Sto slovenských ľudových balád. Historické

Naša pani kňahne
po palote tiahne;
pieseňku si spieva,
slzamí zalieva:

„Bože môj, Bože môj,
čo som urobila?
Za teba, suchý byľ,
ružu som pustila.

Keby bola išla
za Dunaj, za kráľa,
za Nemca císára:

Bola by videla,
jak to more ihrá,
jak ten Dunaj splýva!“

Ej, nik to nepočul,
len jedno pachole,
čo kone varuje.

„Pane môj, pane môj,
dač’ by vám povedal,
keby som sa nebál.“

„Neboj sa, pachole,
vezmem ťa za svoje;
zastanem za teba,
jako sám za seba.“

„Naša pani kňahne
po palote tiahne,

pieseňku si spieva,
slzami zalieva:

Bože môj, Bože môj,
čo som urobila,
za teba, suchý býl,
ružu som pustila.

Keby bola išla
za Dunaj, za kráľa,
za Nemca císara.

Bola by videla.
jak to more ihrá,
jak ten Dunaj splýva! —“

„Pani moja, pani,
obliekej si šaty,
čo sa budú rovnať
slnku i mesiaci.

Pôjdeme se dívať,
jak to more ihrá,
jak ten Dunaj splýva.“

Prvý raz plovnula,
na brehu stanula:
„Pane môj, pane môj,
či som tvojou kňahňou?“

„Mojou kňahňou budeš,
keď druhý raz prejdeš.“

Druhý raz plovnula,
na brehu stanula:
„Pane môj, pane môj,
či som tvojou kňahňou?“

„Mojou kňahňou budeš,
keď tretí raz prejdeš.“

Tretí raz plovnula,
na sredu tonula:
„Pan môj, pane môj,
nie som tvojou kňahňou!“

„Rybári, rybári,
lapajte mi rybu;
lapajte mi rybu,
môjmu srdcu líbu.“

Prvý raz potiahnul,
veniec z nej vytiahnul,
„Ach, i to z tej ryby,
môjmu srdcu líby.“

Druhý raz potiahnul,
rúbok z nej vytiahnul.
„Ach, i to z tej ryby,
môjmu srdcu líby.“

Tretí raz potiahnul,
celú ju vytiahnul.
„Ach, to je tá ryba,
môjmu srdcu líba.“

V Matičnom Sborníku (I. 41.) podal z Gemera a z Tekova S. Ormis.