ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

O pár dní po inštalácii Žarnovičovej postúpil v hodnosti ten Dechtiar, ktorého tak veľkomyseľne zachoval pri šťastí svojím úpadkom. Viedenská vláda vymenovala ho za župného predstatu s udelením radu Fraňa Jozefa.^[43] Hneď obsadil všetky župné úrady ľuďmi rovnakého smýšľania, čiernožltými Austriakmi a svojou perepuťou. Čo najviac nenávidel pri aristokracii, to samé prvšie učinil, náhle prišiel k moci. Tesťa, zaťov, blbého syna, všetko on to vopchal do úradov.

Žarnovič už videl, akej vďačnosti sa môže nadiať, dostavil sa však predsa s povinným blahoželaním, aby pri tejto príležitosti povedal, kde ho omína nová čižma.

Žaloval sa, že mu sedliaci odopreli povinný deň.

„A tí mätežníci!^[44]“ hodil rukou predstata, ozdobený hviezdou na prsiach. „Svojej povinnosti musia učiniť zadosť. Donútime ich, hej.“

„Nerád by som,“ odvetil Žarnovič, „započať úradovanie s prísnosťami. Odpor by sa dal snáď prevýšiť dobrým spôsobom.“

„To i ja chcem,“ položil si sediaci Dechtiar dlane na lýtka, „lež akým?“

„Tí ľudia,“ uklonil sa v kresle Žarnovič, „odvolávajú sa vo všetkom na príklad vašej veľkomožnosti. Vedú takú reč, že vtedy odrobia povinný deň, keď uvidia príklad. Prosil by som teda —“

„Rozumiem,“ nedal mu dopovedať Dechtiar. „Čo sa tam platí za deň so záprahom?“

„Dva zlaté,“ sklopil oči Žarnovič.

„Tu teda,“ vytiahol Dechtiar pugilár, „nájmite si. Ja som sedliak ako druhý. Chcem niesť i ja bremeno, ležiace na urbárskom majetku; len kone poslať nemôžem, bo mne nestačia.“

Žarnovič, vidiac pri ochote nechuť, peniaze neprijal, lež predložil inú sťažnosť, na pána Baraňanského. Tento besný protivník zaťal mu do živého. Žarnovič mal len jeden prístup k farskej roli a lúke, cez široký obecný výhon. Tento zaujal Baraňanský a oddal do užívania svojim chalupníkom, ktorí si to spravili, priekopy ťahali a farárovi zastali, ako zbojníci, cestu s velikým krikom a hrubianskym nadávaním. Jeden zvlášť vrešťal na celú dedinu, že farár lakomec nemá ani kúštička svedomia, keď chudobným ľuďom ani tej piade zeme nepraje. Na farárovu otázku: „Kade teda pôjde?“ odsekol zlostne: „Nech idú, kade chcú, mňa nič do toho; tadeto mi nepôjdu, bo mi to dal pán veľkomožný.“ Žarnovič nahováral sedliakov, aby si nedali zaujať obecný majetok a silu postavili oproti sile; ale sedliaci odvetili, že oni sa nebudú uháňať s panstvom, tešiac sa z nesnádze farárovej. Toto predniesol Žarnovič s prosbou o vrchnostenskú záštitu.

Aby trochu popudil Dechtiara, ktorého znal ako protivníka spupnej a násilnej aristokracie, dodal: „Neviem, ako je to, že páni teraz v dobe rovnoprávnosti počínajú si tak po turecky. Baraňanský, keď som mu pohrozil pravotou, osvedčil hrdo: ,A myslí ten bedár, že vyhrá proti Baraňanskému?‘ To je reč tureckého effendiho proti biednej ráji.^[45]“

Vtom vstúpil malý tučný židík, krčmár a gazda Baraňanského. „Pán veľkomožný,“ hovoril, „dá sa porúčať. Kuriálni chalupníci nechcú robotovať. Dá prosiť, aby ich donútili k povinnosti.“

„Pošlem slúžneho,“ odvetil obidvom Dechtiar. „Pokoná tam všetky spory dľa spravodlivosti.“

II

Slúžny prišiel skutočne do Baranieho s hajdúchom a sosadol v panskom dvore.

Napred chcel pokonať otázku cesty. Vyšiel na dotyčné miesto s farárom a židom poslaným od panstva.

Tento tvrdil, že to majetok panský, že však panstvo predsa je hotové vypustiť z lásky farárovi cestu tadeto, ukázal na neprístupný močiar, a slúžny pochválil veľkomyseľnú dobrotivosť panstva.

Ale farár sa osvedčil, že mosty stavať ani nemôže, ani nechce a žiadal, aby celý výhon zostal otvoreným.

