ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Výhody, aké poskytuje účelne zamerané štúdium literárnych dejín, sú také zrejmé a uznávané, že obšírny výklad o nich bol by na tomto mieste celkom zbytočný. Mladému študentovi a začínajúcemu učencovi otvára pohľad v nedozerný priestor ľudskej vedy a umenia, vnuká úctu k cudzím zásluhám a výdobytkom, chráni pred každou chorobnou jednostrannosťou, pred každou domýšľavosťou, burcuje a podporuje plodnú účasť v spoločenskom živote na duševných snaženiach šľachetnejšej čiastky ľudstva. Ak politické dejiny dávnoveku sú cintorínom, v ktorom stletý prach predkov sa stáva často úrodnou pôdou pre klíčiace potomstvo, tak literárne dejiny sú zrkadlom ukazujúcim spletité cesty vývinu vzdelávania ľudského ducha a učiacim nachádzať medzi nimi tú pravú.

Ak teda vplyv všeobecných literárnych dejín na vzdelávanie ducha jednotlivcov, a tým aj na vývin vied a umení je vôbec veľký a blahodarný, tak vplyv dejín jazyka a literatúry vlastného národa na vzbudzovanie uvedomelej rodolásky, na oživovanie literárneho ruchu, na zošľachťovanie mysle, a tým aj na pokrok samej národnej literatúry nie je o nič slabší alebo menej závažný. A preto milovník literatúry musí dôkladne poznať predovšetkým svoju materinskú reč a jej osudy. Lebo ako sa sluší poznať najprv vlasť a potom navštíviť cudzie krajiny a obrodiť najprv vlastnú záhradu a až po nej cudziu, tak isto aj literárna činnosť ducha, ak má zapustiť hlboké korene a prinášať zdravé plody, hojivo posilňujúce a zošľachťujúce národný život, musí vychádzať z materinskej reči.

Nebudem uvádzať príklad tých národov, u ktorých štúdium dejín vlastnej literatúry ide ruka v ruke so štúdiom jazyka, a to v rovnakej úplnosti i hĺbke, a nebudem ani upozorňovať na trvácne následky takéhoto múdreho zariadenia. Chcem iba poznamenať, že aj u nás, u Slovanov, asi tak od jednej generácie, keď nastal obrat v našej spoločnej národnej uvedomenosti, stále naliehavejšie sa pociťuje potreba dôkladného jazykového štúdia a stále viac badať snahu podporiť toto úsilie vhodnými učebnicami. Nechcem tým povedať, že by sa všade pristupovalo k tomuto žiadúcemu cieľu rovnako úprimne, usilovalo sa oň rovnako zápalisto, alebo že by sa dosahoval rovnako šťastne. Veď niektoré kmene ešte stále nemajú primerané mluvnice svojho nárečia, viaceré nemajú dejiny svojej literatúry a štúdium materinskej reči a jej literatúry je z väčšiny vyšších učilíšť medzi Slovanmi úplne vylúčené. Koľko by sa získalo pre zdokonalenie celoslovanského jazyka, keby sa slovanský jazyk a literatúra, okrem účelne zameraného školského vyučovania, vedeného podľa pevnej postupnosti v jednotlivých triedach národných škôl, na všetkých gymnáziách, vysokých školách i teologických učilištiach v srdciach slovanských zemí prednášali na vedeckom základe a v ucelenom systéme, ako aj s dôkladným podaním ich dejín! Ďakovné uznanie patrí tomu, čo sa z vyšších miest podniklo pre povznesenie kultúry slovanských zemských nárečí v slovanských provinciách našej monarchie — v ktorej lone pod obšťastňujúcim žezlom jej slávneho vládcu sedem slovanských národností, ako je známe, a to Čechov, Poliakov, Slovákov, Srbov, Slovincov, Chorvátov a Rusniakov,^[1] tvoriacich podľa všetkých údajov polovicu rakúskych štátnych občanov, požíva plody trvalého mieru i neoceniteľné prednosti napredujúcej civilizácie; avšak plody inštitúcií tohto druhu správnejšie bude môcť posúdiť potomstvo ako súčasníci.

