ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[1]

Už pred vyše tridsiatimi rokmi, keď som čítaním spisov nášho nezabudnuteľného učiteľa J. Dobrovského prvý raz nadobudol presvedčenie, že ako je gótska reč v nemčine, sanskritská v indoeurópštine, tak je staroslovanská v slovančine počiatkom, jadrom i koncom celého vedeckého jazykospytu, a čoskoro potom, keď som sa dostal vo svojom povolaní medzi Juhoslovanov, najmä Srbov, začal som usilovne zbierať všetky staroslovanské písomné pamiatky, mieniac ich príležitostne vydať. Neskôr, keď som sa usídlil v Prahe, pokračoval som podľa možnosti v začatom zhromažďovaní za podpory niekoľkých horlivých priateľov, rovnako sa starajúcich o moje ako i o svoje blaho. Takto, priebehom tridsiatich rokov, zhromaždil som nie bez námahy a výdavkov nemalý počet pamiatok tohto druhu, letopisov, životopisov, listín a nápisov, nielen z Rakúska a Turecka, ale i z Talianska, Nemecka, Francúzska a Ruska, pravda iba v odpisoch, no v odpisoch správnych a verných. Môj záujem sa síce obracal súčasne na pamiatky obojeho písma, cyrilského i hlaholského, ale že mám oných viacej a týchto málo, vyplýva to z môjho položenia a zo stavu samotnej veci.

Oddávna bolo i mojou vrúcnou žiadosťou i starostlivým úsilím, aby som z týchto duchovných pokladov vydal na svetlo tlačou v dôstojnom rúchu bohatší výber a malej hŕstke milovníkov staroslovančiny predložil na spoločný úžitok, no vôľa a snaha čin dosiaľ neuskutočnili. I niektorí, pretože ani mňa ani svet nepoznajú a poznať nepotrebujú, vysvetľovali si stále po zlom moje uchovávanie týchto pamiatok, lebo si myslia, že by na mojom mieste hory s koreňmi trhali a presádzali; no dá boh, že sa naučia triezvejšie posudzovať veci, ktorým nerozumia, až trochu viacej, než doteraz, prinesú za obeť slovanským vedám a vôbec ideám zo svojho pozemského blahobytu a svetského pohodlia. Vydanie úplnej zbierky takýchto pamiatok, ak má byť hodné i vedy, i nášho storočia a ak nemá byť iba rozmnožením počtu kníh alebo iba na parádu pre police biblioték, vyžaduje i veľkú prácu, i veľké výlohy. Práci som sa síce nikdy nevyhýbal a ani nevyhýbam, aby som sa však zúčastnil toľkorakých pretekov — nie vždy, ako by sa srdcu žiadalo, ale ako nevyhnutná potreba a povinnosť prikazovala, a neraz pod ťarchou bremien života sa potkýnajúc a už-už klesajúc, sám z vlastnej vôle a sily, bez pričinenia sa viacerých rúk uskutočnil takéto dielo, musel by som byť z rodu Herkulovho,^[2] o čom ani neviem, ani nemám dôkazov. Čo sa výloh týka, slovanská Múza bola dosiaľ chudobnučkou Múzou, ležiacou nízko pri podnožke svojich bohatých a pyšných sestier, a len ticho, ako kedysi Múza sionská, k výšinám vzdychajúcou: Rozmnožil si, Pane, tento národ, nepovzniesol si však jeho ducha!^[3] Či jej ukazujúce sa ranné červánky prinesú jasnejšie dni alebo nové zatmenie a smútok, ktože by sa ako človek odvážil predpovedať? Naši potomkovia to iste budú môcť posúdiť.

