ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď vyjdeme cez kerepešskú bránu, ktorá leží na severo-západnej strane Pešti, dostaneme sa na hradskú, ktorá vedie cez Rákoš, kde otcovia naši krajinský rákoš držiavali a Matiáša za kráľa zvolili, pri Cinkote, pamätnej to dedinke pre jej veľkú hoľbu, do Kerepešu. Tu začína sa krajší vidiek. Pravdaže už pri Cinkote a Čemeri vidíme briežky hroznom vysadené, ale pri Kerepeši vítajú nás háje a lesy. V dolinách, ktoré sú pokryté zelenou trávou, tečú tiché potôčky. Tu i tam ozývajú sa drozdi a iné vtáky. A čím bližšie prichodíme ku Gedelovu, tým je príjemnejší vidiek.

Sám Gedelov je nepatrné mestečko, ale ho vždy pozdvihoval palác Gražalkovičov s utešenými záhradami, ktorý v najnovšej dobe zakúpený je skrz uhorské ministerium pre slávne panujúceho kráľa. Za tým privíta nás v utešenej doline kláštor Bešeňov, kde niekedy pridržiaval sa aj povestný dejepisec Fessler. Naproti kláštoru nachádza sa jeden z najpamätnejších zverincov, v ktorom vidieť bolo jeleňov na stá a stá; prislúcha k panstu Gedelovskému.

Tu potom otvára sa nám nová dolina, a v tej doline mestečko Asód. Na briežku ležia a dobrý dojem činia na človeka tri, jeden nad druhým stojace kaštiele rodu Podmanických.

A tak sme už v Asóde roku 1819. A čože nás sem doviedlo? Stopujeme Marínu Hrúzovú, ktorá sem dorazila. Už či vskutku mala tu priateľských, či len chcela pekným spôsobom službu zanechať a len voslep zverila sa svojmu osudu, to skryté je pred nami, ale to vieme s neodškriepiteľnou istotou, že ona v spomenutý rok tu bytovala. Lež viďme: čo a ako sa to stalo?

Seno boli už skosili, jačmeň dozrieval a raž začínala žltú farbu dostávať, len ovsy mali ešte zelenosti, no a kukurice po rannej rose boli sťa krušpán, keď do Asódu vchádzal chlapík na koni, ktorý mal pokrútenú trúbaľku a kedy tedy zanôtil na nej. Bol to listonoš z Bagu. Vedieť máme, že na ten čas neboli pošty ani v mesteškách. Tento doniesol list aj Maríne Hrúzovej, ktorá pridržiavala sa u istého Ďorďa Voštiara. Nevedela si predstaviť, od koho by ten list pochádzal. Nikdy v svojom živote nedostala list. Vzala ho do ruky, pozerala písmo - bolo jej neznáme. Hľadela na pečať: tam bola vykreslená volia hlava. Konečne s poradou pána Voštiara otvorila list, v ktorom stálo:

Milá moja Marína!

Akože smädný jeleň túži po čerstvom prameni, tak túžilo srdce moje po Tebe. Nemôžem zabudnúť tie Tvoje čierne očká a blahodarím asódskym mäsiarom, s ktorými som sa zišiel v Kečkeméte na jarmoku a vyrozumel som od nich, že si Ty v Asóde a doteraz slobodná. Tak to malo byť, mne si Ty Bohom súdená. Či znáš, keď nám v maglódskej jatke ruka v ruke boli? Čo sa potom stalo, to nejdem písať; dosť na tom, ja v tej mienke, že si sa Ty Samkovi Lánich sľúbila, nechcel som vám byť na závade, zobral som sa na dolniu zem, tým úmyslom, že nezastanem po tureckú hranicu. Ale človek mieni a Pán Boh mení. Tu na Sabadsálaši naskytla sa mi dobrá stanica a chvála Pánu Bohu, darí sa mi dobre, takže od Michala začnem v Kiš-Kéreši na svoju ruku. Samko Láni, čujem, sa oženil; požehnaj ho Pán Boh, že Ťa nevzal.

Týmto listom Ti oznamujem, že Ťa aj teraz ľúbim a za tovarišku života mať chcem. Odpíš, či privoľuješ k tomu. Ak áno, tak pred Michalom zobrať sa máme, bo v ten deň mám prevziať kiš-kerešskú jatku. Radil som sa aj pánom farárom Martinim, ktorý veľmi schvaľuje moje predsavzatie.

No, s Bohom, milá moja Marína! Píš, čo najskôr píš, bo zatiaľ nebudem mať ani dňa, ani noci. Košík neprijímam.

Objíma Ťa vo vzdialenosti Teba do smrti milujúci

Števo Petrovič.

Rozličné city vzbudil tento list v Maríne. Boli to aj radostné, ale aj istú obavu prezrádzajúce city. No, ale darmo je! Aj panenský veniec na veky nosiť nemôžem, myslela ona, ide rok za rokom, bo ver’ už 29. sa blíži. Napísala list, zapečatila ho, odniesla na poštu, v ktorom sľúbila sa - Števovi.

*

Pekný jesenný deň bol 19. septembra roku 1819. Malý svadobný zástup šiel do asódskeho ev. chrámu Božieho, do ktorého ide sa po schodoch, bo na vŕšku stojí; cesta je vysadená stromoradím. Na čele svadobníkov kráčal Števo Petrovič so svojou Marínou. Prívetivá tvár prezrádzala radosť a spokojnosť ducha. Pri prítomnosti Jozefa Schöna s manželkou Máriou, Ďorďa Voštinara a Judity Sánta, oddal a požehnal ich miestny pán farár Daniel Mikuláš. Na druhý deň ráno odcestovali novomanželia, ktorí spojení boli nielen prísahou, ale aj srdečnou láskou.

*

Týmto mala by byť dokončená naša besiedka, ale jej účel nie je ešte skončený. V Malom Kereši, kde náš básnik Želo spieval, v nepatrnom, ale vnútorne dobre usporiadanom dome stála kolíska a v tej kolíske ležalo 1. januára 1823 narodené nemluvniatko. Pri kolíske sedela matka, kolembala ju a pritom spievala hneď nábožné, hneď svetské slovenské piesne. Šťastná matka je naša Marína Hrúzová, z otca Jána a z matky Zuzany v Turci zrodená, ktorá za prostonárodnie slovenské piesne oduševnená bola, čo mohlo mať vplyv aj na jej plod. A to nemluvniatko? To je najvýtečnejší maďarský básnik, Alexander Petrovič, ktorý pomaďarčil si meno na „Petöfi“-ho. Koľké matky spievali slovenské piesne nad kolískou svojich synov, ktorí zapreli svoju materinskú reč…?

*

V peštianskej maďarsko-evanjelickej matrike stojí toto:

Číslo 14. Umrel 1849. dňa 21. marca a bol pochovaný v Pešti skrze Jozefa Sekáča, Štefan Petöfi, rodom z Novohradu, ženatý, mäsiar, 58-ročný: nemoc typhus.

Číslo 20. Umrela 1849 dňa 17. mája a pochovaná bola skrze Jozefa Sekáča 18., vdova Petöfi, rodená Maria Hrúz z Turca, 58-ročná; nemoc: žlčová horúčka.

Petöfiho posledná báseň zvečnila smrť jeho rodičov; na matkinom pohrebe bol aj sám prítomný, nie ale na otcovom, bo v spomenutej básni takto vraví:

Szúleim halálára ^[6]