ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ej, letí plť dolu Váhom, na plti veselo —
jak vtedy, keď na nej bolo to Slovensko celô.^[3]
Letí, letí ako húska, z Turca do Trenčína:
Pozor, chlapci! tu je už tá Strečnianska dolina.
Zmĺkli piesne. Faktor rečie: Páčte tie tri skaly,
jak nám priekom šírym Váhom do cesty zastali:
to Margita. A za ňou toť! Besná na nás čaká;
hľa! jak hltá celý Váh do svojho pažeráka.
Nebojte sa! Neraz som ja prešiel sťato zdravý
s bohpomocou; — ale teraz, chlapci, klobúk z hlavy!
I všetko sa krížom žehná i modlí skrúšene:
prejde Slovák i cez peklo, prejde v božom mene!

Pozor! tu už Margita!
Že nás vľúdne privíta.
Stúliť veslá! a rúče
šmihom cez jej náručie!
Ona smelým neškodí,
dobrých Pán Boh sprevodí. —
Pozor! — tu Besná saňa!
Smelo v osudný skok!
Strelou do jej hrtana!
Razom: kormidlom vbok! —
A plť v huku i v pene
z pyskov sa jej vyžene.

Chvalabohu! — faktor vzdychne — šuhajci, už sme von!
A tí trnú, či za nimi Besná nejde v pohon.
Nabok strachy! — teraz k vatre! usušiť si šaty,
ja vám budem o tých hrôzach hrozné rozprávati.
A plť letí po hladine ako húska plavá
a pri vatre faktor starý šuhajcom rozpráva.

Ponad Váhom biely dom.
Pekná vdova býva v ňom;
ale krajšia dievčina
Margita, pastorkyňa.
Vdovička pekná, mladá,
vydávať by sa rada.
Vysedúva pri okne
a dievča v poli mokne;
oblieka sa v zamaty
a dievčatko v záplaty;
umýva sa vôdkami
a sirota slzami.
Idú, idú vohľači;
na vdovu nik nepáči,
len sa každý hneď pýta:
A kdeže je Margita?

„Hejže, Bože, prebože —
takto to byť nemôže!
Mne cestička zaťatá,
kým ona nie vydatá.
Vydať ju? — vec daromná.
Kto potom príde po mňa?
Bohatstvo pôjde za ňou:
ja slúžkou, ona paňou.“
Rozmýšľa, vzdychá, šepce:

„Pre ňu ma — ach, nik nechce,
pre ňu sa mi nešťästí:
preč! — ona musí z cesty!“
A zlým ohňom vzbĺkne zrak:
„Počkaj, počkaj! — zrobím tak!“

„Margito! — už po lete —
pôjdeš do Turca k tete.
Tam obžinky, jasoty:
čas oddýchnuť z roboty.
Vezmi sviatočné šaty
i živôtok z tafaty —
i partu, keď ti ďaka
ktovie, čo ťa tam čaká.“

Ide dievča dolinou
a macocha sihlinou;
dievča letí ako vták
a macocha ako drak.

Prišlo ono pod bralo,
kvietky vodou hádzalo:
„Hejže, Váhu, veštec náš!
kam ja pôjdem na sobáš?!“ —
Vtom vzteklica pripáli:
plesk! dievčinu zo skaly —
„Na! tu tebe sobáš tvoj!“
Voda, hora zhučí: hoj! —

Vdova kradne sa domov:
„Hoj, hoj!“ — ktos’ za ňou volá,
ktos’ kuká spoza stromov,
ale tu nič dokola.

„Chachacha! kto o tom vie?
Ticho, ticho, svedomie!
Už cestička preťatá,
už Margita vydatá.“

* * *

„Hej, šuhajko z Ľubochny,
nepískaj ty pod okny,
ale poď dnu ku stolu:
zoberme sa my spolu!
Cestička už preťatá,
Margita už vydatá.“
Nechodí šuhaj dnuká,
srdce jej žiaľom puká —
v duši kýsi hlas kričí
akoby hlas kuvičí:
„Aha, tu si, tu si, tu!
kam si dela Margitu?“
Hlavu na prsia zvesí:
„Nádej moja, kdeže si?
Ani šuhaj, ani sen —
svitaj, svitaj, biely deň!“

Svitlo. Vyjde do dvora —
tu Váh, nebo i hora
jak by hrozní sudcovia
okom prísnym ju lovia:
„Aha, tu si, tu si, tu!
kams’ podela Margitu?“
„Ani noci, ani dňa —
čo si počnem ja biedna?!“

* * *

Suseda! čo to značí
ten čudný rapot strák?
„Prídu, prídu vohľači.“
Vohľači? — „Veru tak!
Prikrývajte len stoly:
hostia jak by tu boli.“

Ach, suseda, suseda!
mne čosi pokoj nedá.
„Viem ja čo, dievka moja;
prídu oni — ukoja.“
Kto príde? — On? — a či nie?
„Čo súdené, neminie!“ —

Ticho. Už sa večerí.
Čuj len: klop, klop, do dverí,
klop klop, klop klop! — ha, kto je?
„To klope srdce tvoje.“
V okne — páč! — tvár strašlivá,
pozri! — jak sa dnu díva —
oči jej stĺpkom stoja.
„Veď to tam tôňa tvoja.“
Čo ten pes toľko breše?
Čo to za kvik na streše?
Na moste dupot koní:
ach, to už idú oni!

Dvanásta práve bije —
„Dievka moja, čo ti je?!
Bože môj, ty si chorá,
tebe sa dačo marí;
či poslať po doktora —
a či poslať do fary?“

Ach, nie, nie! márne reči,
mňa doktor nevylieči,
kňaz rozhrešenia nedá:
mne beda, večná beda!
Čuješ ten spev pred vráty?
To idú moji svati:

„Išlo dievča na sobáš —
hotuj, mamko, čo len máš.
Už nevesta zavitá
bielou ružou prekvitá.

Vezmi, mamko, pokladov:
pôjdeme my za mladou,
pôjdeme my ta, ta, ta,
kde Margita vydatá!“

Suseda! vody, vody!
Ach, zle mi, zle prichodí! —

Buch, buch! — dvere s’ rozpadnú
utopenci vkročia dnu:
„Hej, domová, domová!
čis’ už s venom hotová?!“

Zvýskne — vlasy sa zježia:
vyletí na pobrežia,
z pobrežia poď! hor’ stráňou
a svati všetci za ňou.
Ona predkom ako blesk,
hoj, a za ňou tresk a plesk.

Horou hučí: haj, haj, haj!
a dolinou: jaj, jaj, jaj!
„Pukaj kočiš do koní:
pokuta hriech dohoní!“

Na vrch brala doletí,
svadba za ňou vzápätí:
„Hraj, muzika, hraj!
Hraj, muzika, do skoku —
a s macochou do toku
haj, haja, haj!“

Tak sa stalo. — Od tých čias, vraj, o polnočnej chvíli
počuť, ako na tých skalách čosi clivo kvíli.
Na vrch Besnej chachot, chichot, svadobníci vreštia;
ale vtedy beda pltiam, to blízko neštestia.
A tak to, vraj, bude bývať, kým sa v prach nezmelí
to veliké, hrozné bralo, ten hriech skamenelý.
Neraz hrom doň ešte udrie, neraz Váh doň búši,
kým popraje Boh pokoja totej biednej duši.
Nejedna plť na tom mieste ešte sa rozletí,
kým sa miera nedoplní nevinných obetí.
A len potom celým Váhom — tak to povedajú —
poletí plť spievajúci dolu ku Dunaju.

R. 1879