ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

S koncom roku 1858 počali vo Viedni, po Lombardii stratenej priateľstvom Napoleonovým,^[56] upúštať od nemeckej centralizácie, ponúkať Maďarom nadvládu nad ostatnými národmi pod korunou svätoštefanskou, za cenu zákonného odobrenia toho, čo vláda doposiaľ konala, hľadať smierenie s advokátskym kráľom bez barly, Fraňom Deákom, ktorý sa stal všemohúcim všeobecnou dôverou. Miesto ponemčenia celého Rakúska postavilo sa do výhľadu to, čo po nešťastnej vojne „Nemcov s Nemcami“ r. 1867 sa uskutočnilo, rozpoltenie Rakúska s tým, aby chatrný materiál Slovanov opanovali a privtelili si v jednej polovici dŕžavy Nemci, v druhej Maďari. Táto myšlienka slúžila za základ už tomu prvému vyrovnaniu s Uhrami,^[57] ku ktorému sa odhodlali r. 1860 Nemci. Cudzozemské úradníctvo, ako bolo hromadne do Uhorska vpustené, tak bolo i hromadne za hranice vyhnané, s velikým žiaľom tisícich, všetkej živnosti pozbavených rodín. S cudzozemcami padli aj domorodci nízkeho pôvodu, zvlášť rozkričaní, vo Viedni teraz vcele opustení panslávi. Všetky úrady zaujali majetní, za Maďarov sa vydávajúci páni.

Pri tomto obrate prišiel na odpočinok i nenávidený Dechtiar, ale nevzdialil sa na dedinu, lež dal si okná vybíjať a robiť mačacinu v Krivošanoch. Myslel, že i tieto vrtochy chameleonskej vlády viedenskej prejdú a Bach sa navráti.

Po dvanásťročnej prestávke boly obnovené i župné shromaždenia. Tu zaznely po stoličných domoch ohnivé mondóky^[58] z celých pľúc. Hromžilo sa na bezprávne zrušenie uhorskej ústavy, na zaplavenie krajiny cudzozemcami, na nezákonné nakladanie daní, na takých a takých kraishauptmanov a štajerinšpektorov,^[59] na systematické vycicanie a úplné zrušenie zeme, obremenenej neznesiteľnými daňami, a na germanizáciu. Tisícoraké dane boly nám tak zošklivené, žeby sme boli hotoví bývali neplatiť žiadne a na Nemcov sme zatínali päste. Nenazdali sme sa vtedy, že keď Uhri sami prevezmú krajinský mešec, budeme pri starom. Daň krvi^[60] bola zvlášť vylíčená čiernymi farbami. Prísnemu súdu bola podrobená tá veľkosvetová politika Rakúska, ktorá sa mieša do všetkého, chce všade vplývať a preto drží na nohách ohromné vojská, ktoré keď susedom hrozia, doma všetko blaho pohlcujú a slúžia na potlačovanie jedného národa druhým. Nemysleli sme, že po uplynutí ôsmich liet Uhri sami premenia dŕžavu na jednu veľkú kasáreň. O tom, aká hrozná je vec, odnímať národu jeho reč, počuli sme také ohnivé žaloby, že sme každé pomyslenie na vykorenenie Slovákov držali zatiaľ za nemožné. Pozdejšie však sme sa doznali, že národná smrť je len pre Maďarov krivda, pre Slovákov povinnosť a skusujeme, načo Nemci ani nemysleli, hromadné maďarizovanie samého ľudu, uvádzanie maďarčiny do pospolitých škôl. Bolo všade plno hulákania, vybíjania okien, živstvovania Maďarov,^[61] Rákócziho maršov…^[62]

Ale po dedinách stálo tichučičké ticho. Ľud mal náramný strach. „Panština zase tu,“ prišeptávali si sedliaci. Desili sa pri zazrení uhorských zástav v meste. Prechodil ich mráz pri tých sviniarskych čuhách, do ktorých sa boli vtedy vrhli páni. Vo všetkom tom videli vznikajúci odboj proti cisárovi, darcovi slobody, panštinu, drábov, dereše. Za odchádzajúcimi „Nemcami“ už plakali tí, čo nedávno kvôli pánom spievali: „Huncút Nemec.“ Vrtkavý je sedliak ako kohút na kalvínskej veži.^[63]

II

Vláda splnomocnila župy vyvoliť si župných úradníkov, od najnižších až po župana, a vyslancov na snem, svolaný do Pešti.

Z týchto príčin bolo povolané župné shromaždenie i do Krivošian a otvorené kráľovským povereníkom (komisárom).

