ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

PANI (pred zrkadlom):

Slnko zapadá — tvár moja čo deň blädne.
Tak? Stvoriteľ! teda to je
to posledné dielo tvoje,
to stvorenia tvojho kvet? —
Sotva že skvitne, už ho niet!
To je tá dokonalosť: večné to menenie! —

HLAS:

Jaký tvorca, také stvorenie! —

PANI:

Čo to? dač ozvalo sa! tu kdesi, — v srdci na dne.
(Po chvíľke hovorí ďalej):
Majster! ruka tvoja všemohúca —
hľaď — ty čo tvoríš — to čas rúca!
Čas pánom sveta, čas, a nie ty —
tys’ v jeho jarmo hodil svoje deti.
Dívaš sa na to pokojne, vraj — „dobre je!“ —
a celý svet narieka — a padúch sa smeje! — —
Či tak? — — —

HLAS:

Ha, ha, ha!

PANI:

Tak teda, Pane — taká vôľa tvoja?!
Dobre! mám i ja vôľu — pôjdeme do boja. —
Ten um, tá moc — z ruky vytrhne ti hromy,
osudu sieť rozdrapí, berlu času zlomí.
Ja nie tvor prachu — v smrti vôľu tvú čo hľadá,
ja paňou vôle svojej — ja paňou stvorenia,
nadarmo mať nejedla zo stromu vedenia.
Ja teba — ja seba znám!
Zasľúbenia slovo mám.
Zem tá dedictvom mne daná,
na zemi tej, kremä mňa, niet druhého pána! —
Maj si svoj vesmír celý — zem tú kto vezme mi?
Vôľa tvá buď na nebi — moja tu na zemi!

HLAS:

Dole s ním, dole!
Nech žije voľnosť vôle!
Vôľa železná
pána nad sebou nezná!

PANI:

Miliónov ja život v ruke mám,
i život svoj — mám v ruke zlaté kľúče k vede.
Tá veda ma ku stromu života dovedie.
I život svoj — vieš, čo mi je potreba.
To ja dostať musím — keď nie s tebou — to bez teba!
Ta čuj, čo sebe pani zeme žiada:
tu, tu chcem ja panovať, tu byť večne mladá!
Čuješ, tvorca, vôľu mú! (Ticho) On neslúcha!
Dobre!

HLAS (zo zrkadla):

Zavolaj padúcha!

PANI (chce vstať; padúch-čert sa zjaví v zrkadle):

Ha, kto si ty? Či to tôňa moja?

PADÚCH:

Nač’ sa pýtaš, keď ma znáš. — Áno, pani, to ja,
ja, sluha tvoj.

PANI:

Skade?

PADÚCH:

Či ti to znať treba?
Z raja, či zo Sodomy — a či poviem — z teba?
Z pyšnej hlavy, z prázdnych pŕs — bez srdca, svedomia —
vše jedno; bo kde niet Boha, všade, všade som ja.

PANI:

Čo chceš?

PADÚCH:

Pomôcť!

PANI:

Mám zlatý kľúč k vede,
a veda ma k stromu života dovedie.

PADÚCH:

Strom života vysoký — a pomysli na to,
kto ti z neho odtrhne to jabĺčko zlatô.

PANI:

Prekliaty! tys otvoril večné smrti žriedlo,
tvoje to slovo ľstivo mater našu zviedlo. —

PADÚCH:

Zviedlo? a kto odopre prabožskú moc vede? —
Veda tá ku stromu života dovedie.
Len ver, ver — a splní sa v tebe ten sľub hada:
„Budete jak bohovia?“ — budeš večne mladá!
Len potom ešte svet ten sa dotvorí —
božské sa z ľudí budú rodiť tvory!
(Pauza)

PANI:

Verím!

PADÚCH:

Dobre, to pečať — to „verím“ vyrieka
nad osudom: i časným, i večným človeka! —

PANI:

Verím, staň sa!

PADÚCH:

Oj, pani, dobres’ sa uzriekla,
tou cestou ťa povedie sluha tvoj do pekla!

