo zbierky Balady a romance, 1822). „Balada“ v humoristicko-satirickom tóne predstavuje mýtický dialóg Twardowského s Mefistom, ktorý si príde po jeho skôr upísanú dušu: Twardowski sa zachráni pred priepasťou pekla treťou úlohou diablovi — ponukou, aby Mefisto žil jeden rok s jeho ženou; čert sa zľakne, radšej nechá Twardowského na pokoji mimo pekla, vystraší sa ponúkanej jeho ženy „a potom len beží, beží“ (pointa Mickiewiczovej básne v preklade Jozefa Bánskeho, vydanie Balád o romancí v SVKL z roku 1955, s. 55).

— Bruncvík — syn Štilfrídov, bájne české knieža; v poviedke z 15. storočia opustil pre potulky celou Európou svoju manželku (v tom zmysle sa interpretuje spomínanie mena aj v tomto kontexte).

— Sitniansky konkordát — bájna dohoda z nášho folklóru o službe diablov, ktorí sa ukrývajú v pekle pod úpätím Sitna.

— šajtan kerim — nadávka mohamedánskej proveniencie; šajtan — satan (turecky).

— Genezaretská sviňa (Dobšinský má pri zápise tohto miesta aj alternatívny tvar: Gergesenská); narážka na príbeh z činov Ježiša Krista o premenení dvoch diablov posadlých do podoby ošípaných a o ich záhube v čriede divých sviň, ktoré sa zrútili do Genezaretského jazera (Nová zmluva, Matúš 8, 28 — 34; Marek 5, 1 — 20; Lukáš 8, 26 — 39).

— pád panstva v obci — tendencie protifeudálneho boja a odboja, ktoré sa datujú už celé storočie pred krvavými čachtickými udalosťami: od známeho sedliackeho Dózsovho povstania z roku 1514.

3. MAŤ A MACOCHA — prepísaný text prvého okruhu tejto časti skladby sme zrekonštruovali z viacerých nedokončených náčrtov — variantov na niekoľkých listoch rukopisu. Miestami sa zdalo, že v tomto prípade nemalo ísť o samostatnú časť Čachtickej panej (blízka motivická príbuznosť k predchádzajúcej časti), ale po celkovom terajšom zostavení sa dá celkom jednoznačne postrehnúť, že naozaj ide o samostatnú časť Bottom komponovanej skladby.

Začiatok textu až po verš „na tú starú rašmaňu“ prepisujeme z prvej strany listu 18; verše od „za ňou posmech“ až po „skiaď si prišla, choď si tade“ uvádzame podľa Dobšinského dobového zápisu na strane 19; text „A vy žijete…“ až po „A vy čo?“ prepisujeme z 1. strany listu 18; text „Dom môj — modlitby dom“ až po „oj, mať moja“ z 2. strany listu 18; text „Vstaňte deti…“ až po „objímajú matku deti“ zo 4. strany listu 18; trojveršie „Zhoď matko rúcho potupy“ z rubu listu 20; záver tejto časti skladby prepisujeme z listu C Dobšinského odpisu (našiel som ho dodatočne vo váriách LAMS, terajšia signatúra V 201); týchto 15 veršov z listu C logicky patrí práve na toto miesto skladby (do tohto okruhu motívov s matkou chcel Botto zaradiť azda aj iné verše s motívom Rimavy; uverejnil ich však ešte za svojho života samostatne v Spevoch roku 1880). Ináč tieto verše prezrádzajú veľmi badateľné súvislosti s Mickiewiczovou zbierkou Balady a romance (konkrétne na balady s motívmi okolo jazera Šwiteź, najmä balada Rybka). Vôbec toto dielo Mickiewiczovej ranej, romantickej mladosti našlo veľké ozveny v ďalšej slovenskej poézii (doteraz sa to výraznejšie nezdôraznilo): balady Šwiteź, Šwiteźanka v Kráľovej Zakliatej panne; Ľalie, Útek, Tukaj v baladickej nôte Jána Bottu; Romantika v Sládkovičovej Maríne; To ľúbim v až teraz sprístupňovanej skladbe Jozefa Bohuslava Bellu Fantázia z 50-tych rokov 19. storočia; úvodná báseň Prvosienka dokonca vo Hviezdoslavových dialógoch z Prechádzok jarom atď.

— Bobo: strašidlo detí v slovenských ľudových povestiach (Bottovo vysvetlenie v komentári ku básni Krížne cesty).

— Morana, Morena — staroslovanská bohyňa smrti a zimy (Botto použil tvar Morana pre rýmovú pozíciu k výrazu „do rána“).

— Kika túlavá, Kykymora — bájna zlá bytosť slovanskej mytológie (v podobnom národnom symbole ju využil v rovnomennej básni Andrej Sládkovič pár rokov pred Jánom Bottom).

— tisíc rokov: autorova narážka na pád Veľkomoravskej ríše a vtedy už skoro tisícročnú nadvládu „jediného národa“ Uhorska.

