ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na jedno asi strelenie od školy, na tom brehu potôčka, kde je škola, leží jatka. Tu bol na tento čas mäsiarskym tovarišom Števo Petrovič rodom z Novohradu. Driečna slovenská chlapina. Nebol on nadmier vysokej postavy, ale ako hovoríme, územčistý. Fúzy s vlasmi jednej, totiž čiernej farby. A keď obliekol sa do svojho vyšnurovaného a striebornými gombíkmi okrášleného rúcha, dobrý dojem urobil, nielen na slovenské no i na susedné maďarské devy. Útlym ho nazývať nemôžeme. Sebou nesie to remeslo, že ľudia surovinou, klaním, bitím a krvou sa zaoberajúci, sú zatvrdilejší, a aj pri najlepšom srdci zjavujú istú spurnosť. Pritom ale aj on ľúbil žarty a mal veselosť ducha, zvlášť keď švárna deva vkročila do jatky nebolo konca kraja preharčania, žartu, smiechu, ba často dovolil si aj poštipnúť tváričku. No mladé ženičky a panny neurážali sa na tom, ba prirodzene trímali, že pán mäsiar fígľuje, veď ozaj keď sa do jatky ide, nejde sa na pohreb. Podobným spôsobom začal náš Števo aj s Marínou, keď ona s cínovým tanierkom pod pazuchou vstúpila do jatky, aby na faru, dľa obyčaju, mäso zaniesla.

„Pane, to si vyprosím,“ odvetila Marína, a s istou hrdosťou si zastala.

„No odpusť, Marína,“ hovoril Števo, „veď to nevinný žart.“

„Ja žarty ľúbim, ale nechže tie neprekračujú medze slušnosti.“

„To sa mi páči, Marína; ty si deva po mojej vôli. Ach, nie nadarmo si ma okúzlila. Dávno som čítal z tvojich očú, že nie jednoduché city kolujú v tvojom srdci. Odpusť, Marína, akže som ťa urazil. Ver mi, že mám tie najšľachetnejšie úmysly. Sem ruku na mier.“

Zdráhala sa ona ruku podať, ale Števo, tak rečeno sviatočne postavil sa pred ňou a nepopustil, pokiaľ ruka v ruke nebola.

„Tak hľa, Boh mi je svedkom, že toto rukovanie bude závdavkom nášho blížneho pomeru.“

Marína nerozumela alebo nechcela rozumieť slovám, a pritom vzdychala si a myslela na Samka. Možnože by sa bol aj dlhší rozhovor rozpriadol, ale prišiel jeden, prišla druhá volajúc: pán mäsiar, dajte nám mäsa! Dosť na tom, že na fare toho dňa tak dobré mäso jedli, ako odjakživ nie a tak hojne bolo odmerané, že sa aj Maríne hodný kus dostal.

Ide čas za časom, blížilo sa už aj poludnie, a v jatke nastala tichosť. Hej ale nebolo ticho v Števovom srdci, tam mlelo koleso lásky; krútilo sa tak, že krv točila sa po všetkých žilách. V hlave mu hučalo, nič nepočul, nič nevidel. Už po druhý raz mu privolal Samko Láni: „Dobrý deň“, a on ho nespozoroval, až konečne mu hodne uderil na plece: „Pán Boh daj, bračok,“ a len vtom prišiel k sebe.

„Vitaj, bračok,“ odvetil Števo, ale aj to nie celkom povedome, bo jeho myšlienky lietali ďaleko, ani sám nevedel kde. Po malej chvíli snažil sa aspoň naoko uspokojiť a priateľa privítať.

„Pán Boh ťa priniesol, Samko. Veruže som zadumaný ako keď by ma vešať mali.“

„Nuž a čože ti je?“

Nič, Samko môj, nič. No pravda, rok za rokmi ide, a už by aj ja žiadal začať na svoju ruku.“

„A čo najskôr sa oženiť?“

„No, no, o tom potom. Najprv faru, potom Maru, ako páni farári vravia.“

„Nuž, brat môj Števko, ja by už faru mal, a dá Boh, že aj Mara bude.“

„Pomáhaj Pán Boh! Asnáď si ma prišiel zavolať na svadbu?“

„Tak ďaleko ešte neprišlo, ale sťa s dôverným priateľom chcem sa poradiť.“

„Odo mňa nepýtaj, ja si sám neviem rady.“

„Predsa, ale čo povieš? Ja som si už zvolil; neviem ako to vypadne.“

„Kde? Koho? Ak smiem vedieť?“

„Prečo nie? Ja nejdem tajiť, ale predsa uhádni.“

„Bračok, neviem ani hádať.“

„No už ti len poviem: Marínu som si zvolil.“

„Ktorú Marínu? Kedy? Ako?“

„Marínu Hrúzovú, priateľskú to bývalého pána rechtora, čo teraz na fare slúži.“

Kto pozná ten cit, keď v čiernych mračnách zahrmí a nebeská strela pri našom boku uderí, ten vie si predstaviť Števa Petroviča. Tak sa mu zdalo, ako by bol uhlušený. Sotva vedel priniesť svoje myšlienkv do poriadku. V prvom ohni bol by naskutku hotový zaškrtiť toho, ktorý na Marínu mysli. Snaží sa zadržať chladnokrvnosť, ale to ťažko šlo. Či zradiť, či nezradiť, že aj on Marínu ľúbi, po nej túži? Konečne sa rozhodol a nemohol udusiť, čo v ňom vrelo, a s celým ohňom vybuchol:

„Z toho nebude nič, z toho nebude nič! Marína je moja!“

„Tvoja?“ riekol predesený Samko. „Tvoja? Odkedy? Dala ti už slovo?“

„Slovo mi nedala, ale dala mi ruku, tu, tu na tomto mieste!“

Aj jeden, aj druhý stál ako Lótova žena, aj rozumel jeden druhému, aj nerozumel. Mrmlal aj jeden aj druhý, ale z toho nemohol byť žiaden múdry. Samo odišiel, Števo doma zostal; to nevedia ako sa rozišli, ani len to, či si ruky podali, či sa pozdravili jeden druhému. To ale istotne vieme, že v tú noc ani jeden z nich nespal pokojne, aj to istotne vieme, že od tej doby neboli takí dôverní priatelia ako predtým.