PANI:

Ej, mám ja moc, čo z rúk ti vyrve tvoje hromy!
Vôľa moja slobodná jarmo tvoje zlomí.
Ja nie prach — ja nesmrtná; ja pani stvorenia!
Pramať darmo nejedia zo stromu vedenia! —
Ja teba, ja seba znám:
zasľúbenia slovo mám.
Zem táto mne dedictvom daná,
na zemi tej, kremä mňa, niet druhého pána!
Ta čuj, čo chce, čo sebe pani zeme žiada:
Maj si svoj vesmír celý, zem tú kto vezme mi:
nesmrtnosť moja i sláva na zemi,
tu, tu chcem ja panovať, a to večne mladá!
Lilith — Adamovu prvšiu ženu,
z prvého sna narodenú,
videls’ ju? to taká krása.
Zlaté vlasy až do pása
a na tvári
úsmev večnej jari
a zo zreníc večná sláva skvitá…

PANI (pozerá sa):

Slnko zapadá — — — tvár moja vädne mi.
Hľa, krása moja — jak všetko na zemi?!

Šťastnás’ sto ráz, šťastnejšias’ ty, Helena,
človeko-uma dcéra.
Tá krása tvoja od vekov nezmenená —
a kvet prauma — umiera!

Čuješ, ja chcem byť večne mladá. —
Ja nie tvor prachu — moc tvoja so mnou podelená
pred tyranom, čo do prachu padá.
Pramať darmo nejedla zo stromu vedenia.

Oj, tys’ šťastnejšia, ty prvších dňov dcéra! —
Krása tvá tisíc rokov nepremenená —
a kvet stvorenia? — umiera! — —
Ha ha ha — Takýs’ Ty majster — ruka tvoja všemohúca!
Len pozri to dielo tvoje: čos’ ty stvoril, to čas rúca.

(Nemysli, že ja z hrudy — ja, tvorče, tvoja dcéra jediná)
Ja nie tvor prachu, čo v smrti svojej vôľu hľadá,
pramať keď i poslúchla kedys’ vôľu hada,
no kliatba tá z jej hlavy na moju nepadá. —
Tá zem — síce len zemou — no tá mne dedictvom daná,
na tej zemi kremä mňa niet druhého pána.
Ja dcéra tvá, moc tvoja so mnou podelená
(oj, to nie pravo, to klam).
Hoj, nadarmo ja nejedla zo strumu vedenia:
ja teba, ja seba znám,
život miliónov v ruke mám,
i život svoj: — ja chcem žiť, chcem byť večne mladá! —
Slnko zapadá — tvár moja blädne čo deň.
Páč len, tvorca, páč! menas’ toho hoden!

PANI:

Tys’ prameň môjho zatratenia,
vieš, čo chcem — sem s poradou!

ČERT:

Maličkosť — to môže byť, lebo chceš byť mladou!

PANI:

Ale večne! —

ČERT:

— Jako chceš. —

PANI:

A čo žiadaš za to?

ČERT:

— To, čo myslíš, že nemáš.

PANI:

— Tu ruka, nechže je!

PANI:

Tys’ to? Prekliaty prameň zatratenia,
ty otec lži i hriechu — nač’ ti toľké mená.

ČERT:

Priateľ priateľa poznaj — beštia,
nieže, nie — ja spechám tknutý lósom tvojím
s pomocou — a tu zrazu pod odkvapom stojím!

PANI:

Možná, bo keď prvších duchov chóry
ovinula zlatým vlasom — — —
a keď — — časom
i sám tvorca
v kryštále jej jasných zrakov
zhliadava sa,
ach — to musí byť len krása!

ČERT:

Mne ale práve nezdá sa — — —

PANI:

Prečo?

ČERT:

— Či nie ja za ňou bahonný
(že všetko sebou unáša,
čo všetko, všetko schváca)
(Za ním raba hore schváca,
ako žiar mesiaca)
(Vše jak otroka v prach kloní)
a zas kolená v prach,
to nie pre mňa taká pláca! —

PANI:

A ja práve chcem byť takou!

VEDÚCH:

Otváram knihu prírody:
Oheň hreje — voda chladí,
vozduch plodí — a prach rodí.
Sveta štyri tie základy.
To svet, čo sa večne mladí.
Čo on spojil živým slovom —
to ja spojím jasným kovom!

