ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

POZNÁMKY:

Slovenské príslovia, porekadlá, úslovia a hádanky

Vyšlo s finančným príspevkom Ministerstva kultúry SR.

Predhovor k prvému vydaniu slovenských prísloví, porekadiel a úsloví

V knihe dr. Hanuša Literatura příslovnictví slovanského a německého, či předchůdcové Fr. Lad. Čelakovského atď. čítame na str. 71. tieto zaujímavé slová: „Cárovná Katarína II. sledovala s nevšednou pozornosťou národné obyčaje, hry, piesne, a vidiac vrchol stručnosti vzdelanosti národnej v prísloviach, zbierala, ba spisovala sama poslovice či príslovia ruské.“ Tým je zaiste veľa povedané. Nielen poznanie zmýšľania národa robí zbierky prísloví neobyčajne dôležitými, ale najmä tá okolnosť, že reč národa sa najčastejšie zachovala v prísloviach.

Roku 1863, teda pred tridsiatimi tromi rokmi, začal som zbierať slovenské príslovia, nemysliac vtedy ani trochu na to, že by sa všetky toho druhu slovenské zbierky zhromaždili pod moje pero. Posledný môj rukopis je — ôsmy. Prvý obsahoval materiál nazbieraný iba z vlastného počutia a z vlastných spomienok pri čítaní neslovenských prísloví. K tomu sa pripojili drobné príspevky od priateľov, takže zbierka vzrástla asi na 2000. To ma povzbudilo k pokusu zostaviť túto zbierku podľa vecného obsahu, a tak vznikol druhý rukopis. Verejnosť, pravdaže, nepotrebovala systematické usporiadanie takejto zbierky; pre mňa to však bolo súkromnou záľubou, ale aj dobrým cvičením v tejto, ako som potom zistil, veľmi obťažnej veci. Čím väčšmi som totiž o tom premýšľal, tým viac násilností, medzier a nedôsledností som zbadal vo svojom zostavení. Preto som sa rozhodol všetko znovu prepracovať, a tak vznikol tretí rukopis. Ten som poslal r. 1868 Matici slovenskej. Rukopis tam dlho ležal, a keď som ho vyreklamoval, dostal som ho s poznámkou, aby som z neho vyčiarkol všetky príslovia, ktoré medzitým vyšli v Zborníku Matice slovenskej. No, to nebolo ľahké urobiť, lebo príslovia boli očíslované a na tie čísla som sa odvolával. R. 1871 vznikol štvrtý rukopis, pravdaže zasa dokonalejšie zostavený, a hoci bolo 413 prísloví vynechaných, predsa obsahoval vyše 2000 prísloví, pretože medzitým sa moja zbierka zasa rozrástla. Tento rukopis prešiel redakciou zosnulého už Dobšinského; Matica bola však medzitým zrušená, a ja som sa mohol pokladať za šťastného, že môj rukopis vykĺzol zo zajatia. Roku 1884 odovzdal som ho p. Bartošovi, profesorovi v Brne, nemieniac sa s touto vecou viacej zaoberať. Rukopis sa neskôr dostal do rúk p. dr. Nováka, ktorý ho použil v druhom vydaní Čelakovského Mudrosloví.

Neskôr však skrsla vo mne túžba zostaviť všetky zbierky slovenských prísloví do jedného celku. Odhodlal som sa na to, veď cestu som mal prekliesnenú pokusom na vlastnej zbierke. Pretože štvrtý rukopis som už nemal poruke, vzal som tretí rukopis s dodatkami a k tomu všetky svoje doterajšie zbierky uverejnené v Zborníku Matice a v časopise Sokol. Potom som uverejnil v Národných novinách výzvu na zaslanie príspevkov. Prichádzalo ich nad očakávanie veľa, a len potom som spoznal, akou veľkou vytrvalosťou sa musím vyzbrojiť. Ukázalo sa nevyhnutným nové usporiadanie celého systému. Dlho by trvalo, ak by som mal vyrozprávať všetky príčiny, pre ktoré z piateho rukopisu došlo až na ôsmy. Poviem len toľko, že to bolo jednak kvôli zdokonaleniu diela, jednak kvôli zväčšeniu jeho rozsahu, pretože ustavične prichádzali mnohé, už ani nečakané príspevky. K poslednému rukopisu chcel by som dodať ešte toto: Keď som pre nepriaznivé slovenské nakladateľské pomery žiadal o radu p. dr. Pastrnka, či by som sa mohol v slávnej Českej akadémii hlásiť so svojím dielom, upozornil ma láskavou informáciou, že zaiste sa možno o to pokúsiť, lenže podľa stanov celá publikácia (predhovor, záhlavia, vysvetlivky a i.) musia byť české a len samotné príslovia slovenské. Okrem tohto pokynu poradil mi p. dr. Pastrnek na zdokonalenie diela, aby popri zachovaní systému podľa vecného obsahu každý odstavec sa riadil svojím abecedným poriadkom; ďalej, aby sa v diele uviedli citáty paralel z Čelakovského Mudrosloví, poľské z Adalberga a paralely nemecké, maďarské a latinské, o ktorých som sa sám zmienil.

Všetko toto sa urobilo. Prirodzene, že všetko sa dosiaľ nepozbieralo, ale keby sme sa dožadovali úplnosti, kniha by nikdy neuzrela svetlo.

Celá zbierka vzrástla na vyše 13 000 prísloví, porekadiel a úsloví. Uvedených čísel je síce len okolo 10 000, a to preto, že mnohé príslovia sa uvádzajú pod jedným a tým istým číslom. (Totiž varianty sa nečíslujú osobitne, ale sú uvedené pod číslom základného výroku. — Pozn. M. K.).

Ako vysvitá z príspevkov, zastúpené sú takmer všetky slovenské kraje. Pravdaže, jednotlivé zbierky obsahovali oveľa viac materiálu, ako uvádzam nižšie; mnohé príslovia som však vypustil, lebo sa opakovali. No nik nezbieral, nepracoval nadarmo.

Pramene a príspevky sú od týchto p. t. pánov, paní a slečien. Väčšie čísla sú zaokrúhlené.

Fr. Šujanský (Zvolen, Turiec, Trenčín, Nitra, Tekov) 5 500. — Ľ. V. Rizner (Trenčín, Nitra) 1 600. — Dobšinský (Gemer) 700. — Rehor Uram (Liptov) 600. — Ján Vansa (Gemer) 400. — Pořekadla (príslovia) Slovákov moravsko-uherských, sebrav vydal Frant. Trnka, v Brně r. 1831, 350. — Staré rukopisy, väčšinou písané pred r. 1850, a to: Strakov, Šoltýsov, Fejérpatakyho, Štefana Plačku, Jozefa Srenku, Jána Zolnaya, Dolnozemské porekadlá a iné bezmenné rukopisy, spolu 280. — Slečna Križková (Tekov) 250. — Slečna Goldpergerová (Novohrad) 200. — Buday (Tekov, Zvolen) 170. — Oružný (Andrej Krno, Gemer, Liptov) 160. — Paulína Čorbová (starý rukopis, Šariš) 150. — Juraj Kello (Šariš) 130. — Jacovský (Prešporská stolica) 124. — Andrej Halaša (Turiec) 120. — Krupa 120. — Starý bezmenný rukopis 120. — Ctiboh Zoch (Orava) 100. — Víťazoslav Sasinek 100. — Ján Francisci (rukopis spred r. 1848) 90. — Buľovský (Modra, Prešp. stol.) 90. — Ján Kalinčiak (Liptov, almanach Lipa I.) 60. — Pani Ruppeldtová (Liptov) 47. — K tomu moja vlastná zbierka (Liptov a Brezno). — Príspevky zaslali aj pp. Ján Kmeti, Ján Makovický, Ján Kordoš, Samuel Medvecký, Ján Slávik, Ladislav Boor, Juraj Molnár, dr. Derer, Daniel Neumann a iní.

