ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Druhý bol by sa pri takých skúsenostiach, pri takej ozornej nevďačnosti a všeobecnej zloprajnosti ľudu obmedzil na prísne úradné povinnosti, bol by zanechal všetkým ušľachtilejšie snahy. Ale dobrosrdečný Žarnovič, akékoľvek trpké veci skúsil a ešte trpkejšie očakával, znajúc, že tak pobúrený ľud už nezastane, až príde ku krajnosti, predsa neobľavil v ničom, neprestal konať i ďalej všetko, čo len mohol, pre osvietenie, vzdelanie svereného stáda. Jeho hnev bol namierený len na zlostných popudzovateľov, ľud ľutoval ako žiaľneho slepca, ktorý k nikomu nemá dôveru a nevie, koho nasledovať.

Keď teda jeho rozprávky boly vytlačené, daroval jeden silne sviazaný výtlačok jednému z najporiadnejších a najlepšie vycvičených mládencov s tým, aby to čítal mládeži na priadkach. „Najtiaž ich nalakomiť,“ myslel si, „potom budú zábavno-poučné knižočky hľadať sami.“

S novinami už predtým oproboval. Dával ich, keď Capinos čítať nevedel, Truľovi, ale zbadal, že to tam všetko na hromade leží nečítané. To isté zbadal i pri organistovi. Povolal gazdov na faru, že im sám v nedeľu čítať bude, ale len sa smiali z neho, neprišiel nikto. Len Kotrbac sa dostavil s otázkou, či dačo nevyšlo od cisára o lesoch? Oproboval tedy pri mládeži so svojimi rozprávkami.

Nakoľko jeho očakávaniu odpovedala skutočnosť, uvidíme v kúdeľnej chyži na priadkach.

V kozube horia nakríž kladené triesky. To bolo drahšie svetlo, ako by boly bývalý najlepšie sviece, ale Slovák neráta. Okolo stien a teplej pece sedia na laviciach a pradú najstaršie dievky. Parobci, ktorý sa tisne medzi priadky, ktorý sedí na nizunkom stolku a na kláte, ktorý si zapaľuje kratučkú dymku, ktorý stojí vprostriedku a vystrája fígle, vyciera zúbky na dievčatá. Tieto sa rehocú, škádlia, strhujú klobúky, pospevujú. Chachot, krik, divá lárma.

„Bavte sa ticho,“ hovorí gazdiná vdova. „Zahádam vám hádky.“

„Dobre, ale nech budú nové,“ vreštia parobci. „Z takých nič, čo už známe.“

„Novučičké nové,“ vetí gazdiná, „počúvajte.“

Nastalo mlčanie, gazdiná zahádala: „Šesť nôh má a na hlave chodí — čo to?“

„To nemožno,“ hovoria parobci. „Takého zvieraťa niet, čo by chodilo na hlave.“

„A voš kde chodí?“ táže sa gazdiná.

„Prisahám Bohu, pravda,“ chachocú sa parobci.

„Počúvajte druhú,“ hovorí gazdiná. „Dvakrát sa rodí, raz umiera, chodí rukami. Čo to?“

„Dvakrát sa rodí vták,“ ozve sa jedna z priadok, „ale rukami nechodí.“

„A čo iného sú krídla?“ opravila ju gazdiná. „Poviem vám ešte jednu. Žena je, rastie jej brada, čím dlhšia, tým lepšia; holia ju dva razy v roku. Čo to?“

„Tú by ani čert neuhádol,“ hovorili parobci.

„A predsa vy sami,“ vetila gazdiná, „máte britvy a holíte ju.“

„Aha! Viem už,“ riekol jeden, „to je lúka.“

Táto lúka ľúbila sa najviac parobkom. Smiali sa, chválili, prisvedčovali s prisahaním, žiadali o nové hádky.

Ale chlapec zpoza pece sa ozval: „Rozprávajte radšej rozprávky, mamo.“

„Rozprávky, rozprávky!“ prisvedčovaly mu dievky, potom i parobci.

Ale jeden z týchto vytiahol knižku: „Nie to, budem vám dačo čítať.“

„Tu nie je kostol,“ ozval sa druhý, surový hlas, „aby sme sa modlili,“ a strhol sa smiech.

„To nie sú modlitby,“ opravil ich majiteľ červenej knižky, „lež rozprávky od nášho farára.“

„Čo by farár vedel?“ chrešťal zase hrubý hlas. „Ja znám inakšie rozprávky ako farár, také, prisahám Bohu, že ich nikdy nepočul.“

Ale iní mysleli, že by tam predsa mohla byť dáka nová rozprávka a žiadali čítanie.

Majiteľ knižky sadol ku kozubu, otvoril knižku, kde sa práve nahodilo, a začal slabikovať: „Mar-tina pokaz-ili sami rod-ičovia. Sotva pre-stal pr-prsia požívať, už mu dáv-ali pálenku.“

„To bol dobrý chlapec,“ smiali sa parobci.

Čitateľ vychopil inde: „Celá o-ob-obec bola poh-rúžená do hnu-sné-ho pijanstva.“

„Dobre mala,“ rehotali sa zase parobci.

Čitateľ pokračoval: „Tak vyšli všet-ci na miz-inu, len krčmár žid zbo-zbohatol.“

„Iď s tým!“ vytrhol mu hrubohlasý surovec knižku a hodil o zem. Druhý riekol: „Ja som myslel, že to bude o dákých kráľovičoch a zakliatej princezne.“ Tretí riekol: „Alebo o sani s dvanástimi hlavami.“ Štvrtý riekol: „Alebo o ježibabe a Laktibradovi.“ Všetci sa osvedčili jednohlasne, že také rozprávky nič nestoja; ba jeden hodil práve knižku do ohňa a navrhol, aby sa skladali na pálenku, čo sa ihneď uskutočnilo.

