ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^{[1] [2] [3]}

Na začiatku nového roku si človek — ukájaný nádejami, ktorých splnenie očakáva od budúcnosti — rád premietne v mysli priebeh predošlého roka, oživuje milé i nemilé spomienky, a je to akýsi zbožný pocit, slúžiaci k poznaniu seba samého. Tým väčšmi sa patrí obrátiť svoj pohľad späť na celok a zamyslieť sa, v čom sa pokročilo, v čom sa treba ešte väčšmi pousilovať. Mysliac teda, že českému čitateľstvu poslúžime, zaumienili sme si uverejniť dajaký prehľad hodnotnejších diel českej literatúry za predošlý rok, z ktorého by sa dali vidieť i pokroky i nedostatky; myslíme, že jedno i druhé rovnako musí vlasteneckú myseľ posilniť a povzbudiť k činom, jedno potešiť, druhé napomenúť.

Krásna literatúra je v istom ohľade slabou stránkou nášho písomníctva. Multa, sed non multum!^[4] Mohlo by sa tu povedať, alebo po česky: priemerného veľmi veľa, málo však vynikajúceho. Ale i tento úsudok nemožno vzťahovať na všetky druhy krásnej literatúry, lebo nejedno jej pole doposiaľ leží pusté a nezorané a čaká na svojho pestovateľa. Toto platí najmä o krásnej próze. Keďže sa naše čitateľstvo priveľmi zaplavuje básňami — mali sme radšej povedať, že kníhkupecké sklady, lebo táto povodeň málokedy prekračuje ich prah — darmo hľadá milovník príjemne baviaceho čítania potravu, ktorú by už nebol okúsil niekde za cudzozemským stolom. Ešte sa nenarodil autor, ktorý by nám vytvoril novelistickú literatúru. Čo sa v tejto oblasti až dosiaľ urobilo, to je roztratené po časopisoch, rozkúskované a rozdrobené! Prečo nik ešte na to nepomyslel, aby utvoril zbierku pôvodných rozprávok? Isteže by bol pekný celok z toho, čo je dosiaľ kde-kade roztratené, ba sčasti i zabudnuté. No čo aj dakedy v tejto oblasti pôvodného vznikne, zriedkakedy má väčšiu hodnotu a o takých plodoch radšej mlčíme. Ak však je isté, že hodnotnejšie plody krásnej prózy sa sústreďujú v časopisoch, nemožno to povedať aj o ostatných poetických výtvoroch. Kto by chcel u nás posúdiť stav literatúry podľa časopisov, veľmi by sa zmýlil. Ak ostatné druhy národnej literatúry rozkvitajú úspešne a potešiteľne, náš časopisecký život nepokročil o nič a vari ešte veľa času prejde, kým mu z cesty vystúpia všetky tie skryté i zjavné prekážky, ktoré mu zabraňujú rozkvitnúť. Doteraz boli a sú Květy^[5] naším popredným a najobľúbenejším verejným tlmočníkom problémov národnej slovesnosti, ktorý smer usiluje sa redakcia už niekoľko rokov udržiavať s chvályhodnou starostlivosťou, k čomu ak by sa pridružila dokonalá správnosť jazyka a niekedy aj lepší výber najmä úvah, nemohli by sme si želať už nič viacej. Včela, príloha Pražských novín,^[6] zachováva si svoju zvyčajnú úroveň ako ony samy a nemôžeme povedať, že by minulého roku bola jej hodnota poklesla. K časopisom do určitej miery musíme pripočítať aj Vlastimila^[7] a Dennicu.^[8] Predlanského roku sa vyskytli dva potešiteľné úkazy, ktoré sa zdali prinášať do našej ospanlivej časopiseckej literatúry nový život, ich cieľom bola zábava spojená s poučením a do svojho obsahu zahŕňali všetko, čokoľvek vzbudzovalo práve verejný záujem. Ale, bohužiaľ, sotva tieto časopisy skončili svoje ročné obdobie, už opäť nastúpilo obyčajné ochabnutie, a namiesto dvanástich zväzkov videli sme z Vlastimila iba päť a z Dennice dokonca iba dva zväzky! Nevedno, aké tu boli skazonosné prekážky, no vec je tým čudnejšia, pretože oba spisy dosiahli medzi obecenstvom veľkú obľubu a mali dostatok čitateľov i odberateľov.^[9] Toľkoto o periodickej literatúre.