„Preukážte, že to výhon,“ namietol slúžny, ktorý bol i sudcom i advokátom v jednej osobe.

„Nech preukáže pán,“ odvetil farár, „že to pozemok jeho. Má zemevid.“

„Svoj súkromný,“ ozval sa žid, „nie je povinný ukazovať, stoličný v listárni zhynul.“

„Pravda,“ prisvedčil slúžny. „Hľadal som ho, ale márne.“

„Postavím teda svedkov,“ súril Žarnovič, „že to bolo na výhon vymerané pri scelistvovaní chotára.“

„To vám nič nespomôže,“ zavrátil ho slúžny. „Vy máte právo žiadať len cestu a tá sa vám vykazuje tadeto,“ ukázal močiar.

Farár krútil síce hlavou, ale musel prijať nespravodlivý výrok. Bo kto mu spomôže?

Predniesol potom svoju sťažnosť proti tomu chalupníkovi, čo ho tak na cti obrazil.

„Ako si sa opovážil?“ okríkol tohto slúžny. „Či farár s tebou svine pásol?“

Potom sa obrátil k tomuto: „Od vás závisí jeho pokutovanie. Ak chcete, tu ho dám stiahnuť. Chcete? Či mu ako duchovný otec odpúšťate?“

Farár musel ustúpiť mravnému nátlaku a odpustiť. Potom predniesol sťažnosť proti sedliakom, ktorí konečne povinný deň robiť nechceli. Farár musel za nich najať vozy a pluhy zo susednej obce.

„Čo ste platili?“ tázal sa slúžny. A richtárovi prísne naložil vybrať to hneď a priniesť mu do kaštieľa.

Tam sa žaloval panský kočiš, že mu jeden sedliacky syn nadal do huncútov. Kočiša sa nespytoval slúžny, či chce odpustiť, či nie? Hneď dal vyťať všetečníkovi dvanásť palíc, aby vedel, čo to znamená, panského kočiša obraziť.

Ani pána sa netázal, či chce odpustiť chalupníkom. Vyjdúc k nim, keď sa navrátili na poludnie z kosby, okríkol ich: „A prečo vy nechcete robiť veľkomožnému panstvu?“

„Prosíme ponížene, ako pána veľkomožného,“ ozval sa za všetkých jeden, „my odrobíme, čo sme povinní od tej biednej chalupy, ale každý deň za štrnásť krajciarov robiť nemôžeme, keď inde platia šesťdesiat i osemdesiat.“

„Musíte, kujoni,“ dupol slúžny a dal hneď každému z nich zaradom vyčítať na zemi po šesť palíc.

„Ďakujeme,“ riekli pri odchode, „za také posilnenie pri našich ťažkých prácach.“

Ale viac si ťažobili na Dechtiara, ktorému všetko pripisovali.

„Vyhrali sme,“ reptali, „že sedliacky syn dodriapal sa na tak vysoký stupeň. Tak by s nami ani jeden gróf nemohol zaobchádzať. Aby sa udržal, činí všetko po vôli pánom.“

A ich podozrenie nebolo márne. „Môže teraz byť pán Baraňanský so mnou spokojný,“ uškrnul sa Dechtiar, keď mu slúžny zvestoval, čo dostali.

Chalupníci boli potom pokorne poslušní panstvu, ale sedliaci zanevreli na farára. „Či sme my jeho poddaní, či čo? Hľaď len! Teraz prišiel a už ti nám dáva žilu rúbať na mešci, ten odkiaľnoha, odkiaľruka. Koniec mu, vyženieme ho!“

III

To bolo len márne vyhrožovanie, pretože hlavná spruha baraňanského mätežníctva práve teraz oslabla. Večný pudivietor Kotrbac prišiel do velikej nesnádze, v ktorej hľadal a našiel pomoc u farára.

Dostavil sa totiž neočakávane jeho brat, kolársky majster v Arade. Šlo mu remeslo, ako mohlo ísť najlepšie bezdetnému človeku pri pijatyke; predsa však prišiel pre svoju čiastku do Baranieho a nahnal brata do veľkej úzkosti. „Zaplatíš mi hneď a hneď štyristo zlatých, alebo svoje osminy predám!“

Naplašený Kotrbac pribehol podľa svojej obyčaje na faru. S celou obcou nemal Žarnovič toľko súkromnej roboty, ako s týmto ožralým podliakom. Pri každej najmárnejšej veci už bol na fare. Farára to síce mrzelo, ale nechcel sa ukázať pyšným a nedostupným. Ani ešte nevedel, že keď mu v oči lichotí, za chrbtom proti nemu poburuje, hotoví mu osud predchodcov. „Nech sa zmilujú,“ vrhol sa pred farárom na kolená, „nech obmäkčia toho zatvrdilého Kaina.“

Žarnovič učinil, čo mohol, pozval kolára, dohováral mu, kládol mu na srdce bratskú lásku, ale kolár málo bol odchodný od brata sedliaka. Vtáčiky z jedného hniezda rovnaké vsaly zásady, maly vcele podobné mravy.

