Zlatý fond > Diela > Orol (Poézia mladosti)


E-mail (povinné):

Ján Botto:
Orol (Poézia mladosti)

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Miriama Oravcová, Silvia Harcsová, Nina Dvorská.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 1290 čitateľov


 

Orol

[1] [2]


Obrovia skál tvrdých strmia k nebu,
strmia k nebu ostrými hlavami.
Na ich hlavách drieme orol čierny,
drieme dlho, hmlou pozakrývaný.
Pod skalami leží háj šedivý,
háj šedivý s starými lipami.
A v tom háji holúbky bielušké,
biele ako len ten padlý sniežok,
hrkútajú na spráchnilých lipách
hlasom žiaľnym, hlasom to plačúcim.
Hrkútajte, milé, hrkútajte:
ožiari vám azda skorej hájik,
hájik tmavý, to slniečko zlaté;
rozpráši vám z neho tie hmly husté,
tie hmly husté, tie hmly tisícveké![3]
A holúbky hrkútajú smutne,
hrkútajú prenikavým hlasom. —
Letí góľa k šedivému háju,
letí voľno medzi hmlou šedivou —
nesie v pysku siahovom šarkana,
šarkana to z pekla horúceho —
hoj, s hrebeňom hustým, bledožltým.
A sadne si na konáre lipy,
na konáre suché, spráchnivelé
a chce prežrieť šarkana strašného. —
Ten sa zvíja v zobáku siahovom —
a vyplazí jazyk ako strela,
a kypí mu medzi rady zubov,
zubov bielych potok plameňový,
potok strmý jedu smradľavého,
ako láva s plameňom horúcim,
keď vybúši z Vezuva vriaceho. —
Šarkan čierny v jede hneď sa skrúti,
hneď sa skrúti ako hrubý povraz,
hneď sa vystrie ako švihlá jedľa —
a zašvihne chvostom oceľovým
a vyletí z pysku siahového. —
Letí — letí do skaly deravej —
a tam ryhá rozdrážený oheň,
a z plameňa tečie jed horúci —
tečie potok úbočiami hája,
a celý ho smradom naplňuje,
smradom hnusným, oj smradom pekelným,
až sa dusia úbohé zvieratká —
a holúbky hore vyleteli,
vyleteli na vrchovce lipám.
Tie holúbky temne hrkútajú,
hrkútajú smutne nad tým peklom.
Hrkútajte, milé, hrkútajte,
azdaj skorej príde deň osudný,
deň to krásny vašeho života!
A hľa! už slniečko jedným očkom,
jedným očkom pozrelo na skaly
a na skalách na orla spiaceho. —
Ten sa strhne zo sna lahodného,
ako medveď, strelou upichnutý —
a vznesie sa nad tými skalami.
A hromy mu cestu ukazujú,
cestu tmavú k háju šedivému.
Z toho hája vystupuje skala,
na skalu si sadne orol bystrý —
A pretína zrakom tú hmlu hustú,
lež nezočí žiadneho človiečka:
len tu myši a potkany sivé
poskakujú po hájiku tmavom,
tam zas hore na konároch lipám
sedia biele, bielušké holúbky. —
Pod nohami mu hromy búchajú —
a hlávku mu mladého slniečka
očká zlaté, očká diamantové
pozlacujú bleskom plameňovým;
a strasie sa praskotom hromovým:
a vtom zmizne — zmizne ako hviezda,
ako hviezda v povetrí letiaca.
Lež, hľa, zázrak! na tej skale tvrdej
stojí šuhaj obrovskej postavy —
oči sa mu svietia ako oheň,
ako oheň v pahrebe iskriacej.
Vlásky sa mu zlaté s vetrom hrajú
ponad plecia, pleciská široké.
A zašepce vetrík hlasom temným,
hlasom temným pri uchu mládenca:
„Hej, ty šuhaj, mladý šuhaj, počuj!
Počuj radu matky tvojej Slávy![4]
Vidíš ten strom suchý proti tebe?
Vidíš mu na vrchovci vysokom,
oj, vysočnom štrngajúcu šabľu,
šabľu starú, starú praotcovskú?
S tou rozplašíš tie hrmotné hromy,
s tou zabiješ šarkana čierneho,
s tou keď zatneš do tej skaly tvrdej,
roztneš povraz zakliaťa biedneho! —
Zober sily — hodina odbila,
oj, hodina ostatná zo smutných!“
A stratil sa vetrík ten krídlatý. —
Skočí dolu ako bystrý jeleň
ku koreňu stroma vysočného —
a driape sa ako veverička
po halúzkach za orieškom sladkým. —
Hrom praskoce pod nohou šuhaja —
nad hlavou mu tri hladné havrany
šarkanové pysky rozďavujú,
a škriekajú ako divý orkán. —
Šuhaj praskom haluzi prekráča —
nestriasa mu strach údy ohnivé,
čo aj hromy stromom zatriasajú —
čo aj čierne šklbú ho havrany:
a zachváti šabľu rukou silnou,
šabľu starú, šabľu štrngajúcu —
vydrapí ju z tej pošvy hrdzavej,
oj, vydrapí blýskajúcu šabľu,
až sa zblyskne v povetrí sťa strela
a rozsekne hlavy tým havranom,
až sa sprplia pod ním ako hrušky —
skočí dolu a hromy pretína,
hromy divé, hromy rozdrážené. —
Zhrkútajú radostne holúbky,
zhrkútajú striebornými hlasy.
Hrkútajte, milé, hrkútajte,
veď na medzi života stojíte! —
A slniečko bystrý zrak zahodí,
zahodí na holúbky bielušké. —
Šuhaj letí v rozdráženom hneve,
letí k diere šarkana strašného,
až mu v žilách ohnivá krv kypí:
ako hrdý lev v horúcich púšťach,
keď si mladé zaškrtené zhliadne —
a prebehne cez horúci plameň —
a prebije šarkana zrutného —
tento zručí ako horúci hrom,
a vybĺknu plamene sipiace
zo širokých bokov za šabličkou,
za šabličkou ostrou, praotcovskou.
Zodvihne ju ešte raz mládenec
a zahviždí v povetrí ak vietor,
a rozdvojí hlavu šarkanovu,
až vyfúkne z neho para čierna,
para čierna sťa hromový oblak —
a v kolomaž čiernu sa rozleje! —
Šuhaj zatne tri razy do skaly,
až sa strasie a prepadne s praskom. —
A vtom zmizne ten hájik šedivý —
a vystúpia kraje utešené —
utešené, slnkom osvietené. —
A z tých krajov letia húfy ľudí,
húfy ľudí ako tie anjelské,
z pŕs im kypia najvrelejšie vďaky
a padajú k nohám hrdinovým. —
Na hlavu mu upotenú kladú,
upotenú, plameňom pálenú,
kladú veniec z lipových halúzok,
oj, z halúzok, nikdy neuvädlých! —


[1] Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia mladosti / Obraz Slovenska.

[2] Tak isto odtláčame z „Básní 1846“. Uverejnil Jozef Škultéty v Slov. pohľadoch XXXIII, 1913, str. 439 — 42 (Z prvotín Jána Bottu). Báseň nie je totožná s Orlom v oddiele Spevy.

[3] hmly tisícveké — od pádu ríše Veľkomoravskej neboli Slováci slobodní (štúrovské učenie).

[4] Matka Sláva — mať všetkých Slovanov — ich symbol.




Ján Botto

— básnik, jeden z najvýznamnejších autorov romantických balád Viac o autorovi.

Pridajte svoj názor »



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.