Dr. Hanuš v spomenutom už diele na str. 54 — 55 uvádza štyri staršie slovenské zbierky: 1. Zbierku Doležalovu z r. 1746, 2. zbierku Bernolákovu z r. 1790. Táto je vraj len o niečo rozšírená Doležalova zbierka; obe tieto zbierky sú zahrnuté v zbierke p. Šujanského. 3. zbierku Ribayovu spred r. 1813. O tejto hovorí p. dr. Novák v úvode k druhému vydaniu Čelakovského Mudrosloví: „Rozsiahlu zbierku českých a slovenských prísloví (asi 400 viet) mal aj Juraj Ribay, ktorú po ňom zdedil Juraj Palkovič; teraz je majetkom peštianskeho Národného múzea.“ Urobil som v tejto veci, čo som mohol, ale odpoveď žiadna. Bolo by z toho istotne ťažko vybrať, čo je slovenské. — 4. Zbierku Trnkovu (pozri vyššie) obsahujúcu okolo 1 300 prísloví. Čelakovský, preberajúc príslovia od Trnku, nechal niektoré v pôvodnom pravopise; napr.: Nenie horšiá, jako keď sa chudobný na kóň dostane. Č. str. 100.

Teraz už k vnútornému usporiadaniu môjho diela. Ako som už uviedol, zostavil som ho podľa vecného obsahu, pričom každý odstavec má svoj abecedný poriadok. (Niet ho iba v niektorých oddieloch, a to tam, kde by to bolo na ujmu vnútornej súvislosti, napr. v oddiele Občasnosť, kde sa postupuje podľa kalendárneho poriadku, alebo v oddiele Prívety a odvety návštevné.) V tomto odstavci zasa spája sa niekoľko prísloví pod jedno hlavné, spoločné slovo. Mnohé vety, najmä porekadlá a úslovia, sú vytlačené spolu, per extensum, zachovávajúc však abecedný poriadok.

Už r. 1837 upozorňoval Čelakovský v Musejníku na nedôstojnosť riadiť sa pri zostavovaní prísloví iba abecedným poriadkom (Hanuš, Lit. přísl., str. 48.). Neskoršie Liblinský r. 1848 a po ňom aj sám Čelakovský r. 1852 zostavili svoje diela podľa vecného obsahu, rozdeliac najskôr všetko na dve skupiny, na príslovia (mudrosloví) a na porekadlá. Hoci Slovák pod slovo porekadlo zahŕňa oboje, predsa som tieto rozdiely zachoval a k porekadlám som pripojil ešte aj úslovia. Nerozpakoval som sa zaradiť na patričné miesta veršované povrávky i úryvky z ľudových piesní, používané ako príslovia a porekadlá. — Iba v niektorých kapitolách nie sú porekadlá od prísloví úplne oddelené, napr. v kap. XI. Zvláštne stavy. (Názov kapitoly v reedícii znie. IV. Sociálne triedy, stavy, rod a zamestnanie. Pozn. M. K.)

Mnohí majú, pravda, najradšej plynulý abecedný poriadok. Toto však nahradí náš Ukazovateľ urobený teraz dokonalejšie než pôvodne. (V našom vydaní vynechávame Zátureckého Ukazovateľ a nahrádzame ho novým registrom. Pozn. M. K.) Pôvodne bol zostavený podľa jednotlivých slov. Lež neskôr mi slúžil ako vzor Ukazovateľ druhého vydania Čelakovského od p. dr. Nováka, v ktorom sa podávajú jadrá prísloví, takže ľahko bude nájsť to-ktoré príslovie, najmä aj podľa pripojeného obsahu. — Z pochopiteľných príčin do Ukazovateľa som neuviedol, alebo len čiastočne uvádzam, z kap. XVI. 19., XVII, XIX, XX.

Čo je príslovie a čo porekadlo, dá sa ľahko určiť z hľadiska formy; no z hľadiska myšlienkového obsahu veľmi často splýva porekadlo s príslovím. Tak „Muchy lapá, voly púšťa“ je formou porekadlo, ale podľa obsahu myšlienky hotové príslovie. Mnohé zasa zmenou menej výraznej formy v imperatív nadobúda skôr charakter príslovia, napr.: „Do skaly čelom buchnul!“ a „Nebúchaj čelom do skaly!“ A nielen imperatívom, lež aj inak, napr.: „Ide s bubny na zajace“ a „S bubny na zajace nechodia“. (Porov. dr. Hanuš, Lit. přísl., str. 50, Čelakovského citát: „Porekadlá s prísloviami najbližšie“ atď.). Liblinského definícia pojmu príslovie a porekadlo (tamže, str. 97.) znie takto: „Príslovie je úplnou vetou, obsahujúcou ukončenú myšlienku, vzťahujúcu sa buď na názor na svet, na mravy alebo na iné; prejavuje sa alebo v spôsobe rozkazovacom, alebo obsahuje v sebe nejakú dôležitú pravdu skúsenosti a mravnú zásadu; kým porekadlo je vtipným nápadom, slovným obratom bez hlbšieho zmyslu a významu, skôr pri nejakej príležitosti poznamenaný a do obyčaje prijatý vtip, než osvedčenie národného dômyslu; porekadlo je výkvet pravočeského humoru, znak zdravej, veselej mysle a jasného rozpoloženia a rozmaru národa.“ No na dôkaz toho, čo som uviedol vyššie, citujem slová dr. Hanuša, Lit. přísl., str. 49, hodné dôkladného uváženia: „Kto teda hľadí na obsah, na hlavnú myšlienku, pre toho je rozdiel medzi príslovím a porekadlom iba vedľajší a celkom nepodstatný; opakujem znovu: zo stanoviska obsahu. Kto však chce usporiadať príslovia podľa obsahu, ako to skutočne Čelakovský a Liblinský urobil, ten rozdielom medzi príslovím a porekadlom iba sám sebe stojí v ceste, rozdeľuje podľa obsahu, čo je rozdelené samo v sebe iba časove alebo formálne.“ A znovu na str. 50: „Zo stanoviska číreho obsahu je prechod medzi prísloviami a porekadlami taký jemný, že neraz nemožno ani udať, či nejaký výrok je naozaj príslovie alebo nie.“ Na str. 90. tohto diela uvádzajú sa slová samotného Čelakovského: „Porekadlo leží práve medzi prísloviami a úsloviami (idiomami), i nepriamo, takže určiť rozdiel medzi týmito dvoma nie je ľahké.“

Ťažkosti, z tohto všetkého vyplývajúce, poznal som pri svojej práci v plnej miere. A to tým väčšmi, že je veľmi mnoho porekadiel, z ktorých by sa len približne dalo odvodiť nejaké poučenie, alebo nijaké. Vyskytujú sa teda príslovia, ktoré sú formou porekadlá, ale sú aj také porekadlá, ktoré ani svojím obsahom nepoukazujú na príslovia.

Teda v snahe nenarušiť rozdiel medzi pojmom príslovie a porekadlo, prišiel som na myšlienku ponechať osobitné záhlavia pre príslovia i porekadlá, no aby sa nenarušila obsahová príbuznosť, rozhodol som sa uviesť bezprostredne za prísloviami tie porekadlá, ktoré majú s nimi rovnaký obsah. Tak ako sú dni, patriace ešte do hvezdárskej zimy, ale počasím sú už jarné, tak sú zaiste aj v mojom diele jednotlivosti, prezrádzajúce kolísanie, (Mnohý nájde azda podľa svojho názoru medzi prísloviami porekadlo a medzi porekadlami príslovie, no aspoň nájde pospolu to, čo je príbuzné) ktorému sa nedá vyhnúť. Jednako však dúfam, že celok nezotrie dojem príslovia a porekadla a že tento uľahčujúci spôsob dopomôže v tomto ohľade k zhovievavému úsudku.