„Nech mi veria, pán farár,“ chválil sa kolár, „že na ceste strovím viac, než čo tu dostanem, ale svoje nenechám. Musí, musí ma vyplatiť!“ tĺkol si do dlane päsťou so zaťatými zubmi.

„Nemáte sa čím chváliť,“ zahanbil ho Žarnovič. „Vidíte, i ja mám brata a predsa čiastku a výplat od neho nežiadam, hoc by sa mi pridalo.“

„To sú oni,“ odpichol domluvu kolár, „ja nie som ten človek. Mne brat musí dať moju čiastku. Svoje neopustím pre takého korheľa. Prepije i tak všetko. Bol huncút od narodenia. Žilky v ňom dobrej niet. Ak má on osminy moje prehnať cez hrdlo, radšej ich prepijem ja!“

Mnohé nástojenie farárovo predsa však nezostalo bez výsledku. Kolár sa zjednal, pristal na poldruha sta a dal zo seba písmo, že nič viac požadovať nebude.

Od toho času stal sa Kotrbac farárovým priateľom. „To dobrý popík,“ hovoril o ňom „dobrého sme dostali kňaza.“

IV

Miesto udobreného Kotrbaca povstal Žarnovičovi nový, a to nebezpečnejší, nepriateľ v osobe Capinosovej.

Tohto mužíka v bundičke, s malou tváričkou a vyčnievajúcou briadkou, návidel Žarnovič preto, že bol úplne triezvy, žiadneho opojného nápoja nepil. Z dôvery potreboval ho k statku a šibalský svätúško nadužíval pekne-krásne jeho neskúsenosť.

Tak bol s ním kupovať kone. Capinos sa sriekol tajne na ceste s jedným sedliakom, že predá jeho staré škapy za dvesto zlatých, ak jemu dá päťdesiat. Kupec mal byť Žarnovič. Nepáčili sa mu kone, hľadal na trhu druhé, ale Capinos ho od každých odstrašil, a vždy nazpät priviedol k vychváleným škapám, až ho i chytráci ošialili.

Capinos vzal svojich päťdesiat a predsa mu ešte i doma za trud chcel Žarnovič zaplatiť. „Vďačne som poslúžil,“ odmáhal sa od prijatia pláce Capinos, „ale ruka ruku umýva a obe sú čisté, ja tiež mám poníženú prosbu, keby ráčili učiniť milosrdnú lásku. Vyťahujú teraz z matriky vojakov, keby ráčili môjho Janka vynechať.“

„To nemožno,“ potľapkal ho po pleci Žarnovič. „Matriku porušiť je veľká vec. Prišiel by som za to do žalára, čo mi len nedoprajete.“

„I veď sa o tom cisár vo Viedni nedozvie,“ škrabal sa Capinos za uchom.

„Darmo,“ odsekol Žarnovič, „to vám učiniť nemôžem.“

Miesto žiadaného vynechania z matriky ponúkol mu úrad kostolného gazdu. Za to zase poďakoval sa Capinos.

Núkal mu i noviny zadarmo. To ani prijať nemohol, lebo čítať nevedel.

Odišiel z fary ako nepriateľ farárov, mysliac si: počkaj!

V

Skoro i smierený Kotrbac prestal chváliť svojho „popíka“ a znovu sa rozžiaril na farára. Rodinná záležitosť ho udobrila, a zase rodinná záležitosť rozpeprila.

V noci mal akúsi nepríjemnosť so ženou a už ráno bežal ako oparený, bez klobúka hore farským dvorom vykrikujúc a vrútil sa ožratý do farárovej chyže so žalobou, že jeho beštia žena od neho bočí a so sluhom psy pasie.

„Máte na to svedkov?“ pokrútil Žarnovič hlavou.

„Naskutku ich zastihol sused na humne,“ bil sa Kotrbac v prsia s prísahou.

Farár predvolal suseda, a vyložil mu vec s otázkou, či to pravda?

„Moje svedectvo,“ zapálil sa povolaný, „vyzerá takto,“ a prask! Kotrbaca po líci s jednej i s druhej strany. S tým sa vzal a pošiel.