BABA (Mieša — — — mieša):

Oheň s vodou mier sa,
vozduch s prachom vier sa.
Štyri v jedno, štyri v päť:
bude z toho nový svet! — —

CHÓR:

Černokňaže, kde tvoj prút —
štyri živly prchnú z pút.
Z prachu, z vody srší plameň,
s vozduchom sa chytá v lety —
hľaď — múdrosti tvojej kameň:
tu meteor a tam smeti! — — —

CHÓR TAJNÝ:

Čary vyšli nazmary —
voda s ohňoms’ nezvarí
a čo slovo večné spojí
človek viacej nerozdvojí. —
(Ticho prídu — pani s čertom-padúchom)

PANI:

Čo ten robí? —

PADÚCH:

— Tvorí svet.

VEDÚCH:

Kto to? —

PADÚCH:

Známi.

(Vedúch — klania sa)

PADÚCH:

No len nabok s poklonami —
len daj, čo máš!

VEDÚCH:

Mám ja jedu z ľudskej peny,
ohňa z vody — zlato z moču,
vôdku, komu prišlo z očú — —

PANI:

To mám všetko treba neni —
len daj pohár živej vody,
ňouž sa človek znovuzrodí — —
mok ľúbosti,
čím smiem uctiť vzácnych hostí — —

VEDÚCH:

Počkaj, bude v okamihu,
otvorím ja tajnú knihu. (Číta:)
Mocný duchu tajnej noci
(zaklínam ťa, príď k pomoci),
čo si videl na počiatku
z vekvečného živlov zmätku —
vesmír jedným slovom stáť —
príď mi, príď mi ku pomoci,
zaklínam ťa nastokrát!

DUCH:

Kto ma volá zo tmy hôr?
Biedny prach a biedny tvor,
ty chceš stvoriť, otrok času,
večnú mladosť, večnú krásu?! —

VEDÚCH:

Zaklínam ťa, daj mi rady:
kto sa radí — nezavadí.

DUCH:

Z raja jeden prúd plynie
po všesveta šírine.
A v tom prúde Lilith krása
od prasveta kúpava sa —
kto sa skúpe v tom prúde,
ten mladý večne bude!

Pozri tu ten malý svietok —
svieti jak (svätjanov) kvietok —
krásny, jak by veľkému
vypadol z oka — — —

VEDÚCH:

Dcéra Lilithy! čo chceš — čas tu!
Hovor, čo chceš?

PANI:

— Večnú mladosť! Večnú krásu!

VEDÚCH:

Mocný duchu tajnej noci,
čo si videl tvojím zrakom
vesmír jedným slovom vstať —
zaklínam ťa vlastným znakom,
prispej, prispej ku pomoci!

Ta či neznáš tvoju mať.
Štyri živly v nej si hrajú
poviazané večným slovom,
kvety kvitnú, zakvitajú —
v kvete novom.

CHÓR:

No tie putá, černokňažu,
tvoje ruky nerozviažu. —

PANI:

Čo to?

VEDÚCH:

Voda iskrou večnou tknutá,
búri, zúri, láme putá.
Voda živá prach rozrýva,
rodí svety — plodí kvety
odchované vozduchom.

CHÓR:

Ale ten kvet večnej mladi
tvoj štvorživel nevyladí.

PANI:

A čo?

VEDÚCH:

Štyri boli živly prv —
teraz piaty nech je — krv!
(Omočí prst a robí kríž odspodku)
V krvi močím prst —
voda telo, ducha zmýva,
život z prachu rozkrasíva —
to náš tajný krst!
Len krv čistá, nevinná —
život mladý odklína.
Kto chce večne mladým byť
musí sa ňou prerodiť.
V piatom živle močím prst!
Dcéra Lilith — to tvoj krst!
(Robí jej na ľavé rameno znak Lady)

* * *

VEDÚCH:

Otváram knihu prírody: (Číta)
Oheň hreje, voda chladí,
vozduch plodí a prach rodí —
to kvet, to svet večnej mladi!

BABA — HLAS:

Štyri v jedno, štyri v päť —
bude z toho malý svet!

CHÓR:

Čo duch zmieša, slovo spojí,
to sa viacej nerozdvojí!

