Zlatý fond > Diela > Z levočských prvotín


E-mail (povinné):

Janko Čajak:
Z levočských prvotín

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Pavol Tóth, Michal Belička, Mária Kunecová, Zuzana Babjaková, Karol Šefranko, Ivana Černecká, Lucia Muráriková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 43 čitateľov


 

Večerné túženie

Zvečerievalo sa, keď som ešte stál nad brehami Váhu.

Nad skalnatým Chočom stálo slniečko, a tak hanblivo pozeralo na ten Liptov ako nevinné dievčatko do bystrých očú mládenca. Ticho bolo — len vetrík mladou sihlinou po vrškoch šušťal a vysoké šiašie zohýnal do šumiacej vody Váhu.

Vtáčky stíchli — a tie, ktoré za tmy ešte spevom vítavajú červenú zoru, na drobné zelené halúzky si posadali a malé zavierali očičky. I tí, ktorí na malých rovienkach tam dolu v doline drobnú zožínali trávu, necengali už kosami, ale za spevom p[aludzsk]ých dievok poberali sa do tichej dedinky, do milého domu.

Už slnka nebolo vídať — len žiara jeho cez skuliny starých skál tam na Choči prezerala a končiar čierneho Havrana ružovou pozlátila farbou.

I to zhaslo — a čierny, tichý večierok sadol si na briežky a čakal hustú, tmavú noc.

Prišla — a šíre kriela ako dáky tmavý černoperí vták rozstrela po blízkych dolinách a rovienkach, ktoré sa tak kryli pod tie skalnaté a šedivé vrchy ako sestričky bračekom svojim do náručia, aby ich bránili.

Takto zhasnul deň a s ním všetko v Liptove — nebolo duše, ktorej by čierna noc zajímavá nebola — nebolo človiečika, ktorý by smutnej vylieval noci túžbu a žiale svoje; len ja jediný ticho som stál v čiernej noci — ticho počúval prírodu a zádumčivé šepotanie vlnôk Váhu.

Nikdy sa mi Liptov v takej sláve hrdosti a dôstojnosti neukázal ako vtedy — ľudia? ach, tí spali — ale tie vrchy, tie strmé a skalnaté vrchy, háje a hory zdali sa mi ako čierne zašlých časov mohyly, na ktorých hrdinsky sedia ozbrojenci, predkovia zosnulých vekov, aby dočkali spravedlnosť božiu v súde národa veľkého!

Na západe tam nad smutným Mníchom a nad rumami starého zámku Likavského dvíha sa k oblakom skalnatý Choč — jednou stranou do živého Považia hľadí, druhou sa do smutnej Oravy nachyľuje, skoby sa odtrhnúť chcel a preč odletieť na pomoc zbiedenému ľudu, tam na brehoch temnej Oravy.

Na polnoci čiernou nocou ako čiernym súknom zastrená leží strmina hôr Prosieckych, pod nimi spí oná čarovná dolinka a ako sa od ľudu vraví: od dávnych časov zakliata.

Na poludní, tam od vysokých Zvolena hôr a od snehového Sitna ťahá sa starými jeľami akoby čiernym perím zakrytý Havran a v čiernom závoji svojom zdá [sa], že pokoruje oddávna a smútok veliký nosí.

Ale na východe — tam na východe, odkiaľ ružová zletáva rosa a na skalinách čiernych spiace sokoly a orly zobúdza, aby sa krútili ponad hory a doly: tam na východe, odkiaľ zablysne slniečko a žiaru svoju skúpe v čistých potôčkoch Tatier — tam na východe, kde Baranec, Vysoká a slávny spočíva Kriváň, oj tam, keď som pozrel, ako mlunná iskra trhlo voľačo duchom mojím a srdce klopalo mi nahlas. Chcel som vravieť, ale tajnosť nedovolila a zavrela ústa. Ach, ale som pozrel na nebo, na to nebo nádejné, belasé a na tie svetielka božie a zdalo sa mi, že mi je ľahšie, lebo som sa nazdal, že pozerám do očú belasých považskej Slovenky — a keď tie hviezdičky padali — myslel som, že to z jej očičiek padajú slzy radosti.