Kotrbac za ním na dvor s krikom: „Ty zbojník! Ty, čo si siahovinu pokradol!…“

Svedok sa navráti a lap, Kotrbaca za vlasy. Mrštil ho o zem, a tam ho tak bil po hlave, že ho vcele dokrvavil, i košeľu na ňom rozdriapal.

Takýto sa vrátil Kotrbac do chyže. „Či vidia, ich milosť pán farár, čo mi ten zbojník narobil? Nech hneď pošlú po žandárov, nech dajú odviesť zbojníka na stoličný dom.“

Miesto poľutovania dupol hnevivo Žarnovič: „Nechoďte mi viac na oči ožratý. Považujem to za zneváženie svojej osoby, že vždy vtedy sa na faru pritetelíte, keď by ste sa mali skryť pred každým poctivým človekom. Practe sa!“ otvoril mu dvere.

S tým bolo po priateľstve. Kotrbac pošiel dolu dvorom vyhrožujúc, že sa o tom dozvie i cisár vo Viedni, a hneď počal búriť sedliakov, aby písali inštanciu na odstránenie farára.

„To hlúpo,“ odvetil Capinos na to ochotným sedliakom, keď jeho mienku chceli počuť. „Len chcieť, to nie je dosť a príčiny na odstránenie niet. Ale viete čo? Farár drží kostolnú lúku len toľko, že nie zadarmo a užíva tisíczlatový kapitál, ktorý náleží kostolu. O to písať inštanciu.“

„Ty si predsa múdra hlava,“ podskakoval od radosti Kotrbac. „Smrdíš ako dudok, ale rozum máš ako Šalamún.“ Od toho času boli priatelia, bo predtým sa nenávideli.

Capinos sám nemyslel tak vysoko o sebe. Aby rana bola istá, navrhol poradiť sa predbežne s múdrymi ľuďmi, menovite s Huňásom a Dechtiarom. Toto vzal na seba všetečný Kotrbac.

Podliak tento smieril sa i s tým svedkom, čo ho dokrvavil: ale farárovi nemohol odpustiť, že nezmlátil svedka, ani nedal zatvoriť, čo by vraj bola bývala jeho povinnosť. Ba vŕtalo mu v kotrbe, že sa farár pritom usmieval, mnul si s radosťou dlane. Čakaj!

VI

Vzal na seba ukrvavenú, rozdretú košeľu a ťažkú gubu a poď do Krivošian.

Napred vošiel ku svojmu ľubučičkému Huňásovi.

„Tu vidia, pán veľkomožný, čo sa mi stalo na fare. Takého my máme teraz farára, dobre ráčili povedať v kázni u nás (nikdy ju nezabudnem), že zlý farár je najväčšie nešťastie pre obec.“

Rapavému Huňásovi až srdce strepotalo od radosti, že tak skoro prišlo, čo dychtive očakával.

„Pokrvavil ťa farár?“ tázal sa naradovaný.

„Nie,“ odvetil Kotrbac svojím chripľavým hlasom, „ale stalo sa mi to na fare. Pred očami farárovými skrvavil ma takto planý človek.“

„A čože to bolo?“ pátral ďalej Huňás.

„Nuž hanba, posmech,“ odpľul Kotrbac. „Mám planú ženu, beštiu. A farár nie, žeby ju sťahoval, potrestal, ale mňa dá biť a skrvaviť na fare, rád je tomu, smeje sa. Nech sa zmilujú nado mnou, prosím ich pre Boha, pre Matku Božiu, pre päť rán Kristových,“ vrhol sa na kolená. „Už musím utiecť z toho Baranieho, a to pre farára. Všetkých nás vyženie. Ach, škoda starého! To bol anjel oproti tomuto tyranovi. Drží s planými ľuďmi, s tým kostolným gazdom. Obaja sú zbojníci. Ozbíjajú spolu dom boží, a mňa bijú, krvavia, že som dôverný k domu božiemu.“

„To teda dáke otázky o kostolnom imaní,“ kročil mu v ústrety Huňás, aby v spúste márnych rečí dačoho podstatného sa domakal.

„Nespravodlivosť, hriech, až hanba,“ odpľul zase Kotrbac. „Chcel by byť velikým pánom.“

„Teda neverne gazduje s kostolným imaním,“ zakresal ešte raz Huňás, aby iskra vypadla. Lebo videl, že zo žaloby proti osobe nič.