Usiloval som sa nadovšetko, aby tá-ktorá veta, pripúšťajúca svojím obsahom viaceré významy, bola uvedená tam, kde v prvom rade patrí, napr.: „Malých zlodejov vešajú, veľkých púšťajú“, teda nie pod záhlavie „Zlodejstvo“, ale pod záhlavie „Nespravodlivosť“. — „Koho Pán Boh chce potrestať, potresce ho na rozume“ nie pod záhlavie „Boh“ ani „Rozum“, ale pod „Falošnosť“, lebo tu je vyjadrený osud ľstivého, čo sa sám zaplietol do osídla. Zložité príslovia som uviedol na toľkých miestach, z koľkých členov sú zložené, napr.: „Ranný dážď, ženský plač, panská láska a aprílová chvíľa — to všetko na zajačom chvoste visí.“ Toto patrí na štyri miesta. — Výroky „Smrť ho tam čakala“, „Smrť tam hľadal“ sú zvláštnym príkladom hlboko ukrytej zásady, hoci sa zdajú iba čírymi úsloviami. Vyslovujú akiste nemennosť osudu, ako: Komu je súdené zomrieť, musí chtiac-nechtiac urobiť to, čím si spôsobí smrť. Preto ho uvádzam medzi prísloviami a tento príklad napomôže tiež pochopiť môj systém.

Niektoré príslovia používame v doslovnom i prenesenom význame, napr.: „Mnoho snehu — málo vody“ má okrem predzvesti počasia aj tento význam: Mnoho priberania sa, hrozieb a pod., malý výsledok. — Niekde by sa zdalo, že sa kapitoly a odstavce zbytočne rozdrobujú, napr. „Boh“ a „Pobožnosť“. V oboch záhlaviach slovo „Boh“ významovo si je veľmi blízke; ale v záhlaví „Boh“ prihliada sa väčšmi k jeho vlastnostiam, kým v záhlaví „Zbožnosť“ väčšmi k ľudským vlastnostiam, určujúcim pomer k Bohu.

Aby sa tie isté slová zbytočne neopakovali a získalo sa miesto, mnohé vety som stiahol, napr.: „Má červené — vyťahané oči; červený — medený nos od pijatiky“, treba pokladať za štyri samostatné porekadlá. (V našom vydaní jednotlivé varianty rozpisujeme. Pozn. M. K.)

Je správny názor, aby sa každý výrok verne podal v tom nárečí, v akom bol počutý. Lenže tu všetko záviselo od zberateľov. Jedni tomu venovali pozornosť, iní nie. Tak rukopis Paulíny Čorbovej zo starších čias pochádza síce zo Šariša, ale nebol písaný šarišským nárečím. A sú zasa materiály od p. farára J. Kellu z Bardejova zapísané šarišským nárečím a od p. učiteľa Ľ. V. Riznera zo Zemianskeho Podhradia písané nárečím Bošáckej doliny, a ja som ich v tomto podaní s radosťou použil. Podobne som zachoval aj nárečie Prísloví, ktoré vydal Trnka (pozri vyššie), lenže Trnkov pravopis je sám osebe nedôsledný. Nárečie sme rešpektovali aj v príspevkoch dodávaných z Gemera, Novohradu, Spiša a z okolia Modry. (Značkou „Pr. Modra“ sú označené príslovia, v ktorých sa de, te, ne, le vyslovuje tvrdo, mäkké ď, ľ, ň, ť, tam nepoznajú. Poznačil zberateľ M. Buľovský.) Liptov a susedné stolice sa líšia od spisovnej slovenčiny iba nepatrnými odchýlkami, okrem miestneho mäkčenia alebo tvrdej výslovnosti d, n, t.

Ďalej pokladám za potrebné povedať niečo o pravosti, rýdzosti slovenských prísloví. Na zásade výlučnosti nikto nelipne. Dobre slovenské, hoci nie výlučne, je napr.: „Dnes mne, zajtra tebe“. Ba aj také ako „Hlas ľudu, hlas boží“, ľuďom síce menej používané, na radu p. Šujanského, hoci nie bez váhania, som prijal. Hranicu miery mi určovalo, pravdaže, osvojenie si toho-ktorého príslovia v ľude, bez ohľadu na to, či príslovie v ľude vzniklo, alebo nie. Preto som nebral do úvahy príslovné výroky, vyslovené pôvodne slovenskými spisovateľmi, ale dosiaľ používané len inteligenciou, napr.: „Umom, lebo pasťou“. Ak predsa len jedno-druhé slovenskému ľudu celkom cudzie prekĺzlo, za to by, pravdaže, v prvom rade padala zodpovednosť na zberateľov, lebo sami najlepšie vedia, odkiaľ čerpali. Všetky takéto príslovia, o ktorých slovenskosti pochybujem, označil som hviezdičkou. (V našom vydaní systém označovania hviezdičkou sme zrušili. Pozn. M. K.)) Pri tejto príležitosti pripomínam, že by zberateľ i redaktor mali dávať pozor aspoň na také príslovia, ako: „Koho bohovia nenávideli, učinili ho učiteľom“, t. j. známe „Quem dii odere“ atď. (Zborník Matice slovenskej I.). Čo by z toho bolo bývalo vyšlo, keby som sa nebol spýtal, odkiaľ sú tie a oné výborné príslovia v slovenských kalendároch, ktoré sú vlastne preklady z ruštiny a podobne!

Popri tom, čo som povedal o výlučnosti, treba vziať do úvahy i to, čo napísal Čelakovský pre cudzích vzdelancov: „Často sa stretávame s prísloviami celkom si podobnými u dvoch národov, ktoré v histórii takmer neboli v nijakom styku. Príčina toho väzí najskôr v tom, že hranice praktickej múdrosti alebo rozumu nie sú také presné ako hranice fantázie, vtipu a náruživosti prejavov, a preto sa tá istá veta vždy môže zjavovať v rovnakej podobe na rôznych miestach“. (Dr. Hanuš, Lit. přísl., str. 42.). A tak správne pokladá za chybnú tú domnienku, akoby príslovie, ktoré má paralely v iných jazykoch, bolo z nich prevzaté. Pripusťme aj, že sa mnohé naozaj prevzali; sám dr. Hanuš o tom napísal (str. 47.): „Kto by bol schopný prísne české príslovia oddeľovať od nemeckých, ten by musel mať takú moc, že by celé dejiny českého a nemeckého národa, späté až do najdávnejších korienkov, rozdelil na samostatné časti“. A to platí o všetkých navzájom susediacich národoch.

O tom, že sa príslovia na ceste od úst k ústam nedopočutím alebo neporozumením ich významu aj komolia, presvedčuje napr. príslovie: „Chytrý chytro dostane, ale nevyžiada“, podľa iných „… a lenivý žiada“.

Ak som sa nedovtípil správneho významu každého príslovia, veľmi by ma to mrzelo, no urobil som všade, čo sa len dalo, neťažilo sa mi vypytovať sa pp. zberateľov, ktorí mi podľa svojich možností ochotne posielali odpovede. Mŕtvi sú, pravdaže, mŕtvi.

Niektoré príslovia, hoci vtipné, som pre ich hrubú obscénnosť vynechal.

Paralel z Čelakovského som citoval vyše 155 (čísla znamenajú stránky vydania z r. 1852); poľských z Adalberga (Toto slávne a obšírne dielo „Księga przysłów, przypowieści i wyrazeń przysłowiowych połskich“, 1894, s. XVIII. a 805. obsahujúce asi 30 000 poľských prísloví, bolo mi požičané láskavosťou p. dr. Pastrnka.) vyše 2 000 (čísla označujú bežné čísla toho-ktorého hlavného slova; D znamená Dopełnienia; kde niet čísla, tam sa vyskytuje iba jedno príslovie). Maďarských z Erdélyiho „Válogatott magyar közmondások“ v doslovnom znení uvádzam okolo 400. Vyše 60 paralel uvádzam zo zborníkov Vlastivěda slezská, I., zoš. 6, a to čiastočne doslovne, sčasti odkazmi na tento zborník. Citujem aj z časopisu Obzor, vydávaného na Morave. Nemeckých paralel uvádzam iba okolo 100, najmä z Frischbiera „Preussische Sprichwörter und volksthümliche Redensarten.“ Latinských len asi 50. Nemeckých a latinských preto tak málo, lebo som uviedol len tie, ktoré nemá Čelakovský.