Tento sa osvedčil v dvorane, preplnenej zemianstvom, duchovenstvom a pozvanými richtármi, že bachovskí úradníci všetci sú svrhnutí a že sa obnovuje stoličný výbor z roku 1848.

To sa prijalo s hromovitým živstvovaním, ale nie kráľa, lež vlasti a Maďarov.

Pán Baraňanský vylíčil ohnivými farbami všetky krivdy, páchané doteraz na krajine viedenskou vládou. Rečnil tak srdito, že mu až sliny z úst fŕkaly. Za ním iní obľahčili svojmu srdcu, pri potlesku i mužských dolu i paní na pavlači.

Povereník, keď mohol prísť k slovu, prečítal mená župných výborníkov a kázal voliť úradníkov.

„Ale kto ich bude platiť?“ tázal sa Baraňanský.

„Vláda,“ odvetil povereník.

Povstal hlučný krik: „Nechceme, nechceme! My našich úradníkov budeme platiť sami, aby nezáviseli od vlády.“

„Nech sa ľúbi,“ vetil povereník, „ale na obce dane rozvrhovať neslobodno.“

„To znamená jednou rukou dávať, druhou odnímať, to je nečestné obcovanie, lož, klam,“ vrešťalo celé shromaždenie i krásne pohlavie na pavlači. Ale povereník stál neústupne na svojom.

Po mnohých márnych krikoch vstal Mošnický: „Ja, páni moji, budem slúžiť stolici, ak ma poctíte svojou dôverou, zadarmo.“

„I ja, i ja,“ ozvali sa za ním mnohí.

Bolo skutočne vyvolené úradníctvo bez platu, samí zemskí páni.

Potom prišiel rad na volenie snemových vyslancov. Tu zase zdvihol Baraňanský otázku o plate. Tvrdil, že vládou platení vyslanci nie sú slobodní a žiadal, aby župa platila svojich vyslancov sama.

„Dobre,“ privolil kráľovský povereník s úsmevom, „len rozvrhovať a silou vyberať nakládky neslobodno,“ stál na svojom, akokoľvek vrešťalo obecenstvo na lživosť a spreneverilosť vlády.

Uzavrelo sa sbierať dobrovoľné príspevky. To však prinieslo napodiv málo. Najhorlivejší krikľúni, ako Baraňanský, nedali krajciara.

Energiu nových slúžnych bez pláce zlomila vláda.

Poslanými obežníkmi zakázali obciam platiť nezákonnú, snemom nepovolenú daň, vláda však poslala do obcí vojakov.

Povereníctvo, vymenované k spravovaniu a prevedeniu volieb na snem, navrhlo samých plnokrvných milovníkov panskej slobody a skutočne prevedenie toho sa sverilo slúžnym.

III

Asi o mesiac po tomto župnom shromaždení obeduje spolu v krivošianskom hostinci „U Zajaca“ mnoho pánov, pri cigánskej hudbe a brnkote pohárov. Rozhovor sa točí, ako v takom nepokojnom prechodnom čase, okolo politiky, menovite okolo volieb na snem.

„Budeme mať,“ riekol Virštli, „veľké nesnádze. Ľud je plný nedôvery, tiahne k Nemcom. Ak sa nájdu popudzovatelia, sedľač pobehne za nimi, nadužije neopatrne jej danú moc na záhubu krajiny, vyvolí dákych zradcov panslávov.“

„Dechtiara!“ zasmial sa druhý.

„A myslíš, že nie?“ utrel si Virštli servítkou mastné ústa. „Ten čiernožltý Austriak už chodí z dediny na dedinu odporúčať sa sedliakom a popudzovať ich proti zemianstvu.“

„Toho by nám, toho!“ odsotil prísažný Folt tanier. „Ten by zradil za mastný úrad celú krajinu Rusom.“

„Ba Nemcom,“ opravil ho iný. „Chce nás vovliecť do dŕžavnej rady viedenskej,^[64] aby sme sa tam dobrovoľne zriekli pravého ústavného života, pre zdanlivú, mŕtvu celodŕžavnú ústavu.“

Hromžilo sa potom na zákonodarcov z r. 1848, že otvorili do snemu cestu nebezpečným živlom a vložili celú moc pri voľbách do rúk opilej sedľače. Tento mnohohlavý, pažravý slepec dá svoj hlas podkúpeným zradcom a lovcom úradov.