Podľa dnešného stavu vecí slovanský mladík s vyššími cieľmi, v ktorého hrudi sa zrodila náhodne alebo zákonite túžba hlbšie vniknúť do svojej materinskej reči, odkázaný je, bohužiaľ, na seba samého, na vlastné sústavné a húževnaté štúdium. V národnej povahe Slovana je však jedna pozoruhodná črta; on totiž, prebudený už raz k vyššiemu duševnému životu a posilnený v presvedčení, že podľa múdreho prírodného zákona rovnováhy síl národností ako základnej podmienky každej samostatnej národnej kultúry jedine v materinskej reči možno dosiahnuť pravú dokonalosť jazyka i ducha, nikdy nestráca odvahu v tvrdom boji s nesčíselnými a nečakanými prekážkami, často i s neprajníckymi snahami každého druhu, ba naopak, ešte pevnejšie zotrváva pri poznanom klenote zdedenej reči i národného svojrázu a napokon víťazí. Presvedčivým dôkazom tejto hlboko zakorenenej slovanskej rodolásky, ktorú môže popierať iba zákerná ľstivosť a nenávistný egoizmus, je pozorovanie potvrdené už toľkými skutočnosťami, že asi tak od jednej generácie všetky slovanské nárečia, ba i tie, ktoré bez vonkajšej opory a ďaleko od lesku dvora i veľmožov žijú už len v chráme a roľníckej chatrči, čerpajúc z onej vnútornej oživujúcej sily, tichúčko, ale o to istejšie napredujú. Dobré semä, ktoré rozsievajú ušľachtilí, národne zapálení spisovatelia, nachádza už svoju mäkkú, zúrodňujúcu, vďačnú pôdu a hoc aj nepriateľ v ovčom rúchu nelení a seje kúkoľ doň, predsa sa srdce povznáša k utešujúcej nádeji, že raz príde veľký deň žatvy so stodolami pre pšenicu a s ohňom pre kúkoľ.

