ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Krásny to život v malej osade, tam niet tajomstva, všetko sa dozvie o krátky čas. Kaviarne, kasína a rozličného druhu kluby nahradia: mlyn, vyhňa a jatka. Aj ženičky a panny majú svoje schôdzky, kde sa všetky miestne udalosti roztrubujú a pretriasajú: páračky a priadky. O tom, čo sa stalo v škole, držal sa rozhovor na všetkých spomenutých miestach. Jedni hlavou krútili a ľutovali pána rechtora, ktorý viac ráz bol napomenutý tým výrokom, že akonáhle podobné verejné pohrešenie opätovať sa bude, musí zložiť úrad. Druhí sa hrozili, ktorí ho v žalúdku mali, vraviac: no, tu je zvrchovaný čas, ten nebude viac za organom sedávať. Mládenci a panny hovorili o čiernookej deve, ktorá do školy prišla. Nebudeme slova šíriť a nakrátko pripomenieme toľko, že pán učiteľ musel opustiť svoju stanicu. A Marína? Ach, tá mnoho trpela. Mohla som ja, myslela ona, tam v Turci zostať, čoby som len každý druhý deň suchého chlebíčka bola mala. Kde sa, úbohá, tu v cudzine pohnem? Bola by svoj žiaľ v trúchlospeve vydala, bola by prenikavým hlasom city ubiedeného srdca vyjavila, ale čože by riekol pán strýk, že vyspevuje v dome zármutku. Slzy jej tiekli z očú, boli to horké slzy, veď sa tými vylieval bôľ srdca. Zadumaná sedela v záhrade z konca školy a vzdychala pritom tak žalostne, že by aj to najzatvrdlivejšie srdce bolo nad ňou zaplakalo.

„Neplač, devo, dobrý Pán Boh!“ Tieto slová ju z ťažkého sna žiaľu vzbudili. Pozdvihne hlavu a koho vidí pred sebou? Miestny to pán farár Michal Martini.

„Dobre poznám tvoje smutné položenie, milá dcéro, ale aj to poznám, že Pán Boh neopustí spravodlivých.“

„Ďakujem za lásku, velebný pane, ale kdeže sa ja podejem?“

„Neboj sa, Marína, vidím, že si zdravá, čerstvá, a tak môžeš slúžiť na statočnom mieste.“

„Vďačne, veľmi vďačne, nech ma len ráčia odporúčať.“

„No dobre, od dneska máš u mňa službu.“

Marína srdečne bozkala ruku pánu farárovi, a aj hneď sa presťahovala na faru, ktorá na druhom boku potôčka leží.

No tu akoby sa znovu bola zrodila. Robila verne a svedomite, ale aj vyzískala si priazeň svojich pánov. Nepovažovali ju za služobnú, lež za chovanicu. Pani farárka ju vždy rada posielala do jatky, bo tak pekné a dobré mäso žiadna slúžka jej nenosila. Ale jej najmilejšia práca bola ísť do poľa s kosákom, nažať trávy pre kravičky. Tam si ona po vôli vyspevovala, takže sa jej ľúbozvučný hlas rozliehal po celej doline. Každý vedel, že ona spieva, keď počul pieseň:

„Tu som, Marína, vďačne ti pomôžem ten batoh trávy pozdvihnúť, a bude-li vôľa Božia, môžeme aj spolu bývať.“

Prekvapená Marína nevedela, či z neba spadol švárny šuhaj, pred ňou stojaci. Sklonila oči na zem, ale predsa tajne pozerala na mladíka, ktorého už viac raz videla v kostole a na ulici. Bol to poctivý mládenec Samko Láni, poctivého remesla čižmárskeho majster. Samá dobrá duša, v kresťanskom duchu vychovaná, útleho citu, škoda, že nevychodil školy, bol by šľachetným kňazom býval, sťa jeho brat na Morave. Beľavé vlasy za uši začesaná otáčali červené líčka ako háj ružami ovenčený briežok a tie sivé čisté oči zradzovali nevinnosť neporušeného srdca.

Marínina bľadá tvár očervenela, ako by ju boli karmínom potreli. Nevedela, čo má robiť, či si ho nevšimnúť a spurno odvetiť: čo ma do vás? Ach, ale srdiečko iné šeptalo: to je on, ktorý ma vždy pozdravuje, to je on, s ktorým keď sa stretnem, klope srdce, ako by bola v niečom zvinila. Nie, to neurobím, žeby sa nezdvorile chovala k nemu. Iste on náhodou šiel touto cestou. Konečne po krátkej chvíli preriekla.

„Ďakujem vám, pane, za vašu lásku, ale kdeže tu chodíte?“

„Darmo je, Marína. Počul som hlas, trímal^[4] som ho za slávičí, šiel som za hlasom a našiel som slávika v anjelskom tele.“

„No to by sa veru nebola ponazdala, že vy chudobnú devu v posmech obrátiť chcete.“

„Nie, Marína, veru nie. Od toho okamihu, čo som ťa prvý raz videl, nemám pokoja. Tam si v srdci mojom vykreslená. Keď si ľahnem spať, sen mi na oči neprichodí, lebo ty stojíš predo mnou. Keé zadriemem, v snách sa mi predstavuješ. Keď ku práci sadnem, všetko naopak ide, podošvu prišijem o sáru. Marína, ty máš mojou byť!“

Marína nebola pripravená k takémuto výjavu, nevedela slova preriecť, a preto sa roztrhol rozhovor. Spolu šli dolu briežkom, obaja mlčali, ale to mlčanie mnoho znamenalo. Dosť na tom, Marína už vedela, že ju Samko ľúbi; on síce žiadnu odvetu nedostal, ale predsa s nádejou šiel do svojho domu, bo veď kto mlčí, ten svedčí.