ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Dva staré sivky kĺzajú pred vozíkom hore skalnatou dolinou, po neschodnej ceste. Kolesá hneď skáču s kameňa na kameň, hneď padajú do hlbokých koľají. Na vozíku hegá sa za kočišovým chrbtom pár ľudí, pán a pani. Vysoký pán sedí shrbený, v rovnošate vyšívanej zlatom, aká bola pod Bachom predpísaná z Viedne štátnym úradníkom. Má šedivé fúzy, ale tvár rumennú ako malina. Pani je obstarná a maličká. Lahodný májový vetrík pohráva jej ľahkým čiernym pláštikom so žltou stužkou na prsiach. Pán má na hlave vysoký pinč ako dáky mažiar, pani malinký nízky klobúčik s pštrosím perom. Je to Dechtiar, cisársko-kráľovský generálny prokurátor zo stoličného mesta Krivošian a jeho manželka.

„Či ozaj,“ povie táto, „nový farár bude lepší ako ten starý lakomec?“

„Keby nebol zeman, hej,“ mrdol Dechtiar plecom. „Ja by som vôbec žiadneho zemana k oltárom nepripustil. Potom je streštený pansláv, hej. Chcel by, aby sme hovorili a písali ešte i v ,amtoch‘^[28] slovensky.“

„Pozatvárať by,“ povedala pani, napravujúc si komprd na hlave, „všetkých takých streštencov do blázinca.“

Nezadlho zbadali pred sebou vozík, na ktorom sedeli dvaja duchovní v reverendách a nízkych klobúčikoch.

„To je náš krivošiansky farár, a vicearchidiakon Huňás,“ poznával ich Dechtiar, „druhý bude Virasztó.“

Tento sa práve obzrel a úškľabne riekol: „Veľká pocta pre Žarnoviča. Ide i jeho patrón Dechtiar s manželkou.“

Ohliadol sa i Huňás a riekol: „Ten čiernožltý verne poddaný Rakúšan. Všetko na ňom i na nej je čiernožlté, ešte i ten vozík. Z jeho úst na prvý pohľad takú reč môžeš očakávať ako z úst haličských sedliakov. Poliak ty? Nie. Rus teda? Nie. A čože? Austriak.“

„Ale so Žarnovičom,“ rehotal sa Virasztó, „Dechtiar sa srovná. Obaja sú panslávi.“

„Zo samej lásky zjedia jeden druhého,“ utiahol svoju širokú rapavú tvár Huňás a zhíkol.

Lebo jedno koleso na vozíku sa zlomilo. Farári sa skydli nabok a vyskočili.

II

„No, nič to,“ potešil ich Dechtiar, keď ich dohonil. „Presadnite, páni, na môj vozík. Váš sa dáko len dovlečie. V Baraňom vám dám iné koleso.“

Farári prijali ponúknutie. Kočiš odťal brezu, podviazal miesto kolesa a tak vliekol prázdny vozík.

Stisnutí cestovatelia predchádzali sa vo zdvorilostiach. Dechtiar, znajúc ich maďarónsky vkus, počal hovoriť maďarsky: farári, majúci Dechtiara za strešteného pansláva, obrátili rozmluvu na slovenskú.

Jej predmetom bol hlavne Žarnovič.

„Vy ho znáte, páni?“ riekol Dechtiar.

„Ja veľmi dobre,“ prisvedčil Virasztó. „Bol mojím spolužiakom na stredných školách. V semeništi sme sa rozlúčili. Ja som študoval doma, jeho poslal biskup do viedenenského Pázmanea.“

„Musel byť dobrým žiakom, hej,“ poznamenal Dechtiar.

„Môže obstáť,“ kývol Virasztó plecom, „hoci ten viedenský tovar nie vždy sa zdarí. Dakedy sú to najväčšie teľatá, tie vo Viedni vychované. Len pýchu majú velikú. A tú si odniesol Žarnovič už z domu. S nikým sa v škole neznášal. Pohŕdal všetkými a ním všetci.“

„A nie všetci postupujú potom, hej,“ uškrnul sa Dechtiar, „ako práve vidíme. Viedenský chovanec a doktor do Baranieho!“

„Sám si je na príčine,“ riekol Huňás a vyrozprával, aké úmysly mal s ním biskup, prečo ho povolal pred časom nazpät a zavrhol.

