ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V tom inglickom poli
je hostinec nový;
prišli traja páni,
z inglickej krajiny.

Krčmárka neznáma,
[: daj nám hoľbu vína, :]
aj jednu porciu.

Krčmárka merala,
a diovka nosila,
od striebra, od zlata,
rúčka sa jej triasla.

Krčmárka neznáma,
[: či je to tvá céra, :]
a či služebkyňa?

Neni je to moja,
ani služebkyňa,
ale za tri sudy
vína založená.

Krčmárka neznáma,
dajže nám s ňou spati,
keď ti neželieme
tristo zlatých dati.

Krčmárka neznáma
posteľ odpravila;
chudobná dievčena
žalostne plakala.

Neni som ja na to,
abych s vamí spala,
lež som ja céruška
anglického kráľa.

Zo sbierky K. A. Medveckého, z Detvy.

Stojí hotel nový,
na vídenskem poli;
v ném sa bavívajú
veľmoži a králi.

V Verešvárskem poli,
hostíneček nový;
doňho sa schádzajú
všelijakí páni.

Keď sa poschádzali,
šenkárku volali:
Šenkárička milá,
nalej hoľbu vína.

Keď nám nenaleješ,
naleje nám iná.

Šenkárka nalála,
devenka ím nísla,
od zlata, od stríbla
ručenka jej klesla.

Šenkárička milá,
[: jeli, to tvá céra, :]
lebo priteľkyňa?

Neni to má céra,
ani prítelkyňa,
lež je to kúpená
za dve hoľby vína,
za prociju sena.

Šenkárička milá,
volíš nám sňú spaci,
my ci sľubujeme
tri sto zlatý daci.

Šenkárka zvolila,
devenka nescela:

Neni sam ja panna,
aby s vamí spala;
ale som ja panna
inglického kráľa.

Ty si to tá istá,
čo ťa my hľadáme;
už na siedmy ruoček
skoro nespáváme?

Ty si moja sestra,
čo ja teba hľadám;
už na siedmy ruoček
z koňa nezosedám!

Podala Justina Galbičkova, r. Šoka, z Verešváru (Nitriansko).

Vandrovali Rábkové,
z jednej zeme do druhé. —
Keď tam privandrovali,
na rýneček stávali.

Ej šenkírku, šenkírku,
máš ty peknú dievčinku:
či ti je tvoja vlastná,
a či ti je služebná?

Ani je moja vlastná,
ani je nie služebná,
len mi je zastavená:

Keď je nie tvoja vlastná,
ani je nie služebná,
zač’ ti je zastavená?

Za sto zlatých stríberných,
a za toľko červených
Daj mi s ňou nuocku spati,
chcem ti ja zaplatiti.

Spi s ňou nuocku, lebo šesť,
miluj sa s ňou koľko chceš.
Postieločku stielala,
tak žalostne plakala.

Nepopravaj široko,
len úzko a vysoko.

Nelakom sa ty tomu
mojmu telu bielemu,
bo som z rodu veľkého,
Dindeš kráľa mladého.^[8]

Keď sa ty dcéra jeho,
ja som vlastný syn jeho;
sedem ročkov bojujem,
a teba vyhľadujem.

Hneď sa oni objali,
tak radostne plakali.

Dobrý Pán Boh rozum dau,
že brat sestru neprespau.
Nič peniaze nečítau,
len klobúčkom odmerau.

Podal Sámuel Hoič, rodák z Brezna (Zvolensko) pre J. Kollárove Zpievanky. II. 5.
Variant zaslala: Júlia Končekova, z Rédovej (Gemer).