ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ten prešporský mýtný
prekrásnu dcéru má,
ešče krajší spíva.

Uderev jej ten hlas
dole po Dunaji,
Turkovi do brány.

Ten bezbožný Turek
hneď sa vydozvedá,
či to zvony zvoná,
či čeličky bzuná?

To zvony nezvoná,
čeličky nebzuná
’Prešporku mýtneho
céruška to spivá.

Ten prešporský mýtný
povázaný sedí
’tej tureckej zemy.
A keď prišol domóv,
sadol na stoličku,
položev hlavičku.

Cérka sa ho pýta:
Co vám je tatíčko?
Či vás hlávka bolí?
Či vám život bili?

Hlávka ma nebolí,
život mi nebili,
lež som ťa zapredal
Turkom, pohanovi.

A keď išli, prišli,
prví fulajtáry,
do brány strelili
Kačenku pýtali.

Poj ty Kačka s namí,
naša mladá pani.

Dočkajte, postojte,
prví fulajtári,
nech sa já odprosím
otcovy, matery.

Tej mojej matery
za dobré chování,
môjmu tatíčkovi,
za zlé vydávání.

A keď išli, prišli
druhí fulajtáry,
do brány strelili,
Kačenku pýtali.

Katuška, dcéra má,
sadni si na stolčok:
učeš že si, učeš
tvoje dlhé vlasy.

Pekná Katarínka,
v okienečku stála;
svoje žlté vlasy
hrebeňom česala.

Vlasy moje, vlasy,
kdeže vy pojdete?
za turecké hory;
hlavenka ma bolí.

Škoda vás, škoda vás,
moje milé vlasy;
škoda vás, škoda vás,
škoda vašej krásy,
že ste sa vydaly
Turkom do väzení!

Keď na koč sedala,
žalostne plakala;
len svojim rodičom
pekne ďakovala:

Tatík moj premilý,
dobre sa tu majte;
v malý čas, krátky čas
chýry počúvajte.

Turecká družička,
požič’ mi nožíčka;
mám tu dve jabĺčka
od mojho tatíčka.

Chcem si jích rozkrojiť,
s vamí sa podeliť.
Turecká družička
nemala, nedala
čo Katka pýtala.

Turecký fulajtár,
zastaň že na mále;
pila bych ja vodu
z tohoto Dunaje.

Jednou rúčkou pila,
Druhú sa topila;
tak veliku haňbu
Turkom urobila.

Také vlasy mala,
Dunaj obkrútila;
takú sukňú mala,
Dunaj zahatala.

Mladý pán nemeškal,
dolu brehom bežal.
Rybáry, rybáry
rozťahujte siete;
moja mladá pani
dolu vodou letí.

Prvý raz zatiahli,
rybičku vytiahli:
Neni totá ryba
mojmu srdcu ľúba!

Druhý raz zatiahli,
rybičku vytiahli:
Neni to tá ryba
mojmu srdcu ľúba!

Tretí raz zatiahli,
rybičku vytiahli.
Toto je tá ryba,
mojmu srdcu ľúba!

Kebys’ bola prišla
do tureckej zemi,
bola bys’ umrela
v hodbabnej posteli.

Ale si neprišla
ani do šaitlavy;^[4]
veru ťa rozvláča
vtáci, straky, vrany.

Tá stará Turkyňa
do dverí si stala;
syna a nevestu
s radosťou čakala.

Synu moj premilý,
kde tvá mladá pani?
či ti ju nedali,
či ťa oklamali?

Dali nezklamali,
tí zakliati ďaury;
bodaj si ju boli
radšej zadržali!

Moja dievko drahá
čoho si sa bála?
či sedem majerov?
či sedem kaštieľov?

Veď by si nemala
dach šindlom pokrytý;
ale diamantmi
a perlamí krytý.

Veď by si neišla
po blate, po deskách;
ale bys’ chodila
po mäkých kobercách.

Veď by si tu bola
ťažko nerobila;
len v čipkách sedela,
zlatom, striebrom šila!

Veď by si tu bola
hladu netrpela,
z findží krišťaľových
kávu popíjala!

Keď to hovorila,
Katarínka mŕtva
hlavičku podzvihla,
toto povedala:

Lepší je ten Dunaj,
nad hárem turecký;
lepšia smrť kresťanská,
než život pohanský.

Podal Michal Kollárovic, z V. Kostolian (Nitriansko).
Srv. J. Kollár: Zpievanky II.

Ten turecký mýtnik
sedí vo väzení,
za ruce, za nohy
tuho okovaný.

Mýtniku, mýtniku,
máš ty doma dcéru,
krásnu Katarínu;
ak nám ju ty sľúbiš,
sám sa vysvobodíš.

Veru Vám ju sľúbím,
ak sa vysvobodím.
Keď on prišol domov,
sadol si za stolík,
hlávku si zalomil.

Tatíčko moj milý,
čože vás tak bolí,
či hlava, či nohy,
či ten život biedny?
(inde):
či ten driek váš biely?

Hlava mňa nebolí,
ani, život biedny,
ale som ťa oddal
Turkom do väzení.