Aby bratia Česi a ostatní Slovania mohli slovenčinu správne čítať, nebude od veci, keď upozorním, že sa každé slovenské e pred d, (l), n, t pokladá za ě, a tak sa napr. nedeľa číta něděľa. Pravidlo mäkkej výslovnosti le zachovávajú len tí, ktorých k tomu núti ich vlastné nárečie, a preto si Česi mäkčenie le ako aj li nemusia veľmi všímať, ak len nechcú byť slovenskejší ako sami Slováci. Pri de, te, ne je však predsa niekoľko výnimiek, kde sa tieto slabiky vyslovujú tvrdo, a to v prídavných menách, ako: čierne korenie, krásne vtáky, zatiaľ čo príslovka krásne sa číta mäkko: krásně; zasiate zrno, prekliate duše (tvrdo). Tak isto slová ten, tento, teda, teraz, majú tvrdé te. Treba pripomenúť aj to, že Slovák neznáša dve dlhé slabiky po sebe. Ale pre pravopis aj tu pripúšťa dr. Czambel niektoré nevyhnutné výnimky (Slov. pravopis, str. 174.). Za dlhú slabiku sa pokladá aj dvojhláska ia, ie, iu, ô (uo).

Napokon pri vrúcnej vďake Hospodinovi, že mi pomohol toto ťažké a veľa času vyžadujúce dielo dokončiť, spomínam plný vďačnosti aj na tých, ktorí mi boli pri ňom akýmkoľvek spôsobom nápomocní. Sú to všetci už spomenutí páni prispievatelia, ktorým za ich požehnanú snahu vyslovujem týmto vďaku. Nech je požehnaná aj pamiatka už zvečnelých zberateľov! Ďakujem najmä velebnému p. farárovi Fr. Šujanskému, najlepšiemu vedomcovi nášmu v odbore príslovníctva, nielen za to, že mi prepožičal svoju bohatú zbierku, ale aj za ochotne podávané vývody a rady.

Vysokoučený p. dr. Pastrnek, ktorý sa ráčil tohto diela s tak veľkou priazňou zastať, a nepadlo mu ťažko sprevádzať tvorenie tohto diela mnohými listami, prispieť radou a pomocou na jeho zdokonalenie, ba čo viac — sprostredkovať jeho vydanie, nech prijme moju najsrdečnejšiu vďaku.

Napokon vzdávam svoju úctu a vďaku aj p. t. pánom referentom slávnej Českej akadémie za dobré rady a slávnej Českej akadémii, ktorá sa v čase nežičlivom pre slovenský literárny život podujala vydať moje dielo.

V Brezne dňa 20. októbra 1896

A. P. Záturecký

Edičná poznámka

Dielo A. P. Zátureckého s pôvodným titulom Slovenská přísloví, pořekadla a úsloví. Sepsal Adolf Petr Záturecký. Předloženo dne 21. května 1896. V Praze nákladem České akademie pro vědy, slovesnost a umění — vydávame v novom, už štvrtom vydaní s názvom Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia.

Časový odstup od pôvodného vydania Zátureckého Prísloví, zložitá situácia, v ktorej dielo vznikalo a bolo vydané, a napokon aktualizácia dnes už klasického diela vyžiadali si pri znovuvydaní diela niektoré úpravy.

Zátureckého Príslovia vydala Česká akadémia, podľa jej stanov úvod, titulky, vysvetlivky, teda autorský text, musel byť uverejnený v českom znení. V reedícii tento český text prekladáme do slovenčiny.

Na návrh univ. prof. dr. Andreja Melicherčíka, ktorý si osvojila aj pracovná komisia, určená na schválenie reedičného postupu tohto diela, v druhom vydaní (pri tomto, štvrtom vydaní preberáme celú úpravu takú, aká bola pri vydaní druhom. — Pozn. red.) sa zmenilo poradie jednotlivých kapitol, aby utriedenie materiálu lepšie zodpovedalo dnešným edičným hľadiskám pri vydávaní prísloví. V súvislosti s tým bola z pôvodného diela vynechaná kapitola I. a II., odst. 3, 4 a jednotlivé príslovia z ostatných kapitol. Došlo aj k zmene názvov niektorých kapitol. Pomer usporiadania materiálu v pôvodine a v reedícii je tento:

Kap. I.

Človek, jeho vek, pohlavie, rodina a domovina. U Zátureckého Kap. VII. Stav človeka během věku. Pohlaví. Rodina. Domovina.

Kap. II.

Ľudské telo, jeho potreby, choroba a smrť. Zát. Kap. VI. Člověk vzhledem na tělo, smyslnost.

Kap. III.

Pomery spoločenské. Zát. Kap. VIII. Poměry společenské.

Kap. IV.

Spoločenské triedy, stavy, rod a zamestnanie. Zát. Kap. XI. Zvláštní stavy, rod a zaměstnání.

Kap. V.

Majetok a výživa. Zát. Kap. X. Majetek a výživa zvláště.

Kap. VI.

Strava, odev, čistota, cesta a tanec. Zát. VII. Jednotlivosti ze života.

Kap. VII.

Ľudský rozum. Zát. Kap. III. Rozum a jeho výkon.

Kap. VIII.

Všeobecné pravidlá múdrosti a opatrnosti. Zát. Kap. IX. Všeobecná pravidla moudrosti a opatrnosti; výstrahy a skušenosti životní.

Kap. IX.

Povaha, mravy a duševné prejavy. Zát. IV. Dojmy, projevy duševní; přirozená povaha a mravy jednotlivé.

Kap. X.

Ľudská reč a slovo. Zát. Kap. V. Slovo zvláště.

Kap. XI.

Všeobecný priebeh života a príhody v ňom. Zát. Kap. XII. Běh a případnosti života vůbec.

Kap. XII.

Dobré a zlé mravy, pravda a viera. Zát. Kap. II. vynechaný oddiel 3, 4.

Kap XIII.

Pranostiky a úkazy prírody. Zát. Kap. XIV. Občasnost a úkazy přírody.

Kap. XIV.

Príslovia, porekadlá a úslovia o vlastných menách. Zát. Kap. XVII. Přísloví, pořekadla a rčení vztahující se na vlastní jména.

Kap. XV.

Poverové príslovia. Zát. Dodatek. Kap. XVIII. Pověrečná přísloví.

Kap. XVI.

Prirovnania a iné výroky. Zát. Kap. XV. Připodobenství a jiné výroky o činnosti a povaze osob a věcí; o počtu, čase a místě.

Kap. XVII.

Rozličné pohovorky a úslovia. Zát. Kap. XVI. Rozličná rčení a úsloví.

Kap. XVIII.

Príslovia, porekadlá a úslovia neznámeho významu. Zát. Kap. XXI. Neznámého významu přísloví, pořekadla a úsloví.

Kap. XIX.

Z detského sveta. Zát. Kap. XIX. Z dětinského světa.

Kap. XX.

Hlasy zvierat a vecí. Zát. Kap. XX. Význam hlasům zvířat (aneb i neživotních věcí) přidávaný.

Roztriedenie tohto druhu folklórnej tvorby na príslovia, porekadlá a úslovia sme ponechali, je v podstate správne a používa sa dosiaľ. Plynulá hranica medzi príslovím a porekadlom, medzi porekadlom a úslovím, príznačná pre všetky druhy folklórnej tvorby, prejavila sa aj v autorovom usporiadaní materiálu, keď takéto presahy zhŕňa pod spoločné označenie, napr. kap. VII., 8. Rozum a jeho prejavy označuje nadpisom Porekadlá a úslovia. V prípadoch, kde sa tieto druhy zjavne odlišujú, uvádza ich autor osobitne.