Ak chceme teraz prikročiť k ohodnocovaniu aspoň daktorých významnejších plodov krásnej literatúry, do oka nám padnú predovšetkým Zobrané spisy Josefa Jungmanna, ktoré vyšli ako prvý zväzok Novočeskej bibliotéky,^[10] vydávanej nákladom múzea. Táto kniha významne obohatila našu literatúru z dvoch hľadísk, lebo svojím vyjdením splnila nielen dávnu žiadosť všetkých ctiteľov Jungmannových a jeho ušľachtilej Múzy a ktorého menšie i básnické i prozaické práce nachádzame tu usporiadané pohromade v peknom súbore, ale obsahuje i dosiaľ nevytlačené diela, z ktorých najvynikajúcejší je preklad Goetheho roztomilej idylickej rozprávky Hermann a Dorothea. Netreba mi hovoriť, že Múzeum české nemohlo Novočeskú bibliotéku ani dôstojnejšie začať než vydávaním spisov muža, ktorý sa zaslúžil o literatúru spomedzi ostatných najväčšmi, a sotva ktorý iný spis by bol získal toľko príťažlivosti a záujmu. Táto kniha bola už na inom mieste ohodnotená podľa zásluhy, my tu pre nedostatok času a miesta uvedieme iba to, že Jungmannovo pero nemá páru v kráse a prirodzenom pôvabe. Jeho básnické preklady sú skutočne majstrovské práce, jeho pôvodné básne sú plody ducha čistého, obdareného vrúcnym citom, a jeho rozpravy obsahom i formou naskrz klasické. Čo tejto knihe dodáva mimoriadnu zaujímavosť, je to, že spisovateľa sledujeme v najrozličnejších obdobiach jeho dlhoročného literárneho účinkovania, majúc pred očami postup všetkých jeho úsilí a úspechov až do najnovších čias. Neostáva nám iné, než si želať, aby Novočeská bibliotéka obsahovala čo najviac takýchto spisov a aby náš dôstojný a ctihodný nestor neupustil od nového vydania i svojich väčších spisov, ako sú: Miltonov Stratený raj^[11] a História literatúry českej,^[12] lebo dobre vieme, že sa už dávno na to chystal ich opravovaním a rozširovaním.