— nevlastná mať: autor sa takto sarkasticky vyjadruje k dobovým tendenciám odrodilectva, renegátstva, maďarizácie (o niečo neskôr podobný tón vystihla Vajanského vynikajúca balada Herodes).

— Dom môj — modlitby dom: podľa biblickej novozákonnej legendy práve týmito slovami vyhnal Ježiš Kristus z jeruzalemského chrámu chamtivých priekupníkov.

— Posmech: postava zo slovanskej mytológie; vo význame výsmech.

— Nitra milá, Nitra — známa zľudovelá slovenská národná pieseň; kompozične práve ňou Botto vyvažuje prebúdzanie národnostne vlažných detí a poznanie ich vlastnej, „národnej“ matere.

— Pieseň zvona: Botto takto len zaznačil názov piesne; asi tu chcel v konečnej podobe textu vsunúť parafrázu známej Schillerovej básne.

— Na troch vŕškoch kríž sa svieti — symbolika heraldickej podoby znaku Slovenska, ktorá vlastne len od roku 1863, od vyšitia umeleckého obalu Stanov Matice slovenskej (podľa návrhu Jozefa B. Klemensa) začala sa oficiálnejšie uplatňovať ako slovenský národný znak s jasne cítenou cyrilometodejskou predtisícročnou tradíciou (ináč revolučná agitka vo veršoch Tri vŕšky anonymne kolovala už v rokoch 1848 — 1849; autorom jej veršov je najpravdepodobnejšie Janko Kráľ).

— šaty slnkové: alegorická evokácia obrazu zo slovenských ľudových rozprávok (ako známy Slncový kôň).

KLIATBA MATKINA (NA POTVORU) — text podľa Dobšinského odpisu na liste D; doplnili sme dva záverečné verše, ktoré Dobšinský pri prepise z Bottovho popretieraného rukopisu zabudol použiť; báseň bez záverečného dvojveršia vyšla v Slovenských pohľadoch III, 1883, s. 459 — 460 a v Súbornom diele, s. 458, 548 (v druhom prípade ako rukopisný náčrt).

REČ OTCOV TVOJICH — text podľa Bottovho rukopisu na liste 8. Podľa logického súvisu text zaraďujeme medzi matkine kliatby.

EŠTE JEDNA PIESEŇ; EŠTE VTÁČA NESPIEVALO — text prepisujeme z rubu listu 19. Zaraďujeme podľa logického súvisu do poslednej časti predstavovania zločinov čachtickej grófky.

III. 1. ISKRICE KU ČACHTICKEJ PANEJ — Do tejto časti skladby okrem tých básní, ktoré Botto stačil s týmto súhrnným názvom čistopisne zapísať na jeden dvojlist číslo 4, zaradili sme aj Bottove drobnejšie verše, ktoré sa zachovali na iných miestach rukopisného náčrtu Čachtickej panej.

TMA U NÁS… — prepis textu z listu 4; publikované v Slovenských pohľadoch III. 1883, s. 460 a v Súbornom diele, s. 460.

— brať: starší tvar plurálu od substantíva brat — bratia.

— Samson: biblická bájna postava silného muža, ktorý zradou milenky Dalily (odstrihla mu v jeho tvrdom spánku po milostnom vzplanutí kadere vlasov) bol zbavený sily, oslepili ho a musel v ponížení slúžiť; raz sa však vzbúril a zmietol piliere paláca, v ktorom hodovali jeho trýznitelia: zničil ich, ale v troskách paláca našiel aj sám v sebažertve záhubu.

CTIBOR (LOVEC) — Botto na liste číslo 4 zapísal celý text básne; text sme v skladbe neprepísali, lebo autor zaradil báseň do Spevov a roku 1880 i vo všetkých ďalších vydaniach báseň samostatne vyšla (zaznačená je aj v oboch zachovaných exemplároch rukopisných Sobraných spevov Jána Bottu; jej vznik určuje autor rokom 1878 — 1879). Text básne na odporúčanie lektorov prepisujeme na tomto mieste:

Na hon zatrúbil Beckova pán.
„Pane! — predstúpi mních jeden —
čuješ tie zvony zo všetkých strán?
Dnes je svätej nedele deň!

Dnes čo duša v chrám sa pohýna:
spomni i ty na Hospodina.“
„Na hon, na hon! kým duša mladá;
nedeľa, boh? čože ma doň!
Komu treba, nech si ho hľadá:
na hon, hurrá! na hon, na hon!“

A pán letí, družina za ním;
ľud stretáva ho so vzdychaním:

„Pane, zmiluj sa! — beda s nami.
Už sa prevrátil svet celý,
časy dobré s lastovičkami
dávno od nás odleteli.

Krivda krivdu a hriech hriech honí,
jakby tu bol už deň pokonný!“

„Na hon, na hon; kým krv horúca!
Svet, ľud? haha! čože ma doň!
Čo štát nevládze, nech sa rúca:
na hon, hurrá! — na hon, na hon!“

Tak loví on, loví bez ustania
celý deň boží do mrkania.