Tak obstál Žarnovič so svojou knižkou doma. Nedivil sa potom tomu, čo skúsil inde. Jedni z národovcov mu ani neodpovedali, druhí poslali balíky nazpät, najlepší poslali aspoň cenu pre seba podržaného výtlačku. Lebo tak sa to vodí s tými pospolitými dielcami. Píšu sa pre ľud a kupujú ich len daktorí horlivci bez potreby, len aby sám vydavateľ neniesol škodu. Žarnovič stratil pri svojom podniku na poldruha sta zlatých, čo sa mu však až pozdejšie objavilo.

II

V úradných veciach tiež neochaboval. Vypracoval celý rad výtečných kázní o škodlivosti pijanstva, rozšíreného ohavne medzi Slovákmi a v jeho obci zvlášť. Aby nevedomým vec náležite vysvetlil, ukázal im z ohľadu zdravotného, gazdovského, mravného, ako šľahajú samých seba, miesto rozkoše objímajú nekonečné neresti. Strašil ich, že idú v ústrety hroznej budúcnosti, že sa stanú všetci holomkami a otrokmi židov. Rečnil o tom cez viac nedieľ jedno za druhým a potom chcel farníkov pozvať do spolku striezlivosti.

Ale nevyrečnil ešte ani polovicu prihotovených kázní, keď sa odohral tento krčmový výjav.

Okolo dlhého špinavého stola sedia sedliaci vo sviatočných gubách. Jedni fajčia smradľavý dohán z dymiek tak krátkych, že sa im temer nosa dotýkajú, iní majú hlavy nedbanlivo podopreté o lakeť, iní držia oba lakte na stole, iní sú obrátení k stolom chrbtom, iní vyťahujú nohy a odpľúvajú, iní pijú, trepú pohármi, rozkazujú si, všetci shovárajú sa hlasne, rozprávajú, prisahajú, nadávajú, zlorečia. Vrava, krik, lárma až hlava hučí.

Práve vstúpi vytiahly muž s vysokým opaskom a vrhnúc sa nedbanlivo na posekanú lavicu, skričí: „Žide, holbu!“

„To je mnoho odrazu,“ poznamenal na to druhý.

„Farárovi navzdory,“ trepol vytiahly päsťou o stôl.

„Keby nekázal o pálenke, obišlo by sa na žajdlíku; teraz i zato holba!“

„A ja ti kúpim druhú,“ ozval sa Kotrbac, „žes’ taký rozumný človek. Ten pálenčený farár chcel by urobiť z nás Poliakov, zriadiť taký spolok striezlivosti, ako majú v Poľsku, vziať nás pod prísahu. Ale my nie sme Poliaci a nie blázni. Nech ide za mňa kosiť a do fúry, ja jeho tisíc farahúnskych duší, ešte i jeho huncútsky…“

Trnie pero, keď má položiť na papier tie satanské, bohorúhavé kliatby, ktoré už i náš ľud od Maďarov prejíma. Čím viac sa rúha Bohu, tým viac myslí zneuctiť toho, komu nadáva. A že metá takéto kliatby aj na osoby duchovné, tomu sa bude diviť, kto myslí, že čím sprostejší ľud, tým väčšiu chová úctu k farárom. Naopak, čím väčší divoch, tým je i proti farárom neúctivejší.

Panský lesník pokrútil pri pľuhavej kliatbe Kotrbacovej hlavou: „Ej, ej! Zato bys’ mohol i zle obstáť.“

„Ja?“ mykol sebou surovo Kotrbac, „ja za jedného popa zle obstáť? Keby som nadal tu Čmuľovi do huncútov, prišiel by som do chládku, ale popovi čo? Môžem mu dať i pri oltári na pysk, ta čo? Páni povedia: To múdry človek. Popom teraz odhúdli, ja ich stotisíc duší. Kopni do neho, musí ťa ešte odpýtať. Ja všetko viem. Teraz páni popom právo nesúdia.“

„Zdá sa tak,“ prisvedčil lesník. „Za urazenie kočiša dvanásť palíc: za zneuctenie farárovo sotva jedno teremtette.“

Žid s malinkou remennou čiapočkou na temeni ozval sa z nalievárne: „Then váš farár ničoho nepraje chudobnému židovi. Krčmára chcel by vcele vyhnať z obce.“

„Ale pôjde on,“ trepol vytiahly o stôl sklenku, ktorú mu teraz Čmuľ nalial plnú. Bo iní mávajú časom hrdlo, len do nepoznania tenšie od brucha, vždy prázdne.

„Sto farárov sa prejde,“ dodal Kotrbac, „pokiaľ jeden žid. Židov nech Boh živí,“ glgol pohárik.

„A hej, že židia dobrí ľudia?“ upravil si Čmuľ čiapočku na temeni. „Tho sa veru nesvedčí kázať o pálenke v kostole. My by sme nášho rabína samotného nechali na kazateľnici, keby nám počal kázať o pijanstve a pálenke.“

„To i my urobíme, prisahám Bohu!“ buchol sa Kotrbac v prsia. „Huncút, kto nie,“ dodal, keď mu pijani prisvedčovali.