Tatík moj premilý,
nič sa nestarajte;
máme služebkyňu,
menom Katarínu,
ta ju vypravíme.

Katuška, dcéra má,
tam by ju poznali,
mňa by sviazať dali.

Katuška, dcéra má,
výjdi na pavlačku;
popozeraj odtial
dolu na Sabatku.

Či sú to mrákavy,
či sú to čierňavy,
či sa to už hrnú
ti Turci s hintoví?

Ach, tatíčko milý,
nie sú to mrákavy,
nie sú to čierňavy,
ale sa už hrnú
ti Turci pohani.

Brány otvárajte,
stoly prikrývajte!
Katuška, dcéra má,
vojdi do izbičky;
sbieraj že si, sbieraj
ti svoje šatočky.

Angliu vyzliekaj
a šarlát obliekaj.
Keď si ich sbierala,
prehorce plakala,
tak sa ona ťažko
Turkom oddávala.

Počkajte, postojte,
druhí fulajtáry,
nech sa ja odprosím
sestre aj bratrovi.

Podaj mi sestrička
svojeho luskáčka,
nech si ja vykrojím
červíčka z jablúčka.

A ja ci neposčám
mojeho luskáčka,
by si ho vrazila
do svého srdéčka.

A keď išli oni
okolo Dunaja:
zecte ma rybičky,
spolu aj s rakama,
nech já neuvidím
tej tureckej zeme.

Tá stará sultánka
sa ich vyzvedala:
Prečo sa ma len tak
tá nevesta bála?

Šak by nebola ništ
u mňa robívala,
jedine len zlatom,
stríbrom vyšívala,
peníze merala.

Podala Justina Galbičková, r. Šoka z Verešváru (Nitriansko).

V Edelíne diovka
vlasy si česala;
z obloka na oblok
lem vždycky skákala.

Mamo moja, mamo,
čo to z dola ide?
či je to čierňava,
či je mrakotava?

Nie je to čierňava,
ani mrakotava:
to po tebe ide
zlatá Kolimbava.

Ďovka moje zlatá,
oblekaj si šaty,
čo se budú rovnať
slnku a mesiaci.

Počkajte, počkajte,
predne fulajtare,
že se podekujem
otcovi, materi.

Otcovi ďakujem
za dobrie chovaňa;
materi sa budem
za zle vydávaňa.

Išli oni, išli,
ku Dunaji prišli:

Počkajte, prečkajte,
predňe fulajtare.
Že sa ja napijem
z ticheho Dunaje.

Tot, turecký baša
nekcev si meškati,
ziav jej zlatý pohár,
kcev jej vody dati.

Nenaučená som
zlatemu poharu,
lem som naučena
ľahnuť ku Dunaju.

Ty predna družička,
podaj mi nožička,
že si ja okrojim
od smedu jablučko.

Jablučko nechala,
do srdca nvož pchala,
tá predná družička
na ratu kričala,
že se ím nevesta
na voze zaklala.

Išli oni, išli,
pod té hory prišli.

Pod vysokým verchom
zmo obedovali.
Pod vysokov horov,
zmo ju pochovali.

Svadobníci moji
z voza neskákajte;
pre moju nevestu
s hintoví behajte.

Ty nevesta moja,
čo si se tak bala,
či tej nepravosti,
či tej mojej zlosti?

Doma si chodila
po zemy, po blate,
a tu by si bula
po čiernom zamate.

Doma si šívala
tenkie, hrubie platno,
a tu by si bula
lem striebro a zlato.

Podala Julia Končekova z Rédovej (Gemer).

Sobol pán, Sobol pán po palote^[7] chodí
a svoju hlávenku prevelice lomí.
Čož vám, tatko milý, hlavali vás bolí,
bolili vás hlava, čili ste opilý?

Hlava mna nebolí, a opilý nejsem,
než mne je to líto, že som ťa zapredal
Turkum a pohanum.

Ven oknem vyhledla, hneď stádo uhledla:
který je to, který, muj pantáto milý?
jeli v tom červené, čili v tom zelené?
či v tom zlate, stríbre, černém aksamite?

Neni v tom červené, ani v tom zelené,
než v tom zlate, stríbre, v černém aksamite.
Keď pre dum prijeli, hneď sa zastavili:
Stroj sa, mladá paní, ty mosíš jiť s namí!

Počkajte, postojte, moji drazí páni,
až sa ja odprosím od méj panimámy.
Po druhé volali: Stroj sa mladá paní;
ty mosíš jiť s nami.

Počkajte, postojte, moji drazí páni,
až ja zadekujem za vychováváni.
Dekujem, dekujem, muj pántáto milý,
za dobré chování, za zlé vydávaní.

Po tretí volali: Stroj sa, mladá paní;
ty mosíš jiť s namí.
Keď na koč sedala, žalostne plakala:
Takého vydaju sem se nenazdala.

Keď k Dunaji prišli, smutne zavolala:
Počkajte, postojte, moji drazí páni,
až sa ja napiju vodičky v Dunaji.
Jednou rukou pila, druhou sa topila:
Jedzte ma rybičky!
aby mi nebyly Turkyne družičky. Atď.

J. Kollár: Zpievanky II. 392. zo Skalice (Nitriansko).