„Pane! postoj, už, hľa, mrká sa.
My ustatí i vraník tvoj.
Čuj, jak celému svetu hlása
zvonček večerný — mier, pokoj.

Dost krvi už za dňa natieklo,
v noci poľúva iba peklo!“

„Na hon, na hon! kým para stačí.
Noc — i peklo? — čože ma doň!
Po smrti všetko zem zatlačí:
na hon, hurrá — na hon, na hon!“

A laň letí lesom neschodným;
a oň za ňou — až kôň padne pod ním.

A blesk čudný šibe mu v oči,
pred ním duch kýsi zhrmí: „Stoj!
Kruh môj smrteľník neprekročí:
v zvieratníku zverstvu pokoj!

Páč! jak tu snie všaký tvor zeme,
tu len hriech jeden nezadrieme!“ —
A lovec: bums, hallou! — no ozveny
naspäť doň udrú — bums, hallou!
I skočí sám sťa postrelený —
a za ním hiv, hav! svorka psov.

Hiv, hav! psi kolia svojho pána
cez hory, doly až do rána.

Ráno hľadá pána družina;
ale ani chýru o ňom.
Len keď mrkať sa vraj začína,
čut horou hiv, hav, tresk i lom.

A tak každú noc až do rána
psi vlastní kolia svojho pána.

SEN BABYLONU — podobne ako pri básni Ctibor zapísal Ján Botto na liste číslo 4 celý text básne; text však sme v skladbe neprepísali, lebo aj túto báseň stačil Botto zaradiť do vydania Spevov roku 1880; podľa autora báseň vznikla roku 1878; ešte pred Spevmi bola publikovaná v časopise Orol X. 1879, s. 103. Text básne na odporúčanie lektorov vydania prepisujeme na tomto mieste:

Ticho, že čuť, jak rastie tráva,
že čuť podzemných duchov ston:
a zo sna divo sa strháva
rozkošou spitý Babylon:

„Zrada, zrada! prchnú otroci!
pod základmi veže — zrada!
Múr praští — rata, sem k pomoci!
na hlavu moju mi padá! —

Kto boha môjho vež rúca mi?
Kto ľudu smie jazyky miesť?
Kto brať mne moc nad národami?
Kto brániť mi v nebo sa vzniesť? —

Lapajte ich! tri duše zo mňa
prchli — v hrudi tak prázdno mi!
Veže, oblohy tiaž ohromná
prsia moje mi prelomí! —

Zrovnali rumy mojej dumy.
Nado mnou nový stojí dóm;
troch v ňom jazykov hymna šumí —
a ja — môj bože — kdeže som!?“

Tak zo sna hriechov svých šamotí,
tak zubami škripoce on,
tak v úzkostiach smrti sa potí
rozkošou spitý Babylon.

Čo vy na to, moji hadači?
„Pane, pane, to divný sen!
Božstvu dielo pýchy s’ nepáči:
to blízkej smrti tvojej tieň!“ —

Preč, lhári! — V nebo stavať hore!
Vprostriedku hviezd má stáť môj trón!
Nech svet pod pätou mi v pokore
páli tymiany svých poklôn! —

Tak zlorečí, zúri bez seba
pýchou nadutý tyran ten;
no skôr, než veža došla neba —
skutkom stal sa osudný sen.

— Motív spupného Babylona sa Bottovi okrem tejto básne a zmienok na iných miestach Čachtickej panej dostával vtedy aj do iných veršov. Výstižnú polarizáciu so slovenskou situáciou pri vybojúvaní práv na memorandovské „Okolie“ uskutočnil Botto aj v básni s názvom Spievať?, ktorú po jeho smrti uverejnil Pavol Dobšinský. Koncept básne (signatúra 23 B 21) ukazuje aj na neuverejnené verše práve takejto „babylonskej“ polarizácie, ktoré na tomto mieste sprístupňujeme (celá báseň ako aj tieto jej neuverejnené verzie vyjadrujú súčasne istú Bottovu krízovú rezignáciu na novú tvorbu v tvrdom čase jeho osobných a spoločenských komplikácií):

Spievať?

(neuverejnené verzie veršov)

Spievať?! a kdeže háj zelený,
kde zlatoklasé Okolie,
kde deň Slávy znovuzrodený?
Tu len svet plný nevôle.

Pod ľadom stoná skutá rieka,
života koreň mráz kále —
na poli von ani človeka,
len hladných vlkov okále.

(A o čom spievať? o sláve sveta?
A o čom? o čom, môj bratu?
O rozkošiach Babylona?)
Spievať? a o čom? kde život, sláva?
Nešumie Váh, nešumie Hron —
sám pyšný sa zo sna strháva
rozkošou spitý Babylon! —

A čože čuť o svete mladom?
Čože čuť o svete mladom?
Keď i čuť, bože, to tak slabé je,
jak šumot vlnôk pod ľadom — —

KLIATBA (RENEGÁTOVI) — prepis textu z listu 4; publikované v Slovenských pohľadoch IV. 1884, s. 172 a v Súbornom diele, s. 457.