Bol by sa Žarnovič i tohto posmechu dožil, keby ho nebol zavčasu upozornil striezlivý Capinos. Tomuto sa ľúbily farárove kázne proti pijanstvu, znal ich všetky nazpamäť. Keď teda počul, čo nenapraviteľní pijani kujú, šiel to oznámiť farárovi.

„Hm!“ pokrútil tento hlavou, „teda murína umývam. Ale aspoň počiatok spolku striezlivosti musí byť v mojej fare.“

„A kto vstúpi do neho?!“ utrel si Capinos malý noštek päsťou. „Ja, ktorý beztoho nepijem, a dakoľko nešťastných ženičiek, ktoré sa pri korheľských mužoch oplakávajú. Pijan žiaden nie! Vykonáme teda len toľko, že nás vysmejú.“

„Tak je, tak,“ prisvedčil i sám Žarnovič a prestal sa pľuhať s nenapraviteľnými otrokmi židov. Len príležitostne pozdvihol proti nezhojiteľnej nákaze hlas volajúci na púšti.

III

Vidiac, že so starými zakosnelými hriešnikmi nedá sa počať nič, staral sa tým viac o školské vyučovanie detí. „Tí odchovanci panštiny a dereša,“ hovorieval, „musia vymrieť, ako židia uprchlí z egyptského otroctva. Pre nich už pomoci niet, len ich potomstvo musí sa zošľachtiť.“

Kázal i o tomto často, horlil, žehral, napomínal, poučoval, núkal sa, že sám bude deti učiť; ale všetko márne pri divých hrdláčoch, škola zostávala prázdnou. Siahol teda k prísnosti, udal nedbanlivých rodičov a slúžny ich z naloženia Dechtiarovho citeľne pokutoval, ktorých na peniaze, ktorých telesne.

S akými následkami pre farára, poznáme z rečí tých, ktorí po vystálej pokute vracali sa do Baranieho.

„Ale ti vyzdvihli kitličku, Zuzka?“ smeje sa územčistý mužík s opaskom siahajúcim až po prsia.

„A tebe stiahli nohavičky?“ táže sa ho nazpät žena v hrachovej letnici.

„Z púhej gazdovlivosti,“ rehoce sa onen, „bo drelich teraz drahý. Preto i tvoju hrachovú kitličku chránili viac, než biele lýtka.“

„Nikdy to nezabudnem a neodpustím tomu farárovi,“ siahla si k lýtkam žena. „Tak človeka skatovať! Až že som hrýzla od bolesti. A prečo? Či som dačo pokradla? Pre ničomného pankharta. Zabijem ho, keď prídem domov!“

„Mohla si sa odkúpiť, ako ja,“ riekol úškľabne ten vytiahly, chudorľavý muž, ktorý v krčme pil navzdory farárovi.

„Fujarou,“ nadvihla si ženská hrachovú kitľu. „Bo mne, chudobnej chalupníčke, tak desiatky vyhadzovať, ako tebe, čo ich za dva dni zarobíš.“

„Žart na stranu,“ hovorí vytiahly, „ale to predsa hanba, či my za to platíme plebána, aby nás dal katovať? To nerobí žiaden, čo on.“

„A inde majú inakších farárov,“ prejal územčistý, „nie takých akýchsi Slávov. Mne odvrhli na stolici jeho písmo a napísali druhé, že to nič nestojí. Čo vraj máte za farára? Nedarmo, že býva v Baraňom. Ešte ani písať nevie, ako treba.“

„Preto nedrží s pánmi ani plebánmi,“ žehral vytiahly, „bo to len taký sprostý chlap. Ráno vstáva na svite, ako pastier, a kedykoľvek lapí na lúke vidly; i kosiť som ho videl.“

Ostatní pľuvali na to, ako čo by práce ich vykonávať bol dáky hanobný zločin.

Územčistý dodal ešte: „Pravdu mal šialený Kotrbac, keď už popredku vyhlasoval o ňom, že to pán Sláv, ktorý ani slovensky nezná.“

Tieto klebety zakladaly sa na pravde. Žarnovičovo písmo skutočne odvrhli na stolici preto, že bolo správne písané a aby mu narobili ostudu. Vstával skutočne ráno na svite, chopil dakedy aj vidly a kosu, lebo mu prekypujúca mladá sila nedala pokoj, chcel sa rozrušať a súčasne poctiť roľnícke zaneprázdnenie, ako cisár Jozef.^[52] Z toho mu prevrátený sedliacky rozum učinil zločin.

„Nebude on dlho u nás sa vypínať,“ tešili sa opalicovaní.

Chodili potom, pravda, všetky povinovaté deti do školy, ale farárovi beda! Celá obec vrela proti nemu, hovorilo sa o inštancii na odstránenie.

Bola by aj skutočne pošla, ale náčelníci všetkých baraňanských pohybov nedržali teraz s ostatnými. Capinos posielal svoje deti do školy pilne a tešil sa z pokárania iných. Kotrbac tiež posielal svoje dievčatko a zvlášť teraz potreboval farára, ktorý ho ešte vždy neznal.

Preto i behal pilne na faru, bozkával farárovi ruky, kľakal pred ním, žaloval na nevďačných huncútov, ktorí si nikdy takého farára nezaslúžili. Len pod rukou púšťal do obehu povesti o nastávajúcom preložení farára na inú faru. Tento sa len divil, keď sa ho tázali podchvíľou ľudia, kam odchádza?

IV

Čo si sľuboval od neho Kotrbac, to sa objavilo po zľahnutí jeho ženy.

„Nech píšu do Viedne, pán farár,“ pribehol vydesený.