Vychádzajúc z tohto hľadiska súkromného štúdia, jediného prostriedku, ako udržať a oživiť slovanskú národnú literatúru vo väčšine krajín obývaných Slovanmi, a z presvedčenia, že touto namáhavou cestou samostatného štúdia materinskej reči, na ktorú som sa dal v mladých rokoch, kráčajú stovky blízkych i ďalekých kmeňove i rečove príbuzných, rozhodol som sa vydať tento náčrt dejín slovanského jazyka a literatúry všetkých nárečí ako rukoväť pre študujúcich a najmä ako pomôcku pre mladých priateľov literatúry. Odvtedy, čo ma po prvýkrát vzrušila túžba hlbšie preskúmať slovanskú materinskú reč a čo som sa presvedčil o potrebe zapojiť do okruhu svojej práce pre tento cieľ nielen rodné nárečie, ale postupne i ostatné príbuzné nárečia, začal som excerpovať to najnutnejšie zo všetkých kníh dotýkajúcich sa tohto predmetu (niekedy sa mi dostali do rúk náhodou, často však som ich ťažko vyhľadával), aby som si tak aspoň núdzove nahradil celkový nedostatok pomocnej literatúry, najmä príručku všeobecných slovanských literárnych dejín, ktorá by ma nabádala pokračovať vo vlastnom štúdiu i uľahčovala mi ho. Keďže som však pojal do svojej zbierky materiálov okrem literárnych dejín aj politické dejiny a etnografiu slovanských kmeňov a celé som to spracúval viac ako súhrn než ako systém, musel som pri vydávaní tohto diela rôzne neúplnosti preskúmať, zbytočnosti povyraďovať, medzery povypínať a všetko to prepracovať podľa pevného princípu v súvislý celok. Avšak týmto princípom, ktorý ako konečný cieľ práce bol mi zároveň i vodidlom, vôbec nebolo poskytnúť príručku pokročilejším učencom-slavistom — bola by to domýšľavosť a k tej mám veľmi ďaleko — hoci potreba takéhoto diela je veľmi naliehavá, a preto by bolo žiadúce, aby p. Linde rýchlejšie pokračoval vo všeslovanských literárnych dejinách, ale dať aspoň mladým priateľom slovanskej literatúry, predovšetkým študentom, do rúk príručku, ktorá im pomôže správne sa orientovať na poli slovanskej literatúry a pohodlnejšie pokračovať v ich vlastnom štúdiu. V tomto ohľade ponechalo si dielo všeličo z pôvodnej fragmentovo-agregatívnej formy, čo by podľa prísneho zákona systému inak bolo malo byť postavené alebo malo celkom vypadnúť. Stalo sa tak, i keď sa pritom mnohé veci opakujú, z toho dôvodu, aby sa takýmto spôsobom mohli ľahšie zaznačiť tie diela, v ktorých by si mal študujúci sám vyhľadať ďalšie poučenia o tom, čo v knihe iba letmo uvádzame. Kto zo skúsenosti vie, z akého veľmi úzkeho kruhu poznatkov vychádza štúdium slavistu-samouka, ako bývajú obmedzené literárne pomôcky mladých študentov a ako veľmi im pomáha rozširovať si poznatky, ak sa názvami kníh — často náhodne — oboznámia s prameňmi a pomôckami k povinnému alebo záujmovému štúdiu, ten aj pri odlišnom názore na spracovanie a podanie takéhoto diela uzná aspoň oprávnenosť tohto zámeru. Celé dielo z nevyhnutnosti, pre prílišnú hojnosť materiálu len naznačuje pramene alebo pomôcky, inak by sotva bolo bývalo možné toľkú zásobu literárnych poznámok podať na takom obmedzenom priestore, a o to mi išlo predovšetkým. Preto sú aj poznámky podľa možnosti zhustené, aby sa ušetrilo čo najviac miesta, názvy diel v skratkách uvedené, no pritom zrozumiteľné, a vôbec celkove sme zachovávali vnútornú i vonkajšiu hospodárnosť, ako to vyžadoval spomenutý cieľ. Najväčšie ťažkosti spôsoboval, a teda aj k najväčšiemu obmedzovaniu nútil zákon rovnomernej stručnosti pri spracovávaní špeciálnych literatúr jednotlivých kmeňov. Kmene žijúce v našej monarchii mali byť pôvodne podrobnejšie spracované. Avšak toto rozvrhnutie prekazilo čiastočne bohatstvo jednotlivých susediacich sestier, čiastočne nedostatok potrebných prameňov k mnohým tunajším nárečiam, najmä vindským^[2] a chorvátskym, a napokon čiastočne i snaha, aby som tu uložil i niekoľko snopov vlastnej žatvy z blízkych, ale menej poznaných slovanských krajín. Pramene, ktoré som použil, uvádzam všade, kde to len bolo možné. Okrem uvedených použil som ešte veľa monografií, písomných i ústnych zpráv priateľov-odborníkov, časopisov, recenzií atď. To, čo spadalo do môjho plánu, prevzal som z nich väčšinou doslovne, a preto sa i celé dielo bude javiť odborníkovi ako zoskupenie všetkých možných cudzích výňatkov, medzi ktorými obláčiky vlastnej tvorby azda aj unikajú pozornosti, avšak pri hlavnej zásade, ktorej som sa pridŕžal, menej mi záležalo na tom, kto čo povedal, ako viac na tom, ako to povedal, a chcel som radšej pravdivé a správne podať cudzími slovami, ako nepravé a nesprávne slovami vlastnými.

