ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(List o poézii)

^[1]

Keď som si práve, obávajúc sa, aby mi azda zahĺbenému do mojich listov περί ρυθμών, καί περί μέτρων, καί περί έπών,^[2][3] neodkázal ako tam Strepsiades^[4] Sokratovi τί δέ μ’ ώφελήσονσ’ οί ρυθμοί πρός τάλφιτα^[5] nový, trochu záživnejší námet bol na písanie vybral, hľa, Tvoja voči mne priateľská láska, roznietená nepochybne germánskymi turnajmi, povzbudí ma do ďalšieho harcovania o českom rýme, o českých metrách, o českej poetike, alebo ak to chceš mať vysvetlené všetko podľa dnešného pána Čechoráda^[6] čisto po česky, neobľubujúc cudzozemské plodiny, o českom rýme, o českých mierach, českom básnictve! Tvoje priateľské, dobre mienené vyzvanie do toho je mi tým milšie, a predsa — a predsa, priateľu, rukavicu Tvoju so všetkou úctivosťou Ti späť posielam. Dokiaľ nevypočuješ, neobviňuj priateľa z priveľkej citlivosti, lebo nové, nové, až dosiaľ nevyslovené a neslýchané veci Ti poviem.

Svitá na českom Parnase;^[7] lepší onen Génius Slávie, vlastný brat gréckeho,^[8] roztrhol hanebné putá, ktorými bol pred dvaadvadsiatimi rokmi poviazaný a vrhnutý do väzenia;^[9] rozplynul sa ťažký spánok synov vlasti, ktorých už každé spomenutie mien bolo nám milé; krasocitní Slovania, Jungmann, Marek,^[10] Šafárik a Palacký,^[11] verní Géniovi Slávie, sú nielen úplne našej viery, ale všemožne sa starajú i o zachovanie onehdy tak neprávom vyrvaného práva vlasteneckej Múzy na starožitné rytmy. Z čistých prameňov je zpráva, že oná štvorica krajanov, zanietených svorným duchom, pracuje na pravej prozódii,^[12] metrike a poetike českej, a že rezultát ich dômyselného výskumu čoskoro sa dostane vlastencom na posúdenie.

Je už čas, zvrchovaný čas, aby sme prestali byť apoštolmi nepravého, ku spaseniu nevedúceho evanjelia, aby otrocká poroba, do ktorej sme upadli svojou vinou, opičím, zo zaprenia svojho vlastného úsudku pochádzajúcim napodobňovaním cudzích výmyslov,^[13] bola napokon zrušená, aby úplne falošné názory prepustili miesto statočnejšiemu presvedčeniu. Dokiaľ bolo oko naše potopené v mrákotách temného stredoveku, nemohlo vidieť svetlo bez mraku, dotiaľ sme nemohli túžiť po niečom vyššom, vznešenejšom a zvrchovanejšom; teraz, keď i oči naše svetlo vidieť, i uši pravdu počuť môžu, či sa nepozdvihneme z kalu všedného, duchaprázdneho veršovania k pravým rytmom, k estetickému básnictvu? Hanba nám, hanba nášmu vlastenectvu, hanba devätnástemu storočiu, v ktorom žijeme! Nič pod slnkom nie je dokonalé v prvých svojich začiatkoch, aj naša prozódia iba časom a pomocou miláčikov Múz môže sa zdokonaliť. Z nemotorného veršovania tohto alebo onoho veršovníčka nemožno vyvodzovať nemotornosť teórie; k ľúbeznému básneniu okrem básnického ducha vyžaduje sa i majstrovská zručnosť v používaní rytmických foriem; odrodilý Melpomenin^[14] syn ani jednej, ani druhej teórii neosoží. Potom aj keď sa nepodaria pod perom básnika všetky známe starožitné i novšie rytmy, nezúfaj hneď preto, neodsudzuj hneď preto: v kom sídli Génius Slávie, povstaň spoločne, buď Klopstockom^[15] svojmu národu, opoj nás rytmom slovanským, a my Ti, aj vďačná vlasť Ti uvije veniec nevädnúci, veniec nesmrteľný.