„Komu?“

„Pánu cisárovi, môjmu ľubučičkému otcovi a dobrému priateľovi.“

„Ach, ach! A čo mu písať?“

„Že sa mi narodil syn.“

„A to tak vážna udalosť, že o tom i cisár vo Viedni vedieť musí?“

„On bude môjmu synovi krstným otcom, mne ľubučičkým kmotrom,“ oblizoval sa Kotrbac.

„Jako ste prišli na takú myšlienku?“ pokrútil Žarnovič hlavou.

„Sám sa mi ponúkol,“ zaprisahal sa Kotrbac. „Keď som ho viezol na svojich koňoch a viedol som sa s ním popod pazuchu hore vrchom, máte, hovorí, syna? Nemáme, reku, jasnosť cisárska. No, keď vám Pán Boh požehná, píšte mi, ja mu budem krstným otcom. Ale mi píšte, pohrozil; zrobím potom z neho človeka. Prisahám Bohu, nech ma tu čert vezme, nech oslepnem, ak to tak nebolo. Nech budú i oni otcom synovi môjmu, nech píšu cisárovi.“

„Na to musíte upotrebiť svojho obyčajného pisára,“ zasmial sa Žarnovič.

„Prosím ich pre Boha, pre Matku Božiu, pre päť rán Kristových,“ vrhol sa Kotrbac na kolená. „Oni sú môj otec, môj jediný ochranca. Bez nich bol by som dávno musel zutekať. A oni tiež nemajú dobrého človeka. Keby vedeli, čo pre nich vystojím, nahryziem sa s planými utrhačmi a buričmi. Nech pokrstia chlapca a zapíšu za krstného otca pána cisára a dajú mu to potom na známosť.“

„Naopak,“ vetí Žarnovič. „Napred vy mne musíte ukázať písomné privolenie cisárovo.“

„Nech teda píšu popredku, s krstom počkáme.“

„Musel by som mať menej rozumu než vy,“ odsekol Žarnovič.

Kotrbac vrhol sa znovu na kolená a vzpínal ruky: „Pre Boha, pre Matku Božiu, pre päť rán Kristových, nech neprekazia šťastie môjmu synovi. Pán cisár sľúbili mu dva milióny dukátov a že ho urobia generálom, alebo biskupom, čo bude chcieť. Nech sa zmilujú, nech píšu. Veď cisár dobrý pán, náš otec, môj dobrý priateľ. My sme spolu proti pánom, tým rebeliášom!“

„Dosť tých hlúpostí!“ odvrátil sa Žarnovič. Nevedel, či má človeka držať za krajne nestydatého luhára, či za blázna.

Vidiac nepremožiteľný odpor, žiadal Kotrbac, aby aspoň meno cisárovo Franc Jozef dané bolo jeho nešťastnému synovi, ktorý zlou vôľou farárovou prichádza o generálstvo alebo biskupstvo a dvamilióny dukátov.

„To sa vám môže stať po vôli,“ lapil sa Žarnovič kľučky, aby nezbedníka ponúkol k odchodu.

Vytratil sa síce s obyčajným pobozkaním ruky, ale dolu dvorom pospiechal mrmrajúc. Doma si trhal vlasy, klial Boha, Krista, Máriu, kríž i všetkých svätých tomu hladošovi zemanovi. „Čakaj, vykúrim ja ho!“

V

Súril potom písanie inštancie na odstránenie a „prečaranie“ farára, ale sám prišiel do kaše, z ktorej ho len farár vytiahol.

Neprestával poburovať i proti pánom, nenávideným z celej duše. Chodil, všade roztrusujúc, že pán cisár žiadnu daň nepotrebuje, lebo si narobí peňazí, koľko sám chce; že odpustil verným sedliakom, na ktorých jedine sa spolieha, všetku porciu, len kujoni páni že sdierajú ľud pre seba, tučia sa na mozoľoch chudoby. „Cisár,“ hovoril, „náš otec! Dá on tým sdiercom, tým rebeliášom! Ja znám, čo znám. ,Nič sa nebáť, môj drahý priateľ Kotrbac, my sme chlapi, složíme my tých pánov,‘ potľapkal ma po pleci, keď sme sa viedli hore vrchom popod pazuchu. ,Nič nedať tým sdiercom, tým huncútom, tým zbojníkom.‘“

Tieto, často opätované, slová našly vieru. Sprostač prijme akékoľvek hlúpstvo, len nech lahodí. Keďže Kotrbac ukázal i príklad, daň nesplácal a vrchnosť zhovievala, počali všetci v celom okolí zapierať dane a odvolávali sa na Kotrbaca. Následkom toho Kotrbaca zajali a odviedli pred súd.

Obec sa zaujala za neho, ako už to oni majú obyčaj. Vydali mu svedectvo pod pečaťou, že Kotrbac je bezúhonný, pokojný človek, ktorý nikdy ani kurčaťu neublížil. Behali aj na faru, aby sa i farár zaujal za nešťastného. „Oni sú otec náš, ku komu sa máme utiekať?“ Najmä žena prosila s plačom. „Čo budem robiť so sirotami? Nech sa zmilujú!“

Farár sa skutočne zmiloval a len to pomohlo oplanovi. Šiel osobne pred súd a vyslovil, ako bol presvedčený, že Kotrbac je človek pomäteného rozumu. Z tejto príčiny bol prepustený.

