Z levočských prvotín

1

Nechápe svet divy, čo stávajú
    tam nad slovenskými krajami,
    čo sa robí tam nad stráňami,
kde orlovia pyšní sedajú.

Mohyly čierne sa otvárajú
    v tej, kde Nitra stojí, stolici
    a z nich bystrí skáču orlíci,
tí, čo sa nad svetom krútevajú:

Jeden z ptákov na východ letí,
    na posvatnie skaly Kriváňa
pozdraviť vraj slnce, čo tam svieti,
druhí zas letia oznámiť ľudu,
    že k životu osud vyzváňa
tým, čo nad svetom svietiť sa budú.

2

Tak sa hádam mnohým v svete zdalo
    tým, čo nič neprajú Slovákom,
    že už naším drahým rodákom
srdce k rodu celkom zakapalo:

Ale ono sticha plápolalo
    v búrke, v daždi, v divej víchrici,
    a keď zbúchau hrom v blýskavici,
vtedy sa najkrajšie rozjasalo! —

Najprú vraj ten blesk bou maličký
    ako na Vstúpenia horiace
tam na zakliatych skalách ohníčky;
potom vraj, keď Tatry zahučali
    a vetriská prišli sipiace,
veľký z neho oheň rozdúchali?

3

Stojí oltár svatý na hrebeni
    snehových Tatier kremenistý,
    po ňom ohníček plamenistý
blyští sa oddávna rozložený,

ale vraj ten oltár nevidený
    ležau vo tmách čiernej mrákavy,
    blízkosť ohňa na ňom žiaravý
i ten ostau v diaľke stratený.

Ej ale, bratia! sem sa do poľa,
    nezalievajme my tam dreviny
a sklaďme vatru, aká nebola!
Oltár sa zjaví sťa tá kaplica,
    víťazne zahrnie doliny:
Oj, a nad ními vzíde dennica!

               Janko z Považia