„Áno,“ prisvedčil Kotrbac, „ozbíja kostol, drží kostolný kapitál a lúku zadarmo. Ja som dôverný k domu božiemu. Nech píšu o tom osvietenému biskupovi. My chceme kostol náš brániť, farár je zbojník.“

„To je už dačo,“ pomyslel si Huňás. Aby dodal oplanovi a mätežným Baraňancom ochoty, riekol blahosklonne: „Zaujímať sa za dom boží je povinnosťou každého katolíckeho kresťana. Že farár váš obohacuje sa kostolným imaním, to je mrzko od neho. Ale písať o tom biskupovi musíte vy sami. On prosbu vašu vyslyší, bo jeho povinnosť je zastávať svätý kostol proti lakomým farárom.“

Kotrbac bol s tou odpoveďou tak spokojný, že pánu veľkomožnému nielen ruku, lež i nohu by bol pobozkal.

Od Huňása šiel k svojmu ujcovi Dechtiarovi. Ale tu už celkom iné struny natiahol. Pred ujkom, dobre o všetkom poučeným, bál sa tak makave luhať. Potom on len s popmi rád hral svoju komédiu. Pohŕdajúc vlastne všetkými, huckal ich spolu, ako sa chlúbil, používal jedného proti druhému.

Pred ujcom hovoril o všeličom, až sám zaviedol reč na farára, tážuc sa, ako sú s ním spokojní?

„Hja! Taký pálenčený farár,“ mrdol Kotrbac plecom. „Už ľudia ani do kostola nechodia. Nekáže o Kristu Pánu, ako ho židia mučili, lež vždy len o tej pálenke a o tom pijanstve.“

„Dobre má, že vás sťahuje,“ hodil Dechtiar rukou. „Všetci ste korheli, hej, v krátkom čase i úroky prepijete. Škoda bolo dať vám tú slobodu. Z panského jarma ste vyšli, hej, a leziete do jarma židovského. Vy bezumci! Chcete, aby vám farár kázal, ako židia Krista Pána mučili. Budú oni mučiť vás, hej, nie za deň za dva, lež po všetky veky vekov, keď preženiete cez hrdlo, čo vám pán cisár daroval. Či myslíte, že vždy bude pánom odnímať a vám dávať, aby ste mali čo prepíjať? Farár dobre mieni s vami, hej!“

„Sdiera nás,“ mrdol Kotrbac plecom, „dáva nám brať zálohy, ten zeman.“

„O sdieraní netáraj,“ zavrátil ho Dechtiar. „Ten jeden deň roboty a korec zrna v roku vás neožobráči, hej. Toľko prepijete cez deň.“

„Ale ukrivďuje dom boží,“ odkašľal Kotrbac. „Užíva kostolný kapitál a kostolnú lúku zadarmo.“

„To mu odňať nemôžem,“ osvedčil sa Dechtiar. „Biskup je v tom pánom, hej, píšte inštanciu.“

Kotrbacovi nebolo viac treba. Pošiel s radostnou zvesťou do Baranieho, že i Huňás i Dechtiar kážu písať inštanciu.

Sedliaci to prijali s jasotom; len trochu bojazlivý richtár a Truľo krútil hlavou. Richtár Belko hovoril: „Len toť sme vyhodili farára a už zas inštancie!“ Truľo tvrdil, že dotyčný kapitál nikdy nebol kostolný a lúky že kostol nikdy nemal, lež len chatrnú roličku.

Naposledok však ustúpili aj oni všeobecnej žiadosti. Lebo z otázky olúpenia farára stala sa otázka náboženská. Šlo o to, kto je dôverný k plebánovi, kto ku kostolu, Bohu, Kristu a Márii? Huncút, kto by držal s farárom.

Uzavrelo sa vydať dedinskú pečiatku, ktorej pripisovali neodolateľnú moc, šialenému Kotrbacovi. Usniesli sa na Capinosov návrh i na tom, že Truľo úrad kostolného gazdu složí a nikto ho neprijme, pokiaľkoľvek kostolu nebude navrátené, čo mu náleží.

Toto Truľo učinil bez meškania, a farár sa čudoval, že nikto nechce prijať úrad.

Kotrbac bežal s pečiatkou k svojmu riadnemu pisárovi, čo mu všetky listy a inštancie písaval. A to bol pijanský jeden pecúch pri „amte“. Složil mu obyčajnú taxu, zlatovku, a odniesol hneď nikým menovite nepodpísanú inštanciu na poštu.

VII

Sedliaci to držali proti svojej obyčaji v takej tajnosti, že farár ani tušenia nemal o dajakých inštanciách. Preto sa i zaujímal za nich horlivo pri pravote o les, neváhal sa učiniť ešte viac nenávideným pred panstvom, ako už okrem toho bol.