„Na omyle ste, páni,“ protirečil slúžny Mošnický. „Sedliaci vyvolia, koho chceme my; len netreba ľutovať trochu toho smradľavého výrobku našich pálenčiarní. Všetko rozhodne špiritus!“

„Pravda,“ riekol Virštli, „že tie vždy smädné hrdlá pôjdu za nápojom: ale piť im dá i Dechtiar, peniaze mu pošlú z Viedne.“

„Tak je,“ prisvedčovali mnohí. „Na toho pansláva Austriaka treba obrátiť zvláštny pozor. Tvoja to povinnosť, Mošnický. V tvojom újezde chodí,^[65] poburujúc po dedinách.“

„Spoľahnite sa v tom na mňa,“ odsotil Mošnický stoličku. Za ním pošli prísažný Folt a Virštli.

IV

Idúcky videli vychádzať hŕbu sedliakov z domu, kde býval shodený, ale v Uhorsku priženený, slúžny Špangler, natiahly Dajč-Čech.^[66]

Sedliaci mali všetci kosmaté plavé guby, len jeden sa zavíjal do vetchej koženej bundky. To bol Capinos s Baraňancami.

Mošnický zaklial: „Tieto ošprty snujú čosi s tým Dajč-Bémakom.“

Sedliaci oproti tomu poukazovali na neho s úškľabkom: „Hľa, náš nový slúžny!“

„Chýba mu len valaška na plece,“ ozval sa svojím chripľavým hlasom Kotrbac, „a hotový gondáš.^[67]“

„Mohol by potom hneď ísť na remeslo: daj Bohu dušu a mne peniaze,“ uškrnula sa i maličká tvár v bunde, s vyčnievajúcou briadkou.

„Spýtam sa ho,“ žartoval ďalej Kotrbac, „kedy vyženie svine?“

„Ej, už ozaj,“ ozval sa i richtár Belko, „zostáva už tým pánom len odhodiť nohavice, aby boli naozajstní maďarskí sviniari.“

Iní pľuvali a zlorečili. Lebo nemožno vysloviť, aký protivný bol slovenskému ľudu ten divoký úbor, do ktorého boli sa vrhli vtedy vlastenci.

S príchodom pánov však zaujali sedliaci pokorné postavenie, složili širáky, keď ešte páni ďaleko boli a títo tiež skryli opatrne svoju nechuť.

„Odkiaľ vy?“ táže sa Mošnický.

„Z Baranieho, prosím ponížene, ako pána veľkomožného.“

„A čo hľadáte tu u ,Nemca‘?“

„Nuž, odpytujem ponížene, ako pána veľkomožného,“ ďubal richtár Belko paličkou do zeme, „oznámili nám pán veľkomožný Dechtiar, že zajtra prídu poradiť nám, koho máme voliť na snem. Ta veru prišli sme poradiť sa s pánom veľkomožným tu a, čo máme robiť?“

Tu vidíme povahu sedliakov. Nemajú k nikomu dôvery; preto hapkajú všade, skusujú, kto čo povie. Dechtiar bol ich prorok a predsa pošli sa radiť i so Španglerom.

„Lebo my by sme najradšej mali pokoj,“ dodal Capinos. „Nech tam volia páni, koho chcú; my sprostáci nikoho voliť nechceme.“

Prisvedčovali ostatní, bo to bola naozajstná ich žiadosť. Mysleli, že je vo vzniku nová rebélia a že každý bude už tým samým rebelantom, kto pôjde voliť vyslanca. To im nabili do hlavy Kotrbac a Capinos.

Mošnický riekol: „Od voľby vyslanca nemáte sa odmáhať. To je najkrajšie občianske právo, ktoré vám dala krajina,“ dodal s dôrazom, znajúc, že ľud všetko len cisárovi pripisuje. „To ale nie je v poriadku, že ste prišli radiť sa s ,Nemcom‘. On už nie je nič, ja som váš slúžny. Ja vám poviem, koho máte voliť.“

„Dobre, prosím ponížene, ako pána veľkomožného,“ riekli sedliaci odchádzajúc a len o dvadsať krokov ďalej postavili si širáky.

Mošnický pokrútil hlavou: „Zlý to duch v tomto ľude. Hotový by bol poškrtiť nás.“

„Tak sa nám odplácajú za oslobodenie,“ dodal prísažný Folt. „Povďační sú za to — Nemcom!“

Na svojej hospode riekol Mošnický: „Škoda, že i na fare v Baraňom sedí komisný pansláv. Ináč by som zajtrajšieho dňa uväznil toho buriča.“

„To nech ťa nemýli,“ napravil ho Virštli. „Dvaja panslávi nenávidia sa smrteľne vospolok.“ Potom vyrozprával, aké neresti zapríčinil sedliacky prorok nevinnému Žarnovičovi.