Tento skromný výber dávneho písomníctva Juhoslovanov,^[4] ktorý teraz na žiadosť priateľov a nákladom milovníkov slovanskej literatúry na svetlo vydávam v malom počte výtlačkov, má byť aspoň ukážkou toho, čo väčšie a dokonalejšie som zamýšľal: lebo sa tu zatiaľ muselo upustiť od rozsiahlejších úvodov i od výkladov vecí a slov, i od úplnejších variantov, i od potrebných registrov. Samostatné tlačenie spiskov a ich formálne zoskupenie vzniklo náhodne, iba preto, že pri tlačení prvého zväzku nemal som istotu o možnosti vytlačenia druhého a podobne aj pri ostatných zväzkoch. No to je vedľajšia okolnosť, pobesedujmeže si o veciach podstatnejších.

Premýšľajúc často o tom, prečo je u vzdelancov našich, i samých učených, voči staroslovanskému jazyku a pokladom jeho (lebo hoci nemáme v ňom Homérov, Platónov, Horáciov a Cicerónov, máme predsa v ňom spisy, vhodné na osvecovanie rozumu a zošľachťovanie srdca, ktoré by nám ako Slovanom mali byť rovnako také drahé a vzácne, ako sú nám ako vzdelancom drahí a vzácni Homér, Platón, Horácius a Cicero) také tvrdohlavé nedbajstvo a neúcta, až ich nemožno ničím vytrhnúť, vždy som sa napokon utvrdil v tom názore, že okrem niekoľkých iných vedľajších príčin je na vine vlastne a predovšetkým doterajší neporiadny spôsob vydávania týchto starých pamiatok. V Británii, vo Francii, v Nemecku a v Taliansku vzorné príručné vydania najstarších pamiatok prirodzeného jazyka patria medzi domáce klenoty, sú predmetom úcty, obľuby a pýchy všetkých vzdelancov, i samých dám. U nás Slovanov je niekoľko pestovateľov staroslovančiny, niekedy dvaja, traja, niekedy i štyria, jeden od druhého vzdialený na stá míľ, každý vo svojej honbe osamotený a neobmedzený pán, a títo svoje plody poznajú a zužitkovávajú. No priznajme, že u tamtých ani jednému rozumnému vydavateľovi a kníhtlačiarovi nepríde ani na um, aby tlačil základné diela gréckeho, latinského alebo domáceho jazyka tak, ako ich zbarbarčená ruka poverčivého školáka v stredoveku napísala z núdze alebo jalového vkusu kostrbatým švabachom, s abreviatúrami,^[5] ligatúrami^[6] a ostatnými čačkami; naši slovanskí Erazmovia^[7] a Didotovia^[8] ešte vždy odtláčajú staroslovančinu tak, ako tlačili gréčtinu a latinčinu v XV. storočí Ján Gutenberg,^[9] Peter Schöffer,^[10] Albrecht Pfister,^[11] Ján Mentelin,^[12] Konrád Schweinheim^[13] a veľký majster čarodejníckeho umenia skratiek Dierik Martens,^[14] totiž s čiarami a vlnovkami, puntíkmi a skratkami, chvostíkmi a strieškami i všetkými ostatnými haky-bakmi, ciframi a cifričkami, no s tým malicherným rozdielom, že pri týchto aspoň krása vkusného písma zahladzovala kostrbatosť skratiek, u našich nevkus hrubých, rohatých a chvostnatých, neporiadne skáčúci, dakedy vo všetkých tvaroch akoby rarachom^[15] ohyzdné pokrútených písmen (kto ich nepozná, nech ráči nazrieť do Rakoveckého^[16] Pravdy ruskej a Levického^[17] Gramatiky rusínskej, iných menovať mi zabraňuje úcta k obsahu) každého ducha, ktorého zmysly neotupeli a cit pre prirodzenosť, prostotu a pravdu konania sa v ňom nepominul, musí naplniť neprekonateľnou ošklivosťou. Či je potom čudo, že vzdelanci národa nášho, „synovia sveta tohto“, pred staroslovanskými knihami oči zavierajú a stránia sa ich ako jedovatého hada a smradľavej potvory? — Také vydania sú mŕtve plody mŕtvych duchov pre mŕtve mysle. Lebo je svätá a večná pravda, že duch sa živí iba duchom, že ho litera zabíja a že život ducha je pohyb a pokrok, lebo ináč by človeka pretromfol kameň.