Je už čas zvrchovaný, aby sláva našich otcov zažiarila z tmy; aby sa holobradý potomok prestal hanbiť za Nedožerských,^[16] Drachovských,^[17] Rozovcov^[18] a Komenských^[19] a iných verných a statočných predkov, aby nimi — lebo tam nás už slepota a zvrátenosť chuti doviedla — prestal pohŕdať. Nezháňajme sa v cudzine za tovarom, ktorého máme doma dostatok. Cudzí tovar — planý tovar. Nepestujme germanomániu. Slovanský Génius upevní súcosť, vzdelanosť a slávu slovanskú. Cudzinci rozprávajú s úctou o vzdelanosti nášho národa v štrnástom — šestnástom storočí, na terajšie naše dávno vyhlasované, no, bohužiaľ, až dosiaľ ešte vždy neveľmi presvedčivé vlastenectvo pozerajú s útrpným úsmevom. Naši otcovia pracovali bez hrmotu a vydávali nie brožúrky, ale tvorili národné diela, veľké a trvalé dedičstvo svojim potomkom a neozývali sa tam na dunajskom brehu naivné náreky českej vrúcnosti.^[20] Dokážme činmi, nie slovami, že naše vlastenectvo je vlastenectvom slovanským. Pridŕžajme sa praotcov, v čom sa ich treba pridŕžať, opusťme ich, v čom ich káže opustiť osvietenosť devätnásteho storočia. Hanba nám ináč, ešte raz vravím, hanba nášmu vlastenectvu, hanba devätnástemu storočiu, v ktorom žijeme, keby sme nevideli ďalej než naši otcovia, keby sme neboli schopní niečoho vyššieho, vznešenejšieho, zvrchovanejšieho, než boli oni. Že pochybil Nedožerský, Drachovský, Roza, Komenský, či treba hneď preto zavrhnúť celú teóriu? Či treba, keď **, ***, keď ****, keď * nie je básnikom, hneď preto uzavierať, že nieto českého básnictva? Roza nemusel byť nesmrteľný, aby sa mohol vo filologicko-filozofickom učení Hermanovom,^[21] Vossovom,^[22] Boeckhovom,^[23] Aplovom,^[24] Grotefendtovom,^[25] Ahlwardtovom^[26] a Wagnerovom^[27] dočítať o vlastnostiach pravého rytmu a pravej prozódie; a hoci by aj bol býval nesmrteľnejším, nebol by nás a slovanského ducha nášho, ako nesmrteľný vynálezca tej novej prozódie, tónickej teórie Adelungovej,^[28] o ktorej bodaj nebol Čechoslovan^[29] nikdy slova počul, iste uviedol do poroby.

Je už čas, zvrchovaný čas, aby sa opovrhnutému Stachovi^[30] odčinila krivda, aby vlastenci, na ktorých pozerá Čechia s túžobnou radosťou, Jungmann, Marek a Šafárik, a koľko ich je ešte, vystúpili na verejnú tribúnu, čo sa jej doteraz stránili, a zastali sa pravdy; vlastenci, ktorých slovanský let by mohol byť klasickým letom, ako dospeli náš ohnivý Polák^[31] a dômyselný Marek ku gréckej klasičnosti, vlastenci, ktorých príroda nepomazala za básnikov, dali básnictvu zbohom a na inom, pre nich vhodnejšom poli začali pracovať. Nechcem odkrývať sotva zacelené rany, ale nemôžem utíšiť rozohnené prsia bez toho, aby som nepovedal, aby som hlasne nekričal, že syna vlasti zarmucuje pohľad na vlasť, znivočenú roku 1620,^[32] no zarmucujúcejší je pohľad na tú istú vlasť, zotavujúcu sa štyridsať rokov na konci roka 1817,^[33] keď vodcovia a náčelníci národa, pracujúci na jej osvietení, svojmu žízniacemu a lačnejúcemu ľudu nie sú schopní poskytnúť nič okrem zlých rýmov; lebo našinci sa nemôžu dočkať ani len jednej dokonalejšej geografie, fyziky, technológie, ekonómie, chémie, prírodopisu, histórie všeobecnej i domácej — filozofiu, matematiku a estetiku ani nespomínam — po toľkom prosení a upomínaní; pretože keby sa bol tým jalovým táraním a opičením sa premrhaný rozum vynaložil na iné užitočnejšie podnikanie, cudzinci by so závisťou boli pozerali na českú záhradku. Nie som nepriateľom ľubozvučnosti Múzy, ale ukáž mi medzi tisícimi a tisícimi československými básnikmi od majstra Dalimila,^[34] a ak chceš, vôbec od „Hospodine, pomiluj ny“^[35] počnúc, až po toho najnovšieho prízvukára^[36] dolu, ukáž mi aspoň jedného českého Homéra,^[37] alebo Petrarcu,^[38] alebo Camoensa,^[39] alebo Miltona,^[40] alebo Klopstocka! Ale nie, nie, nie: bláznivá bola moja žiadosť; ukáž mi len jednu, vlasteneckej hrdosti a závisti cudzincov, len jednu nesmrteľnosti hodnú národnú tragédiu alebo komédiu, a ja budem za Géniovi vlasti vypálený biľag znášať trest, aký zasluhuje zradca vlasti. A či myslíš, že zo spevov Polákových nevanie český Génius s takou silou ako z Homéra grécky, z Petrarcu vlaský, z Camoensa portugalský, z Miltona anglický, z Klopstocka germánsky? Pravdaže, ale let básnického Génia má byť letom klasickým!