„A so svojou neznesiteľnou pýchou,“ dodal Virasztó. „Uvidia, domine illustrissime,^[29] že ani v Baraňom lásku požívať nebude. Neprejde rok, už budú chodiť jeho farníci so žalobami.“

„Sám sa bojím, hej,“ prisvedčoval Dechtiar. „Jeho predchodca bol pokorný starúšik a predsa sa vadil, strkal s ľuďmi v kostole. Čo ešte len pyšný mladý človek, doktor a zeman! Ale to povedám, kto sa povyšuje, bude ponížený, hej!“

S takýmito klebetami a hrozbami blížili sa hostia k Baraniemu.

III

Dávno pred nimi prišli na faru jediní priatelia Žarnovičovi, farár Kmeť a kaplán Rubec. Kmeť bol muž starý, viac latinák než Slovák, ale ošklivil si ozornú odrodilosť mladšieho duchovenstva a s radosťou vítal v dištrikte Žarnoviča. Rubec bol už v škole jeho srdečným priateľom, mal slovenskú vzdelanosť, ale nevystupoval tak smelo a zjavne, podobný Nikodémovi.

Vediac, že celé ostatné duchovenstvo v nesmiernej nenávisti má Žarnoviča a ostrí si zuby na neho, riekol starostlivo: „Či sa ozaj dostavia všetci bratia z dištriktu?“

„Dúfam,“ odvetil Žarnovič, „že ich donúti na to dištriktuálna schôdzka, spojená s mojou inštaláciou. Mne kvôli sotva by dajeden prišiel. Zjedli by ma očami, tí renegáti.“

„Neblahé následky maďarizmu,“ vzdychol Rubec.

„Áno,“ prisvedčil Žarnovič. „Táto jedovatá pena zlobivej nenávisti proti Slovanstvu, ktorú Nemci preniesli na Maďarov, rozdvojila nás, priviedla do kvasenia, splodila medzi nami nesmiernu rozhorčenosť. Nepoznávame sa viac po viere, lež po reči; a čo jednému sväté, to druhému ohavnosť.“

„A Baraňanského si zavolal?“ tázal sa Kmeť, smrknúc si žltého tabaku.

„Toho?“ mrštil Žarnovič rukou. „To je aristokrat neznesiteľnej pýchy a besný protivník cirkvi aj duchovenstva. Pohovorili sme si pretrpké pravdy hneď pri prvom i poslednom stretnutí. Učinil som mu zdvorilú poklonu a on ma prijal ako zločinca.“

„To je zle!“ pokrútil Kmeť starostlivo hlavou. „Bude popudzovať ľud oproti tebe.“

„Toho sa nebojím,“ potešil sa Žarnovič. „Ľud nemá k nemu dôvery, ba pŕchne od neho ako od moru.“

„Škodiť ti vždy môže,“ smrkol Kmeť, „ale viac ešte máš sa obávať Dechtiara, teraz tvojho farníka. Robí sa velikým ctiteľom duchovenstva a je predsa naším najsrditejším vrahom. Žiada i on, ako vôbec všetci svetskí ľudia, nemožnosti. Chcel by, aby sme jedným okamžením premenili všetkých sedliakov na filozofov. Keď nie, sme mu pohanskí žreci. ,Čím sa delí náš ľud od pohanov?‘ táže sa a vidí v tom nedbanlivosť, kára nás ako bruchopasníkov, tučiacich sa nezaslúžene na mozoľoch ľudu. Ľud má k nemu neobmedzenú dôveru ako k sedliackemu synovi. Zvlášť tvoji Baraňanci behajú podchvíľou k nemu, radia sa s ním o každej maličkosti. Pri prvej najmárnejšej príležitosti pobežia na žalobu a on im hneď poradí podľa svojej obyčaje písať inštancie na tvojho dobrého priateľa biskupa.“

„Dúfam,“ hodil Žarnovič hlavou, „že nedám k tomu príležitosť.“

„Tá príde ľahko,“ strašil Kmeť. „Ľud je nevďačný. Váž zaň životom, zradí ťa. A ten sedliacky prorok…“

„Pansláv ako ja,“ pretrhol mu reč Žarnovič.