„Dobre teda,“ riekol Mošnický. „Sadáme na vozík. Okolo polnoci musíme doraziť na Baraňanskú faru. Lebo viem, že ta svolá Dechtiar sedliakov. Ty, Virštli, nás povedieš.“

V

Bolo skutočne okolo polnoci, keď k farskej stodole v Baraňom blížili sa zo záhumnia tri postavy v čiernych čuhách a jedna v bielom plášti, s červenou čiapkou na hlave. Boli to Mošnický, Folt, Virštli a hajdúch. Aby ich príchod nikto nezbadal, zanechali vozík ďaleko za dedinou a kráčali peši po čerstvo napadnutom snehu, nehovoriac ani slova.

Ako už mali zahnúť okolo uhla stodoly, predok vedúci Mošnický zastane, zapstká, počúva a dá rukou znamenie. Cúvnu, utiahnu sa za stodolu.

Kukajúc odtiaľ, videli blížiť sa od fary troch mužov v krpcoch, s hodnými nošami na chrbtoch. Šli, shovárajúc sa šeptom.

„Ťažké je,“ povedá jeden, keď už dochádzali k uhlu, „neviem, ako to zanesiem k vozu.“

„Ale to predsa pravda,“ hovoril druhý, „že tá rúčka z nenarodeného dieťaťa spomôže. Ako sme búchali, a predsa nikto sa nezobudil.“

„A čo by sa i zobudili,“ poučil ho tretí, „nevideli by nás pre rúčku. To je vec skúsená. Prst zo šibenca a rúčka z nenarodeného dieťaťa činia dobrých ľudí neviditeľnými, na spôsob duchov.“

„Zlodeji,“ šepol Mošnický. „Zavďačíme sa farárovi. Do nich! Každý svojho chlapa!“

Keď sa teda skrúcali chlapi okolo uhla, priskočili znenazdajky páni aj hajdúch, a laps všetkých razom za prsia!

„Čo to nesiete?…“

„Zrno do mlyna.“

„Aj, aj! O polnoci do mlyna?!“

Ohmataním noše poznali, že to slanina, šunky, mäso, klobásy, šaty. Zlodeji zvrtli, že to pán plebán tajne posiela istej osobe.

„Ha, lotri!“ vyťal Mošnický jedného cez ústa. „K ozbíjaniu ešte i utŕhanie na cti!“

Museli kráčať s nošami nazpät k fare. Idúcky našli zabitého psa, potom spozorovali pohodené koly a vylámané okno.

Virštli zaklopal ľahko na farárovo okno. Tento hneď prikvitol v župane a papučkách. „Ticho,“ šepol mu Mošnický, „aby sa neprebudila čeľaď. Máme pre to príčinu.“

V tichosti teda voviedli zlodejov, s nošami na chrbtoch, do farárovej chyže. Jeden z nich bol vysoký, tučný, rapavý, druhí dvaja územčistí chlapíci v belavých kurtkách.^[68] Vzozrenie všetkých bolo ošklivé. Ale najväčšia zvrhlosť a podlosť zrkadlila sa vo vysokom, ktorý sa zdal byť vodcom spoločnosti.

Farár vzkypel hnevom. „Ha! To teda vy, čo ste už celé okolie ozbíjali. Zriedka prejde týždeň, čo by sme nepočuli o vylámaných komorách, sypárňach, jatkách.“ Premožený citom vyťal vypaseného ošklivca po tučnom líci.

„Nebite,“ odvrkol tento. „Teraz biť neslobodno, ani vám to, osobe duchovnej, nesvedčí.“

„Na šibenicu s vami!“ dupol Virštli.

„Oho!“ zlodej nato. „Bol som už neraz, kam ma pošlete, a čo? Lepšie mi tam bolo, než nejednému doma. Pamätajte, že sa navrátim!“

„Teda ešte hrozby!“ vyťal ho po líci Folt a kopol do neho.

„Nekopte,“ obrúsil sa podráždený zlodej, „ja som nie váš pes! Stál som už pred inakšími pánmi a nekopali ma, lež vypytovali sa pekne.“

„Hľa, filantropické zákonodarstvo!^[69]“ búšil ho do pŕs Mošnický. „Tak to je, keď zákony píšu medzi štyrmi stenami ľudia, ktorí nikdy takéto zvery ani nevideli.“

„Tu si máte vašu slaninu,“ riekol vyfackaný a chcel zahodiť nošu. Ale Mošnický tak pánovite to zakázal, že sa neopovážil.

Pri mykaní sa vypadla zbojníkovi z kurtky napred sklenka s pálenkou, potom očernelá detská rúčka.

