ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sa koncom osemnásteho a začiatkom devätnásteho storočia začína preberať z duchovnej mdloby celý, ako len široko siaha, slovanský svet, lebo je už zvrchovaný čas, a všetkých, od mohutného Ruska až po zoslabnutého Slováka, preniká tá istá plápolivá iskra, keď medzi Srbmi povstávajú Raićovia,^[1] Jankovićovia,^[2] Solarićovia,^[3] Stojkovićovia,^[4] Došenovićovia,^[5] Vidakovićovia^[6] a vzkriesením svojho jazyka kriesia svoj národný život; keď sa medzi Srbmi zdá, že sa oživujú v Mušickom^[7] grécki Pindarovia, v Stefanovičovi^[8] homérski rapsódovia (známe je, že tie spevy, ktoré zberá pán Stefanovič, spevy krásne, a mnohé z nich sú veľmi podobné homérskym), len Česi v ustavičnom zápase s Protičechmi^[9] nechávajú svoje polia ležať prevažne úhorom, lebo ich ucho nedbá na hlas volajúceho na púšti,^[10][11] zato na nemalé počudovanie a na veľké potešenie naše na Morave a medzi Slovákmi začína slovanské srdce mocnejšie biť a prsia voľnejšie dýchať. Kto by ten chýr, že práve v týchto dvoch, ako sa zdá, nepatrných krajinkách dvoje mladých Slovanov, P** na Morave^[12] a B** v Uhrách,^[13][14] povzbudených príkladom Prača^[16] a Stefanoviča, pracuje na zozberaní národných spevov a piesní, nepočul vďačne a rád? Istotne každý opravdivý vlastenec (najmä Čech!) ochotne prispeje a aj sám bude zbierať na toto podnikanie, lebo jeden, ani dvaja, rozumie sa, nebudú ho môcť úspešne zvládnuť. Národné spevy a piesne vôbec, slovanské zvlášť, už dávno sú uznané za hodnotnejšie než všetky doteraz známe piesne, a kto sám nechce pocítiť moc ich čara zo Stefanovićovej zbierky, ten nech si ráči prečítať aspoň to, čo o nich hovorí viedenský recenzent^[17] (v marci 1816). Z estetického hľadiska musí zaujať ich prirodzená prostota a pôvab každého, kto si len, hoci nie je Herderom^[18] alebo Goethem,^[19] lebo títo sa za národné piesne nehanbili, pravidlá estetiky ako treba vybije z hlavy a nebude hľadať umelecký výtvor tam, kde ho nemá, zaujmú každého, kto ich číta s neporušeným srdcom; iste nemenej budú vítané u slovanských jazykospytcov, skúmajúcich povahu a vlastnosti každého nárečia, lebo len v nich panuje a uchováva sa reč ľudu, ktorú nenájdu v žiadnych knihách. Takto správny novogrécky, ako o tom Leake^[20] píše, tak terajší srbský jazyk jedine v ústach ľudu, a ak ho chceš dokonca zachytiť na papier, možno ho počuť a čítať v piesňach národných; tak u Slovákov sa nenaučíš ich vlastný dialekt odinakiaľ, iba z národných piesní; tak jedine týmto okienkom možno nazrieť do valašského^[21] i cigánskeho,^[22] až dosiaľ málo známeho jazyka a národa (no po čase nám znamenite poslúži Sedmohradčan pán Ressner^[23] svojím súborom spevov valašských a cigánskych, na ktorých stále pracuje), keďže tamto v písomných pamiatkach zotrváva nie jazyk ľudu, ale jazyk učených, ak nie úplne, tak aspoň spolovice, u Novogrékov starý helénsky, u Srbov starosloviensky, u Slovákov český, ako ďaleko siaha ich literatúra, a u Cigánov jej ani nebude! Nech nám nikto nerozpráva o štebotavej lahodnosti poľštiny a srdce podmaňujúcej pôvabnosti srbčiny; nech nám nik nevyčíta drsnosť nášho dialektu a neodstrašuje nás od závodenia s našimi bratmi Rusmi a Srbmi: my to všetko vieme, my nechceme s nikým závodiť, iba svetu ukázať, že drsná reč učených skladateľov nie je rečou prostého národa. I dúfame, že ak sa zozbierajú naše piesne: české, moravské a slovenské, každý sa presvedčí o tom, že aj náš dialekt sa dá počúvať. O spevavosti Slovákov v Uhrách nám po Tablicovi^[24] netreba hovoriť a po našej skúsenosti ani pochybovať: Česi, domnievame sa, ak príde na to, svoje dokážu.

Čo sa týka pripojených, sčasti prijatých na skúšku od pána B** z Uhier, sčasti spamäti zapísaných piesní,^[25] tie, prosíme, aby sa mierne posudzovali. Nechceli sme ich predložiť ako vzor a predlohu, ale ako dôkaz, že aj my máme čo zbierať. Sú to kratučké myšlienky a zlomky, ako ich pamäť alebo náhoda priniesla: iste ktože by sa v cudzine rozpamätal na ostatné spevy.^[26] Tie sa musia zapísať priamo z úst ľudu. Čo sa ortografie^[27] týka, snažili sme sa písať všetko, okrem dĺžkového akcentu,^[28] tak, ako sa u nás vyslovuje; dúfam, že sa preto nenahnevá ani pán Dobrovský,^[29] ani pán Kopitar. Keby sa tie piesne mali iba na české kopyto navliekať a tak i písať, čo by sa ináč urobilo ľahučko, vtedy by sa to, čo práve hľadáme — ich pôvodný charakter zotrel a stratil. V dokonalej Zbierke česko-moravsko-slovenských piesní a spevov museli by byť tieto posledné od tamtých oddelené a rozdelené opäť na troje:^[30]

1. na slovensko-slovenské, ako sa v Prešporku, Nitre, Trenčíne etc.

2. na horniacke, ako v Gemeri, Novohrade, Liptove, na Orave, vo Zvolene etc.

3. na slovensko-poľské, ako sa spievajú v Spiši, Šariši, Zemplíne etc., a k nim by sa mohli pripojiť nie bez úžitku aj rusniacke^[31] v Spiši, Marmaroši,^[32] z ktorých predovšetkým počuli sme už mnoho pekných piesní. Tam by sa potom spoznalo, ako češtine pomaly dochádza plamienok;^[33] v týchto piesňach zachovalo sa zase nejedno staroslovanské slovo; a spišsko-šarišské zaváňajú poľštinou. Spomenuté pripojené piesne patria medzi horniacke. Nemyslíme síce, že by im Česi nerozumeli, predsa sme ich dole vysvetlili niekoľkými slovami s tým vedomím, že nemožno všetkým vyhovieť v spôsobe písania a vysvetľovania, najmä nie Neslovákom; ak nebudú Čechom a iným našim bratom príjemne znieť také, ako sme ich napísali, a ak z nich mnoho nepochopia, nech sa vina pričíta nie piesňam, ale nám. Kiež by úryvok z listu moravského zberateľa uhorskému druhovi^[34] zaklopal nejednému na srdce!