„Eh, takých panslávov!“ mrštil Kmeť rukou. „Je pravda, že roku 1849, keď myslel, že Slovania, ktorí ochránili Rakúsko,^[30] dôjdu zvláštnej uznalosti, a roku 1850, keď sa práve o korunnej zemi slovenskej naoko vyjednávalo,^[31] robil sa horlivým Slovákom. Kde aký dýchal pansláv, Dechtiar ho vyhľadal, aby ho odporúčal za slovenského vojvodu. Čítal vtedy aj ,Slovenské Noviny‘^[32] a skutočne obdržal, len z tej príčiny, že je akýsi Slovák, pretože sa vtedy Maďarov báli, generálne prokurátorstvo. Nemci mu sverili ten úrad ako bezcharakternému Slovákovi a nezmýlili sa v ňom. Pansláv Dechtiar schvaľuje teraz celou silou svojho čistého presvedčenia viedenskú centralizáciu a germanizáciu. Všetci rázni Slováci sú mu blázniví streštenci. On sám nadáva nám do panslávov. Nič nie je u neho opravdivého, ako, aby do úradov prišli sedliacki synovia a predovšetkým, aby on sám sa udržal a postupoval. Do počtu panslávov vstúpil ten sebec, hotový na všetko, ako Pilát do Verímboha.“

„Badám to už i sám,“ prisvedčil Žarnovič, „ale mne je zaviazaný osobným velikým dobrodením. Obetoval som sa za neho. Na rumoch môjho šťastia vzbudoval svoje.“

„Ako to?“ tázal sa zadivený Rubec.

„Prišla,“ hovoril Žarnovič, „keď som ešte meškal v Presbyteriu, na ministerstvo tak vážna žaloba na Dechtiara, že uzavreli odstrániť ho bez výsluchu. Váhy dodávalo žalobe to, že pochádzala od magnátov a týmto vo Viedni vždy fatinkujú. Dechtiar bol by býval zavrhnutý naveky. Ja som sa doznal o tom od Chorváta Ožegoviča.^[33] Tento horlivý Slovan oslovil každého, koho znal vo Viedni ako osvedčeného Slováka, aby písal Dechtiarovi, ktorého Slováci považovali za svojho. Lež bál sa toho každý, len ja som vzal nebezpečnú vec na seba. Dechtiar pribehol, očistil, udržal sa. Ale povstalo potom vyšetrovanie pre zradenie štátneho tajomstva, načo tam veľmi mnoho držia. Akosi sa doznali, že ja som písal Dechtiarovi. Obžalovali ma u predstaveného ako nebezpečného pansláva. Predstavený mocne dotieral na mňa, odkiaľ som vzal zprávu? Ale ja som Ožegoviča nezradil. Prezerali všetky moje písma a knižky a tu im padly do ruky knižky ruské. Aha, tu to máme! Zločin hotový. Obžalovali ma u biskupa. Tak som klesol pre Dechtiara.“

„A on ťa i prezradil,“ tvrdil Kmeť, „ukázal tvoje písmo. Tys’ mu zachoval mastný úrad, on teba, možno, zbaví biedneho.“

„Toľkú podlosť,“ vetil Žarnovič, „takú nevďačnosť nepokladám za možnú. Ba verím, že on privedie mätežných sedliakov k rozumu, ak začnú dáke nezdoby.“

„No, no, no,“ kýval Kmeť rukou. „Poviem ti na to príklad, aký to nevďačný a neuznalý človek. Jeho pripravil do vyšších škôl tu v Baraňom, kde sa farári ustavične menia, všetci s hanbou, tvoj šiesty predchodca. Učil ho zadarmo. Ako sa mu potom odslúžil? Prišli, keď už bol fiškálom, sedliaci k nemu, odjakživa nepokojní ľudia, s pokryteckými žalobami. Dechtiar ich poľutoval, kázal písať inštancie, biedny starec musel s hanbou do deficiencie.^[34] To jeho zásluha, že v Baraňom, odkedy tu jestvuje fara, ešte žiaden farár neumrel.“

„Viac sa bojím,“ doložil Žarnovič, „toho rapavého. Sedliaci vždy s ním šuškajú. Má akúsi diabolskú radosť z toho, keď popudzuje ľud proti farárom a týchto odpravuje. I môjho predchodcu on tu na posmech obrátil.“

„K tebe snáď bude láskavejším,“ ozval sa Rubec, „bo obaja ste zemani.“

„Čo teraz zemanstvo?“ hodil Žarnovič rukou. „Výsady stavovské zmenily sa na národné. Maďar alebo renegát to je teraz jediný privilegovaný človek v Uhrách.“

„A tu ho máš!“ pukol Kmeť na svoju tabačnicu, dívajúc sa oknom. „Vezie sa na jednom voze s Dechtiarom, s nimi i Výrostko.“

„Ten baraní roh musí sa všade pripliesť,“ vyzrel i Žarnovič oknom a ponáhľal sa von uvítať hostí.