„Hrôza!“ tleskol Mošnický do dlaní. „Rozpomínate sa, páni, že v jeseň bola nájdená v lese žena s rozpáraným životom a deckom pri nej s odrezanou rúčkou? To robota týchto lotrov. Priznávate sa?“

„My len na to sa priznávame, pri čom nás lapia,“ osvedčil za všetkých náčelník.

„A kde ten voz,“ tázal sa po tejto prešibanej odpovedi Mošnický, „na ktorý ste chceli odniesť noše? Kto vás vozí? He!!“

Nemohol sa však slova dobyť na lotroch a krik robiť nechcel, aby nezmaril hlavný zámer. Odviedol ich teda v tichosti do pivnice, poviazal im ruky a postavil k nim hajdúcha s rozkazom, biť ich nemilosrdne, keď by chceli složiť noše, alebo sa s nimi zvaliť.

Farárovi potom vyložili hostia príčinu svojho nočného príchodu a Žarnovič im ochotne prisľúbil svoju pomoc. Občerstvení trochu vínom, si políhali.

VI

Ráno čeľaď zalomila rukami nad spustošením. Gazdiná a slúžka spaly, sluha bol v noci, ako obyčajne, na záletoch. On zvestoval gazdinej, čo sa stalo, a gazdiná chcela to oznámiť farárovi. Tento však nikoho nepripustil do svojej chyže, tým menej do bočnej, kde čušali hostia.

Po východe slnka sedliaci, shromaždivší sa na farskom dvore, ohliadali škodu, mudrovali, hádali. Lebo tam ich povolal Dechtiar, ktorý prišiel večer a nocoval vo svojom dome, aby, obrábajúc sedliakov, pôsobil súčasne na farára.

„Ako sa máte, moje deti?“ tázal sa ich podľa svojej obyčaje, keď vošiel do dvora na čiernožltom vozíku, zaobalený do popolovastého plášťa s liščím golierom.

„Tak pomaličky, pán veľkomožný,“ odvetil richtár Belko.

„Smierení ste už s farárom?“ šepol ďalej nachýlený vytiahly Austriak.

„Akosi nasilu,“ poškrabal sa za uchom Capinos, „keď nám ho vziať nechcú.“

„Pobil nás ním Boh,“ zamiešal sa chripľavý Kotrbac, „i palicu na nás zanechal. Človek sa nemá ani s kým poradiť.“

„Nič to,“ potešil ich Dechtiar, „dostanete vy farára dobrého, hej, len na mňa počúvajte. Počkajte trochu tu. Chcem napred prehovoriť s pánom farárom.“

Tento prijal na dlhých nohách sa kývajúceho Austriaka s chladnou vľúdnosťou a Austriak vyslovil napred svoje poľutovanie nad nočným zločinom.

„To,“ hovoril, „je následok večného odporu proti zákonnej vláde. Poburujeme proti vrchnostiam ľud a potom sa nám neľúbi jeho nemravnosť.“

„Pri cirkevných vrchnostiach je to isté,“ bodol ho Žarnovič. „Popudzovanie má všade zlé následky.“

„Áno,“ prisvedčil Austriak a zapáliac si smotku, dal sa obrábať tým horlivejšie Žarnoviča, ako Slováka, zemana a farára.

Ako Slovákovi dokazoval, že kto je priateľom Slovákov, ten so zemianstvom držať nesmie. Lebo vraj šľachta uhorská a maďarizmus jedno je. Slováci nemôžu sa opierať na nikoho, iba na ľud.

Ako drobnému zemanovi dokázal potrebu spojiť sa úzko s ľudom. „Drobné zemianstvo,“ hovoril, „je hodené do jedného mecha so sedľačou. V každej župe je dakoľko zámožnejších rodín, tieto všetky úrady habú k sebe a činia, čo chcú. Vami, drobnými zemanmi, pohŕdajú tak, ako so sedľačou. Vy nemáte náhradu v mastných úradoch, ste už tiež len biedny poplatný ľud. Tých dakoľko rodín ustrojilo sa cechovne, strhlo na seba všetku verejnú moc a všetky spoločenské výhody. Stoličné výbory zahrňujú všetkých aristokratov; všetko drobné zemianstvo je z nich dočista vylúčené. Vidíte, vy ste zeman, a predsa vylúčený ste z výboru. Sedia tam nevedomí chlapci, pánikovia, maďarónski kapláni; vy, učený muž a doktor, ste bezhlasná nemina. Povedzte, čo má teraz chudobný zeman pred sedliakom? Ba blaženejší tento, lebo sa nehanbí za žiaden spôsob výživy. Zeman je v tom obmedzený predsudkami. Má sa za to, že remeslo, kupectvo, obchod mu nesvedčí. Ešte i ten váš stav duchovný považuje sa za neprístojný zemanovi. Všade vás odkazujú na tú biednu kúriu, t. j. k pluhu.“

Ako farárovi postavil mu pred oči, z koho žije.