I zdúveril som sa, ak otcovi ti(!) malých sestričiek mladého môjho obrátil som ducha. — — —

Váh si len letel — letel zádumčivo so svojima vlnkami, len lecikedy do pustých brehov a čiernych skál člepnul — vetrík temno hučal v hustej sihoti a na starých vŕbach nočný vták smutnú začínal pieseň. Všade bolo hlucho — všade pusto — všade temno —

Svatomarské zvony temno hučia a hlas ich roznáša vietor po priepadliskách pamätného vrchu Havránka. —

Čo to? Či nešťastie v nočnú dobu stretlo malú dedinku alebo polnoc hlásnik bije? Ach, nie, veď to posvätný zvonček cengá na čiernej veži a prebúdza nábožný ľud, aby i v hodinku nočnú modlitby odsielal k oslávenej Matke božej! —

Zvonček len cengá-cengá — a kto ho počúva? — noc! —

Bratia moji! Či by sa našla jedna duša medzi vami, vychovaná v kolíske pri piesňach matky slovenskej, ktorá, vidiac jej žalostný stav — boľavú hlavu — bledú tvár a belasé v plači sa kúpať oči, a smutnú spievať pieseň, čo nik nepočúva ako ten malý svatomarský zvonček, iba temná noc, a ktorá nemá na svete krem jednej nádeje; nezaplakala a nemodlila by sa k tomu milostivému Pánu sveta a dobrému otcovi národov všetkých — ach, čo by nevzdychala i tam, kde samota priepadlísk čiernych panuje? Veru ja bratom ako bratom dobrým vyznám, že by radšej nežil na biednom tomto svete ako bez takého citu svätého národnosti, potuloval sa po priepastiach týchto. A keby videl, že mať moja je mať ubiedená a národ môj zhanobený a divým vysmiaty smiechom, aby týmto pohnutý nebol a v samote takejto nočnej zaň sa nemodlil? — Národnosť — národnosť? Nuž, čože je to tá národnosť? Hej, veru telesník o nej nevie, ale beda tebe! beda! mladá duša slovenská, ak v krvi, ak v kosti, ak v duchu tvojom nezavieva najkrajšia táto medzi cnosťami cnosť!

Na Havránku, na tom smutnom Havránku zvonček len cengal — cengal a prebral ma svojím bôľnym hlasom zo sna myšlienky mojej.

I obrátil som sa na tú stranu, odkiaľ voda Váhu vyteká. — Na Kriváni ohník práve horel — a tie iskry tak sa sypali hore do oblakov, tam k tým hviezdam, ako túžby a nešťastie mešťana (?) tam pred trún slávy večnej.

I povedal mi môj duch: „Hľaď, tam predkov tvojich zhaslý obyčaj! — Kriváň je len oltár kamenný, na ktorom obeť národa tvojho leží — a len oheň, čo tak prosto v iskrách k oblakom sa krúti, je znak zdarného pálenia obetí!“ „Kľakni a modli sa, lebo je čas a nebudeš sa nadarmo modliť.“

Na briežku v tráve ležala skalka, hádam keď Váh veľký prišiel, vyhodil — na tej skalke šedivý rástol moch a tak sa belel ako biedneho starčeka ľanové vlásky. Na ten moch sebevoľne koleno moje kľaklo a mladé oči sa zahľadeli na to božie nebo — ruka do ruky úprimne padla — a duch sa zobudil v modlitbe nad Váhom!


Synovia Tatier! ktorí ste videli
na skalách vášho pohoria vysokých,
keď hrdé páry sokolov sedeli,
hádžuc očakami do dolín hlbokých —
vy tiež tak stojte nad tým šírym svetom
a merajte ho ducha vášho letom!
J. Č.

„Bože veliký! mocný pane! ktorý si si vyvolil stánok tam vo výšinách neba tvojho a moc slávy svojej v bleskoch ohnivého hromobitia zjavuješ! Na tvoje pokynutie trasie sa zem ako bezbožné dieťa pred prutom spravodlivého otca!

K sláve tvojej vychodí a zhasína slnce a čierna noc zaťahuje oblohu!

Teba velebí tiché šumenie hájov a v divom hučaní potokov meno tvoje sa hlása!

Bože svatý, ktorý nemáš zaľúbenia v nešľachetnosti ľudskej, ale pomstíš bleskom hnevu tvojho bezbožnosť v národoch! Bože spravodlivý, ktorý nevinnosť, nábožnosť, úprimnosť a trpelivosť v ľudu bez odmeny nenecháš a bez bezbožníkov krivdu robiacich, kliatbu večnú prstom spravedlnosti tvojej odsudzuješ! Bože, ty pán sveta láskyplný! Ty otec dobrý národov všetkých, i toho, ktorého si z kvetnastých brehov pohoria Himalaje na búrlivé more závisti, krivdy, neuznania, pod zástavou „Slávy“ vyviedol a do tuhých prsov vložil si mu oceľ, aby bojoval oproti hriechom sveta a biednym tvorom jeho! Otec predkov slávnych, Slavianstva a jeho statných, lenže potlačených potomkov! Nakloň ucha — počuj žiale duše mojej — počuj, bože a pán milosrdný sveta, túžbu moju!