S Dechtiarom, ktorý kráčal ako bocian na vysokých nohách, a s jeho maličkou manželkou si stisol prívetive ruky, s rapavým Huňásom a Výrostkom sa pobozkal pre obyčaj.

Vo dverách nutkali sa hostia, kto má skorej vkročiť. „Ja sa držím,“ hovoril Dechtiar, „toho starého pravidla: Duchovenstvo vedie predok.“ „A my toho: Dáma má prednosť,“ riekol Huňás, vopchal napred paniu, potom vkročil sám s Výrostkom.

Do čeľadnej chyže odniesol kočiš dve sklenice červeného vína, dar Dechtiarov.

IV

Po chvíli ponadchodili iní bratia, spolu všetkých dvanásť, a zvonilo sa do kostola.

Žarnovič učinil všetko jednoducho, primerane okolnostiam. Nemal ani kvety, ani stužky, ani družičky. Bol len stolík vo svätyni pred oltárom, s dvoma stolkami, pre inštalanta a pre inštalovaného. Ostatní duchovní zaujali miesto v prvých stoliciach na jednom boku, na druhom Dechtiar s manželkou. Zadné priestory maličkého, drevenou vežičkou opatreného chrámika zaujímal nie veľmi početne shromaždený ľud, pretože bol deň robotný, o domácom panstve ani slychu.

Huňás, v košieľke so širočiznými čipkami a červenou stužkou, len čítal svoju reč sedliacky, ale ľud ho predsa počúval s napätou bedlivosťou. Ako by nie? Veď to nie je taký obecný farár, čo len čierny pás nosí, lež pán veľkomožný s červeným pásom. Povstal a vzpriamil sa i ten mužík s maličkou tváričkou a vyčnievajúcou briadkou, ktorý kľačal v koženej bundičke pri chrámových dverách, modliac sa ruženec a bozkávajúc podlahu, známy nám svätúško Capinos.

Rečník vylíčil, ako veliké šťastie je pre obec dobrý, nešťastie zlý farár. „Boh nemôže,“ riekol, „ťažšie navštíviť stádo božie, ako keď mu pošle zlého duchovného pastiera.“ Potom hovoril o povinnostiach farárových. A tu vplietol i politiku a národnosť. Hromžil na hurbanistov,^[35] na zradcov milenej vlasti uhorskej, na takých farárov podľa radu Melchizedechovho,^[36] ktorí držia s luteránskymi bajtkami,^[37] radovali sa Rusom a nekážu Krista, lež národnosť. Ale najväčšiu váhu kládol na bezžištnosť. Vylíčil, aké to špatné, keď je farár nemilosrdný lakomec, keď vymáha s bezohľadnou prísnosťou svoje práva, zdiera ovečkám, drahou krvou Kristovou vykúpeným, s vlnou i kožu.

Ľud prisvedčoval so vzdychmi a achkaním. Opilý Kotrbac riekol polohlasite: „Sám Boh hovorí ich ústami.“

Žarnovič oproti tomu trnul. „Takáto reč,“ myslel si, „bola by na svojom mieste pri kňazských konferenciách; pred ľudom hovorená je najväčšou neopatrnosťou.“

A vtedy ešte len ho preniklo, keď rečník vyslovil svoje neočakávané „amen“. „To je zjavné, zlovoľné popudzovanie ľudu,“ myslel si teraz. Lebo Huňás vyčítal len farárovi kapitolu, o povinnostiach farníkov neriekol nič, neodporučil nového pastiera ovečkám čoby jedným slovom.

Farári a Dechtiar sa usmievali, Žarnovič, ktorý nezvykol zostávať dlžným komukoľvek, dal sa odplatiť rovným škodníkovi a zahladiť, nakoľko možno, dojem zradnej reči.