Ale nezískal tým vďačnosť, lež opak. Kotrbac hneval sa náramne na to, že ho farár vyhlásil za blázna a tým mu zamedzil cestu k richtárstvu, po ktorom dychtil. Huncútoval ho teda, nadával, zlorečil mu; a ak predtým poburoval oproti nemu, činil to potom ešte viac. „Von s tým huncútom zemanom, tým nepriateľom sedliakov!“

Chcel, aby sa hneď písala inštancia na odstránenie. A sedliaci boli by pristali, keby nie striezlivý Capinos. Tento odporoval. „Zostaneme v hanbe,“ hovoril, „bo nemáme príčinu.“ Bezcharakterný richtár Belko vzdával sa na vôľu väčšiny. „Ako chcete,“ hovoril, a sedliaci váhali.

VI

K čomu nemohol nakloniť obec mätežný Kotrbac, k tomu dala rozhodný popud náhoda. Staré farské chlievy spadly, vetchá strecha sa zalomila, hnilá povala preborila. Pretože krajinská cirkevná pokladnica nedáva na gazdovské stavania nič, Žarnovič kúpil sám hrady, krokve, laty, dosky a platil tesárov; len slamu na prikrytie žiadal od farníkov. „To nie sú moje budunky,“ hovoril richtárovi a prísažným. „Keď odídem od vás, alebo umriem, všetko tu zostane, ani mi nikto útraty moje neprinavráti. Neľutujte teda tých pár snopov slamy.“

„Musíme sa o tom poradiť,“ odvetili predstavení a svolali obec. Tu nielen Kotrbac odporoval celou silou, lež i Capinos, na ktorého všetci hľadeli, postavil sa rozhodne proti žiadosti farárovej. „Farára platí kráľ,“ hovoril mudrc tento vo vetchej bundičke, „nech si stavia, ako chce, to jeho vec, nám nič do toho. Farár nás len skusuje. Ak dáme raz, dáme vždy! Nedáme ani steblo,“ osvedčili sa svorne všetci.

„Dám radšej pohorelcovi,“ riekol jeden.

„A kto vystaví mne chlievy, keď mi spadnú?“ tázal sa druhý. „Ja nebudem vtedy pýtať od farára, nech ani on nepýta odo mňa.“

Kotrbac vrešťal: „Nech si stavia, keď chce: a keď nie, nech ide v čerty.“

Richtár oznámil farárovi, že gazdovia nechcú dať nič.

Žarnovič, akokoľvek nerád, musel ísť na žalobu k Dechtiarovi.

„Máte pravdu, hej,“ odvetil tento na jeho sťažnosť. „Dať musia a ja sám dám im príklad, hej, bo i ja som sedliak. Ak sa budú spierať, pošlem im žandárov.“

Hovoril to s veselou tvárou, ale Žarnovič spozoroval tajnú nechuť a nemýlil sa v tom.

Po jeho odchode vošla pani predsedníčka: „Čo hľadal tu ten doktor? Zase dáka žobračka, a hej? Ten človek neprestáva znepokojovať. Vždy má dáke sťažnosti a žiadosti.“

„Bo i my sme sedliaci,“ uškrnul sa trpko predseda. „Opilý pansláv!“ hodil rukou.

„Taký hrubian,“ dodala pani. „Nestydí sa žiadať od nás povinný deň a rokovinu.“

„Príde mu to draho,“ zaškaredil sa Dechtiar. „Žiada slamu na chlievy a sedliaci nechcú dať. Ja už vidím, čo z toho bude, hej. Sedliaci dostanú žandárov a farár svedectvo, že bol v Baraňom.“

VII

Sedliaci skutočne museli byť donútení k povinnosti žandármi.

„Dávame, dávame,“ hovorili, keď snášali slamu a platili, „ale pre druhého farára. Teraz koniec. Zeman musí von!“ To bol jeden hlas v Baraňom.

Bez Dechtiara však nechceli zaťať do toho. On im síce dal žandárov, ale vedeli dobre, že to učinil proti vôli. Usniesli sa teda ísť k nemu na poradu a ešte prvej vyskúmať myseľ nového vicearchidiakona Výrostku.

Toto vzali na seba Kotrbac a Capinos. Pošli obaja, jeden v gube, druhý v svojej vetchej bundičke.

„Nohy, ruky bozkávame, ako pánu veľkomožnému,“ hovoril Capinos, utrúc si malý noštek päsťou, „nech sa zmilujú nad nami, nech nám prečarajú plebána. Nenažíva s nami, ako Boh prikázal, vodí na nás žandárov, dáva nás biť.“

„Hm! Po zemiansky!“ pokrútil hlavou uradovaný Výrostko.

„Nech nám ho vezmú preč,“ vrhol sa na kolená podľa svojej obyčaje Kotrbac, „prosíme pre Boha, pre Matku Božiu, pre päť rán Kristových. Oni sú na to pán. Nech nám prečarajú plebána, bo všetci zutekáme!“

„Moje deti,“ odvetil Výrostko láskavo, „ľutujem vás, že vás takým plebánom Boh navštívil, ale prečarať vám ho len osvietený biskup môže. Musíte písať inštanciu. Ja potom učiním všetko za vás, čo v mojej moci bude.“

Chytrí prosebníci odišli s potešením. „Už je dobre,“ oblizoval sa Kotrbac.

Odvážili sa i k pánovi Baraňanskému, akokoľvek sa ho ináč hrozili.

„Plebán náš nedobrý,“ slovil Capinos. „Umienili sme si vyhnať ho. Čo myslia, pán veľkomožný? Veď sú tiež katolík.“

„Vyžeňte ho, ja jeho krvavého…“ zaklial Baraňanský. „Preč s tým panslávom!“

K Dechtiarovi šli hromadne temer všetci, s richtárom na čele.