BABA:

Mocné čary, mocný prút —
štyri živly sem do pút!
Oheň s vodou mier sa,
vozduch s prachom vier sa!
Štyri v jedno, štyri v päť,
v jedno zrnko celý svet!

* * *

CHÓR:

Čo to bude? Tvor tvorí.
Zúra, búra odpory.
Staré zväzky praskali,
v jednotu sa objali.
Len čo ten tvor utvorí?!

VEDÚCH:

Tu je kameň večnej mladi!

Krstím ťa ním!

Prekliati otroci!
Čary vyšli nazmary!
Čo nezviažu moje čary,
to poviažu vyššie moci!

CHÓR:

Čary vyšli nazmary —
voda s ohňoms’ nezvarí.
Len čo slovo večné spojí,
len to sa viac nerozdvojí!

VEDÚCH:

Počkaj! vezmem druhú knihu —
príde pomoc v okamihu… (Číta.)
Mocný duchu tajnej noci,
čo strom vedy máš v tej moci,
čo si videl tvojím zrakom
vesmír slovom jedným vstať —
zaklínam ťa vlastným znakom —
zjav sa, poď mi rady dať!

PANI:

Rady, rady, rady treba,
čo chcem, to sa musí stať —
a čo zadám samú seba,
večnú mladosť musím mať!

DUCH:

Kto ma volá — to hlas známy,
no kto žiada, čo ten s nami?
(Môžeš z vody ohňa vziať,
môžeš zo skál vody liať —
môžeš vládnuť vozduchom…
Staň sa!
Hľaď! tu je to! predsa raz!
Dúhou hrá i točí sa…)
Biedny prach, ty biedny tvor! — —
Tvoriť chceš ty — otrok času
večnú mladosť — večnú krásu?
Tvor len, tvor tie lútky z hliny,
ta sa len maj do výšiny
Promethea mliečnou cestou
z prameňa svetla začrieť si — — —
Kde svetlo i život tam —
sama mladosť, kvet života.
Svetlo večné, život večný,
to ten svet mladi báječný — — —
Choď začrieť zo slnca —
začrel z mesiaca;
tam „stvoriteli“ tá tvoja práca…

* * *

DUCH:

Z raja večný prúd plynie
po zelenej lúčine.
Mladokrása večitá
na brehoch mu prekvitá.
Kto sa skúpe v tom prúde —
večne mladý ten bude…

PANI:

Čo to za prúd? čo? hovor! —
Či to nie blud?

DUCH:

— — — — Biedny tvor!

PANI:

Tus’ mi! nepustím ťa prv,
kým neriekneš, čo to?

DUCH (znaky kliatby):

— — Krv!
Čo nezmohla tajná veda…

CHÓR DUCHOV:

— — Beda, beda! —

DUCH:

Čo cítiš? —

PANI:

DUCH (dotkne sa jej; nemý výbuch):

Pi!

PANI (Pije. Zaspí.)

DUCH:

Čo vidíš?

PANI (vo sne):

CHÓR:

Černokňaže, kde tvoj prút?
Štyri živly prchnú z pút.
Z prachu, z vody ide plameň
s vozduchom sa chytia v let. —
Hľaď, múdrosti tvojej kameň:
meteor tam — a tu smeť!

VEDÚCH (Šibne prútom — prach a kúr vystúpi, vo štyri strany zhrmí):

PANI (zo sna):

CHÓR:

Oj, babo, babičko, malý diabel,
stavia nám vežičku, — vežu Bábel…

VEDÚCH:

Čo tu robiť? — Vozduch s ohňom ten strávil zem i vodu — a miesto večnej mladosti — meteor!

CHÓR DUCHOV:

Kniha ducha a prírody
bláznom nedáva rady.
Oheň ušiel z prachu, z vody
s vozduchom sa schytil v let!
Miesto sveta večnej mladi? —
Tam meteor len. A smeť!