Je čas, zvrchovaný čas, aby sa zboril ten starý hrad, cudzozemský hrad, a na jeho zrúcaninách sa vystavala nová, nedobytná domáca pevnosť, pevnosť slovanská. Dobré so zlým, pravdu s nepravdou nezrovnáš, nespojíš, nezjednotíš: jedno z nich musí trvať, druhé zaniknúť. I tú novú prozódiu s pravou teóriou rytmu nemožno zmieriť. Miešanina zostane miešaninou, hoci ju na tisícorakých rešetách precúdiš. Videl si onehdy, ako sa tam **b,^[41] ináč statočný Čech, pre svoju smelosť, i keď klesá Múza jeho, milovania hodný, že jednou nohou po jednom, druhou po druhom plote chodil, ako sa divotvorne tváril, aké úbohé, útrpnosť vzbudzujúce zvuky vydával? Preč s tou zlátaninou! Tŕň väzí hlbšie. Zastaralé zlo sa musí vyrezať od koreňa. Čechoslovanom netreba hľadať u cudzincov lekára; onehdy nepochybne dosť dokázal Jaroslav,^[42] že totiž, čo sa tvorenia teórií týka, i Česi nosia hlavu na krku, vytvoriac teóriu rytmu, akou sa dosiaľ sotva ktorý iný národ pod slnkom môže honosiť, a prostučkú poučku — že keď vo dvoch slovách po rovnakom vokáli (vo dvoch a viacslabičných po predposlednom) tie isté hlásky nasledujú, rozličné predchádzajú, nastáva dokonalý (konsonancia, napr. deň — sen, hlúpy — skúpy), keď po rovnakom vokáli (vo dvoch a viacslabičných po predposlednom) rozličné hlásky nasledujú, rozličné predchádzajú, nastáva nedokonalý rým (asonancia, napr. med — ker, žena — pleva) — pretvoril v najsubtílnejšie rýmoslovie. Slovan je stvorenie „mnohoumné“! Preto keby sa niektorý Čechoslovan na perutiach orlice vyšvihol tam od Krkonôš alebo Tatier, brehu Vltavy alebo Váhu, Moravy alebo Hrona tými prízvučnými „víchrochumľomrakovencomodrovzdušnosťami“^[43] nahor k nebies blankytu, a tam začal spievať do svojej časomernej lýry melodicky, zmenil by sa Génius vlasti vo svojej sláve a daromné by bolo kvákanie kŕdľa vrán a strák, poletujúcich za ním nad močiarmi zeme. Lebo orlica svojím bleskoletom trieli k slncu; štebotavé čajky iba zdola za ňou poškrekujú (Pind. Nem. III.),^[44] no orlíčatá krídlami matere premeriavajú priestor zastretej hviezdnej nebies výše. Vzlietni, kto môžeš vzlietnuť, vznes sa tamhľa k nepreberným baniam zlata na východ,^[45] nevšímajúc si, či ťa niekto nasleduje, alebo nie. Nepoletíš, ver mi, sám: tvojou smelosťou prebudený lev roztrhá svoje okovy a zatrasie svojou hrivou, jeho revúci hlas ohlási sa v zatíchnutom českom údolí ako trúba anjela zvestujúceho zmŕtvychvstanie. I zhromaždia sa verní a postavia sa pod práporec svojej slávy. No mnohí hlavu nedvihnú, lebo nie každému je súdené zvrhnúť zo šije reťaz otroctva. Dosť dobre poletovali za Horatiom Rožnay,^[46] keď viazal hexameter:^[47]