— Belzebub: mytologická postava náčelníka pekla.

BEZ SÚDU SÚDIA NÁS — prepis textu z listu 4; publikované v Slovenských pohľadoch IV. 1884, s. 172 — 173 a v Súbornom diele, s. 455 — 456; posledný verš básne sa začína „len“, a nie ako sa doteraz uverejňovalo „lež“ (podľa rukopisu robíme úpravu).

— Háman (Aman) — veľkovezír perzského kráľa; chcel vyničiť všetkých Židov, ale v tom mu podľa biblickej legendy zabránila krásna Židovka Ester, do ktorej sa zamiloval (novodobo tento motív zaktualizoval v románe Židovka z Toleda Lion Feuchtwanger).

— Herodiáda: manželka Herodesa, ktorá podľa tradovanej biblickej legendy naviedla dcéru Salome, aby za zmyselný tanec žiadala od Herodesa hlavu Jána Krstiteľa (podobnosť s čachtickou tyrankou v „túžbe po krvi“ je celkom evidentná).

— Lady Macbeth: hlavná postava rovnomennej tragédie W. Shakespeara; vyznačovala sa ctibažnosťou a ukrutnosťou svojej cesty k trónu aj cez mŕtvoly detí (podobnosť s Báthoryčkou je zasa celkom jasná).

ČO NÁS BIJETE — prepis textu z listu 22; posledné trojveršie priraďujeme sem zo štvrtej strany listu 19.

— Kto trávu po Ďure: Juraja je 24. apríla; Botto použil účinnú metaforu z prírodnej oblasti (prebudenie jari a rast trávy) na národno-spoločenskú situáciu.

— Aspoň na tomto mieste komentárov spomenieme aj text, ktorý si Botto pri komponovaní Čachtickej panej ceruzou zapísal na voľnú stranu listu od Andreja Trúchleho-Sytnianskeho z 5. 1. 1876 (signatúra 23 A 57). Trúchly žiadal od Bottu „piesenku do č. 1 Orla, lebo bez Vašej básne nevyjde č. 1 ani na Vida“. Botto priamo na tomto liste zapísal prvý náčrt vyprovokovaných veršov z „čierneho“ slovenského roku 1875:

Slovenského národa niet.
Príroda tu, história, zem i nebo, človek
hýbe sa všetko —
a svet spitý, pýchou kričí
Niet boha —
no keď sa zdvihnú luny mora…

Príbuznosť a návratnosť motívov z Bottovej čachtickej alegórie je aj v tomto náčrte evidentná a vonkoncom nie náhodná.

NECH ZOMRE SYN SLOVA — prepis textu podľa Dobšinského odpisu na liste E (Bottov rukopisný náčrt je vlastne nečitateľný); bez záverečného štvorveršia bol text uverejnený v Slovenských pohľadoch III. 1883 a v Súbornom diele, s. 540; v 5. verši vypadlo v doterajšom prepise zámeno „ho“; v 15. verši miesto „a volíš si ho“ uverejňujeme „a jeho volíš“ (podľa rukopisu). — Tu treba upozorniť, že Ján Botto 19. 10. 1875 poslal k slávnosti 30. výročia spisovateľskej činnosti Viliama Paulinyho-Tótha do Martina telegram s textom štvorveršia, ktoré celkom jednoznačne ukazuje na príbuznosť k citovaným veršom jeho Iskríc:

Slavstvuj, nám, slavstvuj,
syn slova:
tvoja buď sláva,
veď tvoja koruna tŕňová!
(LAMS, signatúra M 81 A 7)

VRAŽDA! VRAŽDA TO — prepis textu podľa Dobšinského odpisu na liste E; záverečné trojveršie priraďujeme z Bottovho rukopisu na liste so signatúrou 23 B 17; text bol uverejnený v Slovenských pohľadoch III. 1883 a v Súbornom diele, s. 540 — 541; v prvom verši vraciame text do pôvodnej rukopisnej podoby, ostatný text je zhodný, až na 15. verš, ktorý doteraz nebol publikovaný.

— Achab: izraelský kráľ, snúbenec Jezábel; za odpadlíka ho vyhlásil prorok Eliáš pre jeho povolenie časti pohanských obradov.

— Jezábel; dcéra týrskeho kráľa; spustošila Nábothove vinice; v Apokalypse II. 20 sa charakterizuje ako symbol bezbožnej a hrdej ženy.

ČÍ TO TAM… — prepis textu podľa Dobšinského odpisu na liste C (signatúra V 201); text uverejnený v Slovenských pohľadoch III. 1883 a v Súbornom diele, s. 459. Účinná alegória „umierajúcej matky — umierajúceho národa“.