Nechajúc, čo mal napísané, stranou, spustil, čo mu slina priniesla na jazyk: „Počuli ste pána vicediaka. On vám vyložil povinnosti farárove; mne ponechal vyložiť vám povinnosti farníkov.“

Zamiešal tiež i politiku a národnosť. „Vedzte,“ hovoril, „že my kňazi sme dvojakí. Rozpoltilo nás nové evanjelium samospasiteľnej reči, ktorá zaujala miesto samospasiteľnej viery. Jedni z nás sú takí, ktorí pošli z vás, ale zriekli sa vás, zapreli vás, zmaďarčili svoje mená, chcú i vás učiniť Maďarmi, potupujú reč vašu, chcú ju priviesť v zabudnutie, schvaľujú to, že sa musíte pravotiť maďarsky, prijímať zo stolice písma maďarské. Druhí sme takí, ktorí držíme s vami, bojujeme za vás, za vašu reč, vaše práva, vašu osvetu.“

O duchaplnej reči Žarnovičovej vyznali aj sami farári opačných zásad, že bola znamenitá: ale nie tak farníci. Svojmu farárovi neprisvedčovali, ani neachkali pri jeho slovách. Ba opilý Kotrbac potriasol hlavou: „My nikdy nemáme farára ako iní ľudia; nám len takých ledajakých posielajú.“

Víťazom teda v neopatrnej borbe pred ľudom zostal Huňás. Kmeť a Rubec nahovárali Žarnoviča, aby poburovateľa vzal na otázku pred bratmi: ale Žarnovič uznal za múdrejšie mlčať vediac, že by sa len ešte viac vydal do jazykov.

To sa ho veľmi nemilo dotklo, že Dechtiar ďakoval vo svojom prípitku pri stole Huňásovi za jeho vzdelávateľnú reč. „I ty, Brute?“^[38] pomyslel si a pozrel významne na Kmeťa.

Keď teda tenže Dechtiar zdvihol pohár na neho a zaželal mu biskupskú tiaru, zaplatil mu rovným peniazom, zaželajúc mu ministerské kreslo.

V

Po obede pošiel Dechtiar s manželkou do svojho sedliackeho murovaného domu, farári odbavovali dištriktuálne porady.

Porady takéto bývajú často celkom jalové. Jeden prečíta dáku latinskú oráciu,^[39] vicearchidiakon oznámi, čo jeho biskupská excelencia žiadať ráči, a s tým je koniec poradám, nasledujú fajčenie a obed.

Teraz sa oráciou nenudili, biskupského rozkazu nebolo, ale mal sa voliť dištriktuálny pisár. To sa odbavilo nakrátko. Huňás zaujal miesto za vrchstolom, povedal pár slov o tom, čo každý vedel, potom riekol: „Navrhujem Virasztóva. Éljen!“

„Éljen!“ vyvolali prítomní a bolo po voľbe.

Žarnovič, ktorý chcel navrhnúť Kmeťa, šepol tomuto: „Tá voľba podobá sa tak vymenovaniu, ako oko oku.“

„Naša sloboda,“ odvetil tento. „Každý chce byť vo svojom okrese neobmedzeným pánom.“

Keď úradné jednanie prešlo zase v nenútené súkromné obcovanie, pustil sa Huňás so Žarnovičom do reči o farských dôchodkoch. Vyslovil obavu, že Dechtiar bude sa usilovať vytiahnuť svoje osminy zpod farských bremien. „Ale netreba popustiť,“ radil, „od prvopočiatku ani v najmenšom. Zaviazaný ste prísahou brániť farské práva. Držme sa aspoň toho, čím je povinovatý chotár urbársky, keď panský nedá nič.“

To bola chytrá nástraha a bystrý Žarnovič ju videl; preto ju prijal s trpkým uškrnutím. Chytrák, ktorý na kázni káral farársku lakomosť a prísne vymáhanie podlžností, chcel nahuckať panslávov, vzbudiť Žarnovičovi nebezpečného nepriateľa domu.

Pri tej príležitosti prišiel na pretras Dechtiar. Zle nedobre na neho. Klebetníci strojili si z neho posmechy, že inú zásluhu nemá, ako zradu krajiny; že jeden poriadny prosbopis nedokáže napísať, že len chytrosť v ňom je veliká, že ešte ako len tým sa pretĺkol, keď iných používal, aby pracovali za neho.

„Terajší úrad,“ riekol jeden, „vcele sa pre neho nehodí.“

„Ba práve sa hodí,“ poznamenal druhý. „Bo nepotrebuje nič iného, ako podpísať svoje vzácne meno.“

Veštili mu blízky pád a hroznú pomstu, keď sa krajina vymaní;^[40] a to že je blízko, lebo už Kossuth blíži sa k hraniciam.

Huňás a Virasztó nemiešali sa do týchto klebiet, lež ani nebrali do ochrany ohováraného, len sa usmievali zlovoľne.