„Čo tam, moje deti?“ tázal sa blahosklonne Dechtiar, hoc dobre vedel, načo idú.

„Ta veru, prosím ponížene, ako pána veľkomožného a otca nášho láskavého,“ riekol za všetkých richtár, „radi by sme prečarať plebána, bo ten terajší je nedobrý.“

„Ja plebánov nemôžem vyháňať, hej,“ osvedčil sa Dechtiar. „To môže len biskup. Musíte písať inštanciu a udať príčiny. Bo len tak na púhu žiadosť vám ho neodstránia, hej.“

„Príčin máme dosť,“ ozval sa mužík v bundičke, s maličkou a vyčnievajúcou briadkou.

„Ale nech budú podstatné,“ poučoval ich Dechtiar, „aby ste v hanbe nezostali, hej. Lebo vy ste zvykli cigániť. Myslíte, že čím viac naluháte, tým lepšie, a potom vás len vysmejú, hej.“

„Len svätú pravdu dáme napísať,“ oblizol sa Kotrbac.

„Ty, ty si samá pravda,“ pozrel nevrle na neho Dechtiar. „Tebe dal Boh jazyk len na luhanie.“

„V rok jeho narodenia,“ uškrnul sa Capinos a utrel si noštek päsťou, „musela panovať planéta Šimúna čarodejníka.^[53] Ale my sme poctiví ľudia. Všetko, čo dáme napísať, dokážeme.“

„Keďže tak,“ sklonil sa k nim vytiahly Dechtiar vo svojej zlatom vyšívanej úradnej šate, „dajte si teda napísať jednu poriadnu inštancijku na osvieteného biskupa. Nech tam budú vyložené všetky vaše sťažnosti, hej. Ja sám budem písať, aby vzali od vás toho zemana, hej, keď tak zle zachádza s vami.“

Sedliakom nebolo viac treba. Pošli hneď s hlučným shovorom do krčmy, ktorú zvykli v Krivošanoch navštevovať, a posadali okolo dlhého stola.

Predvolaný Kotrbacov pisár, pecúch od „amtu“, priniesol so sebou papier a černidlo a písal na špinavom stole, medzi pohármi a lármou, inštanciu na „prečaranie“ farára. Čo len ktorý napovedal z opilých sedliakov, to všetko pecúch napísal verne, jeho slovami, v najhrubších, najsprostejších výrazoch. Nazval obžalovaného farára i lotrom a zbojníkom. Potom sa udrela nad sviecou očadená obecná pečať, podpísalo sa len obecne „celá obec“ a inštancia oddala sa na poštu.

Odstránenie Žarnovičovo mali žalobníci za tak isté, že si už i druhého farára hľadali, hoci nemali na to právo. Pošli opilí, ako boli, na krivošiansku faru a ponúkli úrad tomu kaplánovi, čo im tú sochu bol doprevadil. Sľúbili mu, že si ho vypýtajú od biskupa a kaplán im vyhodil zlatovku na oldomáš.

„To bude popík!“ cmukal Kotrbac pri návrate do krčmy a keď ostatní pošli tackajúc sa domov, on ešte dlho chodil po meste za svojimi záležitosťami. Chlúbil sa všade, že on farára vyhodil; nadával mu do zbojníkov, nazýval ho nepriateľom Márie, kacírom. Ba rozprával i to, že s potupou vyhodený farár obesil sa na povale.

VIII

Povesť o tomto tragickom konci Žarnovičovom rozniesla sa rýchlosťou blesku, napred po Krivošanoch, potom široko-ďaleko, keď on sám ani o inštancii ešte nič nevedel. Lebo jedni sa ostýchali, druhí nechceli mu povedať, čo sa snuje, a Žarnovič nebol ten človek, ktorý by bol úmyseľne pátral po novinkách a držal si vyzvedačov. Nemajúc nič zlého na svedomí, žil a konal svoje povinnosti bezpečne, kázal, učil deti, gazdoval, čítal. Na to sa nikdy neohliadol starostlive, čo hovoria po krčmách pijani, ktorými pohŕdal. Nemal teda ani tušenia, že už prišlo, čo očakával, keď sa už rozširovala úžasná povesť o ňom. „Vieš čo nového?“ tázali sa ľudia jedni druhých. „Baraňanský farár sa obesil.“

Bol to potom zvláštny výjav, keď prišiel v trhový čas do Krivošian. Ľudia zastávali na ulici, hľadeli na neho s podivením, ako na čudo, ukazovali prstom, šeptali. Známi ho stretávali s prekvapením, ba s akýmsi strachom, tázali sa ho, či žije? „Čo sa stalo týmto ľuďom?“ myslel si zadivený Žarnovič. „Či som dáky zázrak, či čo? Divia sa mi ako vzkriesenému Lazárovi, kladú mi nesmyselné otázky.“

Až vtedy mu vzišlo svetlo, keď sa stretol s milovaným priateľom Rubcom. Tento zbledol a len toľko vypravil zo seba: „Ha!“

„Čo si sa tak zarazil,“ táže sa s podivením Žarnovič. „Ofúklo i teba akési čudo? Zdá sa, že sa máš premeniť na soľný stĺp ako Lótova žena.“

„Živý si mi teda!“ oboril sa mu na prsia Rubec. „A ja som ťa už oplakal.“

„To je teda príčina,“ zasmial sa Žarnovič, „všeobecného podivenia. Povesť ma učinila mŕtvym.“

„Ale bolo snáď predsa dačo vo veci,“ skusoval priateľa Rubec. „Snáď sa len nepreviedlo,“ dodal smutne. „Nebol by div! Tvoje utrpenie a krivdy sú veľké!“

„Že som onemocnel?“

„Eh! Na povale,“ ukázal si Rubec na hrdlo.