Nadpisy oddielov a pododdielov jednotlivých kapitol v zásade zachovávame, využívame, pravdaže, pritom prekladateľské možnosti a štylistickú aktualizáciu.

Záturecký vo svojom diele označuje hviezdičkou príslovia, ktoré pokladá za neslovenské. Keďže v súčasnej folkloristike sa ustálil iný názor na otázku pôvodu prísloví a porekadiel, vynechali sme toto Zátureckého označovanie. Napokon, problémom slovenskosti prísloví sa zaoberá štúdia Dr. A. Melicherčíka.

Záturecký na radu prof. Fr. Pastrnka pripojil k Slovenským prísloviam odkazy na niektoré základné zbierky slovanských a inonárodných prísloví. Paralely zo slovanských zbierok prísloví (F. L. Čelakovského Mudrosloví národu slovanského, Praha 1852, Samuela Adalberga Księga przysłów, przypowieści i vyrażeń przysłowiowych polskich, Vlastivěda slezská I, 1888, moravský časopis Obzor, roč. XII.) včleňuje priamo do textu, kým odkazy na zbierky inonárodných prísloví (latinské príslovia bez uvedenia zbierky, maďarské podľa Jánosa Erdélyiho Válogatott magyar közmondások, Budapest 1862 a nemecké podľa zbierky Frischbierovej Preussische Sprichwörter und volkstümliche Redensarten, Berlin 1865) uverejňuje pod čiarou. V reedícii diela ponechali sme všetky tieto odkazy, pričom v našom texte uvádzame iba paralely z Čelakovského a Adalberga. Paralel z Čelakovského uvádza Záturecký okolo 1500. Označenie Č. 270 znamená Čelakovský, Mudrosloví, 1852, s. 270. Paralel z poľskej zbierky Adalbergovej je okolo 2000. Spôsob citovania: Adalb. Ogień 30, znamená S. Adalberg, Księga przysłów, 1894, heslo Ogień. Iný spôsob uvádzania odkazu na Adalbergovu zbierku — Adalb. D. Oko 111 znamená: Adalberg, Księga przysłów, Dopełnenia, heslo Oko č. 111. Odkazy na všetky ostatné zbierky prísloví sme presunuli do poznámok k jednotlivým kapitolám. Viedol nás k tomu fakt, že podstata Zátureckého zbierky nie je v porovnávacom aspekte a napokon rozhodla aj okolnosť nezaťažiť čitateľský charakter reedície priveľkým odkazovým aparátom v texte. K latinským, nemeckým a maďarským prísloviam uvádzame v zátvorke slovenský preklad.

Materiál prísloví, porekadiel a úsloví v rámci jednotlivých kapitol člení ešte Záturecký pod rozličné heslá a tam usporadúva v abecednom poriadku. Jednako nie vždy dôsledne, kombinuje totiž takéto usporiadanie z hľadiska významovej súvislosti. Ponechávame v podstate toto dvojaké autorovo usporiadanie materiálu v snahe nenarušovať priveľmi jeho systém. Usilovali sme sa ho len upresniť, a to v súvislosti s jazykovou úpravou, ktorá v mnohých prípadoch zmenila Zátureckého poradie (zmena v písaní s/z, správne zaradenie hlásky y, ktorú Záturecký chápe len akusticky a kladie za i a pod.).

Záturecký uvádza veľké množstvo variantov k základnému zneniu príslovia či porekadla. Tento fakt zvyšuje odbornú hodnotu diela a aktualizuje ho i z hľadiska súčasnej folkloristiky. Autor bol azda úspornými dôvodmi nútený uvádzať varianty v skratke. Z variantu uvádza totiž len tú časť, niekedy len jedno slovo, ktorým sa určité príslovie alebo porekadlo odlišuje od základného znenia. Napr.: Najskôr užuj, potom jedz — rec — vyslov! V našom vydaní jednotlivé varianty rozpisujeme v plnom znení, teda: Najskôr užuj, potom jedz! — Najskôr užuj, potom rec! — Najskôr užuj, potom vyslov! Rozpisujeme ich jednak pre hodnotu, akú folkloristika pripisuje variačnému procesu folklórnych žánrov, a jednak pre lepšie a zreteľnejšie porozumenie textu; neraz totiž častým skratkovitým uvádzaním trpí zrozumiteľnosť najmä zložitých výrokov.

Na rozdiel od originálu sceľujeme alebo vôbec vynechávame také výroky, kde autor uvedením spisovného i nárečového tvaru jedného a toho istého slova mylne vytvára variant. Napr.: Vošiel do toho ako starý kôň do štvorní — štverní. Ponechávame len jedno znenie: Vošiel do toho ako starý kôň do štverní. Podobne: Má vlčiu hmlu — mihu — mhlu. Preberáme len znenie: Má vlčiu hmlu. V opačných prípadoch, kde ide o typický variant a Záturecký ho uvádza ako samostatný základný výrok, v našom vydaní ho zaraďujeme na správne miesto, totiž ako variant k základnému výroku. A zasa rozpájame príslovné výroky, ktoré majú hodnotu samostatných výrokov základného charakteru a Záturecký ich radí mylne ako varianty. Napr.: Čas je drahý. — Čas nečaká nikoho. — Čas ťa naučí. — Čas uteká. — uvádzame každý výrok samostatne, pretože obrazové jadro a tým aj význam týchto prísloví je rozdielny.

Týmto odlišným usporiadaním sa čiastočne zmenil rozsah zbierky, takže, hoci sme zachovali Zátureckého orientačné označovanie prísloví po piatich, naše čísla nie vždy zodpovedajú číselnému označeniu v pôvodine.

Poznámky a vysvetlivky uvádza Záturecký jednak vo vlastnom texte, jednak pod čiarou. V tomto vydaní prísloví všetky poznámky a vysvetlivky k jednotlivým kapitolám zaraďujeme hneď za príslušnú kapitolu a označujeme číslom príslovia, na ktoré sa poznámka vzťahuje. Poznámkový a vysvetlivkový materiál má dvojaké autorstvo. Prevzali sme mnohé Zátureckého poznámky — v reedícii ich označujeme Z. Nepreberáme tie, kde autorovo vysvetľovanie nie je výstižné, je prinaivné, kde význam výroku je dnešnému čitateľovi zrejmý, a najmä vynechávame tie poznámky, ktoré boli určené českému čitateľovi, a teda týkajú sa najmä jazyka. Štylizáciu prevzatých vysvetliviek sme v niektorých prípadoch upravovali, alebo sčasti nahradzovali novou. Skratka Šuj. sa týka niektorých prevzatých vysvetliviek Františka Šujanského. Do oddielu poznámok sme presunuli paralely z moravských, sliezskych, maďarských, nemeckých a latinských zbierok prísloví, ako aj odkazy na niektoré menšie pramene.

Vo svojich poznámkach sme sa usilovali vysvetliť historické, geografické, etnografické a folklórne skutočnosti, o ktorých sa v texte hovorí. Usilovali sme sa poukázať aj na zmysel a obsah výrokov, ktoré by sa mohli mylne chápať. Sme si vedomí, že poznámkový aparát, vysvetľujúci nesmierne myšlienkové bohatstvo prísloví, by mal byť predovšetkým spracovaný s hlbokým ponorom do kultúrnej histórie, žiaľ, toto je zatiaľ odbor u nás primálo pestovaný. Jednako nevyhnutnosť všeobecného kultúrno-historického hľadiska prechádza na ďalšie práce o slovenských prísloviach.