Poviem vám novinu hroznú, neslýchanú,
to viem, že vám vlasy všetky dupkom vstanú.
Nemyslite, že to láry-fáry,
že to kdesi stojí v starom kalendári. —
To pravda, no pravda je vám také čosi,
čo ľudia nevidia len pre vlastné nosy. —
Stalo sa, čujte, áno roku Páne,
keď sa zelenali tie slovenské stráne…

Bolo to raz — hádam — (keď tá Tatra naša)
keď zem naša,
bola mäkká ešte ako kaša…

Srdce mi v ňadrách skamenelo —
meč pomsty si brúsim na ňom.
Spod sveta každých sto rokov
(Titan uväznený)
osud vypúšťam…

Hnije, topí sa bujná rovina, —
nad ňou hornať praveká sa vypína
založená Tvorca rukou. — „Nedobre tak!“
— titan dumá — „naopak!
Kraj starý, roztrhaný — zjednotiť, zmladiť treba!“
Podloží plece — zem zastená —
a nízku pláň pustiny zodvihne do neba,
trom vrchom až po temená —
a kraj celý od Karpatov do Adrie
pieskom lietavým jak plachtou prikryje.
„Bude tu svet nový! bez doly, bez hory,
rovnosť, jednota — moc života;
a plod jeho: tvor nad tvory!“
Ticho — len čo vietor hudie.
čo to bude, čo to bude?! — —
Púšť — púšť! Len štíty Tatier na pustom obzore
jak sochy na Hortobádi strmia v nebo hore.

Oj, hory, hory, zelené lesy —
svet môj zapadlý, kdeže si?!
Kde ste, rusalky, víly?!
Tam, tam z podzemných tôní
čujem, jak spev váš kvíli
jak miest prepadlých zvony. —

Potoky striebropenné
i sivé šumné rieky!
I vy ste tam naveky,
naveky pohrobené. —
Len to vaše zdýmanie
jak o pomoc volanie
v tichú polnočnú dobu
ozýva sa von z hrobu. —

Oj, lastovičky, moje zlato!
Zaleťte preč, ďaleko sťato —
vypáčte si tam iný svet:
chalúpok vašich tu viac niet!
Holúbky sivé, sláviky
leťte — bárskam — svet veliký;
všiaď sa vám vetev zazelenie:
len sem nechoďte, moje, nie!

Tu nie svet lásky, svet štestia,
tu len havrani, kaňúri vreštia;
tu len bocian ťažkokrídly
na štíte Tatier si sídli
i tupo, clivo klepotá
otupnú pieseň života. —
Tu len bledá Poludnica
po tom mori suchom blúdi,
slnkom farbí vlasy, líca,
liskom-blyskom k sebe lúdi.
A ľudia kdeže? — Nuž na kie skazy
by tuná ľudia aj boli?!
Ani strechy, ani roli.
Tu dravci len majú ten svet Sahary
v árende jaksi naspoly —
tu treba len: žížaly, zemoplazy,
osly, barany, dromedári. — —

Ticho, sparno, homok šuští,
vietor píše deje púšti. —
Tak sa stalo —
plod vydalo
(čo v lone časov ležalo):

Na nebi, zemi zjavenie,
časy sú už naplnené.
Semä jednoty, rovnosti.
„Vitaj, dieťa budúcnosti!“ —
Tri svety ti nesú dary
zlato, berlu i temiany! —
Sám Uranos — ovesil nos —
posadil naň okuliary,
hľadí dolu zadumaný:
čo je, čo je? —
čo sa trasie nebo moje?
Fáma…

* * *

A rieky kde? Hja, rieky tie zasypať bieda,
to nie ľudia — zákony ich Božie nepremenné.
Ich prúd sa ver zaprieť nedá,
ony sa pnú, tisnú hor do hora — —
čo im piesok, hlina, kremene?
Ony nájdu svoje morá —
piesok odnesú, kam patrí
a Tatry budú zas Tatry.

Oj, hory, hory, zelené stráne?
Kdeže ste? Tam, kde spevy
vydatej našej devy
zakopané, v zemi zahrabané.

Pod matkinými oknami,
pod rodnými stenami,
kam slzy nosí na ne.
Nosí devojka, nosí
slzy, keď neni rosy.
Keď sa tých sĺz napijú,
hory, spevy — ožijú.
Chujava dvory zametá,
čože za divotvor vyjde z toho sveta?

* * *

Kde máš oltárov božích, kde máš hôr,
čo zdvihne z prachu tvoj pozor?
Čelo tvoje do neba?
Jak bez stupňov tých pozdvihneš sám seba
v postavu povýšenú? —
(Tvor tvoj bude — štvornohým.)