O pár dní potom, čo pošta odniesla inštanciu na biskupa, prišlo do Baranieho vyslanstvo od urbárskeho súdu^[46] k vyslúchaniu svedkov o tom, či Baraňanci boli v úžitku drevobrania, či nie? Dechtiar, ktorý mal pritom mnoho očakávať a bol práve hlavou stolice, nechcel ani znať o celej veci. Sedliaci si prišeptávali, že on už svoj les nosí vo vrecku. Žarnovič oproti tomu, hoc nevidel žiadnu výhru pre seba, predsa sa dostavil i do Baraňanského domu medzi panstvo a fiškálov, ako šľachetný bojovník za svojich farníkov.

Bola to už tretia lehota od šiestich rokov v tej istej záležitosti. Pri stranníckosti súdu, složeného zo samých zemských pánov, preťahovali šibalskí advokáti vec tak, že sa nikdy nič nedokončilo. Vždy len pri tej prvej otázke ostalo, či boli v úžitku drevobrania a či majú právo dvíhať pravotu? Hneď pod tou, hneď pod inou zámienkou odložilo sa jednanie na neskorší čas.

Tohto fígľa lapil sa i teraz panský advokát. Predložil, že vyslúchanie svedkov diať sa nemôže, lebo istý pán neprišiel.

Žarnovič pozrel na advokáta, daného sedliakom z úradu, a keď tento stále mlčal, ozval sa on: „Keďže tak, teda tejto pravote ani do príchodu židmi čakaného Mesiáša konca nebude. Netreba nič iné, ako keby sa vždy dakto z povolaných nedostavil.“

„Ale ten pán prísť nemohol, lebo si nohu zlomil,“ bránil svoj návrh panský advokát.

„Prijmeme to za pravdu,“ lapil ho za slovo Žarnovič, „ak plnomocný pán advokát dá to osvedčenie do protokolu, že v prípade nepravdy pravotu prehral.“

„S vami nemám žiadne konanie,“ hladil si panský advokát bradu.

Žarnovič riekol ďalej: „Ináč patent z 2. marca 1853,^[47] ktorý je tu jediným merítkom práva, predišiel takýmto úskokom, určujúc, aby vtedy, keď dakto vyslaný sa nedostaví, súd menoval zástupcu.“

Čím väčšia to bola pravda, tým živšie sa dotkla prítomných.

Strhlo sa veliké mrmranie proti Žarnovičovi. Panský fiškál chcel ho doprosta vyhnať. Iní sa srdili, že načo hovorí on, keď zástupca sedliakov mlčí?

Tento sa videl naposledok donútený lapiť stránku Žarnovičovi a žiadať vypočúvanie svedkov, čo sa i stalo.

Lež tu zase, pri zrejmej stranníckosti, len Žarnovič ozvať sa musel.

Ozval sa však menovite pritom, že to, čo svedkovia hovorili slovensky, zapisovalo sa maďarsky. „Vyznanie svedka,“ hovoril, „má sa zapísať v jeho reči a potom sa mu to má prečítať; inak môžeme zapísať, čo chceme.“

Potom sa ozval, keď slúžny okrikoval svedkov s hrozbami. „Vaša vec, pane, je len verne napísať, čo vyzná svedok.“

To všetko zapríčinilo takú rozhorčenosť, že keď istá žena z filiálky prišla oznámiť pohreb a richtár vyvolal Žarnoviča von, slúžny vybehol za ním: „Pán farár, tu nie je miesto pre spoveď.“

Musel sa hneď navrátiť a nesmel viac von. Myslelo sa, že vyšiel dávať radu na dvore shromaždeným sedliakom.

Panstvo sa mýlilo. Sedliaci mali medzi sebou reč o tom, že farárovi z lesa nedajú.

Nevďačníkov harušila, vidiac, čo sa deje tu i tam, jedna stará babička, ktorá chodievala prosiť plebánka, aby jej už len pekný pohreb zrobil, keď ju Pán Boh povolá. „Iďte, iďte, nemáte svedomia za psa. Vždy ste si žiadali plebána, ktorý by s nami držal. Tento drží a vy čo? Keď ho páni za vás pečú, vy ho oblievate zimnou vodou.“

VIII

V krátkom čase potom dostal Žarnovič úradné písmo od Huňása, aby ho v istý deň očakával spolu s čo najpočetnejšie shromaždeným ľudom, bo že príde jemu a ľudu vyhlásiť biskupský výrok.

„Čo za výrok?“ premýšľal Žarnovič a trnul.

Jednako oznámil sedliakom príchod vicediakov a kázal im prísť v ustanovený deň na faru.