„Ak ti rozumiem,“ zapýril sa Žarnovič, „chceš sa ma tázať, či som sa neobesil?“

„Nuž, tá povesť je o tebe,“ podal mu Rubec pravicu. „Ale nič to, čoby i pravdivá bola, keď si len zostal pri živote.“

„Prekliate jazyky!“ dupol Žarnovič. „Prial by som, aby sám takou nečestnou smrťou zošiel zo sveta, kto prvý tú povesť vyrihol.“

„Tak snáď ani to nebude pravda,“ lapil ho za plece Rubec, „že si zbavený fary následkom inštancie.“

„O žiadnej neviem,“ uisťoval ho Žarnovič.

„Chvalabohu!“ pobozkal ho Rubec. „Spadlo mi so srdca bremeno. Ak dovolíš, idem s tebou do Baranieho.“

IX

Priatelia meškali spolu, keď Žarnovič dostal úradný list od Výrostka, že príde slávnostné vyslanstvo s archidiakonom Kacinčiakom na čele, vyšetrovať žaloby, zdvihnuté proti nemu farníkmi.

Teraz mu poslali aj špinavú inštanciu, aby zvedel predbežne, o čo ide, a mohol sa brániť. Biskup sa trochu zdesil svojho diela. Chcel len odňať panslávovi všetok vplyv na ľud; ale nechcel obremeniť novým údom deficienciu, ani vydať v porúhanie celé duchovenstvo. „Čo to bude,“ pomyslel si, vidiac márne pecúchove čarbaniny, „keď ošemetný ľud takto počne vyháňať farárov? Čo osožia farári obciam, ak sa stanú hračkou najpodlejších korheľov?“

Bol by vcele zahodil špinavý plod krčmy, keby nie Dechtiara. Ale tento písal biskupovi, že v zúfalstve celá obec od matky cirkvi odpadne, ak nenávideného Žarnoviča neodstráni. Nariadil teda vyšetrovanie, ale archidiakonovi Kacinčiakovi naložil, aby sa prísne držal pravdy a ak Baraňanci žiadnu kanonickú chybu nedokážu na farára, aby ich hodne vykresal. To že trpieť sa nemôže, aby sa farári ľubovoľne preháňali ako dáki cisársko-kráľovskí „beamtri“.^[54]

Žarnovič mrštil prečítané písmo o stôl: „To sa vcele podobá tým časom, keď grécke pohanstvo pracovalo k smrti. Rozdiel je len ten, že vtedy šlo za vyžitým náboženstvom nové, teraz nejde žiadne. Ešte jedno pokolenie a môžeme chrámy zatvoriť. Žeby potom bolo lepšie na svete, pochybujem.“

Rubec vzdychol: „Ó tí naši biskupi! Mlčia na všetko, čo vláda alebo snem nariadi; len pri farároch ukazujú svoju moc. Sú len biče na nás, nikdy nie záštitné pavézy. Len tam cítime ich moc, kde treba trestať, kde treba zaštítiť nás oproti krivdám, tam je ich ruka skrčená. Každý, kto žaluje na nás, môže byť istý výsluchom; ak žalujeme my, že sa nám krivda deje, hja! Tu biskup spomôcť nemôže. Sedí tam len, s tou vysokou čiapkou, aby hneď uhodil perúnom do nás,^[55] náhle mu dajaký podliak na nás ukáže.“

„S rozdielom,“ riekol Žarnovič. „Jednému všetko slobodno, druhého vešajú za nič.“

„Áno,“ prisvedčil Rubec. „Takým niektorým abasom prehliadajú všetko, len biednych dedinských farárov šľahajú. Zaopatri si zavčasu priateľov!“

„Nič netreba,“ hodil Žarnovič rukou. „Všetky tieto lži kydnem sám utrhačom v oči. Opatrný biskup nebol by ani na vedomie vzal taký nikým nepodpísaný paškvil.“

X

Že skutočne tak bolo, ukázalo sa pri zasadnutí vyslanstva, ktoré pozostávalo z archidiakona Kacinčiaka, vicearchidiakona Výrostka a abasa Huňása.

Nápor na farára bol smelý, bezohľadný, prudký. Sedliaci stáli teraz s otvoreným čelom proti farárovi, pretože ho už mali za strateného. Capinos im nahovoril: „Nebojte sa, popi povoliť musia. Čo sme raz započali, to priveďme ku koncu. Nedobre medveďa podráždiť a potom pustiť. Čo by aj nevinný bol farár, už teraz von s ním! Ináč ako s ním žiť?“ Teraz i ten oplanský Kotrbac, ktorý predtým len za chrbtom proti farárovi huckal, do očú mu lichotil, vystúpil otvorene ako protivník. Výrostko a Huňás šli všemožne utrhačom na ruku, usilovali sa vytlačiť i z kameňa vodu.

Ale čože, keď všetky obžaloby boly hnilé? Rad za radom sa objavily ako podlá a nestydatá lož. Daktoré nesmyselné punkty odvolali sedliaci sami. Nikto sa nechcel k nim priznať. Každý hovoril, že on to písať nekázal.