Kde máš zrkadlá — kde čisté vody —
v čomže ty zhliadaš obraz svoj — syna slobody?
Kde spevy, hájov ozveny,
čo dušu tvoju rozpečatí? —
Kde šumy hôr i potokov,
čože rozviaže tvoj jazyk!?
Kvakot, klepot, z močiarov, jám.
Vietor ho výskať, búra hulákať
naučí — cesty života vyznačí
Poludnice blýskavý klam.

(Ej, titan, titan! Moc svet pretvorí,
ale nie Božie zákony;
tys’ z živlov rôznych miesil svoj svet:
jaký kontingent — taký tvor.)

Moc len chaos stvoriť môže,
svet, život — zákony Božie.

A z toho sveta, z tej osnovy,
čakáš ty ľudstva rod nový?
Čo splodí tá pustá, holá hmota,
bez ducha — i bez života? — —
To bude patvor bezplodný
druho-, treťo- periódny.
Kobylkou kraj spasie do koreňa,
pradravcom vyhltnú tvorstva plemená
a napokon
sám zje sa on.

* * *

To tvor nový, — zázrak — podoba jeho
bez páru, úplná, dokonalá. —
S narodením hneď diktuje svoju históriu.
Zdá sa byť samá hlava — vlastne —
tlama; a brucho; — oči nebadať.
To hrozný Polyp! On vraj každú noc
slnko od západu na východ
v bisahách prenášať bude —
bo ono…

* * *

„Tak! — tu svet nový: rovnosť, jednota,
to svet piatej periódy!
Veľkosti zárod v lone jeho drieme,
čarovná moc života —
div divúci z neho splodí
ľudstva zošľachtené plemä!“

* * *

No s tým je on — v kom Božie slovo
životodarným vrie prameňom
a duša všetky tajné záhyby
jeho preniká…

V kom božej sily
prúd životvorný sa javí —
srdca preniká všetky žily
i všetky duše hĺbavý.

ANKA:

JANEK:

ZUZKA:

MAŤ:

ZUZKA:

MAŤ:

JANEK:

ANKA:

JANEK:

DIEVČATÁ:

JANEK:

DIEVČATÁ:

JANEK:

DIEVČATÁ:

JANEK:

DIEVČATÁ:

JANEK:

DIEVČATÁ:

JANEK:

DIEVČATÁ:

JANEK:

DIEVČATÁ:

PRVÉ DIEVČA:

DRUHÉ DIEVČA:

DRÁB (klope na okno):

PRVÉ DIEVČA:

VŠETKY:

MAŤ:

DIEVČATÁ:

DRUHÉ DIEVČA:

PRVÉ DIEVČA:

TRETIE DIEVČA:

DRUHÉ DIEVČA:

PRVÉ DIEVČA:

DRUHÉ DIEVČA:

TRETIE DIEVČA:

ŠTVRTÉ DIEVČA:

DRUHÉ DIEVČA:

ŠTVRTÉ DIEVČA:

MALIČKÁ:

ŠTVRTÉ DIEVČA:

JANEK:

ANKA:

JANEK:

ANKA:

JANEK:

VŠETCI:

Charakter protipostavený zlému:
detinská dúvera ku všetkému;
dobrota; čistá, veselá vôľa,
súcit ku celému tvorenstvu…

Mala som milého, už ma nechce,
už s druhou, neverný, spolu šepce.
Poraď mi, poraď mi, čo robiť mám —
bo zomrem, jak mi on nepríde k nám.
:(Spálené tvoje… Tri vlasy spáľ!)
Daj pod prah dva vlasy, keď pôjde z kostola
a láska bude zas jako predtým bola.
Daj do úst kamienčok zo srdca hrdličky
a bozkaj ho tri ráz, vo sne, pomaličky.

(Musel milý maširovať —
už rok piaty doplnený,
nakázal mi nič banovať —
a milého ešte neni.
Sľúbil sa mi, že sa vráti,
kým sa minie rôček piaty.
Chcem ho vidieť, kde je, čo je,
bo uvädne srdce moje.)
Milý mi na vojne už tri letá
ten iste už na mňa nepamätá.
Chcela by ho vidieť, kde je, čo je,
bo ináč uvädne srdce moje.
:(Pridi zytrá…)
Na rozcestí o polnoci
doženú ho moje moci.
Mŕtvej hlavy živé vrenie —
mŕtvych, živých jednak ženie.