Nech som sa však akokoľvek namáhal so starostlivým použitím pomôcok, ktoré som mal k dispozícii, zostaviť knihu účelne a primerane jej poslaniu ako príručku pre samoukov, priznávam sa, že po opätovnom prezretí celého diela pokladám ho v jeho terajšej podobe iba za pokus s mnohými nedostatkami. Vysvetlením a vari aj akýmsi ospravedlnením týchto nedostatkov je čiastočne povaha práce, čiastočne nedostatok viacerých pomôcok, čiastočne hranice síl a napokon i životné, časové a miestne pomery. Hovoriť tu o nich niekomu, kto nie je naučený myslieť ďalej, než pokiaľ mu povedia jeho knihy, nijako by neprospelo. Čo sa týka pomôcok, najviac ľutujem, že Históriu českej literatúry od pána Jungmanna som dostal až vtedy, keď moja kniha bola v tlači alebo sčasti už vonku. Pritom všetkom dúfam, že tento na svoju dobu ešte tak nedokonalý pokus predsa len bude môcť nejako poslúžiť začínajúcim priateľom literatúry na uľahčenie ich štúdia ako príručka v rámci svojho určenia.

Mnohých asi prekvapí, že som napísal túto prácu po nemecky a nie radšej v niektorom slovanskom jazyku a najmä nie v nárečí svojho kmeňa. Pohli ma k tomu dve príčiny. Prvou z nich bola iba tá náhoda, že spisy, z ktorých som čerpal a použil najviac materiálu pre svoje dielo, boli skoro všetky nemecké. Druhou bolo želanie, aby knihu rovnako mohli čítať všetci študenti a priatelia literatúry rôznych slovanských kmeňov našej monarchie. Veď zo skúsenosti viem, že rozdielnosť nárečí, písmen a ortografií činí priehradu medzi týmito kmeňmi, ktorú odstrániť sotva by mal odvahu a chuť čo len jeden spomedzi stoviek učencov. Priznanie toto je, žiaľbohu, žalostné, ale pravdivé. S ohľadom na túto hlavnú a podľa mojej mienky aj odôvodnenú okolnosť dovoľujem si dúfať, že odborníci budú šetrne posudzovať štylistické i jazykové chyby tejto knihy. Taktiež o zhovievavosť musím žiadať aj pri prepisoch cyrilského písma do latinky v oddiele o Rusoch a o Srboch, keď som už nemohol uplatniť prineskoro vytýčenú zásadu každému ponechať svoje. Volil som český systém písma, lebo je spomedzi všetkých latinsko-slovanských naozaj najjednoduchší, aj napriek mnohým, často malicherným námietkam proti dĺžňom a háčikom.

Príliš presvedčený o malom význame tohto torza ľudských vedomostí, než aby dotieravosť literárnej ctižiadostivosti mohla kedy moju dušu ovládnuť, síce s vďakou prijmem každú dobre myslenú úpravu i odhalenie nedostatkov tejto učebnice, podporujúce vedu, a tým aj duševný život, ale zas aj každý neopodstatnený a bezúčelný nepriaznivý posudok, ktorý by nemohol prospieť ani mne ani vede, budem si musieť nevšimnúť. Ak by sa však našiel nejaký naslovovzatý znalec, ktorý, nadchnutý pravou rodoláskou, dal by si tú námahu a toto dielo stranu za stranou preskúmal a materiálové chyby v niektorom verejnom časopise publikoval, prvý by som neváhal čo najnaliehavejšie odporúčať svojim čitateľom jeho posudok ako nutný dodatok. Konečne by som bol rád, keby nejaký slovanský učenec, pohnutý nedostatkami tohto môjho pokusu, sám vydal čo najskôr namiesto neho dokonalejšiu príručku.

Napokon si pokladám za milú povinnosť verejne vysloviť úprimnú vďaku Vysokourodzenému pánu Martinovi Hamuljakovi, účtovnému oficiálovi pri Kráľovskom uhorskom miestodržiteľstve, za ochotnú a neúnavnú pomoc pri korektúre hárkov. Bez jeho ostražitosti by nebolo dielo dosiahlo ten stupeň správnosti, aký v skutočnosti dosiahlo. Jednotlivé pripomienky a dodatky, nevyhnutné pri takejto práci, prosím, aby ste si pred čítaním knihy poznamenali na príslušnom mieste.

Autor

Nový Sad 17. decembra 1825