Predošlého roku vyšli tri zbierky básní, od Sabinu,^[13] Hněvkovského^[14] a Jablonského.^[15] Sabinove básne sú slabým odbleskom zhasínajúceho svetla, prázdnou škrupinou, mŕtvou ideou. Neustálená myseľ, nenachádzajúca v sebe dostatok podstatnej látky pre vyjadrenie citov, vedie autora ako kukučka k jednotvárnemu opakovaniu tej istej myšlienky. Kde-tu nájde sa i dačo dobré, svedčiace o spisovateľovom nadaní, ktorý by iste dosiahol lepšie výsledky, keby sa správal mužnejšie a samostatnejšie a svojim citom poskytoval menej miesta. Úplne opačným úkazom sú básne Hněvkovského, pomník to z dávno zašlých čias, ktorého však niektoré jednotlivé časti budú vždy obľúbené. V každom prípade je chvályhodná očividná starcova snaha: prispôsobiť svojho ducha pokroku čias a vmiešať sa do hlučného, mrviaceho sa davu nového pokolenia. A v Jablonskom vítame skutočného, zasväteného básnika v plnom zmysle slova. Zbierka jeho obsahuje epické, erotické, didaktické a rozličné básne. V epickom živle sa pohybuje nie veľmi šťastne, jemnému citlivému duchu chýba potrebná plastická objektívnosť a dôraznosť. Celkom ináč sa básnik prejavuje v piesňach ľúbostných, rozdelených na dve časti. Prvá z nich (aby sme opakovali už inde povedané slová) dýcha všetkou tou rozkošnou slasťou a ihravou nežnosťou prvej, mladej lásky, a v druhej časti od svojej devy odlúčený milenec bolesť srdca vyjadruje dojímajúcim žiaľom. Obe časti oplývajú hĺbkou citu a v oboch sa odráža čistá, neskalená, hoci akýmsi závojom smútku ľahko zastretá myseľ, ktorá však nadobúda útechu v dôverčivom pohľade do večnosti. Najznamenitejšou časťou celej zbierky je však otcovská múdrosť prvotiny, didaktickej básne Šalamún. Ak sa nám Jablonský v ľúbostných piesňach prejavil ako jemnocitný básnik v plnom zmysle slova, tu sa javí ako hlbokomyseľný mudrc, pred ktorého jasným okom leží život a svet ani otvorená kniha. Poučenia, aké tu dáva otec synovi v básnickej forme, sú taktiež perlami, navlečenými na zlatú niť opravdivej nábožnosti. Podľa toho možno si urobiť úsudok aj o zvyšku knihy, ktorý obsahuje básne rozličné. I tu sa prejavuje ten istý nežný, ušľachtilý, nábožný duch, spojený s horlivým vlastenectvom, v milých a utešených plodoch. Forma je naskrz ušľachtilá a primeraná, pravopis najnovší, zlepšený a celé vydanie je veľmi úhľadné. Napokon musíme sa ešte zmieniť o Pomněnkách.^[16] Je to príležitostný spis, obsahujúci dvadsať básničiek rovnakého rozsahu na chválu krásneho pohlavia od rozličných skladateľov, rozličných spanilých kvietkov, spletených do krásneho venca.

Pozoruhodným výtvorom sú Snemy zvierat od Vinařického.^[17] Je to satirická báseň, v ktorej spisovateľ vynaložil veľa vtipu pri karhaní chýb ovládajúcich naše časy. Forma, ako sme u Vinařického mohli vždy konštatovať, je pekná a dokonalá, škoda, že cieľ básne je taký, s akým sa sotva zmieria vládnuce názory čias. Rovnako je márne stavať hrádze proti potope ako bojovať proti duchu času. Naostatok každá vec má svoje extrémy, ktoré sa nemajú miešať s jej vlastným jadrom.

Po dlhom odmlčaní sa ozval i dobre známy Turinský^[18] s novým plodom svojej Múzy, so smutnohrou Virgínia. Skladateľ Angelíny tu znovu dokázal, že jeho poľom je lyrika, a nie dráma. Kto pozná Angelínu, môže si urobiť predstavu i o Virgínii. Čisto lyrické výlevy citov majú nahradiť dramatický účinok, povahy osôb odokrýva iba reč, a nie ich konanie, a tak celý ten príbeh, v ktorom sa mala prejaviť najvyššia mravná sila jednotlivcov a fyzická sila celého národa, zvädol pod spisovateľovým perom. Kde by sa mala prejaviť činnosť, zračí sa útrpnosť, ba i spravodlivý hnev vzbúreného ľudu vyjadruje a rozplýva sa iba v ženskom bedákaní a plači. No Virgínia má i premnoho krásnych detailov a popri všetkých svojich chybách zostane pekným plodom ušľachtilého ducha. — Iným dramatickým výtvorom je Maliar Karel Skreta, veselohra od V. A. Svobodu.^[19] Je to vydarená práca, ktorej verejné predvedenie túžobne očakávame.