Písně ty / Eroto / vé s Milo / stenkami oslazo / vali;

dosť Svoboda Navarovský,^[48] keď osnoval choriamb:^[49]

Hromů / Zeus hněvivých // trochu byl od / ložil;

dosť Rautenkranc^[50] v polopentametre:^[51]

A stromo / ví vlasovo / vé;

dosť dobre Puchmajer cítil, keď sa mu vyvinul z úst časomerný veršíček:

Černo / oká doka / vad se ne / dá otci / divka milému, kde by bolelo;^{[52][53][59][60]} no predsa všetci títo krčili plecami a mlčali. No nie, nie, nie, tak hlboko národ môj neklesol, aby jeho výkvet, spreneveriac sa českej Múze, v rozpore so svojím svedomím obetoval na cudzozemských oltároch neznámym bohom. Znamenitý Leška,^[61] čujúc čosi o tej novej teórii, tuho proti nej, hoci iba v priateľských listoch, začal brojiť; rozhorčený Stach čoskoro potom nebo i zem volal na pomoc, tvrdiac, že sa očividne aj prirodzenosť rytmu znásilňuje, aj materinskej reči robí bezprávie; Jungmann, tento žiak Platonových Mileniek,^[62] naša pýcha, iba v tichosti, čo sa dalo očakávať od jeho spanilej duše, bedákal, no vlasteneckého Génia prízvučným hexametrom nikdy nesprznil; mnohí iní v srdci nosili svoj bôľ, lebo ako keď od severu fičiaci mrak víchru s lomozom vyvracia hrdé jedle, ktoré proti nemu nadstavili vetvy, tak sbor do chrámu Teutónie^[63] uháňajúcich našincov, opitých harmóniou novoobjaveného tónu, bol by dupotom svojich bakchantských piat^[64] zgniavil toho, kto by sa mu bol odvážil smelým čelom postaviť do cesty. Trpká slza chveje sa mi v oku, ale v prsiach búri rozhorčenosť, keď si pomyslím, ako ďalekosiahle prospela umeniu hudobná a spevavá, duchom svojím s Gréckom zbrataná Čechia začiatkom devätnásteho storočia, že ak sa ozvala ešte dakde slabá ozvena hynúcej harmónie materinskej reči, čo sa aj tak už len so zatajením mena mohlo stať, i ten najjalovší, najmizernejší prízvukoveršotepec si z neho robil posmech. Tak si odstrihuje módna mater svoje zlatisté kadery, aby jej narástli vrané vlasy, aké má suseda, trhá belostné rúcho, aby sa opásala vlášenou sukňou, šliape drahé perly, aby si na krk navešala hlinených guľočiek, tak svojvoľne utráca svoje sväté imanie a krásne dedičstvo svojich synov! Zle s tou vlasťou, kde sa do sŕdc bratov, ratolestí jedného kmeňa, vkradne chlad a napokon nevlastenectvo a nenárodný duch, keď sa začne syn hanbiť za meno vlasti, meno svojej matky a otca svojho; no horšie je, keď ziskuchtivosť z jej synov, ktorí by ako otcovia mali osvecovať rozum ľudu, srdce zošľachťovať, narobí lakomých, chamtivých a hašterivých nádenníkov, keď lepšia časť národa právo používania svojho rozumu v tom alebo onom odbore ľudských vied postúpi niekomu spomedzi seba, samovládcovi rozumu, keď pospolitosť učencov v literárnom umení, ako kedysi nebohý môj majster v českej prozódii, na ono „to je tak, lebo on to tak určil“ odkazuje pochybujúci rozum, kde sa napokon zaužíval monopol národného spisovateľstva. Že každému národu treba prejsť týmito periódami choroby, učí skúsenosť: prečo? — patrí medzi nevyspytateľné kroky božej prozreteľnosti. Čechoslávia prežila už mnohé periódy svojej choroby, ak sa chceš presvedčiť, môžeš si potvrdiť tam, kde Vltava posvätné úpätie Petřína^[65] obmýva rovnako, ako kde Dunaj vínorodú obrubu Tatier celuje, na Svätoplukových rovniach^[66] podobne ako na brehoch Váhu a Hrona. Už sme zapáchali hrobom a umrlčinou, ale nám verný Génius, vďaka bohu, nečakane vdýchol život. Tak sa navlas splnilo, hoci sa k inému schyľovalo, staré proroctvo našich predkov. I vyšibne národu zvädnutá palma k nebu rozzelenený vejár, až ešte raz silou mladosti zaveje onen lepší Génius Slávie od Krkonôš ponad Tatry až dolu k Dunaju a rozplaší zvyšok ešte tu i tam zablúdeného chladu, ospalosti, odcudzenosti, ctižiadosti, lakomstva, chtivosti po samovláde v ríši rozumu, zvyšok monopolu národného spisovateľstva, germanománie, šarvátky o ypsilon^[67] a koľko je toho všetkého, a znovu vzbudí bývalú prostotu, horlivosť, vrúcnosť a slovanskú úprimnosť. Potom až zo slovanských pŕs vyvrú čerstvé, živé, nezakalené vody; a z otvorených žíl skalín potečú čisté prúdy života a slávy. — Mudrc ju mudrcom od narodenia; učený, ako papagáj, vydáva v povetrí mŕtve zvuky. A preto rob každý to, za čo sa zapáliš, do svätyne, kam ti božstvo zabránilo vojsť, nevkrádaj sa smelou nohou ani jeden. Tak získaš dielu nesmrteľnosť; tak nebude národ tvoj nulou v poradí národov. Ak blúdiš, vráť sa hoci z polcesty, vlasť tvoju bolesť odmení. Nie je hanba blúdiť nevedomky, ale vedome blúdiť je hanba. Temer po desaťtisíc ranách, vypálených Géniovi českému len prízvučnými veršami, prestávam sa veru zháňať po sčrvotočenom venčeku, uvitom oklamanou vlasťou, dobre vidiac, že na ňom nespočíva Géniovo požehnanie. Ja budem orať na svojej roli,^[68] ktorú mi môj Génius určil; vy ostatní orte na roliach svojich, ktoré vám určí Génius váš: a potom kde jeden druhého stretne, tam nech sa, ako sa patrí, ľahký naloženému, prázdny plnému vyhne z cesty. Tak teraz ja s najlepším svedomím ustúpiac nabok, umĺknem, kým nedozrie dielo, pretože vidím tak zrazu prekonanú svoju nádej.