„Čudujem sa,“ hovoril, „že duchovenstvo duje do jedného mecha s aristokraciou. Čo sú páni? Neznabohovia, ktorí len posmech stroja z náboženstva a jeho sluhov. Čo dajú farárom? Ani prútik dreva, kde nemusia. Úbohý ľud udržuje sám farára, učiteľa, chrám, školu. Mali by teda farári držať s ľudom, z ktorého žijú.“

Všetko toto bolo vzaté z duše Žarnovičovi, ale dojem neučinilo žiadny. Bol priveľmi urazený nevďačným advokátom, aby si bol k srdcu pripustil jeho slová. Prijal ich s nemým mlčaním a Dechtiar zavolal netrpezlivých už sedliakov do chyže.

VII

„Moji milí,“ tak započal, „nastáva čas voľby vyslancov na snem a vy budete voliť, hej. Koho si zvolíte, ten bude vás zastupovať v shromaždení krajinskom, bude tlmočiť vašu vôľu, hovoriť alebo mlčať za vás, hej. Ale či páni budú zastávať vaše práva? Oni nakujú zákony, aké oni potrebujú, hej, a nie, aké požaduje váš prospech. A aké zákony, také potom i práva a súdy, rozumiete?“

„Rozumieme, prosíme ponížene, ako pána veľkomožného,“ prisvedčili sedliaci. Ale horkéže ich rozumenie! Ten prepitý, pálenkou prebraný rozum sedliacky už ani tie najjednoduchšie pravdy nechápe. Potáca sa to, ako otrávené muchy, temer bez všetkého myslenia.

„Vysvetlím vám to príkladom,“ pokračoval Dechtiar, nedôverujúci len rozumu. „Vy už nie ste viac poddaní, panstvo nič nemá do vás, hej. A predsa musíte svoje peniažky v panskej krčme prepiť, mäso v panskej jatke kupovať, zrno v panskom mlyne mlieť, nie?“

„Veru tak, prosíme ponížene, ako pána veľkomožného, oni najlepšie znajú,“ utrel si tenký noštek maličký mužík v bunde, s vyčnievajúcou briadkou.

Dechtiar hovoril ďalej: „Aké by mohla mať obec dôchodky, keby krčma, jatka, mlyn boly obecné! To môže učiniť len zákon, hej. A či takýto zákon uložia páni? Potom panstvo bralo pri meraní chotárov lesy podľa počtu sedliakov; a teraz vám nechce ani drevo dať, ani čiastku z lesa postúpiť, hej, hoc mu to už krajina zaplatila. To zase môže len zákon premeniť, učiniť polovičaté vymanenie celým, pomôcť obciam na nohy, hej. Ak ale samí páni pôjdu na snem, prinesú takéto zákony? Zrušia regálie?^[70] Dopomôžu vám k lesom?“

„Ešte by nám i to odňali,“ odpľul Kotrbac na chyžu, „čo nám pán cisár darovali. Tajili dlho našu slobodu, ale predsa boli naposledok donútení. I o lesoch nám už vyšlo právo od pána cisára, len páni nám ho ešte zadržujú. Možno, že už prišli i tie rakálie.^[71]“

„Čo to za rakálie?“ klmol ho Capinos.

„Rakálie,“ odvetil mu opilý aj teraz Kotrbac, „sú krčmy, mlyny a jatky. To všetko odojmú pán cisár tým rebelantom pánom a dajú nám verným sedliakom. Rozumiete? Vy nič neviete, ja všetko znám.“

„Nepočúvajte tohoto korheľského blázna,“ zaškúlil na neho srdite Dechtiar. „Zrušenie regálií a vydanie lesov závisí od zákona. Dobre ma pochopte, povedám vám ešte raz. Zákony kujú vyslanci na sneme.

Akých vyslancov ta pošlete, také budete mať zákony, také práva; rozumiete?“

„Rozumieme, prosíme ponížene, ako pána veľkomožného,“ ubezpečoval richtár.