Povšimnutie si zaslúži, ako sa v poslednom roku vzmáhala u nás humoristická tvorba. Okrem Rubešových rečňovaniek,^[20] ktorých hodnota je už dávno a dobre známa, ležia pred nami Trnky od Františka Hajniša,^[21] štyri zväzky Palečka, spisu na pokračovanie, a najnovší Rubešov spis Pán amanuensis na vidieku. Trnky nie sú ničím iným než zbierkou výstižných i nevýstižných, celkove však jednotvárnych epigramov, no ako drobnosť pre nejedného priateľa vtipu vítaný darček. Palečka by sme mohli nazvať časopisom žartu a pravdy; vie tak podarene vykresliť ľudí a ich správanie sa, že by si ich mohol ihneď maľovať, tak dobre pozná slabé stránky ľudí všetkých druhov, akoby bol na ich pozorovanie vynaložil zvláštne a špeciálne štúdium, a napokon vie stvárať také nevinné žarty a predniesť také výstižné vtipy, že keby sa i niekto naň nahneval pre dajaký štuchanec, ihneď sa musí s ním opäť zmieriť. Spisovatelia a vydavateľ si iste právom zaslúžia vďačnosť a uznanie od nášho smiech obľubujúceho obecenstva. Naposledok Pán amanuensis je novela, opisujúca rozličné príhody a dobrodružstvá absolvovaného právnika, ktorý sa zberá na prázdniny. Osnova rozprávky je prirodzená, len to je akosi nepochopiteľné, že advokát prijímajúci pisára predovšetkým od neho žiada, aby ho presvedčil, či vie napísať novelu. Či je to vymyslené iba kvôli druhému titulu Cesta za novelou, ktorý mal vábiť? Ináč sú tu vyrozprávané všetko také čudné príhody, aké sa môžu ľahko pritrafiť veselému študentovi, zberajúcemu sa z Prahy domov, iba pán správca a jeho pisár zdajú sa nám byť ešte z predošlého storočia, lebo dnes i tento druh ľudí veľmi pokročil v civilizácii a vie sa nóbl správať ako každý iný. Celá rozprávka oplýva ináč vtipom a v nej vykreslené obrázky zo života sú vybrané zo skutočnosti a napísané s vynikajúcim humorom. Pánom amanuensom spisovateľ vytvoril nový stupeň k dosiahnutiu vrcholu priazne u obecenstva.

To je takmer všetko, čo pôvodného sa v minulom roku vyskytlo v krásnej literatúre; menej významné a nevydarenejšie plody radšej nespomíname.

Dôležitý a pozoruhodný spis je Erbenova^[22] zbierka českých národných piesní. Dosiaľ sa mohlo Čechom právom vyčítať, že si veľmi málo vážia národné básnictvo, lebo zatiaľ, čo Moravania i Slováci vydali svoje samostatné zbierky, Česi okrem tých niekoľkých piesní v zbierke Čelakovského^[23] nezozbierali nič. A národné básnictvo je predsa poklad, na ktorý by mala každá mladá literatúra predovšetkým obrátiť svoju pozornosť a zvoliť si ho takmer za základ. Zberateľ, sám šťastne nadaný básnik, zapodieval sa už viacej rokov s veľkou láskou a horlivosťou vyhľadávaním a zhromažďovaním týchto samorastlých kvietkov národnej Múzy a svojou usilovnosťou prenikol do tých najhlbších tajomstiev národa. I pošťastilo sa mu zozbierať úctyhodný počet piesní, medzi ktorými sú viaceré vzácne pamiatky, čo by boli vari bez jeho usilovnosti zapadli do večného zabudnutia. Hneď v tomto prvom zväzku (a majú vyjsť najmenej tri) nachádzame niekoľko epických piesní, aké medzi naším ľudom už takmer úplne vyhynuli a ktoré nežnosťou citu a prostosrdečnou jednoduchosťou možno pridružiť k lepším plodom tohto druhu. S akou svedomitou starostlivosťou konal zberateľ svoju prácu vidieť z množstva variantov, ktoré uvádza. Jeho poznámky obsahujú veľa prípadných vysvetliviek, svedčiacich o bystrom pohľade na národný život. Dobre vediac, že slová piesní bez nápevu sú telom bez duše, postaral sa zberateľ ku svojim piesňam i o nápevy, ktoré budú tvoriť samostatné hudobné dielo a vychádzať budú osobitne. I čo sa týka vonkajšej úhľadnosti, je táto kniha hodná pochvaly.