Archidiakon Kacinčiak krútil hlavou. Bol to muž starý. Nestaval sa síce na odpor duchu času, neodporoval maďarizmu, ale nemal tú zlobu, čo mladšie maďarónske pokolenie. Mrštil čelo nad horlivosťou i maďarónskou i slovenskou. Jedných i druhých vysmieval ako streštencov. Nadto mal od biskupa nakázané pokračovať nestranne. Vidiac teda neprávosť žalobníkov, ohriakol ich: „Ako ste sa opovážili písať takú lživú inštanciu?!“

Capinos vo vetchej svojej bundičke ohliadol sa po sedliakoch, mihol a postúpil trochu do popredia: „Prosím ponížene, ako pánov veľkomožných, my nášho farára trpieť nemôžeme, bo je bezbožný človek, nepriateľ Márie. Tu pán veľkomožný abas nám posvätili Máriu a náš farár ju prijať nechcel; nasilu sme ju vniesli do kostola.“

„Tak je,“ prisvedčil Huňás.

„Viem o tom,“ pozrel na neho hnevne Kacinčiak. „Ja, pane, by som vás i s vaším kaplánom a vašou lútkou zo svojho kostola metlou vybil.“

Obžalobu doplnil Kotrbac: „Pre farára nás i Boh tresce. Chodia na nás samé neúrodné roky; to všetko preto, že Panna Mária hnevá sa na farára.“

„Čo?“ vzplanul Kacinčiak. „Farára činíte zodpovedným za chvíľu a pohodu?!“

„To je snadný spôsob,“ dodal latinsky, „všetkých nás vyhnať v čerty. Ani iné nezaslúžime, keď takto zachádzame jeden s druhým, predhadzujeme sa divým šelmám.“

Sedliakov okríkol ďalej: „Vaša inštancia je paškvil. Nadávate farárovi do zbojníkov, ale vy ste zbojníci, ozbíjate na dobrom mene vášho duchovného otca. Vy zasluhujete trest, nie on odstránenie. Zatvoriť by vás všetkých ako zákerníkov a bezbožných buričov!“

„Budeme teda všetci luteránmi,“ mrštil sebou surovo Kotrbac, obzrúc sa po sedliakoch, z ktorých mnohí sa už vytratili.

„Hoc vy sto ráz budete luteránmi,“ vyskočil za stolom Kacinčiak, „my nebudeme svinskými pastiermi, aby ste nás nič po nič vyháňali, kedy zamyslíte. To neškodí, keď hnilý úd, akým ste vy, s tela odpadne. Vaše mravy sú beztoho už dávno pohanské!“

„Načo také reči?“ sotil Kotrbaca richtár. „My sme a zostaneme katolíkmi. Inštanciu nám kázali písať veľkomožný pán Dechtiar.“

Na neho potom složili do rožka nahnaní sedliaci všetko a rozišli sa, škrabajúc sa za ušami.

Farárovi radil Huňás a Virasztó poďakovať sa dobrovoľne a pýtať inú faru. Ale Žarnovič sa osvedčil tvrdo: „Ak som vinný, nech budem odstránený súdnym výrokom, ak nevinný, vyplašiť sa s hanbou nedám. Že sa ľud búri, na príčine sú jeho veční popudzovatelia, lživí bratia, ktorí ho neprestávajú huckať, a biskup sám, ktorý posiela svoje výroky pred vyslyšaním a nachádza akúsi obľubu v zľahčení farára pred ľudom. Vy, pán abas, viete o všetkom. Vás obžalúvam doprosta ako popudzovateľa!“

Tak to učinil vo svojej zpráve i Kacinčiak a zmenšil hodne lásku biskupovu k sebe. Bo hoc biskupovu vôľu plnil, predsa biskup počal sa akosi mrzieť na neho, keď to zle skončilo. Dal mu potom i pocítiť svoju nemilosť, písal mu ostrý list o čeľadných záležitostiach.

Žarnovič bol vyhlásený konzistoriálnym súdom za nevinného. Malo však i to ešte svoj háčik. Upovedomili ho o tom archidiakonálnou cestou, ale súdny výrok mu neposlali, aby utrhačov nemohol hľadať právom.

To bol vrchol jeho utrpení. Prišlo, čo prísť muselo, ale keď zlo najvyšší stupeň dosiahlo, potom sa rýchle umenšovalo. Sprostý ľud je vždy nezbedný, nemilosrdný, krutý, keď myslí, že to môže ísť krátkou a snadnou cestou: že na to akákoľvek inštancijka postačí, aby svoju vôľu uskutočňoval, domnelé krivdy pomstil. Ale náhle narazí na nesnádze, sedí ticho. Museli aj Baraňanci skúsiť, že ich inštancie nie sú všemocné; a keď to skúsili, uspokojili sa. Prestaly hrozby: „Mám ešte päť groší na inštanciu!“ Zamĺkly povesti, že vtedy a vtedy farár odchodí. Povstalá príkrosť trvala síce, ale pomaly slabla. Lepší počali sa s dôverou kloniť k farárovi, svätúškovi Capinosovi a pochabému Kotrbacovi oproti tomu sa vysmievať.

Tento sproboval obnoviť svoj dávny pomer k farárovi, ale nešlo to viac. Žarnovič už poznal jasne všetky cesty tohoto dvojjazyčného podliaka a divil sa, čo omrzlostí jeden taký oplan a blázon farárovi zapríčiniť môže.

Mal so dňa na deň život pokojnejší. Na Dechtiara oproti tomu, ktorý sa mu tak pekne odslúžil, vo všetkých búrkach mal svoju ruku, prišiel mráz s neočakávaným obratom krajinských vecí.