Nešťastný muž môj človek —
prepil mi, čo mal koľvek.
Ach, na ten peniaz zlatý —
prosím ťa, daj mi raty…
:Pred Ďurom, keď slnce dolu sadá,
odrež s ním spakruky hlavu hada:
kam len dáš, zač len dáš peniaz zlatý —
on sa ti naveky naspäť vráti.

Milá ma už nechce, že som malý…
:Pozeraj na takú do povaly.

Mne milý lásku už vypovedá,
nič po nič, len za to, že som bledá…
:Rosou sa umývaj za svitrána
a budeš ako tá zora ranná.

Mne skapal prstienok…
: — — — krúť sito! — —

Synčok môj klania má, spať nemôže,
iste doň bosorky dali nože…
:Tak je tak, tak je tak, namôjveru,
ony ich spolnoci len von berú.
Spolnoci tri muchy keď preč zletia
prežehnaj ľavicou tvoje dieťa.
A zapáľ sviečočku posviecanú,
ony sa k nemu viac nedostanú.

Ja by chcel poklady,
otvárať zámky,
neviditeľným byť!
:Kvet jánový,
prst zo šibenca,
srdce z netopiera…

Dáme ti, dáme,
čo len sami máme
z našich prajných rúčok
zelený púčok
zelený háj! — —

Predo mnou blysk, za mnou mrak,
nech ma nezrie žiaden zrak! — —

Čo by bol synom Kaina —
slúžiť, otročiť.
Od tisíca rokov potiť sa,
trpieť, liať krv za druhých —
a neznať sám seba! — To
mnoho; — Kto vystaval pyramídy,
vytvoril brány, sochy, chrámy,
kto vil vence nesmrtnosti
hrdinov i bohov? Kto živí, chráni
tých, ktorých sláva dedictvom je?
A čo máš za to, synu ľudu?
Dedictvo tvoje bieda,
opovrženosť a zapomenutie; ale máš,
to máš, čo iní nemajú: nevymieraš. —
Si nevykoreniteľný, si
sám jediný, ktorého osud nezvládal,
ktorému smrť neodolala.

Slávni mocnári jak tône
zachodia — a ty jak more nevyvážiteľný —
v tebe večne trvá
(jak rieka tečie)
ten pratok z raja
oživujúci ľudské pokolenia.
V tebe kal sveta sa stroví,
ty žily sveta čistou krvou
naplňuješ. — (Ty veľký, mohutný)
A — otrok. — Ty nosíš koráby
národov pyšných, celé poklady
sveta na chrbte tvojom —
myšlienky i bohatstvá ducha tebou
plavia sa. — A ty zavše ten,
čo si bol: veľký, mohutný,
seba neznajúci otrok. —

Oj, ľud, ľud — čis’ ty bez ducha
od toľkých čias,
že tak nemôžeš prísť sám
k sebe, — nemôžeš poznať sa.
Už čo bys’ bol potomkom Kaina,
skrze zjavenú Milosť bol by si
oslobodený od dedičného hriechu:
odvtedy doplňuje sa dvetisíc
liet — a tys’ tým, číms’ bol —
zatratený… —
Kto sa to pletie pomedzi ľudí,
jak srdce zvona zboka nabok.
Kdekoľvek kročí, všade blúdi,
jak mútny z prívalu potok.

Roztrhal srdce citami,
prse pohubil vzdychami,
oči vytočil slzami,
z človeka ostal tieň samý.

Teraz bez srdca, bez očí,
nemý — temný sa tu točí,
sám medzi ľudstva hromady
(hľadajúc život svoj mladý).

Neznáte ho? No znali ste ho za mladi,
keď spievajúc šiel domovom —
(keď zakliate Tatier poklady)
srdcia i dvere jak bájne hrady
otváral on tajným slovom. —

Teraz neznámy… —

* * *

Jedno očko sa mi smeje,
a to druhé slzy leje —
a to srdce samo nezná,
čo sa to všetko v ňom deje.