Vlastný text prísloví, porekadiel a úsloví predstavuje po stránke jazykovej dosť zložitý problém. Ako uvádza Záturecký v úvode k svojmu dielu, je tento materiál najrozličnejšieho časového autorského pôvodu a je publikovaný v spisovnom i nárečovom znení. Zo zachovanej Zátureckého pozostalosti sa nedalo dosť dobre zistiť, nakoľko on sám upravoval príspevky, ktoré mu zasielali spolupracovníci, alebo ktoré sám excerpoval z publikovaných zbierok. Dá sa však takmer s určitosťou predpokladať, že mnohé z použitých príspevkov zberateľov upravoval. Svedčí o tom korešpondencia s Jánom Vansom o prísloviach z Gemera alebo s Jánom Makovickým o prísloviach z Liptova (Lipt. archív MS), ako aj s inými spolupracovníkmi, s ktorými sa radí, v ktorom nárečovom znení uvádzať duplicitný materiál, alebo žiada vysvetlenie jemu neznámych nárečových výrazov.

Pri jazykovej úprave Zátureckého Prísloví sme sa usilovali zachovať autorov zámer, no súčasne sme mali na zreteli čitateľské poslanie tohto diela v súčasnosti, a to vyžadovalo ohľad na súčasnú formu spisovnej slovenčiny. Keďže príslovia i porekadlá ako druhy folklórnej tvorby tradičného charakteru majú do značnej miery ustálenú štylisticko-syntaktickú podobu, dovolili sme si menej zásahov do syntaxe a stavby viet, zato dôslednejšie sme postupovali pri prenesení diela do dnešnej hláskoslovnej podoby. O postupe v nárečových textoch sa zmieňujeme osobitne.

Jazyková úprava sa netýka napospol všetkých javov pociťovaných z hľadiska súčasnej spisovnej normy ako nesprávne, či zastaralé. Ide predsa o druh folklórnej tvorby so špecifickými, ustálenými znakmi, a tie sme rešpektovali. Takýmito špecifickými znakmi sú okrem iných archaizmy, ako napr. tvary jest, jesto, nejest, nenie, ktoré ponechávame.

Slovesné tvary typu dadia ponechávame miesto novších dajú, strižie, strižú miesto strihá, strihajú.

Archaický tvar ponechávame v prípadoch, kde má rytmickú funkciu: Čo rekne, to brechne.

Podobne z toho istého dôvodu nechávame väzbu blázny byť.

Ponechávame staršie väzby ako: Človek je iba dotiaľ človekom, kým si slova stojí. Jednu ovcu mal, svojím salašom stál. Prázdno ani týždňom pred stvorením sveta. Zlodej hľadá plnej komory a dôjde i pustej. Pasie oči po človeku. Vypovedal mu z priateľstva. Chodíš v hosti, čakaj i ty hostí. Hlad psu brat. Za fašiangy pôst.

Zachovávame staršie tvary v skloňovaní: po nociech, po Hodiech, i v prídavných menách: Kto postižen, ten ostrižen.

Do dnešného spisovného spôsobu prepisujeme tvary — Bôh — Boh, živôt — život, mlúvi — vraví, hovorí.

Podľa dnešnej pravopisnej normy píšeme:

osobné mená: Hrehor — Gregor, mená obyvateľov utvorené od zemepisných mien alebo iným spôsobom: Handelčan — Handelec, Ľupták — Lipták.

Názvy krajov, miest a dedín upravujeme do dnešnej podoby:

Bariov — Bardejov, Bruzník — Brusník, Stryhová — Strehová, Potor — Pôtor, Turec — Turiec.

Adjektíva utvorené od zemepisných mien píšeme malou literou:

Bardiovský — bardejovský, Bytčiansky — bytčiansky, Kurimský — kurimský, Tunežický — tunežický.

Malou literou píšeme adjektíva v spojení ako: Apríľová chvíľa — aprílová chvíľa, Krupinské víno — krupinské víno, Jakubský roj — jakubský roj, Michalská jahoda — michalská jahoda.

Dĺžku samohlások upravujeme podľa spisovnej normy.

Zmeny v kvalite spoluhlások robíme v takýchto prípadoch:

v prostrieď — vprostred, pomodz — pomoc, nehať — nechať, nehtami — nechtami, chudopacholsky — chudopaholsky, jelennie — jelenie, vinnovatý — vinovatý, bociaň — bocian, muríň — murín, bôrg — borg, chôr — chór, môhol — mohol, rôjiť sa — rojiť sa, shovôrčivý — zhovorčivý, živôt — život, porod — pôrod, škriňa — skriňa, plášty — plásty, zkušuje — skusuje, svatba — svadba.

Hláskoslovné zmeny v cudzích slovách zdomácnelých:

galije — galeje, Heródes — Herodes, honór — honor, indicho — indigo, káplonka — kaplnka, kvestári — kveštári, lekcija — lekcia, mezerija — mizéria, natúra — nátura, prépošt — prepošt, summa — suma.

Písanie a/ä, s/z, y/i, l/ľ a pod. upravujeme podľa dnešného pravopisného úzu, podobne upravujeme aj jotáciu.

Aj asimiláciu upravujeme podľa dnešného úzu:

bratčok — braček, céra — dcéra, detsku — decku, jeľa — jedľa, riedčica — riečica, salo — sadlo.

Iné hláskoslovné zmeny, ktoré sme ešte vykonali v zmysle súčasných požiadaviek spisovného jazyka:

búzy — fúzy, na čertvzjaťa — na čertvzatie, darobniny — daromnice, grib — hríb, hoďajaký, hoďakomu — hocijaký, hocikomu, od hodinák — od hodiniek, nazpak — naspäť, choc — hoc, chotčo — hocičo, chodák — chodec, choťa — hoci, jarmark, jarmak — jarmok, kotál — kotol, krasta — chrasta, krielce — krídelce, na kriedlach — na krídlach, krú — krv, kuvať — kovať, kvoka — kvočka, ledvác — ledva, lež — lož, mesto — miesto, mudrec — mudrc, nahromaždil — nazhromaždil, naozajst — naozaj, nevždy — nie vždy, nejel — nejedol, nestarejú — nestarajú, nevyžmýchaný — nevyžmýkaný, nezrady — znezrady, odkap — odkvap, ošal — ošiaľ, pavnička — panvička, pesstvo — pestvo, píšteľky — píšťalky, pohrab — pohreb, pradza — priadza, prepasť — priepasť, pramier — pranier, prez — cez, provrieslo — povrieslo, prú — prv, rubár — rubač, smrčina — smrečina, sňah — sneh, spravedlivosť — spravodlivosť, sriebro — striebro, stajeň — stajňa, šerha — šarha, štestia — šťastie, tiskne — tisne, trpelivosť — trpezlivosť, uhorený — ohorený, umrláčik — umieráčik, vynde — vyjde, vyzvliecť — vyzliecť, vyzvliekať — vyzliekať, zapre — zavre, zvetrel — zvetril, žleb — žľab, žlť — žlč.

V tvarosloví sme urobili zmeny v prípadoch ako:

nominatív pl.: bociane — bociany, husy — husi, motúze — motúzy, plúce — pľúca, prse — prsia, duchy — duchovia,

lokál pl.: háboch — hábach, ovsi — ovse,

inštrumentál pl.: so psý — so psami, zo zlatýma rukama — so zlatými rukami.

V prídavných menách sme urobili tieto úpravy:

nominatív sg. m. zakončený -lý, -ní meníme na dnešnú normu: shnilý — zhnitý, srastlý — zrastený, ustalý — ustatý, zbesnelý — zbesnený, zdivelý — zdivený, každodenní — každodenný a pod.,

genitív sg.: bližnieho — blížneho,

nominatív sg. fem. zakončený na -ia meníme na -á: dolnia — dolná, kostolnia — kostolná, polnia — polná, pozadnia — pozadná, prostrednia — prostredná, rannia — ranná, sobotnia — sobotná,

nominatív pl. n. na -ie meníme na dnešný spôsob: večernie — večerné, zadnie — zadné, zimnie — zimné.