Sedliaci šuškali radostne medzi sebou na farskom dvore. Kotrbac ich uisťoval, že vyhrali. A predsa tázali sa vychodiaceho Žarnoviča so lživým úsmevom: „Načo to príde pán veľkomožný z Krivošian?“

Prišlého složili s voza na rukách, tisli sa jeden pred druhým bozkávať mu ruky. Kotrbac vzdychal s prevracovaním očú: „Boh sám prichádza medzi nás.“

Usmievajúci sa pán veľkomožný s červeným pásom zavolal všetkých do farárovej chyže a tam im predovšetkým ďakoval menom biskupovým za dokázanú horlivosť pri veciach cirkevných. „Osvietený pán biskup,“ hovoril, „teší sa z toho, že sa staráte o dom boží; chváli vás, že netrpíte, aby kto ukrivďoval svätý kostol, dôchodky jeho privlastňoval nespravodlivo sebe. Bo darmo, už to raz každé hrable k sebe hrabú. Často tí, ktorí by mali brániť práva svätého kostola, sami ich porúšajú z lakomosti.“

So Žarnovičom krútil sa svet, Huňás pristúpil po úradnom popudení ľudu k veci. „Osvietený biskup,“ hovoril, „ako pán kostolného imania vyslyšal vašu spravodlivú sťažnosť, prisúdil dosiaľ farármi užívaný kapitál svätému kostolu a súčasne ráčil prikázať, aby kostolná lúka dala sa do prenájmu cestou dražby.“

Uradovaní sedliaci ďakovali osvietenému biskupovi, bozkávali pánu veľkomožnému ruky, ale farára ako by na oheň vrhol.

„Čo?“ riekol latinsky, vzmužiac sa, „výrok pred výsluchom? A hneď to i oznámiť ľudu s nesmiernym zľahčením farárovým a zrejmým popudzovaním? Tak duchovenstvo najlepšie dokáže zničiť sa samo.“

Sedliakom riekol: „Pokračujete nečestne, proti svedomiu, vy nevďačníci. Kedy to bol kapitál kostolný? Kedy kostol mal dáku lúku?“

„Pri scelistvení chotára,“ odvetil mu Capinos, „dostal miesto role lúčku.“

„Čo by i tak,“ hovoril Žarnovič, „ja ju užívam ako iní farári, za stálu cenu z moci kanonickej vizitácie, ktorá je jediným základom práv našich i kostola samého.“

Huňás postavil sa vážne: „Dohadujte sa o tom s biskupom. Ja plním uloženú mi povinnosť. Kapitál nech tam stojí v budúcich účtoch, lúka dá sa hneď do prenájmu.“

„Nie je odlúčená od farskej,“ namietol Žarnovič.

„Odlúčime ju,“ odsekol Huňás a uviedol to hneď šelmovsky v skutok. Úrodnú časť lúky vylúčil pre kostol a dal do prenájmu židovi; farárovi zanechal len mechom prikrytý štrk, kde ani kosiť, ani orať.

Učinil to v Žarnovičovej neprítomnosti, ktorý na lúku nevyšiel a šiel potom na obed k richtárovi. Tam popudil sedliakov ešte viac, hromžil na farárovu lakomosť, sám povestný lakomec, a kázal upotrebiť násilie, ak by sa snáď protivil.

Sedliaci potom bočili od olúpeného farára, len pôvodca všetkého Kotrbac prišiel ho tešiť. „To ten a ten,“ bozkával mu ruky. „Tí závistníci, tí zbojníci. Ich milosť, pán farár, nemajú tu dobrého človeka, okrem mňa. I ten Huňás, to sa nesvedčí, mne sa až plakať chcelo. I pán biskup mal by mať ohľad na duchovnú osobu. Ja keď kňaza vidím, ako by som Boha videl.“

Tak tešil na fare plebána. V krčme sa vystatoval: „Dal som tomu zemanovi! Nech ide v čerty na svoju kúriu. Všetko mu odoberiem a potom i jeho samého vyženiem. Nemá dobrého človeka medzi farármi, i biskup hnevá sa na neho.“

K tomu šiel Žarnovič osobne, aby mu vec vysvetlil a posťažoval si na Huňása. Ale biskup, ktorému vrčaly v maďarónskej hlave akési panslavistické agitácie, to sám tak chcel, aby ľud stratil dôveru k Žarnovičovi. Stál pred ním ako Jupiter olympský,^[48] prijal ho ako zločinca, vyctil ho ešte i za to, že nestojí pred ním dosť pokorne, oboslal ho so žalobou do Viedne,^[49] ak sa mu neľúbi súd biskupský.

