ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Pešti sme, roku 1818. Od evanjelického kostola, no rozumie sa, že nie od toho na Kerepešskej ceste, k severu vedie dlhá ulica, ktorú Kráľovskou menovali a menujú. Keď v tejto ulici na ľavej strane sa poponáhľame a dorazíme takmer ku katolíckemu kostolu, ktorý s predmestom rovný názov má (Theresienkirche), tam bol jednoduchý domčok, kde teraz stojí impozantný rad velikánskych budov. Bol to majetok usilovného sviečkára, menom Karola Veisa, z Rábu, ktorý mal za manželku Seničanku z rodu Podhradských. Ona sťa Slovenka, vždy kládla váhu na to, aby Slovenky do služby dostala. No nebola to národná povedomosť, ale vyznajme pravdu: slovenská čeľaď je a bola vždy vernejšia, usilovnejšia a lacnejšia. Tu v tomto spomenutom dome nájdeme našu Marínu v službe. Akože sa ona sem dostala?

Veisovský dom žil s pánom farárom Martinim vo veľmi dobrom, takrečeno priateľskom pomere. U neho sa učili dietky slovenčine; na ten čas páni Pešťania viac dali na slovenčinu, než na maďarčinu. Ako sa časy menia! Toho požiadali odporučiť potrebnú čeliadku. Tou cestou prišla aj Marína k pánu Veisovi, tým viac, že s pánom farárom Martinim stala sa veľká premena, bo pozvaný bol do Malého Kerešu, a Marína nemala chuť ich tam sprevádzať.

Nový svet otvoril sa pred ňou v Pešti. Pravda, na ten čas nebola Pešť tak hlučné mesto ako teraz, ale predsa bolo tam už aj vtedy dosť hluku a plesku, k čomu neprivykne ľahko každý dedinčan. Spočiatku sa jej páčilo, bo veď každého človeka za pána pokladala. Tie rozličné vývesy, tie preplnené sklepy, panské kočiare, nedeľné zábavy, a keď pravdu vyznať, aj lepšia chova, bo tí páni Pešťania neodťahujú si od žalúdka.

No ale skoro nasýti sa človek aj najchutnejšími lahôtkami. Tak to bolo aj s Marínou; spočiatku ju zaujímalo všetko, ale o krátky čas zošklivila si mesto a panštinu. Zvlášť jedno jej chybovalo. Už sme spomenuli, že Marína ľúbila vyspevovať. Chcela to ona robiť aj v Pešti, ale to nešlo, pani jej to zabránila. Kedykoľvek začala svoje milé piesne, hneď bola upozornená: veď si nie na dedine. Ach, Bože môj, Bože môj, vzdychala ona; tu v tejto Pešti nečuť ani nábožné, ani svetské piesne. Tu behá každý ako nasolený, handluje, kupčí, akoby vždy bol jarmok. Veru by som radšej tie batohy s trávičkou, len aby som si mohla zanôtiť. Nie, ja tu nezostanem, pôjdem, kde ma nohy zanesú, pôjdem, kde si zaspievať môžem. Ako myslela, tak aj učinila, tým viac, že jej srdca dotkla sa veľká boľasť, ktorú hneď zdelíme.

Samko Láni sa oženil a Marína zostala bez čepca! Keď počula túto zvesť prišla veľká ťažoba na jej srdce. Bolo jej do plaču, ale aj tie slzy zdreveneli v nej. Keď išla po ulici, každý sa búšil do nej, veď len telo chodilo, duša bola chorá. Keď do ruky vzala tanier, ten jej vypadol, veď boli zmeravené jej žily. Keď sa jej prihovoril niekto, neodpovedala, veď jej hučalo v ušiach ako tomu, čo horúčku má. Vo dne bola, akoby sny mala a v noci neprišiel sen na oči. Taká je, hľa, tá mužská láska, myslela Marína. Ej, či skoro vyšlo mu z pamäti, čo mi riekol: „Tam si vykreslená v mojom srdci, ty musíš mojou byť.“