Tvar privlastňovacích prípadných mien ako napr. Cigáňove deti meníme na dnešný tvar Cigánove deti.

V používaní zámen urobili sme zmeny v prípadoch ako: jedneho, jednoho — jedného, oňho — o neho, kyeho — kieho (náreč.).

V neurčitkoch a časovaní slovies urobili sme oproti originálu viaceré zmeny:

Tvary slovies podľa tzv. druhej triedy v minulom čase upravujeme podľa dnešnej normy: nestihnul — nestihol, zabudnul — zabudol.

Krátke tvary v neurčitku i v časovaní nahrádzame tvarmi zdĺženými:

boleť — bolieť, smeť — smieť, sovreť — zovrieť, vraveť — vravieť, vytrezveť — vytriezvieť, vyvraveť — vyvravieť, zmúdreť — zmúdrieť, povedlo — poviedlo, vytekly — vytiekli, chváľa — chvália, práša — prášia.

Príslovky, ktoré sa v diele píšu zväčša rozdelene, upravujeme do dnešnej podoby:

dobre že — dobreže, do čista — dočista, kde že — kdeže, na čas — načas, načo že — načože, na dobre — nadobre, a pod.

Podľa dnešnej spisovnej normy píšeme spolu niektoré častice:

chvala Bohu — chvalabohu, nedaj Bože — nedajbože, poručeno Bohu — poručenobohu, Verím boha — verímboha, z mŕtvych vstania — zmŕtvychvstanie.

Skladbu, stavbu a radenie viet sme upravovali len v tých prípadoch, ktoré sa nijako nezrovnávajú s dnešnou spisovnou normou, napr.:

1. Väzby znejúce cudzo v slovenčine nahradili sme bezprostrednejším výrazom: Čert má moc cukru, aj hriech robí sladkým. — Čert má moc cukru, aj hriech osladí. — Vôl hodsbys ho prez celý svet previedol, ten len volom bude. — Vola hocbys cez celý svet previedol, len volom bude. Nech sa sto hromov treskne doň! — Nech sto hromov treskne doň!

2. Spojenia ako: utrhne si, nemudruj sa, učiť sa čomu, žartovať sa, sme pozmenili na dnešné tvary: odtrhne si, nemudruj, učiť sa čo, žartovať.

Slovosled sme upravili v takýchto prípadoch:

1. kde sa nám inverzia videla neúčelná: Keby reč jeho bola mostom… pozmenili sme na: Keby jeho reč bola mostom… Múdre ucho nedbá na hlúpych ľudí reči. — Múdre ucho nedbá na reči hlúpych ľudí. — Darmo hrniec čierny umývaš… Darmo čierny hrniec umývaš… Každý súci do vojny, čo kričať vie. — Každý súci do vojny, čo vie kričať.

2. kde znenie výroku zdá sa byť ústupkom abecednému zadeleniu pod určité heslo, alebo odvodením z iného jazyka: Pes aký do chrámu, taký z chrámu. — Aký pes do chrámu, taký z chrámu. — Črviak, keď sa do chrenu zažre, myslí… Keď sa červík do chrenu zažre, myslí…

3. kde ide o násilný slovosled: Ak ho na trhu nevyšteká mäsiar, na kláte ho nevyseká. — Ak ho mäsiar na trhu nevyšteká, na kláte ho nevyseká. Len ho za strašidlo vstrčiť do konopí na vrabce. — Len ho do konopí vstrčiť za strašidlo na vrabce.

Tam, kde sa nám znenie výroku videlo rozvláčnym, vynechali sme zbytočnú časticu; výrok nadobudol týmto zásahom rytmickosť:

Požičaj žobrákovi koňa a utečie ti aj s ním. — Požičaj žobrákovi koňa, utečie ti aj s ním. Ten má v hlave hlúby, kto čo zvie, hneď vytrúbi. — Ten má v hlave hlúby, čo zvie, hneď vytrúbi. Poradiť sa od kozuba a od baby. — Poradiť sa kozuba a baby.

Slovosled originálu sme ponechali v takých prípadoch, kde má zrejmú rytmickú funkciu, napr.: Bolí hanba.

Interpunkciu sme dôsledne prispôsobovali dnešným pravopisným zásadám, hoci v prísloviach interpunkcia nemá len gramatickú funkciu, ale zdôrazňuje špecifickú dvojdielnu formu prísloví. Napr.: u Zátureckého príslovie Staroba hotová choroba, meníme takto: Staroba, hotová choroba.

Interpunkciu po vokatívoch a po rozkazovacom spôsobe autor nepoužíva dôsledne. Jednako pridŕžali sme sa jeho spôsobu označenia interpunkcie, pretože vo výroku, ktorý má síce podobu rozkazovacej vety, môže ísť niekedy len o radu. Takéto výroky preberá autor často z knižnej predlohy a v tom kontexte mohol mať výrok rozličnú funkciu, preto sú takéto prípady raz označované bodkou, raz výkričníkom.

Niektoré príslovné výroky i porekadlá sú označené úvodzovkami. V našom vydaní úvodzovky rušíme, lebo sú v zaradení výroku do zbierky prísloví zbytočné, i keď pochádzajú azda z knižného textu, ktorý sa nám nepodarilo zistiť. Podobne rušíme úvodzovky v prípadoch ako: „bodajzdrav“ — bodajzdrav, „pamodaj“ — pamodaj. Krosná nepotrebujú behúňa, ale „seď u mňa“. — Krosná nepotrebujú behúňa, ale seď u mňa.

V snahe zjasniť text, ktorého význam znejasnel vynechaním niektorého vetného člena, uvádzame tento člen v zátvorke: Pomsta i na chromom dôjde. — Pomsta i na chromom (koni) dôjde.

Opravili sme tlačové chyby i čechizmy, ktoré vkĺzli do diela azda sadzačovým zásahom, hoci niekedy mohli byť aj v rukopise. Ide o prípady ako:

chceš-li — ak chceš, hněv — hnev, jestli — ak, jícen — pažerák, mlha — hmla, nezapomínej — nezabúdaj, slunce — slnce, svoboda — sloboda, tkadlec — tkáč, zač — po čom, za čo, zítra — zajtra.

Ponechali sme však v čechizovanej forme príslovia a porekadlá typu: Snům nedej nás mámiti, pričom sme v poznámkach vysvetlili ich pôvod.

V Zátureckého zbierke Prísloví vyskytujú sa, i keď nie vo veľkej miere, niektoré príslovia, porekadlá a úslovia v nárečovom znení. Zastúpené sú takto západoslovenské, východoslovenské, ba aj niektoré okrajové nárečia, ako napr. nárečie spišských a oravských goralov.

V tejto súvislosti treba uviesť, že nárečový zápis nie je ani dôsledný, ani verný. Poväčšine v prísloviach nárečového znenia sa vyskytujú znaky vtedajšej spisovnej normy. Pretože nemáme možnosť porovnať tieto výroky so znením, v akom ich Zátureckému dodali zberatelia, upustili sme od dôslednej úpravy takýchto prísloví dvojakého jazykového systému.

Nárečovú formu prísloví a porekadiel sme menili na spisovnú, ak išlo o výrok známy všeobecne, napr. Statečnosc na večnosc. — Statočnosť na večnosť. Pil zemrel, nepil zemrel. — Pil zomrel, nepil zomrel. Ve si se dorejdiu. (Gemer) — Veď si sa doriadil. Vele rečí skaza. — Veľa rečí skaza.

Tam, kde autor uvádza veľmi nedôsledný nárečový zápis, totiž keď takmer celý výrok je v spisovnej forme a len jeden výraz nárečový, a ani nejde o výrok špecificky sa viažuci k nárečiu určitého kraja, uvádzame tento nárečový výraz v spisovnej reči. Takto sme pozmenili ojedinelé nárečové slová na spisovné tvary, ako: handár — handrár, ľateže — hľaďteže, ociera sa — obtiera sa, pícha — pichá a pod.