RÁD BY JA… — prepis textu podľa pôvodného Bottovho rukopisu na liste B (Dobšinský cez Bottov text ceruzkou prepísal znenie atramentom!); text uverejnený v Slovenských pohľadoch III. 1883 a v Súbornom diele, s. 461. Ináč treba upozorniť na — prekvapujúco — celkom „vajanskovský“ tón tohto Bottovho verša!

ZNÁŠ-LI… — prepis textu podľa Bottovho rukopisu, signatúra 23 B 2; Dobšinského odpis na liste D; text uverejnený v Slovenských pohľadoch III. 1883 a v Súbornom diele, s. 463. Zrejmá a vedomá motivická ozvena známej Goetheho básne Mignon, zaradená v kontexte „iskríc“ do národnej súvislosti.

PREČ SŤATO — prepis textu podľa Bottovho rukopisu, signatúra 23 B 16; Dobšinského odpis na liste F; text uverejnený v Slovenských pohľadoch III. 1883 a v Súbornom diele, s. 462.

SCHYTILI MA… — prepis podľa Bottovho rukopisu, signatúra 23 B 20; Dobšinského odpis na liste A; text uverejnený v Slovenských pohľadoch III. 1883, v Spevoch 1909, s. 227 a v Súbornom diele, s. 467.

VÁH — prepis textu podľa rukopisu na liste 17; ide o alegóriu, účinne vyvažujúcu nosný konflikt dramatickej konštrukcie.

PÚŤ — prepis textu podľa rukopisu na liste 5; zaraďujeme po básni Váh podľa logického, i keď prekvapujúceho súvisu alegórie: „Váh — ľud“.

2. K EPILÓGU — prepis textu podľa rukopisu na liste 16. V kontexte s predchádzajúcimi dvoma básňami tu kulminuje návratný a otrasný motív Váhu ako „žily srdečnej Slovenska“, ako neutíchajúcej sily. Záznam o tatrínskom zhromaždení v Čachticiach je zapísaný na liste 22; Bottovo číslovanie zhromaždenia Tatrína ako „I.“ nie je presné — išlo vlastne už o IV. „sednicu“, no skutočne o prvé nadkonfesionálne, a teda najvýznamnejšie zhromaždenie; zaradenie práve tohto „národného“ momentu akéhosi pútnického miesta a „pútnického toku“ (ako v inej súvislosti práve to Botto využíva v známej balade Margita a Besná) vytvára veľmi účinný kompozičný a gradačný kontrast voči krvavým udalostiam v tomto mieste, ktoré sa odohrávali o štvrť tisícročia skoršie práve tu.

ALŽBETA. DUCH. ZJAVENIE. — prepis textu podľa rukopisu na liste VIII. Návrat motívu z druhej časti prvého výjavu, ale odstup od tejto prvej zmienky v texte sa teraz objavuje už v inej polohe: po spáchaných zločinoch už pre hrdinku nieto pomoci pred blížiacimi sa tvrdými súdnymi výrokmi. V tomto zoradení nadobúda ešte výraznejší zmysel kontrast bájoslovnej nôty ľudu Hoja Ďunďa, hoja…

SMRŤ! SÚD! — prepis textu z prvej strany listu 21. Monológ prvých zmietaní z poznania viny zverskej grófky ako aj z márností „dedov obrany“.

SRDCE MI STYDNE — prepis textu z 3. strany listu 22. Bottov kompaktný náčrt textu sme prepisovali podľa zmyslu do veršovej podoby.

ACH, JAK CLIVO MI — prepis textu z 3. strany listu 22. V 19. verši nevedel P. Dobšinský v dobovom odpise (signatúra 29 K 3) prepísať slovo „hrozné“, ktoré sa nám ešte podarilo prečítať.

HRIECH, HRIECH… — prepis textu zo 4. strany listu 22. V 5. verši Pavol Dobšinský v dobovom odpise (signatúra 29 K 3) čítal miesto „ňu“ — „nič“: tvar upravujeme podľa rukopisu.

DVANÁSŤ BIELYCH PANIEN — prepis textu zo 4. strany listu 22.

SVET MOCI TVOJEJ — prepis textu z rubu listu 22 (okrem tejto podoby textu ostalo z neho viacej prvopisných verzií popretieraných, ktoré sme neprepisovali pri tomto „základnom“ texte).

SMRŤ TI NEŽIADAM — prepis textu z prvej strany listu 23. Botto tu v zhode s historickou realitou prípadu ukazuje trest Alžbety v podzemnom žalári, v ktorom bola odsúdená na doživotie. Umrela však tu už po necelých štyroch rokoch, roku 1614.