Pravda, ona nevedela, čo stalo sa medzi Samkom a Števom. Po tej rozhodnej dobe, keď Samko Láni zdôveril sa svojmu priateľovi, že hodlá Marínu pojať za tovarišku života a ten s mohutnou žiarlivosťou dal najavo svoju nevôľu nad tým, tamtem mnoho premýšľal o veci. Spočiatku nevedel spriateliť sa s tou myšlienkou, aby Marína iného dni života mala osladzovať. Veď viazala ho k nej nielen ľúbosť, ale aj tá udalosť, že jej sľúbil: ty máš mojou byť. Z druhej strany divné mu to bolo, prečo Marína mlčala, prečo mu nikdy nevyznala: ja tvojou chcem byť! Mýlilo ho veľmi aj slovo Števovo: „dala mi ruku“. Takže tí sú zrečení, boli iste aj oddávky, ak nie pred farárom, ale pred Hospodinom. Budem-li dotierať a privolí ona, nebude-li horší posledný blud než prvý? Kto vie, či neľúbi Petroviča? Nezostane-li mne sťa žena nevernou? Žiarlivý Števo nechová-li pomstu v svojom srdci, bo láska slepá je, a s akou prudkosťou napadol ho sok, možnože časom krvopachtiac oborí sa naň. Tieto myšlienky činili Samka chladnokrvnejším, k tomu rodičia nútili ho, aby sa oženil čo najskôr, a keď pravdu máme vyznať, nebola im vôľa synova cele po vôli; konečne Marína odišla do Pešti, kto vie, či si už tam nezvolila iného. Dosť na tom, Samko nežil v ideáloch ľúbosti a na radu priateľov oženil sa. Nevedel on, čo trpela Marína. Nič ju netešilo na tom svete. Udusený žiaľ morí človeka, a jej žiaľ bol udusený. Komuže sa mala žalovať? Oj, ani len v speve nemohla vyliať bolestné city raneného srdiečka.

V tom istom dome bola priateľka domovej panej Katinka Krížová^[5] zo Senice, panna v najkrajšom kvete, k tejto priblížila sa s dôverou, tejto zjavila, čo jej leží na srdci, túto prosila, aby ju naučila dojímavý nápev tej piesne „Lúčenie, lúčenie, však je to ťažká vec,“ čo Katinka aj ochotne urobila a krem toho napísala jej aj mnohé iné slovenské piesne, bo veď maďarskú reč ani jedna z nich nepoznala. Marína ich prečitovala, ale bohužiaľ, nemohla si po chuti zaspievať.

„Uspokoj sa, Marína,“ riekla Katinka. „Keď ti Samko neverným zostal, máš mäsiara, ako si vyznala, že sa aj ten okolo teba mal.“

„Pravda, mal sa,“ odvetila Marína. „Aj sa okázal vrelejším ku mne, než Samko. Ale veď ten ta šiel ďaleko na dolniu zem, a musím priznať, že Samkovi som sa dúfala. To je tichá dobrá duša, kdežto Števo, no je driečny, môžem povedať pekný, ach ale nemá tej útlosti.“

„Už ale darmo, musíš sa uspokojiť, bo ináče nebude, Láni má už ženu.“

„Ach, čože mám robiť, keď tak chce mať Hospodin. Ale viete čo, Katinka, ja tu v Pešti nezostanem.“

„Kamže pôjdeš?“

„Či poznáte kde je Asód?“

„Veru ja neviem.“

„To je mestečko tu od Pešti neďaleko na východ. Tak čujem, že leží na briežku ako Maglód, a že sú tam blízko háje a lesy. Mám tam priateľských po strýkovi, ta pôjdem. Bo znáte, Katinka, ja tu v Pešti nemôžem zostať, ja by som tu umrela. Tu to behá všetko, tu nevidí človek prívetivej tváre, tu nemôžem si ani zaspievať. No, ani tie Božie služby nie sú tak nábožné ako u nás, alebo na Maglóde.“

Tak sa stalo. Akonáhle vyslúžila Marína rok, opustila Pešť a presťahovala sa do Asódu.