Osobitným prípadom sú príslovia z Trnkovej zbierky Prísloviá Slovákóv moravsko-uherských, Brno 1831, ktorú Záturecký takmer celú uviedol vo svojom diele, ba aj so zložitým Trnkovým grafickým označením výslovnosti, napr.: Nenie horšiá, jako keď sa chudobný na kon dostane. — Myš do dědiny němohla, tekvicu něsla. — Viačšá sín než dóm. Všetky Trnkové príslovia, pokiaľ sa u Zátureckého vyskytli, sme prepisovali do spisovnej normy: Budi čnostný, budeš ščastliv. — Buď čnostný, budeš šťastlivý.

Zásadne sme nárečové znenie zachovávali tam, kde nárečovosť je základom rýmu a najmä rytmu, alebo kde ide o výrok špecificky zviazaný s určitým krajom:

Dobrým škodí, kto zlým hoví. — Kde sa lesní, tam sa klesní. — Na svätého Vida, čo nebude nikda. — Vzdychá ako sýty nad jelity. — Zo skúsenia poučenia. — Kto nepilnuje svego, kyjom do tego. — Neufaj sa v kvece, až je plné vrece. — Ked zarodí grozlák, napije sa každý soplák.

Z hľadiska jazykovej úpravy v prípadoch nárečového znenia sme len upresňovali prepis podľa dnešných zásad transkripcie nárečových textov pre čitateľské potreby. Neoznačujeme mäkkosť slabík de, te, ne a rozlišujeme znaky i a y. Zato vo východoslovenských nárečiach označujeme ľ (na rozdiel od autora) a používame aj rozlíšenie č, ž, š — ć, ź, ś. Takisto sme sa usilovali na správnu mieru uviesť označenie kvantity.

Slovník menej známych a nárečových výrazov sme zostavili nezávisle od slovníka Zátureckého, ktorý pri vysvetľovaní slov musel brať ohľad najmä na českého čitateľa. Bohatstvo slovnej zásoby, ktorou sa realizujú obrazy prísloví, porekadiel a úsloví, je mnohostranné. Niektoré výrazy ani napriek odbornej konzultácii sa nám nepodarilo zistiť, ich význam bude teda čitateľovi čiastočne zrozumiteľný len z kontextu.

Záturecký vypracoval k Prísloviam register, ktorý mal umožniť orientáciu v tomto diele veľkého rozsahu. No systém, na základe ktorého je register vypracovaný, tomuto účelu nezodpovedá. Záturecký jednak neregistruje každý výrok, a tie, ktoré registruje, vlastne opakuje takmer v ich plnom znení, alebo v obsahovej skratke.

Pretože z hľadiska súčasnej paremiológie súborné vydanie prísloví nemá nijakú odbornú hodnotu bez registra, vypracovali sme k Zátureckého Prísloviam register podľa nových paremiologických zásad, a to utvorením hesiel podľa tematického alebo obrazového jadra príslovia, porekadla, ba aj úslovia. Naposledy takýmto spôsobom vytvoril register k vydaniu Čelakovského Mudroslovia v r. 1949 Karel Dvořák. Pri tomto systéme každý výrok je zachytený najmenej jedným heslom, vystihujúcim jeho obrazové jadro alebo tému. Počet hesiel k jednotlivým výrokom závisí od ich formy. Napr. výrok: S ohňom nežartuj, vode never, — je zachytený v registri pod dvoma heslami: oheň a voda. Príslovie Kto zrubí, ten hubí, kto muruje, ten bubnuje, — je uvedený pod štyrmi heslami, a to zrubiť, hubiť, murovať, bubnovať. Okrem tematického jadra zachycujeme niekedy aj orientačné slovo, napr.: Vysmieva sa kotol hrncu a oba sú čierni. Uvádzame okrem tematického jadra vysmievať sa aj orientačné slovo kotol, hrniec. V prípadoch, kde ide o prirovnanie, napr. čierny ako havran, hľadí ako striež, čuší ako syseľ v diere, ku ktorým sa vzťahuje množstvo variantov, v registri uvádzame základné stabilné heslo — čierny ako, hľadieť ako, čušať ako; z druhej časti prirovnania vytvárame heslo, len ak ide o nezvyčajné prirovnanie.

Výroky rovnakého obsahu, napr. preklínania, zlorečenia, orientačne uvádzame pod heslom, ktoré sa vo všetkých vyskytuje, v tomto prípade slovo Bodaj; obrazové jadro v heslovitej podobe uvádzame len pri výrokoch zložitejších, napr.: Bodaj ho nevôľa, a to tá zlá metala! sa v registri vyskytuje pod neslom nevoľa a orientačne pod heslom bodaj.

Príslovia, v ktorých sa vyskytuje spojenie starý človek, rozumný človek, chudobný človek uvádzanie len pod heslom starý, rozumný, chudobný, pretože sú základným nositeľom významu.

Metaforické vyjadrenia v prísloviach ako napr. — boží dar (chlieb), posol boží (smrť), boží gajdoš (organista), zlá voda (poverové) uvádzame v registri ako heslá.

Podobne v registri sme uviedli všetky osobné mená, mená národov, zemepisné názvy krajov, miest, riek a pohorí, pokiaľ sa vyskytujú v príslovných výrokoch.

Duplicitné výrazy (kniha, knižka — klepanie, klepotanie a pod.) uvádzame len pod jedným heslom.

Negatívne tvary sa v registri vyskytujú v pozitívnej forme; čiže pod heslom dať, vedieť, šťastlivý treba hľadať aj heslá nedať, nevedieť, nešťastlivý.

Heslá, ktoré sme utvorili z nárečového znenia príslovia, uvádzame v spisovnej forme: hiba — chyba, bida — bieda. Výnimku tvoria špeciálne odborné výrazy vyskytujúce sa v nárečovej podobe ako grozlák (západoslov. — druh vína), čo uvádzame v pôvodnom znení.

Do registra sme nepojali rozličné výrazy, napr. vyjadrujúce množstvo, ktoré však netvoria nijaký obraz. Ide o prípady ako ničového nič, ani zbla, ani zmeň, do byle a pod. Čitateľ ich nájde v podrobnom obsahu diela pod názvom Počet.

Z podobných príčin, nejde totiž o skutočné príslovia ani porekadlá, ba ani úslovia, nepojali sme do registra výroky z kapitol XVII, 19 a — e, bb — h, 20, 21. Takisto sme netvorili heslá z dodatkových kapitol, XIX. Z detského sveta a XX. Hlasy zvierat a vecí.

Napokon do registra ani do slovníka sme neuviedli prezývky, nadávky a slovné vyjadrenia jednotlivých stavov a vlastností, ktoré uvádza autor na konci jednotlivých oddielov; čitateľ ich nájde podľa obsahu knihy.

Register je sádzaný jednak základným typom, a jednak kurzívou. Prvý prípad tvoria heslá vytvorené z jednorazových výrokov. Kurzívou vytlačené heslo je titulom oddielu, väčšieho či menšieho, v ktorom sú zhrnuté viaceré príslovia alebo porekadlá s tým istým obrazovým jadrom alebo témou.

Čísla uvedené za heslami registra znamenajú kapitolu a v nej číslo príslušného výroku.

Naostatok chceli by sme pripomenúť, že akokoľvek podrobne vypracovaný register k zbierke prísloví a porekadiel neumožňuje takú rýchlu a mechanickú orientáciu, akú poskytuje slovník, hoci register má slovníkovú podobu. Predpokladáme, že spisovateľ, prekladateľ alebo pracovník z odboru folkloristiky bude predovšetkým popri využívaní registra čítať aj samotné texty.

Dr. Mária Kosová