ČO TO? — prepis textu z rubu listu 23. —

— Aspoň na tomto mieste komentárov zaznamenávame Bottov text, ktorý si zaznačil na voľnom mieste listu od Samuela Šípku z 26. 10. 1873, sign. 23 A 48. Ide o Bottov pokus o filozofické zovšeobecnenie gnozeologických problémov — pravdepodobne sa ich pokúšal definovať v súvislosti so zmyslom pripravovanej Čachtickej panej. „Či možno svet telesný poznať bez zmyslov telesných? Či možno krásu, pravdu a dobro poznať bez zmyslu krásy (krásocitu), bez pravdozmyslu (rozumu) a zmyslu dobra, svedomia? — Medzitým to je len poznanie formálno vecí. Bytnosť vecí znať nemožno: vec má formu, vlastnosti; pohyb veci príčiny; výsledky určujú sa zákonmi. To vieme o nej; teda: úkaz veci a jej zákony poznať možno zmysly a rozumom. To je všetko. No to jej bytnosť ešte nie to neznáma pre nás. Úplné poznanie vecí musí byť, ale nielen predmetné, ale i podmetné; objektné a subjektívne.“

Komentár k Bottovým prídavným materiálom

1. VÝSLUCH SVEDKOV… CAUSA ELISABETHAE BÁTHORY — prepis textu podľa Bottovho rukopisu na listoch I. a II. — Ako sa autor dostal k zneniu protokolov o svedkoch Báthoryčkiných krvavých zločinov zatiaľ nevieme presnejšie vysvetliť. Zrejme však tieto zápisy musel mať hotové skôr ako vyšli tlačou dokumenty Ku kriminálnej pravote Alžbety Nádasdy, rod Báthory v Sasinkovom Slovenskom letopise, roč. IV. zoš. 2, s. 303 — 313 s dátumom 31. 12. 1880 (teda necelého pol roka pred Bottovou náhlou smrťou). Ján Botto v týchto záznamoch o vyšetrovaní svedkov vypisoval z protokolov podľa svojho uváženia — a tak to aj pri prepise rešpektujeme; Botto neprepisoval protokoly kompletne, miestami si niektoré texty prekladal do slovenčiny, miestami ich prepisoval v latinčine a v maďarčine. Preto tieto texty v prepise zjednocujeme do slovenského úzu a upravujeme ich podľa vydania v knihe Jozefa Nižnánského Čachtická pani, Bratislava 1967, s. 576 — 588.

— Výsluch tretej svedkyne Dorothey Szentes si Botto neprepísal.

— Mená prísediacich súdneho výroku prepisujeme podľa Bottovho rukopisu (porovnali sme ich aj s textom v Slovenskom letopise, IV. 1880; J. Nižnánsky sa pri citovaní výroku pri niektorých menách odlišuje).

2. ČACHTICE (CSEJTE) — rukopisný zápis Bottu na liste III. Obsiahlejší text o Čachticiach si Botto vypísal v nemčine z druhého vydania Mednyanského knihy Malerische Reise auf dem Waagflusse in Ungern (Pešť 1844, s. 184 — 185); odláčame slovenský preklad tejto časti o Čachticiach z knihy Alojza Mednyanského Malebná cesta dolu Váhom, preložila V. Hornáková, Bratislava 1962, s. 173 — 175: — Ako odúmrť dostal sa hrad do vlastníctva Maximiliána II. a ten ho s Uršulou Kanizsaiovou zamenil za jej dedičný hrad Kanizsu, ktorý ako hraničná pevnosť bol pre blízkosť Turkov kráľovskej korune vítanejší. Po tejto bohatej dedičke, poslednej toho mena, prešiel hrad na jej syna Františka Nádasdyho, ktorého manželka Alžbeta Báthoryčka ho tak hrozne vychýrila, že zostane poškvrnený, kým len z neho bude ležať kameň na kameni. V tých časoch patril k dvoranstvu vznešených žien celý zástup chyžných pod zvláštnym dozorom spoľahlivej matróny (nezriedka z dobrých, ale schudobnelých rodín), ktorým hradná pani dala výbavu, keď sa vydali. Keďže bolo o dievčatá, ktoré sa dostali do takejto služby, na celý život postarané, našli sa vždy ochotní rodičia, ktorí radi prenechávali svoje deti zámockej panej. Alžbeta Báthoryčka, bezcitná a ukrutná, neženského srdca, otrokyňa divých náruživostí, trestala i najmenší priestupok svojich chyžných čo najbolestivejšie a kochala sa celé hodiny na mukách trýznených obetí. Za prácu nedohotovenú do poslednej nitky, za rozbitie nádoby alebo za príkaz nevykonaný k úplnej spokojnosti, trestala chmúrna hradná pani zvyčajne pichaním špendlíkmi alebo poranením nožničkami, prikladaním horúceho hladidla na telo, zapaľovaním do oleja namočených a okolo prstov omotaných vlnených nití, alebo kázala vinníčky za zimných nocí vyzliecť, poliať vodou a priviazať k studni.