Hmota kométy —
prvok s prvkom šírou priestorou
hrá si; —
ale keď Moc, čo všetko spojí,
stiahne prvok ku prvku spolu
v jednom kolu —
utvorí z nich tvar, teleso, jeden smer,
jeden cieľ všetkým… —

* * *

Dva holúbky sedia v zelenej úboči,
nazdal som sa, milá, že to tvoje oči.
Dve vatry svietili na tom šírom poli,
či to tvoje oči, milý môj, neboli? —

* * *

Tu junáci
v každej života podobe
chcú byť veľkými bohatiermi a nemajú odvahu
čo len prst si v krvi nevinnej omočiť:
chybuje im zlosti.
Ospravedlnenie.
Zlo sa samo seje;
keď zle robíme, to učíme len druhých zle robiť;
a jaké právo osobujeme si my k tomu, také oni tiež
osobovať si môžu;
a koniec tomu pre nás i pre celý svet: boj a smrť.
Prečo Boh nedal človeku nedotknuteľné telo?
Dobrý je bez ochrany; ale aj zlý podobne.
Teda tá istá rovnováha, ako keď by aj jeden,
aj druhý obrnení boli.
Pri prvšom spôsobe je širšie pole konavosti rozumu,
ba cit len takto môže úlohu svoju konať;
cieľ vedenia a pokroku len takto možný.

ZBOR:

Daj, Bože, slnca!
Zabijeme jalovicu,
dáme tebe polovicu
do nového hrnca!
Daj, Bože, slnca!

DETI:

Daj, Bože, slnca!
Kým sa trošku poihráme,
potom ti ho zase dáme
daj, Bože, slnca!

MUŽI:

Daj, Bože, slnca!
Dajže, Bože, deň šťastlivý,
na tie naše rodné nivy —
daj, Bože, slnca!

STARCI:

Daj, Bože, slnca!
Nech sa stará krv zohreje
vidom deja a nádeje —
daj, Bože, slnca!

ZBOR:

Daj, Bože, slnca!
Zabijeme jalovicu,
dáme tebe polovicu,
do nového hrnca:
daj, Bože, slnca!

ZBOR MLÁDENCOV:

Tečie voda studená, studená,
po nej tonie Morena,
hej, v more, v more, Morena!
Už sa pažiť zelená, zelená,
po nej kráča Živena,
oj, živá, živá Živena!
Sem sa, chlapci, dokola, dokola,
seje kvety Ďunďola,
ej Ďunďa, Ďunďa, Ďunďola!
Sem sa, chlapci, za rána, za rána,
poďme vítať Vajana,
oj, Jana, Jana, Vajana!
Tria belbozi idú k nám, idú k nám,
stavajme im slávy chrám,
ej, slávy, slávy, slávny chrám!
Čo nám nesú? Tri kvety, tri kvety,
a v tých kvetoch tri svety,
ej, svety, svety, tri svety!

ZBOR 1.:

Hoja, Ďunďa, hoja,
poslala nás kráľovná (kňahyňa),
hoja, Ďunďa, hoja!

ZBOR 2.:

Hoja, Ďunďa, hoja,
načože vás poslala?

ZBOR 1.:

Pre tri vozy kamenia.

ZBOR 2.:

Načo vám to kamenie?

ZBOR 1.:

Zlaté mosty stavati.

ZBOR 2.:

Kam tie mosty povedú?

ZBOR 1.:

Hej, od mora do mora.

ZBOR 2.:

Čo za morom?

ZBOR 1.:

— Zlatý hrad.

A v tom hrade? Pri výhľade:
Zlatovláska zlatom pradie.
Nocikrása tká i snuje,
Hviezdočelá pristrihuje,
Ružoprstá šaty šije,
Žiaroslava vienky vije,
Rosulienka jaromladá
z diamantov partu skladá —
a tá kráľka sedmikrása —
pred zrkadlom pozerá sa.


DUETTO:

Hoja, Ďunďa hoja,
už sú mosty hotové, hotové
i šatôčky slnkové —
hoja, Ďunďa, hoja!
Hoja, Ďunďa, hoja,
vitaj, vitaj, zavítaj,
sedmikvetom prekvitaj,
hoja, Ďunďa, hoja!