Preto, priateľu, nech je koniec týmto listom, do ktorých ma povzbudila iba zanietenosť môjho ducha za materčinu a Tvoja veľká spanilosť; Ty však ostaň vo svojom srdci toho presvedčenia, že s čímkoľvek som sa Ti zdôveril so zvyčajnou slovanskou úprimnosťou, nútila ma k tomu iba najsvätejšia horlivosť za všetko, čo len môže byť pre vlastenca v národe jeho pravé, dobré a pekné. Nespytuj sa ma: Podľa akého práva to všetko? — I ja som, vieš, rodený Slovan, a to Slovan, ktorý sa za Slovanstvo svoje nehanbím, ktorý žijem vo viere, že iba v mojom národe môžem dosiahnuť opravdivé vzdelanie, opravdivú blaženosť, spásu. Čo je môjho národa, to podľa ľudského i božského práva je i moje; čo je moje, to podľa ľudského i božského práva je i môjho národa. Hanba vlasti je i mojou hanbou, rana vlasti je i mojou ranou, smrť vlasti je i mojou smrťou — ale aj jej život je i mojím životom, aj jej sláva i mojou slávou. Za týmto presvedčením bezpečne kráčam po vyvolených svojich chodníčkoch, skúmam všetko a hľadám pravdu, nedbajúc pritom na osobu, sväto si v každom vážiac človeka. Takto zmýšľajúc, bol som Ti začal maľovať estetickú hodnotu našej reči v priateľských listoch; a že táto moja usilovnosť nebola daromná, posledný Tvoj list, prinášajúci mi za to vďaku v mene niekoľkých mladých básnikov Tvojho kraja, je mi najistejšou zárukou a spolu najštedrejšou odmenou.

Ešte veľa striel má Múza pre mňa doma a ešte by som strieľal do cieľa (Pind. Ol. I.): no mlčanlivosť κατά καιρόν^[69] väčšiu vzbudzuje rozkoš (Id. Isthm. I.). Ako blažene je priateľovi po vyliatí prúdov srdca skloniť hlavu na prsia priateľa, odpočinúť si na prsiach priateľa! Blahoslave, do skorého, skorého videnia. Toľkoto i potom. — Vytrvajme a držme sa:

^[70]