Sto slovenských ľudových balád. Historické

Ešte sa len zorí,
už k hore, do hory
štyri duše honia
turecké potvory.

Apko a mamička,
dcéra a jej milý
na jednu sa brezu
pred Turci ukryli.

Keď Turci dobehli,
pod brezou zostali,
prvému apkovi
hlavičku zrúbali.

Krev po breze tiekla,
dcéra nič neriekla;
od žiaľu veľkého
srdce jej omdlelo.

Potom jej ti Turci
mať zamordovali;
na sladkú mamičku
slzy jej padaly.

A keď jej milého
ukrutne stínali:
Jaj, Bože môj! skrikla,
hory zaplakaly.

Zabili, zmárnili
naposledy aj ju;