Raz sedela márnomyseľná veliteľka pred zrkadlom a podráždená malinkým nedopatrením chyžnej, udrela ju tak mocne po tvári, že slúžku zaliala krv. Kvapka strekla na tyrankinu tvár a keď si ju utrela, zazdalo sa jej, že je na tom mieste jej pleť belšia, jemnejšia a sviežejšia než predtým. Teraz konečne našla omladzujúci prostriedok, ktorý márne tak dlho a horlivo hľadala vo všakových kúzlach a čarách. Kúpeľ v dievčenskej krvi odstráni stopy začínajúcej sa staroby. Len čo diabolská myšlienka skrsla, už aj ju jej katovské pomocníčky uskutočnili. Pomocou dvoch starých služobníc a hradného netvora Ficka zmárnila Alžbeta Báthoryčka za niekoľko rokov do tristo dievčat ktoré postupne bez stopy mizli a nik sa nedozvedel, čo sa s nimi stalo. Krvavé tajomstvo napokon odhalila náhoda. Istý mládenec, ktorého milá tiež takto záhadne zmizla, tak dlho po nej pátral, až našiel jej mŕtvolu. Žiaľ a pomsta hnala ho z miesta na miesto, pokým neprišiel do Prešporka, kde palatín Juraj Thurzo práve zasadal na verejnom súde, a obžaloval Báthoryčku zo stonásobnej ukrutnej vraždy. Neslýchaná žaloba na osobu, pochádzajúcu z kniežacieho domu, pohla palatína, aby sám viedol vyšetrovanie. Nečakane prekvapil zločinnú ženu a našiel práve usmrtené dievča, ktoré ešte nestihli odstrániť. Tento dôkaz bol čoskoro doplnený inými, ktoré mali za následok doživotný žalár pre zvrhlú ženu a smrť sťatím a upálením pre spoluvinníkov na prelievaní toľkej nevinnej krvi. Po troch rokoch prísneho väzenia (1614) odňala smrť Alžbetu Báthoryčku ramenu pozemskej spravodlivosti a odovzdala ju ešte prísnejšej, pred ktorou sa nič neukryje a nemôže uplatniť nijaký ohľad. — Polovicu panstva dostal Juraj Homonnay, keď sa oženil s Katarínou Nádasdyovou, dcérou onej tigrice. Druhú polovicu daroval kráľ Erdödyovcom po sťatí Františka Nádasdyho (1671), nazývaného uhorským Krezusom.

Ešte pred niekoľkými rokmi ukazovali pivnicu, v ktorej neštastníčky vraždili, ako aj nádobu, do ktorej chytali ich teplú krv a niesli poverčivej panej. Ľudia neradi chodili nočným časom blízo tohto krvou skropeného miesta, lebo vraj nebývalo zvláštnosťou počuť vždy hrôzostrašné stenanie a jajkanie, ba dokonca aj vidieť kráčajúce zavraždené dievčatá. Keďže je teraz už celý hrad v rozvalinách, zdá sa, že sa duchovia uspokojili a utíšili, nuž neznepokojujú ani iných. A správne, lebo by na onom svete boli naozaj poľutovaniahodní, keby sa ta boli dostali so všetkými malichernými náhľadmi a náruživosťami, ktorým na zemi podliehali a keby boli vyslyšali nešľachetný cit pomsty alebo bezúčelné vnukanie strachu (čo znamená detskosť alebo surovosť). Ako pohľad plný hnusu, tak sa od krvou poškvrnených zrúcanín odvracia Váh, nakoľko mu to vrchy dovoľujú, smerom na východ, až ho napokon zadrží kopec, na ktorom stojí kaštieľ Sándorovcov Lúka… —

3. POVESTI POVAŽSKÉ — prepis textov z listov IV. a V. Bottovho fondu. Všetky tieto povesti a záznamy spomína aj Mednyanský vo svojej knihe. Botto ich zrejme preložil z tejto nemeckej proveniencie a upravil do podoby, z ktorej sme ich prepísali. — K zápisom Bottových povestí ešte treba pripomenúť, že zrejme dobre poznal aj druhú Mednyanského podobnú knihu Erzählugen, Sagen und Legenden aus Ungarns Vorzeit, Pest 1829 (v preklade H. Ferkovej vyšla pod názvom Dávne povesti o slovenských hradoch roku 1974).

4. DEJ 1610. ÚZADIE HISTORIČNÉ — prepis textu z Bottovho rukopisu na liste IX. Historickú motiváciu okolo čachtických udalostí si Botto vypísal z textu nezisteného autora (zachoval sa v Bottovom fonde na liste X). Ide o roky okolo čachtického prípadu, len v závere je zmienka o roku 1514, kedy bolo potlačené sedliacke povstanie pod vedením Juraja Dózsu. Takto sa aj príbeh čachtickej feudálky a jej poddaných dostáva do výraznejšieho sociálneho protikladu a nadobúda aj spoločensky celkom osobitnú špecifickú váhu. Výpis „úzadia historičného“ pridáva aj k vyzneniu Bottovho diela isté nuansy: napríklad dobové vraždenie dievčat v Bratislavskej a Nitrianskej stolici od potulujúcich a vracajúcich sa žoldnierov z protitureckých bojov — mohlo byť po usvedčení Báthoryčky živnou pôdou pre vznik nových legiend o vraždách dievčat — zrejme sa jej pre lokálnu blízkosť pripisovalo aj zmárnenie dievčat od žoldnierov, a tak to prešlo v úctyhodnom počte 600, do podania ľudu o Báthoryčke!