Položil si ma do sna mladosti, dobrý otec môj! ukolísal si ma medzi kvietky života jarného, aby som spal v tichom snení zlaté hodiny v nevinných obrazoch, dlho — dlho, v ktorých som neznal biedu, nepocítil bolesť a nikdy neplakal, ale z tejto detinskej blaženosti, v ktorej mi tak dobre bolo, strhnul ma usedavý plač matky mojej a drahého národa môjho — a ja, hoc slabý ešte — hoc neskúsený v pomoci vyššej, šiel som len so svojimi bratmi, aby som uľavil bolesti matky svojej!

Lebo, akožeby nešiel? Veď si mi toto kázal, otec môj dobrý! Veď si ma na to zobudil, aby som pocítil bolesť a zaplakal prvý raz v nej!? Ty si vdýchol do mladých prsov mojich zlatú iskru národnosti — a ešte i teraz ju chrániš a pestuješ! Ale matky naše len plačú — národ náš len bolestí! a po našich dolinách a úbočiach len túžba horúca a bôľna spomienka sedáva! Oj, bože! a prečože je to tak? Veď je on tichý, on je nábožný, láskavý a v činoch ducha slávny! Ah, a ľudu takémuto, v ktorom by vyvolenie tvoje spočívať malo, život zakrýva čierny bezbožníkov hriech, zavitý v závoji strašnej krivdy a potlačovania!

Veľké pomníky na svete tvojom, bože! už porobili otcovia naši! Krv sa cedila pod zástavami tisíc ráz statných bratov! Pre pravdu tvoju padali naši, tvoje deti, a bôľne spievali v putách piesne, aby sláva tvoja a ich ozývala sa o slobode! — On v jeho ľúbeznej reči slávil teba od vekov a vekov, a ctil ťa i ako pána pánov! i ako otca otcov! A tento tvoj národ a jeho spevavý, slobody navyknutý život v zapomenutí pred svetom spočíva a jeho sláva v pomníkoch hrdinských kape!

Ale nezakape predsa! a dúfa syn tvoj z roda zbiedneného, že bude žiť, ale nie v porobe, ale v sláve! Lebo ho ty ukážeš v lone slávy tvojej, aby poznal svet dieťa dávno skapané!

A potom — veď si ty otec spravodlivý národov — ty si darca reči ľudskej, tedy i našej spanilej, ktorá na výslní dobroty tvojej krásne rozvíja zlatolístky svoje. A keď ty stojíš pri nás, kto proti nám?

Sláva ti tedy, bože! Sláva spravedlnosti tvojej! Lebo tá ujmu trpiacich občerství vodou odplaty a krivdu robiacich večne zahanbí! Sláva spravedlnosti tvojej, ó bože! lebo ona musí dostaviť na prestol slávy jasnú národa „Slávy“ berlu:

Nedbám teraz, ó, otče! že i ja trpím, hoc aj slabý, mladý — ba ďakujem ti radšej, že si už na mladé moje prsia vtisnul pancier z ocele, aby som bojoval v mene národa a tvojej spravedlnosti!“

Oj, keby tu stáli všetci moji vrstovníci, pod týmto tmavým nebom, medzi týmito tmavými hájmi Liptova, na tomto studenom brehu! Oj, keby som mal hlasu, ktorým sa hromy zhovárajú a blesky načúvajú! Zahučal by týmto čiernym horám, týmto pustým starým skalám! A keby ma tie nepočúvali — na vás by zavolal, čierne chmáry — aby ste spravili oheň a zahodili jednu iskru tam do tých tmavých dier — aby tam zbúchala a tichosť zakliatu premenila v nový život!

Na svatomarskej veži zvon zatíchnul a hlas jeho v rozpuklinách temných Havránka umlknul. I vetrík už tak usnul v sihline, ako keď v mäkkej kolíske malé dieťa zaspí, pri spevoch smutných slovenskej matky! Iba hviezdy sa ešte kde-tu krútili po tom belasom nebi a svietili nad tým Liptovom ako v panských izbách strieborné lampy.

Na Kriváni žiara zhasla.

I pozrel som ešte raz na ten Váh a s jeho tokom poslal som túžby moje — preč ďaleko.

Na p[aludzsk]ých zvonoch polnočná ozvala sa hodina — a ja som nechal Považie — len duch si ešte tam nad brehami lietal.

Od Janka z Považia.

« predcházajúca kapitola    |    



Janko Čajak

— bol slovenský básnik štúrovskej generácie; otec prozaika Jána Čajaka a starý otec prozaika a novinára Jána Čajaka ml. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.