Arciotca všetkých básnikov, velebného Homéra, ktorého sme už dávno túžili vidieť v českom odeve, predložil nám neúnavný Vlčkovský,^[24] preložiac Iliadu. Zbytočné by tu bolo hovoriť o zásluhe, ktorú si tým prekladateľ získal o literatúru, lebo každému vzdelancovi je to jasné. Na preklade samom s úplnou istotou vidieť, že pochádza od básnika. Smelo môžeme tvrdiť, že akokoľvek verne prekladal náš pevec, predsa pohybuje sa všade tak voľne, že nezotrel z originálu ani najmenší odtieň básnickej krásy, a z tohto hľadiska môže sa český Homér prirovnať k najlepším inojazyčným prekladom tohto básnika. Ak si pri takomto diele ešte dačo želať, je iste to, žeby prekladateľ menej používal všelijaké archaizmy a neobyčajné výrazy, a to iba z ohľadu na naše čitaleľstvo, ktoré nemá a ani tak skoro mať nebude prostriedky, aby nadobudlo vyššie jazykové vzdelanie.

Naostatok je česká Iliada prvým zväzkom Bibliotéky klasikov všetkých vekov a národov, od ktorej si môžeme sľubovať veľké obohatenie literatúry.

Z Güntrovskej tlačiarne vo Vratislavi vyšiel preklad Schillerových básní od Purkyňu.^[25] Neľahká to úloha, ktorú dômyselný prekladateľ zvládol znamenite. Preklad sa vydaril nad očakávanie; niektoré tu i tam sa vyskytujúce chyby možno vysvetliť vzdialenosťou miesta, v ktorom sa kniha tlačila. I tuná je pravopis najnovší, opravený.^[26] Nemôžeme túto príležitosť obísť, aby sme nevzdali zaslúženú vďaku mužovi vlasteneckej duše, žijúcemu mimo našej milej vlasti, ktorý i v cudzích krajinách isteže s veľkými obeťami povznáša a rozširuje našu literatúru. Jeho zásluhou stala sa Vratislav dôležitým miestom pre slovanskú vzájomnosť. A ak obdivujeme túto jeho horlivosť a úsilie, tým väčšmi nás musí prekvapiť, že Purkyně, ktorý sa po Európe preslávil v úplne inom odbore, nezabudol sa venovať aj krásnemu umeniu, čo — ako tu vidíme — neprestáva pestovať so záľubou a nemalým úspechom.

Z prozaických prekladov, ktorých je vždy hojnosť, uvedieme tu iba tri významnejšie spisy: Hora Sinai,^[27] cestopisné obrazy od Dumasa a Dausatsa z francúzštiny, Ivan Vyžihin od Bulgarina,^[28] preložený Bačkorom,^[29] a Mulla Nur od Marlinského^[30] v preklade Fr. Šíra.^[31] Cestopis je ľahká, iba na pobavenie zameraná práca dvoch šikovných Francúzov, ktorá vie strhnúť čitateľa živým opisom cudzieho života a cudzích mravov, takže nepochybujeme, že i u nás si obecenstvo túto knihu obľúbi. Ivan Vyžihin je takzvaný ruský Gil Blas,^[32] totiž román, opisujúci najrozličnejšie stavy ruskej spoločnosti. Hodnotu tejto knihy uznali už aj iné národy, do ktorých jazyka bola preložená, a nášmu prekladateľovi musíme byť vďační za to, že zoznámil naše obecenstvo s týmto spisom. Mulla Nur vyšiel ako piaty zväzok zábavného čítania, ktoré začalo pred rokmi vychádzať v Jičíne u Kastránka^[33] a už dávno sa pokladalo za zaniknuté. Táto rozprávka povestného ruského novelistu živými farbami kreslí kaukazský život a mravy, a v jej opisoch poznať básnika. I keby sme nevedeli, že je preložená z ruštiny, uhádli by sme to z množstva rusizmov v preklade, ktoré na české ucho útočia ako neznáme zvuky a pripomínajú akési všeslovanské nárečie. Okrem toho celá vonkajšia úprava knihy je obrazom nevkusnosti, nepatriacim do nášho storočia.