Oproti tomu Huňása, na ktorého Žarnovič prišiel žalovať, práve vtedy biskup za abasa povýšil. Pretože však infulovaný abas^[50] už nechcel viac vicearchidiakoniť, sosňal mu biskup bremeno, ale ponechal i ďalej titul vicearchidiakona. Povinnosti úradu preniesol na Virasztóva s názvom podvicearchidiakona. To znamenalo toľko, že Huňás je nenahraditeľný.

Tak prešiel zase na úhlavného Žarnovičovho nepriateľa pre farárov veľmi vážny úrad vicearchidiakonský. Oni zaiste už tým premnoho môžu i pomôcť i škodiť, že dávajú ročné tajné zprávy o farároch. Tu mnohí nakladajú potme podľa ľúbosti s dobrým menom a pohrávajú sa šťastím spolubratov.

IX

Ani Huňás neprestával byť nepriateľom, ba i svoje nové vyznačenie použil k Žarnovičovému zľahčeniu pred ľudom.

V jeho podružnej cirkvi nachádzala sa zámožná bezdetná sedliačka, osoba poverčivá. Aby obdržala orodovaním večnej Devy dietky, umienila si postaviť do kostolíka oblečenú sochu Panny Márie. Nečinila to však s povedomím svojho farára, lež bežala do Krivošian k mužovi božiemu s vysokou čiapkou a velikánskou krivou palicou, čomu ľud zázraky pripisuje. Taký muž je tretí po Pánu Bohu, ako hovoril Kotrbac. Preto i pobožná ženička sverila svoj úmysel abasovi. S jeho odobrením dala za drahé peniaze zhotoviť drevený špalok, obliecť do ženských šiat a muž divov mal jej to vysvätiť.

Vzdelaného vkusu a horliaci za kresťanské osvietenie ľudu, Žarnovič nebol milovníkom takýchto sôch, ktoré katolícky ľud kde tu nosí na drúkoch po odpustkoch. Potom ho mrzelo, že nie k nemu obrátila sa jeho farníčka. Keď mu teda prišlo do ušú, čo sa hotuje, písal opátovi, aby sa neopovážil siahať do jeho práv. On, ako farár, že chce napred vidieť podobizeň, či zaslúži miesto v chráme, a potom oznámiť to podľa predpisu biskupovi; náš osvietený vek že požaduje odstránenie i tých podobizní, ktoré teraz znešvarujú chrámy, nieto uvádzanie nových! Jeho chrám že má iné potreby, nie takéto sochy, pri ktorých o dákom umení ani reči.

Ale Huňás mal inakší vkus a zakladal si na tom, aby jeho sväté ruky čím viac kostolov zaopatrily sochami dľa jeho vkusu, ktoré jeden jeho príbuzný tesár zhotovúval. A odstrašiť sa nedal, bo vedel, čo si môže dovoliť oproti Žarnovičovi. Vylíčiac ho farníkom ako nepriateľa Panny Márie, zlého katolíka, luterána, hurbanistu, vysvätil bezodkladu škaredú podobizeň, ba poslal s ňou k slávnemu doprevadeniu kaplána s bubnami a trúbami.

Žarnovič kázal učiteľovi zatvoriť kostolík, ale ľud sa vzbúril: „Kto nám rozkáže? To náš kostol,“ hrozil vylámaním dverí, učiteľ musel popustiť. Bez prítomnosti farárovej, proti jeho zákazu, vniesol podobizeň do jeho chrámu cudzí kaplánik, zaspieval „Te Deum“ a potom obedoval u nábožnej ženičky. Tam bolo pretriasanie bezbožného nepriateľa Panny Márie.

„Hľa, akého my máme farára! Páni mu ani deti svoje krstiť nedajú,“ mrmral ľud, ktorí pánov nenávidí a predsa vo všetkom spravuje sa podľa ich príkladu, rád napodobňuje ich mravy.

Nanajvýš tým zľahčený Žarnovič sa nežaloval, nežiadal od biskupa zadosťučinenie, vediac dobre, že nedosiahne žiadne. Ale biskupovi, pravda, písal po skutku Huňás a Žarnovič tam dostal svoje. Vylíčil ho ako nebezpečného osvietenca.^[51]

Písal súčasne, že pán Baraňanský z nenávisti proti panslávovi necháva už pol roka bez krstu svojho syna a biskup mu naložil, aby on šiel decko pokrstiť.

Bolo skutočne tak, lež pán Baraňanský odporoval i opátovi. On že hlavu svojho syna nedá do výrobku popom, aby ju ohlúpili. Ustúpil len tomu, že by to malo zlé občianske následky pre chlapca. Pokrstil ho teda opát, s novým zľahčením farárovým.