VI

Na fare otrepávaného Dechtiara posudzovali súčasne sedliaci, shromaždení na jeho dvore.

Títo, hoc doňho skladali neobmedzenú dôveru a mnohí boli s ním i v rodine, predsa mali na neho zub od čias scelistvovania chotára. Dechtiar bol vtedy grófskym fiškálom a dal svojmu otcovi, hoci ešte vtedy nikto nemal tušenie o zrušení panštiny, vymerať v hromade dvadsať i štyri osminy. „To sebe krivdili páni bratia,“ o tom prišeptávali si aj teraz.

„Eh! Mal ten starý Dechtiar rozum, mal,“ vzdychol si richtár Belko. „To tu celé panstvo.“

„Ba mal rozum jeho syn,“ podhodil Capinos na pleci bundičkou. „Vedel on dobre, že nám páni už nemôžu ďalej zadržať cisárom darovanú slobodu, keď sme my sprostáci o tom ešte ani tušenia nemali.“

„Nech mu zhoria na duši moje dve osminy,“ mykol si široký klobúk na hlave Kotrbac. „Je mi ujec, moja matka bola jeho sestra, ale to vždy povedám, že nás oklamal, obohatil sa našou krivdou.“

Sedliaci zapískali, aby mlčal a složili klobúky, bo vyšiel vo vysokom pinči Dechtiar.

„Ako sa máte, moje milé deti?“

„Po biede, prosím ponížene, ako pána veľkomožného,“ poškrabal sa richtár Belko za uchom. „Nestačíme platiť veľké dane.“

„A pán cisár nám všetky odpustili,“ ozval sa Kotrbac.

„Moje deti,“ pokrútil Dechtiar hlavou, „to sú nebezpečné reči. Kto vám to povedal?“

„Múdri ľudia,“ riekol smelo Kotrbac.

„Ba hlúpi, ty lajdák. I teraz si spitý, hej. Dajte pozor, aby ste neprišli s vašou múdrosťou do želiez. Neviete, čo povedá písmo? Dávajte, čo je cisárovo cisárovi a čo božie Bohu.“

„Pravda, pán veľkomožný,“ podhodil Capinos bundičku na pleci a utrel si nos päsťou.

Kotrbac riekol šeptom: „I on už pán, ta drží s pánmi.“

Nahlas sipel: „Keby sme už len aspoň od toho plebána mali pokoj.“

„No, čože je?“ pozrel na neho Dechtiar.

„Plebánov platia pán cisár,“ vetí Kotrbac; „a naši žiadajú od nás robotu i rokovinu, aby sme boli ich poddaní.“

„Čo pán cisár platia, to je málo,“ poučil ho Dechtiar. „Musíme i my na udržovanie plebánov prispievať.“

„Ale darmo robiť a dávať prestalo,“ nástojil Kotrbac a sedliaci prisvedčovali.

„Moje deti,“ ohliadol sa po nich Dechtiar, „farské dačky stoja,^[41] nie sú zrušené, hej.“

„Prosím ponížene, ako pána veľkomožného,“ predstúpil striezlivý Capinos, utierajúc si nos. „Či pán Baraňanský nie je tak katolík ako ja? Keď ja platím a robím od svojich prašivých osmín, prečo on nič od takého panstva? To nemôže pochopiť náš sprostý sedliacky rozum.“

„Zbytok dávnej nespravodlivosti,“ kývol Dechtiar plecom. „Ale my to premeniť nemôžeme. Napraví aj to časom pán cisár, hej. Nateraz len robte a dávajte, čo ste povinní.“ S tým sa vzdialil od pokušiteľov.

„Uvidíme,“ riekol po jeho odchode Kotrbac, „čo dá farárovi on. Ja sa budem spravovať podľa neho. Ak on nič, ani ja nič.“ — To sa potom všeobecne uzavrelo v krčme.

VII

Tam porovnávali sedliaci s velikým krikom počuté kázne. Žarnovičova neľúbila sa nikomu, Huňásovu oproti tomu chválili všetci: To bola kázeň!

„To verím,“ oblizol sa Kotrbac. „Pozlátiť ústa tomu vicediakovi, ako vraj bol kedysi kdesi akýsi svätý so zlatými ústami.^[42] Len jednej veci škoda,“ odpľul. „Biskupom nebude. A veru by ho neminulo.“

„Nuž čo?“ tázali sa zvedave spolupijúci. „Snáď preto, že je taký ohyzdný?“

„Čert mlátil na ňom hrach,“ ozval sa Truľo.