„Nedajte teda,“ učinil Dechtiar závierku, „hlas váš žiadnemu pánovi, bo každý pán prirodzený váš protivník. Keď vám budú núkať pálenku, takto im povedzte: Nedarujete vy nám z lásky ničoho, ani smädné hrdlá naše vás nepália. Keď nám núkate vašu smradľavicu zadarmo, to istý znak, že nás chcete oklamať. Povrhujete nám krajciar, aby ste nám nemuseli dať sto zlatých. Tak im povedzte, keď postavia pred vás bočku a napite sa, keď ste smädní, za svoj groš. Vy ste sedliaci, hej. Poctite teda svojou dôverou muža, ktorý je krv z krvi, kosť z kosti vašej, hej. Len takýto bude hovoriť za vás, hej, prinesie zákony vám priaznivé! O mne viete, že som sedliak ako vy, hoc i čierny kabát nosím. Hlasujte teda za mňa, spolu s pánom farárom, ktorého máte ctiť, milovať a vo všetkom nasledovať.“

„Dobre, prosíme ponížene, ako pána veľkomožného,“ riekli sedliaci s polovičatou chuťou. Bo prišly im na myseľ slová Mošnického a napadol ich strach. „Kto vie,“ mysleli si, „ako to ešte bude? Páni sú páni a Dechtiar taký bedár ako my.“

Kotrbac riekol po odkašľaní a odpľutí: „Nám by najmilšie bolo mať od toho vcele pokoj.“

„To je tvoja hlúpa múdrosť,“ ohriakol ho Dechtiar s hnevom. „V tej tvojej opilej kotrbe kotia sa samé potvory. Nepočúvajte jeho ožranské hlupstvá. On i tak skoro dobačuje. Použite právo dané vám zákonom, ale múdre. Nevoľte si capa za záhradníka.“

„Pán ta pán,“ šepol Kotrbac sedliakom. Nahlas, aby napravil chybu, riekol: „Dobre teda, budeme voliť, ale žiadneho huncúta zemana. Zbojníci a rebelanti sú všetci.“

„Naozaj,“ prisvedčil Capinos. „Bude to ako pod Kossuthom. Pán cisár by dobre urobili, keby dali všetkých rebelantských pánov povešať.“

„A majetky ich rozdelili nám,“ zasmiali sa ostatní.

Dechtiar im nechcel chuť pokaziť, preto im primastil: „V tom máte pravdu. Páni boli a sú neverní cisárovi. A cisár náš otec. Dal nám — —“

Tu slovo uviazlo nahováračovi v ústach, zostal ako mŕtvola. Lebo z bočnej chyže vrútili sa s hurtom Mošnický, Folt, Virštli, tento s papierom v ruke, na ktorom všetky reči Dechtiarove i sedliakov boly doslovne napísané.

„Chcete teda byť vyslancom,“ postavil sa Mošnický vyzývave Dechtiarovi voči. „Povedali ste týmto svoje politické vierovyznanie; nuž povedzte ho i nám. Budete v prípade vyvolenia zastávať udržanie v platnosti, či zrušenie zákonov z roku 1848?“

To bola otázka, na ktorú sa nedalo odpovedať bez nebezpečenstva. Osvedčiť sa za oživotvorenie zákonov znamenalo odporovať vláde; vysloviť sa za ich zrušenie značilo postaviť pod otázku sedliacku slobodu. Preto Dechtiar nechcel odvetiť nijako. Na mnohé však dotieranie osvedčil sa vyhýbave, že on je za prehliadnutie a premenenie zákonov.

„Tu hľa, vidíte,“ obrátil sa Mošnický víťazne k zblednutým sedliakom, „akého by ste mali na sneme zástupcu. Pre priazeň nemeckú a svoje úrady chce zrušiť tie zákony, na ktorých jedine zakladá sa vaša sloboda, a mámi vás, že vám ju dal cisár.“

„To je nestydatá lož,“ obrátil sa zúrive k Dechtiarovi. „Činím vás väzňom ako buriča ľudu a nepriateľa sedliackych slobôd.“

Kotrbac vidiac, že je zle, cúval k dverám a už sa lapal kľučky, ale Virštli lapil ho za gubu:^[72] „Čakaj len, čakaj, ty si huncútoval pánov a nadával im do zbojníkov.“

„Nech mu odpustia, páni veľkomožní,“ orodoval za neho Capinos. „My sprostáci nič nerozumieme, ta blúznime, do sveta.“

„A ešte väčší kujoni, než sprostáci,“ potrhol ho za bundičku Virštli. „Ty si známy vtáčik. Maly už dosť roboty s tebou všetky súdy, ako s podvodníkom, a vždy sa vysekáš. Teraz si v pasci. Chcel bys’ pánov vešať?“

Mošnický rozhodol: „Vy dvaja pôjdete na stoličný dom!“

Pokiaľ ide o Dechtiara, ošemetný Virštli bol tej mienky, že by sa mu bezpečne mohlo dať dvanásť palíc na dvore. Slúžny však dal ho len poviazať a odviesť na vlastnom vozíku, medzi Kotrbacom a Capinosom, do Krivošian.

