Zlatý fond > Diela > Z levočských prvotín


E-mail (povinné):

Janko Čajak:
Z levočských prvotín

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Pavol Tóth, Michal Belička, Mária Kunecová, Zuzana Babjaková, Karol Šefranko, Ivana Černecká, Lucia Muráriková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 43 čitateľov


 

K bratovi


Nemôžem robiť — nesmiem sily napnúť,
duch ma necháva, myseľ nad mňa letí:
chcem stáť pevne a preds[a] musím padnúť
i tam, kde duch môj pravde sa posvätí!
Nemôžem robiť! — Ktože mi zbraňuje,
veď tiché vetry nado mnou lietajú? —
Chcem stáť — nemôžem — ktože ma strhuje?
Aké osudy pokoj mi nedajú?!
Osudy?! — to nie — bárby oni boli,
aspoň by ducha žiale netrápili,
aspoň by večné priepadliská vôli
ku cieľom veľkým cestu nebránili.
Nie, boh osudom večne rozkazuje,
pod jeho rukou trasie sa svet celý,
on pravde hynúť nikdy nezvoľuje,
čo by aj ľudia vyvrátiť ju chceli.
Nemôžem robiť — ľudia mi nedajú,
ľudia — pokoja — bez citu, bez bôľu.
Tí ma od cesty pravej odháňajú,
tí držia v putách svatú pravdy vôľu.
Ľudia bez bôľu? oj keby len celý
vyletel na mňa svet tento iskriaci.
Aspoň by skapal sťa ten sniežik biely,
keď ho blesk slnca ožíha horiaci.
Ale beda mi! — jedna len škaredá
tvár za mnou hľadí ako oheň pekla,
tá skutky kazí, duchu pokoj nedá,
tá rozvrázganá tvár jaštera vzteklá!
— — — — — — — — — — — — —
Utečte, bratia — zakryte si uši,
zastrite oči — by ste nevideli
večnú pokutu malichernej duši,
aby ste nad ňou večne neznemeli!
Alebo, ak stále duch vo vás panuje,
ak znáte cítiť a karhať vinného,
dobre zostaňte — nech duša počuje
dušu chatrnú človeka biedneho!

*

Oj, neželel by, keby som divého
nepriateľa vám tuná vypisoval —
neplakal by tak, keby som cudzieho
zločinca súdu vášmu obžaloval —
Ej, ale beda! — nie tu na cudzieho
žaloba letí, ale na vlastného!
Na vlastného brata, na syna národu,
na posvecenca za pravú slobodu.
Ha! traste hory, drúzgajte sa stromy,
zblýskaj sa nebo, zabúchajte hromy!
Posvecenosť zhasla! — stávka sa roztrhla,
cnosť sama seba do pekla uvrhla!
Plač nebo dažďom, dažďom krvojasným,
vetry zahučte hukom zemotrasným!
Oj, zatíchni Váh — pozri Kriváň svatý
so synom tvojím hrá osud prekliaty.
Osud prekliaty?! Nie, ty si nie vina,
oj, nie príčinou prekliateho syna.
Tu radšej žiadosť a tu slabá vôľa
príčinou tohto nanajväčšou bola —
Nebúr sa tedy a neplač príroda,
nebanujte tak, vy synovia roda —
Vy synovia roda, roda slovenského,
že ste utratili brata vám vlastného!
Radšej zahrňte kliatbou vy nebesá,
kliatbou, ktorá sa v víchrici zajasá!

*

Nuž, bratu!, bratu! čože sa ti stalo?
Čože ťa v činnosti tvojej tak potkalo?
Veď sme ťa znali — nuž veď si nám známy —
veď si vedno dal ruku k práci s nami —
veď si povedal — ale dosť — padnul si —
žiadosťam hnusným hnusno podľahnul si!
— — — — — — — — — — — — — —
Lež! — neverníku veciam dosiaľ svatým,
hádž sa po podlej až posiaľ nízkosti.
Ty sa nemôžeš duchom pravdy jatým
vznášať, kde bratia tvoji po výsosti!
Ty si skazený — ducha viacej nemáš.
Boha a bratov už viacej nepoznáš!
Ha, divíš sa mi? Zahrýzaš zubami?
Oči divoké na mňa vyvaľuješ?
Čiernymi na mňa zahrážaš rukami?
Srdnatú slinu na hlavu mi pľuješ? —
Nebojím sa ťa, lebo pred svedomím
ja čistý stojím s ducha povedomím.
Ale ty sa tras — a triasti sa musíš
pred prutom boha a svedomia svojho,
lebo povedz mi, ak[o]že vydusíš
plameň podlého už raz ducha tvojho?
Bratu! či ešte bratsky ťa mám volať?
Ty studňa žiaľu — ty blen duše mojej.
Nie — nie — nemôžem — nesmiem už odolať
proti by robil už podstate mojej —
Dobre — hni — tras sa! — veď sme ťa vábili,
až sme ti pravdou oči zaslepili,
a tys škarede hlavou sa odvrátil,
napomenutia zľahka si potratil!
Nuž, kdože bude na svete ľutovať
teba, človeče, ktorý citu nemáš?
Pred kýmže sa budeš — ach, pred kým žalovať,
keď teba viac brat, ty brata nepoznáš?!
Boh ťa srditým zničí ohňom blesku,
zmysly potratíš v divom hromov tresku —
a ty sa stratíš ako tá hmla z hory,
keď orkán divý na ňu sa oborí —
oj, ale i vtedy všade ti poletí
s peklom horúcim svedomie v ústrety.
A ty v úzkosti hodíš sa do neho,
do ohňa večne, večne blčiaceho!
Oj, mali sme brata, mali sme priateľa,
lenže posvätenosť prísna mu chybela.
Oj, mali sme brata, zloba ho zničila,
s násilím ho z náruč našich vychytila!

Od Milobrata




Janko Čajak

— bol slovenský básnik štúrovskej generácie; otec prozaika Jána Čajaka a starý otec prozaika a novinára Jána Čajaka ml. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.