„A tie dolinky,“ dodal richtár Belko, „majú ešte akúsi farbu ako staré sklo.“

„Ba celé akési škvrny po tvári,“ riekol iný.

Kotrbac glgol pohárik pálenky. „Vy neviete nič, ja viem, čo viem.“

„Čo vieš? Čo vieš?“ naliehali na neho so všetkých strán pijani, ale Kotrbac len krútil hlavou, usmievajúc sa.

„Vieš toto,“ ukázal mu Truľo prstmi figu.

„Ba, prisahám Bohu, viem,“ trepol Kotrbac päsťou o stôl.

„A čože teda?“

„Nuž to, že si múdre i s mladým Výrostkom nahradzuje to, čo popovia nemajú. Viete?“ glgol zase pohárik pri surovom smiechu, ktorý nastal.

„Nech im Pán Boh pomáha,“ rehotali sa sedliaci.

Ale Truľo riekol: „Tys’ utrhač, tvoj doskočný jazyk nájde každého.“

„Ba, prisahám Bohu, je pravda,“ dotvrdzoval Kotrbac. „Ale nepovedzte nikomu.“

„Ako si ty nepovedal,“ zavrátil ho Truľo. „Tebe by tylom vytiahnuť tvoj utrhačský jazyk.“

„A takého kostolného gazdu ako ty za rebro obesiť,“ navrátil mu Kotrbac. „Ty, čo spolu s farárom klameš kostol, ozbíjaš meštek.“

„Ja?“ vyťal mu Truľo na pysk.

„Ty!“ prevalil mu Kotrbac hlavu sklenicou.

Lapili sa. Koniec hnusnému zlorečeniu a zápasu učinil Belko, keď vyzutínal Kotrbaca lieskovicou a vysotil von.

VIII

Z krčmy vysotený nestydatec kam bežal? Nie domov, lež prosto na faru. A načo? Nie žalovať sa, lež pokušovať farára.

Tento už nemal viac iných hostí, ako Kmeťa a Rubca, ktorí zostali na noc, keď sa vrátil ožralý Kotrbac.

Započal, chytrý a lživý aj v ožralstve, lichotením, vychvaľoval farárovu kázeň. „To bola kázeň!“ pozrel so cmuknutím do neba. „Ani sám Kristus Ježiš nekázal tak dojímavo. Reč Huňásova ani smeť. Každé slovo ako meč na obe strany ostrý. Nemohol som zadržať slzy v jamkách. A ja veru nie tak ľahko plačem. Ten neborák starý bol dobrý človek, ale kazateľ, nič. Šťastní my teraz ľudia, že takého sme dostali kazateľa. Boh sám nám ich poslal z neba. A pred oltárom! Ó keď ja vidím kňaza pred oltárom, ako by som Boha samého videl,“ spustil sa na kolená.

„Majte slovo božie vždy v úctivosti a plňte ho,“ odmáhal sa od pijana Žarnovič, „bo ono nekáže sa ani na parádu, ani pre obyčaj. Blahoslavení nie tí, ktorí slyšia slovo božie, lež ktorí ním riadia mravy a krotia svoje zlé náklonnosti.“

Kotrbac pokračoval vstanúc: „Ja som bol i tomu neboráčikovi starému vždy dobrý človek, on ma tiež rád mal, boli sme priatelia, ale u nás, prisahám Bohu, planí ľudia, neuctili by ani samého Boha. Na mňa povedajú, že som korheľ, oni sú korheli a lotri. Richtár Belko je zbojník, sedel už i v okovách, ozbíjal panský sypanec. Ten Capinos lapá Pána Boha za nohy, ale lepší visia, samý klam a podvod, smrdí ako dudok v tej svojej bundičke. A ten driečny Truľo, aký kostolný gazda! Povedal, že farár vyberá peniaze zo zvončeka, ten lotor. Toť nedávno dostal dvanásť palíc. No, ale to ich milosť nech zaopatria. Ja sa nechválim, ale som dôverný k domu božiemu, keby bola láska, napred u Pána Boha, potom u ich milosti. I richtárska palica lepšie by svedčila dakomu, keby sa prihovorili.“

„Druhý raz, druhý raz,“ kýval Žarnovič netrpezlive pravicou, lapajúc sa ľavicou kľučky na dverách. Ale nie to tak ľahko zbaviť sa spitého galgana.