Slovenskej literatúre venovali sme v tomto našom prehľade zvláštnu stať nie preto, že by sme ju vari vylučovali z českej literatúry, ba sme tej mienky, že hoci doteraz netvorí jej dajakú významnú časť, ale vždy je veľmi dôležitá, a to pre iné mravné príčiny, medzi ktorými najhlavnejšou je tá, že postavenie Slovákov voči Maďarom pôsobí na všetky ich plody natoľko, že uznávame za potrebné zmieniť sa predovšetkým o ňom. Akých sa Maďari strašiakov boja, usilujúc sa silou mocou vyničiť slovenskú národnosť, dokazuje dlhý spor, ktorý vznikol po vyjdení Jitřenky^[34] medzi maďarskými časopismi a profesorom Hlaváčkom^[35] v Levoči. Tieto plody česko-slovenských učencov^[36] na levočskom lýceu, ktoré nemožno pokladať za iné než školské cvičenia a v ktorých ležia ukryté ešte len niektoré vydarenejšie schopnosti, až natoľko popudili proti sebe i proti profesorovi Hlaváčkovi, vyučujúcemu v Levoči česko-slovenský jazyk, hnev niektorých Pseudo-maďarov, že títo, Hlavačka verejne obviniac zo zrady vlasti, dali podnet k búrlivému sporu, ktorý slovenská strana viedla až príliš mierne. Samostatnejšie a dôraznejšie vystupuje anonymný autor Apologie^[37] v obhajovaní prirodzených práv slovenskej národnosti, a dúfame, že jeho dôrazné slová nájdu cestu k mysliam mnohých dosiaľ ľahostajných a nevšímavých jeho krajanov. Spisovateľ spomínanej Apologie okrem toho s neobyčajnou obratnosťou vládne i jazykom, ktorý zastáva, a z celého spisu preniká zrelý a rozvážny duch. Aj maďarskému útlaku musíme z veľkej časti pričítať tuhšie primknutie sa niektorých mladých Slovákov v Prešporku k vydavateľovi Tatranky^[38] J. Palkovičovi, a poskytnutie mu plodov svojej Múzy pre spomenutý almanach na pokračovanie. Vydavateľ Tatranky nemôže síce dosiaľ oželieť starý bratský pravopis,^[39] no tento spis nadobúda slušnejšiu a primeranejšiu podobu a je nádej, ak sa bude takto pokračovať, že sa stane literárnym nástrojom, akého je na Slovensku tak veľmi treba. — Naostatok ostáva nám zmieniť sa ešte o Hurbanovej Ceste po Čechách a Morave,^[40] v ktorej spomenutý mladý Slovák predkladá svojim krajanom zprávu, čo na svojom výlete do zbrataných krajín videl a s kým z vlastencov sa kde zoznámil. Takéto zprávy sú isteže chvályhodné, aj sa nimi utužuje vzájomnosť a domáce čitateľstvo sa zoznamuje so stavom spriateleného národa i so všetkým jeho snažením a úsilím, čím nadobúda súčasne i meradlo vlastnej činnosti. Že sa pozornému cestovateľovi ponúka mnoho vecí na rozličné zamyslenie sa a porovnávanie, je prirodzené, a preto i tento cestopis obsahuje veľmi veľa takýchto miest. Ale práve jeho úvahová časť zdá sa nám slabšia než opisná, a tej prvej by bolo tu i tam dôkladné skrátenie iba na úžitok. O novom súbornom a skvostnom vydaní básní Jána Hollého,^[41] týchto vynikajúcich plodov panónskej Múzy, hoci vlani začatom, no aj tak ešte nedokončenom, budeme môcť obšírnejšie povedať až neskôr.