— Tu ešte možno spomenúť, že v stredoveku sa aj inde vyskytovali podobné masové vraždy z rozličných indícií. Známy je napríklad francúzsky maršál Retz z Villonovho 15. storočia, ktorému súdne dokázali celé desiatky sadistických vrážd chlapcov pre údajné náboženské účely. Ináč hľadanie elixíru mladosti v krvnej plazme už v ľudstve trvá niekoľkotisíc rokov. Dokonca aj teraz anglický profesor Mc Cay tvrdí, že je na najlepšej ceste objaviť elixír — tajomný činiteľ „X“, ktorý sa podľa jeho názoru nachádza v krvi a udržiava mladosť. Mc Cay robil svoje pokusy s transfúziou krvi u potkanov, lenže nijaká jeho analýza zatiaľ nepotvrdila, ba ani len nenaznačila prítomnosť podobného činiteľa v krvi (citované z Nového slova, 1975, č. 30. s. 7).

5A. ZÁKON Z R. 1525 — prepis textu z listu VI.

5B. NOC BARTOLOMEJSKÁ 1572 — prepis textu z listu VII. — Oba historické fakty Botto v poznámkach spomína v súvislosti s konfesionálnymi bojmi v 16. storočí aj na slovenskom území.

5C. ROUSSEAU — VOLTAIRE — prepis textu z listu VII. Botto si z Rousseauových Vyznaní vypísal zaujímavé výroky veľkých francúzskych racionalistov o literárnej tvorbe (zárobkárstvo) a o probléme viery či neviery v boha.

5D. DRAMATA JONÁŠA NÁŠHO — prepis textu z listu 16. — Zdanlivo nesúvisiace, i keď veľmi trefné a vystihujúce porovnanie drám Jonáša Záhorského a Wiliama Shakespeara: ale v zámere vytvárania quasi historickej drámy samým Bottom nadobúda toto porovnanie tvorcov historickej drámy nový a iný zmysel. Botto akoby vedome sa chcel vyhnúť chybám, ktorých sa podľa jeho správnej interpretácie dopustil Záborský. Ako veľmi zaujímavú a doteraz neznámu mienku samotného Jonáša Záhorského o podobnom probléme Shakespearových drám uvádzame na tomto mieste obsiahlejší citát z listu Jonáša Záhorského Samuelovi Ormisovi, ktorý písal v Župčanoch 17. apríla 1873: „Strany dramat len tú mám žiadosť, keby mi možno bolo predelať ich všetky znovu a jedným pravopisom vydať. Shakespearove dramata preto dosiahli tak vysokého stupňa dokonalosti, že sa častejšie vydávali, a pôvodca ich až šesť razy opravoval. Daktoré z nich tak sa mu premenili pod rukou, že to vyzerá ako celkom nové diela. To hlä je nemožno u nás, keď i prvé vydanie podstupuje osud starých, neužitočných papierov. Mňa zvlášte pripravili samozvanci o kredit a uviedli v ľahkosť na celý život. Keď všetky čarbaniny chválili, snažne odporúčali, — moje diela prve odsúdili, než-li spatrili svetlo. Kritiky pre nikoho nestávalo, len pre mňa. A to kritika jedovatá, často nadmieru nespravedlivá, ako keď Dobšinský „Pomstu Sáhovu“ (= Felicián Sáh, historická smutnohra v troch dejstvách, vyšla vo zväzku Básne dramatické, Budín 1865; Dobšinského recenzia vyšla v Pešťbudínskych vedomostiach, 1865, č. 42 — 44) — nazval nemravnou, nebezpečnou, stydlivosť urážajúcou. Dačo podobného nikdy nepovedali Angličani o necudnej, nestydatej kurve Shakespearovej Kresside (= Shakespearova historická hra Kroius a Kressida) — hoc nám ju temer na samom skutku smilstva stavia pred oči. Musíme — vraj — dobre povážiť, čo sa nám tu za naše peniaze predáva. Prečože to nepováži vrah ten pri iných, nekonečno planších, naskrze nezralých, chlapčiarskych dielach? Takéto zlostné pokračovanie je príčinou, že obecenstvo, menovite mládež považuje ma dosaváď tak, ako kedysi Židi toho barana, na ktorého zložili hriechy celého národa. To značí název „národného hriešnika“. Ale má to i neblahé následky pre národ. Následkom chlapčiarskych diel a kamarátskej kritiky do takej prišla povesti slovenská literatúra, že sa každý žehná pred ňou, a čím viac sa dielo odporúča, tým viac sa ho každý štíti. Dôvera za dôveru. Odkrývam pred vami tajné moje myšlienky a city.“ (Rukopis vo fonde revúckeho gymnázia, Štátny slovenský ústredný archív v Bratislave, 3. kartón).