Na druhom voze sedeli z pivnice vyvedení zbojníci s nošami na chrbtoch. Museli priniesť pred súd, čo ukradli. A to bola ich najväčšia pokuta. Nohy im strnuly, ramená zdrevenely.

Pohovorené reči podpísali richtár a prísažní pri úprimnom uisťovaní všetkých sedliakov, že nič nechcú mať s tak planým človekom, ako je Dechtiar a sľubovali, že dajú hlasy svoje tomu, koho im odporučí slávna stolica.

Dechtiar bol skoro na zakročenie vlády prepustený, ale Capinos a Kotrbac si posedeli a vydržali po častiach jeden a jedensto palíc.

VIII

Čo sa potom pamätihodného v Baraňom stalo, poznáme z nasledujúceho Žarnovičovho listu, ktorý písal r. 1869 priateľovi Kmeťovi:

„Môj patrón Dechtiar už dávno gazduje v Baraňom. Predtým vždy dúfal, že Nemci vyhlásia zase vo vzdornom Uhorsku stav obleženia, preto dlho neodchádzal z Krivošian. Ale roku 1867 opustila ho vcele nádej. Beustovsko-Deákovské vyrovnanie^[73] drží za stále a zúfa. Nemci vraj majú, čo si len žiadať môžu. Vojska a peňazí berú teraz z Uhier viac, lež pokiaľ vládli bezprostredne; a čo pritom nemilé, to ponechali Uhrom. Týmto porobil chytrý Deák a zradná emigrácia.^[74] Zaslepili oči daktorým úradmi, množstvu pochabým maďarizmom a bláznivým strachom pred Rusom. Deáka považuje za druhého Görgeyho.^[75] Čo vraj ten učinil pri Világoši s vojskom, to tento v Pešti so snemom. Zbroj dolu!

Takto teraz hovorí bývalý Austriak a hnevá sa na celý svet. Na Nemcov, že ho odhodili ako vycicaný citrón; na Maďarov, že vyhnali z úradov celú jeho perepúť a odňali mu i penziu, dokážuc mu spotvorenie stoličnej zápisnice. Svoj dávny mundúr posekal na kláte, aby ho neupomínal na predošlé časy.

Žije teraz výlučne len z toho gazdovstva, i to bezpochyby utratí. Zaručil sa v sporiteľni za akéhosi tuláka, ktorý sa vydával za nemeckého baróna. Tulák uskočil. Dechtiar plať šesťtisíc. Osminy prídu na bubon. A má ešte jednu nezaopatrenú dcéru a blbého syna. To mu robí mnoho starostí. Chodí so zvláštnou myšlienkou. Keď všetko utratí, bude dedinským učiteľom.

Mne je ľúto starého hriešnika. Smierili sme sa. Časom si aj v šach zahráme. Mlčíme pritom ako Angličania. Bo mnohomluvný pán stal sa veľmi zadumaným.

Veľká zmena udala sa i s Baraňanským, lenže opačného smeru. Dechtiar prestal byť, Baraňanský stal sa Austriakom. Nehromží viac ani na neobmedzenú vládu, ani na neznesiteľné bremená, ani na veliké vojsko, ani na zrušenie župnej samosprávy. Nachodí teraz všetko dobrým a slušným, čo mu za bachovskej vlády bolo ohavnosťou. Vtedy nebol ničím, teraz je slúžnym a dúfa ešte viac od terajšieho ministerstva. Hovorí sa o školskom inšpektorstve. Naše odľahlé hniezdo stalo sa pre neho celou Mekkou, ale otázka, či sme boli v úžitku drevobrania, ešte vždy zostáva nerozriešenou. Bude na to potrebné sto rokov.

Moja krivda je, čo do veci, od niekoľkých rokov napravená. Pokiaľ starý bača žil, mlčal som a trpel, znajúc, že kapitula svoju vôľu nemá. Náhle ju na čas obdržala, vzniesol som sťažnosť na konzistórium a ono mi riadnym výrokom navrátilo i lúku i kapitál. Ľud, rozumie sa, repce. Našťastie, hlavní poburovatelia už hnijú.

Svätúško Capinos prestydol na odpustkoch a sišiel náhlou smrťou. Diabolus rotae Kotrbac^[76] pásol dedinské kravy, keď ho žid vyhnal z úreku. Nútená striezlivosť tak sa mu zošklivila, že učinil to, čo Judáš po zradení majstra. Jeho generál pasie nám svine.“