Medzi vychovávateľskými spismi, ktoré vyšli minulého roku, nachádzame: Malého pisára^[42] čiže praktický návod na začiatky v písaní pre učiteľov a vychovávateľov od Jana Svobodu, Malú čítanku^[43] s niekoľkými abecedami, ako i návodmi na čítanie a pravopis a so sedemadvadsiatimi obrázkami od Františka Šumavského^[44] a Bibliotéku pre mládež od Vlasáka.^[45] Sú to tri knižky, nemálo užitočné pre našu najmenšiu vlasteneckú mládež vydané práve v najpotrebnejšom čase. V Malom pisárovi sa zlaté zrnká národných prísloví dobre používajú a uvádzajú, no často sa miešajú s historickými a inými, ale zlatými zrnkami by sa nemenej odôvodnene mohli nazvať i pamätné výroky alebo klasické, dietkam primerané miesta z rozličných spisovateľov starých i novších, ako ich zozbierali spisy hĺbavých mudrcov, Klobušický^[46] a iní v prekladoch, a preto tu na predpisoch našli nemálo dôstojné miesto. Postup v ťahoch písma je síce dobrý a chvályhodný, no ťahy samotné sú nepekné a istá snaha po väzbe písmen latinských zviedla spisovateľa tak ďaleko, že d vyzerá ako el, o ako stočené e atď. Vieme síce, že spisovateľ bral ohľad najmä na momentálne písanie, a má skutočne pravdu, ak brojí proti štyriaosemdesiatnásobnému prepisovaniu toho istého predpisu, ale určitá miera estetičnosti nikdy nesmie padnúť za obeť niektorým druhoradým výhodám. Kde sa nedá viazať, tam pero nech len poslušne beží nad papierom vo vzduchu. Hoci je tento spis kde-tu menej vydarený, predsa je starostlivejšie vypracovaný než Šumavského Malá čítanka. Nielenže mnohé z vytlačených obrázkov sú úplne chybné, napr. fenikel, šafrán, mišpuľa, indigo, anis, tekvica atď. (lebo miesto mišpule vidíme vari makovicu, miesto tekvice dokonca tulipán), ale i obsah je kde-tu nevydarený. Sentimentálne listy tamtých detí (str. 66 atď.) vari nikdy sa nebudú páčiť deťom. V podobných spisoch pre dietky treba sa vystríhať chýb, ako sú na str. 23, kde dieťa matkine slová pokladá za babské reči, alebo kde sa u veľrýb zisťujú dve kostice a zamieňajú sa s čeľusťami. Pri obrázkoch takého druhu, aké sú tuná použité, radili by sme dbať vždy čo najväčšmi na názornosť a neusilovať sa malý listnatý stromček vôbec nazvať dubom, citrónom, ebenom, morušou, osikou atď., lebo viacej než pojem stromčeka si tu nemožno predstaviť. Napokon predsa i táto knižka má svoje praktické dobré stránky; a to, čo sa tuná dobromyseľne vyčítalo, nech sa nepokladá hneď za znevažovanie a opovrhnutie. Cuique suum.^[47] — Spis na pokračovanie, Bibliotéka od Vlasáka, bol a je ešte vždy vítaným darom pre našu vlasť; pritom treba ľutovať iba to, že vo vychovávateľstve sme ju ešte nevymanili z cudzích vzorov a nedostatkov.