Kotrbac siahol do svojho remenného opaska, vytiahol kotúč papierikov: „A tu nech čítajú,“ pchal ich hrubiansky temer do očú farárovi.

„Samé poistenia,“ riekol Žarnovič po bežnom prehliadnutí papierikov, „že vaše listy na cisára do Viedne prišly.“

„Prišly! Chvalabohu!“ usmieval a oblizoval sa Kotrbac. „Cisár náš otec a môj dobrý priateľ. Keď cestoval toť nedávno po Uhrách, viezol som ho na svojich koňoch. Hore vrchom sosadol, neboráčik, šli sme peši, viedli sme sa takto popod pazuchu,“ lapil farára za rameno a zaprisahal sa. „Od toho času sme dobrí priatelia, dopisujeme si. Ja písavám pánu cisárovi, pán cisár mne. To môj otec. Nech budú i oni mojím otcom a ochrancom; prosím ich pre Boha, pre Matku Božiu, pre päť rán Kristových,“ kľakol zase a sopäl ruky. „Mám len ich na svete. Nemám dobrého človeka medzi planými ľuďmi. Všetci sú zbojníci, lotri, huncúti, stroja mi zradu. Nech budú mojím otcom,“ bozkával mu ruku.

Musel sa i Kmeť zamiešať ostrým slovom, aby sa zbavili bezočivca, ktorý pred farárom bol úplný opak toho, čo pred sedliakmi.

Po odchode holomka riekol: „Už vidím, že nie darmo sú Baraňanci rozkričaní. To sú akési divé zvery, nie ľudia.“

„Očlovečiť ich bude mojou snahou,“ Žarnovič na to. „Budem sa predovšetkým starať o mládež. Nič nestoja všetky naše kázne, keď mládež rastie bez výučby. Učiteľ je nevedomý paholok, budem ja sám učiť deti.“

„Keby ti prišli,“ namietol Rubec.

„Prísť musia!“ hodil Žarnovič hrozive rukou. „Donútim ich svetským ramenom. Zaopatrím i dospelejšej mládeži ušľachtilejšie zaneprázdnenie. Dám mládencom a dievkam zábavno-poučné knižočky, aby si nevinne a užitočne ukrátili čas v sviatočné dni a za dlhých večerov.“

„A kde ich máš?“ tázal sa Rubec. „V našej literatúre niet ničoho, čo by sa naozaj hodilo pre ľud. Vydávajú sa knižočky, a nič z toho. Ani pre ľud, ani pre učených.“

„Ja sám mám,“ vetil Žarnovič, „v rukopise rozprávočky pre ľud, vážené z jeho života, primerané jeho potrebám. Dám ich vytlačiť.“

„A budeš si potom čítať sám,“ smrkol Kmeť tabaku, „uvidíš.“

Žarnovič pokračoval ďalej: „Mužov priučím čítaniu novín. Vyhľadám si napred jedného-dvoch schopnejších, títo budú potom rozširovať vec ďalej. Zprvu im dám noviny zadarmo; keď sa navňadia, budú si ich kupovať sami.“

„Tvoji pijani?“ zasmial sa Kmeť.

„Túto nákazu vyliečim,“ zastrojil sa Žarnovič, „spolkom striezlivosti.“

„Oh! Ty horúca hlava!“ položil mu Kmeť ruku na temeno. „Vidno, že si ešte v ľude a s ľudom nežil. Len by si ty sám mohol tu obstáť.“

„Veru, veru, vstúpil si do povážlivých okolností,“ ozval sa i Rubec. „Ľud je nadmieru pokazený, na vyhadzovanie farárov navyknutý, a popudzovatelia na všetky strany hojní a mohutní.“

„Priatelia!“ položil si ruky na prsia Žarnovič. „Čo by to bol za biedneho chlebára, kto by ani zpočiatku žiadnych ušľachtilejších úmyslov do úradu nepriniesol? Predvidím sám, že búrky ma tu ohlušovať budú, ale budem stáť v nich, s nevinnosťou v duši, ako skala v mori, a budem konať svoju povinnosť v nádeji, že utíšia sa naposledok všetky vlny hlúpstva, ktoré podliactvo rozdúvaly oproti mne.“

„To je hovorené mužne,“ pochválil ho Kmeť. „Búrky neminú, ale nikdy nezúfať!“