ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po bystrej vodičke
dve pĺtky plávajú.
Na nich chlapci hodní
veselo spievajú.
Veselo spievajú,
vlnky rozháňajú,
ej, lebo o biede
ešte nič neznajú.
Ak letia tak letia,
brehy nehávajú,
vesielcí dakedy
len počľapkávajú.
Ak letia tak letia,
vždy si len spievajú,
ej, lebo o biede
ešte nič neznajú.

„Stichaže si, chlapci,
zvoľna po tej vode.“
Ej, volá dievčatko
ešte o slobode.
Zavolá dievčatko
z Považia tichého,
lebo si zazrelo
Janíčka milého.
„Janík muoj, Janík muoj,
kdeže sa poberáš?
Či ma len samotnú
zasi tuná neháš?
Oj, krúť to vesielko,
obráť ko mne pĺtku,
nenehaj, nenehaj
Hanku si v zármutku.
Vetrík sa rozduje,
príde blýskavica,
na hlávku ti bude
lietať hrmavica.
Pĺtka sa na stavách (?)
končitých roznesie,
klobúčik s perečkom
i teba odnesie. —
Skrúť tedy vesielkom
sem ku brehu pĺtku,
nenehaj, nenehaj
Hanku si v zármutku.“

„Neplač, sestra drahá,
pánboh pri mne stojí,
a kto v neho verí,
ten nepadne v boji. —
Oj, nepadne v boji,
ani v hrmavici,
ten, kto mocne drží
jeho sa pravici.
Nezhubia ma tedy
ostré tam skaliská,
ani rachot hromu,
ani tie vetriská.
Na boha sa spustím
a na veslo moje:
oj, veď vykerujem
všetky sveta boje.

Zbohom tedy, sestra,
zbohom, dievka drahá,
a odpusť, že márna
bola tvoja snaha,
lebo poletíme
ta dolu k Dunaju,
tam, kde lepšie azda
noviny lietajú!“
Hanka sa obozre,
za pltníkmi volá;
Ej, ale tí letia
už kolo Sokola.^[1]
I modlí sa ticho
a pomaly vzdýchne.
Slzičku vyroní,
buoľ v prsiach utíchne.